Pohľad zboku od neobjektívneho pozorovateľa

Foto

Jediné, čo som odmietal, bola účasť na rozcvičke. Dostal som za to síce od Ivana G. tri čierne body (nakoniec anulované), ale aj tak … naposledy som rozcvičku absolvoval v šesťdesiatom ôsmom, keď som bol skautom (v tom roku to bolo možné, pionieri prechodne neexistovali). Inak mi nevadilo vôbec nič. Zo skromnosti pomlčím o svalovici, vďaka ktorej som sa v nedeľu a v pondelok pohyboval ako Robocop alebo Golem. Ale to je už komplikácia, ktorá hrozí postarším „športovcom“ dýchavičného typu.

Od svojho príchodu (štvrtok popoludní) až do konca (pre mňa s pomocou božou zatiaľ nie fatálneho) som sa stretal iba s ľuďmi a s názormi, ktorí a ktoré ma oslovovali. Popravde stretanie sa so sympatickými ľuďmi sa pre mňa začalo o čosi skôr, pretože na presun z Bratislavy do Súľova (a aj na všetky ďalšie presuny) sme zneužili Jožka a Magdušku Ž. a cesta autom s nimi bola nielen bezpečná, ale aj príjemná.

Jedným zo záverov Einsteinovej teórie relativity je aj konštatovanie kontrakcie dĺžok a dilatácie času. To prvé znamená, že v prípade objektov pohybujúcich sa takmer rýchlosťou svetla pozorujeme ich skrátenie v smere pohybu. Napríklad metrovú tyč, ktorá by sa okolo nás prehnala rýchlosťou na úrovni 60 % rýchlosti svetla, by sme pozorovali ako 80-centimetrovú. To druhé zasa znamená, že na telesách pohybujúcich sa rýchlosťou blízkou rýchlosti svetla čas plynie pomalšie.

Trasy v Súľovských skalách, aspoň tie, ktoré som absolvoval, značkovali pravdepodobne Marťania pohybujúci sa rýchlosťou svetla. Nenáročná turistická vychádzka s výškovým prevýšením 350 metrov s avizovaným časom trvania tri a pol hodiny bol v skutočnosti výdatný pochod po teréne určenom na tréning horského delostrelectva a alpských kôz, spojený s ukážkami zdolávania kostolných striech bez pomôcok. A neviem, kto dokázal dodržať avizovaný čas? Mne to trvalo viac ako osem hodín. Pravdou však je, že sa uzatvárali stávky, či si dolámem ruky, nohy alebo väzy hneď na úvod, alebo či preruším pochod z dôvodov totálneho vyčerpania. To, že som absolvoval celú túru – a prakticky bez úhony, to sa bude v našej rodine tradovať ešte dlho.

A navyše – osem hodí v kuse som naposledy stál v šesťdesiatom piatom pri nácviku spartakiády, na druhej strane pri pohľade na mňa sa modlili aj presvedčení ateisti.

Na hodnotení som spomínal, že na generálnom štábe ľudovej socialistickej československej armády bol údajne angažovaný živý dôstojník, ktorého úlohou bolo čítať všetky materiály, ktoré z generálneho štábu vychádzali. Ak ich pochopil on, pochopil ich už každý. Taký „etalón blbosti“. Zúčastním aj ďalších akcií ako „etalón náročnosti“. Čo prežijem ja, to už nebude robiť problém nikomu.

Večerná debata „o jadierku“ nadobudla na pikantnosti po tom, ako som Paľovi B. prezradil, že jadierko máme doma pomaly aj v nedeľnej hovädzej polievke.

Ale vážne – najviac kamarátov a priateľov získa človek na základnej a na strednej škole. Som rád, že som aj v pokročilom „mužnom“ veku dostal šancu spoznať sympatických ľudí (mladších aj starších), ktorí majú mnohé problémy vyriešené (minimálne sa ich snažia riešiť) a ktorí vedia, že jednoduché a priamočiare riešenia neexistujú. Ak budú chcieť, veľmi rád sa s nimi budem kamarátiť (aj so Zuzkou Š., ktorá ani veriť nechcela, že na Súľov prídem).

Ďakujem za nové podnety, pohodu, príjemnú atmosféru a veľa zážitkov.

Ivan Z.

Foto