Výlet k Červenému domčeku

Výlet k Červenému domčeku – nedeľa 24.2.2013, 10:00

Miesto stretnutia : Lozorno, pod nádržou

Trasa: Lozorno – Rusniaky – Močiarna – Červený domček – Lozorno
Vzdialenosť: cca. 12,3 km
Stúpanie: 300 m
Trvanie: cca. 3:30 h
Doprava: autami

Predpoveď počasia: Veľmi jasno, teplota 2 °C, pravdepodobnosť zrážok nízka.
Kontakt: Mário 0908126006

Účastníci: Miro, Laura, Mário.
Správa z cesty:
Deň pred výletom výdatne sneží a zároveň je pomerne teplo. Vyzerá to na riadny odmäk. Telefonicky sa dozvedám, že pôvodne sľúbení turisti neprídu kvôli počasiu alebo kvôli zraneniu. Nakoniec sa však ozve aspoň Miro, ráno nás nakladá pred Ružinovskou poliklinikou a uháňame smerom na Záhorie.
V Lozorne sme pár minút pred desiatou, stíhame sa akurát odfotiť a chvíľku sa poobzerať okolo jazera. Trpezlivo vyčkávame do desiatej, ale nikto ďalší neprichádza a preto nakladáme batohy na ramená a naberáme kurz východ. K zasneženým horám.
Zelenú značku však musíme kúsok za dedinou opustiť. Nie je prešliapaná a cez les sa ísť nedá, je podmočený a pri každom kroku sa zabárame až po členky do vody. Miro testuje pomerne nové vibramy, zatiaľ vyzerajú, že čo to vydržia.
Pokračujeme teda po asfaltke, ktorá nás určite privedie keď nie k Červenému domčeku, tak aspoň na žltú, ktorou sa máme vrátiť do Lozorna. Spoločnosť nám robí stádo srniek a nejaké tie dravce na oblohe. S Mirom sme pohrúžení v intenzívnej debate a Laura tichúčko cupká za nami.
Približne po hodinke chôdze spoznávame lúku s lesíkom uprostred. Áno, podarilo sa nám prísť k Červenému domčeku a máme dokonca pekelný náskok. Osviežujeme sa čajom, Laurinou bublaninou, ovocím, robíme foto v cieli výpravy. Naša ostražitosť po dosiahnutom navigačnom úspechu poľavuje a vyberáme sa po žltej značke medzi červenými pruhmi do zasneženého lesa. Cesta je zle prešliapaná, najlepšie sa ide po bežkárskej stope v strede. Chlácholím sa, že však tento rok ju už aj tak nebudú potrebovať. Kým máme Červený domček na dohľad, niekoľkokrát ešte padne návrh na návrat po rovnakej ceste. Pokračujeme ďalej a pochod je čoraz náročnejší. Menej rozprávame, šetríme sily. Laura sa nenápadne prebojúva do čela, ťahá stopu a kašle na vodu, lebo vraj má nohy mokré minimálne po kolená.
Nerozprávame. Je hrobové ticho, sem-tam niekto potichu zanadáva. Keď sa cesta začne stáčať zlým smerom, uchýlime sa k poslednej možnosti záchrany, k mape. To snáď nie je možné! Sme úplne zle. Pri Červenom domčeku sme mali ísť inakadiaľ. Ale…aha…keby sme skúsili ešte kúsok tadeto, tak by sme sa mali dostať na pôvodnú trasu…takto nejako asi vyzerá posledný zápis v denníku zmrznutého turistu.
Ale áno, z lesa naľavo sa pripája žltá, ktorou sme mali zísť do dediny! Sme zachránení! Vchádzame do chatovej oblasti nad lozornskou nádržou, značka nás vedie popri rozľahlom vinohrade. Od jazera stúpa hustá hmla, vidíme vlastne iba zasneženú bielu lúku a nad ňou bielu hmlu. Čiže nevidíme nič len bielu machuľu. Môžem ísť pokojne na záchod, viditeľnosť je približne 10 m.
Keby sme teraz podľa mapy zišli k jazeru, pravdepodobne sa po hrádzi dostaneme k autu. Áno, podarilo sa a už sa aj vezieme domov. Mirove auto je rýchle a vykúrené, o pár minút sme v Ružinove. Pred OC Retro sa lúčime a rútime sa domov jesť a vyhriať. Ďakujeme, pane, dnes to bolo ťažšie, ale podarilo sa.
Čestný paroh Mladého srnca: Mirovi. Krásne nás odviezol, vydržal neľudské podmienky a nechal sa dvakrát odfotiť.