Memoriál Jozefa Záreckého – 2015
Účastníci :
jazdci-cyklisti: Betka, Pavol, Klaudia, Ľubka, Marcel, Alenka, Jožo, Daniela, Henrich, Janko M., Vlado Z, Vlado K., Milan M.
domáci-pešiaci: Janko P., Terka, Ľuboš, Peter, Janka G.,Milan P., Karol, Monika, Marieta, vnučka, Janka K.
Ráno sme pri pumpe JURKI riešili problém, kde sa budeme prezenčne fotiť.
Skúšali sme pri plote, ale prísna pani si to neželala, išlo o súkromný majetok DŽEJ end TÍ.
Tí skúpili nedávno pár spojených pozemkov od Tatier k Dunaju, vrátane brehov, kde si postavia súkromnú diaľnicu s tunelmi.
Ich podnikateľský zámer je …široký.
Fotografoval fotograf roka Marcel za hlasného štekotu dvoch psíkov, ktorí si to takisto neželali.
Väčší psík sa volal DŽEJ a menší TÍ.
Ale evidencia pred cyklotúrou k Jankovi musí byť aj keby oligarchovia z neba padali.
Jožo – náhradný vedúci informoval, že Máriovci neprídu – nato našinci výrazne posmutneli.
A že ani Kurt nepríde – nato našinci s odhodlaním vyrazili na cestu.
Paľo ešte informoval, že ide o spomienku na našinca Jožka Záreckého, ktorého si žiaľ pamätal už iba on a Klaudika.
A že to bol dobrý a veselý človek, takže by určite patril medzi veselých cyklistov.
Mal len smolu, že prepínal svoje sily na bicykli.
Pavol prezradil, že aj jeho svokra je veľmi dobrý človek.
Či bicykluje – nepovedal.
Cesta išla rýchlo a čoskoro sme riešili každoročný problém – kde k Jankovi odbočiť?
Marcel si síce spieval, ale slnko PRAŽILO, takže Pavol a Klaudia to švihli čo najskôr ako sa dá do lesného chládku a my ostatní sme stáli o pár kilometrov ďalej, tradične trochu blúdiac.
Jožo poprosil Janka P. aby poslal kohosi oproti ako vodcu.
Čoskoro okolo po poľnej prefrčalo stovkou auto, za volantom sme na sekundu zazreli Ľuboša a zmizlo v prachu.
Okolo frčali včely.
To však boli všetko neklamné znamenia, že sme blízko a čoskoro sme sa už vítali a bozkávali s domácimi Jankom a Terkou a pomocníkmi.
Tí na našu počesť od piatku vyprážali, varili, chystali, piekli a tešili sa.
Marietina vnučka sa hojdala na hojdačke a my sme v špalieri gratulovali Terke k jej sviatku.
Keďže dávno nebol Muráň (je zrušený), vidíme ju len občas a vždy sa potešíme. Mnoga ljeta Terka!
Vítal nás aj Peter, ktorý nebol ani v Švédsku (je zrušené), ani na horších miestach kde pobýva a potešili sme sa druhýkrát.
Zábava gradovala a gradovala, predposledná prišla Monika, ani nebolo poznať, že má novú drevenú nohu, chodí celkom šikovne.
Nakoniec došiel Karol, ktorý to zvládol a našiel nás podľa dymu, včiel a hlasného rozhovoru.
Hovorilo sa o zdraví, varení, rodine, komunite, čo znamená uhorský rok, o športe…Jožo tlmočil strašný zážitok nemenovaného našinca keď raz behal po hrádzi :
„V diaľke vidím bežca, každú chvíľu sa hádže o zem a zúrivo klikuje..
Tak som sa potešil – to je určite našinec, sebatrestuje, pokecáme, pribehol som …a bol to ..Fico“
Jedlo bolo ako vždy výborné.
Janko nám urobil exkurziu k včelám, vysvetlil nám ako ich chodí zverolekár očkovať a kontroluje im chrup, ako sa má správať k lenivým trúdom – hotový pán Moravčík.
Jeho slová hltal najmä Milan P., začínajúci včelár.
Začalo lúčenie.
Všetci plní kalórií, nabalení Jankovým medom ale aj tak mala cesta naspať stíhačkové tempo.
Slnko stále PRAŽILO.
Marcel stále SPIEVAL.
A Daniela, celý čas v plavkách nakoniec zlomila Janka M. na spoločné kúpanie v Rovinke.
My ostatní, kúpajúc sa iba v pote, sme však došli k Jurki spokojní, najedení a unavení.
Bicykle treba trénovať, čakajú nás akcie, Čechy, Rakúsko, Nemecko.
Ale pomaly, netreba nám ďalšie memoriály ani by sa už do nabitého Endorfín programu nevošli.
Čestného parohu (či pedálu) dávame :
Terke a Jankovi, Mariete, Ľubošovi a celému catering tímu – za námahu a pohostinnú prípravu každoročnej záhradnej slávnosti č.2..
Karolovi – že to snáď zvládol. Muránska planina pre neho môže byť aj pri Bratislave.
Ďaku !
Jozef S.
Zanechajte komentár
Chcete sa zapojiť do diskusie?Neváhajte sa podeliť o svoj názor