Všetko čo patrí ku tejto tematike Cyklistické výlety

Cyklovýlet – Trojpomedzie – Rajka – Rusovce

FOTO

Cyklo výlet Petržalka Rajka Petržalka

V sobotu 10.5.2014 o 9,00 hod sa stretávam s Martou pod Prístavným  mostom cestou stretávame Zuzku a Jožka a ukazujeme im cyklochodník s využitím výťahu pri výstavisku Incheba na stanicu v Petržalke. Tu dorážame tesne pred časom stretnutia. Niektorí nedočkavci sú už tam. Po nás ešte v časovom limite prichádza dvorný fotograf Milan s Jankou. Po zvítaní a úvodnej foto  vyrážame o 9,45 smerom na Kittsee. Hneď na začiatku cesty nás doháňa Dežo. Celkovo je nás 11 veselých cyklistov.

Na začiatku trasy sme si odskočili na návštevu vojenského cintorína s I. svetovej vojny. Po krátkej prehliadke pokračujeme do Kittsee a navštevujeme  obchod s čokoládou. Po programovanej ochutnávke čokolád, sladkostí a nákupe sladkostí pokračujeme smerom na Trojpomedzie. Tu si dávame krátku prestávku na občerstvenie a povinné foto v rôznych krajinách EU (Rakúsko, Maďarsko, Slovensko) a zaspievanie hymny Veselých cyklistov.

Po krátkom oddychu vyrážame smerom na Rajku, kde nás napadne nakuknúť do rodinky Matejkových. S trochou problémov a telefonickej navigácie Eda sme tam trafili. Pred domom sa zvítame s malou Natálkou, mamičkou Evkou a otcom Edom. V krátkom brífingu nám Edo a Evka povedali o svojom sťahovaní a bývaní v Rajke, ďalších plánoch a predstavili nám najkrajšieho člena rodinky, malú krásnu Natálku. Táto bola s tak veľkého počtu cyklistov s počiatku trochu zmätená, ale nakoniec nás vzala na vedomie a spoločné foto bolo úžasne.

Po rozlúčke sme pokračovali v silnom protivetre smerom na Čunovo a Rusovce. Vietor sme sa snažili oklamať cestou cez lesy po žltej značke. I napriek mierneho blata sa nám to uspokojivo podarilo. V Čunove sa s nami rozlúčil Dežo a ďalej sme pokračovali len desiati. Po príchode do Rusoviec nás Jožko s Milanom zaviedli do reštaurácie na výbornú rybičku a v jednom prípade koleno.

Po obede sme spokojne pokračovali na hrádzu. Tu sa od nás bez upozornenia odtrhli Marta so Zuzkou, ktoré to vzali cez Rusovské jazera, usúdili sme, že sú zvedavé na nudistov. Pri vodárenskej nádrži v Petržalke sme sa rozlúčili. Výlet sa vydaril. Zlatú špajglu udeľujem všetkým účastníkom.

Ahojte

Ivan

/0 Podľa komentárov/od

Zahájenie cyklistickej sezóny – 2014.

Zahájenie cyklistickej sezóny – 2014

FOTO

Je nedeľa 13.4.2014 oficiálny deň zahájenia cyklistickej sezóny Veselých cyklistov. Vyrážam na stretnutie zo Senca. Cestou sa zastavujem pre Betku na stanici Nové Mesto. Spolu vyrážame k Prístavnému mostu. Cestou stretávame Jožka s Majkou, ktorí sa snažia spojazdniť Jožkov bicykel (defekt).

Pod mostom nás čaká už celá partia Veselých cyklistov, spolu 14 kúskov. Jožko si doopravuje defekt, Milan nám urobí pár fotografií a ja s hrôzou zisťujem, že som sa zabudol naučiť hymnu Veselých cyklostov a nedoniesol som si klubové tričko. Toto má len Danka. Po zvítaní a fotografovaní vyrážame pohodovým tempom smer Hamuliakovo po novej hrádzi. Niektorí pretekári tempo nezvládali a vyrazili vpred šprintom. Na každej odbočke nás však počkali. V Hamuliakove  v bufete sme sa najedli a občerstvili. Niektorí vlastnými zásobami a niektorí neodolali ponuke bufetu na držkový perkelt a pečený haik. Tu naši 3 pretekári (Ľubor, s kamarátom zo Štvrtkového klubu a Paľo) sa vyľakali možnej zmeny počasia a vyrazili zrýchleným presunom smer Bratislava.  Počas občerstvovania nám Vlado púšťal hymnu Veselých cyklistov z mobilu. Po občerstvení a oddychu sme vyrazili po starej hrádzi Hamuliakovo, Kalinkovo, Dunajská Lužná, Rovinka a Vlčie Hrdlo do Bratislavy. Celou cestou nám vyhrával Vladov bicykel. Strašne škrípal, aj keď niektorí tvrdili, že je to refrén hymny. V Dunajskej Lužnej sme sa zastavili  na zmrzline a pokračovali ďalej smer Bratislava. V Rovinke sa od nás odpojila Betka. Išla na návštevu ku kamarátke. My ostatní sme šťastlivo v protivetre uzavreli pri Malom Dunaji cyklistický okruh. Tu sme sa pokúsili znovu zaspievať hymnu za výpomoci Vladovho mobilu a Dankinho trička, kde bola napísaná jedna sloha hymny. Ako tak sme to zvládli. Zlatú špajglu udeľujem Danke, za to že ako jediná prišla pripravená na cyklozájazd a doniesla si tričko s hymnou.

Čierny bod udeľujem sebe za slabú prípravu, neznalosť hymny a nedonesenie trička a Vladovi za nesporne najhoršie udržovaný bicykel. Dúfam, že prijme ponuku Betky, ktorá mu za splnenie určitých podmienok (doživotná abstinencia) ponúkla Jožkov bicykel. Už sa teším na ďalšie stretnutie.

Ostatné dopovedia fotografie.

Ahojte Ivan

/0 Podľa komentárov/od
,

Memoriál – Malý Slavín

FOTO

Už po tretíkrát sme sa v približne rovnakom dátume stretli klubisti z JAS-klubu, A-klubu, A2-klubu a možno aj z iných klubov, o ktorých však nemám vedomosť. Dôležité je, že sme sa stretli na peknom mieste v dosť veľkom počte. Jedna časť, tzv pešisti, sa vybrala z Rače cez hory a druhá, počtom menšia, ale o to odhodlanejšia aj v tom mrazivom počasí (ráno boli len 2 stupne nad nulou), sa vybrala na bicykloch. Pešisti a cyklisti sa stretli na Malom Slavíne a po zvítaní sa, prehodení zopár slov, sa slova ujala nová predsedníčka z JAS-klubu, ktorá nás privítala a vysvetlila zmysel nášho stretnutia. Nataška zapálila sviečku a začala menovať všetkých tých, ktorí už nie sú medzi nami. K tomu sa ozývali ďalší, ktorí pripomínali ďalšie mená našich zosnulých kamarátov. Posledný nás opustil Jožko. Jeho manželka Betka bola s nami a držala sa statočne.  Minútou ticha sme si uctili všetkých, tých, ktorí nám počas života veľa dali, mnohým pomohli v abstinencii, a tak navždy zostanú v našich spomienkach.

Po tejto smutnej časti sme založili ohník a pozvoľna sa chystali na opekanie dobrôt, ktoré si každý priniesol z domu. Najedli sme sa, porozprávali, pospomínali a pomaly sme sa začali chystať na odchod. Zima bola dosť veľká, ani slniečko, presvitajúce korunami stromov, ani ohník nedokázali zohriať  premrznuté telá niektorých zúčastnených a tak sme sa začali pomaly lúčiť, vytrácať sa každý svojou stranou domov.  O rok sme tu zas.

Milan P.

 

/0 Podľa komentárov/od

Cyklovýlet z Viedne do Bratislavy, 31.8.2013

Cyklotúra – sobota, 31.8.2013, 8:00

Miesto stretnutia: Bratislava, železničná stanica Petržalka

Trasa: vlakom do Viedne, odtiaľ bicyklami tzv. Dunajskou cyklistickou cestou späť do Bratislavy.
Vzdialenosť: cca 80 km
Prevýšenie: malé, v podstate celú cestu veľmi mierne z kopca.
Trvanie: cca. celý deň (jazda na bicykli cca. 80 km).
Dopravné spojenie:
8:30 odjazd vlaku zo železničnej stanice Petržalka. Lístok stačí kúpiť na stanici. Cesta vlakom trvá približne hodinu, 9:37 by sme mali byť na stanici Miedling vo Viedni.
Späť:
Bicyklami. Možnosť zastaviť sa v zámku Schloss Orth a Eckartsau.

Kontakt: Mário 0908126006

Poznámka: Túto akciu sme už raz absolvovali a pre veľký úspech sme sa rozhodli, že si ju zopakujeme. Takže, prilby nasadiť, priatelia.

Účastníci: Ľubka, Hanka, Danka, Ľubor, Martina, Stano, Jožo, Tomáš, Vlado, Dežo, Boris, Laura, Mário
Správa z cesty:
Deň pred akciou mi volá neznámy pán z Nitry, či by sa k nám mohli s manželkou pridať. Samozrejme súhlasím, tak sa ma pýta, ako máme poriešenú dopravu bicyklov, či sme hlásili železnici počty atď. Trochu ma zneistí, tak volám na železnicu. Dozvedám sa, že vezmú 8 bicyklov, delím teda partiu na dve časti a traja ideme z Hlavnej stanice. O trištvrte na desať si padáme do náručí pred Hauptbahnhof vo Viedni. Z avizovanej zostavy chýba iba Tomáš, ktorému zle zafungoval budík, ale v plnom nasadení sa nám rúti oproti na bicykli. Tešíme sa naňho.
Danka nás prišla iba skontrolovať, či máme nabalené desiaty, naplnené fľaše a či sme pekne učesaní. Vyhovujeme jej estetickým kritériám, tak si nás uspokojená odfotí a ostáva vo Viedni, aby sa trochu poprechádzala a oddýchla si, kým my sa budeme pachtiť po druhom brehu do Bratislavy.
Cestu cez Viedeň zvládame profesionálne s výnimkou dvoch prejazdov na červenú a jedného úseku jazdeného v protismere. Po poslednom zlom odbočení sa vynárame na ľavom brehu Dunaja a smerujeme na východ, domov.
Prvú zastávku máme v cyklistickej pizzerii na začiatku FKK pláže. Klubisti z A3 zobrali občerstvenie vo veľkom štýle, na stole pristávajú pizze a palacinky. Ostatní si dávajú niečo na pitie a nejaké kávy. Boris je so svojou úbohou riedkou mokou, najmä po porovnaní s Vladovým napeneným pudingom, zjavne nespokojný a pri najbližšej príležitosti sa odvážne dožaduje nápravy. Okamžite mu prinášajú novú porciu, na ktorú zase závistlivo pokukuje Vlado.
Občerstvenie, ktoré malo byť vlastne desiatovou prestávkou, končíme o dvanástej, takže obed sa odsúva na neurčito. Chvatne sadáme na bicykle, pretože telefonuje Tomáš, že má do Viedne 35 km a týmto tempom hrozí, že ho stretneme za najbližším rohom. Zvyšok FKK pláže preletíme bez zastavenia a bez fotenia, obídeme fabriku OMV a sme na hrádzi.
Tomáša stretávame kúsok pred mestečkom Orth. Je vo výbornej forme aj nálade, otáča sa naším smerom a pokračujeme v pôvodnej trase.
V mestečku Orth zastavujeme v miestnej reštaurácii na obede, po prehodnotení situácie sa nám však skupina delí na reznechtivcov a reznenechtivcov. Prvá časť ostáva v reštaurácii, druhá sa presúva na námestie, kde obeduje vlastné zásoby a pokukáva po cukrárni na druhej strane cesty. Pripravené rožky a chleby hlceme na dva hryzy a nenápadne sa všetci naraz odkrádame k lahôdkam. Nakoniec to vyhráva zmrzlina a lavičky v strede námestia, kde nesvieti toľko slnka a kde nám Tomáš podrobne popisuje momentálne vzťahy v rodine. Dozvedáme sa naozaj pikantné veci, podrobnosti asi radšej osobne.
Jožko s plným bruchom rezňa volá klubistom z A3, či už zaplatili, lebo inak že práve odchádzame a na nikoho sa nečaká. Majú dávno zaplatené a čakajú nás na hrádzi. Zahanbene sa k nim pripájame a márne sa snažíme udržať tempo s nablýskanými Cannondaleami. Jediný, kto sa ich tempu vyrovnáva, je Boris s Hankou po boku. Hanke je však na špici peletónu otupno, preto nás pri najbližšom odpočívadle čaká. Boris definitívne mizne v diaľke.
Ďalšiu prestávku máme v Hainburgu, najprv doplňujeme vodu, potom olovrantujeme. Smerom k Bratislave sa sťahujú podozrivé mračná a navzájom sa nabádame, aby sme si pohli, lebo zmokneme. Uvážlivo prežúvame keksíky a medovníky a znalecky sledujeme oblohu. Verdikt je nasadnúť na bicykle a kolektívnou silou vôle vytlačiť mračná do Rakúska, prípadne, ak sa podarí, až do Maďarska. Darí sa nám výborne, zvyšok cesty na nás nepadne jediná kvapka.
Na hraničnom prechode Berg si robíme záverečné foto v redukovanej zostave, pretože okrem Borisa, ktorý volal z domu, že sa pozabudol a zrazu sa našiel v obývačke pred telkou, nám ušli aj klubisti z A3. Zvyšok výpravy pokračuje pod most Lafranconi, kde sa po veľkonočnej častovačke nevypitou vodou vyprovokovanej bojovne naladenou Ľubkou lúčime a rozchádzame.
Pane, ďakujeme za všetky nástrahy, ktoré si na nás cestou nachystal (nebolo ich veľa, si kamoš), aj za všetky príjemné pohľady a chvíle. Dovidenia nabudúce a polepši sa.
Čestný paroh Mladého srnca: Vladovi. V rámci Mladých srncov sa ako prvojazdec vydal s nami na túto pomerne náročnú túru a bez reptania došiel do cieľa. Dežovi. Zabezpečil navigáciu a celú cestu kontroloval a uzatváral zadný voj. Tomášovi. Otriasol sa z technických problémov a našiel plnohodnotné náhradné riešenie.

/0 Podľa komentárov/od
,

Cyklotúra do Lozorna

Cyklotúra – nedeľa, 30.6.2013, 10:00

Miesto: Bratislava, Vojenská nemocnica

Trasa: Vojenská nemocnica – Snežienka – U Slivu – Spariská – Zbojníčka – Biely kríž – Pod Horvátkou – Košarisko – vodná nádrž Lozorno a späť
Vzdialenosť: cca 60 km
Prevýšenie: 350 m
Trvanie: cca. celý deň
Počasie: teplota 18 – 20 °C, oblačno, pravdepodobne bez dažďa

Kontakt: Mário 0908126006

Poznámka: Cieľom cesty je vodná nádrž v Lozorne. Ak sa nám podarí udržať cestovnú rýchlosť tých 15 km/h, mali by sme tam prísť dostatočne upachtení na to, aby sme mali chuť hodiť sa do nádrže aj na vlastné nebezpečenstvo a výdatne si zaplávať. Na Bielom kríži stojíme cestou tam aj späť na občerstvení a dobití energie.

Účastníci: Jožko, Edita, Peťo, Laura, Mário.
Správa z cesty:
Približne o trištvrte na desať parkujeme bicykle na trolejbusovej zastávke pri Vojenskej nemocnici. Z neba padá drobný vodný materiál, nie je to vyslovene dážď, ale je to mokré a lieta to. Rozmýšľame, koho všetkého by takéto počasie mohlo odradiť. Z chmúrnych myšlienok nás vytŕha Edita, ktorá sa usmiata rúti z druhej strany cesty. Ešte sa ani nestihneme poriadne zarozprávať a objaví sa čierny Chevrolet s poznávacou značkou DS. Nie je to náhodou Jožo? Jasné, že je. Chvíľku sa krúti na ceste, potom sa pohodlne uhniezdi na kraji chodníka. Čakáme, že vyloží bicykel a pridá sa k nám, ale on nám iba prišiel oznámiť, že s nami nejde. Ešte prichádza Peťo a keďže čas pokročil a nikto ďalší sa nevynára, robíme si úvodné foto a štartujeme smerom na Železnú studničku. Joža sme prehovorili, nech preparkuje hore pod Červený most a nech sa s nami kúsok prevezie.
Na Partizánskej lúke je veľká akcia, poobede sa chystá Bratislavský polmaratón a dovtedy majú prebiehať rôzne záujmové a zaujímavé akcie. Les je plný moderátorovho sýteho barytónu a po lesných chodníkoch sa rozcvičujú bežci všetkých kategórií.
Je pomerne chladno a stále jemne mrholí, miestami až prší. Zo začiatku sa snažíme držať pod stromami, potom práve naopak. Vietor na nás totiž zhadzuje kvapky ako čerešne a začíname byť celí nejakí zmoknutí. Jožo už dávno ľutuje, že sa k nám pridal a je pevne rozhodnutý, že na Červenom kríži to otočí. „Ja z toho v takomto počasí nič nemám.“ Vlastne ani my. Iba že sa celkom dobre dýcha a že les je pekný ako vždy.
Na Červenom kríži si robíme malú plánovaciu prestávku. Jožo teda drží svoj sľub a navlieka si na hlavu šatku, aby potvrdil, že sa práve chystá na veľký zjazd z kopca. Peťo sa pridáva, pretože ho poobede čaká rodinná oslava. Edita je rozhodnutá, že s nami potiahne na Biely kríž.
Po stručnej, ale srdečnej rozlúčke (Chlapi, čaute!) pokračujeme v čoraz strmšom stúpaní na Biely kríž. Mraky sa postupne rozostupujú a pri bufete, kde sme si po výstupe rozložili malý vysokohorský piknik, sa dokonca zjavuje slnko. Rozprestierame k nemu vymrznuté podpažia a nechávame sa láskať lúčmi. Je tu inak pomerne ľudnato, cyklisti oblečení do nepremokavých búnd sa zbiehajú zo všetkých strán.
Po malom poľnom obede sadáme na bicykle, ešte sa pozrieme na bývalý výbeh pre divé svine a jednomyseľne sa rozhodujeme pre návrat k Vojenskej nemocnici. Lozorno je síce lákavý cieľ, ale dáme to inokedy, nech majú aj plavky zážitok.
Dolu sme približne za polhodinu, lúčime sa, prajeme si pekný zvyšok víkendu a pokračujeme každý svojím smerom. Pane, ďakujeme za vytrvalosť, za dobré brzdy aj za tých pár chvíľ tepla, ktoré si nám dnes venoval.
Čestný paroh Mladého srnca: Edite. Bola s nami na takejto bicyklovačke prvý raz, držala sa mimoriadne hrdinsky a na Červenom kríži odolala lákadlám ľahšej cesty návratu a rozhodla sa radšej pre mozoľnatý výstup až na Biely kríž.

/0 Podľa komentárov/od

Katkine pocity z povodia rieky Bečvy

FOTO

PRÍSPEVOK – Čerešnička na torte

Som nezávislá členka ENDORFÍNU – Katarína

Rada by som sa podelila o zážitky z úžasne pre mňa stráveného času  v dňoch 13.6.2013 – 16.6.2013 na  cyklotúre v povodí rieky Bečva, za rekordnej účastí 30-tych   „VESELÝCH CYKLISTOV“.

Príchod do Vsetína bol vo štvrtok, ubytovali sme sa v jednoduchom robotníckom hoteli SPORT, ktorý mal aj výhody,  mohli sme zagarážovať všetky naše bike a na cyklotúry sme mohli vyraziť  rovno pred ním.

Po večeri sme sa stretli na tribúne štadióna. Prezident Endorfínu Mário nás privítal, mal  pripravené tričká „VESELÍ CYKLISTI“, spolu s hymnou, my sme sa predstavili, každý povedal niečo o sebe a všetci sme už netrpezlivo čakali na ponuky, ktoré pre nás pripravil „cyklonezmar“ Ivan.

V piatok ráno o 9,00 hod. po zaspievaní hymny sme vyrazili smerom na Veľké Karlovice popri Vsetínskej Bečve. Počasie nám prialo. Vždy sa teším na tieto cyklotúry, v očakávaní, čo nové spoznám, čo ma očarí. Stalo sa, po nasadení rýchleho tempa, asi  14 až 17 km/h, som sa spočiatku  stíhala aj kochať, ako pán Hrušinský, nádhernou  prírodou Beskýd, valašských, upravených domčekov, záhrad ale aj predzáhrad, kaskád na rieke Bečve, upravenými, bezpečnými, väčšinou asfaltovými cyklocestami. Po malých prestávkach sme dorazili do Veľkých Karlovic, tu sme sa rozdelili, zdatnejší na čele s Ivanom pokračovali ďalej.

Hlásil sa hlad a už aj moje sedacie svaly.  Na úpätí Javorníkov a Vsetínskych vrchov, sa týčil v nádhernej, miestami nedotknutej prírode, popretkávanej staviteľským umením valašských predkov, horský hotel KÝČERKA, zaparkovali sme bike a niečo  pojedli. Cesta späť bola rýchlejšia, v Karloviciach sme sa zastavili pri unikátnom  drevenom Kostole zasvätenom Panne Marii Sněžné z roku 1754. Kostol je celý drevený, nie je tam použitý jeden klinec.  Po zdolaní cca 60 km sme dorazili do hotela.

Prišla sobota ráno, smer Valašské  Meziričí – Rožňovská Bečva, zdatnejší budú pokračovať až do mestečka Hranice. Opäť nás sprevádzala nádherná scenéria prírody  po oboch stranách cyklocesty, vôňa pokoseného sena, pestro zakvitnutých lúk,  údolí, množstvo lávok cez rieku Bečva, no bolo čo pozerať aj keď moje sedacie svaly dostali zabrať, oplatilo sa. Za dva dni tí slabší zdolali cca 110 km.

 

No a prišla nedeľa – pre mňa čerešnička na torte – PUSTEVNY.

Pustevny  – horské sedlo –  jedno z najznámejších  stredísk Beskýd. Odkiaľ ten názov? Žili tu asi pustovníci, aj  povesť hovorí o synovi  frenštátskeho tkáča, ktorý svojím pustovníckym životom vykupoval posmrtný kľud svojmu hriešnemu otcovi. Posledný pustovník tu zomrel v roku 1874.

Dorazili sme na očarujúce miesto, pred nami nááádherné  „útulny „ Pustevna,  Maměnka, Libušín , ktoré boli postavené slovenským arch.Dušanom Jurčovičom zvaného tiež  „básnik  dreva“.  V jeho stavbách sa odráža silná ľudová tradícia napr. s čičmianskou formou, vracia sa k tradičnej remeselnej aj k ručnej výrobe, interiér Libušín je vymaľovaný do modrých odtieňov s motívmy ľudových legiend s mravoučnými nápismy. Vyšli sme po skalách zvaných Podstupně najprv k vyhliadkovému altánku Cyrilka , daľej k soche  Radegasta , pohanského Boha slnka, hojnosti a úrody. Socha je vysoká 3,3 m a je vytesaná z prírodnej  žuly a  koniec tej nádhery vo výške 1018 m nad morom, súsošie Cyrila a Metoda s kaplnkou, kde je vyhliadková vežička, odkiaľ je unikátny výhľad na pôsobivú beskydskú prírodu. Toľko krásy človek nemôže ani absorbovať. Bol to balzam na oči, dušu, načerpanie energie. Počasie sa totálne vybúrilo, bola tzv. gýčovo modrá obloha.

Chcela by som pochváliť Ivana a Majku za dobre zorganizované podujatie, objednané počasie, pohodu, počas celej akcie, no jednoducho za jedinečný relax.  Skoro som zabudla, vďaka patrí aj mojej sesterničke Marietke.

 

19.6.2013

 Katarína G.

/2 komentáre/od
,

Cyklovýlet do Marcheggu

Cyklovychádzka –2.6.2013, 10:00

Miesto: Devín, parkovisko pod hradom

Trasa: Devín – Devínska Nová Ves – Marchegg a späť
Vzdialenosť: cca. 30 km
Trvanie: cca. celý deň
Počasie: Polooblačno, teplota 14 – 18 °C, zrážky pravdepodobne iba nepatrné
Doprava: bicyklami
Kontakt: Mário 0908126006

Poznámka: Cieľom cyklovychádzky je rezervácia bocianov v rakúskej dedine Marchegg. Zdá sa nám, že práve v tomto termíne by mohlo byť ďalekohľadom vidno mladé vyliahnuté bociany. Do areálu sa nedá vojsť s bicyklom, treba zobrať zámky na bicykle.
Účastníci: Peťo, Tomáš, Laura, Mário.
Správa z cesty:
Ráno výdatne prší. Píše Zuzka, že s nami nejde, odpisujem jej, že pravdepodobne nejdeme ani my. Presne o deviatej však dážď poľaví a tak sa vydávame po mlákach a v drobnom mrholení do Karlovky a odtiaľ do Devína.
Na parkovisku v Devíne na nás čakajú Peťo s Tomášom, obidvaja prišli autom a práve vykladajú svoje bicykle, zhodou okolností majú obidvaja favority. Tomáš si ešte dofúka gumy a keďže sa nikto ďalší nerúti, vyrážame smerom na Devinsku Novú Ves.
Morava je vyliata na všetky strany a časti spodnej cyklistickej cesty sú neprejazdné, ideme teda po ceste pre autá. Chvíľku sa zastavíme na moste Slobody a prezeráme si zaplavený kraj. Morava je dva až trikrát taká široká ako býva normálne, pod vodou sú okolité lesy a polia takmer až po záhrady Schloss Hofu.
Pri zadnej bráne do zámockého areálu si robíme prestávku na fotenie a na malú desiatu. Potom pokračujeme smerom na Marchegg s malou zastávkou pri dostihovom areáli. Na dráhe premávajú krásne udržiavané koče ťahané koňmi s elegantne oblečenými majiteľmi na kozlíkoch či na laviciach pre cestujúcich. Zaujímavé podujatie. V pozadí hrá vojenská dychovka, naladíme sa teda na jej rytmus a rozbehneme sa dolu z kopca do Marcheggu.
Tichá dedinka, pekné domy aj predzáhradky. O pár minút sme pri vstupe do rezervácie bocianov. Nie je tu žiadny strážnik ani rampa, dotlačíme teda bicykle do areálu a STAROSTLIVO ICH VŠETKY ŠTYRI POZAMYKÁME. Počuli sme totiž, že v Rakúsku sa strašne kradne. Berieme si so sebou dôležité veci ako mobily a doklady a ideme sa pozrieť na rozhľadňu. Cesta je však zaliata vodou, po dvadsiatich metroch sa teda otáčame a vraciame sa k STAROSTLIVO POZAMYKANÝM BICYKLOM.
Je tam ešte jedna cyklistická partia zo Slovenska, ktorá sa celoročne venuje pozorovaniu vtákov a výletom do prírody. Ich šéf nám ponúka nejaké materiály a ukazuje nám ďalekohľad na statíve, v ktorom má zaostrené hniezdo s bocianicou a s mladými. Mladé nevidno, iba keď niektoré vystrčí malú bielu hlavu.
„Aha, orliak! Orliak morský!!“
Všetci sa pozrieme smerom, ktorým ukazuje, ale kým sa jeho nadšenie stihne na nás preniesť, dravec je mimo dohľad. Vraciame sa späť k ďalekohľadom. Keď sa nám zazdá, že už sme videli všetko, čo sa vidieť dalo, vyberáme sa ešte jednou cestou do vnútra rezervácie. Opäť nás zastavuje vysoká voda, vraciame sa teda k STAROSTLIVO POZAMYKANÝM BICYKLOM a pomaly nasadáme na spiatočnú cestu.
Ideme veľmi príjemným tempom, stihneme si obzrieť výkon chrta na rýchlostných závodoch a prechádzame späť na slovenský breh Moravy. Ešte dve tri nervózne zatrúbenia a sme pod devínskym hradom. Dáme si kofolu, chvíľu podebatujeme a rozchádzame sa svojimi smermi. Pod hradom stavajú protipovodňovú bariéru, voda je naozaj vysoká.
Pane, ďakujeme ti za vieru, ktorú k tebe neustále prechovávame, lebo inak by sme určite ráno zaliezli do postelí a pozerali telku.
Čestný paroh Mladého srnca: Máriovi za opravu Tomášovej pumpy. MacGyver by sa mohol učiť.

/0 Podľa komentárov/od
,

Cyklovýlet do Schloss Hofu

Cyklovychádzka –12.5.2013, 10:00

Miesto: Bratislava, pod mostom Lafranconi na petržalskej strane

Trasa: Bratislava – Hainburg – Schloss Hof – Devínska Nová Ves – Devín
Vzdialenosť: cca. 50 km
Trvanie: cca. celý deň
Počasie: Viac-menej jasno, teplota 14 – 18 °C, zrážky žiadne
Doprava: bicyklami
Kontakt: Mário 0908126006

Poznámka: Cieľom cyklovychádzky je zámok v Schloss Hof a jeho okolie. Celodenné vstupné je 12 eur. Po prehliadke zámku a jeho okolia sa vraciame cez nový most Márie Terézie (Chucka Norrisa) do Devínskej Novej Vsi a ďalej do Devína a do Bratislavy. Treba si zobrať zámky na bicykle.

Účastníci: Ľubka, Zuzka, Jožo, Laura, Mário.
Správa z cesty:
Rútime sa z dúbravského kopca, trochu meškáme. Pred Lídlom v Karlovke stoja Ľubka so Zuzkou a radia staršiemu manželskému páru, ako sa dostane na petržalský štadión. Aby sme zakryli, že meškáme skoro štvrťhodinu, okamžite im začneme radiť tiež. Manželský pár chvíľu chápavo prikyvuje, potom úplne bezradne rozhodí rukami, zaželá nám pekný výlet a zmizne v aute.
Mierime k mostu Lafranconi. Volá Jožo, že je pod mostom a bude chvíľku meškať. Upokojujem ho, že nebude jediný. Na petržalskej strane mosta na nás nikto nečaká, vyzerá to teda, že nás bude päť. Jožo si ešte na kolene opraví brzdu na svojom profesionálnom pretekárskom stroji a vyrážame smerom k hranici. Je škaredé počasie, zima, fúka ostrý protivietor a sem tam padne aj nejaká tá kvapka. Z plných pľúc vyspevujem, aby som nás motivoval k radosti, ale vietor je silnejší, utŕha mi slová od pier a nesie ich kdesi hore.
Vo Wolfstahle si Jožo dofukuje bicykel, potom pokračujeme bez zastávky až do Hainburgu. Na nábreží si dávame niečo medzi desiatou a obedom, trošku debatujeme o seriáloch a o všeličom, čo nám príde na rozum.
Cesta cez most je nepríjemná, zase fučí. Na chvíľku sa schováme medzi stromy na hrádzi, potom sa však vynoríme na holom poli a vietor je tu zas. Presviedčam členov výpravy, že len čo sa stočíme doprava, bude nám fúkať do chrbta. Pokračujeme ďalej rovno. Cyklistická cesta sa mení z asfaltky na štrkovicu a Jožove galusky sa zatnú, že tade nejdú ani bohovi. Baby teda pokračujú ďalej samé a my s Jožom to obchádzame po ceste pre autá. Nakoniec sa zídeme až pred bránami Schloss Hofu.
Jožo navrhuje prestávku na kávu v miestnom hostinci u princa neviemakého. Oddych je dobrý nápad, je už pol druhej, usádzame sa teda na terase a objednávame nejaké kávy, palacinky a iné dobroty. Palacinky sú naozaj chutné a Zuzka chváli aj kávu. Chvíľku si ešte posedíme, Jožo sa prezlečie. Téma sa zrazu celkom nečakane zvrtne na uvádzanie dospievajúcich detí do života. Najviac skúseností v tejto oblasti má prekvapivo Ľubka. Počúvame teda s otvorenými ústami, až kým nám ich nezapchá vlastnoručne pečenou bábovkou.
Počasie sa napodiv veľmi umúdrilo, ale nie až natoľko, aby sme sa chceli ešte dve hodinky ponevierať po záhradách Schloss Hofu. Nakŕmime teda ovečky a ideme pomalým tempom smerom k mostu Chucka Norrisa, potom Márie Terézie a nakoniec Slobody, ako sme sa dočítali na samotnej konštrukcii (stále ide o ten istý most). Most je pekný a je z neho príjemný výhľad na zákruty Moravy. Šéf výpravy je však k týmto estetickým zážitkom mimoriadne chladný a ženie nás neľútostným tempom až k Devínu. Chvíľku sa vydýchame, obídeme hrad a po ceste pre autá sme o pár minút pri Riviére. Robíme si záverečné foto, lúčime sa najprv s Jožom, potom so Zuzkou a nakoniec aj s Ľubkou.
Pane, ďakujeme za pekný výlet, za škaredé počasie aj za pekné počasie a za to, že sa môžeme tešiť na budúce výlety.
Čestná tretra Veselého cyklistu: Ľubke za poučnú prednášku o výchove a za bábovku.

/0 Podľa komentárov/od
,

Výlet do Veľkého Medera

FOTO

Cyklovychádzka – víkend 4.-5.5.2013

Miesto a čas stretnutia : Bratislava, Jurki pumpa pod Prístavným mostom, sobota 4. mája 2013, 9:00 hod.

Trasa: Bratislava – Veľký Meder, v nedeľu návrat do Bratislavy
Vzdialenosť: cca. 70 km tam a 70 km späť
Trvanie: cca. 5:00 h tam a 5:30 naspäť (podľa smeru vetra)

Doprava: bicyklami
Kontakt: Mário 0908126006

Poznámka: Cieľ cesty je rybárska osada, ktorá patrí synovi Pala a Elenky V. z pondelkového klubu. Usadlosť sa nachádza medzi dedinami Veľký Meder a Kľúčovec, celú cestu ideme po hrádzi vedľa Dunaja, posledné štyri kilometre po málo frekventovanej ceste II. triedy. Treba si zobrať spacáky a karimatky, sedem ľudí sa vyspí na pričniach, ostatní budeme spať na slame. Na pričniach majú prednosť ženy, deti a ranení. Palo sľúbil, že navarí guláš, takže na mieste sa budeme skladať na suroviny (cca. 4 až 5 eur). Vo Veľkom Mederi je termálne kúpalisko, t.j. v sobotu poobede, ak budeme vládať, sa môžeme ísť po udatnom výkone ešte vymáčať do teplej vody. Dajte vedieť, kto pôjde, nech môžeme do centrály nahlásiť počty.

Účastníci: Ľubka, Milan, Dežo, Goro, Palo, Elenka, Laura, Mário.
Správa z cesty:
Pár minút pred deviatou prichádzame na Jurki pumpu. Nikde nikoho. Natierame sa opaľovacím krémom, medzitým prichádza Milan. Kým sa stihneme zarozprávať, prichádza Dežo s vojenským spacákom zabaleným na nosiči. Dámy a páni, dobrodružstvo začína. Ešte čakáme na Ľubku, robíme si úvodné foto a vyrážame smerom na východ.
Vyšiel nám nádherný deň, slnko pečie ako besné, vietor nás jemne ženie do chrbta. Máme pomerne svižné tempo, do desiatej máme za sebou 20 km a robíme si prvú prestávku. Miesto sme si zvolili veľmi nešťastne, pretože pár metrov od nás trčí z vody mŕtvola a policajti práve ohradzujú priestor pruhovanou páskou. Dívame sa radšej na opačnú stranu. Volá Goro, že nás príde pozrieť na motorke.
Pokračujeme ďalej, míňame Šamorín a stojíme v Kyselici. Zhadzujeme zo seba posledné zvyšky teplého odevu, pretože je naozaj teplo. Pár minút po dvanástej sme v Gabčíkove. Obed si dávame z vlastných zásob, miestny bufet je zásobený hlavne mastnými jedlami typu klobása a hamburger. Po miernom blúdení sa vraciame späť na hrádzu a pokračujeme smerom do Kľúčovca. Príroda je tu mimoriadne pekná, dunajské ramená sa prepletajú pomedzi osiate lány, sem tam preletí nejaký dravec, kormorán, alebo nám pod nohami presviští užovka. Dávame si ešte jednu prestávku na oddych a prichádzame do cieľa.
Z rybárskej osady nám kýva Elenka, Palo a Goro. Statok je obrovský. Dve malé jazierka plné rýb, dom, hospodárske budovy, roľa, trávnik, karavan…Palo nám vysvetľuje, že ho to tu baví a že pomaličky dáva zanedbané hospodárstvo do poriadku. Nie je tu elektrina ani pitná voda, čistá divočina.
Napchávame sa výborným hovädzím gulášom, debatujeme o všeličom možnom. Po výdatnom jedle zostavujeme bojový plán presunu do termálneho kúpaliska vo Veľkom Mederi. Pánsku posádku vezie Palo, dámsku zase Elenka. V kúpeľnom areáli je veľmi živo, stánky, reštaurácie, dokonca živá hudba. Prezliekame sa do plaviek a rútime sa do bazéna s horúcou vodou. Uaááá! To je bomba! Polihujeme vo vode, nechávame sa masírovať vírivými prúdmi, prechádzame sa po okolí, skúšame tobogany…Tri hodiny ubehnú ako termálna voda a je čas na návrat. Do osady prichádzame tesne pred zotmením, tak stihneme akurát rozostlať. Oheň dávno horí, špekáčiky sú nastoknuté na paliciach, stačí zobrať, opiecť a zjesť. A veru sa nedáme dvakrát núkať.
Večer však zďaleka nekončí. Máme ešte pripravenú hudobnú smršť v podaní dvoch gitaristov a jedného mobilu. Sily sú vyrovnané, resp. dvaja gitaristi sú na jeden mobil vo výraznej morálnej prevahe. Kultúrnu vložku zakončujeme muránskou hymnou a pomaly sa rozchádzame do postelí.
Ráno je tiché a čarovné. Milan fotí, psík Maxi breše, Elenka sedí pri vode a medituje. Palo od rána behá, umýva riad, chystá čaj. Kým sa dáme trochu do poriadku, zajeme si opekaných chlebov vo vajci a vychystáme sa na cestu, je presne deväť hodín. Vyrážame.
Vietor k nám tentoraz vôbec nie je milosrdný, fučí nám rovno do tvárí a priemerná rýchlosť klesá približne o štyri kilometre za hodinu. Chlapi idú popredu a rozrážajú vzduch, preto sú aj oveľa zamĺknutejší ako obyčajne. Zato dievčenský džavot neustáva.
Milan navrhuje návrat pozdĺž pravého brehu Dunaja, v Gabčíkove teda prechádzame cez most a po krátkej prestávke pokračujeme do Vojky. Okolo jednej sme tam a zastavujeme sa v miestnej reštaurácii na obede. Chutné, ceny primerané. Ako sa tak chystáme k návratu na hrádzu, zbadáme pri stolíku blízko vchodu dve veľmi známe tváre. Aha, Elenka s Palom! Teda, to je stretnutie! Dlho sa však nezdržujeme, lebo cesta ďaleká. Najbližšiu zastávku máme pri kanáli hotela Divoká voda. Práve prebiehajú akési preteky kajakov, mládenci jeden za druhým zdolávajú bránky, krútia sa vo vlnách, oháňajú sa pádlom na všetky strany.
OK, poďme ešte kúsok. Dole pod hrádzou už až tak nefučí, ale sme riadne uťahaní. Endorfíny sme dávno minuli a ťažký fyzický výkon nám zväzuje jazyky aj myšlienky. Načo sme sa na takúto cestu dali? Nebolo by lepšie ostať doma a kukať telku? Rozhodne sme sa mali lepšie pripraviť, lepšie obliecť, lepšie natrieť, lepšie…
Pred čističkou sa odpája Milan. Má to domov asi dva kilometre. Závidíme mu, až sa trasieme. Dva kilometre?!
Ďalšia zastávka je pod Prístavným mostom. Opúšťa nás aj Dežo a mieri do Vrakune. V trojici sa po prepchatej hrádzi rútime (no, to je možno trochu silné slovo) k mostu Lafranconi. Podarí sa nám dostať sa na druhú stranu a po niekoľkých križovatkách zastavujeme pred Lídlom v Karlovke. Lúčime sa aj s Ľubkou. Šup, ešte päť kilometrov a sme doma.
Pane, ďakujeme ti za počasie, za krásnych ľudí a za vytrvalosť, ktorou si tentoraz naozaj nešetril.

Čestná tretra Veselého cyklistu: Palovi a Elenke. Prvotriedne sa o nás postarali a mali sme sa u nich ako ich malé prasiatko Ping-Pong.

/0 Podľa komentárov/od
,

Cyklovýlet do Vojky

Vychádzka – nedeľa 30.9.2012, 10:00

 Foto

Miesto stretnutia : Prístavný most, petržalská strana

 Trasa: Prístavný most – Galéria Danubiana – Vojka – Kyselica – Hamuliakovo – Prístavný most

Vzdialenosť: cca. 63 km

Prevýšenie: 12 m

Trvanie: cca. 5 h

Predpoveď počasia: teplota 18 – 22 °C, veľká oblačnosť, zrážky nízke s nízkou pravdepodobnosťou. Pre istotu pribaliť nepremokavé bundy.

Poznámka: Z Vojky do Kyselice je prevoz kompou, cestou sa niekde zastavíme na pečenej rybe. Zatiaľ je v pláne bufet na hrádzi pri Hamuliakove, v prípade akútneho hladu môžeme jesť už vo Vojke alebo v Kyselici.

Kontakt: Mário 0908 126 006

Účastníci: Jožko, Milan, Palo, Vlado, Laura, Mário

Správa z cesty:

O pol desiatej ráno nasadáme so susedom Vladom na bicykle a rútime sa na petržalskú stranu Prístavného mosta. Čaká tam na nás usmiaty Jožko a informuje nás, že Milan sa pripojí neskôr. Volám Peťovi. Je chorý. Vyzerá to tak, že viac nás nebude, tak sa slušne zoradíme a vyrážame smerom na Čunovo. Cestou nás predbieha asi 20-členná maďarská skupina. Predbiehame ju naspäť.
Milan stojí za čističkou s fotoaparátom v ruke. Kým sa stihneme usmiať, má hotových 11 farebných a 4 čiernobiele fotky. Radostne sa s ním zvítame a kým mu neorganizovane stískame ruky, volá Pali, že kde sme. Je zarazený, pretože sa rúti po druhej strane Dunaja a už má pár kilometrov v nohách. Dohodneme sa, že sa stretneme v polovici trasy, čo je uprostred Dunaja na kompe. Predbieha nás asi 20-členná maďarská skupina. Cestou niekde odbočí, takže zápas Maďarsko – Slovensko končí tentokrát s výsledkom 2:1. Nabudúce odveta!
Pri galérii Danubiana na chvíľu zastavíme, zjeme nejaké tie keksíky a nejaké to ovocie. Potom pokračujeme voľným tempom ďalej. Približne kilometer pred Vojkou sa nám valí oproti povedomý žltý cyklistický trikot. Áno, je to Pali, pravdepodobne išiel ako diabol, na kompu naskočil, už keď bola rozbehnutá, vystúpil z nej ešte počas pristávania a potom kovbojsky odignoroval silný protivietor, len aby nám ukázal, aký je rýchly. Prehovárame ho, aby sa otočil a pokračoval s nami. Nesúhlasí. Tvrdí, že je po nočnej a že sa musí ísť súrne domov naobedovať a okúpať. Po rýchlej rozlúčke mizne v diaľke.
Ku kompe vo Vojke prichádzame o pol jednej, najbližší prevoz je až o pol druhej. Ideme teda na prehliadku obce. Pekná čistá dedinka s obrovským kostolom za upraveným parkom. Milan s Jožkom zosadajú na kofolu, my ostatní ideme pozrieť k jazeru Vojka. Sú tam nové súkromné pozemky oplotené zeleným plotom a strážené SBS službou, ktorá nás po vjazde cez rampu upozorňuje, že nemáme oprávnenie na vstup. To veru nemáme. Vlado podrobuje pracovníka SBS služby krížovému výsluchu, pri ktorom sa nenápadne dozvie meno majiteľa pozemku, čísla všetkých parciel podľa katastra a zoznam majiteľov jednotlivých domov. S prísľubom patričnej kontroly sa otáčame a vraciame sa k jazeru z opačnej strany. Nie je tam však nič zaujímavé, takže vyzdvihneme Jožka a Milana a odchádzame späť ku kompe. O pol hodinku vystupujeme v Kyselici a pokračujeme smerom na Šamorín. Ešte sme neobedovali a hladná je hlavne Laura, ktorá je v neustálom nasadení, urputne bojuje s vetrom a neomylne vedie našu družinu do bufetu Na hrádzi. Cestou ešte len tak medzi rečou opravíme Vladov defekt.
Na obed máme päť veľkých pečených hejkov. Vždy som si myslel, že mladý človek potrebuje väčší príjem energie, ale Milan s Jožkom nám ukázali, že mladosť sa nemeria rokmi a po výdatnom obede si objednali ešte po tri zemiakové placky so syrom. Respect.
Zvyšok cesty sme už dosť unavení a ani sa moc nerozprávame, skôr tak na seba zdvorilo gánime. Ešte jedna prestávka v prístave, kde mimochodom celkom pekne upravili cyklistický vjazd na hrádzu, a potom až rozlúčka pod Prístavným mostom. Pane, ďakujeme za parádne počasie a za vytrvalosť, ktorou si nás obrnil.

Čestná tretra Veselého cyklistu: Laure. Ako jediný člen výpravy ženského pohlavia sa výborne držala, prešla toľko isto kilometrov ako my a zjedla takú istú rybu.

Foto

/0 Podľa komentárov/od