Memoriál Jožka Kissa 2016 – ročník štvrtý

Účastníci :

Betka K., Vlado Kr., Zuzka Š., Ivan G., Jožo S., Danka S., Pišta K., Svetlana K., Monika Š., Erika H., Peter H., Filip H., Juraj K., Mário P., Laura P., Anička P., Jirka H., Ingrid H., Rišo D., Erika D., Alenka C., Janko M., Monika Ž., Daniela Ď, Mária Č, Julka G., Saška K., Peter Š., Milan K. a Jožko Kiss in memoriam

Správa z memoriálu::

ŠTVRTOK – 18.8.2016 – deň príchodový
Zoznam účastníkov bol, ako to už býva, variabilný. Odriekli Zuzka W. s dcérou, Zuzka Š. bez dcéry a Goro s dochrámanou zasadrovanou rukou na PN-ke. Z čakačky sa teda dostali Alenka C. Milan Č , Jano M. a Monika Ž. Ponúkal som aj Tomášovi H., ale ten nechcel túrovať. Goro si to potom ešte raz rozmyslel a chcel túrovať aj so zlomenou rukou, ale miesto už nebolo.

V úvodnom kolečku s témou „Môj vzťah k terénkam a akciám“ sa buď ďakovalo Jožovi S., alebo Máriovi, lebo ako povedala Svetlanka „im to robí dobre“. No, .. neviem. Ďakovalo sa chvalabohu aj Jožkovi K. in memoriam pre to, že mnohým pomohol svojho času do komunity. Aj mne.

Čakačka na všeturistický zraz v Lendaku bola rýchla a disciplinovaná a o 18:30 sme už podľa programu večerali až na Julku, ktorá si cestou z BA ešte musela vyliezť nejaké skaly a prišla až neskoro večer.

To sme už všetci spali v útulnom penzióniku okrem Janka M. – ten spal v svojej dodávke na parkovisku, kde sa cíti slobodnejšie.

PIATOK – Deň Druhý 19.8. – náročný deň
Náročnejšia skupina vyrazila ráno na autobus do Ždiaru na prechod Belianskych Tatier.

Peťo Š., ktorý po minuloročnom Gerlachu, trénoval a niekoľkokrát denne bežal na Pajštún, sa čoskoro vzdialil ďaleko dopredu a Pišta so Svetlankou, ktorí netrénovali ale chceli ísť so zdatnejšou skupinou sa zas vzdialili ďaleko dozadu. Tých sme však čakali na mnohých výhľadových i občerstvovacích prestávkach, a boli sme aj radi, lebo ako povedala Svetlanka „aspoň ste si mohli oddýchnuť“. A porozprávať. Julka nám porozprávala svoje bohaté horolezecké zážitky, Alenka zas rodinné peripetie a ostatní sme rozprávali len tak štandardne, ako nám svah a kondícia dovolili.

Nenáročná skupina vedená Ivanom išli z Kežmarských Žľabov na chatu Plesnivec a späť. Monika Š. bola (ako mi s hrdosťou hlásila) na chate prvá, a uzatváral to Janko M., ktorý sa nikdy nikam neponáhľa, veď načo aj?

Večer sme dali spomienkovú prehliadku fotiek. Jožo ako IT manažér mal IT problém premietať na televízore, tak sme asi 200 fotiek pozerali iba na notebooku, prerušovaní sporadicky Danielinou otázkou „Ktorý to je ten Jožko Kiss?“. Jožo pošle účastníkom tieto historické fotky 1999-2015 mailom starostlivo zaheslované.

Oba večery nás boli pozrieť Štefan a Milka s vnučkou, ktorí dovolenkovali v Tatranskej Kotline a aspoň pár chvíľ boli takto s nami.

SOBOTA – Deň Tretí 20.8.2016 – slnečný deň
Pekné heslo „Každý podľa svojich síl a každému podľa jeho potrieb“ sme tento slnečný deň na rozdiel od komunistov celkom naplnili. Niektorí mali síl pomenej. Niektorí mali potreby predsa len vyliezť až na Kôprovský štít (Peťo Š.), niektorí len do sedla (Ingrid a Alenka), pár len na Ostrvu (Jožo, Vlado, Betka, Filip, Peter, Juraj, Rišo) a ostatní sa opaľovali okolo Popradského plesa, ktoré bolo slnečné, obsypané turistami a pohodlnými kreslami. Opálený Ivan, obklopený našimi polo zahalenými ženami, vyzeral s fúzikmi ako Sýrsky migrant na výlete.

Najväčšie potreby malo fajčiarske kvarteto Daniela, Monika, Janko a Milan – potrebovali posedieť, pofajčiť, pojesť, posedieť často, niekedy sa poradie aj menilo.

Jožo si v rámci režimu stravy chcel pojesť desiatu a objedal si placku. „To chcete TERAZ TAKÚ MASTNÚ placku !?“ zvolala predavačka bufetu a výživová poradkyňa v jednom. Zahanbil sa a dal si len čaj.

Na Ostrvu sme inšpirovaní okolo bežiacimi horskými maratóncami a maratónkyňami vybehli veľmi svižne a odtiaľ som telefonoval Peťovi, ktorý práve zdolal Kôprák.

Cestou dole sa Vlado a Rišo rozhodli dať si silne rozvoniavajúci guláš, ale ten nebol ako to už s gulášmi býva moc OK pre našinca. Potom silne hľadali WC. Z Popradského odchádzali poslední a boli z toho guláša tak dezorientovaní, že sa namiesto dole na Štrbské, vybrali hore na Rysy. Zháčili sa až po hodine keď zistili, že sú zase v pásme skál. Našinci proste vodcu a autoritu asi potrebujú.

Bolo veselo, niektoré poznámky a príhody sú však menej publikovateľné do serióznej správy pre Endorfín. Aj preto treba chodiť na akcie.

Pred večerou sa došuchtalo došlo aj vrcholové družstvo Peťo, Ingrid a Alena. Dvíhali víťazne ruky – nohy už menej.

Na záverečné kolečku sme zhodnotili svoj aktuálny stav telesný aj duševný. Boli sme radi, že sme tu a spolu. A že sme podľa svojich možností dali aj nejaký vysokohorský výkon. Naj výkon dala samozrejme Julka, ktorá si s kamarátmi vybehla Gerlach a tradične došla až po večeri. Svetka a Saška sa kaderníkovali navzájom a po 4 rokoch memoriálu nás nakoniec predsa neminula muránska hymna, dobehla s gitarou a huslistom Janom M. Pekné zakončenie.

NEDEĽA – Deň Štvrtý a posledný 21.8.2016 – odchodový
Na výročie ruskej okupácie a Krylovky(„Prší a venku se setmělo“) sa zatiahlo, setmělo – čo však nevadilo tým, čo chceli konečne vidieť Lomničák. Monika Š. s Máriom, Laurou a Aničkou sa vybrali špeciál-lanovkou ministerstva vnútra ráno a Jožo, Danka, Rišo a Erika normálne kúpenou o hodinku neskôr.

Hmly pre našich ľudí i hmly pre bežných ľudí však boli spravodlivo rovnaké, ospalé a biele, nestarali sa naše túžby fotiť a tak sme si pofotili aspoň seba a pádili domov. Ostatní pádili domov bez Lomničáku.

Paroh mladého srnca Jirkovi zato, že sa stal už kmeňovým turistom a

podmienečný paroh Jankovi M., zato že vôbec prišiel (aj keď na poslednú impulzívnu chvíľu). Paroh obdrží až potom, keď sa vzdá svojho slobodného houmles života a bude s nami na akciách bývať pod spoločnou strechou.

Ďakujeme všetkým účastným za atmosféru, dovi o rok!

0 komentárov

Zanechajte komentár

Chcete sa zapojiť do diskusie?
Neváhajte sa podeliť o svoj názor

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *