Prínos terénnych terapií

Bol teplý august a ja som sa nič netušiaca blížila na stredajší klub. V hlave sa mi premietal víkendový program, keď tu ku mne podišiel jeden z klubistov: “cez víkend robíme terapiu vo Vincovom lese, prídeš?“ otázkou som bola zaskočená, ešte nikdy som terénnu terapiu neabsolvovala. Po chvíľke prehovárania: “súhlasím“, ale v zapätí som viedla vnútorný boj: “A načo, má to vôbec zmysel?„Nemám nič lepšie na práci, veď tých ľudí sotva poznám, čo mám riešiť?“

Po úvodnom zoznamovaní som sa trochu udomácnila, rozhovory s klubistami boli zaujímavé, veľa otázok z mojej strany, podnety a moje klasické nástojčivé PREČO?

Noc bola veľmi emočne ťažká, ale najhoršie a nezabudnuteľné bolo ráno. V tej mojej hlávke  sa ako na plátne premietala moja minulosť, nevyriešené konflikty, skrytá ľútosť, vzdor, chaos – nespočetné množstvo emócií a slzy v očiach. Zrazu vidím pred sebou obrazy, ktoré vo mne boli v podvedomí niekoľko rokov skryté. Ťažko dať na papier spleť emócií, ktoré vtedy mnou otriasli. Tento moment a prežívanie v danom čase ma viedli k tomu, že som časom pochopila, kam patrím a ako ďalej.

Čo môže človeka priviesť k takému intenzívnemu vnímaniu seba a priateľov – klubistov? Je to náš spoločný problém – alkoholizmus.

Ako je to vlastne s tou abstinenciou? Čo musím vlastne urobiť, aby som vôbec naštartovala? Čo musím urobiť, aby som sa zbytočne nevracala, alebo sa nemotala bez vykročenia správnym smerom?

Streda: pre niekoho obyčajný pracovný deň, pre mňa sviatok. Tešiť sa do klubu je pre mňa samozrejmosťou, ale 2 hodiny v týždni je len zrniečko, ktoré treba polievať a starať sa oň častejšie a tu vidím východisko a prínos v organizovaní spoločných terénnych terapií.

Je to príležitosť stretnúť ľudí, ktorí mi pomáhajú otvárať nové obzory,

– učia ma umeniu žiť, naučiť sa mať rada samú seba a ostatných ľudí vôkol seba,

– nájsť stratenú sebaúctu, učím sa postupne trpezlivosti a snažím sa dívať na druhých ľudí     s láskou, pokorou a pochopením,

– mením na sebe veci, ktoré druhým ubližujú,

– učím sa riešiť konflikty, vidieť závislosť ako problém chorého myslenia,

– snažím sa o prebudovanie hodnotového rebríčka

– žiť v pravde, viere a slobodne, byť k sebe úprimná a robiť skutky za seba.

 

Sme vlastne jedna veľká rodina – rodina priateľov, ktorí si nezištne pomáhajú svojimi odžitými skúsenosťami a životnými pravdami.

„Umeniu naučiť sa žiť, nás v škole neučili a učím sa to až teraz.“- ale nikdy nie je neskoro.

Učím sa tešiť na nový deň, na slniečko, keď pomôžem ľuďom vôkol seba svojím úsmevom, prípadnou radou alebo pohladením.

„Je to snáď málo, alebo veľa?“

„Čo mi prinášajú terénne terapie?“ Pre mňa to bol jednoznačne nový začiatok, v správnej chvíli podaná teplá ľudská dlaň a slovo.

 

MUDr. Nejdlová – výročná schôdza asi 1999

„Alkoholizmus nie je pitie a drogová závislosť nie je bratie drogy.

Alkoholizmus a drogová závislosť je to najväčšie ľudské utrpenie.

Abstinencia nie je nepitie alebo nebratie drogy.

Abstinencia je životná filozofia a najvyšší životný štýl.“

 

Ľubica

2 komentárov

Zanechajte komentár

Chcete sa zapojiť do diskusie?
Neváhajte sa podeliť o svoj názor

Napísať odpoveď pre Pravoslav Zrušiť odpoveď

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *