Vychádzka – nedeľa 19.2.2017, 10:00

Miesto stretnutia: Hainburg, parkovisko pod Wienertor o 10:00
Trasa: Hainburg Wienertor – Hundsheimer Berg – Hexen Bg. – Rotes Kreuz – Weisses Kreuz – Hainburg (Shlossberg) – Hainburg Wienertor
Vzdialenosť: cca. 10 km
Prevýšenie: menej ako 420 m
Trvanie: cca. 3,5 hodiny
Doprava: autami

Počasie: teplota 2 – 8 °C, zvýšená oblačnosť, poobede je tam zatiaľ nenápadný dažďový fliačik, tak hádam sa dovtedy poberie inakade
Kontakt: Mário – 0908 126 006

Poznámka:
Tento okruh robil pred tromi rokmi v lete Vlado Z. a bola to mimoriadne krásna vychádzka s výhľadmi a s peknou prírodou. A bola to tuším prvá vychádzka, na ktorú nás prišlo viac ako 40. Celý masív Hundsheimer Bergu je trochu horšie značený, ale základnou filozofiou je obísť celý kopec dookola a vrátiť sa naspäť na to isté miesto, takže na to stačí aj taká o čosi lepšie trénovaná intuícia. My s Laurou a s Aničkou pôjdeme iba skrátenú trasu Hainburg – Schlossberg (to je hrad nad Hainburgom), takže by som potreboval človeka, ktorý povedie dlhší okruh. Mapu pošlem alebo vytlačím.

Správa z vychádzky :

Krátky okruh:

Účastníci: Alena, Zuzka, Lucka, Dada, Milan K., Milan V., Miro, Tonka, Mário, Laura, Anička
Okolo desiatej sa schádzame na parkovisku za Wienertor. Je nás opäť veľmi požehnane a nastáva obľúbená a zároveň obávaná časť túry, konkrétne zvítavanie a fotenie. Cvaká nás Marcelov automatický prístroj podložený huňatým turistickým odevom.
Chvíľku ideme všetci spolu jedným smerom (okrem Tonky a Ľubky, ktoré sa vrhajú proti prúdu pohľadať gumený násadec na turistickú palicu). Pri odbočke na modrú značku sa lúčime a želáme si šťastné zvyšky ciest.
Skupina nasmerovaná na hrad sa dáva do pohybu po serpentínkach hradného kopca a tempo kolíše podľa toho, či naháňa Lucka Aničku alebo Anička Lucku. Avizované dva kilometre zdolávame približne za hodinku a po niekoľkých krátkych zastávkach s výhľadmi prichádzame na hradné nádvorie.
Je nádherný slnečný deň, pod nami sa kľukatia uličky Hainburgu so starými zachovalými hradbami a s niekoľkými vežami a za mestom tečie oceľovo modrý Dunaj.
Dada s Milanom sú hore prví a rozkladajú sa na vyhriatom hradnom múre. Nikam sa neponáhľame a nechávame sa hladkať slnečnými lúčmi aj usmiatymi rozhovormi. V rôznych kombináciách prehľadávame hradby, skúšame otvárať pevne zamknuté dvere a hádame, v ktorej stavbe bola kedysi hladomorňa a kde iba obyčajná mučiareň.
Po malom občerstvení trúbime na návrat, pretože debata o chovaní záhradných mačiek nadobúda hádavú podobu zatiaľ skrytú za zdvorilé argumenty. Cesta k autám nám trvá približne ďalšiu hodinku a vychutnávajú si ju najmä dievčatá, ktoré skúmajú každý kamienok a každé psie hovienko.
Sme na parkovisku. S Mirom, Tonkou, Dadou a Milanom K. sme sa rozlúčili už po zostupe z hradného kopca, s Alenou sa lúčime v Petržalke a ostatní sa ideme spolu naobedovať a stráviť pekné popoludnie.
Pane, ďakujeme za našu časť a tešíme sa na správy od druhej skupiny.

Dlhý okruh:
Účastníci: Hanka, Ingrid, Janka, Klaudika, Ľubka, Monika, Jirko, Marcel, Maťo, Michal, Ľuboš, Pali, Peťo, Stano, Tomáš, Vlado
Turistickú návštevu našich cezhraničných susedov s výstupom na Hundsheimer Berg sme už absolvovali pred nejakými tromi rokmi a vtedy účasťou patrila medzi rekordné. Aj tentoraz sa nás bažiacich po výlete na pomaly už jarnom slniečku zišlo na parkovisku pri Wienertor v Hainburgu neúrekom. Začíname štandardnou spoločnou prezenčnou fotkou a vyrážame po mierne stúpajúcej uličke k úpätiu Hainburgského hradného kopca Schlossberg. Tu sa rozdeľujeme na baby-turistickú skupinku vedenú Máriom a serióznych dospeláckych turistov odhodlaných pokoriť najvyšší z kopcov nad Hainburgom – Hundsheimer Berg, ktorý v mnohom pripomína Devínsku Kobylu. Naša Kobylka sa nám začína ukazovať pri výstupe východnou stranou kopca, vidíme aj našich kamarátov stúpajúcich k hradu na Schlossbergu a výhľad na Hainburg je tiež čoraz krajší. Nie však na dlho, lebo sa dostávame na juhozápadnú stranu kopca Hundsheimer Berg, kde sa pokocháme výhľadom na Dunaj s okolitými lužnými lesmi a cyklistom známy Donaubrueck. Učarený výhľadom sa Pali dojemne rozcíti: „Ale je to Slovensko krásne!“ Kdesi v diaľke ani nie tak vidíme, ako skôr vytušíme, že tam niekde by mal byť aj Schlosshof a Devínska Nová Ves. Snahy o dlhšiu pauzu s občerstvením na tomto mieste sa snažím ostatným vyhovoriť ubezpečením, že vrchol Hundsheimer Bergu je toť kúsok, takpovediac za kopcom. Posledným výstupom zdolávame už viac rozbahnený terén, slniečko robí na južnej strane svoje. Na vrchole si doprajeme dlhší oddych. Malá útulná turistická chatka je otvorená, je bez personálu a na naše počudovanie je udržiavaná uprataná a v dokonalej čistote. To u nás by to bolo … alebo skôr nebolo a ani nie je. Pred odchodom ešte skontrolujem smer a bez zaváhania sa rozhodneme ísť pôvodne plánovanou trasou. Alternatíva by bola možno kratšia, ale zľadovatený chodník odrádza. Dobrá voľba – zostup je síce miestami strmý, ale podklad je natoľko vysušený, že Marcel neváha aj zaľahnúť, aby zachytil fotoaparátom tie najlepšie momenty. Na križovatke chodníčkov sa pozastavujeme nad značením, akési je to povedomé – Červený kríž, Biely kríž – však to sme absolvovali pred týždňom na druhej strane Dunaja, a aj pohorie sa volalo akosi ináč. Posledné stúpanie je už iba kúsok k Bielemu krížu – Weisses Kreuz. Následný zostup do Hainburgu začíname pozdĺž čerstvo vytvoreného potôčika Ktosi si neodpustil poznámku: „Už to s nami ide dolu vodou“. Myslím, že väčšina z nás tento názor nezdieľa. Chodník sa kľukatí, ale nakoniec nás privedie k okraju Hainburgu a odtiaľ je to popod Schlossberg kúsok k východziemu bodu našej túry.
Ďakujeme vyššej moci za vydarené, takmer jarné počasie, krásne výhľady a všetkým účastníkom za príma atmosféru.
Čestný paroh :

Čestný Paroh mladého srnca udeľujeme Stanovi, nielen preto, že ako predvoj stihol do príchodu ostatných absolvovať výstup na hradný kopec Schlossberg, ale hlavne preto, že ako prvý objavil kvitnúce snežienky.

Zapísal Vlado Z.

Vychádzka – nedeľa 5.2.2017, 10:00

Miesto stretnutia: Berg, parkovisko vpravo za dedinou pri modrej turistickej značke
Trasa: Berg II. – Königswarte – Pottenburg a späť
Vzdialenosť: cca. 7 km
Prevýšenie: cca. 200 m
Trvanie: cca. 2,5 hodiny
Doprava: autami

Počasie: teplota 2 – 4 °C, oblačno, je možné, že trochu spŕchne resp. nasneží
Kontakt: Mário – 0908 126 006

Poznámka:
Königswarte je najbližší rakúsky kopec za štátnou hranicou. Na vrchole kopca je sympatická rozhľadňa, aj keď zatiaľ podľa predpovede pravdepodobne uvidíme oblaky a dažďové kvapky.
Z vrcholu sa potom po červenej značke schádza k zrúcanine hradu Pottenburg a po dôkladnej obhliadke sa vraciame rovnakou cestou späť k autám. Veľkým zážitkom najmä pre fotografov býva zdolávanie miestnych oplotení.
Keby to ráno vyzeralo naozaj zle, pôjde sa do Dunajskej Stredy do termálneho kúpaliska. Treba mi v nedeľu ráno zavolať alebo napísať.

Účastníci: Miro + 2 deti, Alena, Heňo, Števo, Yvet, Andy, Monika, Hanka, Tomáš S., Šimon, Erika, Fedor, Ľubo, Tomáš Ď., Mišo, Janka, Mário, Laura, Anička + jeden mne neznámy kamarát

Parkovisko na kopci pri lese. Nedeľa ráno. Postupne prichádzajú autá. Vystupujú z nich ľudia. Zdravia sa, niektorí sa objímajú, dokonca pobozkajú. Rozprávajú sa v skupinkách i vo dvojiciach. Pomedzi nich veselo poskakuje dvojročné dieťa. Dievčatko s plnými lícami. Príchodzí sa odfotia, zažartujú a odídu spoločne do lesa.
Kráčajú do kopca. Je začiatok februára. Mesto prežívalo minulý týždeň v sivej studenej hmle. Dnes svieti slnko. Zem je ťažká a premočená od topiaceho sa snehu. Zobúdza sa a mäkne po nekonečných januárových mrazoch. Je teplo. Rozhovory ľudí stúpajúcich do kopca mäkko doznievajú v tichu lesa. Vzduch stojí, chôdza hreje.
Prvý sebaisto kráča starec s palicou. Je dobre naladený, prihovára sa ostatným. Ďalší stúpajú hore za ním. Zahĺbení do rozhovorov nemyslia na únavu. Chôdza, les, slnko a nehybný kyslík ich upokojuje. Ak niekto zaostáva, počkajú ho a pokračujú vedno vpred.
Potom vyjdú na holý vrchol kopca. Na ňom stojí vysoká drevená veža. Vystúpia po nekonečnom schodisku na jej najvyššie poschodie. Okolo nich sa otvorí slnečná krajina. Na juhozápade sú donekonečna roztrúsené biele veterné mlyny. Ich vrtule lenivo a mĺkvo prerážajú vzduch. Za nimi sa na vzdialenom horizonte ligocú zasnežené ostré štíty najväčšieho kontinentálneho pohoria. Na opačnej strane sa kľukatí v diaľke jagavá rieka. Za ňou sa rozprestiera ich mesto. Budovy sú roztrúsené po kopcoch i na rovine. Starodávny hrad – symbol mesta medzi nimi splynul. Z komínov najväčšej fabriky stúpa biely dym.
Oni vstrebávajú tento prežiarený obraz. Zrakom vyhľadávajú známe miesta mesta a prstom si ich vzájomne ukazujú. Priamo pod nimi sa hrozivo čnejú dva obrovské biele satelity. Starec nahlas premýšľa o ich význame. Čas stojí. Žena s blond vlasmi vyberie z vaku koláče. Ponúka ostatných. Posledným kusom poteší dvojročné dievčatko. Dieťa sa smeje čokoládovými líčkami. Mama mu trpezlivo očistí drobné detské prsty.
Čas sa znovu pohol a vyberú sa naspäť. Šmýka sa. Žena, čo núkala koláče sa drží pod pazuchou vysokého muža. Bojí sa pádu. Pred nedávnom jej operovali koleno. Pýta sa dotyčného muža na jeho život. Pozorne ho počúva. Ďalší muž s veľkou bradou, asi tridsaťpäťročný, jej vykladá bláznivé dobrodružstvo svojho mimomanželského vzťahu. Premočený lesný chodník a nemá chôdza topánok sú svedkami rozprávania ich príbehov. Cesta so zvyškami roztápajúceho sa snehu ubehne rýchlo. Skupinky ľudí sa čoskoro opäť zbehnú na parkovisku.
Sú nasýtení vzduchom i prekvapujúcim teplým slnečným dňom. Lúčia sa, väčšinou sa smejú. Les a vzájomné rozhovory ich oživili. Otvárajú a zatvárajú dvere a kufre áut. Potom postupne miznú späť do mesta, vracajúc sa do svojich súkromných životov.
Jeden z nich bude onedlho obedovať v petržalskej pizzérii. Tam mu zazvoní telefón. Hlas na druhom konci ho poprosí, aby príbeh nedeľného februárového stretnutia na parkovisku pri lese zapísal.
Večer ožiari jas monitoru tvár. Prsty sa rozbehnú po klávesnici a porozprávajú príbeh.
O prekvapivom slnečnom dni. O starcovi s palicou. O bielych roztrúsených veterných mlynoch a jagavej rieke v diaľke. Príbeh o rozprávaní iných príbehov: o bláznivých mimomanželských dobrodružstvách a o samote. O meste, ktoré sa dnes prebralo zo sivej studenej hmly. A o veselom dievčatku s čokoládovými lícami.

Zapísal Tomáš Ď.

Vychádzka – nedeľa 22.1.2017, 10:00

Miesto stretnutia: Pezinská baba

Trasa: Pezinská Baba- Čmelok – Sedlo Javorina – Bezinská Baba

Vzdialenosť: 10 km

Prevýšenie: 300 m

Trvanie: 3 hodiny

Doprava: autami

Počasie: teplota – 4 – 0 °C, oblačno, bez zrážok, asi bude sneh, treba zobrať návleky

Kontakt: Betka 0904 655 106

Účastníci hlavnej skupiny :
Betka, Monika, Alenka, Editka, Marianka, Klaudika, Monika K, Kitty, Danka, Janka, Michal, Paľko, Tomáš, Jožo, Marcel

Účastníci podpornej skupiny :
Laura, Anička, Mário

Správa z vychádzky :
Vychádzku naplánovala Betka ako tohoročný prvý výstup na malokarpatskú sedemstovku (Čmelok má 705 mnm). Stretli sme sa na parkovisku pod sedlom Pezinská Baba. Teda väčšina sa stretla. Vedenie zastúpené prezidentom Máriom sa stretlo na parkovisku hore pri vlekoch. Dve minúty od hlavnej skupiny. Ale o tom potom.

Keďže v pozvánke bola zmienka o hrozbe mrazov, závejov, lavín a možnom výskyte Yettiho začalo na parkovisku horúčkovité strojenie. Paľko zistil, že šiltovka nebude dostatočne chrániť jeho vzácne uši. Marcel hneď tasil náhradnú čiapku, rukavice, buffku a termosku čaju – šťastný že sa aspoň takto môže zavďačiť svojmu neformálnemu patrónovi. Tomáš zistil že návleky sa predávajú v rôznych veľkostiach a tak jeho 40 eurová investícia do zimnej výstroje skončila v ruksaku. Ostatní zistili, že Tomáš má okrem nových návlekov aj nové auto – na rozdiel od návlekov použiteľné. Betka zistila, že Mário a jeho skupinka (Alenka, Laura a Anička) už vyrážajú z parkoviska vzdialeného spomínané dve (číslom 2) minúty, tak sme sa presunuli k nástupu na červenú značku.

Mrzlo podľa predpovede, svieži vetrík bol ako bonus. Po pár (nie dvoch) minútach podaktorí nevydržali postávať a vyčkávať a vyrazili. Pohyb hreje. O chvíľu sme sa už hriali všetci. Len veliteľka (nie kapitánka!) Betka sa držala na chvoste a vyzerala Máriovu skupinu. Po nadviazaní spojenia zistila, že za nami vyráža len Alenka a Polónyiovci ostávajú ako týlové zabezpečenie. Alenka nás dobehla na križovatke, kde Betka plánovala odbočenie so značkovaného chodníka. Povinná prezenčná fotografia a vyrazili sme. Tento krát už naostro. Betka sľubovala napriek nízkej oblačnosti výhľady. A naozaj sme na západe zhliadli vrcholy Schneebergu. A hneď sa začala plánovať júnová vychádzka na túto „bratislavskú“ dvojtisícku. A preberať ďalšie plánované akcie – lyžovačka na Osrblí, bicyklovačka na Balatóne, memoriál Jožka Kišša v Lendaku …

Diskutujúc o všetkom možnom sme sa zrazu ocitli pri cieli našej vychádzky – bývalom vojenskom čude na Čmeloku. Marcel čudo otipoval na (letecký) rádiomaják. Čo sa nepozdávalo Paľkovi, nakoľko lode tak vysoko nedoplávajú. Monika dilemu vyriešila po svojom – neodmysliteľnou ponukou domácich koláčikov. Tradične výborných a s láskou upečených. S plnými ústami sa ťažko diskutuje. K nesmiernej radosti Tomáša nasledovalo ďalšie spoločné fotenie. A po ňom zostup okruhom späť na Pezinskú Babu. Rozpačité lúčenie. Tomáš navrhol zaspievať si. Alebo zatancovať. Nakoniec sme sa zaobišli aj bez kultúrnej vložky a v netradične skorom čase vyrazili za nedeľnými povinnosťami.

Čestný paroh :
Získava Betka. Lebo je viac naša ako mnohí našinci.

Fotky :
http://marcel.rebro.sk/main.php?act=scan&dir=ats/975_cmelok

Zapísal Marcel

Vychádzka – nedeľa 18.12.2016, 10:00

Miesto stretnutia: zastávka električiek Karlova Ves
Trasa: Karlova Ves, Kútiky – Jezuitské lesy – Dúbravská hlavica – Dúbravka, Dom kultúry
Vzdialenosť: cca. 6,5 km
Prevýšenie: cca. 200 m
Trvanie: cca. 2,5 hodiny
Doprava: MHD (električky č. 4, 5, 6, 9)
Počasie: teplota okolo nuly plus mínus, oblačno, pravdepodobne bez zrážok

Kontakt: Mário 0908 126 006

Poznámka:
Nenáročná vychádzka ponad Karlovku a Dúbravku. Bude asi dosť zima, treba si zobrať teplé na seba a čajík. Kto by chcel prísť autom do Karlovky, dá sa potom vrátiť na miesto stretnutia električkou. Komu by sa dve hodinky cez les málili, je možnosť výšľapu na Devínsku Kobylu, príp. zostupu až do Devínskej Novej Vsi alebo do Devína.

Účastníci:
Jožo, Danka, Milan, Palo, Klaudika, Zuzka, Peťo, Monika, Tomáš, Mário, Laura, Anička, Dona, Jerry

Správa z vychádzky :
Okolo pol deviatej zvoní Milan. Naraňajkujeme sa spolu a vyrážame do terénu. Máme podozrivo dobré tempo a na zastávke Karlova Ves sme už desať minút pred desiatou. Zatiaľ nás tam čaká iba Monika. Postupne prichádzajú Zuzka, Jožo s Dankou, Peťo s Donou a Pali s Klaudikou. Volá Tomáš, že má meškanie a že nás dobehne kdesi v kopcoch. Po úvodnej fotke vyrážame po červenej smerom do lesa.
Hneď za Karlovkou cesta stúpa prudko dohora. Beriem si Aničku na krk a na chvíľku strácam kontakt s pelotónom. Na širokej pomerne vodorovnej ceste sa opäť pridávame k ostatným. Je celkom sviežo, ale nemrzne. Pokiaľ sa pohybujeme, nikomu nie je ani príliš veľká zima. Napriek vrodenej súdržnosti sa však rozpadávame na predný voj, ktorý ťahá vpred na svojej vôdzke Dona, stredný voj zhluknutý okolo Paliho a Moniky, a zadný voj, ktorý ťahá vzad Anička so svojím živelným záujmom o okolitý svet.
Dobieha a predbieha nás Tomáš s Jerrym a pridáva sa k strednému voju, ktorý vzápätí vďaka Jerrymu dobieha predný voj a oba voje miznú za nenápadným vŕškom. Zadný voj sa pomaly prehrýza členitou krajinou plnou víkendových bežcov.
Dobiehame sa pri Jezuitských lesoch, kde práve kolujú vynikajúce vanilkové rožky z Monikinej pece. Výborné, zjeme ich do poslednej omrvinky. Tomáš sa cez SMS dozvedá, že si doma zabudol kľúče od auta, na ktorom prišiel, a že doma zase nechal zamknutú priateľku bez kľúčov. Alebo to bolo naopak? V každom prípade sa s nami lúči, v chvate stihne zapózovať na dve fotky a uteká po rovnakej trase späť.
Zvyšok skupiny pomaly vniká do dúbravských uličiek a rozchádzame sa podľa toho, kto mieri na aký dopravný prostriedok. Prví sa lúčia električkári, po nich autobusári a poslední sa rozchádzajú domáci.
Pane, ďakujeme, že sme sa mohli v lese strácať a zase nachádzať, že sme si povedali všetko, čo sme stihli, a že sa zase niekde stretneme, aby sme si povedali ten zvyšok.

Čestný paroh :
Danke. Obetavo ostala v zadnom voji, hoci videla, ako jej životného druha pohlcuje miznúci predný voj.

Nedeľa 4. Decembra 2016, 10:00

Zraz: 10:00 Devínska Nová Ves, zastávka MHD Hradištná (pod kostolom Ducha Svätého)

Trasa: Devínska Nová Ves, MHD Hradištná – cyklomost Slobody – Zámok Schlosshof

Trvanie: celodenný výlet

Z návštevy Vianočných trhov v zámku Schlosshof sa podľa dopytu asi začína stávať tradícia. K samotnej návšteve trhov bude samozrejme patriť malá nenáročná prechádzka z Devínskej Novej Vsi cez most Slobody, ktorá by mala trvať asi jednu hodinu. Adventnú dedinku v zámku aj tento rok tvorí trh s rôznymi stánkami, ktoré ponúkajú nápady na vianočné darčeky a aj lokálne vianočné kulinárske pochúťky. V ponuke je aj prehliadka zámku so slovenským výkladom, treba však rátať so vstupným.

Kontakt: Vlado Z (A1) 0903-356661

MIKULÁŠSKY VÝLET NA VIANOČNÉ TRHY V ZÁMKU SCHLOSSHOF
Nedeľa 4. Decembra 2016, 10:00

Trasa: Devínska Nová Ves – cyklomost Slobody – Zámok Schlosshof a späť
Účastníci: Danka, Jožo, Ľubka, Saška, Stano, Tomáš, Vlado, Laura, Mário, Ninka, Anička, Sárka, parciálne aj Dorka, lebo nebola vpustená na trhy.

Na návštevu trhov v zámku Schlosshof sme sa vybrali už po štvrtý raz, ak teda rátame aj tohtoročné Veľkonočné trhy. Na zastávke pod kostolom Ducha Svätého v Devínskej Novej Vsi sa schádzame siedmi (pardon ôsmi, aby sme neopomenuli čivavu Dorku) a po krátkom čakaní vyrážame smerom k Mostu Slobody. K samotnej návšteve trhov samozrejme patrí pre väčšinu z nás nenáročná prechádzka z Devínskej k zámku Schlosshof. Napriek treskúcej zime a opatrnej chôdzi na namrznutom moste sa rozvíjajú debaty o všeličom asi aj preto, aby nám nezamrzol úsmev na tvári. Slniečko rozjasňuje viditeľnosť a tak môžeme vidieť v diaľke na poliach pokrytých srieňom zopár volaviek a neskôr aj bažanty. V obore zámku je už iná zverina, popri parádnych koníkoch, rôznych druhov kôz tam zbadáme aj exotické ťavy a lamy. Pri vchode do nádvoria zámku sa stretávame s ďalšími, kvôli deťom motorizovanými, účastníkmi výletu – Aničkou, Laurou, Máriom, čerstvo prebudenou Sárkou a Ninkou. Tu nastávajú aj prvé problémy, keď je zamietnuté povolenie vstupu pre Dorku; keby sme to vedeli v predstihu, zabezpečili by sme jej zmenu identity zo psa (veď povedzte – je to vôbec pes?) na prijateľný druh zverstva, ktorého pobehuje v zámockých záhradách a ohradách neúrekom. A tak sa Jožko s Dankou vydávajú hľadať riešenie; kým ho nájdu, ostatní sa vymrznutí zberajú na odchod. Adventnú dedinku v zámku aj tento rok tvorí trh s rôznymi stánkami, ktoré ponúkajú nápady na vianočné darčeky. Vyberať je naozaj z čoho, a tak si mnohí z nás odnášajú nejakú drobnosť pre potešenie blízkych. Deti, keď zistili, že na ich dopyt „to chcem …, to mi kúp …“ sa odpovedá poväčšine „teraz nie, neskôr“, sa aspoň vytešili z jazdy železničkou a kŕmením zvieratiek a samých seba. Okolo druhej nás chlad, hlad a Ľubkina vízia kondičnej jazdy v autoškole vyháňajú na cestu späť. Šoférovanie a patálie okolo neho sa stávajú aj ústrednou témou rozhovoru po ceste do Devínskej, kde sa uzimení ale spokojní rozchádzame do adventného tepla svojich domovov.
Čestný paroh mladého srnca udeľujeme Stanovi za to, že s nami zdieľal kúsok svojho ja a strávil s nami príjemnú časť druhej adventnej nedele.

Vlado Z (A1)