Vychádzka – nedeľa 6.11.2016, 10:00

Miesto stretnutia: Partizánska lúka, parkovisko
Trasa: Partizánska lúka – Pri Červenom moste – Americké námestie a späť
Vzdialenosť: cca. 7 km
Prevýšenie: 325 m
Trvanie: cca. 2,5 hodiny
Doprava: autami resp. MHD
Počasie: teplota okolo 6 – 8 °C, zvýšená oblačnosť, ráno možno trochu spŕchne, cez deň by to už malo byť v poriadku

Kontakt: Mário 0908 126 006

Poznámka:
Na lúke pod bratislavským Kamzíkom zvanej Americké námestie postavili novú rozhľadňu. Putovanie lesom sa dá spojiť s návštevou detského ihriska na Partizánskej lúke. Kondičná náročnosť nízka, predpokladané tempo ešte nižšie.

Účastníci:
Ľubo, Tomáš, Jožo, Danka, Marcel, Alenka, Igor, Magda, Mário, Laura, Anička, Dorka

Správa z vychádzky :
Okolo desiatej sa začíname zhromažďovať na parkovisku. Áut je pomenej, je hmlisto a veľmi mokro. Keď sa Anička slávnostne nadesiatuje, Marcel nám spraví úvodnú fotku a vyrážame popod Partizánsku lúku k žltej turistickej značke. Okrem toho, že je hmlisto a veľmi mokro, je aj veľmi veľmi šmykľavo. Podopierame sa navzájom a prechádzame z dreveného mostíka cez asfaltku na lesnú cestu, ktorá sa stráca v protiľahlom kopci.
Vedením predného voja poverujem Ľuba, zadný voj sa Aničkiným tempom drží v tesnom závese. Po vyčerpávajúcom výstupe po serpentínach nastupuje Anička tatinkovi na krk a vzdialenosť medzi vojmi sa zdanlivo začína skracovať.
Približne po 40-tich minútach vchádzame na lúku, kde stojí čisto nová rozhľadňa. Obzeráme sa na všetky strany, ale je tu iba jeden unavený a spotený bežec, ktorý sedí pod altánkom a zazerá na svoje nové bežecké topánky, a aj ten nakoniec vstáva a beží späť do lesa.
Šplháme sa na rozhľadňu a keď sme celkom hore, začujeme z lesa povedomé hlasy. Áno, sú to Marcel s Jožom a s ostatnými, ale na rohľadňu prichádzajú z úplne opačnej strany. Vraj sa ju z kondičných dôvodov rozhodli obísť po cyklotrase, pretože na bežnom turistickom chodníku budili svojím cyklistickým tempom rozruch.
Voláme ich hore, konkrétne Danka ich motivuje, že tu navrchu je hmla oveľa hustejšia a krajšia. To je silné lákadlo a o chvíľu sme na najvyššom poschodí všetci jedenásti aj s Dorkou. Tí opatrnejší sa obzerajú po nejakej ceduľke s maximálnou nosnosťou, ale nič také tu nie.
Dáme si ľahké a čo najteplejšie občerstvenie, počkáme, kým sa Anička dohojdá na miestnom skrotenom mustangovi a po vrcholovej fotke schádzame späť na Partizánsku lúku. Stále je veľmi mokro a šmykľavo, preto sa snažíme našľapovať ľahkým indiánskym krokom. Začína pomerne husto pršať.
Pri studničke s ďatľom sa lúčime a ďakujeme si za príjemné nedeľné predpoludnie.
Pane, ďakujeme ti za turistické značenie, ktoré pripúšťa možnosť vlastnej voľby, aj za to, že sme sa napriek počasiu zišli a venovali si pár vzácnych minút.

Čestný paroh :
Alenke. Vyznamenala sa jednak ako profesionálna horská vodkyňa a jednak ako najmenej invazívny dozorca pri zostupe po rebríku.

FOTO

Nedeľa 23. Októbra 2016, 10:00

Zraz: 10:00 Lamač, konečná autobusov 23, 30, 63.

Trasa: Lamač konečná autobusov – ponad Rázsochy – Klanec – Kačín – Lamač Podháj.

Trvanie: cca 3 hodiny.

Nenáročná nedeľná vychádzka aj pre rodiny s detičkami. Nejaké to prevýšenie bude, ale Lamačské kopce sú pre nás predsa zvládnuteľné.

Kontakt: Vlado Z (A1) 0903-356661

Účastníci: Beátka, Klaudika, Magda, Marta, Milka, Neli, Samarka, Ivan, Janko, Jožo, Milan, Pali, Peťo, Stano, Števo, Tomáš Ď, Tomáš H, Vlado a dvaja hafani.

Správa z výletu
Tento výletík sme už absolvovali takmer dva roky dozadu, tesne pred Vianocami a mám pocit, že sa vydaril. Tentoraz sme mali vydarenejší začiatok – podarilo sa nám stretnúť sa na plánovanom mieste – na konečnej autobusov v Lamači. Prečo bol zvolený tento začiatok výletu bolo jasné, keď sme po fotografovaní sa na prezenčku vyrazili opačným smerom, ako väčšina predpokladala. Po niekoľkých desiatkach metrov odbáčame do prvého stúpania ktoré vedie ponad Rázsochy. Nedostavanú nemocnicu nie je moc vidieť, ale napriek oblačnosti sa môžeme pokochať výhľadom na západnú časť Bratislavy od Mlynskej doliny cez kúsoček Karlovky, Dlhé diely, takmer celú Dúbravku až po Devínsku a samozrejme Lamač. Moc sa však nezdržíme, jednak kvôli nepríjemnému vetru a aj preto, aby sme nerušili párik v neďalekom aute pri inom druhu rozjímania. A nadôvažok sa ponáhľame za oneskorencami, ktorí nás čakajú na rázcestí pod Klancom. Ešte že sme sa s Beátkou, Samarkou a Tomášom našli, miesto stretnutia – besiedku nie je kvôli ohyzdnému kontajneru vidieť. Výstup na Klanec a ďalej na Kačín už nie je vôbec náročný a tak sa nestrácajúc dych vnárame do rozhovorov o kadečom a všeličom. Ale aj napríklad o tom, že po ceste pribudli zaujímavé informačné tabule s včelárskou problematikou a o novostavbách v Bratislavských mestských lesoch. Jednu z nich sme sa vybrali pohľadať – domček na strome, ale aj keď mal byť toť za rohom, či skôr za tamtým stromom, domček sme nenašli. Ale za to sme úspešne dorazili na jeden medzník našej cesty, oddychový areál na Kačíne. Aj keď cesta nebola až tak náročná, občerstvenie padne všetkým vhod. Poobzeráme sa okolo ako to tu vyzerá na jeseň, keď sú na stromoch listy a celé to tu hýri rôznymi jesennými farbami. O dva mesiace sa tu určite stretneme opäť na tradičnom Štefánskom pochode na Kačín, a to tu už bude vyzerať inak. Na Kačíne sa s nami lúčia Klaudika a Pali, ktorí sa vyberajú smerom na Raču, kde to majú bližšie domov a kam sa ponáhľajú aby ukojili hlad svojej početnej rodiny – ktovie čo by sa dialo keby Klaudika nemala mobil. Na spiatočnú cestu nás vedie Ivan, ktorý toť neďaleko vyrastal a pozná tu každú prť. A vskutku, väčšina z nás sa ocitá na tomto chodníčku do Lamača Podháj cez malebnú dolinu s potôčkom po prvý raz a s pochvalou uznáva Ivanovu voľbu. Na konci doliny pri vstupe do civilizácie obdivujeme architektonicky zaujímavo riešený poetický domček. V Podháji sa lúčime a každý ide svojou stranou k neskoršiemu nedeľnému obedu.
Čestný paroh Mladého srnca udeľujeme Ivanovi za to, že nám odkryl nami dosiaľ nepoznané zákutia krásne zákutia Lamačského lesoparku. Ďakujeme!

Vlado Z (A1)

Vychádzka – nedeľa 18.9.2016, 10:00

Miesto stretnutia: Svätý Jur, pumpa Shell
Trasa: Náučný chodník cez CHKO Šurský prales
Vzdialenosť: cca. 5 km
Prevýšenie: žiadne, prípadne sa pôjde iba smerom dolu
Trvanie: 2,5 hodiny aj s výdatnou prestávkou na občerstvenie
Doprava: autami resp. autobusom, odjazd 9:20 z AS Mlynské nivy, nástupište č. 43, 9:30 z AS Bajkalská, nástupište č. 3
Počasie: teplota 16 °C, zvýšená oblačnosť, pravdepodobnosť zrážok zvýšená, treba si pre istotu zobrať gumáky, pršiplášte a repelent

Kontakt: Ľubo 0944215553

Poznámka:
Šurský prales je známy svojimi divo rastúcimi drevinami a rybníkmi s minimálnou reguláciou. Krížom cez prales ide náučný chodník, ktorý vedie až do dedinky Čierna voda. Známy klubový mykológ Ľubo S., ktorý má na účely týchto výletov čisto novú hodnosť kapitána, nás s pripraveným výkladom týmito zákutiami močiarneho charakteru určite prevedie pevnou a suchou nohou. Okrem toho vraj pozná čistinku, na ktorej sa dá opekať a dá sa na nej hrať volejbal (ak niekto môže doniesť volejbalovú loptu).

Účastníci: Janko a Marta, Tomáš Ď., Tomáš H. a Ľubo
Správa z cesty:
Výlet bol nenáročný – trasa viedla cez Šúrsky les lesnými cestičkami, ktorými sme obišli šúrske rybníky, až sme sa dostali k novej cyklotrase a tou sme sa mali vrátiť naspäť k autám, a tu na peknej lúke si zahrať nejaké loptové hry. Keďže nás bolo na tie hry málo, tak sme sa rozhodli naddĺžiť prechádzkovú trasu. Prešli sme cez most ponad Šúrsky kanál a pokračovali sme skoro až k hradlu Kujovičovo, pred ktorým sme sa otočili naspäť ku kanálu a po lávke sme sa dostali až k jednému šúrskemu jazeru, ktoré sme ešte obišli po úzkom chodníčku. Pri ňom sme si na malej lúčke urobili piknik, Tomáš Ď. nás trochu pofotil a keď sme sa najedli a trochu pokochali prírodou, tak sme sa po cyklotrase vydali naspäť k autám. Celá trasa bola dlhá asi 5 km a zabavili sme sa na nej asi 2 hod. Deň bol krásny, takže sme si ho pekne užili.
Taká malá zaujímavosť, mala to byť pôvodne mokraďová prírodná rezervácia, ale za rezerváciu ju vyhlásili až 1 rok po tom, čo na okolitých lúkach urobili melioračné práce, stiahli vodu z mokradí a krajina získala úplne iný ráz.

Zapísal Ľubo S.

Vychádzka – nedeľa 31.7.2016, 10:00

Miesto stretnutia: Farma pod Gaštankou, Modra, Kalinčiakova ulica
Trasa: 1. skupina – Modra, štadión – Pod Peprovcom – Veľká homoľa a späť
2. skupina – Modra, štadión – Pod Peprovcom a späť
Vzdialenosť: 1. skupina – cca. 14,5 km
2. skupina – cca. 8 km
Prevýšenie: 1. skupina – cca. 560 m
2. skupina – cca. 205 m
Trvanie: 1. skupina – cca. 4 hodiny
2. skupina – cca. 2 hodiny
Doprava: autami resp. autobusom, odjazd 9:05 z AS Mlynské nivy, nástupište č. 45
Počasie: teplota 26 – 30 °C, zvýšená oblačnosť, pravdepodobnosť zrážok veľmi nízka

Kontakt: Mário 0908126006, Vlado 0903356661

Poznámka:
Farma pod Gaštankou v Modre (https://www.facebook.com/podgastankou/) sa teší veľkej obľube najmä medzi rodinami s malými deťmi, v tesnej blízkosti však vedie modrá turistická značka, po ktorej sa dá dostať až na Veľkú homoľu. S Vladinom sme sa dohodli tak, že on si vezme na starosť náročnejšiu skupinu a ja budem viesť tú menej náročnú. Keby náhodou niekto z ktorejkoľvek skupiny nevládal, stačí ohlásiť ústup a vrátiť sa rovnakou cestou na farmu. Na farme sa podáva víkendové obedové menu a je tam pripravený program.

Účastníci: Monika, Jožo, Danka, Vladino, Palo B., Klaudika, Jano, Marta, Palo Z., Ivanka, Marcel, Alena, Ľubo, Ivan, Jana, Mário, Laura, Anka, Dorka
Správa z cesty:
Pred desiatou vchádzame do Modry a po udržiavanej asfaltke postupujeme do kopca. Udržiavaná asfaltka sa postupne vytráca a nahrádza ju úzka vyjazdená poľná cestička, ktorá nás dovedie až pred brány Farmy pod Gaštankou. Okrem Monikinej posádky sme všetci a podľa približujúceho sa kúdolu prachu usudzujeme, že ani Monika už nebude ďaleko.
Chvíľu počkáme, či sa ešte niekto neobjaví, potom sa pre istotu niekoľkokrát odfotíme a vyrážame podľa inštrukcií majiteľa Farmy, podľa Vladinovej mapy a podľa Marcelovho GPS prístroja do vrchov. Trošku nuda, keď sa človek ani pri najlepšej vôli nemôže stratiť.
Cesta vedie veľmi príjemným lesom a má celkom príjemný sklon, takže už pred dvanástou sme na rozdeľovníku Pod Peprovcom. Je tu lavička a ohnisko, možno v budúcnosti využijeme. Pomalšia skupina si dáva malé občerstvenie (opäť sa zaskveli Monikine koláčiky, zatiaľ tuším najlepšie, čo sa pamätáme). Členovia rýchlejšej skupiny na nás chvíľu závistlivo pozerajú, potom sa radšej otočia a hladní uháňajú smerom k Veľkej homoli. Ich pestré osudy popíše Vladino.
Naša skupina sa pomalinky pobalí, odfotí obrovského mŕtveho roháča, ktorého priniesla Laura prichyteného na nohaviciach po návrate z toalety (tvrdila, že bol mŕtvy ešte predtým, než ho prisadla svojím skromným pozadím), a veľmi voľným tempom vyráža po modrej značke späť do Modry.
Touto trasou sme nikdy predtým nešli a cesta je naozaj nádherná. Úzky trávnatý chodníček medzi mladými dubmi, neskôr listami zapadaná šuštiaca prť pod zeleným baldachýnom. V Ľubovi sa prebúdzajú hubárske senzory a každú chvíľu sa štverá do niektorého svahu, les je však suchý a hríby v okolí sú zrejme dávno vyzbierané. Ešte si chvíľu posedíme na lavičke Ľudovíta Štúra a vraciame sa späť na Farmu.
Ani tu sme ešte nikdy neboli. Pekné miesto, za vstupnou bránou je ohradený výbeh pre kone, vedľa veľká šachovnica, mini futbalové ihrisko, domček s korytnačkou, obora s ovcami a malé hospodárstvo s hydinou, holubmi a pávmi. Okrem toho je tu malý domček naplnený rodinnou atmosférou, v ktorom sa varí a posedáva. Objednávame si z lákavého víkendového menu a z domácich limonád a naozaj si pochvaľujeme. Jedlo je také chutné, až sa mi to zdá podozrivé. Ale asi to bude predsa len povestnou slovenskou poctivosťou, ako sa tak dívam na počerného majiteľa s arabskými črtami.
Ešte sa chvíľu pokocháme, porozprávame, pohráme, a postupne sa rozchádzame. Vladinova družina zatiaľ nedorazila, určite to bude zaujímavé hoci posledné správy od nich boli veľmi kusé.

Pokračuje Vlado:
Malé občerstvenie vrátane ochutnávky Monikiných koláčikov sme absolvovali aj my, ale vzhľadom na to, čo nás čaká (nemyslím len výstup, ale aj obed na Homoli), sa na križovatke pod Peprovcom osviežujeme striedmejšie. S pokľudnejšou partiou sme doteraz boli krásne zajedno a aj teraz sa vydávame po modrej značke, ale na opačnú stranu a pekne hore kopčekom. Nakoľko „máme spoždění“, ideme ráznejším krokom, nezastavujeme, iba sem-tam pribrzdíme. A prvé pribrzdenie je na prvom strmšom stúpaní, keď sa oproti nám zjaví divá sviňa. Keď čelo nášho konvoja zistí, že sa nehýbe, pomaly sa priblížime aby sme potom opäť pridali rázne do kroku, lebo mŕtva sviňka tu už zjavne leží nejaký čas, o čom svedčí patričný zápach a vyrušený dotieravý hmyz. Ani sme poriadne neprebádali, ako sviňka skonala, možno bola postrelená alebo sa utopila, lebo ležala v rigole výdatne vymytom silnými dažďami. Vo svižnom tempe pokračujeme a už si doprajeme aj zastávky, tu aby sme dodržali pitný režim – keď sa už toľko potíme, tu aby sme sa pokochali výhľadom do dolín – veď sa nám krásne odkrývajú, tu aby sme sa počkali – veď sme kolegiálni, a hlavne – aby sme sa vydýchali … Posledné stúpanie na Homoľu je vari najstrmšie a tak veškeré debaty úplne stíchli. Na vrchole si pridávame jeden z bonusov – výstup na rozhľadňu povážlivo sa kývajúcu vo vetre. Stojí to však za to, tak pre panoramatický výhľad na Malé Karpaty, ako aj pre osviežujúci vánok. K tomu padne vhod aj obedná pauza, nevadí, že všetok nabehnutý čas, čo sme získali svižným tempom, si užívame pre oddych a debatu. Debaty o všetkom, aj o abstinovaní, pokračujú intenzívnejšie pri zostupe, predsa len už netreba toľko lapať po dychu. Kratšiu zastávku máme ešte pri skalnom útvare Traja jazdci, kde Ivan v sebe nezaprel bývalého lezca a svižne sa vyštveral na prvé bralo, aby sa pozrel na Záhorácku stranu Malých Karpát. Ostatných, ani svoju Janku, sa mu na tento vraj „ľahký“ kúsok nepodarilo nahovoriť. Pokračujeme do doliny po červenej značke a karavána začína hľadať dáku studničku, lebo pitný režim sme dodržiavali zodpovedne, len túra sa akosi predĺžila. Bezova studnička iba žalostne kvapká a ostatné možné zdroje životodarnej tekutiny sú na tom podobne. A tak vyrážame rozhodnejším krokom k cieľu nášho putovania – k Farme pod Gaštankou, kde nejaké to občerstvenie určite bude. Pod Srnčím vrchom nás čaká ďalší výstup do vŕšku = druhá prémia, po ktorej by mala byť prudká zákruta doprava – tá bola, potom mierna doľava – tá bola a potom mala byť odbočka doprava na chodníček smerujúci k farme – a tá nebola. Tak si pridávame tretiu prémiovú etapu – po zelenej k odpočívadlu, kde sme sa ráno napájali na značkované chodníky a tým vlastne uzatvárame Modransko-Homoľový okruh. K farmičke je to už kúsok a na nej si konečne vychutnávame zaslúžené osvieženie.
Pane, ďakujeme ti za tropický deň, za nové miesta, ktorými si nás povodil, a za priateľstvá, ktoré aj s tvojou pomocou stále budujeme.
Čestný paroh:
Palovi Z. Našiel obrovský dubák a každému dal ovoňať.