Výlet na Kozí chrbát – 2015

FOTO

Účastníci:  Betka, Danka, Maca, Marieta, Anna, Milan, Jožo (+ na štarte Peter a Rado)

16.8.2015

Správa z túry:

Toto bol druhý pokus mladých srncov o Kozí chrbát. Na jeseň sme to po uši v blate, bombardovaní dažďom zabalili.

Videli sme vtedy iba pamätihodnosti Donovál ako vilu pána Počiatka za 674 miliónov a dedinku Habakuky. Dnes to vyzeralo, že sa to zopakuje. Dážď prešiel do búrky a my sme prešli z bufetu do salaša. Strategicky sme čakali pri čajoch a pirohoch,  sporadicky sa pozerajúc na stav vody – či „podnimajetsja“ alebo „ponižajet“.

Hromy divo bili a my ako správni Slováci (aj keď z Naďmaďara, Košicoch, Senca a podobných dier) sme sa teda zastavili a čakali –  veď sa oni stratia.

Láďa a Jirka, naši spolustolovníci zo Pelhřimova vstali a vyrazili do búrky – pro nich bylo počasí ideální. Chvíľu nám spoločnosť robil aj Peter bez Vukiho s kamarátom Radom, ale tí to uvážlivo vzdali. My sme sa však vzdať nechceli, hlavne Maca, ktorá vstávala o štvrtej aby stihla bus do Senca, kde ju brala Marietka.

Milan preto zavolal svojho kamoša zo Starej Ľubovňe dr.Iľka na jeho súkromný telefón, a ten mu prezradil, že medzi prvým oblačným frontom, ktorý o 2 hodiny prejde na Berlín a druhým ukrajinským frontom, čo to potom všetko spláchne máme pár hodín času. a tak aj bolo.

Ako správni turisti od maďarov sme vyrazili do lesa hlboko k obedu. A mraky sa tratili. Čoskoro sme sa už štverali cez Kečku na chrbát kozy, kde bolo zčistajasna slnečno. Preberali sme záležitosti politbyra Endorfínu, bicyklovačky, horúčavy, búrky, abstinentské pravidlá, prácu v bankovom sektore, behanie maratónov, slasti a strasti s príbuznými a blížnymi a tak. Maca dostala krídla a trielila na vrchol ako motorová myš. Ostatní sme fučali do kopca, snažiac sa zachovať zaujímavú konverzáciu. Čoskoro sme to ale vzdali, a už iba dychčali.

Na Kozom chrbáte bol ukrutne krásny panoramatický výhľad.  „Ale je tu krásne!“ zvolala na vrchole Danka. Betka, menovala neúnavne kopce navôkol, my sme znalecky kývali hlavami okamžite zabúdajúc ich názvy. Vďaka Anne vieme, že Schneeberg medzi nimi nebol. Marietka, keď nedychčala, sa nám snažila menovať všetky okolorastúce bylinky a ich účinky. Jožo si zapamätal akurát, že ktorási z nich je dobrá na sprostotu. Či na prostatu? Nepočul dobre, lebo mu tepal tep. Macu fascinoval vedľajší hrebeň Chocholnej, na ktorý by niekedy chcela. Jožo vymäkol a sľúbil jej tam Endorfín výlet o rok.  Danka svojim ostriežím zrakom nachádzala maliny a čučoriedky a tak sa aspoň najedla. Zostupujúc po klzkom svahu sa  na Jožových žltoskvúcich trenírkach objavovali po každom jeho páde na zadok, zemité hnedé fľaky. Padali viacerí. Ako našinci sme sa však naučili vstávať a ísť ďalej aj s hnedými trenírkami, takže sme čoskoro uzavreli okruh a slnili sa späť na Kečke.

Bolo príjemne. Nikto nerozdával koláče, nerozdávali sa ani ponuky, boli sme tu a teraz celkom spokojní s daným stavom vecí a seba samých. Horúčavy ustúpili a nastúpila pohoda.

Čestný paroh má samozrejme Milan, ktorý prišiel na túru prvýkrát, rovno sa tu prihlásil aj do Tatier o dva týždne a tak zapadajúc do blata zapadol do našej turistickej komunity. Svojimi úzkymi vzťahmi s meteorológmi zachránil našu nádej. A ešte Marieta, ktorá napriek rôznym životným príhodám, šliapala a tiež to nevzdala. Ako my všetci. Túra nakoniec trvala 5 hodín 18 minút, prešli sme 15,38 km (ako prezradil Milanov prístroj) a zdolali celkom pekný kozíčí chrbát.

Hlavne je teda sa proste nevzdať, aj keď to spočiatku nevyzerá.

Vďaka za poučenie aj tento pekný deň kozička naša tisíctristometrová !

Jožo S.