Vychádzka Homoľa – Zámčisko

FOTO

O 9:55 na kopčisku na poloprázdnom alebo poloplnom? parkovisku
stepoval Jozho. Spamätával sa z dňa terapie pánskeho klubu A3 pod
kopčiskom v Harmónii. Mlha sa hlásila a práve riešil čo bude robiť,
keď nik nepríde – pôjde na túru sám ako sa abstinentsky patrí a bude
sa musieť konečne stretnúť sám so sebou?

Zachránila ho pred tým Anička R., ktorá o 9:59 šmykom zapikovala svoju
daciu prestrojenú za škodovku a vysvetlila, že tu síce nemala dnes
byť, ale mala tu byť včera, ale včera tu byť nemohla, tak sa rozhodla
tu byť dnes, ale dnes by mala bývať byť tiež inde a to čoskoro.
Abstinenti to niekedy nemajú jednoduché.

Za sekundu sa dovalil Vladino s plným autom svojich blízkych, Betka
plná dojmov z Álp, Ľuboš s palicou, Jožo St bez Čiby, Tomáš pre
endorfín-túru prerušiaci koncertnú-šnúru a nakoniec nová a čerstvá
Mariana, ktorá došla obrovským autobusom a 20m od nás chrbtom
telefonovala kdeže to sme a či sme si celú túru nevymysleli ako zlý
žart, čo by od nás nebolo pekné.

Po obligátnom štartovom fotení (ktoré slúži hlavne ako porovnávací
materiál počas cieľového zrátavania), sme už vyrazili po schodoch, po
červenej, po blate a po stúpaní sme dorazili na Homoľu. 20metrová
výhľadňa bola zleziteľná iba na vlastné nebezpečie a liečebné náklady
a Ľuboš nám vysvetlil, že to je preto, že pri jej stavbe neupevnili
dobre nosné káble a ponáhľali sa viac ako Ftáčnik s električkou pred
voľbami. A ak niekto o kábloch niečo vie, tak to je Ľuboš.

Les bol hmlový, duchovný a tichý. V takom duchovom tichu sa mi zdá, že
sú okolo naši mŕtvi predkovia. Možno aj nenarodení potomkovia. A
človek si musí položiť základné otázky. Aký je cieľ? Kto som? Odkiaľ
prichádzam ? A kamže to idem? A dá sa tam vôbec dostať autobusom?

Cieľ bol Zámčisko – výhľad podobný, teda žiadny, takže sme sa zo
sklamania najedli a pokračovali na Tisove skaly.  Nevolajú sa podľa
nešťastného prezidenta ale podľa pekného stromu, ktorý rastie okolo.
Značku sme sporadicky strácali a nachádzali, držiac sa spolu v dobrom
aj zlom smere a hrdinsky preliezali polomy a iné pohromy. Mach, blato
a už tu boli Tisove skaly. Betka na ne vyliezla aj keď to teda nie je
žiadny Schneeberg, ale keď neni nič lepšie..

Prebrali sme všetky základné otázky : naše aktuálne prežívanie,
abstinenciu, recepty, ukrajinu,  demokraciu, umenie, divadlo, hudbu,
beh, pamajorán a jeho blahodarné účinky a stav psíka Maxa Rika.

Došli sme zas na sekundu presne  za plánované 4 hodiny a rozdeliac sa
do áut sme sa zo zóny duchovnej mlhy a zvýšenej energie (Higher Power)
zošupli do slnkom zaliatej materialistickej Bratislavy.

Čestný paroh : dostali naši noví kamaráti  Milan a Anka, ktorí napriek
veku s dobrou náladou vyliezali, preliezali a podliezali mnohé terénne
prekážky a nová kamarátka  Mariana  za to že prišla.  „Keď si prišla –
tak už si naša“, uzavrel stretnutie tradičnou záverečnou vetou Ľuboš.
A keď o našincoch niekto niečo vie – tak to je Ľuboš.

Dovi o týždeň na Máriovej kočíkovej túrke!