Výlet na Kozí chrbát

Túra Kozí Chrbát (1 330 m)–Nedeľa 14.9.2014, 9:00

Miesto stretnutia:
Donovaly-Polianky (resp. 7:00 pred AT Sanatóriom, vygooglujte si kde to je)
Trasa: Donovaly – Štrosy – Kečka – Kozí Chrbát a späť na Donovaly
Vzdialenosť: cca. 21,5 km
Prevýšenie: cca. 770 m
Trvanie: cca. 6 hodín
Kontakt: Jožo Suchoža 0910 230 231
Poznámka:
Pohľad z Kozieho chrbátu a Kečky je samé „horie“ – Rudohorie, Stredohorie so Skalkou, čumíte aj na majestátne hlavné pohorie Nízkych Tatier s Prašivou, Veľkým Chočom, Veľkú Fatru a tak. Modré vlny a zelené pohoria – a vraj, že my Slováci nemáme moria.
A preto sa v Nedeľu pohodlne dotrepeme autami až na Donovaly a prejdeme si spomínanú stredne obtiažnu trasu (kondične nie technicky) prejdeme celú, za starostlivého vedenia horskej vodkyne Betky a jej pobočníka Joža. Doneste si proviant, vodu a tradičné koláčiky. V pondelok je voľno, tak sa netreba stresovať zápchami ani časom návratu. Túram zdar!

Správa z náhradnej vychádzky (Buková-Ostrý Kameň-Záruby)

Účastníci:
Hanka B., Monika Š., Peter, O., Anička R., Jožo S., Danka S.

Správa z vychádzky:

Dnes už o pol siedmej ráno zvonili mnohým účastníkov telefóny. Meteorologická poradkyňa Betka K., hlásila z Donovalov potopu a stúpanie vôd nebeských. Na internete hlásili pravdepodobnosť dažďa 130 až 200%. Takže uvážlivý vedúci výpravy Jožo S. to chcel najsamprv celé odpískať, avšak po telefonáte s Hankou B., cítiac z jej hlasu nefalšované detské sklamanie, navrhol KTS – výlet okolo vodnej nádrže Buková na hrad Ostrý kameň a prípadne až na Záruby (767m.n.m), čo je najvyšší vrch Malých Karpát.

Akože náhradný túr.

Túr-náhradník sa však predviedol a využil svoju šancu, ako to už s nažhavenými, frustrovanými náhradníkmi býva. Pri vodnej ploche Buková bolo teplo, kľudno, prstenec hôr okolo lagúny fajčil padajúce oblaky. Ticho. Iba párik osamelých rybárov, vzdialených od seba pol kilometra aby si neliezli na nervy. Nostalgia nezačatej jesene a nerealizovaného leta. Osamelý vtáčik lieta. Nechce sa mu škriekať. Všetko je niekde inde a tu je iba tu a teraz.

Teperíme sa z áut, zaparkovaných 50cm od vody. Dvaja psíci nás vítajú nežnými ponosami. Chatárka radami na parkovanie. Peter O., veriac svojmu špičkovému telefónu ukázal cieľ výletu, ale Jožo S.,veriaci iba svojmu vyšpičkovanému egu navrhol smer úplne opačný. A tak sme šli, lebo cesta je cieľ a ego nás stále riadi. Došli sme však dobre, lebo sme stúpali hore, vyberali si ťažšiu cestu, jedli cookies Anky, tortillas Moniky a dokonca linecké pečivo Joža, ktorý ho ponúkal všetkým veľmi intenzívne. Ponuky – to je proste jeho.

Les bol magický, zaparený, nebolo niekedy jasné, kde je hore a kde dole, kmene boli hrubé a staré a všetko už vedeli. Aj to čo sme sa edukatívnym spôsobom navzájom pýtali. Mali sme byť radšej ticho, dostávalo sa nám odpovedí.

Ostrým tempom sme došli na Ostrý kameň, ktorý schátral, keď sa o neho poslední Palffyovci prestali starať. Ale postaral sa o seba sám, a neuveriteľne zapadol do harmónie prírody. Nebolo jasné, kde končí stáročný múr a kde začína stáročný strom. Energetické miesto uprostred storočného lesa. Výhľady na údolia, hmly a minulé i budúce veci.

Jožove ego podpísalo podpisy do vrcholovej knihy, vyliezlo na vrch vrchného múru, a pýtalo sa účastníkov : Pôjdeme teda ďalej na Záruby alebo áno? Mne je to fakt úplne jedno, tak teda…. IDEMÉEE. Iba Monika a Hanka s našimi ruksakmi tam na hrade ostali, osamelé hradné panie čakajúce na návrat udatnej výpravy vedenou Aničkou z Arku, ktorá nás viedla po exponovanom teréne veľmi starostlivo, ako to má v povahe.

Začalo pršať, a tak sme sa cestou ukľudňovali hrôzostrašnými horolezeckými príbehmi, spomínali v 1952 roku tragicky stratenú ruskú horolezeckú výpravu, ktorá vraj už 60 rokov blúdi okolo Everestu a senzitívni turisti ich vidia a počujú. Začalo veľmi pršať. Boli sme od vrcholu iba kúsok . Jožove ego sa nechcelo vzdať. Ale to mal práve dnes pochopiť. V okamihu keď si to odriekol a vrátili sme sa k našim hradným dámam, pršať prestalo a už bolo dobre.

Z krátkej prestávky sa vykľula obedňajšia jedlová, pre Moniku dokonca zas programová a vytiahli sa zas cookies-tortillas-linzer torten. Peter zas vytiahol svoj inteligentný navigátor. Kde sme ? – spýtal sa ho, načo dostal okamžitú odpoveď: Tu a teraz. A bolo to jasné. Jazero nás čakalo kľudné a bez dažďa, akoby sme ani o najvyšší vrchol nebojovali. Jemu je to jedno. Lebo je to jedno. Dážď sme si niesli na sebe, niektorí v sebe, niektorí mali v sebe i slnko a niektorí všetko dokopy. Zvýšenej energii (Higher Power) tentoraz neďakujem, bola s nami celý čas.

Čestný paroh dostala Hanka B., ktorá veľmi chcela niekde prísť a pre ktorú sme neprišli o tento poznávací zájazd. – A taký malý parôžtek si zaslúžia všetci za emočnú atmosféru. Je to asi preto, že sa máme radi.

0 komentárov

Zanechajte komentár

Chcete sa zapojiť do diskusie?
Neváhajte sa podeliť o svoj názor

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *