Výlet na Kamzík

Vychádzka – nedeľa 10.1.2016, 10:00

Miesto stretnutia: NOÚ Kramáre
Trasa: NOÚ Kramáre – Kamzík, lúka – Koliba – NOÚ Kramáre
Vzdialenosť: cca. 5 km
Prevýšenie: 130 m
Trvanie: cca. 2,5 hodiny
Doprava: MHD č. 209, 211
Počasie: teplota 2 – 4 °C, zvýšená oblačnosť, pravdepodobnosť zrážok nulová

Kontakt: Mário 0908126006

Poznámka:
Úplne nenáročná vychádzka, z miesta stretnutia je to na Kamzík kúsok, v cieli si môžeme dať čaj a pozrieť sa na bobovú dráhu, prípadne odvážnejší aj vyskúšať. Neviem, ako budeme so snehom, podľa teploty to asi nebude nič moc, ale keby náhodou niečo nasnežilo, na Kamzíku by sa to mohlo udržať, tak treba vziať nejaké ľahké boby, lopatky pod zadok alebo aspoň sáčky. Späť pôjdeme po zelenej na Kolibu a tam si dáme asi rozchod, ja osobne pôjdem pomedzi rodinné domy späť k NOÚ k autu.

Účastníci: Jožo, Danka, Gabi, Philip, Saša, Milka, Pišta, Sveťa, Tomáš Ď., Monika, Tomáš H., Jazmínka, Vikinka, Vladino, Mário, Laura, Anka
Správa z cesty:
Už druhý deň prší. Volá Milan, že ho bolí chrbát a ostáva doma. Milke sa nechce, ale nakoniec sa predsa rozhodne pre čerstvý vzduch. Naša posádka po úvodnom blúdení nakoniec pristáva na dohodnutom mieste a je nás tam úctyhodných 15, tak to sa naozaj teším.
Ohromné turistické teleso vyráža po modrej značke k lesu. Pre istotu volám Milke, či sa niekde nezabudla. Stojí na Patrónke a všetky spoje jej ušli pred nosom, tak sa pre ňu vraciam autom a cestou nakladám aj Sašu, ktorá by nás určite svojím svižným mladistvým krokom bola bývala dobehla aj sama.
Hlavnú skupinu dobiehame kúsok za sídliskom. Podľa prežúvajúcich čeľustí súdim, že prebieha desiatová prestávka, takže sa radostne pridávame a nechávame sa Jazmínkou a Vikinkou ponúkať doma upečenými cookies. Najviac si zaslúži Anička, má po jednom čokoládovom keksíku v každej ruke a jeden cmúľa v ústach.
Dávame si povinné skupinové foto a pokračujeme po modrej do karpatských kopcov. Na ceste je nasnežená, roztopená a zmrznutá vrstva, ide sa ťažko. Vladino sa ujíma kočíka, ja s Laurou sa striedame s Aničkou v náručí. Na rovinkách samozrejme ide sama a vykračuje si krokom odpozeraným od prvých astronautov na Mesiaci.
Sme na Kamzíku. Je tu síce sneh, ale je mokrý a šmykľavý a zo stromov na nás padá roztopená hmota, ktorá zanecháva rovnako pustošivé následky ako obyčajný intenzívny dážď. Nepomáha ani studené zimné slnko. Deti sa rozbiehajú po preliezkach, my ostatní si dávame drobné prevažne ovocné občerstvenie. Monika už tradične stojí vo svojom kútiku hanby, potom sa pridáva k Tomášovi a k Jožčimu a náruživo debatujú o správne a včas ukončených vzťahoch.
Na televíznu vežu sa nakoniec nejde, veď sa ani nemalo, takže balíme veci, lúčime sa s Gabi a Philipom a ležérnym krokom schádzame po asfaltke dolu ku Kolibe. Stále nás je hrozivých 15 a veľké čierne terénne autá nás s rešpektom z diaľky obchádzajú. Keďže máme deti, neodvážia sa ani trúbiť.
Tomáš H. s deťmi ostávajú na parkovisku pri reštaurácii Stroodel, Milka, Pišta, Vladino a Sveťa sa odpájajú na Kolibe.
My ostatní máme v pláne čo najrýchlejšie prekľučkovať cez Kramáre k autám, lenže na sídlisku sa beznádejne strácame v labyrinte jednosmeriek a slepých ulíc. Nakoniec sa nám podarí nájsť cestu s trolejbusovým vedením, ktoré nás dovedie na naše parkovisko. Fuh, už som si myslel…
Pane, ďakujeme za takúto nečakanú účasť, za krásne počasie aj za osviežujúci zimný les. O týždeň pokračujeme prechádzkou po meste pod Vladinovým vedením.

Čestný paroh: Jazmínke a Vikinke. Celú cestu sa obetavo starali, aby mala Anička čo jesť, aby mala s kým ísť a aby mohla bezstarostne vystrájať.