Výlet na Vysokú

FOTO

Vychádzka – nedeľa 26.4.2015, 10:00

Miesto stretnutia: Kuchyňa, začiatok modrej a zelenej turistickej značky
Trasa: Vývrat – Vysoká – Panské Uhliská – Sedlo Skalka – Horáreň Baďura – Vývrat
Vzdialenosť: cca. 14 km
Prevýšenie: cca. 370 m
Trvanie: cca. 4,5 hodiny
Počasie: ?
Doprava: autami

Kontakt: Mário 0908126006

Poznámka:
Druhý najvyšší kopec v Malých Karpatoch, Vysoká (754 m.n.m.), sa už od vlani vytrvalo vzpiera našim pokusom o jeho zdolanie. Raz nás zastavila prudká snehová víchrica, potom hustý dážď. Tentoraz sme zvolili útok „spoza chrbta“, nepôjdeme totiž od Pezinskej strany, ale zo Záhoria. Držme si palce, nech to konečne vyjde. Ak sa naplní predpoveď počasia, z Vysokej by mohol byť naozaj pekný výhľad.

Účastníci : Betka, Marieta, Danka, Jožo, Edita, Anka, Peter, (Petrova priateľka), Milka, Štefan, Klaudia, Pavol, Boris, Števka, Mariana, Juraj, Ivet, Andrej, Marek, duke, sally, falco

Vrch Vysoká sa mladým srncom už párkrát zvysoka vysmiala.
Prezidenta Endorfínu, to definitívne znechutilo a radšej sa spoľahol na Joža.
Jožo sa spoľahol na Betku a tá zas na mapu.

Čo však zaberie na Vysokú?
Profesor by povedal, že poriadne sa učiť na skúšky, poľovník že poriadne náboje ale my našinci horskí sme na to išli s plánom.

Že sa akože budeme tváriť, že ideme úplne mimo aby sme ju zmiatli.
Byť mimo – nám našincom – ide občas celkom dobre.

Drevorubač, ktorý trávil kľudnú jarnú nedeľu masakrovaním stromov motorovou pílou, bol tiež trocha mimo z rozbehnutého davu 19 paštekárov a 3 psov,
ktorí sa mu neohrozene vrhli do spádnice-rúbanice a preliezalo kmene, píly, a traktor…
“ Ideme dobre na Vysokú?“ opýtala sa ho rutinne Betka.

Po pol minúte ticha sa zádumčivo sa poškriabal motorovou pílou po hlave a diplomaticky povedal :
“ No, neviem, ale normálne sa chodi … „a ukázal smerom dole odkiaľ sme prišli…
To však vodcov s plánom nemôže otočiť a tak sme sa po hodinovom fučaní 45° svahom zvalili na vrchol kopca zarastený džungľou.

Nebolo vidieť vôbec nič.

Padlo zopár veľmi dobrých otázok.
“ Kde sme? “
“ Čo tu vlastne robíme? “

“ Kde je Vysoká? “

“ Kde je Mário? “
“ Ak pôjdeme ďalej do tej džungle, vrátime sa do pondelka večera? “

“ Má zmysel ísť ďalej? “
“ Má život zmysel? “
“ Čo keby sme toto pokladali za Vysokú ? “
“ Čo keby niekto vyliezol na strom a pozrel sa? „, – dal ktosi napokon ponuku.
Anka, ktorá reaguje na každú ponuku, vyliezla na strom a pozrela sa.

Nebolo vidieť vôbec nič.

Keď nás drevorubač uvidel o dve hodiny sa valiť z kopca, skočil radšej do traktora a ušiel domov.
Očividne nechápal náš plán.

Slnko poludne svietilo a kvety zbesilo kvitli,
Jožo si pomaly pripustil, že stratil cestu.

Iveta si pomaly pripustila, že stratila retiazku.
Keďže sme nevedeli nájsť cestu, začali sme hľadať retiazku.
“ Mám ju! “ vykríkla Klaudia.
Ivete sa rozjasnila tvár.
“ Vlastne nie “ – dodala smutne Klaudia.
Iveta zosmutnela. Jožo kolenačky rozhŕňal trávu.
“ Odkedy mi hľadá retiazku, mam ho viac rada “ prezradila Klaudii Iveta.

Retiazku sme nenašli, ale cestu áno. Viedla napodiv dole.
A potom začala stúpať. A hore. A strmšie.
Po špirále ako to má byť.
Pot začal kvapkať.Vtáky začali škriekať.
Horúčava sa začala hýbať. Rozhovory začali viaznuť.
Jediní komu vôbec nič nevadilo bola naša trojica nesúrodých psov, behajúcich neúnavne rovnako rýchlo hore i dole.

Zadné družstvo, Andrej, Palo, Milka a Števko sa rozhodovalo – ísť ? Vrátiť sa?
V živote sa však nič nedá vrátiť, tak sa rozhodli ísť. A vyjsť.
A tak sme vyšli všetci.
Prvý pod kríž dobehol horský pes Duke, vytiahnuvší tam svojho pána Mareka.
Potom všetci ostatní.
Gratulovali sme si, jedli, núkali a fotili.

Keď sme po siedmich hodinách vracali Kuchyňou šťastní unavení a sprevádzaní brechotom dedinskej psej komunity,

vedeli sme, – že sme to dali. A aj nám to dalo. Nielen svalovicu.

Čestných parohov sa preto dostalo viacmnohým :

Jurajovi – zato že ide a bojuje.

Milke a Števkovi – za to že bojovali idúc zo sebou aj s dvojnásobnou trasou.
Anke – za to že berie všetky ponuky a ide hore na stromy.

Danke, Borisovi, Števke, Petrovej priateľke a Klaudii, – čo idú dlho s nami – zato, že by ich mali dostať.

A Ivete – zato, že ma poprosila, že by ho chcela.

Ďakujeme za počasie, úsilie, slnko, zeleň , svojpomoc a mega výkon všetkým.
O týždeň sa bude chvalabohu iba kočíkovať.