Výlet na Donovaly- 2014

Účastníci:

Betka K., Tomáš Ď., Peter, Š., Jožo S., Danka S. a pes Vuki

Správa z vychádzky:

Na dnes bolo naplánovaných akcií viac ako v bežný deň na Muráni. Túrochodenie Endorfínu, gulášjedenie TA-trojky i vychádzkovospomínanie JAS-káču. Našinec nevie čo skôr – a k tomu Higher Power (Zvýšená Energia) naplánovala aj Dažďopadanie. Večer som pozeral dokument z druhej svetovej vojny, ako nemeckí tankisti brodiaci sa po kolená v ruskom jesennom blate, neúprosne v daždi tiahli na Moskvu. Vyzerali statočne a beznádejne. Netušil som, že to zažijem.

Štyria tankisti-turisti sme ráno nasadli do nemeckého tanku WV up! a pes Vuki spolu s piatym tankistom Petrom nás už čakal na kóte Donovaly. Bojový plán bol dobyť Kozí chrbát, a ak sa nepodarí aspoň ho poštekliť.  Ako na povel sa rozpršalo. Blato bolo najskôr malé, potom väčšie. Dážď bol najskôr malý a nakoniec väčší. A naše veľké odhodlanie sa zmenšovalo. Najlepšiu morálku mal Vuki. Statočne, ako nemecký generál viedol útok cez najväčšie mláky a vracal sa a posmeľoval nás. Nevzdávali sme sa, ako nemeckí tankisti pred Moskvou. My to dáme ! Ale keď sme pre dážď prestávali počuť samých seba, Jožo S. vydal uvážlivý pokyn ustúpiť. Vo vojenskej hantýrke – plánovaný presun na vopred pripravené pozície. Tá pozícia bol salaš s pirohmi. Pri ústupe na Donovalský salaš, ako to už býva, sa pršanie odmlčalo. Salaš bol plný tepla, sucha, vône pirohov a japonských turistov.

Tankisti-turisti pozerali túžobným zrakom na pirohy a pes Vuki sa pozeral túžobným zrakom na asi 5m vzdialenú čiernu psiu slečnu. Potom začal od lásky a túžby kňučať. Najskôr ticho. Ale to bol iba začiatok. Peter – pán jeho už vedel koľká bije. Keď Vuki začal hlasne vyznávať lásku, Peter ho vzal a zavrel do auta. Vuki štekal psie básne. Vuki a Júlia. Osud a ich páni im neprajú. Dal by som ti aj poslednú kosť a pobil by som sa aj s pitbulmi. Aj keby to mal byť môj posledný boj. Haúúúú. Psia dáma sa nonšalantne tvárila, že to  nepočuje. Ale urobilo jej to radosť, aj keď ona zas milovala beznádejne značkového chrta od susedov. Dámy majú rady, keď ich niekto miluje, aj keď je to taký chudák z útulku ako Vuki.

Potom sme sa boli prejsť okolo Donovál. Pekné malé domy, kostoly, kaplnky, ohyzdné hotely, zbohatlícke vily, developerská radová zástavba. Postkomunizmus v  v reálnej vidieckej architektúre. Vila Počiatka a ďalších členov zbojníckej družiny. Videli sme vilu Aničku, pekne a citlivo vyzdobenú, Vilu Monika B-F ,vyzdobenú po všetkých smeroch nevkusne a vyzývavo a nádhernú kreatívnu rozprávkovú detskú dedinku Habakuky s bdelým okom vyššej energie. Vilu tam mali aj Klingáč, Miesiželezo a starý Pichanda z tisícročnej včely.

Aj prš dopršal. Aj modrý obloh sa ukázal. Každý dážď má svoj koniec. Aj každý počiatok má svoj koniec. Len klobása má dva.  A pravda a láska aj niekedy zvíťazí, keď má lož a nenávisť napríklad indispozíciu.

Vuki svojou prítomnosťou provokujúco rozštekával vilových vlčiakov a cítil zvieratká poľné a my sme sa svojou prítomnosťou upokojivo rozprávali a cítili pokoj. Koza, vylez si na ten svoj chrbát sama! Nám je aj tak dobre. Našli sme pokoj a Betka ešte aj obrovskú bedľu. Tomáš našiel neodpovedaný hovor a pekne sa porozprával so svojim márnotratným synom. Ja s Ľubom Sládkom, ktorý nevedel nájsť v lese guláš. A tak bol nakoniec každý spokojný a našiel čo hľadal. Chýbali nám dnes viacerí starí Endorfíňaci ale nie je všetkým dňom koniec. Iba asi ďalekým, stovky kilometrov vzdialeným extrémom tento rok. A ďalšia túra bude čisto kočíková, pohodná, aj pre bezvládnych vhodná. Horám zdar !     

Čestný paroh dostal Peter Š., zvaný aj Zuzkin otec, ktorý je náš (našincov) starý kamarát statočný endorfínový, a napriek chorobám a iným prekážkam chodí s nami vždy – všade – a rád. Držíme palce jemu i Zuzke sanatkovej sympatickej aby sa už čoskoro naporiadku stretli a Vuki im na privítanie zaštekal a saltá poskákal.