Okolo Neziderského jazera – 2015

FOTO

Účastníci:  Hanka, Marta, Jožo, Stano, Ľubor, Vlado Kr., Karol

Správa z cyklovačky:

Veľa našincov sa v to ráno pozrelo z okna a hanebne sa vzdalo.

Nie tak sedem statočných cyklistov (5 statočných a dve statočné), ktorí sa objavili na stanici mraky nemraky.

Niekorí mali cestné bicykle, niektorí ľahké horské a niektorí (baby) horské s batožinovým 60 kg priestorom.

Hanka mala 4 sady sexi športového oblečenia, ktoré nám stihla predviesť už vo vlaku aby vybrala do Rakúska najvhodnejšie.

Všetci sme silne verili že TO PRÍDE, mraky sa stratia a Slováci ožijú.

A tak aj bolo.

Po prezenčnej fotke sme už pálili k jazeru rýchlosťou 30km/h.

Robili sme však aj mnoho krátkych prestávok na mnohopočetné Ľuborove, Hankine a Stanove fit tyčinky, žemle, ktoré nevyhnutne potrebovali na extrémny výkon.

Karol bol tak motivovaný, že pri prestávkach ani nezosadal z bicykle a líhal si na trávu alebo na iné bicykle s nohami v strmeňoch.

Jožo si však  pri majáku v Podersdorfe našiel čas na zmrzlinu, lebo ju mal ako povedal v programe.

Motivovaný Stano to komentoval : „No to je pekné – tvoja zmrzlina je v mojom programe“.

Baby sa zatiaľ pri majáku fotili romanticky s rozviatymi vlasmi a dávali to na facebook.

Ostatní si dávali tyčinky.

Karol nejedol, bol motivovaný náročným plánom, išlo o každú minútu, avšak zabrzdil ho defekt.

Predviedol však bleskovú výmenu duše za 15 sekúnd.

Čoskoro sme stratili naše 2 statočné baby. Po polhodinovom gentlmanskom čakaní, sme vyslali záchrannú dvojicu Stano-Ľubor.

Vysvitlo, že baby nie sú za nami ale pred nami a už minúty čakajú v Illmitzi pri kompe.

Kompa mala ísť za pol hodinu, takže došlo na programový Schnitzel mit kartoffeln. Mit appfelstrudel. Mit schlag.

Najedli sa aj rakúske vrabce ktoré nás sprevádzali celý obed.

Na kompe bolo nádherne.

Hanku zaujali škriekajúce čajky ktoré nás sprevádzali celé jazero.

Vyšlo slnko, mraky sa stratili.

Fúkal silný vietor.

Marta sa sebaprekonávala od samého začiatku, a keď jej dul celú druhú polovicu protivietor, prekonávala sa ukrutne.

Favoritom na celkové prvenstvo trocha kazila čas.

Karol jej dokonca chcel prenajať peknú garsónku pri jazere aby si oddýchla.

Stano jej strhával zbytočné blatníky a brzdy.

Hanka jej rozrážala vietor.

Marta chytala druhý, tretí až ôsmy dych vrátane a šliapala statočne.

Hanka liezla na stromy a kŕmila všetkých čerešňami.

Po olovrante sme z Neusiedlu blúdivou skratkou došli do Pandorfu.

Zapadalo slnko.

Máme čas,

Vlak príde o hodinu.

Boli sme veselí, unavení po 90km a žartovalo sa.

Jedli sa posledné tyčinky.

Fotilo sa. Vlak po hodine konečne prišiel – presne na sekundu..

Sedeli sme  na lavičke a pozerali sme na vlak.

Rušňovodič pozeral na nás.

Jožo váhavo vstal a pomaly išiel k vlaku.

Rušňovodič pískal odchod.

„To nebude náš vlak, Bratislava je opačne“  uzavreli sme kolektívne.

Bol.

Bolo po ôsmej a ďalší išiel o 2 hodiny.

Bolo treba nájsť vinníka.

Každý mal nejaký návrh – samozrejme okrem seba.

Treba to však vnímať pozitívne ako sa občas hovorí.

Ako aj v živote, aj tu – sme dostali proste druhú šancu.

Presunuli sme sa unavení bicyklami do Gattendorfu a usalašili na stanici.

Zapadlo slnko.

Máme čas.

Vlak príde o hodinu.

Boli sme zahanbení, unavení po 115km a počas žartov na témy  „Ako sa to mohlo stať?“, „Toto nikomu nespomínajte!“  a pod. sa pospomínali rôzne možné problémové faktory.

Napríklad rakúski železničiari.

Psychofyzická kondícia zúčastnených.

Čistota Hankinho bicykla.

Počet tyčiniek čo kto zjedol.

Európska únia.

A nakoniec (ospravedlňujem sa, pani Jana) dokonca aj …Fico.

Ukľudnili sme sa a čakali na svoju druhú vlakovú šancu.

Stano svojim bojovým svietidlom o sile 6000 luxov privolal komáre z celého dolného rakúska.

Vlak po hodine konečne prišiel – presne na sekundu..

Stáli sme na peróne a vo vlaku sme boli skôr ako sa otvorili poriadne dvere.

Druhé šance – my našinci – vieme.

A vďaka za ne.

Všetko teda bolo ako má byť, aj keď sme došli za tmy a poodvážali sa smerom k sprchám a posteliam.

Čestný pedál má samozrejme naša statočná  Marta, ktorá sa sebaprekonala, a napriek mdlobe, klinickej smrti, bicyklu s 60 kilovou batožinou a zúrivému protivetru šliapala až do konca bez reptania.

Dovidenia v Nedeľu vo Viedni !