Láska ako závislosť, milovaný ako droga

Láska ako závislosť, milovaný ako droga

 

Už dávnejšie som písal o láske ako o šialenstve a o podobnostiach medzi láskou a psychózou. Nejde pritom o nejaký môj súkromný výmysel, veď už od starovekých čias hovoria básnici a umelci o láske ako o niečom bláznivom, blúznivom, maniakálnom a šialenom. I dnes sa však v populárnych pesničkách spieva o posadnutosti láskou, o nutkavých myšlienkach na milovaného a o tom, že láska je závislosťou. V láske sme totiž skutočne na druhom človeku doslova závislí. Medzi láskou a závislosťou sa črtá paralela nielen v metaforickom, ale i v klinickom a psychiatrickom zmysle. Je to podobnosť, ktorá v žiadnom prípade nie je náhodná a ktorá má svoje psychologické i biologické opodstatnenia. A práve týmto analógiám sa venujem v nasledujúcom texte.

 

Závislosť

Karel Nešpor zdôrazňuje, že pri závislosti jedinec uprednostňuje drogu pred činnosťami a jednaním, ktoré si kedysi cenil viacej. Centrálnou charakteristikou závislosti je pritom baženie (cravingsucht), čo je silná túžba alebo pocit pudenia k užívaniu psychoaktívnej látky.

O závislosti pritom hovoríme, ak sú splnené minimálne tri z menovaných príznakov:

1. Je prítomné baženie, respektíve silná túžba alebo pocit pudenia brať určitú psychoaktívnu látku.

2. Nastáva znížená kontrola jedinca a to vo vzťahu k začiatku užívania drogy (nevie odolať), k ukončeniu užívania drogy (nevie prestať) alebo k množstvu psychoaktívnej látky (nie je schopný povedať si dosť).

3. Tolerancia je potreba zvyšovať dávky látky, aby sa zabezpečil jej žiadaný účinok, ktorý bol kedysi pociťovaný pri podstatne nižších dávkach. U človeka bez skúseností s danou drogou, by ho táto dávka mohla vážne poškodiť na zdraví alebo ho dokonca usmrtiť.

4. Typický a všeobecne známy je stav odvykania. Ide o abstinenčné symptómy, ktoré sa objavia po vysadení drogy, respektíve potom, čo je jedinec nútený ukončiť jej užívanie, prípadne ho vzhľadom na okolnosti redukovať. Drogu závislý človek berie i preto, aby zabránil týmto nepríjemným abstinenčným prejavom.

5. Pokračovanie v užívaní napriek zrejmým negatívnym následkom na zdravie (hepatitída C, cirhóza, narušenie myslenia, depresie).

6. Zanedbávanie iných potešení alebo záujmov v prospech užívania psychoaktívnej látky.

Láska

Ak sa teraz pozrieme optikou všeobecných kritérií závislosti na fenomén lásky a zamilovanosti, zistíme nápadnú, niekedy až zarážajúcu podobnosť:

1. Je prítomné baženie, respektíve silná túžba alebo pocit pudenia stretnúť sa s milovaným človekom a byť s ním.

2. Nastáva znížená kontrola zamilovaného jedinca a to vo vzťahu k začiatku stretnutia (nevie odolať akémukoľvek termínu a času), k ukončeniu stretnutia (bol by s milovaným „večne“) alebo k množstvu stretnutí (nie je schopný povedať si dosť, chcel by sa s milovaným človekom stretávať aj za nevhodných okolností).

3. Fenomén tolerancie je vo fáze zamilovanosti viac než zjavný. Už nám nestačí vidieť danú osobu raz do týždňa, chceme s ňou byť ustavične a každý deň. Platíme vysoké účty za telefón a z nejakého dôvodu stále čakáme, že sa nám v ktorúkoľvek hodinu ozve (pre súčasnú dobu príznačné je očakávanie SMS a hypnotizovanie mobilu, aby sa už vyvolený konečne ozval). Čas s milovaným letí a bez neho sa doslova vlečie. Toleranciu na lásku však pozná každý z nás aj vďaka tomu, že vzťah po istom čase prechádza z úvodného vzrušenia, bláznivosti a eufórie do tichšej fázy spokojnosti, v ktorej sme s tým druhým v omnoho pokojnejšej atmosfére len jednoducho radi.

4. Stav odvykania môže byť v prípade lásky naozaj bolestný a zúfalý. Najmä pri ťažkom rozchode sa môže okrem žiaľu a smútku objaviť aj depresia, pocity nezmyselnosti života, beznádej, nedostatok perspektívy do ďalších dní a myšlienky na smrť. Masívny dopad môže mať strata/smrť celoživotného partnera.

5. Tento bod má paralelu najmä v nerozvážnych mladíckych láskach alebo v nevere. Tá dokáže narobiť poriadnu kalamitu. Napriek mnohým deštruktívnym faktorom dvojica v nedovolenom vzťahu pokračuje ďalej. Nešťastné sú príbehy žien, ktoré napriek zneužívaniu alebo týraniu zostávajú v asymetrickom a ničivom vzťahu. Analógia s drogovou závislosťou tu je až smutno pravdivá. Takáto osoba sa necíti schopná odísť od svojho tyranského partnera a dokonca sa mu často dookola ospravedlňuje za svoje vlastné domnelé „zlyhania“.

6. V čase zamilovanosti a horúcej lásky sa ťažko sústredí nielen na bežné povinnosti, ale aj na záľuby a koníčky. Počas nutkavých myšlienok na lásku, nežnosti a všetky tie príjemné chvíle strácajú predchádzajúce záujmy svoj niekdajší lesk. Možno z iných dôvodov, ale predsa len badať zanedbávanie vlastných záujmov aj u čerstvých rodičov alebo matiek/otcov viacerých detí, ktorí sa naplno angažujú vo vzťahu s nimi.

Biologické prieniky

Už dlho sa vie, že pri všetkých drogách sa zvýšene uvoľňuje dopamín z ventrálnej tegmentálnej oblasti mozgu (VTA) smerom k nucleus accumbens (NAC). Tento neuromediátor je spoluzodpovedný za pocity blaha a eufórie, respektíve za to, že droga je pociťovaná a vnímaná ako odmena. Podobné zvýšenie koncentrácie dopamínu v NAC nastáva však aj počas zamilovanosti a lásky, pri tvorbe párovej väzby a dokonca v rámci materského správania. Na hlodavcoch sa zistilo, že deštrukcia oblasti zodpovednej za vylučovanie dopamínu narušila motivované materské správanie samíc.

Hraboš prériový je pre svoju prísnu monogamiu doslova unikátny cicavec (len 3-5% druhov cicavcov je monogamných, kým u vtákov je to okolo 90% všetkých druhov). Partnerskú väzbu si vytvára na celý život. Spočíva v preferencii partnera pred cudzím hrabošom opačného pohlavia (pozitívny komponent) a v selektívnej agresii voči hrabošovi opačného pohlavia, ktorá je vlastne jeho odmietnutím (negatívny komponent). Zamilovaný hraboš totiž rozširuje svoj koncept teritoriality aj o jedinca, s ktorým sa spáril a preto ho aj ako svoje teritórium bráni. Podobnosť s ľudskou žiarlivosťou, ako s ochranou vzťahu, je tu nemalá. Obaja partneri spoločne vychovávajú o potomstvo, dokonca aj starší súrodenci aktívne prispievajú k starostlivosti o mladších jedincov. Po strate alebo úmrtí partnera hraboš zostáva zvyšok života osamote a ďalšieho sú-pútnika si už viacej nehľadá. Takáto silná a selektívna párová väzba sa vytvorí už 24 hodín po párení. Pre jej vytvorenie je kritické uvoľnenie dopamínu do NAC. Ak sa dopamínové receptory farmakologicky zablokujú, hraboše párovú väzbu nevytvoria. Stane sa tak i napriek tomu, že sa spoločne párili. Amfetamín vedie k dvadsaťnásobnému zvýšeniu koncentrácie dopamínu v NAC a dalo by sa povedať, že závislosť od drogy je v mnohých prípadoch vytvorením akejsi párovej väzby k nej. Rozdiel je v tom, že pri láske sa dopamín uvoľňuje na základe sociálnych podnetov, kým pri užívaní psychoaktívnych látok na základe farmakologických efektov drogy.

Heroín a morfín sú drogy, ktoré priamo pôsobia na endogénny opioidový systém človeka. Ten je tvorený troma typmi receptorov (μ, δ a κ) a troma druhmi peptidov (endorfín, dynorfín a enkefalíny). Opioidový systém však zohráva podstatnú úlohu nielen pri závislosti od opioidových (a iných) drog, ale aj v mnohých fyziologických pochodoch (reguluje napríklad vnímanie bolesti a umožňuje pociťovanie odmeny a slasti), vrátane zamilovanosti a lásky. Odmeňujúci a závislosť posilňujúci účinok drog sa pripisuje μ receptorom umiestneným vo VTA, NAC a VP (ventrálne pallidum, čo znamená predná sivá guľa). Látky, ktoré tieto receptory blokujú, rušia baženie pociťované k heroínu, morfínu, ale aj k alkoholu. V modernej psychiatrii sa dokonca aj liečebne využívajú. Za abstinenčné príznaky zas môže zvýšenie dynorfínu a jeho pôsobenie na κ receptory. Opioidové mozgové receptory a oblasti opioidového systému však neboli „vyvinuté“ na to, aby sme sa stali drogovo závislými, ale pre adaptívne vytvorenie párovej/vzťahovej väzby a podmienenie materského správania u rôznych živočíšnych druhov. Jaak Panksepp pozoroval separačné volanie šteniat, mláďat morčiat alebo kuriatok potom, čo boli oddelené od matky. Podanie opiátov toto volanie ruší a zablokovanie opioidových receptorov ho zase vyvoláva. Závislý od opiátov tak akoby tlmí svoje separačné volanie po druhom človeku, svoje separačné volanie po láske. Vnútorné opioidy mozgu vedú k sociálnej odmene, k sociálnej väzbe a k sociálnej motivácii. Stimulácia ich receptorov vedie napríklad u ovci k posilneniu materského správania, kým ich blokáda zabraňuje nielen tomuto správaniu, ale aj vytvoreniu samotnej materskej väzby k potomkom. Vyššie spomínaný dynorfín nevedie len k abstinenčnej symptomatike po odňatí drogy, ale (spolu s CRF, corticotropin releasing factor) zodpovedá aj za úzkosť a negatívny emocionálny stav pociťovaný po rozchode alebo nútenom oddelení zamilovaných. Analogické deje prebiehajú pri oddelení matky od mláďat/detí a to na oboch stranách vzťahu.

Oxytocín je peptid, ktorý sa tvorí v hypotalame a zadnou časťou hypofýzy sa vylučuje do celého tela. Nepôsobí však len na periférii, ale aj v mozgu. Je to látka, ktorú poznáme najmä vďaka fyziológii ženského organizmu. Vylučuje sa totiž pri pôrode, kde vedie ku kontrakciám maternice, pri vaginocervikálnej stimulácii (čo nie je len prípad pôrodu, ale aj ženského orgazmu) a pri stimulácii prsných bradaviek (okrem sexuálneho kontextu sa to deje pri dojčení detí – oxytocín totiž stimuluje sekréciu materského mlieka z prsnej žľazy). Či už ide o sex alebo o pôrod a dojčenie dieťaťa, oxytocín má okrem telesných pochodov jednu zásadnú rolu: vedie k vytvoreniu vzťahovej väzby. V prípade sexu k sexuálnemu partnerovi, v prípade dieťaťa k dieťaťu. Má teda nezanedbateľný vplyv na centrálny nervový systém a dlhodobý, priam formátujúci, vplyv na psychiku a správanie jedinca. Oxytocín je nutný pre nástup materského správania u samice potkana potom, čo vrhla prvé potomstvo. To isté platí aj pre iné cicavce. Monogamný hraboš prériový má omnoho hustejšiu sieť oxytocínových receptorov v NAC, CP (caudatum/putamen, čo znamená chvostové jadro a škrupinové jadro) a PFC (prefrontal cortex, prefrontálna kôra). Samce promiskuitne žijúcich hrabošov horských majú zas vyššiu hustotu arginín-vazopresínových receptorov v LS (laterálne septum, čo znamená bočná priehradka). Arginín-vazopresín má pritom určité oxytocínu analogické funkcie u samcov, je však zodpovedný aj za teritoriálne správanie (a s ním súvisiacu samčiu žiarlivosť). Monogamia a promiskuita je teda biologicky podmienená, prinajmenšom, ak uvažujeme nad rozdielmi medzi živočíšnymi druhmi. Nie je však vylúčené, že práve rozdielna hustota týchto receptorov môže aj za monogamnejšie/promiskuitnejšie tendencie tých-ktorých ľudí. Zaujímavé je, že oxytocín sa uvoľňuje aj po požití drogy extázy. Podanie oxytocínu redukuje abstinenčné prejavy morfinizmu a alkoholizmu, takže paralela medzi láskou a závislosťou pokračuje aj v prípade tohto hormónu. Miesta jeho pôsobenia sa pritom prekrývajú s limbickým systémom a oblasťou medzi VTA a NAC, ktorá je kľúčová nielen pre formovanie vzťahu k partnerovi/potomstvu, ale aj „vzťahu“ k droge.

Je teda láska drogou?

Vďaka mnohým analógiám možno hovoriť o láske ako o fyziologickej závislosti, závislosti, na ktorú sme určení prírodou a ktorá je pre nás adaptívna. Je to závislosť, ktorá má v našom individuálnom i spoločenskom živote hlboký zmysel a v jeho perspektívach vytvára krásne a členité reliéfy.

Ak je jeden jav podobný druhému, ešte to nutne neznamená, že spadajú do spoločnej kategórie. Veľryba sa podobá na žraloka, napriek tomu nie je rybou, ale cicavcom. Tak si predstavujem i vzťah podobnosti  medzi láskou a závislosťou. Z praxe psychiatra sa mi črtá, že závislosť a návykové správanie je skôr spojené s nedostatkom lásky a k jej ešte väčšiemu deficitu smeruje. Skutočná láska zas nepotrebuje drogy. Svoju odmenu a slasť má už uloženú v sebe. Je známe, že podpora rodiny, partnera i detí zlepšuje prognózu závislého človeka. Láska je teda niečím, čo závislosť, ako aj mnohé iné neduhy, lieči. Takže napokon mi láska pripadá skôr ako liek, než ako droga.

 

Michal Patarák, utorok 26. novembra 2013 06:19

Čítajte viac: http://patarak.blog.sme.sk/c/343197/Laska-ako-zavislost-milovany-ako-droga.html?utm_source=sme-title&utm_medium=web&utm_campaign=blog#ixzz2lqY8C3HN

Výlet do Stupavy

Vychádzka – nedeľa 1.12.2013, 10:00

Miesto stretnutia: Bratislava, Vojenská nemocnica
Trasa: Vojenská nemocnica – Klanec – Za Kačínom – Sekyl – Marianka – Klčovanice – Stupava
Vzdialenosť: cca. 16 km
Prevýšenie: 235 m
Trvanie: cca. 5 hodín
Doprava: MHD

Kontakt: Mário 0908126006

Poznámka:
Cieľom výpravy je obydlie Kluvánkovcov v Stupave. Vlado sa ponúkol, že kým sa nám podarí doputovať do Stupavy, navarí nám kotol kapustnice. Kto sa náhodou fyzicky na túto trasu necíti, môže prísť do Stupavy aj autom, aspoň nás turistov bude mať kto poodvážať domov (pozor, za fyzickú indispozíciu sa nepovažuje lenivosť!). Na mieste sa skladáme po 2 eurá na suroviny do kotla s kapustnicou.

Účastníci: Iveta R., Iveta V., Andrej, Palo, Klaudika, Vlado Z., Maca, Boris, Gabi, Edita, Dagmar, Dežo, Peťo G., Ivan G., Betka, Monika, Peťo O., Ivan B., Kurt, Jožko, Magda, Libuška, Vlado K., Zuzka, Katka, Mário
Správa z cesty:
O trištvrte na desať nastupujem do autobusu v Dúbravke a koho nevidím. Peťo G. Opatrne sa pýtam, či ide s nami na túru a vraj áno, tak hneď sa k nemu natešene uvelebujem a radostne džavocem. O pár minút sme pred Vojenskou nemocnicou, kde nás už čaká početná družina. Počkáme povinných 15 minút, urobíme úvodné foto a vyrážame smerom na Kačín.
Ivan B. sa od nás odpája hneď pri vstupe do lesa, pretože je na bicykli a pokračuje asfaltkou. My sa viac menej držíme červenej značky a postupne stúpame. Cestou sa tvoria rôzne debatné krúžky a rozoberáme abstinenciu na najdrobnejšie drobné, odvážne sa púšťame do politiky a nešetríme ani neprítomných našincov.
Na Kačíne stojíme a jeme. Je tu aj Ivan, medzitým stihol nabicyklovať približne 70 km a podáva nám správy, kde sú aké hlboké mláky a kade prešli srnky pomiešané s danielmi a s diviakmi. Napchávame sa Vladovou zeleninou a Betkinmi koláčikmi. Zelenina je síce zdravá, ale koláčiky sú mimoriadne chutné a chceme teda aj Betke trošku pomôcť, aby ich nemusela celú cestu vliecť, takže si berieme po dva, po tri resp. koľko sa komu zmestí naraz do úst.
Ivan B. sa lúči a my ostatní pokračujeme do Marianky. Sme zabratí v dôležitých rozhovoroch a preto nás nepríjemne prekvapí, keď naša dokonale vyjazdená cesta skončí v ovocnom sade posypanom otrubami pre divé svine a po červenej značke ani pamiatky. Po krátkej konzultácii s mapou a po navigácii pomocou rakúskych veterných mlynov meníme smer viac na sever a ignorujeme dobre mienenú radu Dagmar, aby sme sa vrátili k značke. Tu že by sme sa stratili? Pche! O pár minút sa nám do cesty postaví plot a zlostné brechanie. Obozretne ho obchádzame a vchádzame do Marianky z úplne neznámej strany. Jediný, kto vie, kde sme, je Ivan G., ale za živý svet nechce nikomu nič povedať. Monike akosi potemnel zrak a už sa ani tak veľmi neusmieva. Pre istotu ju nechávame vzadu s Peťom, on určite bude vedieť, ako ju dostať späť do nálady.
V dedine sa od nás odpája Vlado s Macou, Vlada čaká predstavenie Carmina Burana a Maca ho nechce nechať samého. Pekné od nej, ale čestný paroh si už bohužiaľ vopred zajednala Monika. Keď konečne nájdeme červenú značku, odpájajú sa od nás kolenári Ivan, Boris, Betka, a nakoniec aj Monika s Peťom. My ostatní ideme ďalej podľa pôvodného plánu a tak nejako cítim na chrbte pohľady plné nevraživosti. Prudko sa obzriem, ale to sa mi asi iba zdalo. Za mnou ide Editka a smutne sa na mňa usmieva.
Presne o tretej sme v Marianke. Ivetka R. nás statočne dovedie až pred Vladov dom a tam sa náhlivo rozlúči. Asi nemá rada kapustnicu. My ostatní sa vovalíme do obrovského dvora, na ktorom stojí prekrásny dom a kde sa vzápätí objavuje domáci pán opásaný kuchárskou zásterou. Natešene sa objímame s Vladom aj s jeho ženou Zuzkou a dcérou Katkou. Predvoj kolenárov už sedí v malom vykúrenom domčeku a pochutnáva si na kapustnici aj na koláčoch. Rýchlo sa usádzame, lebo čo keby nám náhodou neostalo. Obavy sú však zbytočné, kotol je beznádejne plný a vôbec z neho neubúda.
Kapustnica je výborná, krb hreje ako besný, Vlado so Zuzkou sa o nás starajú ako o vlastných.
Zrazu sa rozhostí úctivé ticho, v ktorom prichádzajú nečakaní a o to vrelšie vítaní hostia, Kurt a Libuška. Vitajte, kamaráti, vraví pán hostiteľ, usádza ich a vrchovato nakladá. Sedíme, debatujeme, dobre nám je spolu. Škoda, že autobusy jazdia iba každú hodinu a treba ešte aj doma niečo porobiť. Prevažná časť partie teda vstáva a Vlado ich vyprevádza ku kostolu. Ostáva nás osem, presne toľko sa nás zmestí do áut. Ešte šálka čaju, pohár vody, poďakovanie, objatie a odchádzame aj my.
Vlado navrhuje, aby sme z tohto výletu urobili tradíciu spojenú s prezentáciou doma vyrobených potravín ako sú klobásky, syry, kapusta, džem, med, koláč…Sme samozrejme za a už teraz sa tešíme na budúci rok.
Pane, ďakujeme za prekrásne počasie, za hromadu vytrvalých ľudí, za excelentné pohostenie aj za budúcnosť ako takú. Dovidenia o týždeň.
Čestný paroh Mladého srnca: Vladovi a Zuzke. Navarili prvotriednu polievku a postarali sa o naše žalúdky aj o naše duše. Monike. Musela síce trochu zabojovať, ale nakoniec sa jej zrak opäť vyjasnil a na tvár sa jej vrátilo slnko.

Termálne kúpalisko Lipót

Termálne kúpalisko Lipót – nedeľa 17.11.2013, 11:00

Miesto stretnutia: Bratislava, hraničný priechod Čunovo – Rajka
Cieľ: Termálne kúpalisko v Lipóte, Fő út 84
Vzdialenosť: cca. 60 km
Cena: 2,000 forintov na osobu (cca. 6,75 eur), deti od 6 do 14 rokov 1,700 forintov (cca. 5,75 eur)
Otváracia doba: od 12:00 do 20:00
Doprava: autami
Počasie: polooblačno, teplota približne 4 – 7 °C, nízka pravdepodobnosť zrážok
Kontakt: Mário 0908126006

Poznámka:
V srdci Szigetkoz sa ukrýva Lipótske Termálne a Zážitkové kúpalisko spomínané ako perla oblasti Szigetkoz, ktoré sa vzhľadom aj vybavením považuje za jedno z najmodernejších kúpalísk krajiny. V komplexe, ktorý sa nachádza v pokojnom malebnom prírodnom prostredí, čakajú na vodychtivých hostí : dva bazény s liečivou vodou, plavecký a detský bazén, bazén s vírivkou a protiprúdom, perličkový kúpeľ, zážitkový bazén s masážnymi prvkami, plážový bazén 1200 m2 ( spolu s vlnovým bazénom, vodným zábavným parkom a obrovskými toboganmi) a vodný mlyn so saunou umiestnený na ostrove.

V cene je celodenný jednorazový vstup a sauna.

Trochu o slasti, trochu o odmene a trochu o šťastí

Solomonova teória protikladných procesov hovorí, že po pozitívnom hedonickom stave nasleduje negatívny hedonický stav. Niečo, čo vnímame ako slastné, by malo vystriedať niečo, čo pociťujeme averzívne. Neplatí to zrejme všeobecne, i keď na užívanie psychoaktívnych látok sa tento koncept vcelku hodí. Dokladá to opica, ktorú tak často zažívame po alkoholickej opitosti. Mnoho ľudí má aj zakorenené presvedčenie, že keď je niekto príliš šťastný, onedlho padne tvrdo na zem. Dokonca môže byť šťastie chápané aj ako niečo mimo normál, teda ako nenormálna skúsenosť. Odráža Solomonova teória aj tento obyčajne nereflektovaný, ale v mnohých z nás prítomný pocit? A čo je to vlastne slasť? Čo je šťastie? A, ak vôbec, ako spolu tieto dva fenomény súvisia?

Stageirónsky filozof

Iste poznáte amerického psychológa Abrahama Maslowa a jeho hierarchiu potrieb, ktorú šikovne znázornil do tvaru pyramídy. Jej základy tvoria fyziologické a telesné potreby (needs) ako je jedlo, tekutiny, spánok, vylučovanie a energetická rovnováha. O niečo vyššie je umiestnený sex, potreba bezpečia, rodiny, intimity a lásky a smerom k vrcholu pyramídy sú to už duchovné a seba-prekračujúce potreby. Týkajú sa morálky, spontánnosti, kreativity, či seba-realizácie. Podstata hierarchie je podľa Maslowa v tom, že na to, aby sme mohli začať so zabezpečovaním vyšších potrieb, musíme mať postarané o tie nižšie – základné. Rakúsky neurológ, psychiater a v neposlednom rade človek, ktorý prežil koncentračný tábor, Viktor Emil Frankl, si však myslel niečo iné. Vďaka svojmu pobytu v lágri pochopil, že nezáleží len na plnom uspokojení fundamentálnych a biologických potrieb. Prvoradá je podľa neho potreba zmyslu toho, čo človek robí, zmyslu života ako takého. Potom človek prežije aj to, čo sa právom opisuje ako neľudské.

Boli aj takí, čo tvrdili, že cieľom nášho konania je len slasť. Eudoxos z Knidu v 4. storočí pred Kristom hovoril, že slasť je najvyšším dobrom ľudského života. Je to názor (a s ním združené konanie), ktorý sa označuje ako hedonizmus. Nie som presvedčený o jeho prekrytí s pojmom šťastie, nakoľko hedonizmus je vlastne vyhľadávanie slasti pre slasť samotnú. Viacerí súčasní psychiatri a neurobiológovia upozorňujú, že takto chápaný hedonizmus súvisí skôr so závislosťou než so šťastím. Jeden z Eudoxových súčasníkov bol slávny stageirónsky filozof, Aristoteles. Opozíciu názorov Maslowa a Frankla vlastne už vyriešil v staroveku. Ak zaostríme na jeho názory na šťastie, pochopíme, že Maslow a Frankl vlastne nie sú proti sebe. Šťastie má totiž dva komponenty:

I. Hédonía (ηδονία), čo je slasť, potešenie a rozkoš.

II. Eúdaimonía (εύδαιμονία), čo je zmysluplné žitie, teda to, že žijeme dobre a robíme dobro.

Isteže sú potešenie a radosť potrebnou prímesou šťastia, ale bez zmysluplnosti ako základnej esencie to zrejme nejde.

Friedrich Nietzsche tiež hovoril o slasti. Povedal, že každá slasť chce večnosť. Bohužiaľ, na tomto stavať nemôžeme. Lebo možno aj chce večnosť, tá jej však nie je nikdy dopriata. Slasť je v rámci možností ľudského mozgu dizajnovaná tak, aby bola prchavým zážitkom, po ktorom by sme zas a znova túžili. Neexistuje totiž nič také ako konštantná slasť.

Psychologická tradícia

William James zastával pohľad na šťastie, ktorý je aj azda častý, ale zrejme nie je v súlade so skutočnosťou. Šťastie by malo byť neprítomnosťou bolesti a strasti. Podľa takéhoto pohľadu by však šťastie bolo len niečo, čo je skutočne bonusom, pridanou hodnotou k ľudskému trápeniu, niečím, čo zďaleka nie je pre život samozrejmé. S týmto pohľadom sa zdráham stotožniť už i len preto, že sa snaží šťastie definovať negatívne, to znamená: ako absenciu niečoho iného. To sa mi zdá na takú obrovskú hodnotu, akou šťastie bezpochyby je, jednoducho priúzke.

Pohľady Sigmunda Freuda sú pre mňa vždycky niečím cenné. V živote podľa neho smerujeme k slasti a snažíme sa vyhýbať strasti a bolesti. Princíp slasti (Lustprinzip) vlastne riadi celý náš mentálny chod, druhým je princíp reality (Realitätsprinzip). Ten nie je proti tomu prvému, ako sa často vo všeobecnosti myslí. Naopak, je v jeho službách, pretože sa snaží slasť získať s ohľadom na realitu a v súlade s obmedzeniami, ktoré indivíduu vnucuje spoločnosť. Inými slovami, napriek prekážkam a reštrikciám si slasť nájde svoju cestu, i keď je niekedy značne preoblečená.

Čo však na to moderná psychiatria a moderná neuroveda? Ak chceme poznať súčasnú mienku, musím najprv predstaviť jeden zvláštny experiment z roku 1954.

Elektrická stimulácia mediálneho predného zväzku

Olds a Milner v tomto roku zaviedli potkanovi do mediálneho predného zväzku mozgu (MFB, medial forebrain bundle) elektródu. Jej napájanie spojili s páčkou, ktorú, ak potkan chcel dostať výboj, musel stlačiť labkou. A potkan chcel. Čože chcel! Celý akoby zošalel a páčku stláčal aj stokrát za minútu, prestal sa starať o jedlo, tekutiny a jediné, čo ho zaujímalo bola stimulácia. Nevedel, pravda, čo sa to deje. Zrejme to však pociťoval tak slastne, že by to robil aj do stavu úplného fyzického vyčerpania. Procedúra je známa ako elektrická stimulácia mozgu (EBS, electrical brain stimulation), pričom v tomto prípade ide o samo-stimuláciu (selfstimulation). Mozgový okruh, ktorý sa stal podozrivý z umožnenia takejto šialenej slasti, sa zhruba odvtedy nazýva systém odmeny (reward system). Máme ho aj my ľudia a v zásade je veľmi podobný tomu u potkana. Je nervovým predpokladom akejkoľvek slasti, vzrušenia a potešenia, ktoré si vo svojich krátkych životoch užívame. Bohužiaľ, je náchylný aj na poruchy. Klinickou ukážkou je závislosť od drog na jednej strane (systém bez adekvátnej regulácie iba chniape po slastiach) alebo depresia (systém vykazuje funkčné a niekedy dokonca štrukturálne abnormality, ktoré podmieňujú stratu záujmu alebo potešenia z toho, z čoho sa kedysi človek tešil).

Mozog potkana

Obr. 1. Mozog potkana (Rattus norvegicus) je síce rozdielny od toho ľudského, jeho časti sú s ním však značne homologické. Platí to najmä pre podkôrové štruktúry, medzi ktoré patrí aj systém odmeny. Obrázok z BrainMaps.org (voľne šíriteľný).

Úžasné nie? Príroda nás vybavila časťami mozgu, ktoré môžu spôsobiť slasť, o akej sa nám ani nesnívalo. Nie preto, že by sme ju nikdy nezažili – aj pri orgazme sa aktivuje presne ten istý okruh, aký bol stimulovaný potkanovi. Ale vždy je tá slasť akosi prikrátka. A z evolučného hľadiska i z hľadiska spoločenského je to tak zariadené dobre. Inak by sme nenásytne umierali v autoerotických slastných zážitkoch, bez záujmu o druhých, o svoje okolie a vlastne i o seba samých. A práve to je tá večnosť slasti, o ktorej hovoril Nietzsche. Je zhubná. Je sekerou, ktorá rúbe do koreňov všetkého hedonického, pretože to je umožnené len tým, že vyvstáva na pôde nedostatku a túžby.

Elektróda zavedená do mozgu potkana

Obr. 2. Elektróda zavedená do mozgu potkana.

Odmena

Odmena (reward) je podnet, ktorý je cieľ pre určité správanie. Pre päťročného chlapca to môže byť cukrík, ktorý je skrytý kdesi vysoko na kuchynskej linke. Odmena je sprevádzaná slasťou a zvyšuje pravdepodobnosť, že sa odmeňujúcemu podnetu vrátime, respektíve, že vykonáme určitý druh správania, aby sme ho zas dosiahli. Odmena je slasť z tohto podnetu (teda sladká chuť cukríku), vedci hovoria o liking. Odmena je však aj motivácia k tomuto podnetu – to, že sa oň snažíme len preto, aby sme pocítili slasť (chlapec musí vymyslieť spôsob, ako sa dostať do skrinky na vrchu, o ktorej vie, že je v nej ukrytý cukrík). Toto sa nazýva wanting. A napokon, odmena je aj učenie. Každý živočích exploruje svoje okolie a ak identifikuje odmeňujúce podnety, osvojí si ich kontext, aby sa k nim mohol dostať aj nabudúce. Chlapec z nášho príkladu sa napríklad naučil, že mama skrýva vo vrchnej skrinke cukríky a že si nikto nevšimne, ak si nej zoberie dva-tri. Hovoríme o learning aspekte odmeny. Súčasná neuroveda nám prináša kvantum výnimočných poznatkov o konkrétnych regiónoch a neuromediátoroch v mozgu, ktoré tieto jednotlivé aspekty umožňujú. Zisťujeme, že sú dokonca na sebe biologicky relatívne nezávislé, čím sa trochu problematizuje Freudov predpoklad, že sa pohybujeme od strasti k slasti.

Príkladom je už spomínaná závislosť. Závislý nie je hneď závislým. Najprv postrehne, že užitie drogy je spojené so slasťou, ktorú dovtedy nepoznal. Jeho systém odmeny pracuje na plné obrátky. Liking drogy stúpa a preto ju stále vyhľadáva a investuje do nej čas i peniaze. Zisťuje, kde ju zohnať a ako ju užívať tak, aby mu to čo najviac vyhovovalo. To je learning. Postupom času droga už nechutí tak, ako kedysi. Jeho nutkanie užiť ju je však stále silnejšie. Wanting narastie do obludných rozmerov, i keď liking klesá. Napokon neprijíma drogu pre jej účinky, ale len preto, aby zahnal abstinenčné stavy. Už nie je žiadne liking, už je len wanting, ktoré ale pociťuje skôr ako neslobodu, ako nutkanie, ako niečo automatické, nad čím už ani nerozmýšľa a čo ho vzápätí núti kradnúť, aby na zohnal ďalšie peniaze.

To je umelá stimulácia, ktorá má veľa blízkeho s elektródami v mozgu potkana.

Vyššie odmeny

Nebol by to však človek, aby ho napokon neuspokojovali aj abstraktnejšie odmeny. Peniaze, úspech, sláva, ale aj pohladenie, materinská láska, spoločenský styk, to všetko systém odmeny pekne rozohrieva. Samozrejme, že pri spracovaní týchto odmien je dôležitá mozgová kôra, najmä jej orbitofrontálna časť (OFC, orbitofrontal cortex), v ktorej sa jednotlivé odmeny reprezentujú . Dokonca tu aj existuje špecializácia na valenciu afektívnych podnetov. Pozitívne sa spracovávajú v jej mediálnych častiach (čiže bližšie k stredovej čiare) a negatívne v laterálnych častiach (to jest ďalej od stredovej čiary). Fundamentálne odmeny ako jedlo, tekutiny, sex v jej zadných, vývojovo starších regiónoch a odmeny vyššieho rádu v predných, vývojovo mladších oblastiach. OFC je úzko spojená so systémom odmeny, takže odmena ktorá je podkôrovými oblasťami bleskurýchle zachytená, sa môže ďalej kôrovo spracovať a vedome reflektovať.

Nakoniec, odmena môže byť všetko, čo sa nám páči, čo nás zaujíma a čo má pre nás cenu. Hagerty so svojimi kolegami tento rok zisťovali pomocou elektroencefalografického a funkčného neurozobrazovacieho vyšetrenia (fMRI) aktivitu mozgu meditujúceho muža. Išlo o budhistickú meditáciu, pri ktorej subjekt pociťuje šťastie a blaho. A čo myslíte, čo zaznamenali? Okrem iných významných miest sa aktivoval systém odmeny a mediálna časť OFC.

Hlboká mozgová stimulácia

Dostávame sa k vyvrcholeniu praktického využitia neurovedných poznatkov. Hlboká mozgová stimulácia (DBS, deep brain stimulation) je metódou, pri ktorej sa do definovaných oblastí mozgu zavedú elektródy za účelom stimulácie elektrickým prúdom. Do tela pacienta sa zavádza generátor pulzov, ktorý vytvára stimulačný prúd, zacielený na dané miesto. Takto sa už aj u nás (napríklad profesor Galanda v Banskej Bystrici) liečia ťažko zvládnuteľné prípady Parkinsonovej choroby. Zhruba od roku 2008 však takéto stimulačné snahy registrujem aj v prípade duševných porúch, najmä depresie. Keďže systém odmeny vykazuje pri depresii isté narušenie, Schlaepfer sa pokúsil stimulovať práve jeho časti. Tento rok vybral Schlaepferov tím sedem pacientov s terapeuticky rezistentnou depresiou, ktorá nereagovala na psychoterapiu, elektrokonvulzívnu liečbu, ani na rôzne druhy farmakoterapie. Stimulovali superolaterálnu vetvu mediálneho zväzku predného mozgu a výsledky boli v istom zmysle ohromujúce. Antidepresívne efekty stimulácie boli rýchlejšie, než sa očakávalo a objavili sa už na druhý deň (pri užívaní antidepresív je to skôr okolo druhého týždňa liečby). I keď ide zatiaľ len o experimentálnu liečbu, v blízkej budúcnosti sa bude istotne využívať najmä u najviac trpiacich psychiatrických pacientov.

A ako to je teda s tým šťastím?

Hlboká mozgová stimulácia šťastie negeneruje. Je len pokusom o liečbu duševnej poruchy. Problém definície šťastia nám tak naďalej ostáva a je to zrejme práve Aristoteles, kto napokon vo svojom komplexnom pohľade víťazí. Dokazuje to aj dnešná neuroveda. Šťastie okrem toho nemusí byť len prežívaním radosti s absenciou bolesti. I bolesť utrpenia môže byť odmeňujúca, ak je naplnená zmyslom. Uvádzajú to aj niektorí neurovedci, zaoberajúci sa vzájomnými vzťahmi bolesti a slasti (Leknes a Tracey, 2008).

 

Michal Patarák, utorok 5. novembra 2013 04:32

Čítajte viac: http://patarak.blog.sme.sk/c/341348/Trochu-o-slasti-trochu-o-odmene-a-trochu-o-stasti.html?utm_source=sme-title&utm_medium=web&utm_campaign=blog#ixzz2jmNigaqG

Vianočný stolnotenisový turnaj

Tradičný Vianočný stolnotenisový turnaj sa uskutoční 30. novembra (sobota) v športovej hale Vernosť na Nobelovej ul. Začíname o 9.00 hod. a končíme o 12.00 hod. Štartovné je 1,- Euro. Výhercovia budú odmenení ovocnými balíčkami. Tešíme sa aj na divákov.

Za výbor Endorfínu

Milan P.

Výlet na Kačín

FOTO

Vychádzka – nedeľa 10.11.2013, 10:30

Miesto stretnutia: Bratislava, Lamač
Trasa: Lamač – Klanec – Kamzík – Pod Chlmcom – Kačín – Klanec – Lamač
Vzdialenosť: cca. 15 km
Prevýšenie: 175 m
Trvanie: cca. 4,5 hodiny
Doprava: autami alebo MHD – spoj č. 30, odjazd z Patrónky 10:17
Počasie: polooblačno, teplota približne 10 °C, nízka pravdepodobnosť zrážok
Kontakt: Mário 0908126006

Poznámka:
Obdivovanie jesenných lesov pokračuje. Pozor, je čoraz chladnejšie, treba zobrať čaj alebo zvýšiť tempo. Ak sa nám na Kačíne bude zdať, že nie sme premrznutí do kosti, môžeme si aj niečo opiecť.

Účastníci: Milan, Janka, Danka, Vierka, Iveta, Gabika, Miro, Jožo, Dežo, Ivan, Ľubka, Vlado, Laura, Mário
Správa z cesty:
Približne o pol jedenástej sa v Lamači stretávajú dve skupiny turistov. Jedna stojí na zastávke autobusu, druhá vyššie v dedine. Čaká sa na organizátora, ktorý má telefón v kufri auta a zanovito nedvíha. Keď konečne príde, podarí sa mu oba znepriatelené tábory zmieriť natoľko, aby boli ochotné odfotiť sa spolu na úvodné foto. Najprv však ešte musí prísť posledný člen výpravy Dežo. Deje sa tak za výdatného potlesku.
Vyrážame. Je pomerne chladno, ale chôdza zahrieva. Prechádzame okolo Klanca, križujeme cestu zo Železnej studničky a púšťame sa za pasy s kopcom pod Kamzíkom. Presne o dvanástej sa vynárame pri bobovej dráhe a robíme si prestávku na občerstvenie. Na slnku je krásne, lúče ešte mierne hrejú, aj keď veľmi opatrne. Ľubka vyťahuje mimoriadne voňavú a chutnú klobásu a nerozvážne ju necháva nakrájanú na stole. Okolo nášho stanoviska sa začínajú pomotávať rôzni cudzí psi a predvádzajú všelijaké cirkusantské kúsky, aby sa im trošku ušlo. Jeden sa napríklad nenápadne zmenil z dedinského orecha na čistokrvného foxteriéra, ďalší sa hodil až po lopatky do mláky s vodou, ktorá môže mať tak päť stupňov max. Tento si za svoje vystúpenie vyslúžil od Jožka kúsok chleba. So zjavnou horkosťou ho prehĺta a žaluje sa svojej pani, že koľko toho vykonal a z klobásy nedostal ani ovoňať.
Pokračujeme smerom na Snežienku. Les je krásny, upozorňuje nás Ivetka. Roztržito jej prikyvujeme a ďalej sa bavíme o iných dôležitých veciach ako sú politika a šport.
Cesta nám začína dnes už druhý (a všetkých uisťujem, že určite aj posledný) raz strmo stúpať. Pribúda blato. Po výstupe na hrebeň si statočne vydýchneme a v rovinatom teréne ostáva naším jediným súperom blatisko. Sú ho tu celé hory, pred nami išlo nejaké terénne auto a ostali po ňom hrudy špiny. Danka vyhlasuje súťaž o najzablatenejšie topánky a zatiaľ prekvapivo vedie Vierka vo svojich mokasínkach. Všetci máme blato na podrážkach a na bokoch topánok, ale Vierka ho má aj zhora a sama nevie vysvetliť, ako sa jej tam dostalo.
Sme na Kačíne. Jeme, odpočívame. Prestalo svietiť slnko a hromadia sa nad nami podozrivé mraky. Ehm, chlapi, utekajme, kým je čas. Ponáhľame sa skrytí pod konármi, keby to náhodou náhle prepuklo, a za necelú trištvrte hodinku sa vynárame pri autách prvej rannej skupiny. Danka nás hostí výborným zázvorovým čajom, dva pariace sa tégliky kolujú od úst k ústam a všetci okrem Vlada dúfame, že nikto z nás nemá herpes. Vlado by práve naopak nejaký ten herpesík uvítal, aby ho mohol vedecky preskúmať a zatriediť medzi ostatné exempláre.
Výlet je za nami, priatelia. Pane, ďakujeme za krásny deň aj za hojnú účasť. Dovidenia nabudúce.
Čestný paroh Mladého srnca: Ľubke za klobásku a Danke za čaj.