Výlet do jaskyne Driny a okolia

Vychádzka – nedeľa 23.3.2014, 9:00

Miesto stretnutia: Plavecký Mikuláš, kostol (rozdeľovník zelenej a modrej turistickej značky)
Trasa: Plavecký Mikuláš – skalky na Kršlenici (po žltej) – Čierna skala – rekreačné stredisko Jahodník – jaskyňa Driny – Nad vlčiarňou – Tatranský expres (vlak v lese) – Červená hora – Plavecký Mikuláš (po modrej)
Vzdialenosť: cca. 23 km
Prevýšenie: cca. 395 m
Trvanie: cca. 7 hodín
Doprava: autami resp. autobusom 6:25 z Autobusovej stanice Mlynské Nivy, nást. č. 64 (prestup v Rohožníku, v Rohožníku sa čaká približne 50 min.), odjazd z Plaveckého Mikuláša do Bratislavy o 16:38 alebo 17:10.

Kontakt: Mário – 0908 126 006

Poznámka:
Jedna z náročnejších celodenných túr. Čaká nás dvojnásobný prechod hrebeňom Malých Karpát, čiže treba si vziať naozaj dobré topánky, leukoplasty, proviant na celodenný pochod a veľa vody. Cestou nás čakajú rôzne príjemné prekážky ako napr. jaskyňa Driny a Tatranský expres. V prípade výrazného časového sklzu sa im samozrejme budeme snažiť vyhnúť.

Účastníci:
Vlado, Ľubka, Betka, Maca, Saša, Edita, Anka, Milan, Monika, Laura, Mário
Správa z cesty:
Pár minút pred deviatou zastavujeme na námestí v Plaveckom Mikuláši vedľa Ankinej Dacie. Zdá sa nám trošku blbé ostať s autami priamo v oddychovej zóne obkolesenej lavičkami, drzo sa teda presúvame priamo pred Miestny úrad. O chvíľu prichádza Vladinova posádka. Volá Editka, že čaká pri inom kostole, smerujeme ju teda k nám a o pár minút sme komplet. Nikto ďalší sa už nehlási a preto sa po úvodnom fotení a príhovore Milana ako veliteľa dnešnej túry vyberáme po modrej značke smerom ku Kršlenickým skalkám.
Je zamračené a sem tam spadne nejaká tá kvapka a ani nie je nejako veľmi teplo, ale o to lepšie sa nám zase kráča. Po prvom, vraj najstrmšom úseku vychádzame na skalnatý hrebeň a obzeráme si z neho Plavecký hrad a celé Záhorie. Napriek oblačnosti je pomerne dobrá viditeľnosť.
Pokračujeme smerom na Čiernu skalu a do cesty sa nám opäť stavia stúpanie. Tvári sa, že je menej strmé ako predtým, ale podľa mňa je to len zdanie, lebo lýtka dávajú jasné signály, že chcú zastať a chvíľku sa len tak povaľovať. V diaľke sa mihne stádo hnedých chlpatých muflónov. Ďakujeme, pane, vieme, že to ty takéto veci ponúkaš.
O chvíľu sme na Čiernej skale a dávame si malé občerstvenie. Macu a Sašku sme videli jesť nejaké ovocie a keksíky už cestou hore kopcom, ale zjavne sú na túru veľmi dobre vybavené, lebo opäť vyberajú nejaké chutné vitamínové bomby. Kocháme sa výhľadom na predný hrebeň Malých Karpát s Orešianskymi vŕškami vľavo a Vápennou vpravo. Do horskej knihy zapisujeme čerstvo vymyslené deväťveršie o zlom počasí a našej nezlomnej výdrži.
Chvíľku pokračujeme po hrebeni a potom začína zostup do doliny. Terén je miestami zradný, v oblaku prachu nám na chvíľu mizne z dohľadu Editka a neskôr sa nedobrovoľne spúšťa k zemi aj Milan. Samozrejme sa obaja tvária, že ležia naschvál, lebo si chcú obzrieť nejaké jarné kvietky.
V Jahodníku sa za mierneho dažďa ukrývame pod strechu zatvoreného bufetu a obedujeme. Vladovu zeleninovú dózku netreba nejako zvlášť pripomínať. Okrem nej na spoločnom stolci trónia výborné Ankine jahodovo-čokoládové koláčiky, Ľubkine sladulinké palacinky (skoro také dobré ako klobása) a Editkina a Macina čokoláda. Po počiatočnom ostychu sa na túto hostinu vrháme a nenávratne mizne v našich útrobách.
Začína opäť jemne mrholiť a preto sa rozhodneme radšej pokračovať v ceste, aby nás v lese nebodaj nezastihlo nejaké slnko. Jaskyňa Driny je zavretá, ponáhľame sa teda k sľubovanej atrakcii – Tatranskému expresu. Slnko nás nakoniec predsa našlo a vytrvalo nám svieti na vymrznuté chrbty. Príjemné, veľmi príjemné.
Prvú polovicu Tatranského expresu sme nenašli, pokračujeme teda neznačenou cestou popod kopec Veterlín k druhej polovici. Napoly podozrievavo sa dívame na Milana, tvári sa však rovnako presvedčivo ako na začiatku túry. Ani druhá polovica Tatranského expresu však v lese nie je, je tam iba veľký vyšliapaný štvorec a hrdzavé kusy železa. Milan sa tvári, že je sám dosť prekvapený a že obidva vlaky museli odviezť preč celkom nedávno, inak by o tom určite vedel. Elegantne situáciu zahovára ďalšou trasou a viac sa k téme vlakov nevraciame. Začíname cítiť nohy a celkom otvorene závidíme Betke palice. Betka si nevšímavo a svižne vykračuje na čele skupiny.
O hodinku v čoraz hustejšom mrholení schádzame k autám. Ľubka s Macou majú výborný nápad, že by sme si mohli ešte pred nástupom do áut trošku roztiahnuť stuhnuté stehenné a lýtkové svaly. Zapierame sa teda do voľných betónových stĺpov, pritláčame si kolená k hrudi a zakopávame dozadu. Maca si dokonca opiera chodidlo o temeno hlavy, nikto ďalší to však neskúša. Predsa, vek je vek a zdravie je najprednejšie. Záverečné foto a rozchod.
Pane, ďakujeme ti za prírodné krásy, ktorými bola cesta posiata, za počasie, ktoré nebolo celkom ideálne a práve tým bolo úplne ideálne, aj za to, že si zadržal búrku pri Bratislave a vypustil si ju až o pol piatej.
Čestný paroh Mladého srnca: Milanovi. Vymyslel a viedol celú túru a dokázal nás udržať v domnienke, že Tatranský expres naozaj existuje a že je zaparkovaný na dve časti v karpatských lesoch. Saške. Bola s nami prvý raz, zapadla do turistickej partie a bez námietok (teda za občasného tichého vzlykotu) prešla s nami celú trasu.

0 komentárov

Zanechajte komentár

Chcete sa zapojiť do diskusie?
Neváhajte sa podeliť o svoj názor

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *