,

Passau – Bratislava – 2015

FOTO

Účastníci:  Vlado, Ľuba, Marcel, Alenka, Danka, Jožo, Marta, Eva, Daniela, Staňka, Ivan, Jožo (zvaný aj „Turbo“), Miro, Milan (zvaný aj „Servisný technik“), Janka, Dáša (zvaná aj „Vedúca“), Rebeka.

Správa z Tour:

Zatiaľ vrcholné podujatie Veselých cyklistov.

430 km, 6 dní-etáp, 2 mikrobusy tam, 3 šoféri (Peter, Peter a Marcel), 2 dopredu ženúce vedúce (Dáša a Rebeka) a 1 tropické obdobie sucha. Hlavný organizátor Milan to plánoval dlho a starostlivo, obával sa však, či bude slnečné a stabilné počasie.

Bolo. Slnko, jasno, dusno a teplota stabilná, ako u pacienta s ľahkou chrípkou (36,4° až 37,9°). Migranti nám očividne nedoniesli iba svoje pekné zvyky, ale aj svoje obľúbené africké počasie. Ale to všetko veselých cyklistov našincov nemôže odstrašiť.

Ráno o pol šiestej sa disciplinovane, podľa dohovoru nachádzame pod mostom Lafranconi. Už po krátkej hodinke a pol sa objavuje vedúca výpravy Dáša z Adrentouru s pokynom, aby sme sa premiestnili pred firmu. Adrentour očividne pozná mnoho spôsobov, ako klientom zvýšiť adrenalín. Našinci sú však trénovaní a trpezliví z Muráňov, klubov a všakovakých konfliktov, takže v super veselej nálade o pol ôsmej vyrážame na dvoch mikrobusoch smer Passau. Jedno z áut sa akurát vrátilo z piatej cesty okolo sveta, kde mu v Keni ukradli klímu. Marcel s Evou na slnečnej strane preto tvorivo pripevňujú na okno slnečnú clonu – šatku. Máme zakázané chytať kľučky (mohli by odpadnúť) a pozerať sa uprene na upevnené bicykle (mohli by odpadnúť). Na prvej zastávke vymieňa vedúci Peter koleso (na vine je Janka, chcela si zapáliť, na koleso neprozreteľne pozrela, koleso sa nato urazene nadulo a odmietlo sa ďalej plynulo krútiť).

Netrvalo dlho a už tu bol starobylý Passau. Obligátne fotá na parkovisku a Tour de Danube mohla začať.

Jožo S. vykašliaval, preto sa prvé 2 dni vykašlal na bike a diškuroval s majiteľom Adrenu Petrom v doprovodnom vozidle. Mal mierne zvýšenú teplotu. Ostatní si v poriadne zvýšenej teplote prezerali krásny Dóm sv.Štefana v Passau. Je tam najväčší organ na svete s 17 388 píšťalami. Zlievajú sa tu tri rieky (Inn, Ilz a Dunaj) a kdekade sú krásne sochy historických postáv, morských panien. Fotograf výpravy Marcel fotí a fotí Vlado s Ľubkou mu ochotne pózujú a bozkávajú sa, slnko praží a praží, lode plávajú  a plávajú a  Milan s Marcelom riešia a riešia zásadné otázky „Ako je hlboko dno?“ Aký majú lode ponor?“ K problému sa pripájajú Jožo M. a Miro.   Tí, čo sme si už našli svoje dno, vieme, že je to dôležité vedieť.

Čoskoro sme boli v Inzeli, čo je dedinka o 5 domoch, 1 drevenom kostolíku a fúre kvetiniek v oknách krásneho penziónu a kľudu všade kolvôkol. Ani sa nám nechcelo ráno odísť, ale vyhliadka Schlogeneblick čaká. Dunaj sa tam krúti a pózuje ako naše baby pred Marcelovým foťákom. Počas cesty si zacvičíme na hrazdách a lanovkách (máme totiž zo sebou aj majsterky sveta v pretláčaní rukou Rebeku a Dášu). Pred Linzom sa kúpeme v Dunaji a horská prémia – najlacnejší hostel na kopci v Linzi čaká. Ale neúnavne chodíme po centre, prechádzame sa po obchodoch a reštauráciách. Linz je mesto, kde sa prechádzal astronóm a matematik Kepler i filozof WittgensteinTen raz dal, že „čo alebo koho považuješ za problém, je dar, ktorý máš vyriešiť“. Históriu tu cítiť. Mestom po vojne prechádzala aj rusko – americká okupačná zóna, ktorých hranice neodstránili a vidieť ich na moste. U nás ju niekedy vidieť aj v ľuďoch.

Tretí deň  sme šli do Greinu, avšak v ceste stál  na kopci koncentrák Matthausen. Ja som bol v takomto zariadení prvýkrát a kúpil som tam knižku napísanú bývalým väzňom. Čítajúc ju, mal som zvyšok výletu problém zaspať. Idylické okvietkované rakúske dedinky boli idylické a okvietkované aj pred 70 rokmi. Za plotom však nie. Ako napísal autor knihy- „Nie monštrá sú problém, ale ľudia ochotní veriť a konať bez kladenia akýchkoľvek otázok.“

Pri kúpaní pred Greinom sme zmyli pot a hrôzostrašný dojem s tohto miesta. Skákali a jašili sme sa vo vode ako škôlkári. Štvrtý deň začal romantickou kompou a najdlhšou 90 km etapou. Šliapali sme údolím Wachau, ktoré sa páči aj UNESCU (to je rumunský diplomat v OSN) a dolovali zo seba neupražené zvyšky energie. Obedovali sme v krásnom Melku. Tam vedúci Peter objavil najlacnejší hostel v Rakúsku, aj s príplatkom za bývanie vo dvojiciach (niekde aj v trojiciach so švábom). Marcel túto situáciu v súlade s Wittgensteinom vyriešil a švába zabil, čím však stratil právo na bývanie bez príplatku.

Bývanie bolo všeobecne buď veľmi krásne alebo nie veľmi krásne ale ľudia boli veľmi veľmi milí všade. Pani domáca z Kremsu, nám ponúkala jablká z vlastnej záhrady a raňajky boli dobré a bohaté úplne všade. Milý hostinský v penzióne „Kutscha“  nám servíroval maďarské špeciality a úsmev a posledná etapa bola síce najbližšia ale zato najnezáživnejšia. Okrem toho sme ju už veselocyklovali niekoľko krát.

Takže sme dnes v Nedeľu do Blavy došli po 6 dňoch ohorení, zosvalnatení a zocelení. Na moste Lafranconi sa rozhodovalo, kto vyhrá poslednú etapu, Ivan s Alenkou a Marcelom sa telo na telo pretláčali ale nakoniec vyhrali všetci.

Bolo to krásne a ubehlo to ako voda. Každý načrel do svojich psychofyzických rezerv, Jožo S. sa stal expertom na rakúsku záchodovú vodu, ktorú neustále doplňoval. Evka a Marta prekonali samé seba, rovnako ako Daniela a Staňka. Pánska trojica Ivan s Mirom a Jožom M. sa prekárali ako starí manželia a šliapali pritom ako švajčiarske kamzíky. Rešpekt Ivanovi, ktorý napriek veku a umelému kĺbu, šliapal na čele ako Schwarzenegger v prvých terminátoroch. Fotivý Marcel a šliapavá Alenka udávali pelotónu tempo a páry Vlado s Ľubou, Milan s Jankou a Jožo s Dankou si užívali aj spoločné chvíle a večerné pešie prechádzky. Športovkyne svetového formátu  Dáša a Rebeka viedli našincov s prehľadom a kľudom, a Milan nás na záver ešte donútil hromadne zaspievať veselobôľnu hymnickú pieseň o cyklistoch, ktorí by smutní byť nikdy nechceli.

A to sme teda tento týždeň ani náhodou neboli.

Čestný pedál preto majú ….všetci zúčastnení za výbornú atmosféru a partiu, ktorú vytvorili. Ďakujeme. Prosíme (ako sme spomínali ešte o doplnenie (do môjho mailu) Vašich osobných dojmov a reflexií, stačí zopár viet (- takých 35 až 40.)  ak sa vám bude chcieť.

Tešíme sa na ďalšie akcie na bicykloch i na pešoch.

ĎAKU! Jozef S.

1. etapa: Passau – Inzel (46 km)
2. etapa: Inzel – Linz (62 km)
3. etapa: Linz – Grein (70 km)
4. etapa: Grein – Krems (91 km)
5. etapa: Krems – Hofflein (75 km)
6. etapa: Hofflein – Bratislava (87 km)

————————————————————————————————————————————————-

Cau,

 pacilo sa. Slusne sme si s Alenkou zamakali v „unikoch“, kde nam uspesne sekudnovali nase sprievodkyne Dasa a Rebeka a pan penzista Ivan.„Maleho“ Jozka neratam, lebo ten si jazdil, co chcel, ako chcel a kedy chcel … 😉

Pred piatym dnom  mi dal Milan „terapeuticku“ ponuku robit „zadaka“. Cize miesto unikov, zametat vzadu a „tlacit“ baby. Najskor som sa vliekol za nimi, ale ked v protivetre klesala rychlost nasho „grupetta“ pod 15 km/h, zacal som mal problem s rovnovahou na bicaku. Tak som zvolil inu taktiku. Vysvetlil som Danke, Janke a Stanke (aj Marte) ako sa jazdi „v baliku / vlaciku“.  Podarilo sa mi posutpne nas vlacik rozbehnut na slusnych 17-18 km/h, za co si dievcata z „grupetta“ zasluzia cestne uznanie. Za hlavnym peteletonom sme nezaostavali viac ako o 2-3 min co je pri skupine, v ktorej je jazdkyka s nabehom 12,31 km rocne viac ako uctihodny vykon.

 Zazitkom cislo jedna ale bola zaverecna etapa. Bola sice najdlhsia ale zato najnudnejsia. Teda okrem prejazdu viedenskej nudaplaze. Niektore exemplare vyvalene na slnku  sa podla mna mohli realne obavat greenpeacekov ze dobehnu a zacnu ich tlacit spat do vody.

 No a potom 20 km  po „Hainburgskej“ hradzi. Cesta s kamienkov o velkosti prepelicieho vajca je neopakovatelnym zazitkom pre jazdca ma „zileltke“. Vecer som si umyval zuby, ako keby som mal elektrikcku kefku a to som len snazil tu normalnu udrzat v okoli chrupu. Teraz ale uz trafim na klavesy, takze OK. 

Kedze cela akcia bola bez padu / defektu /, incidentu, rozhodol sa Ivan uplne na zaver, pri zjazde z mostu Lafranconi hodit to na bezdomovca a lahol si na zem. Alenka sa kolegyalne zavesila na zabradlie. Kym ju z neho „maly“ Jozko skladal, ja som vyuzil ich zavahanie a vitazne som sa dorazil do ciela, pred CK Advent tour, ako prvy.

V Machnaci necapuju kofolu. Teda necapuju tam asi nic, zato moju luxusne mreze. Nastastie ma Jozko ponukol chladenym onym, co mal povodne pre Danku a tak som prezil.

 Koniec hlasenia.

Marcel R.

———————————————————————————————————————————————–

    Cestu Passau – BA som si v hlavičke plánovala asi tak 2 roky. Až tento rok prišiel moment „idem do toho“. Som veľmi rada, že sme to celá partia v zdraví absolvovali. Neviem ani čo tak písať skôr, tiež tu platí, ako v živote, v abstinencii – jednoducho treba „to“ zažiť, prežiť…
Ďakujem všetkým za tímového, priateľského a športového ducha a more krásnych zážitkov a fotiek.
Vďaka všetkým.
Ľubica
———————————————————————————————————————————————-

   Dnes ráno (utorok) som sa zobudil a zrazu ma prepadol nutkavý, neodbytný, myseľ zatemňujúci cykloabsťák. Nuž, nedalo sa nič robiť, len sadnúť na bicykel a urobiť si aspoň svojich základných 20 km. Neviem prečo, ale stále ma to ťahalo k Dunaju, a tak som to využil na čistenie zaprášeného, cestami necestami poznačeného bicykla. Po ceste som uvažoval o našom, už môžem povedať, že vydarenom cyklovýlete. Už som viackrát počul, že na našich endorfíňáckych akciách je málo terapie, ale kto chce si terapiu pre seba nájde aj pri športovo – relaxačných výletoch nášho združenia. Napríklad, koľko konštrukcií sme museli vyriešiť na tomto výlete! Koľko práce nám dalo potláčanie silného ega. Koľko úsilia stálo niektorých rešpektovať kolektívny rozum, podriadiť sa väčšine. Museli sme prijať ľudí, ktorí nám nie celkom sedeli. Mohli sme prísť na to, ako sme sa na výlet pripravovali aj kondične. Ako sme si pripravili bicykle po technickej stránke. Skrátka dalo sa zistiť, akí sme zodpovední k sebe i ku kolektívu. Toto všetko si vyžadovalo podať výkon. Každý mal možnosť, ako vraví pán primár, si pre seba aj z takéhoto výletu zobrať veľa. Mne hneď padla severozápadná konštrukcia vetra. Cca 80% vetrov v tejto oblasti duje od severozápadu a ako naschvál práve teraz vial celý čas proti našim usmiatym tváram.

Teším sa, že sme nemali žiadny úraz, ani väčšiu technickú komplikáciu. Jediným našim nepriateľom bolo úmorné teplo (okolo 38 st.C), ale museli sme ho prijať, ak sme chceli trasu zvládnuť. Neviem, ako dopadla Ivanova kolízia na moste Lafranconi, lebo tam som už nebol, ale dúfam, že bez zranení.

Na tejto ceste ma oslovila všadeprítomná čistota, žiadne grafity, ohľaduplní vodiči aj v takých prípadoch, keď sme zjavne porušovali dopravné predpisy (niekoľkonásobná jazda do protismeru v Linzi), za ktorú sme však nemohli, lebo sme s dôverou nasledovali naše delegátky. Ľudia boli príjemní, úslužní a stále som mal pocit, že všetko, čo sa tu urobí, sa robí s vedomím, že to má slúžiť ľuďom. Množstvo detailov, ktoré ani nemuseli byť a u nás ani dlho nebudú, nám spríjemňovalo cestu. Napríklad kvetinová výzdoba penziónov i ostatných domov, či taká malá odpočivka pre cyklistov, aby v prípade zastavenia nestáli v ceste, ale aj dosť časté možnosti doplniť si zásoby vody a jedla. Perfektné značenie cyklotrás len potvrdzovalo vyššie spomenuté. Prekvapilo ma, ako v Rakúsku využívajú Dunaj.  Na každom kroku nejaká pláž, často aj s navozeným pieskom, kde sa okrem kúpania dospelých kúpali aj malé deti a to voda nebola vôbec najteplejšia, odhadujem tak  okolo 16 – 18 stupňov. Veľa člnkov, či vodných lyžiarov oživovali pekné dunajské nábrežia.

Týmto chcem všetkým poďakovať za zodpovednosť, s akou k výletu pristupovali, za dobrú náladu, ktorá nás, aj napriek horúčavám neopúšťala i snahu navzájom si pomáhať. Náš názov „Veselí cyklisti“ je oprávnený a preveril ho aj tento náš výlet.

Milan Perfecký

———————————————————————————————————————————————–

Ahojte Veselí cyklisti, trvalo mi trochu dlhšie než som si zrechnovala pocity z našej cyklotúrky. Nepasoval mi prvý deň, najmä nástup, nakladanie, vykladanie a skladanie bicyklov a batožiny. S odstupom času a so zážitkami z ďalších dní vnímam prvý deň ako časť inej akcie a hovorím o tom s úsmevom. Už prvé ubytovanie to natoľko vylepšilo, že som sa začala tešiť a zostala len obava, aby som to zvládla. Kilometre rýchlo ubúdali, najmä tie ranné po nábreží Dunaja a pod tieňmi stromov. Každý deň bol pre mňa lepší, telo si zvyklo a atmosféra v peletóne bola napriek neúprosnej horúčave super. Ani neviem ako a v nedeľu sme boli v cieli a ja s vami! V súčasnosti je to môj vrchol a možno aj zostane. Som rada, že som tú cestu mohla absolvovať s vami, ďakujem za vašu toleranciu k mojím „výkonom“. Ste veselí a najmä pohodoví cyklisti a želám každému veľa šťastných kilometrov.

Eva Hamarová

———————————————————————————————————————————————–

Pocitová správa k cyklotúre Passau – Bratislava

Nie je to tak dávno, čo som sa dal na bicyklovanie na dlhšie trate, pred tým to boli skôr cyklo-vychádzky v užšom Bratislavskom priestore. Začal som z ostra pred dvoma rokmi, a to hneď Endorfíňackou cyklotúrou z Viedne do Bratislavy. Skoro som dušu vypľul (nie tú bicyklovú). Odvtedy sa čo-to pomenilo a po ódových spomienkach priateľov na ich cyklotúru Passau – Bratislava som sa začal s myšlienkou na túto (tor)túru pohrávať aj ja. Veď to dal už kde-kto a vraj to bolo úžasné, čo bolo tiež dosť srdnato motivačné. A potom sa tá myšlienka rozvinula v reálny zámer Endorfínu, hlavne vďaka Milanovi. To mu asi nikto nezabudne …

Ešte aj po finálnom rozhodnutí som sa na tento turistický projekt pozeral s rešpektom a skôr s obavami. Dám to vôbec? Avšak v júni sme sa boli previezť po prekrásnom mestečku Krems vracajúc sa z inej cyklo-akcie a vtedy som sa začal na Passau – BA tešiť. Nerobil som si veľké ilúzie, hlavne koľko toho uvidíme z historických pamiatok a prírodných krás. Ideme podľa pripraveného plánu CK Adrentour v skupinke našincov, prispôsobíme sa, čo tiež asi nebude vždy jednoduché – však sme takí, akí sme.

No tých šesť dní vskutku stálo za to. Pekné spomienky na prežité aj videné vo mne stále pretrvávajú a navyše ich evokujú skvelé Marcelove a Milanove fotky. Veľkolepé  dómy sv. Štefana v Passau a sv. Márie v Linz, malé kostolíky v malebných mestečkách, hrady, kaštiele a zámky na kopcoch po oboch brehoch Dunaja, úžasné námestíčka a uličky v historicky dobre zachovaných centrách miest a dedín, ktoré niekomu možno pripomínali raz francúzsku riviéru alebo inde Toskánsko, strmé lesnaté svahy nad Dunajom medzi Passau a Linz, parádne udržiavané sady a vinice v údolí Wachau, rozsiahle nábrežia vo Viedni s UNO City a na záver nekonečná hrádza pred Hainburgom, z ktorej bolo z veľkej diaľky vidno kopec Hundsheimerberg, len ten sa (potvora) akosi pomaly približoval a pomedzi to sem-tam kúpanie v Dunaji alebo v jazierku. Atmosféra, na rozdiel od tej  hydrometeorologickej, ktorá bola horúca a dusná, bola príjemne družná, občasne až krásne kooperatívna a hlavne veselá, a to aj napriek občasnému pofrflávaniu a uvoľnenejšiemu pudu sebazáchovy pri dodržiavaní dopravných predpisov (aj sa čudujem, že sa za celú cestu nič vážne nestalo).

Pre mňa to bol jeden krásny životný zážitok. Ďakujem priatelia!

A čo bude ďalšia destinácia? To sa ešte uvidí, ale na začiatok … idem zajtra do roboty na bicykli. Normálka ma to bicyklovanie začalo baviť.  🙂

 

Vlado Z.

———————————————————————————————————————————————–

Zázračné uzdravenie alebo Kam sa podel Mr. Hyde?

Dr. Jekyll mal šťastný život. Nič mu nechýbalo, nič ho netrápilo, všetci ho mali radi. Teda okrem papagája Vydriducha, ale ten nemal rád nikoho. Jeho klietka bola postrachom pre celú ulicu. Pre každého mal šťavnatú nadávku a najradšej zo všetkého prezrádzal intímne aféry, ktoré zahliadol z okna.
U Dr. Jekylla býval už 16 rokov a vedel o ňom úplne všetko. Pamätal si, že Dr. Jekyll ho kedysi dávno kúpil na trhu od bývalého piráta s drevenou nohou za nie malú sumu a že ho priniesol domov pani Jekyllovej, vtedy ešte Slobodovej, ako zásnubný darček. Prvé slovo, ktoré Vydriduch mladej slečne povedal, bolo Slepica a odvtedy sa tí dvaja neznášali. Vždy, keď išla slečna Slobodová okolo jeho klietky, vrieskal na ňu oplzlé vety a ona mu za trest dávala do žrádla mentol, aby sa mu ťažšie rozprávalo. Niekedy, keď to prehnal s jedlom, nevedel potom nič poriadne povedať, iba sipel nemé kliatby smerom k podľa neho hroznej žene. Pani Jekyllová, vtedy ešte Slobodová, nakoniec naliehaniu Dr. Jekylla ustúpila, prijala jeho ponuku k svadbe a nasťahovala sa k nemu. Okrem nezhôd s Vydriduchom sa ich manželstvo začalo celkom šťastne. Dr. Jekyll chodil do práce, ona sa mu zatiaľ starala o domácnosť.
Vydriduch si matne spomínal, že Dr. Jekyll mal veľmi veľa známych z práce a že niekedy prišli niektorí na návštevu. Pani Jekyllovej zo začiatku tieto návštevy imponovali, rada sa pred všelijakými študovanými pánmi z mesta vykrúcala a nosila na stôl. Pri takejto príležitosti vždy vytiahla strieborný servis, napiekla nejakú dobrú sladkosť alebo navarila nejaké ľahšie mäso. Páni z mesta však holdovali nadmernému pitiu a jej manžel takéto ťažké oslavy horšie znášal. Väčšinou sa pokúšal s ostatnými držať krok a takmer vždy mu to bolo osudné. Kým páni z mesta ešte ani nezačali rozprávať sprosté vtipy, Dr. Jekyll už kikiríkal, trieskal päsťou po stole a nalieval víno mimo pohárov. Keď ostatným začali brunátnieť líca, Dr. Jekyll práve plakal nad tým, ako urazil svoju ženu, keď ju chcel pred všetkými pobozkať na holý zadok. Následne si oprel hlavu o stôl a zaspal. Chlapi ho vtedy na žiadosť pani Jekyllovej zdvihli a preniesli do spálne. Cestou sa im väčšinou ešte stihol poslintať alebo povracať. Pani Jekyllová ostávala v roli hostiteľky osamotená a podguráženým chlapom sa v očiach mihali rôzne zvrhlé chúťky, ktoré niekedy končili kradmými bozkami, niekedy potľapkaním po zadku, niekedy oblápaním okolo pásu a zatváraním sa do kúpeľne alebo do niektorej z izieb.
Keď sa Jekyllovcom narodila prvá dcérka, Dr. Jekyll sa na pár mesiacov upokojil. Prestal si domov vláčiť svojich kamarátov a kolegov a venoval sa rodine. Vydriduch napriek svojej drsnej povahe vybadal, že pani Jekyllová prežíva jedno veľmi šťastné obdobie. Dr. Jekyll sa ponáhľal z práce rovno domov, brával dcérku na prechádzky, ukazoval jej zaujímavé miesta a šušľavo sa jej prihováral. Pani Jekyllová počula od iných žien, že chlapi sa väčšinou o svoje deti začínajú zaujímať až neskôr. Že vo fáze kočíkovania a prezliekania plienok sa skôr rodičovským povinnostiam vyhýbajú, venujú sa svojim záľubám a práci. Dr. Jekyll však do tejto kategórie nepatril. Bol naozaj vzorný otec.
Meniť sa to začalo až vtedy, keď malá Karolínka začala chodiť do jasieľ a narodilo sa im druhé dievčatko. Dr. Jekylla opakovanie celého procesu nebavilo a nebavilo ho ani to, že jeho žena naňho nemá čas. Stále sa venovala deťom, vareniu, praniu, žehleniu, upratovaniu, vareniu, žehleniu, deťom, to isté dokola…Keď sa jej pokúšal vo vzácnych chvíľkach samoty a pokoja dotknúť, odťahovala sa a bránila sa, že je celý deň s deťmi, tak nech ju nechá aspoň chvíľku na pokoji. Vtedy sa väčšinou zdvihol a odišiel z domu.
Čas plynul, deti rástli, pani Jekyllová starla a starol aj Vydriduch. Jeho záľuba v pozorovaní okolia však nijako neochabla a preto si všimol, že za tých niekoľko rokov, kedy z malých dievčat vyrástli nádherné slečny a z mladej svižnej pani Jekyllovej sa stala zrelá dáma v stredných rokoch, sa najväčšia zmena udiala s Dr. Jekyllom. Pohľad sa mu zakalil, žilky okolo nosa popraskali, vypadali mu vlasy, pokožka zožltla, telo stratilo niekdajšiu pružnosť a silu. Z Dr. Jekylla ostal tieň, ktorý sa nenápadne plazil po byte a ak náhodou narazil na niektorého člena domácnosti, okamžite sa stiahol do seba. Bál sa pozerať deťom aj manželke do očí, bál sa s nimi rozprávať, bál sa ich dotýkať. Deti a manželka ten strach samozrejme vycítili. Začal podlamovať ich city, lásku premenil na ľútosť a úctu na pohŕdanie. Postavil sa medzi Dr. Jekylla a zvyšok rodiny, čím jej zabránil, aby mu podali takú potrebnú pomocnú ruku. Radšej vytvorili akýsi ochranný pakt, chodili spolu na výlety a na nákupy a hlavu rodiny od seba celkom odstrihli.
Jedného dňa sa na dverách Jekyllovcov v nezvyčajný deň a v nezvyčajnú hodinu ozval zvonček. Pani Jekyllová si stiahla neupravené vlasy do gumičky a spoza dverí sa opýtala:
„Kto je?“
Za dverami postávali dvaja páni v baloniakoch.
„Dobrý deň, komisár Šlachta. Potrebujeme s vami hovoriť, pani Jekyllová.“
Pani Jekyllová odchýlila dvere, poistnú retiazku zatiaľ nechala zatiahnutú.
„Čo si prajete?“
„Pani Jekyllová, máme odôvodnené podozrenie, že váš manžel sa predvčerom v noci dopustil trestného činu pokusu o znásilnenie. Môžeme ísť na chvíľku dnu?“
Pani Jekyllová ostala pár sekúnd zarazene stáť, potom otvorila dvere dokorán a ustúpila nabok. Dvaja muži mlčky vošli dnu.
„N-n-nech sa páči. Prejdite ďalej.“
Pani Jekyllová sa pomaly spamätávala. Muži v baloniakoch sa presunuli do jedálne.
„Pani Jekyllová, nebudeme vás zdržiavať, chceme sa len spýtať, či viete, kde bol váš manžel v noci z piatka na sobotu“, zahájil starší z pánov naučenú konverzáciu.
„To vám veru neviem povedať. Včera som ho videla naposledy ráno, skoro ráno, ponáhľal sa ako vždy do práce. Bolo mi to čudné, pretože v sobotu väčšinou do práce nechodí. A zatiaľ sa nevrátil, práve som sa začala znepokojovať, čo sa mu mohlo stať. Volala som aj jeho kolegovi, tomu sa však tiež neohlásil.“
„Rozumiem“, pokračoval vyšetrovateľ. „Neviete náhodou, kam zvykol chodievať z práce? Či nemal nejaký obľúbený podnik alebo známych, kde sa zdržiaval častejšie?“
„To vám veru neviem povedať. Už dlhšie máme rodinné problémy, manžel doma trávi veľmi málo času. Z práce chodieva ešte zrejme na rôzne podujatia, oslavy, koncerty, posedenia…málo sa rozprávame, takže…naozaj neviem.“
Komisár sa pozrel na svojho kolegu.
„Pani Jekyllová, my vám zatiaľ veľmi pekne ďakujeme za ochotu. Keby sa náhodou manžel objavil, mohli by ste nám zavolať?“, podával jej vizitku. Iba prikývla a chcela pánov odprevadiť na chodbu, keď sa z Vydriduchovej klietky ozvalo:
„Hovno!“
Muži zákona ako na povel zastali.
„Čo to bolo?“
„To je náš papagáj, Vydriduch. Nehnevajte sa naňho, je to hulvát. Ticho buď, ty potvora!“, otočila sa pani Jekyllová smerom ku klietke.
„Vie rozprávať?“
„Áno, vie, len je ťažké sa s ním dohodnúť. Hovorí len vtedy, keď chce a len to, čo chce.“
„Ako dlho ho máte?“
„Dlho, možno 15, možno 16 rokov. Vlastne som ho od manžela dostala tesne pred svadbou.“
Komisárovi sa samou zvedavosťou natiahla tvár a rozšírili nozdry.
„Mohli by sme si ho na pár dní požičať? Mohol by nám veľmi pomôcť.“
„Samozrejme, pán komisár, len si ho berte, aspoň tu bude chvíľku ticho.“
„Ďakujem pekne. Ako sa voláš, fešák?“, otočil sa komisár na papagája.
„Hovno!“
Komisár sa pozrel na pani Jekyllovú a previnilo sa usmial. Pokrčila plecami, ale nepovedala nič. Komisár sa na pozdrav dotkol okraja klobúka a spolu s kolegom vykročili na odchod.

Vydriduch mal na papagája z provinčnej metropolky mimoriadne bohatú slovnú zásobu a keď polícia dostala od Slobody zvierat povolenie na jeho vypočutie, zasypal vyšetrovateľov najhrubšími výrazmi, aké boli kedy z koho úst vypustené.
„Hovno!“, zreval komisárovi rovno do tváre.
„Slepica!“, nešetril ani zapisovateľku.
„Mám to zapisovať?“, opýtala sa. Komisár iba prikývol. Pochopil, že s papagájom bude ťažká robota.
„Kde si bol minulý týždeň v noci z utorka na stredu?“, položil Vydriduchovi prvú otázku.
„Hovno!“
Komisár sa pozrel na zapisovateľku. Vrátila mu spýtavý pohľad. Opäť iba odovzdane prikývol.
„Býval si v spoločnej domácnosti s Dr. Jekyllom?“
Druhý pokus.
„Hovno!“
Zase neúspešne. Komisár si vložil do úst cigaretu a zapálil si. Zapisovateľka usilovne vyťukávala tretíkrát to isté slovo. Vonku bola hmla a padal drobný dážď.
„Mr. Hyde…“, zakrákoral papagáj.
Komisárovi zabehol modrastý chuchvalec dymu.
„Čo je s Mr. Hydom?“
„Hovno!“
Komisár chcel pristúpiť ku klietke, potom si to rozmyslel a ďalej pozoroval ulicu. Ticho začalo byť veľmi ťaživé.
„Mr. Hyde sa vynoril vždy zvonku“, rozhovoril sa zrazu Vydriduch.
„Nikdy som ho nevidel vychádzať z domu. Najprv som si myslel, že je to hosť, čo prespáva u Dr. Jekylla, keď doktor nie je doma. Ale Mr. Hyde každé ráno zmizol a objavil sa doktor.“
„Kedy si si prvý raz všimol Mr. Hyda?“
„Hovno!“
Komisár začínal byť unavený. Vonku sa nič nedialo.
„Mr. Hyde chodieval k Jekyllovcom veľmi neskoro, bol veľmi hlučný a škriepny. Často pani Jekyllovej vynadal do fľandier, párkrát jej dal facku. Vždy sa pustila do plaču a Mr. Hyde sa ešte viac rozčertil. Ak boli deti ešte hore, naháňal ich po byte a vrieskal, že sú bastardi a že im v živote nekúpi ani auto ani dom. Staršiu z dievčat často obchytkával okolo zadku a keď sa s ňou chcel zavrieť do kúpeľne, pani Jekyllová sa naňho vrhala a s plačom ho prosila, nech dievčaťu neubližuje a nech si radšej vezme ju. Vždy ju strašne zmlátil.“
„Čo robil vtedy Dr. Jekyll?“
„Hovno!“
Zapisovateľka si slovo hovno predpísala na desať strán dopredu. Vydriduch po povinnej prestávke prestal byť urazený za skákanie do reči a pokračoval v spomienkach.
„Dr. Jekyll býval večer málokedy doma. Objavoval sa skoro ráno, bol prekvapivo tichý a snažil sa s nikým nestretnúť. Jeho prvá cesta viedla vždy do kúpeľne, kde sa prisal ústami k vodovodu a dlhé sekundy hltavo pil. Bol strapatý, väčšinou oblečený v rovnakých šatách, v akých prišiel večer predtým Mr. Hyde. Keď sa dal doktor ako tak do poriadku, odchádzal z domu.“
Komisár sa chcel spýtať, kam chodil, ale radšej si zahryzol do jazyka.
„Hovno!“
„Ja sa na to môžem…“, komisár zahasil špak a veľavýznamne sa blížil ku klietke.
„Hajzlík malý smradľavý, na koho si tu otváraš zobák?“
Chytil Vydriducha za krk, až mu oči vyliezli z jamôk.
„Chŕ-chŕ-chŕ!“
Papagáj sa tváril, že chce povedať niečo extrémne dôležité. Komisár povolil zovretie.
„Chŕŕhovno!“
Komisár pritlačil, potom nechal napoly priduseného papagája padnúť na dno klietky. Dlhú chvíľu sa nič nedialo. Papagáj mal dokonca problémy prehovoriť, aby to takmer posvätné nič nenarušil. Nakoniec to prekonal a predsa spustil.
„Do práce. Chodil do práce.“
Komisár mal pripravených dvadsať otázok. Nepovedal však nič. Čakal. A dočkal sa.
„Kedysi dávno chodil Dr. Jekyll z práce rovno domov. Potom zrazu prestal chodiť domov úplne. Ráno odišiel a už sa nevrátil.“
Komisár dávno vedel, že Mr. Hyde a Dr. Jekyll sú tá istá osoba. Tešilo ho pomyslenie, že má vyššie IQ ako papagáj. Dokonca presne vedel aj to, ako dochádza k premene Dr. Jekylla na Mr. Hydea a opačne a že potrebuje od papagája vymámiť dôkaz. Problém bol v tom, že papagáj mu neodpovedal na otázky a nechcelo sa mu čakať, kedy sa v rozprávaní sám dostane k podstatným informáciám. Rozhodol sa, že nechá papagája so zapisovateľkou a odskočí si oproti cez ulicu na kávu. Aspoň príde na iné myšlienky, možno ho cestou niečo napadne.
„Slečna Tichá, na chvíľku si odbehnem. Keby ma niekto hľadal, som oproti.“
Zobral si kabát a vybehol do dažďa. Slečna Tichá sa placho pozrela na papagája, potom sa zatvárila, že študuje vytvorený dokument.

„Čo to bude, pán komisár?“
„Presso s mliekom, bez cukru.“
Komisár si sadol do tmavého boxu pre dvoch. Práve si chcel usrknúť z horúceho nápoja, keď sa objavil jeho kolega Hríbek. Obidvaja sa zatvárili prekvapene.
„Ahoj, Oliver. Poď si na chvíľu prisadnúť, musím ti voľačo povedať.“
„Čo také?“, zviezol sa Hribek vedľa neho.
„Práve som hovoril s papagájom. Teda…hovoril je možno silné slovo. Skôr som ho počúval a znášal jeho urážky.“
„A čo si sa dozvedel?“
„Spomína nejakých dvoch chlapov, ktorí bývali naraz u Jekyllovcov, ale to je samozrejme somarina. Býval tam iba Dr. Jekyll, ale podľa všetkého je to ožran a výtržník. Zrejme chodí domov pravidelne opitý ako bomba a robí bordel. Nečudujem sa, že je jeho žena taká vyhúkaná. Vraj obťažuje deti, huláka, mláti ju.“
„Tak to neni prvý ani posledný.“
„To je pravda.“
„A čo z toho pre nás vyplýva?“
„Zatiaľ nič. Zatiaľ asi toľko, že chlapík sa niekde pekne sundal, porobil nejaké sprostosti, potom išiel domov, nič si nepamätal a niekto ho udal. Dozvedel sa to, naplašil sa, lebo keď nie je ožratý, tak je asi celkom krotký, a teraz sa bojí ísť domov aj do roboty. Jednoducho zdrhol.“
„Mali by sme ho asi nájsť.“
„To je jedna vec. Druhá vec je, že zatiaľ nemáme ani jeden dôkaz, pani, ktorá ho udala, nemá svedkov, máme iba jej tvrdenie. Jedine že by sa priznal.“
„To pochybujem. Má vplyvných známych, určite sú medzi nimi aj právnici. Čo papagáj? Nepovedal niečo dôležité?“
„Práveže nič, stále si melie svoje dookola a samozrejme to korení nadávkami. Ale nechal som ho tam s Ingrid, možno sa jej podarí niečo z neho dostať. Dopijem a pôjdem ich skontrolovať. Dáš si niečo?“
„Nie, ďakujem. Môžem ísť s tebou?“
„Jasné, pred tebou sa možno otvorí.“
Komisár zaplatil a obaja muži sa pohli smerom k osvetlenej kancelárii na poschodí.

„Tak ako, Ingrid, už sa priznal?“
Ingrid bola červená ako krv. Najprv sa nevedela vyjachtať, potom sa z nej vyvalil nezastaviteľný prúd výčitiek.
„Komisár, ten vták je zvrhlík a perverzné prasa. Celý čas mi dával nemravné návrhy a žmurkal na mňa ľavým okom. Keď som sa tvárila, že si ho nevšímam, začal mávať krídlami a ukazovať mi zadok. A vynadal mi do najhorších vecí na svete, radšej som to ani nezapisovala.“
Komisár sa v duchu usmieval.
„Povedal niečo, čo by nám mohlo pomôcť?“
„Jednu vec, komisár. Povedal, že niektorý večer prišiel Dr. Hyde domov krvavý ako po nejakej bitke, moment, toto ďalej neviem prečítať…ukážka…nie, ukážko, aha ukáž kozy…“
Slečna Tichá opäť očervenela. Komisár si jej rozpaky nevšímal.
„A ďalej? Prišiel krvavý a?“
„Aha, no a že ráno sa pani Jekyllová Dr. Jekylla pýtala, kde si roztrhal sako. Povedal, že sa zachytil o dvere v električke, ale vyzeralo to ako stopy po ostatnom drôte. Rýchlo si vraj vymenil sako a utekal von.“
„Hm, dátum náhodou nepovedal.“
„To nie, ale povedal, že to bolo čudné, pretože v sobotu väčšinou do práce nechodil. Takže to muselo byť v piatok.“
Komisár sa natiahol po tabatierke, ale zistil, že je prázdna. Vrátil ju späť na miesto a premýšľal nad tým, či súd uzná nepriame svedectvo papagája ako relevantný dôkaz. Mal pochybnosti, ale rozhodol sa, že to skúsi.

„Prosím?“
„Je tam komisár Šlachta?“
„Pri telefóne.“
„Dobrý deň, pán komisár, tu je pani Jekyllová. Chcem vám povedať, že manžel leží na detoxikačnom oddelení na psychiatrii. Práve mi odtiaľ volali.“
„Výborne, pani Jekyllová, ďakujem pekne, že ste sa ozvali.“
Zložil. Pani Jekyllová ostala ešte chvíľku zapozeraná na farebný displej.
„Máme ho, Oliver, je na psychiatrii.“
„Na psychiatrii?“
„Áno, na detoxe.“
„Aha, tak to máme ešte fúru času.“
„Ako to myslíš?“
„No, týždeň bude trvať, kým sa dá dohromady tak, aby mohol súvisle premýšľať a rozprávať. Potom nás k nemu možno vpustia.“
„Aj keď máme podozrenie na vraždu?“
„Áno.“
„Do riti.“

Keď sa doktor Jekyll prebral z opileckej kómy, bolo mu príšerne. Bolela ho ľavá strana tváre, ale nemohol sa ani ohmatať, pretože ruky mal priviazané k posteli. Chcel zakričať o pomoc a hoci sa mu horko ťažko podarilo rozlepiť zoschnuté pery, vyšiel z neho iba neurčitý chrapot. Vzdal to, zavrel oči a ostal odovzdane ležať. Celý svet sa s ním rozkrútil a práve keď sa začal prepadávať do hlbokej priepasti, pocítil dotyk na pravom predlaktí.
„Áá, tak pán pacient sa nám prebral.“
Bodrá nadrozmerná sestrička ho matersky potľapkala po zdravej strane tváre.
„Ako sa dnes máme?“
Vyvalil na ňu krvavé bielka. Oči mu behali z jednej strany na druhú, viečka sa mu šklbali v nepravidelných záchvevoch.
„No, nevyzeráte moc dobre. Ale to ste nevyzerali ani včera, keď vás doviezli. Čo ste to navystrájali, pán Jekyll?“
Dobrosrdečne sa naňho usmievala. Pokúsil sa jej úsmev vrátiť, ale vyšla mu z toho iba kŕčovitá bolestivá grimasa.
„Netrápte sa, ste dobitý ako profesionálny boxer. Prinesiem vám čaj a niečo ľahšie na zjedenie.“
Postupne uvoľňovala popruhy, ktorými bol pripútaný na lôžko. Pomaly sa posadil. Okamžite sa ho zmocnil závrat, mal pocit, že ak si hneď neľahne, tak sa zrúti na zem a už nevstane. Oprel sa o zoslabnuté paže. Konečne sa mohol dotknúť vlastnej tváre. Nesmelo si ohmatával boľavú čeľusť aj opuchnuté oko. Ukradomky sa pozrel za sestričkou. Bola preč, tak sa potajomky preplazil k zrkadlu.
„Áááá…“
Naplašil sa. Pozeral sa naňho netvor, krvavá modrobrunátna tvár opilca a bitkára.
„Pane bože, to snáď nie som ja.“
Zviezol sa späť na posteľ. Nebol schopný premýšľať ani nič rozumné robiť. Iba sedel a civel do prázdna.
„Tak čo, je vám trochu lepšie?“
„Kde som?“
„Na psychiatrii, prosím pekne. Aj keď najprv sme si mysleli, že patríte na chirurgiu. Prišli ste dokaličený ako v druhej svetovej.“
Sestrička mu živo ponúkla čaju.
„Pite, bude vám lepšie.“
Napil sa. Okamžite ho naplo na dávenie a vychrstol vypitý čaj spolu so žalúdočnými šťavami priamo na podlahu. Sestrička si len povzdychla.
„Ach jo, dnes bude ťažký deň.“

Dr. Jekyll sa po týždennom pobyte na detoxikačnom oddelení dal ako tak do poriadku a práve keď ho mali prepustiť do ambulantnej liečby, oznámili mu, že má návštevu. Obul si erárne umelohmotné papuče, cez plecia si prehodil obdratý pásikavý župan a pobral sa na recepciu. Videl tam svojho ošetrujúceho psychiatra a dvoch pánov v dlhých kabátoch.
„Dr. Jekyll, títo dvaja páni sú z kriminálnej polície. Chcú sa vás niečo spýtať.“
Dr. Jekyllovi na okamih zamrelo srdce v hrudi. Presne vedel, kvôli čomu prišli. V sobotu ráno mu volal známy, ktorý robil na polícii, že im prišlo udanie na jeho osobu z dôvodu pokusu o znásilnenie. Strašne sa zľakol, manželke povedal, že musí ísť okamžite do práce a len tak naverímboha vybehol z domu. Vonku mu nenapadlo nič lepšie, len ísť na pohárik do najhoršieho bufetu pri stanici, kam nikdy predtým nechodil. Bolo tam zopár mestských povaľačov, takže nakoniec neostalo pri jednom poháriku a prebral sa až na psychiatrii. Nepamätal si nič z piatka ani zo soboty. Mal tam jednu veľkú pamäťovú dieru.
„Dobrý deň, Dr. Jekyll, som komisár Šlachta, toto je môj asistent seržant Hríbek.“
Podali si navzájom ruky.
„Dr. Jekyll, mohli by ste nám prezradiť, čo ste robili minulý týždeň v noci z piatka na sobotu?“
Vedel, že sa ho na to opýtajú. Udrel pohľadom o zem. Potom pokrčil ramenami a priznal sa.
„Neviem, komisár.“
„Tak ale niečo si snáď z toho dňa pamätáte.“
„To áno, cez deň som bol ako vždy v práci. Potom nás kolega pozval na výstavu fotografií, trochu sa tam pilo, odtiaľ sme si išli ešte sadnúť na pohár vína, to bolo, počkajte…“
Dr. Jekyll sa zamyslene poškrabal na brade.
„Fuh, neviem. Nebolo to ďaleko od miesta vernisáže, išli sme tam peši.“
„Dokedy ste tam asi sedeli?“
„Pán komisár, takto vám poviem. Posledné, čo si pamätám, bol záchod vo vinárni. Sedel som v kabínke, krútila sa mi hlava a rovno oproti mne na dverách bol nakreslený obrovský chlpatý penis a nejaký oplzlý nápis. Obrázok ma rozosmial, ale ako som sa začal natriasať, tak som sa povracal. A potom som sa prebudil doma v strašnom stave. Bol som krvavý a dotrhaný, vôbec som nevedel, čo sa stalo.“
Zmĺkol. Pri tej spomienke mu bolo do plaču.
„Čo ste robili potom?“, nedal pokoj komisár.
„Snažil som sa doma moc nezavadzať, nahádzal som veci do pračky, trochu som sa umyl, no a vtedy mi zavolal Emil a povedal mi o tom udaní.“
Teraz sa naozaj rozplakal. Vyšetrovatelia úctivo počkali, kým sa dobitý Dr. Jekyll spamätá.
„Lenže ja som nič také neurobil, verte mi, komisár. Pred ženami som bol vždy plachý, určite je to nejaký omyl.“
„Takže viac nám neviete povedať?“, komisár Šlachta zachoval vecný tón. Dr. Jekyll ľútostivo pokrútil hlavou.
„Ozveme sa vám.“
Obaja muži bez rozlúčky odkráčali. Dr. Jekyll ostal so svojím svetobôľom sám.

„Tak čo si o tom myslíš?“
„Mám pocit, že neklame. A vyzerá príšerne. Vyzerá, že ak sa aj náhodou pokúsil o znásilnenie, dotyčná ho dobila do krvi. Mal vlastne šťastie, že to prežil, mohol by podať protižalobu za ublíženie na zdraví.“
Komisár sa zasmial. Potom opäť zvážnel.
„Prečo by naňho potom tá štetka podávala udanie?“
„Pomsta?“
„To neviem, pri udaní uviedla, že Dr. Jekylla nikdy predtým nevidela.“
„Ešte by to mohlo byť kvôli prachom, ale Jekyllovci zase nie sú takí nadpriemerne bohatí.“
„To veru nie sú. Ešte mi napadlo, že možno sa v ten večer naozaj s niekým vonku vyspala a potrebovala pred manželom výhovorku, prečo má riť aj kolená od trávy.“
Teraz sa zasmial Hríbek.
„Tak to by som v živote nevymyslel.“
„Teraz mám chuť postaviť sa na súde na jeho stranu. Myslím, že by sa to dalo uhrať tak, aby ho oslobodili z dôvodu duševnej choroby a aby ho poslali na pár mesiacov do cvokárne.“

Dr. Jekyll sa na psychiatrii pevne rozhodol, že s chlastom raz a navždy poriadne zatočí. Domov ho pustili v nedeľu ráno a celý deň sa naozaj alkoholu ani nedotkol. Doma ho síce okrem čerstvo vráteného Vydriducha všetci ignorovali, ale pokúsil sa na to nemyslieť. Večer si normálne ľahol spať, ráno sa svieži a oddýchnutý pobral do práce. Modriny na tvári pomaly žltli, ešte si ich trochu zamaskoval dermakolom.
V práci zacítil hranú odmeranosť a určitý druh tajnej spriaznenosti. Hlavne sekretárka Julka sa snažila vyzerať mimoriadne nenápadne a pritom mu skenovala hojacu sa tvár zakaždým, keď sa nedíval. Nakoniec to nevydržala.
„Doktor Jekyll, dnes vyzeráte oveľa mužnejšie ako obvykle.“
Doktor Jekyll sa celý naježil vnútorným strachom. Žiadna žena naňho takto priamo nikdy nezaútočila. A jeho vlastná už vôbec nie.
„Keby ste po práci náhodou nemali čo robiť, mohli by sme zájsť na kávu, čo vy na to?“, flirtovala sekretárka Julka ďalej. Dr. Jekyll pokrčil plecami, čo si Julka preložila ako jednoznačné áno a niečo si poznačila do pracovného diára.
„Tak platí, teším sa“, usmiala sa naňho víťazne. Dr. Jekyll rýchlo odkráčal smerom k výťahom a až na medziposchodí si všimol, že mal pôvodne namierené úplne inam. Bol popletený ako 17-ročný pubertiak.
Pri návrate do kancelárie natrafil na kolegu, s ktorým bol naposledy vonku.
„Čau Roberto!“, zahulákal naňho rozjarene.
„Kde sa túlaš, človeče? Zháňali ťa tu všelijakí čudní ľudia.“
Dr. Jekyll chcel niečo povedať, ale kým si dal dohromady myšlienky, kolega mlel ďalej.
„Vraj si mal vonku nejaké nepríjemnosti, že si sa zaplietol s nejakou pipkou?“
Kolega poplieskal Dr. Jekylla po pleciach a srdečne sa rozosmial.
„To by som do teba nikdy nepovedal. Tichý človek ako ty, čo ešte aj keď chce niekomu vynadať, tak najprv poprosí a potom poďakuje…Poviem ti, ostal som kukať ako sova. Aj som chcel chlapíkom povedať, že sa asi pomýlili, ale vyzerali velice presvedčene. Tak vravíš, že ťa teda nakoniec pustili?“
Po tejto vete sa mu kolega lepšie prizrel.
„A čo to máš preboha pod okom? A tuto okolo nosa? Vyzeráš, ako keby si sa učil prerážať hlavou múr. Robo Robo, žena čo ti na to povedala? Či pre istotu nič?“
Znovu sa rozosmial nákazlivým smiechom.
„No nič, musím utekať, počuj, dakedy si musíme ísť sadnúť na drink a všetko mi porozprávaš pekne do detailov, nič nevynecháš, preháňať môžeš, dobre?“
Posledná kamarátska rana po chrbte a kolega odcválal hore schodmi. Dr. Jekyll ostal chvíľku stáť. Nejako sa mu nedarilo uveriť tomu, že ľudia sú naňho po jeho prúseroch tak nejako hrdí. Dokonca aj jednonohý vrátnik mu ráno utekal o palici oproti a vlastnoručne mu privolal výťah.
Do popoludnia sa nejako pomotal po kancelárii a o pol štvrtej mu zaklopala na dvere Júlia vychystaná na odchod.
„Tak ako, pán doktor? Nachystaní sme?“
Nevýrazne sa usmial.
„Ale no tak, nebude to také hrozné. Dáme si čaj, posedíme si a pôjdeme domov.“

Pani Jekyllová pri návrate z obchodu automaticky otvorila schránku a bola by ju hneď zavrela, pretože poštu dostávali naozaj zriedkavo, keby sa z nej nevysypala na zem podlhovastá úradná obálka. Adresátom bol jej muž. Strčila ju medzi kuracie krídla a toaletný papier, že ju doma nechá Dr. Jekyllovi na pracovnom stole. Pri vybaľovaní ju aj naozaj odložila, kam pôvodne chcela, akurát po večeri, keď sa manžel neobjavoval, začalo jej vŕtať v hlave, čo tam asi tak môže byť. Tušila, že to bude mať niečo spoločné s poslednými udalosťami. Nakoniec sa rozhodla, že ju otvorí. Na dvakrát preloženom papieri bolo vytlačené predvolanie na súd. O týždeň v pondelok. Zamrzelo ju, že ju manželove vylomeniny stále dokážu takto rozhádzať. Predsa sa už skoro desať rokov takmer nerozprávajú, postavila si voči nemu vysokánsky emočný múr a schovala zaň aj obidve dcéry. Predsa nie je možné, aby sa teraz, keď už by mala byť naozaj imúnna, kvôli takejto pletke rozsypala na prach. Ľahla si do postele a snažila sa čítať. Potom to vzdala, pretože dvakrát prečítala tú istú stranu od hora až dolu a stále si nepamätala ani slovo. Niekoľko hodín sa márne pokúšala zaspať, cielene sa prepadávala do hladiny alfa, kde si sama seba predstavovala ako hlboko spiacu bytosť, dvakrát vstala a zacvičila si strečingové cvičenia, ktoré by mali spôsobiť prirodzenú únavu, ale hodiny v kuchyni odkukali tretiu a stále bola hore. Pochopila, že musí niečo urobiť a rozhodla sa, že sa s Robertom porozpráva. Hneď ako sa vráti. Nebude to odkladať, ani nepočká, kým sa vyzuje a vymočí. Pekne zhurta naňho vybehne hneď v predsieni, nech to má z krku. A keď sme pri tom, kde je zase ten starý opilec? Mal byť dávno doma. Ak sa niekde ožiera a domov sa príde iba vyspať, nech si ma neželá, zastrájala sa v duchu.

Pani Vyskočilová dostala rovnaké predvolanie ako Dr. Jekyll. Dôležito si odkašlala, stiahla si sukňu kúsok nad pekne formované kolená a prekráčala k manželovi do obývačky.
„Drahý?“
Pán Vyskočil sedel na koženom gauči a sledoval správy. V pozadí scény na obrazovke lietal prach a úlomky áut a budov a pred tým všetkým bola veľká hlava reportéra, ktorý dianie komentoval vysokým vzrušeným hlasom.
„Čo je, miláčik?“
„Prišlo mi predvolanie na súd kvôli tomu, ehm, znásilneniu.“
Pán Vyskočil vypol zvuk. Ostalo hlboké veľavravné ticho. Pán Vyskočil sa zahniezdil. Kožená sedačka hlučne zastonala. Pomaly otočil hlavu späť k obrazovke a chystal sa pridať hlasitosť.
„Nič mi k tomu nepovieš?“
„Čo by som ti mal k tomu povedať?“
„Neviem, že ťa to mrzí…že tam pôjdeš samozrejme so mnou…že tomu stále nemôžeš uveriť, že tomu hajzlovi rozbiješ hubu.“
„Asi najprv počkám na rozsudok. Ešte to môže byť kľudne celé opačne.“
„Jak myslíš opačne?“
Poctivá žena v pani Vyskočilovej cítila, že sa musí brániť a že musí hlavne veľa a nahlas hovoriť.
„Chceš tým povedať, že ja som prepadla jeho, že som ho hodila v parku na zem a že som ho pretiahla?!“
Áno, to povedala dobre. Zranená poctivá žena sa musí brániť mužským slovníkom, inak jej manžel nebude rozumieť.
„Nie, to nechcem. Chcem povedať, že počkám na rozsudok a podľa toho si utvorím svoj názor.“
Hajzel! Prečo musí byť taký uvážlivý? Nemohol by jednoducho prísť k nej, objať ju a poľutovať? A potom si vypočuť, ako vlastne tá strašná vec celá prebehla? Snažila sa mu svoju verziu pravdivo popísať hneď v ten večer, kedy sa to stalo, ale prerušil ju a išiel na záchod. Vlastne ani nič nepovedal, iba odišiel a keď sa vrátil, ľahol si a zaspal. Predstavovala si to úplne inak. Že bude hromžiť, že bude celú noc pochodovať po spálni a nadávať na všetkých chlapov na svete a že ju bude chlácholiť, aby sa tým netrápila, že to nebola jej vina. Sem tam jej hlavou prebehla aj taká predstava, že jej vynadá a že ju zmláti a že potom sa jej ospravedlní a povie, že to tak nemyslel a ona sa mu v slzách oddá a bude to zúfalé milovanie po ťažkej rane osudu. Ale on zaspal! Netváril sa, normálne chrápal a chlpy v nose sa mu ohýbali pod vchádzajúcim a vychádzajúcim vzduchom.
„Ako myslíš“, povedala napokon, tresla dvermi a išla do svojej spálne. Televízor opäť začal vydávať zvuky najnovších správ zo sveta. Pán Vyskočil ich však nesledoval. Myslel na svoju ženu a na to, aká je to beštia. S istotou vedel, že ho podvádza a nechápal, prečo sa chce práve s týmto pánom súdiť kvôli znásilneniu. Meno Jekyll poznal z rozprávania, vedel, že pánko si občas strelí pár pohárov a že doma im to moc neklape. Ale nikdy nepočul nikoho hovoriť, že obťažuje ženy a že chodí po meste robiť výtržnosti. Navyše bol právnik, ak je na udaní jeho ženy čo len štipka lži, určite to odhalia. Práve keď sa mu zazdalo, že by možno mohol prísť na nejaké riešenie, vzdal sa celej tejto vnútornej polemiky a išiel sa radšej poprechádzať na terasu.

Dr. Jekyll sa vedľa Julky vliekol úplne zronene. Vôbec nevedel, o čom by sa mal so ženou v jej veku zhovárať. Zakaždým, keď mu napadla relatívne vhodná konverzačná téma, jeho plachšie ja mu mierne vyplazilo jazyk a potom mu pevne stislo čeľuste, takže von sa dostalo iba nezrozumiteľné zabrblanie. Zato Julke sa v konverzácii veľmi darilo. Džavotala na plné kolo, keď povedala niečo smiešne, vyvrátila k nemu hlavu a nazrela mu cez oči až do žalúdka. Potom mlela ďalej. Práve keď sa Dr. Jekyllovi zazdalo, že asi pôjde radšej domov a prečíta si večer nejakú knihu, Julka otvorila dvere na nejakej kaviarni a zatiahla ho dnu.
„Tak, a sme tu, pán doktor. Môžem vás volať Robert?“
Dr. Jekyll neprítomne prikývol. Nechal sa usadiť pri malom stolíku v rohu osvetlenom dopoly vyhorenou sviečkou v priesvitnom pohári a začal sa hrabať v nápojovom lístku. Kým sa stihol dopracovať k stránkam s nealko, prikvitol zle oholený čašník v domácich papučiach.
„Čo to bude, panstvo?“
„Ja vás poprosím gin s tonikom,“ prehodila Júlia nedbanlivo a nechala mladíka, aby na ňu civel, kým sa Dr. Jekyll nerozhodne. Dr. Jekyll však bol mimoriadne nerozhodný.
„Dvakrát“, zachránila situáciu Julka. Dr. Jekyll sa nadýchol, že zaháji rozhorčený nekompromisný protest, čašník však príležitosť na odchod vyhodnotil správne a zmizol za barom.
„Dnes som nechcel piť,“ povedal Dr. Jekyll a ani si nevšimol, že vnútorne má gin dávno odsúhlasený.
„Nebojte sa, Robert, jeden pohár ešte nikomu neuškodil“, položila mu Julka pestovanú ruku na stehno. Bolo mu to nepríjemné, ale za nič na svete by jej to nepovedal. To sa predsa nerobí.
„Tak na naše zdravie, pán kolega.“
Štrngli si. Julka si ucucla, Dr. Jekyll ešte chvíľu viedol vopred prehraný boj. Potom pohár prevrátil do seba a striaslo ho hnusom. Fuj, to je žbrnda!

Okolo piatej nad ránom začula pani Jekyllová podozrivý šramot. Dvere! Najprv sa zľakla, potom prišla na to, že to bude asi pán manžel. A že asi nešiel z práce priamo domov. Rozhovor, ktorý mala pôvodne pripravený, odložila na neurčito do nočného stolíka a išla sa pozrieť, v akom stave sa pán manžel nachádza. Bolo to zlé. Bol síce pri vedomí a vládal chodiť, ale to bolo tak všetko. Oblečený a obutý sa dovliekol do kuchyne, spustil sa na lavicu a bezmocne sa rozplakal.

V súdnej sieni to žilo. Na lavici obžalovaných sedel čerstvo oholený a upravený Dr. Jekyll, obžaloba na čele s pani Vyskočilovou naňho krivo zazerala z druhej strany miestnosti. Proces bol síce verejný, ale lavice pre publikum boli poloprázdne. Vzadu sedela pani Jekyllová s obidvomi dcérami, pán Vyskočil zakrytý novinami, pár študentov a nejakí stáli návštevníci, ktorí na súdne pojednávania chodili ako do kina. Hlavný sudca sa práve usádzal na svoje čestné miesto.
Ako prvého predvolali Dr. Jekylla. Po zložení prísahy sa nesmelo posadil na stoličku čelom k ostatným.
„Pán Jekyll, kde ste boli v noci z piatka na sobotu…“
Dr. Jekyll odpovedal potichu a placho, ale hovoril pravdu presne tak, ako si ju pamätal. Čiže dokopy toho moc nenahovoril. Povedal to isté, čo už raz rozprával komisárovi a jeho pomocníkovi. Ako išiel z práce na nejakú vernisáž, potom ešte do vinárne a ďalej sa nepamätá. Advokát žalujúcej strany sa ho pokúšal naviesť na rôzne dohady, ale Dr. Jekyll stále neoblomne trval na svojej výpovedi a na tom, že viac si naozaj nepamätá.
Posledný tromf, ktorý obžaloba použila, bola pani Vyskočilová.
„Dr. Jekyll, poznali ste pani Vyskočilovú pred vaším hanebným skutkom?“
„Námietka!“, vyskočil Jekyllov obhajca.
„Prijíma sa!“, zaburácal sudca.
„Ospravedlňujem sa“, pokračoval žalobca. „Dr. Jekyll, poznali ste túto pani…“
Pani Vyskočilová sa postavila.
„Kurva!“
Pani Vyskočilová zdrevenela. Vydriduch bol na pojednávaní prítomný od samého začiatku, ale prvý raz sa zapojil do debaty.
„Čo tu robí to zviera?“
„Je to náš svedok, pán sudca“, bránil ho Jekyllov obhajca.
„Postarajte sa, aby bol ticho, inak ho vykážem zo súdnej siene!“
Advokát prikývol.
„Dr. Jekyll, poznali ste pani Vyskočilovú pred inkriminovanou nocou?“
„Nie, dnes ju vidím prvý raz v živote.“
„Neklam!“, vyskočila pani Vyskočilová.
„Kurva!“
„Ticho!“
Hlavný sudca chytil kladivko a poplieskal ním po stole.
„Pán žalobca, skončili ste?“
„Zatiaľ áno.“
„Ďakujem.“
Dr. Jekylla sa ujal jeho obhajca.
„Dr. Jekyll, je pravda, že ste mali v poslednej dobe problémy s alkoholom?“
Dr. Jekyll zvesil hlavu a prikývol.
„Je pravda, že ste sa rozhodli pre ústavnú liečbu a že ste na toto pojednávanie prišli priamo z liečebne?“
„Áno, je to pravda.“
„Vaša excelencia, vážená porota, dovoľte, aby som citoval z publikácie Alkohol v krvi, ktorej autorom je uznávaný adiktológ Dr. Striedmy.“
„Akú to má spojitosť s naším prípadom?“, nadvihol obočie vrchný sudca.
„Sú tu jasne uvedené patologické zmeny správania, ktoré závislosť na alkohole vyvoláva.“
„Dobre, pokračujte.“
„Citujem: U človeka, ktorý sa dostane do pokročilého štádia závislosti na alkohole, sa začínajú objavovať poruchy prirodzeného metabolizmu a dochádza k poruchám základných biologických funkcií. Človek prijíma menej potravy, má problémy s trávením a s vylučovaním a zle spí. Sprievodným javom týchto zmien je úplná impotencia, ktorá pretrváva aj niekoľko rokov po zastavení konzumácie alkoholu.“
Pani Vyskočilovej sa roztriasla brada. Zacítila na temene manželove rozvážne oči a zahryzla si do spodnej pery. Dr. Jekyll sa po skončení výsluchu zo strany svojho obhajcu pomaly presunul späť na lavicu obžalovaných. Cestou ešte očami zavadil o tváre svojich detí a svojej ženy. Boli pyšné. Na rozsudok nepočkal, nastúpil do dodávky liečebne a odviezli ho preč. Ešte na pár týždňov ďalej od rodiny a nadlho bližšie k sebe.

Terénna terapia Súľovské vrchy

Terénna terapia Súľovské vrchy

Už niekoľko dní sa chystám napísať správu z terénnej terapie a nie a nie sa k tomu dostať. Nuž, asi sa ozvala moja minulosť. A preto som sa rozhodol zvaliť do svojej sánkarskej dráhy poriadny balvan. A dnes som sa k tomu prinútil.

Jesenná terapia sa uskutočnila v jednom s najnádhernejších kútov Slovenska. Je až na počudovanie, koľkí z nás tam boli prvýkrát. Súľovské skaly, to je moja veľká láska. Nádherné panorámy, skalné útvary, tiesňavy a nezabudnuteľné výhľady. Pre tých neznalých uvádzam nasledovné:

„Súľovské vrchy sú malý horský celok v severozápadnej časti Fatransko-tatranskej oblasti, medzi údolím Rajčianky a Váhom, medzi mestami Žilina, Považská Bystrica a Rajec. Sú súčasťou CHKO Strážovské vrchy. Delia sa na tri podcelky: Skalky, Súľovské skaly a Manínsku vrchovinu. Najhodnotnejšia je centrálna časť, kde hrebeň Súľovských skál s hrebeňom Kečky uzatvára kotlinu s obcou Súľov-Hradná. Najvyššie vrcholy sú Veľký Manín (890,6) a Žibrid (867).“

Naša terapia sa uskutočnila v dňoch 22.9.2011 až 25.9.2011 v chate Pohoda (prestavanej chate Kinexu). Táto chata je umiestnená v centrálnej časti s výhľadom na hrebeň Súľovských skál a Súľovského hradu. Terapie sa zúčastnilo 22 ľudí.

Spolu s klubistami z A-klubu, A2-klubu Osuského, A2-Muráň Hraničná, sme dorazili o 17.30 hod. na chatu. Tu nás už privítal skoro celý kolektív. Chýbala len Marika, ktorá prišla večer o 20,00 hod.  a Vlado, ktorý dorazil až v piatok. Po ubytovaní a celkom chutnej večery sme si večer sadli k prvému sedeniu. Prebrali sme plán akcie,  predstavili sme sa a povedali svoje očakávania. Trošku sme si podiskutovali aj k navrhovaným akciám na rok 2012.

Ráno po raňajkách, ktoré boli značným sklamaním (po všetky dni) sme vyrazili na prvú túru na hrebeň Suľovských skál. Naplánované boli dve alternatívy, tá kratšia asi 4 km na hrad a späť na chatu a tá dlhšia asi 10 km cez Sedlo Roháč do dediny Súľov. Vyrazilo nás na túru všetkých 21 účastníkov, plus priatelia našinci z Dubnice a Marietina sesternica Katka, Účasťou na túre som bol dosť prekvapený, nakoľko túra je s dosť veľkým prevýšením a na niektorých úsekoch sme išli aj štvornožky. K môjmu prekvapeniu sa všetci statočne popasovali s náročným terénom a asi po 2 hodinách sme dorazili na hrad. Pre niekoho to bolo dosť pomalé, ale nikam sme sa neponáhľali a výhľady stáli za to. Atmosféra na túre bola výborná. Rozoberali sme svoje problémy, súvisiace s našou abstinenciou, pochválili sme sa svojimi úspechmi a rozobrali sme si svoje koníčky a záľuby. Myslím, že na túre si každý prišiel na svoje.

Po príchode na hrad sme po krátkom občerstvení a prezretí zostatkov hradu zišli na lúku pod hradom. Kde sa od nás odpojili Magda s Jožkom. Chvíľu to vyzeralo, že sa k nim pridá aj Ivan, Majkin muž, ale ten nakoniec pokračoval v túre na Bradu a Roháč, aj keď ho to stálo značné sily. Jeho prirovnaniam a prežívaniam túry sme sa dosť nasmiali. Aj keď neviem, či po skončení túry ozaj pobozkal zem ako sľuboval, keď túru prežije. Pred Roháčom sa od nás aj s manželkou odpojili a zišli cez Dračie diery do dediny. My sme pokračovali cez Roháč, ktorý sme i napriek nemalému úsiliu účastníkov nenašli, do sedla Roháč a odtiaľ do dediny Súľov.

Po výdatnej večery, ktorú si niektorý vylepšili vlastnými zásobami a sladkosťami, sme sa zišli k večernej terapii. Tu sme rozobrali svoje ochrany ega, jadierko a sánkarské dráhy nášho závisláckeho konania. Evkin priateľ Edo sa zaujímal o pravidlá spolunažívania závislého a konzumenta. Debata to bola družná a dlhá. Rozišli sme sa okolo 22,30 hod.

Na druhý deň sme sa vybrali na návštevu Rajeckých Teplíc, kde sme sa chceli kúpať. I napriek určitým zmätkom sme sa všetci stretli na túre po Poludňových skalách. Aj tento deň bol nádherný s absolvovaním trochu menej náročnej trasy, v dĺžke asi 10 km. Trasa bola výborne vybratá a výhľady na Rajeckú dolinu stáli za to. Pôvodne sme plánovali aj návštevu termálneho kúpaliska v Rajeckých Tepliciach a návštevu dreveného Betlehemu v Rajeckej Lesnej. Ale čas bol neúprosný. Po výdatnom obede v reštaurácii Mlynárka, kde som sa od Ľubky dozvedel, že žijeme preto, aby sme jedli (alebo naopak), sme niektorí išli na návštevu ku Katke. Jožko a Vlado sa odpojili a išli sa kúpať. Návšteva v úžasnom prostredí Katkinej chaty stála za to. Záhrada a chata boli zariadené s výborným citom pre harmóniu a prostredie. podľa toho čo hovorili ľudia a ja to môžem potvrdiť, pôsobilo blahodarne na naše organizmy. Katka, ešte raz ďakujeme.

Večer sme si znovu sadli a vyhodnotili predchádzajúce dni, porozprávali sme sa o svojich dojmoch z terénky a popriali si krásne prežitie zvyšku terénky.

Najhoršie na terénkach sú, podľa mňa, posledné dni, keď sa všetko končí a dochádza k lúčeniu. Ale taký je už život.  Posledný deň niektorí utekali domov nakoľko ich čakali povinnosti. Časť sa vybrala na najvyšší vrch Manín a do Manínskej tiesňavy. Aj tento výlet sa vydaril. V družnej debate sme zvládli aj záverečnú túru a pokochali sme sa výhľadmi na Považskú Bystricu, Manínsku tiesňavu, nádhernú dedinku Záskalie. Čo možno dodať. Slovensko je kus krásnej krajiny a žijú tu výborní ľudia.

Ahojte!

Ivan

Pohľad zboku od neobjektívneho pozorovateľa

Foto

Jediné, čo som odmietal, bola účasť na rozcvičke. Dostal som za to síce od Ivana G. tri čierne body (nakoniec anulované), ale aj tak … naposledy som rozcvičku absolvoval v šesťdesiatom ôsmom, keď som bol skautom (v tom roku to bolo možné, pionieri prechodne neexistovali). Inak mi nevadilo vôbec nič. Zo skromnosti pomlčím o svalovici, vďaka ktorej som sa v nedeľu a v pondelok pohyboval ako Robocop alebo Golem. Ale to je už komplikácia, ktorá hrozí postarším „športovcom“ dýchavičného typu.

Od svojho príchodu (štvrtok popoludní) až do konca (pre mňa s pomocou božou zatiaľ nie fatálneho) som sa stretal iba s ľuďmi a s názormi, ktorí a ktoré ma oslovovali. Popravde stretanie sa so sympatickými ľuďmi sa pre mňa začalo o čosi skôr, pretože na presun z Bratislavy do Súľova (a aj na všetky ďalšie presuny) sme zneužili Jožka a Magdušku Ž. a cesta autom s nimi bola nielen bezpečná, ale aj príjemná.

Jedným zo záverov Einsteinovej teórie relativity je aj konštatovanie kontrakcie dĺžok a dilatácie času. To prvé znamená, že v prípade objektov pohybujúcich sa takmer rýchlosťou svetla pozorujeme ich skrátenie v smere pohybu. Napríklad metrovú tyč, ktorá by sa okolo nás prehnala rýchlosťou na úrovni 60 % rýchlosti svetla, by sme pozorovali ako 80-centimetrovú. To druhé zasa znamená, že na telesách pohybujúcich sa rýchlosťou blízkou rýchlosti svetla čas plynie pomalšie.

Trasy v Súľovských skalách, aspoň tie, ktoré som absolvoval, značkovali pravdepodobne Marťania pohybujúci sa rýchlosťou svetla. Nenáročná turistická vychádzka s výškovým prevýšením 350 metrov s avizovaným časom trvania tri a pol hodiny bol v skutočnosti výdatný pochod po teréne určenom na tréning horského delostrelectva a alpských kôz, spojený s ukážkami zdolávania kostolných striech bez pomôcok. A neviem, kto dokázal dodržať avizovaný čas? Mne to trvalo viac ako osem hodín. Pravdou však je, že sa uzatvárali stávky, či si dolámem ruky, nohy alebo väzy hneď na úvod, alebo či preruším pochod z dôvodov totálneho vyčerpania. To, že som absolvoval celú túru – a prakticky bez úhony, to sa bude v našej rodine tradovať ešte dlho.

A navyše – osem hodí v kuse som naposledy stál v šesťdesiatom piatom pri nácviku spartakiády, na druhej strane pri pohľade na mňa sa modlili aj presvedčení ateisti.

Na hodnotení som spomínal, že na generálnom štábe ľudovej socialistickej československej armády bol údajne angažovaný živý dôstojník, ktorého úlohou bolo čítať všetky materiály, ktoré z generálneho štábu vychádzali. Ak ich pochopil on, pochopil ich už každý. Taký „etalón blbosti“. Zúčastním aj ďalších akcií ako „etalón náročnosti“. Čo prežijem ja, to už nebude robiť problém nikomu.

Večerná debata „o jadierku“ nadobudla na pikantnosti po tom, ako som Paľovi B. prezradil, že jadierko máme doma pomaly aj v nedeľnej hovädzej polievke.

Ale vážne – najviac kamarátov a priateľov získa človek na základnej a na strednej škole. Som rád, že som aj v pokročilom „mužnom“ veku dostal šancu spoznať sympatických ľudí (mladších aj starších), ktorí majú mnohé problémy vyriešené (minimálne sa ich snažia riešiť) a ktorí vedia, že jednoduché a priamočiare riešenia neexistujú. Ak budú chcieť, veľmi rád sa s nimi budem kamarátiť (aj so Zuzkou Š., ktorá ani veriť nechcela, že na Súľov prídem).

Ďakujem za nové podnety, pohodu, príjemnú atmosféru a veľa zážitkov.

Ivan Z.

Foto

 

Súľovské skaly

Foto

Súľovské skaly

Toto bola moja tretia terénka so združením Endorfín. Pretože tie predchádzajúce (minuloročnú cyklotúru v Ledniciach a pešiu turistiku vo Veľkej Fatre) som hodnotila veľmi pozitívne, na túto terénku som sa tešila odo dňa zaplatenia zálohy (čo bolo niekedy začiatkom leta). A skutočne, terénka splnila moje očakávania: zišli sme sa skvelá patria, takže som mala pocit, že sa mi na tvári usadil permanentný úsmev. Najviac som sa zabávala na neustálom doťahovaní sa chlapcov (Paliho a Ivana G.) navzájom medzi sebou. Mám rada tieto akcie, kde sa stretávame závislí z viacerých bratislavských klubov, pretože vzniká priestor na mnohé zaujímavé diskusie. Všimla som si totiž, že napriek tomu, že náš cieľ je jednotný – viesť šťastný život v trvalej abstinencii, každý klub používa vlastnú terminológiu v rámci liečby. Najmä my, pacienti AT sanatória na Osuského, sme zo začiatku vyvolávali na tvárach našich kamarátov pobavenie pri slovíčkach ako program, konštrukcia a či všadeprítomný craving. Ten bol vskutku prítomný aj na tejto terénke – veď poniektorí sa za výkon odmeňovali sladučkými nanučikmi 🙂 .

Počasie sme mali objednané vopred: po celý čas nám krásne svietilo slniečko a tak nám aj 5 hodinová túra -okruh Chata Pohoda, Sedlo Brada, Sedlo Roháč, Roháč, Súľov a späť na Chatu Pohodu- trvala až 8 hodín. Nikomu akoby sa nechcelo späť do chaty a tak sme šliapali a kochali sa, a kochali sa a šliapali celučičký deň. Súľovské skaly totiž poskytujú neskutočne krásne a romantické výhľady na celé skaliskami posiate okolie. Veď uznajte: Milan, náš dvorný fotograf, nafotil podľa jeho slov až 500 fotografií, tak sa nedokázal vynadívať z tej krásy navôkol.

Najväčší obdiv u mňa vzbudil kamarát Ivan, ktorý ako partner našej Majky absolvoval svoju prvú terénku. Keď sa na klube odteraz povie slovko „prekonávačka“, tuším si na neho vždy spomeniem. Napriek bolestiam v chrbte, s veľkou námahou, častokrát po štyroch, zdolal v piatok namáhavý terén a išiel veľký okruh Súľovskými skalami s nami. Dokonca to bola jeho skupina, ktorá dorazila do cieľa ako posledná, pretože zo žltej skratky, ktorou sa vydali do cieľového tábora, sa nakoniec vykľula strmá šmykľavka, ktorá bola zjazdná len po štyroch. Ivan, klobúk dolu, máš môj obdiv!

Ivan a jeho lightové turistické tempo mi odkryli predo mnou niektoré moje povahové črty a pomohol mi tak uvedomiť si, aká vlastne som a nechcem byť. Tým, že sme častokrát museli čakať na najslabšie články v našej reťazi, ja s mojom mladíckou netrpezlivosťou som bola značne netolerantná. A pritom ohľaduplnosť voči všetkým členom je to, čo ma na týchto akciách tak veľmi oslovuje. Holt, mám so sebou ešte čo robiť…

Neviem, či je to tým, že po tejto terénke opäť lepšie poznám ostatných endorfínistov a stále viac a viac mi prirastajú k srdcu. Alebo je to trojdňovým poctivým výkonom na terénke, po ktorom mi teraz ledva klipkajú oči. Celkovo sa však cítim šťastná a keď si v myšlienkach vybavím zopár okamihov z posledného víkendu, ktorý sme strávili v čarokrásnej prírode Súľovských skál, celkom mimovoľne sa spokojne usmievam.

Eva

Foto

Veselo i vážne o Roháčoch

Už od mladosti som sa spolu s rodičmi venoval turistike. Táto láska k horám mi ostala aj v neskorších dobách. Aj keď musím konštatovať, že moje závislé pitie ju načas prerušilo.
Po absolvovaní liečenia som sa k tejto mojej láske vrátil i vďaka bývalému prezidentovi Endorfínu Kurtovi, ktorý pravidelne organizoval sobotné vychádzky do Malých Karpát. V roku 2001 (?) nás naša priateľka Danka z Prahy pozvala na stretnutie Slovákov a Čechov na Žiarsku chatu do nádherných Roháčov. Tieto stretnutia pokračovali asi 4 roky, a potom boli k môjmu veľkému rozčarovaniu prerušené. V roku 2007 sme pri nezáväznej debate s Libuškou zaspomínali na tieto časy a navrhli sme členom Endorfínu obnoviť stretnutia abstinujúcich turistov na Roháčoch. Prvá akcia sa konala v septembri 2007 na Žiarskej chate. Nakoľko sa toto stretnutie vydarilo a malo pozitívny ohlas, tohoto roku sme ho spolu s Libuškou zorganizovali znovu.
Stretnutie sa uskutočnilo na chate Zverovka pri Zuberci.
Plní očakávania sme vo štvrtok 18. 9. 2008 vyrazili z Bratislavy autom na Zuberec. Osádku auta tvorila Zuzka z JAS-klubu, Zuzka z Osuského, sympatizantka Betka a ja. Už cestou tam vládla výborná nálada. Na chatu sme dorazili asi okolo 20,30 hod. Všetci ostatní turisti už tam boli. Pravdepodobne boli ešte viac nažhavení, ako bola naša osádka. Po neskorej večery, ktorú nám nechali odložiť naši priatelia, sme si spolu zasadli na večerné posedenie. Po úvodnom slove Libušky a Kurta sme sa predstavili a povedali niečo o sebe a o svojich očakávaniach zo stretnutia a určili si plán na nasledujúci deň.
Na druhý deň po raňajkách sme všetci, i napriek zlému počasiu, vyrazili smerom na Roháčske plesá. Priebeh vychádzky dokumentoval náš dvorný fotograf Mariettka (dúfam, že nejaké fotky aj uvidíme). Počasie nám zo začiatku neprialo, no napokon sa vytrvalý dážď zmenil na sneženie a túru sme si užívali v nádhernej bielej zimnej krajine. Záver túry sme absolvovali znovu v daždi. I napriek tomu vládla na túre výborná nálada. Na večernom sedení sme vyhodnotili túru a rozprávali sme sa o našich problémoch (baživosť, konštrukcie, recidívy a pod.).
Tretí deň sme sa rozdelili na dve skupiny dedko Jožko s vnukom, manželkou a synovcom Robom spolu s Mariettou, Klaudikou a Katkou vyrazili na Oravský zámok. Zvyšok turistov išiel do termálneho kúpaliska Oravice. Je to nádherný komplex vodných atrakcii teplých bazénov, kĺzačiek, umelých vĺn a plaveckého bazénu. Žiaľ na pravidelné návštevy je značne drahý. Po úspešnom zvládnutí všetkých akcií sme sa zišli o 15.00 hod. na sedenie pred večerou. Porozprávali sme sa o svojom prežívaní dňa o svojich problémoch a očakávaniach. Po večery sme si sadli a vyhodnotili priebeh stretnutia, určili sme si predbežne miesto a čas stretnutia na Roháčoch v roku 2009 (hurá tradícia znovu pokračuje).
Záverom možno povedať, že na Roháčoch sme sa stretli výborná partia do voza i koča. Veľa sme sa nasmiali a načerpali nových síl. Debaty, či už pri večerných posedeniach alebo na izbách, boli veľmi podnetné, poučné ale i zábavné. Odporúčam každému, tak závislému nepijúcemu,  ako aj abstinentovi, zúčastňovať sa podobných akcii. Vklad na podujatie je minimálny – Tvoja účasť, ale zisk je mimoriadne veľký (poučenie, získanie nových priateľov, načerpanie pozitívnej energie a veľa veľa veselých zážitkov).
Takže priatelia, hurá na Roháče v roku 2009!
Ahoj!

Ivan

Prínos terénnych terapií

Bol teplý august a ja som sa nič netušiaca blížila na stredajší klub. V hlave sa mi premietal víkendový program, keď tu ku mne podišiel jeden z klubistov: “cez víkend robíme terapiu vo Vincovom lese, prídeš?“ otázkou som bola zaskočená, ešte nikdy som terénnu terapiu neabsolvovala. Po chvíľke prehovárania: “súhlasím“, ale v zapätí som viedla vnútorný boj: “A načo, má to vôbec zmysel?„Nemám nič lepšie na práci, veď tých ľudí sotva poznám, čo mám riešiť?“

Po úvodnom zoznamovaní som sa trochu udomácnila, rozhovory s klubistami boli zaujímavé, veľa otázok z mojej strany, podnety a moje klasické nástojčivé PREČO?

Noc bola veľmi emočne ťažká, ale najhoršie a nezabudnuteľné bolo ráno. V tej mojej hlávke  sa ako na plátne premietala moja minulosť, nevyriešené konflikty, skrytá ľútosť, vzdor, chaos – nespočetné množstvo emócií a slzy v očiach. Zrazu vidím pred sebou obrazy, ktoré vo mne boli v podvedomí niekoľko rokov skryté. Ťažko dať na papier spleť emócií, ktoré vtedy mnou otriasli. Tento moment a prežívanie v danom čase ma viedli k tomu, že som časom pochopila, kam patrím a ako ďalej.

Čo môže človeka priviesť k takému intenzívnemu vnímaniu seba a priateľov – klubistov? Je to náš spoločný problém – alkoholizmus.

Ako je to vlastne s tou abstinenciou? Čo musím vlastne urobiť, aby som vôbec naštartovala? Čo musím urobiť, aby som sa zbytočne nevracala, alebo sa nemotala bez vykročenia správnym smerom?

Streda: pre niekoho obyčajný pracovný deň, pre mňa sviatok. Tešiť sa do klubu je pre mňa samozrejmosťou, ale 2 hodiny v týždni je len zrniečko, ktoré treba polievať a starať sa oň častejšie a tu vidím východisko a prínos v organizovaní spoločných terénnych terapií.

Je to príležitosť stretnúť ľudí, ktorí mi pomáhajú otvárať nové obzory,

– učia ma umeniu žiť, naučiť sa mať rada samú seba a ostatných ľudí vôkol seba,

– nájsť stratenú sebaúctu, učím sa postupne trpezlivosti a snažím sa dívať na druhých ľudí     s láskou, pokorou a pochopením,

– mením na sebe veci, ktoré druhým ubližujú,

– učím sa riešiť konflikty, vidieť závislosť ako problém chorého myslenia,

– snažím sa o prebudovanie hodnotového rebríčka

– žiť v pravde, viere a slobodne, byť k sebe úprimná a robiť skutky za seba.

 

Sme vlastne jedna veľká rodina – rodina priateľov, ktorí si nezištne pomáhajú svojimi odžitými skúsenosťami a životnými pravdami.

„Umeniu naučiť sa žiť, nás v škole neučili a učím sa to až teraz.“- ale nikdy nie je neskoro.

Učím sa tešiť na nový deň, na slniečko, keď pomôžem ľuďom vôkol seba svojím úsmevom, prípadnou radou alebo pohladením.

„Je to snáď málo, alebo veľa?“

„Čo mi prinášajú terénne terapie?“ Pre mňa to bol jednoznačne nový začiatok, v správnej chvíli podaná teplá ľudská dlaň a slovo.

 

MUDr. Nejdlová – výročná schôdza asi 1999

„Alkoholizmus nie je pitie a drogová závislosť nie je bratie drogy.

Alkoholizmus a drogová závislosť je to najväčšie ľudské utrpenie.

Abstinencia nie je nepitie alebo nebratie drogy.

Abstinencia je životná filozofia a najvyšší životný štýl.“

 

Ľubica