Ostrý kameň – Záruby

FOTO

Účastníci:
Hanka B., Monika Š., Peter, O., Anička R., Jožo S., Danka S.

Správa z vychádzky:

Dnes už o pol siedmej ráno zvonili mnohým účastníkov telefóny.
Meteorologická poradkyňa Betka K., hlásila z Donovalov potopu a
stúpanie vôd nebeských. Na internete hlásili pravdepodobnosť dažďa 130
až 200%. Takže uvážlivý vedúci výpravy Jožo S. to chcel najsamprv celé
odpískať, avšak po telefonáte s Hankou B., cítiac z jej hlasu
nefalšované detské sklamanie, navrhol KTS – výlet okolo vodnej nádrže
Buková na hrad Ostrý kameň a prípadne až na Záruby (767m.n.m), čo je
najvyšší vrch Malých Karpát.

Akože náhradný túr.

Túr-náhradník sa však predviedol a využil svoju šancu, ako to už s
nažhavenými, frustrovanými náhradníkmi býva. Pri vodnej ploche Buková
bolo teplo, kľudno, prstenec hôr okolo lagúny fajčil padajúce oblaky.
Ticho. Iba párik osamelých rybárov, vzdialených od seba pol kilometra
aby si neliezli na nervy. Nostalgia nezačatej jesene a nerealizovaného
leta. Osamelý vtáčik lieta. Nechce sa mu  škriekať. Všetko je niekde
inde a tu je iba tu a teraz.

Teperíme sa z áut, zaparkovaných 50cm od vody. Dvaja psíci nás vítajú
nežnými ponosami. Chatárka radami na parkovanie. Peter O., veriac
svojmu špičkovému telefónu ukázal cieľ výletu, ale Jožo S.,veriaci iba
svojmu vyšpičkovanému egu navrhol smer úplne opačný. A tak sme šli,
lebo cesta je cieľ a ego nás stále riadi.
Došli sme však dobre, lebo sme stúpali hore, vyberali si ťažšiu cestu,
jedli cookies Anky, tortillas Moniky a dokonca linecké pečivo Joža,
ktorý ho ponúkal všetkým veľmi intenzívne. Ponuky – to je proste jeho.

Les bol magický, zaparený, nebolo niekedy jasné, kde je hore a kde
dole, kmene boli hrubé a staré a všetko už vedeli. Aj to čo sme sa
edukatívnym spôsobom navzájom pýtali. Mali sme byť radšej ticho,
dostávalo sa nám odpovedí.

Ostrým tempom sme došli na Ostrý kameň, ktorý schátral, keď sa o neho
poslední Palffyovci prestali starať. Ale postaral sa o seba sám, a
neuveriteľne zapadol do harmónie prírody. Nebolo jasné, kde končí
stáročný múr a kde začína stáročný strom. Energetické miesto uprostred
storočného lesa. Výhľady na údolia, hmly a minulé i budúce veci.

Jožove ego podpísalo podpisy do vrcholovej knihy, vyliezlo na vrch
vrchného múru, a pýtalo sa účastníkov : Pôjdeme teda ďalej na Záruby
alebo áno? Mne je to fakt úplne jedno, tak teda…. IDEMÉEE. Iba
Monika a Hanka s našimi ruksakmi tam na hrade ostali, osamelé hradné
panie čakajúce na návrat udatnej výpravy vedenou Aničkou z Arku, ktorá
nás viedla po exponovanom teréne veľmi starostlivo, ako to má v
povahe.

Začalo pršať, a tak sme sa cestou ukľudňovali hrôzostrašnými
horolezeckými príbehmi, spomínali v 1952 roku tragicky stratenú ruskú
horolezeckú výpravu, ktorá vraj už 60 rokov blúdi okolo Everestu a
senzitívni turisti ich vidia a počujú. Začalo veľmi pršať.  Boli sme
od vrcholu iba kúsok . Jožove ego sa nechcelo vzdať. Ale to mal práve
dnes pochopiť. V okamihu keď si to odriekol a vrátili sme sa k našim
hradným dámam, pršať prestalo a už bolo dobre.

Z krátkej prestávky sa vykľula obedňajšia jedlová, pre Moniku dokonca
zas programová a vytiahli sa zas cookies-tortillas-linzer torten.
Peter zas vytiahol svoj inteligentný navigátor. Kde sme ? – spýtal sa
ho, načo dostal okamžitú odpoveď: Tu a teraz. A bolo to jasné.
Jazero nás čakalo kľudné a bez dažďa, akoby sme ani o najvyšší vrchol
nebojovali. Jemu je to jedno. Lebo je to jedno. Dážď sme si niesli na
sebe, niektorí v sebe, niektorí mali v sebe i slnko a niektorí všetko
dokopy. Zvýšenej energii (Higher Power) tentoraz neďakujem, bola s
nami celý čas.

Čestný paroh dostala Hanka B., ktorá veľmi chcela niekde prísť a pre
ktorú sme neprišli o tento poznávací zájazd. – A taký malý parôžtek si
zaslúžia všetci za emočnú atmosféru. Je to asi preto, že sa máme radi.