Výlet na Braunsberg

Vychádzka – nedeľa 22.12.2013, 11:00

Miesto stretnutia: Wolfsthal, Rakúsko (na námestí, kde odbočuje červená turistická značka z hlavnej cesty pre autá)
Trasa: Wolfsthal – most Schlossau – Röthelstein – Braunsberg a späť
Vzdialenosť: cca. 15 km
Prevýšenie: cca. 200 m
Trvanie: cca. 4 hodiny
Doprava: autami, resp. autobusom 10:20 spod Nového mosta (odjazdy späť 16:35 z Wolfsthalu alebo 13:45 a 15:45 z Hainburgu)
Počasie: teplota 5°C, polooblačno, zrážky žiadne

Kontakt: Mário 0908126006

Poznámka:
Prechádzka okolo rakúskeho úseku Dunaja. Zimná príroda, šušťanie vody, veľa vtáctva a rastlinstva. Z kopca Braunberg je pekný výhľad na Devín a Bratislavu aj na hainburgský hrad a Dunaj. Hore sa nachádza orientačná tabuľa s názvami slovenských miest v dobovej rakúštine. Celkom vtipné. Keby sme náhodou nezvládali peší návrat do Wolfsthalu, môžeme počkať na autobus.

Účastníci: Betka, Vlado, Gabi, Philip, Anka, Laura, Mário, Max
Správa z cesty:
Je nepríjemná hmla a vlhko. Vlado odchádza z ranného tenisu pre Gabi s Philipom, my s Laurou ideme vyzdvihnúť pod Nový most Betku. Do Wolfsthalu prichádzame pár minút pred jedenástou. Okrem Vladovej novučičkej Hondy je tam ešte Ankina nablýskaná Dacia. Anke sa okolo nôh motá zvieratko oblečené v červenom háčkovanom svetríku a strašne sa trasie. Anka nám ho predstavuje ako Maxa.
Počkáme do jedenástej, ochutnáme Betkine a Laurine koláčky, urobíme úvodné foto a vyrážame smerom k Dunaju. Najprv kopírujeme cyklistickú trasu, potom sa od nej odpájame do strašidelného lužného lesa plného nepreniknuteľných chuchvalcov hmly. Odvahu nám dodá až pohľad na mohutný Dunaj a devínsky kameňolom.
Popri Dunaji pokračujeme až k Röthelsteinu, kde si robíme krátku prestávku na obzeranie okolia. Svetaznalo rozhadzujem rukami a uvádzam rôzne miestne pozoruhodnosti ako sú Devín, Hainburg, most za Hainburgom…Všade, kam ukážem, je však len čoraz hustejšia biela hmla.
Pokračujeme teda po modrej smerom na Braunsberg, kde má byť plánovaná obedová prestávka. Cesta vedie po premočenom a miestam aj zasneženom lese a Gabikine kovbojské čižmy čaká náročná skúška. Nakoľko sú celkom obstojné, v skúške obstoja. Modrá značka sa však podozrivo točí okolo kopca a vôbec nestúpa. Zo začiatku nám to nevadí, potom si však spomenieme na obed a na to, že sme ukrutne hladní. Prehodnocujeme trasu a vraciame sa na asfaltku, ktorá nás o pár minút dovedie na kopec.
Je tu mapa a ďalekohľad, ale myslíme, že dnes sa doňho fakt neoplatí pchať eurocenty. Niežeby tu nebolo pekne, to nie, ale…Nie je tu žiadne miesto na sedenie, presúvame sa teda ešte kúsok po náhornej rovine. Nájdeme avizovanú dosku s nemeckými názvami slovenských miest (Preschau, Rosenberg, Kremnitz…) a zvoníme na obedovú pauzu. Je nepríjemná zima. Pokúšame sa ju zahnať jedlom, čajom a vrúcnymi rečami, ale moc sa nám nedarí. Nepomáhajú ani Betkine a Laurine koláčiky ani Vladova zelenina. Najviac zo všetkých pravdepodobne trpí Max, ktorý začal podozrivo prudko meniť názory a každú chvíľu sa pýta buď do náručia alebo na zem. Má oblečenú novú zimnú kombinézu, vetché nožičky sa mu však chvejú ako v tranze.
Nemôžeme sa na to dívať, velíme radšej na návrat a schádzame tou istou cestou dolu. Zostup je rýchlejší ako výstup a jediný, kto s ním má problémy, je Betka, pretože v sobotu absolvovala celodennú túru na snežniciach a dnes si vlastne prišla iba oddýchnuť.
Vlado prehodí nevinnú poznámku, že v decembri sa pomerne rýchlo stmieva. Je pol tretej. Okamžite skontrolujeme nočnú výstroj a zisťujeme, že máme jednu Vladovu čelovku a šesť mobilov. To by nám mohlo po Wolfsthal vydržať. A dedinu určite nepomenovali podľa toho, že sa tam v noci túlajú vlky. Nie, to určite nie.
Cesta naspäť akoby nemala konca. Niekoľkokrát sa nám dokonca zdá, že sme sa úplne stratili, ale našťastie máme Philipa, ktorý si pamätá každý krík a každý strom a ktorý tvrdí, že ideme dobre. Spoliehame sa na neho a robíme dobre, pretože tesne pred zotmením prichádzame k prvým domom Wolsthalu. Vladino ešte kontroluje čelovku, ale už netreba, tak si len tak pre radosť postojí v kríkoch a dobieha nás. Dojedáme posledný proviant, častujeme sa sviatočnými vinšami a rozchádzame sa domov.
Pane, ďakujeme za tvrdé podmienky, ktoré si dnes na nás zoslal, aj za výdrž, s akou sme ich zvládli. Len tak ďalej.
Čestný paroh Mladého srnca: Vladovi. Dnešnú túru navrhol, napriek pľušti, hladu a nepohode sa celú cestu neprestával usmievať a staral sa o všetky dámy, ktoré potrebovali mužské oporné rameno.

Výlet na Kuklu

Vychádzka – nedeľa 5.1.2014, 10:00

Miesto stretnutia: Zochova chata, parkovisko
Trasa: Zochova chata – Medvedia skala – Tri kopce – Fúgelka – Kukla – Tri kopce – Komárka – Zochova chata
Vzdialenosť: cca. 11,5 km
Prevýšenie: 220 m
Trvanie: cca. 4 hodiny
Doprava: autami, resp. autobusom z Autobusovej stanice Mlynské nivy, odjazd 8:35 z nástupišťa č. 43 (spoje smerom zo Zochovej chaty do Bratislavy idú o 15:00, 17:10 a 18:15)

Kontakt: Mário 0908126006

Poznámka:
Mala by to byť veľmi príjemná túra po karpatských lesoch. Medvedia skala je známa prírodná pozoruhodnosť a na vrchu Kukla je rozhľadňa, tak si prajme priezračnú viditeľnosť, príp. bezvetrie. Asi bude zima a možno aj sneh, treba zobrať dobré boty, čaj a teplé oblečenie (rukavice, čiapky, ľadvinové pásy atď.).

Účastníci: Danka, Ivan, Marta, Alena, Vlado, Gabi, Philip, Zuzka, Ivetka R., Editka, Betka, Katka, Ďuri, Aďa, Ivetka L., Hanka, Vierka, Laura, Mário, Ashira
Správa z cesty:
Včera celú noc pršalo. Aspoň teda v Dúbravke. Ráno je síce pod mrakom, ale vyzerá to oveľa lepšie ako v noci. Volá Aďa, píše Ďuri. Ladíme posledné dopravné detaily. Pred Mladou Gardou nakladáme Editku, ktorú už obiehalo Vladove fáro. Pár minút pred desiatou sme na Zoške. Okrem Vladovej posádky je tu už aj Ivan so psíkom (šteniatko Ashira má dobrých 40 kíl) a Betka. O chvíľu prichádzajú dve čisto ženské posádky a Marta, Ďuri a Katka, ktorí išli autobusom. Robíme si úvodné foto (Vierka, ešte že si to stihla) a odchádzame po červenej smerom k Medvedej skale.
Cesta klesá a to nie je dobré znamenie. Hrdinsky si to nevšímame a radšej sa púšťame do intímnych rozhovorov alebo do obdivovania rôznych lesných tvorov so zelenými rukami, ktorí z oboch strán lemujú turistický chodník.
Prechádzame na modrú značku a po prechode asfaltkou sa vnárame do tichého zimného lesa. Cesta je čoraz strmšia a skupina sa začína drobiť podľa kondície. Konverzácia však zatiaľ neustáva, čiže nám evidentne stačia sily aj pľúca.
Na Medvedej skale chvíľu oddychujeme. Naozaj pekné miesto, skala má zvláštne fialové sfarbenie, asi ako pery v tuhej zime. Postojíme, pofotíme a pokračujeme. Strmým kopcom vychádzame až k rozdeľovníku Tri kopce, kde stretávame Ivanovych kamarátov športovcov. Svet je malý. Ivan s Ashirou oznamuje, že nejde na Fúgelku, ale vyjde rovno na Kuklu. Pridávajú sa k nemu Marta s Alenou, niežeby nevládali, ale nechcú nechať dedka samého v lese. Ostatní pokračujeme smerom k Fugelke.
Za Fugelkou sa cesta stáča do hory a začína byť pomerne neschodná. Nedáme sa odradiť a so zaťatými zubami trielime hore kopcom. Cesta je čoraz neschodnejšia, jediný, komu to nevadí, je Philip. Behá po lese ako jeleň a vyberá také cesty, aby nemusel moc klesať ani stúpať. Múdry chalanisko. Práve keď ideme kolektívne odpadnúť od vyčerpania, stretávame turistov, ktorí nám oznamujú, že si máme švihnúť, lebo našim kolegom na vrchole je zima. S vyplazenými jazykmi prichádzame pod rozhľadňu, kde nás čaká Ivan so sprievodom. Veselo sa usmievajú, dokonca aj Ashira sem tam mykne zvyškom chvosta.
Obedujeme. Hanka rozbaľuje domácu slaninku a klobásu, Vladino tradične zeleninu, Betka výborné domáce koláčiky. Častujeme sa čajom, sladkosťami a úsmevmi. Rozhľadňa udrží iba troch ľudí naraz, takže postupne vychádzame hore a predstavujeme si, aké by to bolo krásne, keby bolo niečo vidno. Ale hmla je všade, kam len oko dovidí. Iba na chvíľku sa mraky pretrhnú a vtedy zbadáme Šenkvice pod nami a Veľkú Homoľu v diaľke.
Balíme a púšťame sa do zostupu. Zrazu sa okolo Ivana vytvorí veľký krúžok poslucháčov. Ivan zúrivo gestikuluje a vysvetľuje, že po pravici máme prírodný útvar zvaný Čertove zuby, kam chodia skalolezci zo širokého okolia. Okamžite sa tam ideme pozrieť. Pekné miesto. Výhľad sa mierne zlepšil a dokonca sa na nás prišlo pozrieť aj slnko, ale dlho sa nezdržalo, asi sa mu nepáčilo, že sme zablatení až za ušami.
K Trom kopcom schádzame po neznačenom hrebeni, ktorý pozná iba Ivan, preto ho nespúšťame z očí, lebo kto sa v lese pri Čertových zuboch stratí, tomu vraj niet pomoci. Od Troch kopcov po Zochovu chatu máme asi trištvrte hodinu. Vytrvalo kráčame a pomáhame si rozhovormi, úsmevmi a inými pohladeniami na duši. Ivetka L. dokonca našla v lese melón, ale je už mierne nahnedlý, takže si radšej neprosíme. A vlastne ho ani neponúka, pravdepodobne si ho dá doma do vitrínky.
Pred Zochovou chatou sa ešte na chvíľu zhromaždíme, Danka nás počastuje tradičným zázvorovým čajom a rozchádzame sa domov. Naše autá však idú ešte dosť dlhý čas v jednom strapci, to asi že abstinenti majú veľmi podobný štýl jazdy.
Pane, ďakujeme ti za prekrásny voňavý les a prekrásnych ľudí a tu ti posielame za odmenu krátku básničku:
Kukla dnes z hmly nevykukla,
nebol to však ničí úklad.
Kto nemá hmlu v programe,
len sám seba oklame.
Čestný paroh Mladého srnca: Ivanovi. Celú túru navrhol a poukazoval nám všetky pekné veci, o ktorých vedel. A dokonca vedel aj správne odhadnúť svoje sily. Philipovi. Celú cestu bol na čele výpravy, vyberal pre nás najschodnejšie trasy a mal mimoriadne zdravú farbu. Adi. Zabojovala sama so sebou o svoju účasť na túre a vyhrala.

Vianočný stolnotenisový turnaj – 2013

FOTO

Poslednú novembrovú nedeľu sa v športovej hale Vernosť schádza
stolnotenisový výkvet z celej Bratislavy. Účasť na Vianočnom turnaji je
tento rok mimoriadne vysoká, počet hráčov je rovných 15. Ondrej tento rok
nehrá, je iba hlavný koordinátor. Presne podľa prvoligových pravidiel nás
pozadeľuje do skupín, určí šéfov (traja najlepší hráči z minulého turnaja),
rozdá loptičky a môžeme sa do seba pustiť. Nikto nikoho zbytočne nešetrí, a
nešetrí sa ani úsmevmi a priateľskými potľapkaniami po výhre aj po prehre.
Loptičky lietajú tam a späť, niekedy sa niekde zdržia dlhšie, niekedy
zablúdia k vedľajším stolom. Zem piští šmýkaním gumených podrážok, na zem
strieka pot a sem tam sa mihne aj nejaká tá poctivá nadávka.
Po niekoľkých zápasoch je jasné, že vo finále si zahrajú Jožko Ž., Jožko P.,
Vojto, Boris, Palo a Vlado. Ostatní hráči majú možnosť hrať súťaž útechy,
rozhodnú sa však nepodľahnúť sebaľútosti a vyhlásia zápas štvorhier. Táto
podružná súťaž je veľmi vyrovnaná, najlepšia dvojica sa však pri druhom
zápase rozpadá a víťaza preto nie je možné určiť ani odmeniť (hlavne preto,
že počet výhier je obmedzený).
Čo sa to tam deje pri tom zadnom stole? Nehrá sa práve rozhodujúci zápas?
Áno, Jožko P. červený v tvári strieľa loptičky do nechránených rohov stola,
šikovne, akoby silou vôle ich pretláča tesne ponad sieťku a s absolútnou
istotou skúseného hráča vyhráva! V tesnom závese na 2. mieste končí Palo (aj
keď treba spomenúť, že v rozhodujúcom zápase s Vladom prišla Klaudika s
vnučkou Timejkou a vnučkine „Dedko, do tohóóó“ vlialo do Palovej rakety
raketový pohon) a tretie miesto patrí prvoúčastníkovi Borisovi. Blahoželáme,
páni, ďakujeme za krásne športové predpoludnie a tešíme sa na ďalšie súťaže.

Mário

Výlet na Pajštún

Vychádzka – nedeľa 8.12.2013, 11:00

FOTO

Miesto stretnutia: Stupava, autobusová zastávka Obora
Trasa: Stupava, Obora – Pod Kamenným vŕškom – Staré Hájne – Pod Kozliskom – Pajštún – Stupava, Obora
Vzdialenosť: cca. 11 km
Prevýšenie: 305 m
Trvanie: cca. 3,5 hodín
Doprava: autami
Počasie: teplota okolo nuly, zvýšená oblačnosť, pravdepodobnosť zrážok nízka

Kontakt: Mário 0908126006

Poznámka:
Rituálna rozlúčka Mladých srncov s tohtoročnou sezónou. Nakoľko rešpektujeme prírodu a jej obyvateľstvo, po výstupe na Pajštún trikrát energicky zašepkáme Hurá!, úctivým sklonením hlavy poďakujeme najvyššiemu, že na nás celý rok dohliadal a poprosíme ho, nech nás stráži aj naďalej. Teplý čajík, niečo pod zub (pre mňa horkú čokoládu poprosím) a suché tričko na prezlečenie.

Účastníci: Jožo, Danka J., Danka Ď., Miro, Ľubo, Vlado, Betka, Ivan, Peťo, Mário, Vuki
Správa z cesty:
Ráno prší. Volajú Miro, Ľubo a Vlado, to je dobré znamenie. O pol jedenástej nakladám Danku pred Lídlom, o pár minút neskôr Vlada v Lamači. V Stupave sme pár minút pred jedenástou. Zatiaľ nevidíme nikoho známeho, napriek tomu však vystupujeme z auta a chystáme sa na cestu. Hneď nato sa otvoria dvere na dvoch autách naraz a vystupujú najprv Peťo so psom Vuki a potom Robo. Robo je podozrivo pekne oblečený a je nám jasné, že s nami nepôjde. Prišiel v istej tajnej obchodnej záležitosti. O chvíľu pristávajú Ivan s Betkou a Ľubo, za nimi prichádza Jožkove čierne kombi. Po úvodnej fotke sa ešte na hlavnú z bočnej ulice vyrúti Miro na svojom Renaulte. Zaparkuje, pridá sa k nám a púšťame sa po modrej smerom na Staré Hájne.
Je pod mrakom, ale chvalabohu neprší. Les je mokrý a na topánky sa nám lepí ťažký íl. Ľubo po neúspešnom pokuse odfotiť krásne hubové zátišie stráca motiváciu a po chvíľke aj dych. Chvíľu sa ešte snaží držať tempo, potom mu však organizmus vypovie službu a musí sa otočiť. Sprievodcu mu robí Miro.
Sme na Starom Hájnom. Rukami nám kolujú rôzne sladké dobroty a čaje. Občerstvení a plní nových síl sa púšťame do zdolávania posledného úseku, ktorý paradoxne klesá. Áno, priatelia, ide o jeden z mála vrcholov, na ktoré sa ide smerom dolu.
Pajštún! Ranné mračná ustúpili a je pomerne slušná viditeľnosť. Kocháme sa Devínskou Kobylou, rakúskymi mlynmi, Kamzíkom, Záhorskou Bystricou aj tenkou stužkou Dunaja. Rozbaľujeme obedový proviant, častujeme sa Peťovou horkou čokoládou, Betkinými výbornými rebarborovými koláčmi a mojimi mentolovými keksíkmi. Betka rozbaľuje svoje štrikovacie náčinie a ukazuje zárodok budúceho šálu. Prekrásne dielo. Najviac sa páči Vukimu, keby nebolo okolo toľko žrádla, určite by sa na šál vrhol a trošku by sa s ním v mokrej tráve pohral. Betka šál našťastie včas odkladá.
Rituálnym trojnásobným Hurá sa lúčime so sezónou a schádzame smerom k Stupave. Asi o štvrťhodinu stretávame Mira, ktorý šťastne odprevadil Ľuba k autu a vybral sa nám oproti. Chlácholí nás, že zóna blata práve skončila a dolu už pôjdeme iba po lístí. Je to naozaj tak, íl nalepený na topánkach sa však zjavne rozhodol, že opadá až v autách, prípadne doma na kobercoch.
Sme dolu. Záverečné foto, objatia a bozky na rozlúčku a šup do tepla. Pane, ďakujeme za skvelých ľudí aj za pomerne príjemné počasie. Tým slnkom na záver si nás ozaj potešil.
Čestný paroh Mladého srnca: Mirovi. Pomohol kamarátovi.