Výlet na rakúsky Otscher

Foto

Túra – 9.6.2013, 6:30

Miesto: parkovisko pred Lídlom, Karlova Ves

Trasa: Lackenhof – Kleiner Otscher – Otscher a späť
Vzdialenosť: cca. 188 km od Bratislavy, dĺžka túry cca. 13,06 km
Prevýšenie: 1.033 m
Trvanie: cca. celý deň
Počasie: teplota 22 °C, zatiaľ je v predpovedi dážď (skúsime ešte zavolať najvyššiemu, či si to nerozmyslí)
Doprava: autami
Kontakt: Mário 0908126006

Poznámka: Cieľ cesty je rakúsky kopec Otscher, výška 1893 m (o niečo nižší ako naša Kráľova hoľa). Cestou sa zastavíme aj na malom Otscheri, mal by byť odtiaľ pekný výhľad na severnú časť Álp. Treba zobrať dobré boty, teplé oblečenie a nejaké rezervné prádlo.

Účastníci: Jožko, Julka, Zuzka, Monika, Milan, Laura, Mário.
Správa z cesty:
Na parkovisku pred Lídlom je živo. Prichádzame o niečo neskôr, tak aby sme sa nemuseli cítiť previnilo, utekáme ešte kúpiť diaľničnú známku a niečo na pitie. Spravodlivo delíme posádky do áut a vyrážame smerom na Kitsee. Kúsok za hranicami Jožo tankuje, jeho šetrnosť by sa však viac oplatila niekde ďalej od hraníc. Zvyšok cesty ideme bez zastávky a vďaka Milanovi a GPS, ktoré pevne zviera v rukách, parkujeme pred pol desiatou na parkovisku pod malým Otscherom.
Vydaril sa nám mimoriadne pekný deň a nie sme v lese sami. Zo začiatku sa predbiehame s miestnymi turistami, ktorí idú tým istým smerom ako my. Obchádzame kus trasy zahradený výstražnou bielo-modrou stuhou a po malej obchádzke sa ocitáme v sedle pod malým Otscherom. Hľadíme naň s neskrývaným rešpektom a keď sa nám ani na dvoch mapách ani po konzultácii s miestnymi športovo založenými dámami nedarí nájsť značenú cestu, ktorá by k nemu viedla, pokračujeme ďalej na veľký Otscher. Malý Otscher si nechávame v zálohe pre návrat.
Pod horskou chatou sa na nás spoza zákruty vyrúti spotený bežec, ktorý berie výmole aj mláky po dvoch a uháňa smerom dolu. Následne sa dozvedáme, že presne túto nedeľu si Rakúšania zvolili na ultramaratón s dĺžkou 20 km, ktorý sa beháva cez veľký Otscher z jednej strany na druhú. O chvíľu je turistický chodník obsypaný bežcami so zablatenými ramenami a krvavými kolenami. Všetci nás družne zdravia, vľúdne sa na nás usmievajú a prihovárajú sa nám horalskou nemčinou. Funíme ako staré skútre.
Pred jednou dosahujeme vrchol veľkého Otscheru. Nadšene vyskakujeme, fotíme sa, obedujeme…Výhľad je nekonečný, napravo sa na nás škerí zasnežený Durenstein, vľavo máme Schneeberg, za ním Raxalpen…Milan má pred sebou rozloženú mapu, prechádza prstom po horizonte a sype jeden nemecký názov za druhým.
Začínajú sa zbiehať podozrivé mraky, narýchlo teda do seba napchávame Jožove oriešky a Julkinu zeleninu. Lauriných 24 rožkov balíme späť do batohu, určite sa cestou ešte zídu. Utekáme späť k chate a objednávame si horskú limonádu. Spúšťa sa naozaj hustý dážď, presúvame sa teda dovnútra. Pozorujeme prúdy vody za oknami a ľudoprázdnu vytrvalo premávajúcu lanovku. Koľko to stojí jedna jazda dolu? 15 eur? Či len sedem?
Nakoniec prestáva pršať a uprednostňujeme predsa pohyb po vlastných nohách. V sedle pod malým Otscherom prijímame jednohlasné rozhodnutie pokračovať k parkovisku. Jednak je už dosť hodín a jednak sa nám zdá malý Otscher popri jeho veľkom bratovi ako veľmi slabá výzva. Dívame sa naň s neskrývaným dešpektom.
O trištvrte hodinku sme pri autách. Kým sa posilňujeme na dlhú cestu domov, skúmame vedľa stojacu Daciu, ktorá má dokorán otvorené dvere, vnútri je poskladaný perfektný bicykel a majiteľa nikde. Premýšľame, že mu tie dvere aspoň privrieme, ale on by nám určite vynadal, že si chcel dobre vyvetrať. Neriešime teda cudzie tu a teraz, ďakujeme si za príjemne a výdatne strávenú nedeľu a uháňame späť do Bratislavy. Všetci sme šťastne dorazili a už sa tešíme na júlový Hohe Wand.
Čestný paroh Mladého srnca: Milanovi za perfektnú navigáciu (niekoľkokrát sa ozval skôr ako GPS) a za prednášku o rakúskych kopcoch.