Terénna terapia Súľovské vrchy

Terénna terapia Súľovské vrchy

Už niekoľko dní sa chystám napísať správu z terénnej terapie a nie a nie sa k tomu dostať. Nuž, asi sa ozvala moja minulosť. A preto som sa rozhodol zvaliť do svojej sánkarskej dráhy poriadny balvan. A dnes som sa k tomu prinútil.

Jesenná terapia sa uskutočnila v jednom s najnádhernejších kútov Slovenska. Je až na počudovanie, koľkí z nás tam boli prvýkrát. Súľovské skaly, to je moja veľká láska. Nádherné panorámy, skalné útvary, tiesňavy a nezabudnuteľné výhľady. Pre tých neznalých uvádzam nasledovné:

„Súľovské vrchy sú malý horský celok v severozápadnej časti Fatransko-tatranskej oblasti, medzi údolím Rajčianky a Váhom, medzi mestami Žilina, Považská Bystrica a Rajec. Sú súčasťou CHKO Strážovské vrchy. Delia sa na tri podcelky: Skalky, Súľovské skaly a Manínsku vrchovinu. Najhodnotnejšia je centrálna časť, kde hrebeň Súľovských skál s hrebeňom Kečky uzatvára kotlinu s obcou Súľov-Hradná. Najvyššie vrcholy sú Veľký Manín (890,6) a Žibrid (867).“

Naša terapia sa uskutočnila v dňoch 22.9.2011 až 25.9.2011 v chate Pohoda (prestavanej chate Kinexu). Táto chata je umiestnená v centrálnej časti s výhľadom na hrebeň Súľovských skál a Súľovského hradu. Terapie sa zúčastnilo 22 ľudí.

Spolu s klubistami z A-klubu, A2-klubu Osuského, A2-Muráň Hraničná, sme dorazili o 17.30 hod. na chatu. Tu nás už privítal skoro celý kolektív. Chýbala len Marika, ktorá prišla večer o 20,00 hod.  a Vlado, ktorý dorazil až v piatok. Po ubytovaní a celkom chutnej večery sme si večer sadli k prvému sedeniu. Prebrali sme plán akcie,  predstavili sme sa a povedali svoje očakávania. Trošku sme si podiskutovali aj k navrhovaným akciám na rok 2012.

Ráno po raňajkách, ktoré boli značným sklamaním (po všetky dni) sme vyrazili na prvú túru na hrebeň Suľovských skál. Naplánované boli dve alternatívy, tá kratšia asi 4 km na hrad a späť na chatu a tá dlhšia asi 10 km cez Sedlo Roháč do dediny Súľov. Vyrazilo nás na túru všetkých 21 účastníkov, plus priatelia našinci z Dubnice a Marietina sesternica Katka, Účasťou na túre som bol dosť prekvapený, nakoľko túra je s dosť veľkým prevýšením a na niektorých úsekoch sme išli aj štvornožky. K môjmu prekvapeniu sa všetci statočne popasovali s náročným terénom a asi po 2 hodinách sme dorazili na hrad. Pre niekoho to bolo dosť pomalé, ale nikam sme sa neponáhľali a výhľady stáli za to. Atmosféra na túre bola výborná. Rozoberali sme svoje problémy, súvisiace s našou abstinenciou, pochválili sme sa svojimi úspechmi a rozobrali sme si svoje koníčky a záľuby. Myslím, že na túre si každý prišiel na svoje.

Po príchode na hrad sme po krátkom občerstvení a prezretí zostatkov hradu zišli na lúku pod hradom. Kde sa od nás odpojili Magda s Jožkom. Chvíľu to vyzeralo, že sa k nim pridá aj Ivan, Majkin muž, ale ten nakoniec pokračoval v túre na Bradu a Roháč, aj keď ho to stálo značné sily. Jeho prirovnaniam a prežívaniam túry sme sa dosť nasmiali. Aj keď neviem, či po skončení túry ozaj pobozkal zem ako sľuboval, keď túru prežije. Pred Roháčom sa od nás aj s manželkou odpojili a zišli cez Dračie diery do dediny. My sme pokračovali cez Roháč, ktorý sme i napriek nemalému úsiliu účastníkov nenašli, do sedla Roháč a odtiaľ do dediny Súľov.

Po výdatnej večery, ktorú si niektorý vylepšili vlastnými zásobami a sladkosťami, sme sa zišli k večernej terapii. Tu sme rozobrali svoje ochrany ega, jadierko a sánkarské dráhy nášho závisláckeho konania. Evkin priateľ Edo sa zaujímal o pravidlá spolunažívania závislého a konzumenta. Debata to bola družná a dlhá. Rozišli sme sa okolo 22,30 hod.

Na druhý deň sme sa vybrali na návštevu Rajeckých Teplíc, kde sme sa chceli kúpať. I napriek určitým zmätkom sme sa všetci stretli na túre po Poludňových skalách. Aj tento deň bol nádherný s absolvovaním trochu menej náročnej trasy, v dĺžke asi 10 km. Trasa bola výborne vybratá a výhľady na Rajeckú dolinu stáli za to. Pôvodne sme plánovali aj návštevu termálneho kúpaliska v Rajeckých Tepliciach a návštevu dreveného Betlehemu v Rajeckej Lesnej. Ale čas bol neúprosný. Po výdatnom obede v reštaurácii Mlynárka, kde som sa od Ľubky dozvedel, že žijeme preto, aby sme jedli (alebo naopak), sme niektorí išli na návštevu ku Katke. Jožko a Vlado sa odpojili a išli sa kúpať. Návšteva v úžasnom prostredí Katkinej chaty stála za to. Záhrada a chata boli zariadené s výborným citom pre harmóniu a prostredie. podľa toho čo hovorili ľudia a ja to môžem potvrdiť, pôsobilo blahodarne na naše organizmy. Katka, ešte raz ďakujeme.

Večer sme si znovu sadli a vyhodnotili predchádzajúce dni, porozprávali sme sa o svojich dojmoch z terénky a popriali si krásne prežitie zvyšku terénky.

Najhoršie na terénkach sú, podľa mňa, posledné dni, keď sa všetko končí a dochádza k lúčeniu. Ale taký je už život.  Posledný deň niektorí utekali domov nakoľko ich čakali povinnosti. Časť sa vybrala na najvyšší vrch Manín a do Manínskej tiesňavy. Aj tento výlet sa vydaril. V družnej debate sme zvládli aj záverečnú túru a pokochali sme sa výhľadmi na Považskú Bystricu, Manínsku tiesňavu, nádhernú dedinku Záskalie. Čo možno dodať. Slovensko je kus krásnej krajiny a žijú tu výborní ľudia.

Ahojte!

Ivan