Láska ako závislosť, milovaný ako droga

Láska ako závislosť, milovaný ako droga

Už dávnejšie som písal o láske ako o šialenstve a o podobnostiach medzi láskou a psychózou. Nejde pritom o nejaký môj súkromný výmysel, veď už od starovekých čias hovoria básnici a umelci o láske ako o niečom bláznivom, blúznivom, maniakálnom a šialenom. I dnes sa však v populárnych pesničkách spieva o posadnutosti láskou, o nutkavých myšlienkach na milovaného a o tom, že láska je závislosťou. V láske sme totiž skutočne na druhom človeku doslova závislí. Medzi láskou a závislosťou sa črtá paralela nielen v metaforickom, ale i v klinickom a psychiatrickom zmysle. Je to podobnosť, ktorá v žiadnom prípade nie je náhodná a ktorá má svoje psychologické i biologické opodstatnenia. A práve týmto analógiám sa venujem v nasledujúcom texte.

Závislosť

Karel Nešpor zdôrazňuje, že pri závislosti jedinec uprednostňuje drogu pred činnosťami a jednaním, ktoré si kedysi cenil viacej. Centrálnou charakteristikou závislosti je pritom baženie (craving, sucht), čo je silná túžba alebo pocit pudenia k užívaniu psychoaktívnej látky.

O závislosti pritom hovoríme, ak sú splnené minimálne tri z menovaných príznakov:

1. Je prítomné baženie, respektíve silná túžba alebo pocit pudenia brať určitú psychoaktívnu látku.

2. Nastáva znížená kontrola jedinca a to vo vzťahu k začiatku užívania drogy (nevie odolať), k ukončeniu užívania drogy (nevie prestať) alebo k množstvu psychoaktívnej látky (nie je schopný povedať si dosť).

3. Tolerancia je potreba zvyšovať dávky látky, aby sa zabezpečil jej žiadaný účinok, ktorý bol kedysi pociťovaný pri podstatne nižších dávkach. U človeka bez skúseností s danou drogou, by ho táto dávka mohla vážne poškodiť na zdraví alebo ho dokonca usmrtiť.

4. Typický a všeobecne známy je stav odvykania. Ide o abstinenčné symptómy, ktoré sa objavia po vysadení drogy, respektíve potom, čo je jedinec nútený ukončiť jej užívanie, prípadne ho vzhľadom na okolnosti redukovať. Drogu závislý človek berie i preto, aby zabránil týmto nepríjemným abstinenčným prejavom.

5. Pokračovanie v užívaní napriek zrejmým negatívnym následkom na zdravie (hepatitída C, cirhóza, narušenie myslenia, depresie).

6. Zanedbávanie iných potešení alebo záujmov v prospech užívania psychoaktívnej látky.

Láska

Ak sa teraz pozrieme optikou všeobecných kritérií závislosti na fenomén lásky a zamilovanosti, zistíme nápadnú, niekedy až zarážajúcu podobnosť:

1. Je prítomné baženie, respektíve silná túžba alebo pocit pudenia stretnúť sa s milovaným človekom a byť s ním.

2. Nastáva znížená kontrola zamilovaného jedinca a to vo vzťahu k začiatku stretnutia (nevie odolať akémukoľvek termínu a času), k ukončeniu stretnutia (bol by s milovaným „večne“) alebo k množstvu stretnutí (nie je schopný povedať si dosť, chcel by sa s milovaným človekom stretávať aj za nevhodných okolností).

3. Fenomén tolerancie je vo fáze zamilovanosti viac než zjavný. Už nám nestačí vidieť danú osobu raz do týždňa, chceme s ňou byť ustavične a každý deň. Platíme vysoké účty za telefón a z nejakého dôvodu stále čakáme, že sa nám v ktorúkoľvek hodinu ozve (pre súčasnú dobu príznačné je očakávanie SMS a hypnotizovanie mobilu, aby sa už vyvolený konečne ozval). Čas s milovaným letí a bez neho sa doslova vlečie. Toleranciu na lásku však pozná každý z nás aj vďaka tomu, že vzťah po istom čase prechádza z úvodného vzrušenia, bláznivosti a eufórie do tichšej fázy spokojnosti, v ktorej sme s tým druhým v omnoho pokojnejšej atmosfére len jednoducho radi.

4. Stav odvykania môže byť v prípade lásky naozaj bolestný a zúfalý. Najmä pri ťažkom rozchode sa môže okrem žiaľu a smútku objaviť aj depresia, pocity nezmyselnosti života, beznádej, nedostatok perspektívy do ďalších dní a myšlienky na smrť. Masívny dopad môže mať strata/smrť celoživotného partnera.

5. Tento bod má paralelu najmä v nerozvážnych mladíckych láskach alebo v nevere. Tá dokáže narobiť poriadnu kalamitu. Napriek mnohým deštruktívnym faktorom dvojica v nedovolenom vzťahu pokračuje ďalej. Nešťastné sú príbehy žien, ktoré napriek zneužívaniu alebo týraniu zostávajú v asymetrickom a ničivom vzťahu. Analógia s drogovou závislosťou tu je až smutno pravdivá. Takáto osoba sa necíti schopná odísť od svojho tyranského partnera a dokonca sa mu často dookola ospravedlňuje za svoje vlastné domnelé „zlyhania“.

6. V čase zamilovanosti a horúcej lásky sa ťažko sústredí nielen na bežné povinnosti, ale aj na záľuby a koníčky. Počas nutkavých myšlienok na lásku, nežnosti a všetky tie príjemné chvíle strácajú predchádzajúce záujmy svoj niekdajší lesk. Možno z iných dôvodov, ale predsa len badať zanedbávanie vlastných záujmov aj u čerstvých rodičov alebo matiek/otcov viacerých detí, ktorí sa naplno angažujú vo vzťahu s nimi.

Biologické prieniky

Už dlho sa vie, že pri všetkých drogách sa zvýšene uvoľňuje dopamín z ventrálnej tegmentálnej oblasti mozgu (VTA) smerom k nucleus accumbens (NAC). Tento neuromediátor je spoluzodpovedný za pocity blaha a eufórie, respektíve za to, že droga je pociťovaná a vnímaná ako odmena. Podobné zvýšenie koncentrácie dopamínu v NAC nastáva však aj počas zamilovanosti a lásky, pri tvorbe párovej väzby a dokonca v rámci materského správania. Na hlodavcoch sa zistilo, že deštrukcia oblasti zodpovednej za vylučovanie dopamínu narušila motivované materské správanie samíc.

Hraboš prériový je pre svoju prísnu monogamiu doslova unikátny cicavec (len 3-5% druhov cicavcov je monogamných, kým u vtákov je to okolo 90% všetkých druhov). Partnerskú väzbu si vytvára na celý život. Spočíva v preferencii partnera pred cudzím hrabošom opačného pohlavia (pozitívny komponent) a v selektívnej agresii voči hrabošovi opačného pohlavia, ktorá je vlastne jeho odmietnutím (negatívny komponent). Zamilovaný hraboš totiž rozširuje svoj koncept teritoriality aj o jedinca, s ktorým sa spáril a preto ho aj ako svoje teritórium bráni. Podobnosť s ľudskou žiarlivosťou, ako s ochranou vzťahu, je tu nemalá. Obaja partneri spoločne vychovávajú o potomstvo, dokonca aj starší súrodenci aktívne prispievajú k starostlivosti o mladších jedincov. Po strate alebo úmrtí partnera hraboš zostáva zvyšok života osamote a ďalšieho sú-pútnika si už viacej nehľadá. Takáto silná a selektívna párová väzba sa vytvorí už 24 hodín po párení. Pre jej vytvorenie je kritické uvoľnenie dopamínu do NAC. Ak sa dopamínové receptory farmakologicky zablokujú, hraboše párovú väzbu nevytvoria. Stane sa tak i napriek tomu, že sa spoločne párili. Amfetamín vedie k dvadsaťnásobnému zvýšeniu koncentrácie dopamínu v NAC a dalo by sa povedať, že závislosť od drogy je v mnohých prípadoch vytvorením akejsi párovej väzby k nej. Rozdiel je v tom, že pri láske sa dopamín uvoľňuje na základe sociálnych podnetov, kým pri užívaní psychoaktívnych látok na základe farmakologických efektov drogy.

Heroín a morfín sú drogy, ktoré priamo pôsobia na endogénny opioidový systém človeka. Ten je tvorený troma typmi receptorov (μ, δ a κ) a troma druhmi peptidov (endorfín, dynorfín a enkefalíny). Opioidový systém však zohráva podstatnú úlohu nielen pri závislosti od opioidových (a iných) drog, ale aj v mnohých fyziologických pochodoch (reguluje napríklad vnímanie bolesti a umožňuje pociťovanie odmeny a slasti), vrátane zamilovanosti a lásky. Odmeňujúci a závislosť posilňujúci účinok drog sa pripisuje μ receptorom umiestneným vo VTA, NAC a VP (ventrálne pallidum, čo znamená predná sivá guľa). Látky, ktoré tieto receptory blokujú, rušia baženie pociťované k heroínu, morfínu, ale aj k alkoholu. V modernej psychiatrii sa dokonca aj liečebne využívajú. Za abstinenčné príznaky zas môže zvýšenie dynorfínu a jeho pôsobenie na κ receptory. Opioidové mozgové receptory a oblasti opioidového systému však neboli „vyvinuté“ na to, aby sme sa stali drogovo závislými, ale pre adaptívne vytvorenie párovej/vzťahovej väzby a podmienenie materského správania u rôznych živočíšnych druhov. Jaak Panksepp pozoroval separačné volanie šteniat, mláďat morčiat alebo kuriatok potom, čo boli oddelené od matky. Podanie opiátov toto volanie ruší a zablokovanie opioidových receptorov ho zase vyvoláva. Závislý od opiátov tak akoby tlmí svoje separačné volanie po druhom človeku, svoje separačné volanie po láske. Vnútorné opioidy mozgu vedú k sociálnej odmene, k sociálnej väzbe a k sociálnej motivácii. Stimulácia ich receptorov vedie napríklad u ovci k posilneniu materského správania, kým ich blokáda zabraňuje nielen tomuto správaniu, ale aj vytvoreniu samotnej materskej väzby k potomkom. Vyššie spomínaný dynorfín nevedie len k abstinenčnej symptomatike po odňatí drogy, ale (spolu s CRF, corticotropin releasing factor) zodpovedá aj za úzkosť a negatívny emocionálny stav pociťovaný po rozchode alebo nútenom oddelení zamilovaných. Analogické deje prebiehajú pri oddelení matky od mláďat/detí a to na oboch stranách vzťahu.

Oxytocín je peptid, ktorý sa tvorí v hypotalame a zadnou časťou hypofýzy sa vylučuje do celého tela. Nepôsobí však len na periférii, ale aj v mozgu. Je to látka, ktorú poznáme najmä vďaka fyziológii ženského organizmu. Vylučuje sa totiž pri pôrode, kde vedie ku kontrakciám maternice, pri vaginocervikálnej stimulácii (čo nie je len prípad pôrodu, ale aj ženského orgazmu) a pri stimulácii prsných bradaviek (okrem sexuálneho kontextu sa to deje pri dojčení detí – oxytocín totiž stimuluje sekréciu materského mlieka z prsnej žľazy). Či už ide o sex alebo o pôrod a dojčenie dieťaťa, oxytocín má okrem telesných pochodov jednu zásadnú rolu: vedie k vytvoreniu vzťahovej väzby. V prípade sexu k sexuálnemu partnerovi, v prípade dieťaťa k dieťaťu. Má teda nezanedbateľný vplyv na centrálny nervový systém a dlhodobý, priam formátujúci, vplyv na psychiku a správanie jedinca. Oxytocín je nutný pre nástup materského správania u samice potkana potom, čo vrhla prvé potomstvo. To isté platí aj pre iné cicavce. Monogamný hraboš prériový má omnoho hustejšiu sieť oxytocínových receptorov v NAC, CP (caudatum/putamen, čo znamená chvostové jadro a škrupinové jadro) a PFC (prefrontal cortex, prefrontálna kôra). Samce promiskuitne žijúcich hrabošov horských majú zas vyššiu hustotu arginín-vazopresínových receptorov v LS (laterálne septum, čo znamená bočná priehradka). Arginín-vazopresín má pritom určité oxytocínu analogické funkcie u samcov, je však zodpovedný aj za teritoriálne správanie (a s ním súvisiacu samčiu žiarlivosť). Monogamia a promiskuita je teda biologicky podmienená, prinajmenšom, ak uvažujeme nad rozdielmi medzi živočíšnymi druhmi. Nie je však vylúčené, že práve rozdielna hustota týchto receptorov môže aj za monogamnejšie/promiskuitnejšie tendencie tých-ktorých ľudí. Zaujímavé je, že oxytocín sa uvoľňuje aj po požití drogy extázy. Podanie oxytocínu redukuje abstinenčné prejavy morfinizmu a alkoholizmu, takže paralela medzi láskou a závislosťou pokračuje aj v prípade tohto hormónu. Miesta jeho pôsobenia sa pritom prekrývajú s limbickým systémom a oblasťou medzi VTA a NAC, ktorá je kľúčová nielen pre formovanie vzťahu k partnerovi/potomstvu, ale aj „vzťahu“ k droge.

Je teda láska drogou?

Vďaka mnohým analógiám možno hovoriť o láske ako o fyziologickej závislosti, závislosti, na ktorú sme určení prírodou a ktorá je pre nás adaptívna. Je to závislosť, ktorá má v našom individuálnom i spoločenskom živote hlboký zmysel a v jeho perspektívach vytvára krásne a členité reliéfy.

Ak je jeden jav podobný druhému, ešte to nutne neznamená, že spadajú do spoločnej kategórie. Veľryba sa podobá na žraloka, napriek tomu nie je rybou, ale cicavcom. Tak si predstavujem i vzťah podobnosti  medzi láskou a závislosťou. Z praxe psychiatra sa mi črtá, že závislosť a návykové správanie je skôr spojené s nedostatkom lásky a k jej ešte väčšiemu deficitu smeruje. Skutočná láska zas nepotrebuje drogy. Svoju odmenu a slasť má už uloženú v sebe. Je známe, že podpora rodiny, partnera i detí zlepšuje prognózu závislého človeka. Láska je teda niečím, čo závislosť, ako aj mnohé iné neduhy, lieči. Takže napokon mi láska pripadá skôr ako liek, než ako droga.

Michal Patarák, utorok 26. novembra 2013 06:19

Čítajte viac: http://patarak.blog.sme.sk/c/343197/Laska-ako-zavislost-milovany-ako-droga.html?utm_source=sme-title&utm_medium=web&utm_campaign=blog#ixzz2lqY8C3HN