FOTO

Cyklotúra – Sobota 23.8.2014, 7:00 Viedeň – Bratislava
Miesto stretnutia: Železničná stanica Petržalka, zraz o 6:00, vo Viedni sme okolo 8:40
Trasa: vlakom s bicyklami na Hauptbanhoff – Ring – Práter – Donaukanal – – Orth – Eckartsau – Hainburg – Wolfstahl – Berg – Petržalka
Vzdialenosť: cca. 85-90 km počas celého dňa
Prevýšenie: 60 m
Trvanie: cca. 9 hodín
Počasie: Podľa dostupných predpovedí dobré, iba ak by nie
Kontakt: Jožo S. – 0910 230 231

Poznámka:
Tentoraz nebudeme z Viedne krútiť hneď domov, ale cca 2-3 hodinky si ju v kľude popozerám z bicyklov. Celodennú akciu s mnohými a mnohými prestávkami začneme priamo na Hlavnom Viedenskom Nádraží (Hauptbahnoff), od ktorého sa prepracujeme skrz Ring (popozeráme Postpsparkasse, pamätník Johanna Straussa v mestskom parku, Viedeňskú štátnu operu – možno ste tam boli na plese, ale myslím, že ich Opernball koliduje s našim abstinentským v DK Ružinov – do štvrte múzeí (MuseumsQuartier), uvidíme ešte Parlament, Radnicu, Burgtheater a Univerzitu a krásnu novogotickú Votivkirche okrem iného.
Následne pôjdeme dole Dunajským kanálom okolo Hundredwasserovho domu a rekreačnej zóny Prátra kultúry a oddychu (PKO) popri Dunaji až do našej milovanej Bratislavy.
Obedovať sa bude po ceste v Orthe, zastávok spravíme asi 27, takže kondiční i úplne bezkondiční cyklisti si prídu na svoje. A niektorí si možno prídu aj na Wienerschnitzel mit Kartoffelnsalat. Guten Appetit!

Účastníci : Tomáš Ď., Vlado Kr., Ľubka Ko., Vlado Z., Milan M., Silvia M., Danka S., Jožo S., Peter Š. (alias Zuzkin otec), Miro Varadínek, Hanka Botková

Správa z výletu :

Neľudsky skorá hodina zrazu (6:00) ani brutálny počet km (cez 90) ani prognóza počasia pesimistická ako vývoj slovenskej ekonomiky neodradili 10 statočných veselých rozospatých cyklistov, stretnuvších sa pred ŽS Petržalka – Hauptbanhof.. Mohlo nás byť aj 12, ako mesiačikov, avšak páni Ľubor a Stano z pánskeho klubu A3 napísali, že neprídu, nakoľko čakali búrky s krupobitiím a tak.
My sme však – čakali len vlak, ktorý nás s nepoškvrnenými lístkami doviezol do nášho bývalého hlavného mesta – Viedne. Tomáš celú cestu v novinách sústredene čítal všetky najnovšie správy z ukrajinského frontu a politického zázemia.

Počas prvého fotenia pred cieľovou stanicou som zavolal prvým z mnohých telefonátov našu 11-stu členku Hanku B, ktorá prišla už deň dopredu a práve si pripravovala Wienerschnitzel a chystala sa ísť kúpiť mapu Viedne aby nás ako pohyblivý terč v miliónovom meste rýchlo a ľahko našla.

My sme zatiaľ svižne frčali po cyklocestách s letmými zastávkami na KARLPLATZ s ohromným kostolom Karlskirche (s výjavmi abstinentského ba až svätého života Karola Boromejského na špirálovom stĺpe), pri OPERE, pri STEPHANSDOME, do ktorého sme i vliezli, pietne si dajúc dole cyklistické prilby. Miro V. nám zatiaľ pri fajčení svojej 15.tej cigarety strážil bycikle.

Na RINGU (okružnej peknej a cyklisticky-friendly ulici) sme si popozerali HOFBURG, PARLAMENT, RATHAUS (čo nie je dom potkanov, ale majestátna radnica), UNIVERZITU, NATUR- i KUNSTHISTORISCHE- MUZEÁ, BURGTEATER, VOTIVKIRCHE až kým nás nezastavil dunajský kanál, ktorý sme prešli krížom krážom, chváliac pritom krásu a priateľský duch veľkomesta, priateľský k cyklistom, bežcom, svalovcom, chodcom, umelcom, spreyerom, športovcom, dôchodcom, ďeťom, psom, a ďalším a ďalším menšinám – každý z nich mal svoju vlastnú zónu (psi mali napríklad svoje chránené FREE HUNDEZONE, kde si mohli slobodne zaštekať svoje názory na majiteľov bez obáv z následkov a náhubkov).

Od kanála sme si odskočili k HUNDERTWASSERovmu domu (pôvodným menom Stowasser), ktorý ma svojou chaotičnosťou, individualistickosťou a farebnosťou veľmi oslovil, ako i ostatných, dokonca tak, že sme dali v záhradnej reštaurácii, čaje, kávy a debatovali o výhodách a nevýhodách života v takejto pamiatke (je tam 51 funkčných bytov) ,do toho prichádzali stočlenné turistické výpravy seniorov, juniorov z celého sveta.

Slnko svietilo a svietilo, turisti sa hromadili a hromadili, Tomáš čítal a čítal, ja som telefonoval a telefonoval s Hankou B., vyjasňujúc si pri ktorom strome sa v PKO (Prátri Kultúry a Oddychu) stretneme.

Nakoniec sme sa zdvihli a vo veľmi svižnom tempe svištali cez park Práter. Občas nás síce na bycikli predbehla 80 ročná rakúska babička, ale skonštatovali sme že to je iba preto, že celý život mohla jesť kvalitné potraviny a nežila v komunizme.

Cez most Práterbrucke sme prešli už na správnu stranu Dunaja a po EUROVELO 6 okolo mladých i starých naturistov v plnej kráse sme konečne dostihli Hanku B., ktorá nám okamžite oznámila že máme oproti plánovanému programu vyše 20 minútové meškanie a musíme preto vypustiť veškeré cikanie, pitie a prílišné pozeranie sa po pekných i tých ostatných naturistkách. Ja som s tým súhlasil, nakoľko som vedel že nás v Orthe čaká obedový rezeň v záhradnej reštauráci, ktorý sme dali a posilnení sme leteli až do Hainburgu.

Bolo nás teda 11 ale nakoniec zas iba 10, nakoľko tempo nevydržal Miro V., ktorý si pri neustálom fajčení zabúdal prehadzovať rýchlosti, tak nás poslal definitívne dopredu s tým, že on si chce cestu vychutnať.
V Hainburgu sme pri ležaní na tráve zistili, že obloha nad Bratislavou černie, čo sme najskôr zhodnotili v hlasovaní že „Ideme cez to“, avšak pri tretej kvapke sme sa schovali do podniku s milou slovenskou čašníčkou objednávajús si dezerty.

Akú máte zmrzlinu? – opýtal sa milej slovenskej čašníčky Milan.
Čokoládovú, Jahodovú, Vanilkovú, Pistáciovú a aj Orieškovú. – odvetila pyšne.
Môže byť ! – objednal si celé portfóĺio s prehľadom Milan, takže nám prečkávanie prebehlo veselo a príjemne a počas ustatia dažďa sme sa pohli na posledný avšak najťažší úsek nach Wolfsthal, Berg, Petržalka.

Posledná upršaná fotka na štátnej hranici a už sme sa roztratili po mnohých a mnohých bratislavských cyklotrasách vedúcich do našich suchých bratislavských. príbytkov.

Čestný paroh mladého srnca získal Milan M., ktorý zvládol ako mladý srnec abstinent všetky kilometre, ktoré sa pred ním odvíjali a všetky zmrzliny, ktoré pred neho postavili.

Ďakujeme Ti Zvýšená Energia (Higher Power) za pocit pekného priateľského veľkomesta, slnko, kľud, bezdefektie i bezkonfliktie a na záver i za motivačný poprch ktorým si nás obdarila a za pocit pekného priateľstva našej veľkej 11 člennej skupiny. Dovidenia o pár dní v Tatrách priatelia !
Zapísal Jožo S.

FOTO

Správa z terénnej terapie Bečva – 12.6. – 15.6. 2014
Štvrtok 12.6.
Deň určený na príjazd. Pred hotelom Cementář na predmestí moravského mestečka Hranice postupne pristávajú limuzíny so slovenskými značkami a vystupujú z nich usmiati abstinenti s nablýskanými značkovými bicyklami. Dostávame k dispozícii priestrannú garáž na diaľkové ovládanie, kľúč sa povinne necháva na vrátnici. Ešte pred večerou podnikáme nájazd na centrum mestečka a najväčšiu popularitu si okamžite získavajú istí manželia Z., ktorých pôvodný plán bol, že si zajednajú prenájom bicyklov na dva dni. Namiesto toho však vychádzajú z predajne s dvomi úplne novými tátošmi a so súpravou nepremokavého cyklistického oblečenia. Nám ostatným spoza zle maskovaných grimás srší úprimná závisť.
Na večeru je také trošku vodnaté soté, ale je ho celkom dosť, takže pomedzi zdvorilú konverzáciu počuť výdatné mľaskanie a štrnganie riadu. Po večeri a po kvetnatom príhovore prezidenta ZO Endorfín nás organizátori terénky Ivan a Majka informujú o programe na ďalšie dni a o možnostiach stravovania. Keďže nikto nemá záujem riešiť osobné problémy (a možno trošičku aj preto, že o ôsmej začína otvárací ceremoniál MS vo futbale), postupne sa rozchádzame na izby a chystáme sa na úmorný športový piatok.
Piatok 13.6.
Zraz pred garážou máme po raňajkách o 9:00. Fúkame gumy, leštíme okuliare, upratujeme fľašky s vodou a keksíky. Pred odjazdom si zaspievame hymnu Veselých cyklistov a vyrážame smerom na Přerov. Už v Lipníku nad Bečvou sa nám však skupina drobí a Ivan vlečie nič netušiacich priaznivcov zrúcanín do strašných moravských kopcov. Ostatní pokračujú v jazde popri rieke.
Hrad je obrovský. Kým prejdeme prvým nádvorím, zazvoní mobil dvakrát Ivanovi a štyrikrát Jožkovi P. Odpoveď je zakaždým rovnaká: „Ešte pozrieme túto strieľňu a túto studňu a už aj ideme.“ Po štvrtej oblúkovej bráne a osemnástom železnom súsoší s antickým námetom začíname mať aj my pocit, že by sme sa možno mali pobrať smerom na Přerov, spúšťame sa teda späť do Lipníka a uháňame, čo nám sily stačia, aby nám ostatní neušli.
Neskoro. Pri bufete je len Jožko S., Maja a Jožko M. Ostatní sú niekoľko kilometrov pred nami. Najprv chceme vyslať Jožka P., lebo on má elektrický bicykel a jediný by ich dokázal zastaviť, lenže Jožko tvrdí, že hradný kopec mu dal riadne zabrať, že musel dokonca dvakrát potiahnuť a raz v zákrute prudko pribrzdiť, a že si potrebuje trochu oddýchnuť. Ideme teda najbližších 10 kilometrov tridsiatkou a nepozeráme vpravo ani vľavo a dopredu naozaj len v prípade núdze.
Kamaráti nás čakajú na začiatku Přerova. Sú podozrivo potichu. Ivan skúša žartovať, nikto však nereaguje, a tak nás vyzve, aby sme sa išli do mesta naobedovať. Nato sa ozve masový súhlas a hneď sme všetci zase na nohách. Teda na kolesách.
V Přerove obsadíme približne 80 % stravovacích kapacít a kým sa najeme, je čas na odjazd. Vraciame sa rovnakou cestou a do Hraníc prichádzame približne o piatej poobede. Po večeri a po bleskovom stretnutí výboru ZO Endorfín sa opäť vydávame do mesta a aby nám náhodou nebolo smutno, akože náhodou sa v rôznych kombináciách približne dve hodiny stretávame a zase lúčime.
Sobota 14.6.
Zraz je tentoraz 8:30 a všetci tento čas aj poctivo dodržíme, len diaľkové ovládanie je nezvestné. Dvadsať plne vyzbrojených cyklistov teda smutne postáva pred garážou. Nakoniec sa prístroj zázračne nájde, plní radosti si teda ešte raz zaspievame hymnu Veselých cyklistov a vyrážame na opačnú stranu, smerom na mestečko Kelč. Obloha je akási zatiahnutá a nepomáha ani naša kolektívna energia. Priamo na kelčskom námestí nás dobieha mohutný lejak a tak sa všetci dvadsiati natisneme pred vchod do potravín a keby nemali zatvorené, určite by dobre zarobili.
Mestečko Kelč je pravdepodobne veľmi krásne, nemáme však čas ho bližšie študovať. Len čo sa mraky trochu rozptýlia, uháňame smerom na Teplice a potom na Hranice.
Pred Hranicami vychádza opäť slnko, sadáme si teda na obed do cyklistickej reštaurácie Vápenka. Je tu síce draho, ale jedlo je väčšinou naozaj odporné. Mokrí, hladní a bez peňazí sa vraciame na hotel a cestou nás chytí ešte jeden riadny lejak.
Goro s novou rodinou po večeri odchádza na rockový koncert. My ostatní sa potulujeme po meste, spievame vo verejne prístupných mestských halách, fotíme. Zvuky rockového koncertu zaplavujú celé mesto, nedá sa pred nimi nikam skryť, a keď sa o to napriek tomu pokúšame a utekáme do hotela, ešte raz poriadne zmokneme. Pane, ale toto si si už ozaj mohol odpustiť.
Nedeľa 15.6.
Ráno sa balíme a lúčime. Ivanova partia ide vlakom do Vsetína a odtiaľ bicyklami do Púchova, Vladino s Ľubkou si idú zahrať tenis, my s Laurou ideme do aragonitovej jaskyne. Asi osem ľudí sa chystá cestou domov zastaviť vo Valašskom Meziřičí. Goro má zaľahnuté v ušiach a spí.
Zdravé jadro, ku ktorému sa vo Vsetíne pripájame aj my s Laurou, sa ešte zastaví v Hornej Lideči obzrieť drevený betlehem a v jednej z posledných moravských reštaurácií na obed. Konečne dobré jedlo, pane, už sme si mysleli, že Moraváci zabudli variť. Keď asi na šiestykrát konečne zaplatíme celý účet, padáme si vzájomne do náručí a vyrážame smerom na diaľnicu do Bratislavy.
Pane, ďakujeme za všetko, čo si na nás na tejto terénke nastražil, ďakujeme za organizačné omyly, ktoré sme museli tam a vtedy riešiť aj za diery v programe, ktoré sme si museli sami látať. Tak to má byť, kto netvorí, neabstinuje.