Memoriál Jožka Kissa

Účastníci:
Betka, Maca, Richard, Erika D., Žaneta D., Erika H., Peter H., Filip, Marcel, Tomáš H., Katka H., Jasmínka, Vikinka, Honza, Kristína, Šanti, Sofi, (+psica Sandy) Juraj Ka., Pišta, Svetlanka, Peter K., Janka, (+psica Saly). Vlado Kr., Milan K., Dada K., Ľubor, Zdenka, Mário, Laura, Anička, Vierka, Danka, Jožo, Roman, Monika, Anka, Jaro, Eva, Marieta, Katka, Zuzka W. a Jožko Kiss in memoriam
Správa z memoriálu:
Sobota 29.8.2015 – zahrievačka Plesnivec
Štvorčlenný uvítací výbor (Betka, Danka, Jožo, Roman), sediac na slniečku, vítal prichádzajúcich. Najskôr z ďalekých Čiech príducích Honzu, Kristínu, Šanti a Sofi + psíka Sandy – (t.j.Katky H. dcéru s rodinou). Potom z bližšej Žiliny Marietu s Katkou, z Rožňavy Riša a Eriku a nakoniec Blavákov.
Jožo ich pohostinne ubytuvával do zatiaľ neuprataných izieb a na otázky „Kedy je odchod?“ odpovedal „Keď tu teraz všetci budeme“. Tu a teraz sa zavŕšilo príchodom Vlada a tak sa už o slabej pol dvanástej – po Marcelovom prezenčnom fotení s mladým srncom – odštartovalo hore grúňom.
Jožo sa bez podpory Lendačanky Marieny v aglomerácii Kotliny stratil, aj našiel, našinci kráčali, Monika krivkala a Maca netrpezlivo pobiehala, nakoľko chcela skočiť ako jediná aj Biele Plesá. Tam sme neskočili – ale zato sme skákali do chaty Plesnivec, pritom sa slniac, jediac, fotiac a hovoriac jeden cez druhého ako by sme sa rok nevideli. Veď niektorí aj hej. Späť sme išli (aj pre Monikine
koleno) miernejšou cestou. Monika prečítala SMS od neprítomnej kolenárky Hanky: „Buďte opatrní v horách…“. Jožo rozvil :„…a mierni v úsudkoch – a striedmi v činoch“.
A mierni sme boli, najviac mierna bola Peťova a Jankina psica Sally. Nechala si na seba nasadiť turistický buff a nepohla sa od Peťa ani na krok. Celý pobyt. Ani keď ju otravne obťažoval vlčiak našej milej pani Selvekovej. Cítila, že ju Peťo práve teraz potrebuje.
A striedmo sme dávali po večeri Betkine a Monikine koláče, a predstavovali sme sa, teda hlavne tí mimoosuskí. Ako Rišova sestra Renáta, Jaro T. s manželkou a Katky H. dcéra Kristína a Honza. Prišiel aj Tomáša H.syn Martin a tak sa kecalo a trávilo pekný večer. Zaktivizovala sa aj partia na aktivity (deti, Zuzka, Danka, Roman, Jožo, Anka, Svetlanka a Martin) a tak sa i kreslilo, pantomímovalo a hlavne obkecávalo.
Nedeľa 30.8.2015 – tatranská klasika – zakaždým inak
Klasika = Hrebienok + Zamkovského + Téryho + extrémisti cez Priečne sedlo až na Zbojnícku.
Betka, Vlado, Maca vyrazili už skôr – nakoľko to mali priečnosedlisti inak. Ťažšie a dlhšie.
Ľubor a Plukovník oznámili, že vyrazia na Téryho skôr – nakoľko to majú ako A3 zakaždým inak. Priskočila k nim aj tento memoriál trocha zamyslená Zdenka.
Zbytok vyrazil zo Smokovca ale z Hrebienka sa hneď vrátil Peťo K. s Jankou a Saly, nakoľko cítil že to má inak. Peťo je teraz poriadny kus chlapa, pred pár rokmi na Muráni vyzeral inak – priam podvyživene, ale makal dvakrát toľko.
Obdivovali sme vodopády, výhľady, Marcelove bohaté koníčky a do toho bežal Tomášov celodenný komentár. Kto chcel, dozvedel sa veľa, kto sa spýtal, ešte viac. Honza sa ma s krásnym moravským akcentom spýtal, „Ty jsi ten terapéut, co to tady organizúje?“. Vysvetli som, že je to inak. Zacítil som pre mňa závan ponuky. Netýka sa to asi len Moniky. (som si zarýmoval). Svet je zakaždým inak.
Všetko je dnes inak. Zbytočné stromy z Tatier zmizli, je lepšie vidieť realitu. A dnes je tam inak teplo – ako v Afrike. Len tá Téryho chata je furt rovnaká. Husárovic dvojgeneračné Vikinka, Jasmínka a Šanti šantili a lietali celú cestu hore dolu jak kamzíčatá – povyzliekané vleteli aj do Spišského plesa, čo by bola na Tomášovu peňaženku drahá vstupenka na kúpanie. Štrnásťmesačný blonďavý anjelik Sofinka , vynesená v spánku nosičom ockom Honzom sa holá motala okolo chaty, zbierala kamienky
a uvažovala čerstvými neurónikmi, kdeže sa to ocitla. Zakaždým keď niekde zaspí, zobudí sa inde. Svet je zakaždým inak.
Dadka a Milan deň trávili inak – testovali biokúpalisko v Levoči. Mohli tam uloviť v bio bazéne biopstruha a upiecť si ho na bioohni a zjesť biopríborom. Boli nadšení . Ľubor však tvrdil, že je to len letné využitie zimnej nádrže na umelý sneh. Vnímame všetci inak.
Rozlúčila sa z nami sympatická Rišova sestra Renáta, nakoľko jej nedali v Košiciach dovolenku. Vedel som ja dobre prečo som išol z Košicoch preč. Večer sme posedávajúc- postávajúc pod hviedičkami prebehli program na Pondelok. Viacerí vyrážajú domov.
Ľubor a Plukovník oznámili, že vyrazia domov skôr – nakoľko to majú ako A3 zakaždým inak. Priskočila k nim aj tento memoriál trocha zamyslená Anka.
Odídúci sa lúčili s ostávajúcimi. Do toho Vlado premietal horské filmy v ktorých hral hlavnú postavu. Minulý rok som premietal obrázky s túr s Jožkom Kissom. Je to fajn, to premietanie, dáme to aj budúci rok. Zakaždým nejak inak.
Pondelok 31.8.2015 – Oddychový deň
Ráno sme sa pestro rozliezli kade tade – aj domov – skoro ako na povestnej prísnej terapii Muráň… Monika, Erika D. a Erika H. s rodinou vyrazili do jaskyne, zistiac, že je zavretá. Mohli si pocvičiť katastrofický scenár.
Mário, Laura, Anička, Zuzka, Vierka, Marcel, Jožo, Danka a Roman na vyrazili kočíkovú vychádzku na Popradské a späť. Mohli si pocvičiť tlačenie kočíka do kopca. Symbolický cintorín bol pekný a smutný.
Betka, Maca a Rišo vyrazili na normálnu túru. čoskoro z toho však spravili 8-hodinovku. To vrcholovchtivá Maca chcela ľstivo zničiť niekoho z Gerlach-partie aby jej prepustil miesto. A skoro sa jej to podarilo : Honza po trochoch dňoch túr kríval, Jožo bol unavený a Betka mala už tretí deň nejaké otlaky. A na nebi neboli už tretiu noc nijaké oblaky.
Sedeli sme večer pod hvezdami ako pri mori a zdieľali sa. Ten Jožko Kiss zase raz zariadil svoje.
Utorok 1.9.2015 – Gerlach.
Extrémisti (Betka, Jožo, Vlado, Rišo a Honza) sa v nadstavenom dni o 4:15 pred penziónom zdržali, nakoľko Honza si ako správny Čech si na Gerlach vzal plátenú taštičku kde mal tatranku a foťák. „To mi bude stačit na Gerlach né?“ – ubezpečoval sa. Vladovi zabehlo a zabehol po svoj náhradný a tak sme pred piatou už v Polianke čakali na vodcov. V tme tam už prešľapovalo 15 ľudí. Po 5:00 sa dokodrcala 9-miestna rachotina a všetcia dvadsiati sme sa do neho vpratali. Cesta snov. Hlavne pre Betku – sedela na kolenách gerlachuchtivcov. Mala to lepšie ako ja. Na mne sedel stokilový chlap čo raňajkoval cesnakovú pomazánku. Na Sliezkom už čakali vodcovia Paľo a Kuro a náš kamoš Peter Š. s asi 50kg batohom. Jediný si prečítal všeobecné inštrukcie a zbalil úplne všetko – od náhradných topánok počnúc – lekárničkou končiac. Kuro mu väčšinu záťaže vyhádzal hovoriac Paľovi – „Choj napred, táto tu partia s tými ruksakmi polezie veľmo pomaly“. Ale vyšliapli sme si veľmo rezko, čoskoro sme sa už naväzovali lanom pod stenou Velickej próby. Zábava začala. Kŕčovito sme sa držali 2cm výstupkov nad 200m priepasťou a Kuro na nás znechutene kričal ponuky typu : „Veď odtiahni sa od tej skaly preboha, ľa – pozri na mňa, ľen jednou rukou sa držím a normálne kráčam!„ Ja som normálne bilancoval svoj život a ľutoval, že som nespísal poslednú vôľu. Kuro mi do toho radil “Tam meter naľavo dole hneď zbadáš – super stup!“ A ja som meter naľavo zrazu zbadal svoju super milú rusínsku babičku zosnulú v osemdesiatom piatom. Usmievala sa potmehúdsky ako som si ju pamätal.
Fučalo veľmi silno – asi 70km za hodinu ale zároveň sme sa kúpali aj v slnku. Po štyroch hodinkách modlenia a hľadania stupo-chytov sme boli zrazu na vrchole. Blaha. Krása. Fotili sme, kochali, Peťo zjedol asi kilo salámy a ja som stále silne cítil prítomnosť svojej babičky, ktorá sa rodičov pred dovolenkou zvykla pýtavať rusínsko ukrajinským nárečím : „Našto vy chodyty a chodyty stále ďesy ? Šak vy za paru dny poverňáťe sa dom!“ Cítil som, že teraz to už chápe.
Cesta naspäť bola horšia, lebo sme tú všetku krásnu hrôzu 2000m dole videli. Viac sme sedeli na zadku ako chodili a dolu Batizovskou próbou a žľabom sme sa spúšťali opatrne ako rezeň v človeku so silnou zápchou. Prosil som pravidelne Betku a Riša s ktorými som bol zviazaný o strpenie, kým sa môj 90kilový zadok prehupne do ďalšieho levela dole.. domov.. do bezpečia. A dole.. doma.. sa trblietalo Batizovské pleso. Kuro ako horský vlk zhádzal zo seba šaty a naostro do neho skočil. Vlado
ho nasledoval, potom rýchlo vyliezol. Nebol asi taký špinavý ako Kuro. Voda mala podľa Betky 8°. Podľa mňa mínus osem.
A už tu bol Sliezky som a kofola v ňom. A drncali sme sa teréňákom dole do Polianky, oči nám žiariac, rozprávajúc jeden cez druhého až piateho. A prežili sme to. A časom sa seba presvedčíme, že bez problémov. A bolo to super. A na extrém Lomničák naplánovaný budúci rok ale ja osobne – pôjdem lanovkou.
Bolo nám v TA3 3-4 dni krásne – počasovo – pocitovo – citovo.
Ďakujeme, Jožko K. ! O rok sa vidíme na štvrtom ročníku !