Výlet do Ötschergräben – Rakúsko

FOTO

Ötschergräben, 28.9.2014

Účastníci:

Marcel R., Marián K., Alena R., Vladino Z., Ľuba Ko., Ľuba Ku., Anička R., Jožo S., Danka S., Roman S., Tomáš Ď.

Správa z vychádzky:

Už štandardizovaný vozový park E-vychádzok (bratislavská Honda, senecká Dacia, a košický Ford) doplnilo Mariánove Volvo, takže sa zo štyroch áut dve stali a smerom na ďaleký rakúsky St. Polten sa vydali.

 Jožo S., ktorého jeho východoslovenská navigácia neomylne posielala na všetky kruhové i štvorcové objazdy smer Košice nakoniec pri St. Poltene vycúval z vedenia kolóny i diaľnice,a tak sme do cieľa/štartu – malebnej rakúskej dediny Wienersbrucke na Bahnhof (stanicu) dobro došli a iba  plánovaných 250km prešli.

 Marcel R. (Rakúsky) so svojou Alenkou na nás čakal a na nás cez koľaje vyštartoval, nakoľko si tam niekde onehdá kúpili domček aby sa vyhli otravným bratislavským kolónam.  Našu kolónu však privítali vrelo a po nevyhnutnom Anka – cookies – posilnení  a Vladino – Marcelo – fotení sme už abstinentsky cez prechod vyrazili.

 Išli sme cez rakúske gýčovité lúky, pod rakúskou gýčovitou blankytnou oblohou (a blankytná je vraj iba preto,že sa vyhli atómovým elektrárňam) až do rokliny, zvanej aj kaňona lebo graben pod gýčovitou vápencovou horou – takmer 2000-vkou Otscher v Ybbstalských Alpách.

Podľa povestí na Oetscher odletelaposledná viedenská čarodejnica, vraj preto, aby sa vyhla problémom.  Podľa googla tam je pekne, v skutočnosti prekrásne (a prekrásne je tam vraj iba preto, že sa vyhli komunizmu).

 Slnko v nás aktivovalo meditačnú i roztopašnú náladu, padlo aj zopár politicky nekorektných vtipov (o postarších dámach, lakomých pedofiloch a podobných menšinách). Rozprávalo sa vôbec kadečo  – Anka: „Na takejto ceste pookreje duša, „Tomáš: „Duša Živický…“Ľuba Ku: „…a vyčistí sa ti každý pór…“Tomáš: „Každý Vladimír Pór…“.Bolo tam tak prekrásne, že by naozaj aj Dušan Ž. pookrial. Naše egá pookriali aj na tróne (Kaiserthron) s výhľadom na kaňon.

 Mostíky-lávky-vodopády-skalky,

Kvety-lúky-rokliny, stromy-chaty-kotliny,

spády a výhľady, krásy a poklady.

K dokonalosti chýbal už iba statočný germánsky zálesák Old Četrhend a jeho rudý bratr Winnetou. Ale možno nás ako skvelí zálesáci celý čas nepozorovne sledovali podľa stôp … Winnetou kľačiaci nad zemou hovorí Old Četrhendovi : „Přešli tudy před hodinou – 6 mužů a 4 ženy bez koně. Některý jsou unavený.  Některý jsou závislý.  Winnetou  vidí stopy cravingu.“

Ľuba Ku. sa s pravidelnosťou 5 ročného decka pýtala každých 15 minút „Koľko ešte?“ a Marcel jej s trpezlivosťou 50 ročného tatka a presnosťou IT-čkára odpovedal podľa smart-navigátora vždy na meter presne. Bohvie či jej to pomohlo. Bohvie či nám IT pomáha.

IT-čkárov tam bolo dnes viac (aj 4-5), tak sa debata niesla aj v tomto tóne. Spomínali sa aj dátové centrá, biznis architektúra a sieťová a aplikačná infraštruktúra. Fuj. To už radšej tie nekorektné vtipy.

Cez chatu Otscherhias a obednú prestávku sme zasiestovali až pred chatou Schutzhaus Vorderotscher. Marián sa uložil ku klátom dreva a splynul s nimi na nerozoznanie. Anka Starostlivoriková a Marcel Magnéziom vybavený mu poskytovali posilnenie a my ostatní sme splynuli s lúkou. Slnko stále svietilo, obloha bola stále blankytná a výhľady sa stále predvádzali. Voda stále tiekla.

A tiekla zelená, modrá, nesýtená a hlučná. Šaty stromov nesmelo sa chystajú do farebného divadla. Jeseň visí vo vzduchu. Ale ešte nespadla…

Čestné parohy dostali čerství – dúfame že snáď už navždy – (IT) našinci : Marian K., ktorý prvýkrát išiel a prišiel až za hranicu krajiny, kde sa únava sypala a pot lial a Marcel R., ktorý sa z krajiny extrémov, kde má luxusný domček pod vodopádom, dostal až do rokliny s našincami. Medailí a iných prúserov má kopy, paroh zatiaľ ani jeden. A aj ja som IT našinec.  IT = idúci ťažšie.