Výlet na Bukovú

Nedeľná vychádzka – nedeľa 4.5.2014, 9:00

Miesto stretnutia: Buková, rozcestník Buková, obec na zelenej turistickej značke
Trasa: Buková (obec) – Buková, kameňolom – Sokolské chaty – Lipový vrch – Rozbehy – Rozbehy, rozhľadňa – zrúcanina Korlátko – veterný park Cerová – Buková (vodná nádrž) – Buková (obec)
Vzdialenosť: cca. 21 km
Prevýšenie: cca 180 m
Trvanie: cca. 7 hodín
Doprava: autami
Kontakt: Mário, 0908 126 006

Poznámka:
Jedna z časovo náročnejších túr. Terén je však veľmi priateľský, budeme sa túlať po kopčekoch v okolí vodnej nádrže Buková. Cestou nás čakajú rôzne atrakcie ako napr. zrúcanina hradu Korlátko (http://www.obeccerova.sk/o-cerovej/korlatko/) a veterný park Cerová (http://www.obeccerova.sk/o-cerovej/veterna-elektraren/. Otužilci si môžu pribaliť plavky.

Účastníci:
Monika, Milan, Anka, Betka, Peťo, Vlado, Laura, Mário.
Správa z výletu:
Ako postupne zisťujeme, Buková je od Bratislavy pomerne ďaleko. Do centra dediny prichádzame pár minút pred deviatou, chvíľu sa motáme po hlavnej ceste a nakoniec parkujeme oproti miestnemu majestátne vztýčenému máju. Volá Vlado, že nás čakajú pri kameňolome, sťahujeme ho teda späť. Volá aj Pali, že zle zišiel z diaľnice a že nech ich radšej nečakáme. V počte sedem sa teda spúšťame miestnou asfaltkou smerom na sever. Práve opúšťame Bukovú, keď volá Peťo, že je v dedine a či nás ešte stihne. Čakáme ho a v konečnom počte osem pokračujeme pomerne rušnou asfaltkou smerom ku kameňolomu.
Chvalabohu odbočujeme z hlavnej cesty a prechádzame cez krásnu chatovú oblasť Sokolské chaty. Na chvíľku sa k nám pridáva hlučný trojnohý dunčo, ale asi ho málo kŕmime, lebo po dvoch troch otrávených brechnutiach nás milostivo púšťa ďalej.
Začínajú sa ozývať prázdne žalúdky. Rozkladáme sa teda na lúke kúsok pred osadou Rozbehy a vybaľujeme nedeľný proviant. Anka vykladá vynikajúci čučoriedkový koláč a ja rituálne odlamujem uši nadrozmernému veľkonočnému zajacovi a dávam ho kolovať. Cestou pritom omylom zašľapujem dva jarné hríbiky, ktoré sa ledva vyhrabali zo zeme, za čo si dávam dva čierne ekobody.
Sme v osade Rozbehy, údajne jedinom vysokohorskom sídle v Malých Karpatoch. Je tu mimoriadne veterno a možno aj to je dôvod, prečo tu postavili prvé štyri veterné elektrárne na Slovensku. Momentálne stoja.
Vychádzame na kamennú rozhľadňu, výhľad nás však neuchvátil natoľko, aby sme prestali vnímať ostrý vetrisko. Utekáme dolu a mierime k zrúcanine Korlátko. Aj z hradu sú pekné výhľady do okolia, vidíme Senicu, Mohylu M.R. Štefánika aj hrebeň Zárub. Vietor neustáva a preto sa usádzame na vyhriatom dreve v útrobách hradu a obedujeme. Okrem Ankiných koláčov a trupu veľkonočného zajaca koluje ešte Vladova zeleninová dózka a Peťova horká čokoláda. Monika zdvorilo odmieta už asi šiesty čokoládový chod a ďalej chrumká obložený chlebík. Mimochodom, výborná kombinácia je Ankin koláč zakrytý kúskom Peťovej čokolády.
Pokračujeme popod veterné elektrárne (opäť v pohybe) a po modrej značke späť do Bukovej. Peťo nám popisuje svoje zážitky z vojny a významne pritom gestikuluje s čiapkou, na ktorej mu visia okuliare. Po ich bolestivom páde a zúfalom polhodinovom hľadaní gumenej súčiastky v hodnote asi 400 eur sa pomaly a nenápadne roztrácame pôvodným smerom. Hľadanie nakoniec vzdáva aj Peťo a dáva si osobný sľub, že už nikdy nebude rozprávať zážitky z vojny.
Stratili sme sa. Modrá značka sa vinie v lese na protiľahlom úbočí, ale nemáme sa k nej ako dostať, v ceste nám stojí hustý prales. Nakoniec sa cezeň nejako prebijeme a hnedí od blata a zelení od buriny si robíme spoločnú fotku na pamiatku najnáročnejšieho úseku dnešnej túry.
Z príjemného klesania nás zrazu preberá prudká odbočka vľavo a neznámy vrch, ktorý vyzerá, že sa na nás každú chvíľu prevráti. Zápasíme s ním, funíme, dodávame si odvahu a silu, až napokon vychádzame na nádhernú kvetmi posiatu lúčku, kde Peťo navrhuje oddychovú prestávku a všetci s ním nadšene súhlasíme. Dojedáme posledné zvyšky proviantu (okrem železných rezerv, ktorých je približne toľko ako toho, čo sme zjedli doteraz) a váľame sa vo vyhriatej tráve, kým vždy nervózny šéf výpravy nezavelí na odchod.
Neochotne schádzame k nádrži Buková, kde zase fučí a zase jazdia autá. Najhoršiu náladu má Vlado, pretože si hore odopol dolnú polovicu nohavíc a až po koniec lesa potom kráčal po žihľave, ktorá nám siahala približne po kolená. Dokonca ani štvrtá prestávka na jedlo sa nekoná a k autám teda prichádzame naozaj namrzení. Pri záverečnom fotení sa nám našťastie dobrá nálada vracia a po poďakovaní Milanovi za výber trasy s parádnou navigáciou a po srdečných objatiach sa lúčime.
Pane, ďakujeme za výzvu, pred ktorú si nás ráno postavil (4 °C, vetrisko, mračiská), za slnko, ktorým si nás cestou častoval a za všetky slová a dotyky, ktoré sme si dnes mohli venovať.
Čestný paroh Mladého Srnca: Betke. V piatok mala ešte svalovicu zo štvrtkového výletu a v nedeľu už s nami cválala po Karpatoch. Laure. Chodí s nami od samého začiatku, má pre každého pekné slovo a rada vystrája a robí zle svojmu manželovi (a ešte aj pre pokoj v rodine).