Všetko čo patrí ku tejto tematike Cyklistické výlety

,

Výlet na Malý Slavín – 2016

FOTO Už je tomu veľa rokov, čo sme sa raz s Michalom P. a ďalšími cyklistami  z klubu rozhodli, že by sme si mali uctiť pamiatku vojakov, ktorí padli pri oslobodzovaní Bratislavy. V tom čase sa tejto udalosti akosi menej pozornosti venovalo, a tak sme sa aspoň takto neoficiálne vybrali na bicykloch na Malý Slavín, položili k pamätníku kvety a potom pri ohníku trochu posedeli, niečo poopekali a s dobrým pocitom sa pobrali domov. Takto vznikla pekná tradícia, ku ktorej sa časom pridali k cyklistom aj pešisti, vyrážajúci z Rače. Tentokrát bolo cyklistov pomenej. Pri Vojenskej nemocnici sa postupne postretali Danka Ď., Milan P., Rišo O., Mário P. s Laurou a malou Aničkou, spokojne si sediacou v prívesnom vozíku. Milan ešte chvíľu počkal na prípadných oneskorencov, ktorí však neprišli a vybral sa stíhať skôr odídených. Tak rýchlo ich stíhal, až ich v určitom momente predstihol a nikto nevie, v ktorom momente to bolo, nikto si nič nevšimol. Nakoniec sa stretli na Malom Slavíne, kde už čakali na lavičkách Jožko Ž. s Magdou a Ferkom K.. Ohníček založili turisti pred nami, ktorí, vidiac tú masu, na všetko odhodlaných našincov, sa radšej pomaly vytratili, a tak nám nakoniec priestor okolo ohniska ostal pre nás. Je však pravdou, že sme sa slušne opýtali, či si môžeme prisadnúť a boli sme k ohníku slušne pozvaní. O cca 15 minút sa objavili prví našinci-pešiaci, vedení skúseným horským vodcom Vladinom Z. Zvítali sme sa, ako sa patrí, porozprávali o absolvovanej ceste a začali rozbaľovať jedivo na opekanie. Na základe spoločného fota sme zistili, že nás bolo 31, + 2 psíkovia, vrátane dvoch malých detí – už tradičná turistka Anička a malý ohňovzdorný opekač Martinko. Na záver sme si spravili ešte spoločné foto pri vojenskom pamätníku a pomaly sa pobrali domov, po skupinkách i jednotlivo, každý svojou stranou.

Dobre bolo.

8. mája 2016

Milan P.

Cyklotúra Veľký Meder

CYKLOTÚRA VEĽKÝ MEDER
Kúpanie v termálnom kúpalisku Thermal Corvinus, Pobyt v rybárskej osade Kľúčovec

Termín: 28.5.2016 (sobota)

Odchod: Železničná stanica Petržalka o 8.oo hodine

• Cyklotúra je koncipovaná ako jednodňový cyklistický výlet spojený s návštevou termálneho kúpaliska vo Veľkom Mederi:
– cesta tam na bicykloch
– kúpanie v termálnom kúpalisku
– cesta naspäť vlakom z Veľkého Mederu do Bratislavy.

• Trasa je nenáročná po rovine prevažne po dunajskej hrádzi v dĺžke cca 75 km. V prípade predpovede na celodenný dážď sa cyklotúra zruší.

• Predpokladané náklady na vstup na kúpalisko a lístok na vlak sú cca 12 €.

• Kamarát – klubista Paľo Valentovič ponúka účastníkom cyklotúry možnosť pobytu a prespania zo soboty 28.5. na nedeľu 29.5. v rybárskej osade v Kľúčovci s posedením pri guľáši. Tí cyklisti, ktorí sa rozhodnú využiť túto ponuku potrebujú na prespanie vlastný spacák a 5 € na guľáš.

• Informácie o cyklotúre – Miro Varadínek, Tel: 0904 127 389, miro.varadinek@gmail.com.

• Prosím záujemcov o pobyt v osade v Kľúčovci, aby mi to dali vedieť najmenej 5 dní pred cyklotúrou. Potrebujem dať včas Paľovi počet záujemcov. Ďakujem. Miro

Správa Meder
V sobotu 28. mája sa desať cyklistov vydalo na cyklotúru do Veľkého Medera s cieľom okúpať sa v teplej vode mederských bazénov a niektorí z nich aj stráviť sobotnú noc u kamaráta Paľa Valentoviča v jeho rybárskej osade v Kľúčovci.
Siedmi statoční sme sa stretli na Petržalskej stanici a vyrazili s tým, že ostatní sa k nám pridajú pri kompe v Kyselici. Drobné meškanie spôsobené čakaním na oneskorencov spôsobilo, že sme kompu stihli tak-tak a nemuseli čakať hodinu na ďalšiu.
V Gabčíkove, dá sa povedať na polceste, sme opustili dunajskú dráhu a urobili obedovú prestávku. Po doplnení síl sme pokračovali ďalej po cestách medzi dedinkami Pataš a Čilišská Radvaň. Okolie už malo nádych maďarských púst aj s pre ne typickým stálym protivetrom. Ale aj napriek tomu sme nezlomne pokračovali ďalej s vidinou osvieženia na kúpalisku.
Počas jednej oddychovej prestávky pri Radvani nás zrazu začala predchádzať motorkárska kolóna. Najmenej 1000 motoriek a rôznych motorových trojkoliek a štvorkoliek – neskutočný pohľad.
Na rázcestí za Radvaňou sme sa rozdelili. Jedna partia išla do Kľúčovca k Paľovi a druhá priamo do Medera na kúpalisko.
Myslím, že kúpanie splnilo naše očakávania. Voda bola fajn, kúpalisko ešte nebolo preplnené a reštaurácie aj bufety fungovali naplno.
Tí, čo sme nezostávali na noc v Kľúčovci sme potom sadli na vlak RegioJett – čistý a pohodlný a po hodine a pol sme o cca 20.00 vysadli v Bratislave.
Túra merala podľa môjho merača celkom 75 kilometrov a z Bratislavy do Medera sme išli celkom 7 hodín. Dúfam, že účastníkom sa cyklotúra páčila. Bola dosť dlhá aj kilometrovo aj časovo, takže taký naozajstný celodenný relax.
Miro Varadínek

Okolo 14:00 sa naša družina trhá na dve časti. Jedna mieri priamo do Medera, piati putujeme ďalej k Palovi V. a k Elenke. Fúka silný protivietor a akosi nám začínajú dochádzať sily aj orientácia. Volám Palovi V., zatiaľ sme dobre.
Posledného pol kilometra nám vietor duje do chrbtov a doslova nás doženie až k vstupnej bráne na Palov rybársky ranč. Palo nás natešene víta, ukazuje nám, kam si môžeme odložiť bicykle, a rozkladá riady na guláš. Utekáme sa zvítať aj s Elenkou, ktorá stojí na roli a dôstojne sa zaháňa motykou.
Guláš je výborný. Chvíľu ešte debatujeme, potom nás Palo na dvakrát odvezie do mederského termálu. Stretávame sa aj s členmi našej pôvodnej výpravy, vychutnávame si studenú aj horúcu vodu, tobogany, bufety, ležadlá… Je nám super.
Po dvoch hodinách telesnej aj duševnej očisty sa vraciame k Palovi a k Elenke a zakladáme oheň na večernú opekačku. Špekáčiky, slaninka, baranie rohy, Elenkine príbehy zo života, trochu hudby…
Okolo polnoci sa začína nesmelé rozchádzanie do postelí. Chlapi spia v karavane, baby v dome. Romantika, aká sa len tak ľahko nezažíva. A po tom jedle sa nám celkovo ľahko nezažíva.
Ráno sa budím na bzukot mohutného sršňa. Hniezdo majú priamo v karavane a lietajú dnu a von cez strešný vetrák. Nenápadne si beriem veci a vychádzam von. Krásne tiché ráno. S Vladinom si šupneme ranné kúpanie v rybníku, potom si zapláva aj Ľubka. Kto vymyslel plavky?
Naraňajkujeme sa spolu a pomaly sa lúčime. Po hrádzi sa vraciame iba ja s Laurou, ostatní idú vlakom. Laura má narodeniny a ako darček dostala vietor do chrbta, takže za dve a pol hodinky sme v Šamoríne.
Pane, ďakujeme ti za ľudí, za počasie, aj za ten protivný protivietor, vďaka ktorému sa zjedol všetok guláš. Tešíme sa o rok.
Mário P.

,

Schlosshof na bicykli

Miesto stretnutia: Pod Mostom LAFRANCONI – parkovisko z nepetržalskej strany Nedeľa 24.4. o 10:00

Trasa: most La Franconi – Berg – Hainburg – Schlosshof – Devínska Nová Ves – Devín – most La Franconi

Prevýšenie: nestojí za reč

Vzdialenosť: cca 40 km, cca. 2,5 hodiny

Počasie: podľa dostupných predpovedí dobré, max. 15 °C, bez zrážok

Kontakt: Jožo S. – 0910 230 231

Poznámka: Keďže sme sa z nijakej ale zato húževnato sa držiacej zimy prehupli do jari, zahájime cyklo sezónu ľahším výletíkom z Bergu cez Hainburgský most na barokový zámok Schlosshof už na dohľad do Devínskej Novej Vsi.

Zámok využívala aj Mária Terézia a do Bratislavy z neho jazdila po moste, ktorý stál tam kde súčasný takzvaný most Chucka Norrisa.

(Z Blavy v roku 1991 na Schlosshof na bicykli prešiel aj Chuck Norris – vtedy most ešte nestál – Chuck nabral rýchlosť a presvišťal Dunaj po hladine.)

Z Devínskej Novej Vsi cyklotrasou do Devína, a odtiaľ po ceste späť pod most LF.

,

Výlet po petržalskej hrádzi

Vychádzka na korčuliach a na bicykloch – nedeľa 13.9.2015, 10:00

Miesto stretnutia : Bratislavská hrádza na petržalskej strane, výjazd za športovým areálom Ekonomickej univerzity

Trasa: Ekonomická univerzita – Bufet Obrátka a späť
Vzdialenosť: cca. 12 km
Trvanie: cca. 2:30 h

Doprava: autami resp. MHDPredpoveď počasia: polojasno, pravdepodobnosť zrážok nízka, teplota 16 – 20 °C

Kontakt: Mário 0908126006

Poznámka: Podobnú akciu sme robili aj pred dvomi rokmi a vtedy sa nám zázračným spôsobom podarilo dosiahnuť rovnakú rýchlosť na korčuliach aj na bicykloch. Keby sme tento rok cyklistom nestačili, určia si alternatívny cieľ, najlepšie niekde smerom na Vojku, aby nám korčuliarom potom nezavadzali. Po návrate je možnosť navštíviť športový deň v Sade Janka Kráľa, ktorý je určený hlavne pre deti.

Vychádzka – nedeľa 13.9.2015, 10:00
Miesto stretnutia: Bratislavská hrádza na petržalskej strane, výjazd za športovým areálom Ekonomickej univerzity
Trasa: Ekonomická univerzita – Bufet Obrátka a späť
Účastníci: Hela, Milka, Tomáš Ď., Miro, Tonka, Rasťo, Saša, Tomáš H., Jazmínka, Vikinka, Hanka, Ivan, Mário, Laura, Anka P.
Správa z cesty:
Okolo trištvrte na desať mi volá Miro, že parkujú v areáli Slávie. Pre istotu mu upresním miesto stretnutia, takže o chvíľu pristávajú aj s Tonkou vedľa nás. Medzitým prichádza Rasťo v športovom úbore a Saša na svojom nablýskanom mestskom stroji. A Tomáša chvalabohu privádza motorkár Ivan, ktorý sa s nami prišiel iba pozdraviť a uteká za biznisom.
Tomáš H. telefonicky oznamuje, že sa k nám pridá na ďalšom príjazde na hrádzu, takže po úvodnej fotke štartujeme. Na korčuliach sme iba my a Tomáš sa teda veľkodušne ponúkne, že bude robiť veliteľa cyklistov. Následne mizne v diaľke a o pohybe cyklistov sa dozvedáme iba vďaka pravidelným telefonátom.
Hrádza vyzerá, ako keby sme na nej boli iba my, lebo najprv nám oproti preletia Miro s Tonkou, ktorí zabudli v aute kľúče, potom obiehame Tomáša H. s deťmi, potom nás Tomášove H. deti predbiehajú a Tomáš sa k nám pridáva na kus reči, hneď vzápätí sa ozve Anka, že je mimoriadne hladná a chce výdatnú desiatu, takže Tomáš H. sa odpája a fujazdí za deťmi, minútu po ňom sa prerútia zase Miro s Tonkou, o štvrťhodinu sa z ničoho nič na hrádzi objaví Hanka, chvíľu s nami ide, potom sa vydáva stíhať cyklistov, o ďalších desať minút stretávame Tomáša H. s pokazenou korčuľou, ktorému asistuje Hanka so svojím zväzkom imbusových kľúčov, o pár minút okolo nás presvištia v protismere Jazmínka s Vikinkou a vypytujú sa, či sme náhodou nevideli tatina, zase nás predbehne Hanka, ktorú nájdeme o päť minút sedieť v bufete Vyza na kofole (ďalej už s nami nejde, je chorá a strašne ju bolí koleno), a nakoniec stretneme vracajúce sa pešie turistky Helu s Milkou. Veľmi intenzívna polhodina.
Volá Tomáš, že sú v bufete Obrátka, že si chvíľu posedia a stretnú nás cestou späť. Kým sa však stihnú pripraviť na náročný návrat (po vetre), vynárame sa pri bufete Obrátka aj so spiacou Ankou, ktorá sa budí prekvapená tým, že jej zrazu nefučí do tváre vietor, nepáli na ňu slnko a nenadhadzuje ju na každom cestnom hrboli.
Dávame si ľahké občerstvenie, chvíľku sa rozprávame a odvážna Tonka skúša Laurine korčule. Na prvý pokus to rozhodne nie je márne, myslím, že Miro ako jej životná aj korčuliarska opora zasahoval len dvakrát a celkom sa vo svojej novej roli osvedčil.
Sme zase vo forme, takže vyrážame v pôvodnom poradí (cyklisti, potom dlho dlho nič a potom korčuliari) späť do Petržalky. Vietor fúka do chrbta a úsek po bufet pri dostihovej dráhe zdolávame za úctyhodnú trištvrte hodinu. Posledné dva kilometre nám cestu rozráža široký Tomášov chrbát, Tomáš totiž úspešne doviedol cyklistickú skupinu do cieľa a vrátil sa nás ratovať. Obedujeme spolu a vedieme vznešené rozhovory o vnútornej sile človeka.
Pane, ďakujeme za mimoriadne nádherný a teplý deň aj za všetky dobré duše, ktorých sme sa dnes mohli dotknúť. Nabudúce nás máš zase na krku.
Čestný paroh: Tonke za odvahu skúšať nové veci. Tomášovi za to, že strážil naše stádo do poslednej ovečky.

,

Passau – Bratislava – 2015

FOTO

Účastníci:  Vlado, Ľuba, Marcel, Alenka, Danka, Jožo, Marta, Eva, Daniela, Staňka, Ivan, Jožo (zvaný aj „Turbo“), Miro, Milan (zvaný aj „Servisný technik“), Janka, Dáša (zvaná aj „Vedúca“), Rebeka.

Správa z Tour:

Zatiaľ vrcholné podujatie Veselých cyklistov.

430 km, 6 dní-etáp, 2 mikrobusy tam, 3 šoféri (Peter, Peter a Marcel), 2 dopredu ženúce vedúce (Dáša a Rebeka) a 1 tropické obdobie sucha. Hlavný organizátor Milan to plánoval dlho a starostlivo, obával sa však, či bude slnečné a stabilné počasie.

Bolo. Slnko, jasno, dusno a teplota stabilná, ako u pacienta s ľahkou chrípkou (36,4° až 37,9°). Migranti nám očividne nedoniesli iba svoje pekné zvyky, ale aj svoje obľúbené africké počasie. Ale to všetko veselých cyklistov našincov nemôže odstrašiť.

Ráno o pol šiestej sa disciplinovane, podľa dohovoru nachádzame pod mostom Lafranconi. Už po krátkej hodinke a pol sa objavuje vedúca výpravy Dáša z Adrentouru s pokynom, aby sme sa premiestnili pred firmu. Adrentour očividne pozná mnoho spôsobov, ako klientom zvýšiť adrenalín. Našinci sú však trénovaní a trpezliví z Muráňov, klubov a všakovakých konfliktov, takže v super veselej nálade o pol ôsmej vyrážame na dvoch mikrobusoch smer Passau. Jedno z áut sa akurát vrátilo z piatej cesty okolo sveta, kde mu v Keni ukradli klímu. Marcel s Evou na slnečnej strane preto tvorivo pripevňujú na okno slnečnú clonu – šatku. Máme zakázané chytať kľučky (mohli by odpadnúť) a pozerať sa uprene na upevnené bicykle (mohli by odpadnúť). Na prvej zastávke vymieňa vedúci Peter koleso (na vine je Janka, chcela si zapáliť, na koleso neprozreteľne pozrela, koleso sa nato urazene nadulo a odmietlo sa ďalej plynulo krútiť).

Netrvalo dlho a už tu bol starobylý Passau. Obligátne fotá na parkovisku a Tour de Danube mohla začať.

Jožo S. vykašliaval, preto sa prvé 2 dni vykašlal na bike a diškuroval s majiteľom Adrenu Petrom v doprovodnom vozidle. Mal mierne zvýšenú teplotu. Ostatní si v poriadne zvýšenej teplote prezerali krásny Dóm sv.Štefana v Passau. Je tam najväčší organ na svete s 17 388 píšťalami. Zlievajú sa tu tri rieky (Inn, Ilz a Dunaj) a kdekade sú krásne sochy historických postáv, morských panien. Fotograf výpravy Marcel fotí a fotí Vlado s Ľubkou mu ochotne pózujú a bozkávajú sa, slnko praží a praží, lode plávajú  a plávajú a  Milan s Marcelom riešia a riešia zásadné otázky „Ako je hlboko dno?“ Aký majú lode ponor?“ K problému sa pripájajú Jožo M. a Miro.   Tí, čo sme si už našli svoje dno, vieme, že je to dôležité vedieť.

Čoskoro sme boli v Inzeli, čo je dedinka o 5 domoch, 1 drevenom kostolíku a fúre kvetiniek v oknách krásneho penziónu a kľudu všade kolvôkol. Ani sa nám nechcelo ráno odísť, ale vyhliadka Schlogeneblick čaká. Dunaj sa tam krúti a pózuje ako naše baby pred Marcelovým foťákom. Počas cesty si zacvičíme na hrazdách a lanovkách (máme totiž zo sebou aj majsterky sveta v pretláčaní rukou Rebeku a Dášu). Pred Linzom sa kúpeme v Dunaji a horská prémia – najlacnejší hostel na kopci v Linzi čaká. Ale neúnavne chodíme po centre, prechádzame sa po obchodoch a reštauráciách. Linz je mesto, kde sa prechádzal astronóm a matematik Kepler i filozof WittgensteinTen raz dal, že „čo alebo koho považuješ za problém, je dar, ktorý máš vyriešiť“. Históriu tu cítiť. Mestom po vojne prechádzala aj rusko – americká okupačná zóna, ktorých hranice neodstránili a vidieť ich na moste. U nás ju niekedy vidieť aj v ľuďoch.

Tretí deň  sme šli do Greinu, avšak v ceste stál  na kopci koncentrák Matthausen. Ja som bol v takomto zariadení prvýkrát a kúpil som tam knižku napísanú bývalým väzňom. Čítajúc ju, mal som zvyšok výletu problém zaspať. Idylické okvietkované rakúske dedinky boli idylické a okvietkované aj pred 70 rokmi. Za plotom však nie. Ako napísal autor knihy- „Nie monštrá sú problém, ale ľudia ochotní veriť a konať bez kladenia akýchkoľvek otázok.“

Pri kúpaní pred Greinom sme zmyli pot a hrôzostrašný dojem s tohto miesta. Skákali a jašili sme sa vo vode ako škôlkári. Štvrtý deň začal romantickou kompou a najdlhšou 90 km etapou. Šliapali sme údolím Wachau, ktoré sa páči aj UNESCU (to je rumunský diplomat v OSN) a dolovali zo seba neupražené zvyšky energie. Obedovali sme v krásnom Melku. Tam vedúci Peter objavil najlacnejší hostel v Rakúsku, aj s príplatkom za bývanie vo dvojiciach (niekde aj v trojiciach so švábom). Marcel túto situáciu v súlade s Wittgensteinom vyriešil a švába zabil, čím však stratil právo na bývanie bez príplatku.

Bývanie bolo všeobecne buď veľmi krásne alebo nie veľmi krásne ale ľudia boli veľmi veľmi milí všade. Pani domáca z Kremsu, nám ponúkala jablká z vlastnej záhrady a raňajky boli dobré a bohaté úplne všade. Milý hostinský v penzióne „Kutscha“  nám servíroval maďarské špeciality a úsmev a posledná etapa bola síce najbližšia ale zato najnezáživnejšia. Okrem toho sme ju už veselocyklovali niekoľko krát.

Takže sme dnes v Nedeľu do Blavy došli po 6 dňoch ohorení, zosvalnatení a zocelení. Na moste Lafranconi sa rozhodovalo, kto vyhrá poslednú etapu, Ivan s Alenkou a Marcelom sa telo na telo pretláčali ale nakoniec vyhrali všetci.

Bolo to krásne a ubehlo to ako voda. Každý načrel do svojich psychofyzických rezerv, Jožo S. sa stal expertom na rakúsku záchodovú vodu, ktorú neustále doplňoval. Evka a Marta prekonali samé seba, rovnako ako Daniela a Staňka. Pánska trojica Ivan s Mirom a Jožom M. sa prekárali ako starí manželia a šliapali pritom ako švajčiarske kamzíky. Rešpekt Ivanovi, ktorý napriek veku a umelému kĺbu, šliapal na čele ako Schwarzenegger v prvých terminátoroch. Fotivý Marcel a šliapavá Alenka udávali pelotónu tempo a páry Vlado s Ľubou, Milan s Jankou a Jožo s Dankou si užívali aj spoločné chvíle a večerné pešie prechádzky. Športovkyne svetového formátu  Dáša a Rebeka viedli našincov s prehľadom a kľudom, a Milan nás na záver ešte donútil hromadne zaspievať veselobôľnu hymnickú pieseň o cyklistoch, ktorí by smutní byť nikdy nechceli.

A to sme teda tento týždeň ani náhodou neboli.

Čestný pedál preto majú ….všetci zúčastnení za výbornú atmosféru a partiu, ktorú vytvorili. Ďakujeme. Prosíme (ako sme spomínali ešte o doplnenie (do môjho mailu) Vašich osobných dojmov a reflexií, stačí zopár viet (- takých 35 až 40.)  ak sa vám bude chcieť.

Tešíme sa na ďalšie akcie na bicykloch i na pešoch.

ĎAKU! Jozef S.

1. etapa: Passau – Inzel (46 km)
2. etapa: Inzel – Linz (62 km)
3. etapa: Linz – Grein (70 km)
4. etapa: Grein – Krems (91 km)
5. etapa: Krems – Hofflein (75 km)
6. etapa: Hofflein – Bratislava (87 km)

————————————————————————————————————————————————-

Cau,

 pacilo sa. Slusne sme si s Alenkou zamakali v „unikoch“, kde nam uspesne sekudnovali nase sprievodkyne Dasa a Rebeka a pan penzista Ivan.„Maleho“ Jozka neratam, lebo ten si jazdil, co chcel, ako chcel a kedy chcel … 😉

Pred piatym dnom  mi dal Milan „terapeuticku“ ponuku robit „zadaka“. Cize miesto unikov, zametat vzadu a „tlacit“ baby. Najskor som sa vliekol za nimi, ale ked v protivetre klesala rychlost nasho „grupetta“ pod 15 km/h, zacal som mal problem s rovnovahou na bicaku. Tak som zvolil inu taktiku. Vysvetlil som Danke, Janke a Stanke (aj Marte) ako sa jazdi „v baliku / vlaciku“.  Podarilo sa mi posutpne nas vlacik rozbehnut na slusnych 17-18 km/h, za co si dievcata z „grupetta“ zasluzia cestne uznanie. Za hlavnym peteletonom sme nezaostavali viac ako o 2-3 min co je pri skupine, v ktorej je jazdkyka s nabehom 12,31 km rocne viac ako uctihodny vykon.

 Zazitkom cislo jedna ale bola zaverecna etapa. Bola sice najdlhsia ale zato najnudnejsia. Teda okrem prejazdu viedenskej nudaplaze. Niektore exemplare vyvalene na slnku  sa podla mna mohli realne obavat greenpeacekov ze dobehnu a zacnu ich tlacit spat do vody.

 No a potom 20 km  po „Hainburgskej“ hradzi. Cesta s kamienkov o velkosti prepelicieho vajca je neopakovatelnym zazitkom pre jazdca ma „zileltke“. Vecer som si umyval zuby, ako keby som mal elektrikcku kefku a to som len snazil tu normalnu udrzat v okoli chrupu. Teraz ale uz trafim na klavesy, takze OK. 

Kedze cela akcia bola bez padu / defektu /, incidentu, rozhodol sa Ivan uplne na zaver, pri zjazde z mostu Lafranconi hodit to na bezdomovca a lahol si na zem. Alenka sa kolegyalne zavesila na zabradlie. Kym ju z neho „maly“ Jozko skladal, ja som vyuzil ich zavahanie a vitazne som sa dorazil do ciela, pred CK Advent tour, ako prvy.

V Machnaci necapuju kofolu. Teda necapuju tam asi nic, zato moju luxusne mreze. Nastastie ma Jozko ponukol chladenym onym, co mal povodne pre Danku a tak som prezil.

 Koniec hlasenia.

Marcel R.

———————————————————————————————————————————————–

    Cestu Passau – BA som si v hlavičke plánovala asi tak 2 roky. Až tento rok prišiel moment „idem do toho“. Som veľmi rada, že sme to celá partia v zdraví absolvovali. Neviem ani čo tak písať skôr, tiež tu platí, ako v živote, v abstinencii – jednoducho treba „to“ zažiť, prežiť…
Ďakujem všetkým za tímového, priateľského a športového ducha a more krásnych zážitkov a fotiek.
Vďaka všetkým.
Ľubica
———————————————————————————————————————————————-

   Dnes ráno (utorok) som sa zobudil a zrazu ma prepadol nutkavý, neodbytný, myseľ zatemňujúci cykloabsťák. Nuž, nedalo sa nič robiť, len sadnúť na bicykel a urobiť si aspoň svojich základných 20 km. Neviem prečo, ale stále ma to ťahalo k Dunaju, a tak som to využil na čistenie zaprášeného, cestami necestami poznačeného bicykla. Po ceste som uvažoval o našom, už môžem povedať, že vydarenom cyklovýlete. Už som viackrát počul, že na našich endorfíňáckych akciách je málo terapie, ale kto chce si terapiu pre seba nájde aj pri športovo – relaxačných výletoch nášho združenia. Napríklad, koľko konštrukcií sme museli vyriešiť na tomto výlete! Koľko práce nám dalo potláčanie silného ega. Koľko úsilia stálo niektorých rešpektovať kolektívny rozum, podriadiť sa väčšine. Museli sme prijať ľudí, ktorí nám nie celkom sedeli. Mohli sme prísť na to, ako sme sa na výlet pripravovali aj kondične. Ako sme si pripravili bicykle po technickej stránke. Skrátka dalo sa zistiť, akí sme zodpovední k sebe i ku kolektívu. Toto všetko si vyžadovalo podať výkon. Každý mal možnosť, ako vraví pán primár, si pre seba aj z takéhoto výletu zobrať veľa. Mne hneď padla severozápadná konštrukcia vetra. Cca 80% vetrov v tejto oblasti duje od severozápadu a ako naschvál práve teraz vial celý čas proti našim usmiatym tváram.

Teším sa, že sme nemali žiadny úraz, ani väčšiu technickú komplikáciu. Jediným našim nepriateľom bolo úmorné teplo (okolo 38 st.C), ale museli sme ho prijať, ak sme chceli trasu zvládnuť. Neviem, ako dopadla Ivanova kolízia na moste Lafranconi, lebo tam som už nebol, ale dúfam, že bez zranení.

Na tejto ceste ma oslovila všadeprítomná čistota, žiadne grafity, ohľaduplní vodiči aj v takých prípadoch, keď sme zjavne porušovali dopravné predpisy (niekoľkonásobná jazda do protismeru v Linzi), za ktorú sme však nemohli, lebo sme s dôverou nasledovali naše delegátky. Ľudia boli príjemní, úslužní a stále som mal pocit, že všetko, čo sa tu urobí, sa robí s vedomím, že to má slúžiť ľuďom. Množstvo detailov, ktoré ani nemuseli byť a u nás ani dlho nebudú, nám spríjemňovalo cestu. Napríklad kvetinová výzdoba penziónov i ostatných domov, či taká malá odpočivka pre cyklistov, aby v prípade zastavenia nestáli v ceste, ale aj dosť časté možnosti doplniť si zásoby vody a jedla. Perfektné značenie cyklotrás len potvrdzovalo vyššie spomenuté. Prekvapilo ma, ako v Rakúsku využívajú Dunaj.  Na každom kroku nejaká pláž, často aj s navozeným pieskom, kde sa okrem kúpania dospelých kúpali aj malé deti a to voda nebola vôbec najteplejšia, odhadujem tak  okolo 16 – 18 stupňov. Veľa člnkov, či vodných lyžiarov oživovali pekné dunajské nábrežia.

Týmto chcem všetkým poďakovať za zodpovednosť, s akou k výletu pristupovali, za dobrú náladu, ktorá nás, aj napriek horúčavám neopúšťala i snahu navzájom si pomáhať. Náš názov „Veselí cyklisti“ je oprávnený a preveril ho aj tento náš výlet.

Milan Perfecký

———————————————————————————————————————————————–

Ahojte Veselí cyklisti, trvalo mi trochu dlhšie než som si zrechnovala pocity z našej cyklotúrky. Nepasoval mi prvý deň, najmä nástup, nakladanie, vykladanie a skladanie bicyklov a batožiny. S odstupom času a so zážitkami z ďalších dní vnímam prvý deň ako časť inej akcie a hovorím o tom s úsmevom. Už prvé ubytovanie to natoľko vylepšilo, že som sa začala tešiť a zostala len obava, aby som to zvládla. Kilometre rýchlo ubúdali, najmä tie ranné po nábreží Dunaja a pod tieňmi stromov. Každý deň bol pre mňa lepší, telo si zvyklo a atmosféra v peletóne bola napriek neúprosnej horúčave super. Ani neviem ako a v nedeľu sme boli v cieli a ja s vami! V súčasnosti je to môj vrchol a možno aj zostane. Som rada, že som tú cestu mohla absolvovať s vami, ďakujem za vašu toleranciu k mojím „výkonom“. Ste veselí a najmä pohodoví cyklisti a želám každému veľa šťastných kilometrov.

Eva Hamarová

———————————————————————————————————————————————–

Pocitová správa k cyklotúre Passau – Bratislava

Nie je to tak dávno, čo som sa dal na bicyklovanie na dlhšie trate, pred tým to boli skôr cyklo-vychádzky v užšom Bratislavskom priestore. Začal som z ostra pred dvoma rokmi, a to hneď Endorfíňackou cyklotúrou z Viedne do Bratislavy. Skoro som dušu vypľul (nie tú bicyklovú). Odvtedy sa čo-to pomenilo a po ódových spomienkach priateľov na ich cyklotúru Passau – Bratislava som sa začal s myšlienkou na túto (tor)túru pohrávať aj ja. Veď to dal už kde-kto a vraj to bolo úžasné, čo bolo tiež dosť srdnato motivačné. A potom sa tá myšlienka rozvinula v reálny zámer Endorfínu, hlavne vďaka Milanovi. To mu asi nikto nezabudne …

Ešte aj po finálnom rozhodnutí som sa na tento turistický projekt pozeral s rešpektom a skôr s obavami. Dám to vôbec? Avšak v júni sme sa boli previezť po prekrásnom mestečku Krems vracajúc sa z inej cyklo-akcie a vtedy som sa začal na Passau – BA tešiť. Nerobil som si veľké ilúzie, hlavne koľko toho uvidíme z historických pamiatok a prírodných krás. Ideme podľa pripraveného plánu CK Adrentour v skupinke našincov, prispôsobíme sa, čo tiež asi nebude vždy jednoduché – však sme takí, akí sme.

No tých šesť dní vskutku stálo za to. Pekné spomienky na prežité aj videné vo mne stále pretrvávajú a navyše ich evokujú skvelé Marcelove a Milanove fotky. Veľkolepé  dómy sv. Štefana v Passau a sv. Márie v Linz, malé kostolíky v malebných mestečkách, hrady, kaštiele a zámky na kopcoch po oboch brehoch Dunaja, úžasné námestíčka a uličky v historicky dobre zachovaných centrách miest a dedín, ktoré niekomu možno pripomínali raz francúzsku riviéru alebo inde Toskánsko, strmé lesnaté svahy nad Dunajom medzi Passau a Linz, parádne udržiavané sady a vinice v údolí Wachau, rozsiahle nábrežia vo Viedni s UNO City a na záver nekonečná hrádza pred Hainburgom, z ktorej bolo z veľkej diaľky vidno kopec Hundsheimerberg, len ten sa (potvora) akosi pomaly približoval a pomedzi to sem-tam kúpanie v Dunaji alebo v jazierku. Atmosféra, na rozdiel od tej  hydrometeorologickej, ktorá bola horúca a dusná, bola príjemne družná, občasne až krásne kooperatívna a hlavne veselá, a to aj napriek občasnému pofrflávaniu a uvoľnenejšiemu pudu sebazáchovy pri dodržiavaní dopravných predpisov (aj sa čudujem, že sa za celú cestu nič vážne nestalo).

Pre mňa to bol jeden krásny životný zážitok. Ďakujem priatelia!

A čo bude ďalšia destinácia? To sa ešte uvidí, ale na začiatok … idem zajtra do roboty na bicykli. Normálka ma to bicyklovanie začalo baviť.  🙂

 

Vlado Z.

———————————————————————————————————————————————–

Cyklovačka do Viedne a späť – 2015

Účastníci:  Marta, Jožo, Stano, Ľubor

 

Správa z cyklovačky:

Minulý týždeň nás bolo 7, teraz sa nás na stanici o 06:00 ukázali len štyria. Horúčava ako v údolí smrti.

Marta, držiteľka čestného pedála spred týždňa, bola po kompletnej generálke (teda jej bycikel) a išla si statočne po druhý.

Psychicky slabší jedinci ako Vlado Kr. a Karol, dali prednosť ležaniu pri vode.

Z viedenskej HafHafHof (ako hovorí Hanka) sme už pálili cez centrum okolo StefansDomu až k Dunajskému kanálu.

Bolo tam pekne, chladivo a po krátkej zastávke pri Huntredwasserovom dome sme už mostovali cez Práterm, Dunaj okolo nudiacich sa rakúšanov a rakúšaniek.

Mali sme dojem, že sme na veľkomestskej demonštrácii Viedenčania bez šiat. Marta sa nás celý čas statočne držala.

Jedli sa tradičné množstvá tyčiniek a ani tradičný Wienerschnitzel v Orthe nemohl chýbať.

Slovenská čašníčka odporúčala ako dezert krémeš, ktorý bol ako menšia torta.

V neuveriteľne dobrom čase ( rýchlosť sa pohybovala od 25 do 40 km/h) sme krátko poobede boli v Hainburgu.

Stano už desivé tempo nezvládal, preto si radšej pichol dušu aby si oddýchol. To sa trocha nepáčilo Marte, ktorej sme narušili tempo

a Marta to na hraniciach uzavrela : „Sľubujem, že už s Vami nepôjdem“.

Dúfame, že to bolo iba zo žartu, Stano na sebe ešte popracuje, a nabudúce to dá bez kondičnej prestávky.

Čakajú nás ešte veľké výzvy, kilometre a prevýšenia. .

Čestný pedál má opäť  Marta, ktorá sa nevzdáva a ide po všetkých výzvach ďalej a ďalej sťa Saganova mater.

Dovi v Passau!

,

Výlet na Braunsberg

FOTO

Cyklo-peší výlet – nedeľa 26.7.2015, 9:00/10:00

Miesto stretnutia: Cyklisti pod mostom Lafranconi na petržalskej strane o 9:00, chodci v Hainburgu na parkovisku pred supermarketom pri prvom kruhovom objazde v meste o 10:00
Trasa: Cyklisti: most Lafranconi – štátna hranica – Wolfstahl – Hainburg – Braunsberg a pravdepodobne aj Schlosshof – Devínska Nová Ves – Devín – most Lafranconi
Chodci: Hainburg – Braunsberg a späť
Vzdialenosť: Cyklisti cca. 60 km/chodci cca. 5 km
Prevýšenie: cca. 150 m
Trvanie: Cyklisti cca. celý deň/chodci cca. 2 hodiny
Počasie: polojasno, teplota cca. 24 – 28 °C, pravdepodobnosť zrážok nízka
Doprava: Chodci autami

Kontakt: Mário 0908126006, Vlado 0903356661

Poznámka:
Cieľom výpravy je dostať sa na kopec Braunsberg, ktorý sa týči na pravom brehu Dunaja nad rakúskym mestečkom Hainburg. Cyklistická časť si vyžaduje aspoň základnú fyzickú formu, pešiu časť zvládnu aj deti v kočíkoch. Z kopca Braunsberg je pri dobrej viditeľnosti pekný výhľad na Devín, na Dlhé diely a v podstate na celú Bratislavu.
Cyklisti budú pravdepodobne pokračovať cez most v Hainburgu smerom na Schlosshof a cez Most slobody sa vrátia späť k mostu Lafranconi.
Pod kopcom sa nachádza vychýrené kúpalisko Bergbad, kde by sme sa v prípade pekného počasia mohli na pár hodín zastaviť a zmyť turistický pot a prach. Vstupné je 5,- Eur pre dospelého, dôchodcovia 3,50 Eur a deti od 6 do 15 rokov 2 eurá.

Okolo Neziderského jazera – 2015

FOTO

Účastníci:  Hanka, Marta, Jožo, Stano, Ľubor, Vlado Kr., Karol

 

Správa z cyklovačky:

Veľa našincov sa v to ráno pozrelo z okna a hanebne sa vzdalo.

Nie tak sedem statočných cyklistov (5 statočných a dve statočné), ktorí sa objavili na stanici mraky nemraky.

Niekorí mali cestné bicykle, niektorí ľahké horské a niektorí (baby) horské s batožinovým 60 kg priestorom.

Hanka mala 4 sady sexi športového oblečenia, ktoré nám stihla predviesť už vo vlaku aby vybrala do Rakúska najvhodnejšie.

Všetci sme silne verili že TO PRÍDE, mraky sa stratia a Slováci ožijú.

A tak aj bolo.

Po prezenčnej fotke sme už pálili k jazeru rýchlosťou 30km/h.

Robili sme však aj mnoho krátkych prestávok na mnohopočetné Ľuborove, Hankine a Stanove fit tyčinky, žemle, ktoré nevyhnutne potrebovali na extrémny výkon.

Karol bol tak motivovaný, že pri prestávkach ani nezosadal z bicykle a líhal si na trávu alebo na iné bicykle s nohami v strmeňoch.

Jožo si však  pri majáku v Podersdorfe našiel čas na zmrzlinu, lebo ju mal ako povedal v programe.

Motivovaný Stano to komentoval : „No to je pekné – tvoja zmrzlina je v mojom programe“.

Baby sa zatiaľ pri majáku fotili romanticky s rozviatymi vlasmi a dávali to na facebook.

Ostatní si dávali tyčinky.

Karol nejedol, bol motivovaný náročným plánom, išlo o každú minútu, avšak zabrzdil ho defekt.

Predviedol však bleskovú výmenu duše za 15 sekúnd.

Čoskoro sme stratili naše 2 statočné baby. Po polhodinovom gentlmanskom čakaní, sme vyslali záchrannú dvojicu Stano-Ľubor.

Vysvitlo, že baby nie sú za nami ale pred nami a už minúty čakajú v Illmitzi pri kompe.

Kompa mala ísť za pol hodinu, takže došlo na programový Schnitzel mit kartoffeln. Mit appfelstrudel. Mit schlag.

Najedli sa aj rakúske vrabce ktoré nás sprevádzali celý obed.

Na kompe bolo nádherne.

Hanku zaujali škriekajúce čajky ktoré nás sprevádzali celé jazero.

Vyšlo slnko, mraky sa stratili.

Fúkal silný vietor.

Marta sa sebaprekonávala od samého začiatku, a keď jej dul celú druhú polovicu protivietor, prekonávala sa ukrutne.

Favoritom na celkové prvenstvo trocha kazila čas.

Karol jej dokonca chcel prenajať peknú garsónku pri jazere aby si oddýchla.

Stano jej strhával zbytočné blatníky a brzdy.

Hanka jej rozrážala vietor.

Marta chytala druhý, tretí až ôsmy dych vrátane a šliapala statočne.

Hanka liezla na stromy a kŕmila všetkých čerešňami.

Po olovrante sme z Neusiedlu blúdivou skratkou došli do Pandorfu.

Zapadalo slnko.

Máme čas,

Vlak príde o hodinu.

Boli sme veselí, unavení po 90km a žartovalo sa.

Jedli sa posledné tyčinky.

Fotilo sa. Vlak po hodine konečne prišiel – presne na sekundu..

Sedeli sme  na lavičke a pozerali sme na vlak.

Rušňovodič pozeral na nás.

Jožo váhavo vstal a pomaly išiel k vlaku.

Rušňovodič pískal odchod.

„To nebude náš vlak, Bratislava je opačne“  uzavreli sme kolektívne.

Bol.

Bolo po ôsmej a ďalší išiel o 2 hodiny.

Bolo treba nájsť vinníka.

Každý mal nejaký návrh – samozrejme okrem seba.

Treba to však vnímať pozitívne ako sa občas hovorí.

Ako aj v živote, aj tu – sme dostali proste druhú šancu.

Presunuli sme sa unavení bicyklami do Gattendorfu a usalašili na stanici.

Zapadlo slnko.

Máme čas.

Vlak príde o hodinu.

Boli sme zahanbení, unavení po 115km a počas žartov na témy  „Ako sa to mohlo stať?“, „Toto nikomu nespomínajte!“  a pod. sa pospomínali rôzne možné problémové faktory.

Napríklad rakúski železničiari.

Psychofyzická kondícia zúčastnených.

Čistota Hankinho bicykla.

Počet tyčiniek čo kto zjedol.

Európska únia.

A nakoniec (ospravedlňujem sa, pani Jana) dokonca aj …Fico.

Ukľudnili sme sa a čakali na svoju druhú vlakovú šancu.

Stano svojim bojovým svietidlom o sile 6000 luxov privolal komáre z celého dolného rakúska.

Vlak po hodine konečne prišiel – presne na sekundu..

Stáli sme na peróne a vo vlaku sme boli skôr ako sa otvorili poriadne dvere.

Druhé šance – my našinci – vieme.

A vďaka za ne.

Všetko teda bolo ako má byť, aj keď sme došli za tmy a poodvážali sa smerom k sprchám a posteliam.

 

Čestný pedál má samozrejme naša statočná  Marta, ktorá sa sebaprekonala, a napriek mdlobe, klinickej smrti, bicyklu s 60 kilovou batožinou a zúrivému protivetru šliapala až do konca bez reptania.

 

Dovidenia v Nedeľu vo Viedni !

 

Memoriál Jozefa Záreckého – 2015

Účastníci :
jazdci-cyklisti: Betka, Pavol, Klaudia, Ľubka, Marcel, Alenka, Jožo, Daniela, Henrich, Janko M., Vlado Z, Vlado K., Milan M.
domáci-pešiaci: Janko P., Terka, Ľuboš, Peter, Janka G.,Milan P., Karol, Monika, Marieta, vnučka, Janka K.
Ráno sme pri pumpe JURKI riešili problém, kde sa budeme prezenčne fotiť.
Skúšali sme pri plote, ale prísna pani si to neželala, išlo o súkromný majetok DŽEJ end TÍ.
Tí skúpili nedávno pár spojených pozemkov od Tatier k Dunaju, vrátane brehov, kde si postavia súkromnú diaľnicu s tunelmi.
Ich podnikateľský zámer je …široký.
Fotografoval fotograf roka Marcel za hlasného štekotu dvoch psíkov, ktorí si to takisto neželali.
Väčší psík sa volal DŽEJ a menší TÍ.
Ale evidencia pred cyklotúrou k Jankovi musí byť aj keby oligarchovia z neba padali.
Jožo – náhradný vedúci informoval, že Máriovci neprídu – nato našinci výrazne posmutneli.
A že ani Kurt nepríde – nato našinci s odhodlaním vyrazili na cestu.
Paľo ešte informoval, že ide o spomienku na našinca Jožka Záreckého, ktorého si žiaľ pamätal už iba on a Klaudika.
A že to bol dobrý a veselý človek, takže by určite patril medzi veselých cyklistov.
Mal len smolu, že prepínal svoje sily na bicykli.
Pavol prezradil, že aj jeho svokra je veľmi dobrý človek.
Či bicykluje – nepovedal.
Cesta išla rýchlo a čoskoro sme riešili každoročný problém – kde k Jankovi odbočiť?
Marcel si síce spieval, ale slnko PRAŽILO, takže Pavol a Klaudia to švihli čo najskôr ako sa dá do lesného chládku a my ostatní sme stáli o pár kilometrov ďalej, tradične trochu blúdiac.
Jožo poprosil Janka P. aby poslal kohosi oproti ako vodcu.
Čoskoro okolo po poľnej prefrčalo stovkou auto,  za volantom sme na sekundu zazreli Ľuboša a zmizlo v prachu.
Okolo frčali včely.
To však boli všetko neklamné znamenia, že sme blízko a čoskoro sme sa už vítali a bozkávali s domácimi Jankom a Terkou a pomocníkmi.
Tí na našu počesť od piatku vyprážali, varili, chystali, piekli a tešili sa.
Marietina vnučka sa hojdala na hojdačke a my sme v špalieri gratulovali Terke k jej sviatku.
Keďže dávno nebol Muráň (je zrušený), vidíme ju len občas a vždy sa potešíme. Mnoga ljeta Terka! 
Vítal nás aj Peter, ktorý nebol ani v Švédsku (je zrušené),  ani na horších miestach kde pobýva a potešili sme sa druhýkrát.
Zábava gradovala a gradovala, predposledná prišla Monika, ani nebolo poznať, že má novú drevenú nohu, chodí celkom šikovne.
Nakoniec došiel Karol, ktorý to zvládol a našiel nás podľa dymu, včiel a hlasného rozhovoru.
Hovorilo sa o zdraví, varení, rodine, komunite, čo znamená  uhorský rok, o športe…Jožo tlmočil strašný zážitok nemenovaného našinca keď raz behal po hrádzi :
„V diaľke vidím bežca, každú chvíľu sa hádže o zem a zúrivo klikuje..
Tak som sa potešil – to je určite našinec, sebatrestuje, pokecáme, pribehol som …a bol to ..Fico“
Jedlo bolo ako vždy výborné.
Janko nám urobil exkurziu k včelám, vysvetlil nám ako ich chodí zverolekár očkovať a kontroluje im chrup, ako sa má správať k lenivým trúdom – hotový pán Moravčík.
Jeho slová hltal najmä Milan P., začínajúci včelár.
Začalo lúčenie.
Všetci plní kalórií, nabalení Jankovým medom ale aj tak mala cesta naspať stíhačkové tempo.
Slnko stále PRAŽILO.
Marcel stále SPIEVAL.
A Daniela, celý čas v plavkách nakoniec zlomila Janka M. na spoločné kúpanie v Rovinke.
My ostatní, kúpajúc sa iba v pote, sme však došli k Jurki spokojní, najedení a unavení.
Bicykle treba trénovať, čakajú nás akcie, Čechy, Rakúsko, Nemecko.
Ale pomaly, netreba nám ďalšie memoriály ani by sa už do nabitého Endorfín programu nevošli.
Čestného parohu (či pedálu) dávame :
Terke a Jankovi, Mariete, Ľubošovi a celému catering tímu – za námahu a pohostinnú prípravu každoročnej záhradnej slávnosti č.2..
Karolovi – že to snáď zvládol. Muránska planina pre neho môže byť aj pri Bratislave.
Ďaku !
Jozef S.

Cyklotúra Bratislava – vodné dielo Gabčíkovo – Vojka

FOTO

CYKLOTÚRA: BRATISLAVA VODNÉ DIELO GABČÍKOVO – VOJKA

Sobota 30.5.2015

Trasa:         Prístavný most (Bufet pri podjazde – U bosorky) – Hrabiny – Jarovské rameno – Rusovské jazero – Čuňovo priehrada – Divoká voda – Vojka prístav – Kompa cez Dunaj – Kyselica – Čilistov – Hamuliakovo – Kalinkovo – Dunajská Lužná – Rovinka – Slovnaft – Prístavný most (ČS Jurki)

Účastníci:   Alenka, Betka, Hanka, Janka, Ľubka, Marcelova mama, Marieta, Silvia, Zuzka, Karol, Milan M., Milan P., Paľo, Peťo, Štefan, Vlado

Správa z výletu

Cyklotúra začína ad hoc upresňovaním miesta stretnutia. Bufet U Bosorky (pri podjazde) nie je ani zďaleka tak blízko k Prístavnému mostu ako si to organizátori nahovárali. Nevadí, nakoniec sme sa všetci našli a plánovači dostali prísľub, že nabudúce dostanú dopredu mapu Bratislavy s mapou mostov. Po tradičnej úvodnej fotke sa vydáme na Tour de Gabčíkovo. Štefan sa iba na hrádzi dozvedá, že to nebude okolo celého vodného diela, ale že si to podľa plánu a na všeobecný súhlas skrátime kompou z Vojky. Prvú zastávku si udeľujeme pri bufete za Čuňovom, kde nás na Marcelove prekvapenie vyčkáva Marcelova mama. Pani Rebrová sa rozhodla pridať sa k nám a tým pádom zľaviť zo svojho tempa a asi aj jej plánovanej dĺžky trasy. Niektorí (a to aj pomladší) iba tíško závidíme takú kondičku. Už po prvých chvíľach pri bufete ale aj počas pokračujúcej cesty po hrádzi je jasné, že medzi nás zapadla a preberá s našimi členkami (hlavne čerstvo sa pripojenými k tímu Marietou a Betkou) všetko možné a organizátorom poradí, kde to skúsiť s obedom. Počas cesty do Vojky  pokračujeme v debatách, čo ocenil neskôr aj Marcel konštatovaním, že si až teraz uvedomil, že počas cyklotúry sa dá aj debatovať. Mnohí z nás sú až zaskočení Karolovou zhovorčivosťou, ale nakoniec sme radi, že sa už konečne pridal a aj rozkecal. Prvý pokus o spoločný obed v Dobrohošti zavrhujeme, na druhom brehu Dunaja sú vraj lepšie možnosti. Prevoz z Vojky do Kyselice sme zvládli na preplnenej kompe, ale to sme si moc neuvedomovali, lebo zaujali motorkári a podaktoré členky výletu obzvlášť ten jeden – no ten fešák v červenom tričku. Bufet v Kyselici sme zhodnotili ako nič moc a tak prekonávame začínajúci hlad a pokračujeme smer Šamorín. Keď sme ani tam nepochodili kvôli predraženému menu a navyše tam Vlado nenašiel vysnívané halászlé, vystačili sme si obdivovaním novo budovaného kolosálneho Šamorínskeho hipodromu. Okrem iného zaujal aj obrovský plechový kôň, ktovie či nie je Trójsky … A tak nám pre obed ostala obľúbená destinácia – bufet pri hrádzi v Hamuliakove. Tu sa naše cesty rozchádzajú (v dobrom!), väčšina pokračuje do Bratislavy, ale záhradkári a lokálni sa uberajú do svojho dnešného  finálneho cieľa.

Ďakujeme všetkým za fajn atmosféru, príma debaty a vyššej moci za prekrásne nahraté počasie.

Zlatú špajľu udeľujeme Marcelovej mamine, bola pre nás veľkou inšpiráciou svojou vôľou, náladou a vitalitou.

Vlado