Výlet na Vysokú

Vychádzka – nedeľa 2.2.2014, 10:00

Miesto stretnutia: parkovisko pred Zochovou chatou
Trasa: Zochova chata – Čermák – Hubalová – Panské Uhliská – Vysoká – Panské Uhliská – Hubalová – Zochova chata
Vzdialenosť: cca. 16,5 km
Prevýšenie: cca. 300 m
Trvanie: cca. 5 hodín
Doprava: autami resp. autobusom, odjazd 8:35 z autobusovej stanice Mlynské nivy, č. nástupišťa 43 (odjazd zo Zochovej chaty do Bratislavy 15:00 alebo 17:10, takže buď pôjdeme strašne rýchlo alebo strašne pomaly)

Počasie: teplota 2 – 4 °C, mierne oblačno, pravdepodobnosť zrážok nízka
Kontakt: Mário – 0908 126 006

Poznámka:
Vysoká je jeden z najvyšších karpatských kopcov (754 m.n.m.) a je zaujímavá tým, že v blízkom okolí nie sú žiadne kopce takejto výšky (tzv. kopec samotár). Ak sa podarí, mohli by sme zažiť krásny výhľad na všetky strany. A ak sa nepodarí, tak doteraz nám vždy stačilo, že sme boli spolu v prírode.

Účastníci: Vlado, Betka, Gabika, Peťo, Jožo, Iveta, Ondrej, Laura, Mário, Vuki, Čiba
Správa z cesty:
Približne o pol deviatej mi volá Betka, že cesty sú zamrznuté ako zrkadlá, že sa šmýka a že už videla aj auto vykydnuté na poli. Pozerám z okna. Prší a mrzne. Fuh, budeme musieť dávať pozor. O pol desiatej sa stretávame s Peťom pred Kauflandom v Rači a prestupujeme do jeho auta. Pod sedadlom sa krčí Vuki. Peťo hovorí, že Vlado je pred nami, tak ho opatrne nasledujeme.
Na Zochovej chate sme pár minút po desiatej. Okrem Vladovej posádky (viezol Betku a Gabi) je tam ešte Ondro s Ivetkou a Jožo s Čibou. Dávame si úvodné foto a potom sa Betka ako autor túry aj ako najlepší znalec miestneho prostredia ujíma vedenia. Svižným tempom nás ženie najprv dolu kopcom, potom hore kopcom, potom chvíľku aj po rovinke, až sa približne o hodinu aj niečo vynárame na Čermáku. Robíme si prestávku na čaj a na niečo pod zub. Dážď ustúpil, ale ostalo zamračené a je pomerne chladno a veterno. Všade je kopa snehu a stromy majú na sebe kilá inovate.
Pokračujeme po červenej smerom na Hubalovú. Nádherná prechádzka. Predbehne nás pár bežkárov a pár ich ide aj oproti. Vrcholce stromov sa o seba vo vetre odierajú a vydávajú rôzne praskavé a lámavé zvuky. Inštinktívne pridávame do kroku a sem tam ukradomky pozrieme hore.
Od Hubalovej pokračujeme po modrej a cesta začína po krátkom nenápadnom poklese, ktorý sme úplne nevšímavo prekecali, stúpať pomerne strmo hore. Najlepšie sa ide Peťovi, pretože má na topánkach natiahnuté čisto nové červené mačky. Vraj nie sú dámske, že to majú farebne odlíšené podľa veľkosti. V každom prípade mu ich všetci výdatne závidíme, hlavne keď sa nám nečakane šmykne.
Od rozdeľovníka Panské Uhliská začína naša túra pripomínať polárnu výpravu. Sme zababušení až po uši, máme na hlavách kapucne, vietor nás vytrvalo šľahá po lícach a sem tam na nás hodí poriadnu hrudu ľadu. Podozrievame Betku, že na nás túto túru vymyslela preto, aby si overila, či náhodou nepôjdu na Babiu horu, ktorú organizuje v máji, nejakí dengľavci. V ukrutnom severáku vyzeráme ako dengľavci všetci do jedného a tento dojem sa stupňuje po výstupe na hrebeň. Stretávame dve turistky, ktoré sa otočili kvôli tomu, že stratili značku. Jožo sa tiež otáča a obrovskými skokmi rodeného horala sa spúšťa späť do doliny. Ivetke sa jeho smer páči a tak ho chvíľu skúša sledovať, potom však zaostane a zrazu sa v celom lese ocitá úplne samučičká sama. Stojí pod stromom a zmocňujú sa jej chmúrne myšlienky.
My ostatní skúšame hľadať značky. Chlapi sa vyberajú vpravo, je tam však iba veľká skala a pár miniatúrnych bukov. Vľavo sa mi podarí objaviť modrú značku zamaskovanú vrstvou namrznutého snehu, volám teda na ostatných. Nikto ma nepočuje. Nakoniec sa sformujeme do tzv. arktického šíku a postupujeme hroznému vetrisku oproti. Je to beznádejné. Po krátkej porade prijímame kolektívne rozhodnutie nepočúvať prerastené egá a vrátiť sa radšej do bezpečia. Obrovský smrek nad našimi hlavami nám kývaním a vŕzganím dáva za pravdu. Urobíme si samozrejme ešte jednu vrcholovú fotku, zas až taký vetrisko nefúka, a schádzame po rovnakej ceste späť. Cestou zachraňujeme Ivetku, ktorá už má na mobile pripravené číslo svojho syna a práve ho chce telefonicky požiadať, aby okamžite naštartoval vrtuľník a prišiel ju zachrániť. Myslím, že sme mu ušetrili pár hodín aj nejaký ten centík.
Joža dobiehame až kúsok pred Panskými Uhliskami. Využívame toto stretnutie na obedovú prestávku. Čajík, Vladinova zelenina, Peťova čokoládka, moja čokoládka, Jožova čokoládka (ehm, nedal nám z nej ani ochutnať)…Ivetka sa trasie ako osika a vyhráža sa, že ak okamžite nedojeme, pôjde bárs aj sama. Vyzerá to tak, že si nakoniec na samotu v lese celkom zvyká.
Prekvapivým stúpaním (vyššie spomínané prekecané klesanie, pozn. autora) vychádzame na Hubalovú a po modrej sa spúšťame na Zochovu chatu. Priatelia, opäť sme to zvládli, straty žiadne, k nálezom môžeme započítať odvahu, vytrvalosť a rozvážne rozhodovanie vo vypätej situácii.
Pane, ďakujeme ti, dnes si zázrakmi ozaj nešetril. Len tak ďalej, ide ti to.
Čestný paroh Mladého srnca: Betke. Celú túru vymyslela aj viedla ako rodený generalissimo. Malinký parožtek si pýtala aj Laura, lebo vraj Betke pomáhala s nápadom, ale potom jej stačil aj kus čokolády.