Súľovské skaly

Foto

Súľovské skaly

Toto bola moja tretia terénka so združením Endorfín. Pretože tie predchádzajúce (minuloročnú cyklotúru v Ledniciach a pešiu turistiku vo Veľkej Fatre) som hodnotila veľmi pozitívne, na túto terénku som sa tešila odo dňa zaplatenia zálohy (čo bolo niekedy začiatkom leta). A skutočne, terénka splnila moje očakávania: zišli sme sa skvelá patria, takže som mala pocit, že sa mi na tvári usadil permanentný úsmev. Najviac som sa zabávala na neustálom doťahovaní sa chlapcov (Paliho a Ivana G.) navzájom medzi sebou. Mám rada tieto akcie, kde sa stretávame závislí z viacerých bratislavských klubov, pretože vzniká priestor na mnohé zaujímavé diskusie. Všimla som si totiž, že napriek tomu, že náš cieľ je jednotný – viesť šťastný život v trvalej abstinencii, každý klub používa vlastnú terminológiu v rámci liečby. Najmä my, pacienti AT sanatória na Osuského, sme zo začiatku vyvolávali na tvárach našich kamarátov pobavenie pri slovíčkach ako program, konštrukcia a či všadeprítomný craving. Ten bol vskutku prítomný aj na tejto terénke – veď poniektorí sa za výkon odmeňovali sladučkými nanučikmi 🙂 .

Počasie sme mali objednané vopred: po celý čas nám krásne svietilo slniečko a tak nám aj 5 hodinová túra -okruh Chata Pohoda, Sedlo Brada, Sedlo Roháč, Roháč, Súľov a späť na Chatu Pohodu- trvala až 8 hodín. Nikomu akoby sa nechcelo späť do chaty a tak sme šliapali a kochali sa, a kochali sa a šliapali celučičký deň. Súľovské skaly totiž poskytujú neskutočne krásne a romantické výhľady na celé skaliskami posiate okolie. Veď uznajte: Milan, náš dvorný fotograf, nafotil podľa jeho slov až 500 fotografií, tak sa nedokázal vynadívať z tej krásy navôkol.

Najväčší obdiv u mňa vzbudil kamarát Ivan, ktorý ako partner našej Majky absolvoval svoju prvú terénku. Keď sa na klube odteraz povie slovko „prekonávačka“, tuším si na neho vždy spomeniem. Napriek bolestiam v chrbte, s veľkou námahou, častokrát po štyroch, zdolal v piatok namáhavý terén a išiel veľký okruh Súľovskými skalami s nami. Dokonca to bola jeho skupina, ktorá dorazila do cieľa ako posledná, pretože zo žltej skratky, ktorou sa vydali do cieľového tábora, sa nakoniec vykľula strmá šmykľavka, ktorá bola zjazdná len po štyroch. Ivan, klobúk dolu, máš môj obdiv!

Ivan a jeho lightové turistické tempo mi odkryli predo mnou niektoré moje povahové črty a pomohol mi tak uvedomiť si, aká vlastne som a nechcem byť. Tým, že sme častokrát museli čakať na najslabšie články v našej reťazi, ja s mojom mladíckou netrpezlivosťou som bola značne netolerantná. A pritom ohľaduplnosť voči všetkým členom je to, čo ma na týchto akciách tak veľmi oslovuje. Holt, mám so sebou ešte čo robiť…

Neviem, či je to tým, že po tejto terénke opäť lepšie poznám ostatných endorfínistov a stále viac a viac mi prirastajú k srdcu. Alebo je to trojdňovým poctivým výkonom na terénke, po ktorom mi teraz ledva klipkajú oči. Celkovo sa však cítim šťastná a keď si v myšlienkach vybavím zopár okamihov z posledného víkendu, ktorý sme strávili v čarokrásnej prírode Súľovských skál, celkom mimovoľne sa spokojne usmievam.

Eva

Foto

1 odpovedať

Zanechajte komentár

Chcete sa zapojiť do diskusie?
Neváhajte sa podeliť o svoj názor

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *