Výlet na Biely kríž

Vychádzka – nedeľa 26.1.2014, 11:00

Miesto stretnutia: Borinka, Medené hámre (smer Košariská)
Trasa: Medené hámre – Košarisko – Salaš – Biely kríž – Medené hámre
Vzdialenosť: cca. 13,5 km
Prevýšenie: 210 m
Trvanie: cca. 4 hodiny
Doprava: autami

Počasie: teplota okolo nuly, oblačno, pravdepodobnosť zrážok mizivá
Kontakt: Mário – 0908 126 006

Poznámka:
Miernym stúpaním po asfaltke vystúpame na Košariská a hore kopcom sa dostaneme na Salaš. Tam by sme mohli dať nejaký ľahký obed a po hrebeni prejdeme na Biely kríž. Prestávka na čaj a zostup späť k autám.

Účastníci: Jožko, Danka, Jano M., Vlado, Betka, Marta, Gabika, Rišo, Erika, Tomáš, Peťo, Laura, Mário, Zoe, Vuki
Správa z cesty:
Delíme si s Vladinom pasažierky a rútime sa do Borinky. V Stupave sa k našej kolóne pripája Jožov čierny Chevrolet. Takmer na prvý raz triafame správnu cestu a pár minút po jedenástej parkujeme pri ceste na turistickom stanovišti Medené hámre. Jano je už tam a veselo nám zo svojho modrého tátoša máva. Jožko parkuje na exkluzívnom parkovisku vedľa krásneho rodinného domu, z ktorého vychádza energický pán a živo gestikuluje. Jožo je však v podobných situáciách zbehlý a domáceho pána si mimoriadne dôkladne nevšíma. Ten to nakoniec vzdáva a vracia sa späť k vyhriatemu krbu.
Volá Rišo, že bude pár minút meškať, stojíme teda v tesnom kruhu a intenzívne dýchame kúdoly bielej pary, aby nám bolo teplejšie. Kde je ten Rišo toľko? Je to možné? Okolo nosov nám začínajú primŕzať drobné ľadové guľky. Áá, ide! Sme všetci, fotíme sa a ponáhľame sa hore kopcom po zelenej. Po ľavej strane máme nádherný kameňolom s pozamŕzanými vodopádmi. Naozaj úchvatný pohľad. Fotíme.
Po polhodine živej chôdze odbočujeme vpravo po modrej. Volá Peťo, pýta sa, kade ideme. Podľa plánu by nás mal dobehnúť na Salaši. Odbočujeme po modrej do lesa a mierne stúpame. O chvíľu sme pri rozdeľovníku Salaš.
V pozvánke na vychádzku sa písalo, že na Salaši budeme jesť. Všetci sa tešili, že tam bude koliba plná horúcej voňavej žinčice, že si dáme nejaký ten ovčí syr a nejaké korbáče. Je tu však iba stĺp s návesťami a tak zatvárame hladné ústa a pokračujeme pár metrov po hrebeni až po najbližší altánok. Je zapadaný snehom, ale to nevadí. Rozkladáme stolovanie a začína povestná turistická hostina. Betkine kokosové koláčky, Vladova zelenina, Jožove palacinky, horká čokoláda, ktorú mi Betka priniesla k meninám. Dobieha nás Peťo s Vukim. Radostne ho vítame. Rišo sa pokúša jesť nejakú ryžovú zmes paličkami, ale prsty má nejako čudne poskrúcané a reagujú inak ako doma v kuchyni. Nakoniec jedlo zdolá a tuším sa ujde aj Zoe.
Pokračujeme po hrebeni. Joža zase zradil systém potných žliaz a má na sebe už tretí turistický kostým. Čiapky pre istotu nevymieňa, má na sebe tri jednu na druhej. Alebo možno iba dve, ale také hrubšie. Zoe čistý horský vzduch veľmi prospieva, lieta okolo nás ako igelitové vrecko. Vuki je v jej pätách.
Na Bielom kríži chýba bufet a je tu pomerne pusto. Konkrétne sme tu iba my a dvaja cyklisti. Smutné, bývalo to tu oveľa frekventovanejšie. Dávame si záverečnú čajovú prestávku a ponáhľame sa dolu kopcom k autám. Posledná fotka pri Jožovom aute (mimochodom, domáci pán mu neprepichol gumy ani neodlomil spätné zrkadlá) a chystáme sa na lúčenie a odjazd domov. Opäť ideme až po diaľnicu za Stupavou v jednej poctivej abstinentskej kolóne.
Pane, ďakujeme ti za nádherný zimný deň, za mrazuvzdorných turistov aj za všetky výlety, ktoré nás pod tvojím dohľadom ešte čakajú.
Čestný paroh Mladého srnca: Gabike. Vraj sa jej lenivosť postavila do cesty a nechcela ju pustiť cez dvere, ona jej však nenásilným a racionálnym spôsobom vysvetlila, že na vychádzku jednoducho ísť musí. A aj prišla a potešila nás. Marte. Chodí s nami pravidelne od začiatku januára a rýchlo sa zžila s partiou. Zoe. Behala okolo nás ako stelesnenie čistej energie.