Láska ako závislosť, milovaný ako droga

Láska ako závislosť, milovaný ako droga
 

Už dávnejšie som písal o láske ako o šialenstve a o podobnostiach medzi láskou a psychózou. Nejde pritom o nejaký môj súkromný výmysel, veď už od starovekých čias hovoria básnici a umelci o láske ako o niečom bláznivom, blúznivom, maniakálnom a šialenom. I dnes sa však v populárnych pesničkách spieva o posadnutosti láskou, o nutkavých myšlienkach na milovaného a o tom, že láska je závislosťou. V láske sme totiž skutočne na druhom človeku doslova závislí. Medzi láskou a závislosťou sa črtá paralela nielen v metaforickom, ale i v klinickom a psychiatrickom zmysle. Je to podobnosť, ktorá v žiadnom prípade nie je náhodná a ktorá má svoje psychologické i biologické opodstatnenia. A práve týmto analógiám sa venujem v nasledujúcom texte.

 

Závislosť

Karel Nešpor zdôrazňuje, že pri závislosti jedinec uprednostňuje drogu pred činnosťami a jednaním, ktoré si kedysi cenil viacej. Centrálnou charakteristikou závislosti je pritom baženie (craving, sucht), čo je silná túžba alebo pocit pudenia k užívaniu psychoaktívnej látky.

O závislosti pritom hovoríme, ak sú splnené minimálne tri z menovaných príznakov:

1. Je prítomné baženie, respektíve silná túžba alebo pocit pudenia brať určitú psychoaktívnu látku.

2. Nastáva znížená kontrola jedinca a to vo vzťahu k začiatku užívania drogy (nevie odolať), k ukončeniu užívania drogy (nevie prestať) alebo k množstvu psychoaktívnej látky (nie je schopný povedať si dosť).

3. Tolerancia je potreba zvyšovať dávky látky, aby sa zabezpečil jej žiadaný účinok, ktorý bol kedysi pociťovaný pri podstatne nižších dávkach. U človeka bez skúseností s danou drogou, by ho táto dávka mohla vážne poškodiť na zdraví alebo ho dokonca usmrtiť.

4. Typický a všeobecne známy je stav odvykania. Ide o abstinenčné symptómy, ktoré sa objavia po vysadení drogy, respektíve potom, čo je jedinec nútený ukončiť jej užívanie, prípadne ho vzhľadom na okolnosti redukovať. Drogu závislý človek berie i preto, aby zabránil týmto nepríjemným abstinenčným prejavom.

5. Pokračovanie v užívaní napriek zrejmým negatívnym následkom na zdravie (hepatitída C, cirhóza, narušenie myslenia, depresie).

6. Zanedbávanie iných potešení alebo záujmov v prospech užívania psychoaktívnej látky.

Láska

Ak sa teraz pozrieme optikou všeobecných kritérií závislosti na fenomén lásky a zamilovanosti, zistíme nápadnú, niekedy až zarážajúcu podobnosť:

1. Je prítomné baženie, respektíve silná túžba alebo pocit pudenia stretnúť sa s milovaným človekom a byť s ním.

2. Nastáva znížená kontrola zamilovaného jedinca a to vo vzťahu k začiatku stretnutia (nevie odolať akémukoľvek termínu a času), k ukončeniu stretnutia (bol by s milovaným „večne“) alebo k množstvu stretnutí (nie je schopný povedať si dosť, chcel by sa s milovaným človekom stretávať aj za nevhodných okolností).

3. Fenomén tolerancie je vo fáze zamilovanosti viac než zjavný. Už nám nestačí vidieť danú osobu raz do týždňa, chceme s ňou byť ustavične a každý deň. Platíme vysoké účty za telefón a z nejakého dôvodu stále čakáme, že sa nám v ktorúkoľvek hodinu ozve (pre súčasnú dobu príznačné je očakávanie SMS a hypnotizovanie mobilu, aby sa už vyvolený konečne ozval). Čas s milovaným letí a bez neho sa doslova vlečie. Toleranciu na lásku však pozná každý z nás aj vďaka tomu, že vzťah po istom čase prechádza z úvodného vzrušenia, bláznivosti a eufórie do tichšej fázy spokojnosti, v ktorej sme s tým druhým v omnoho pokojnejšej atmosfére len jednoducho radi.

4. Stav odvykania môže byť v prípade lásky naozaj bolestný a zúfalý. Najmä pri ťažkom rozchode sa môže okrem žiaľu a smútku objaviť aj depresia, pocity nezmyselnosti života, beznádej, nedostatok perspektívy do ďalších dní a myšlienky na smrť. Masívny dopad môže mať strata/smrť celoživotného partnera.

5. Tento bod má paralelu najmä v nerozvážnych mladíckych láskach alebo v nevere. Tá dokáže narobiť poriadnu kalamitu. Napriek mnohým deštruktívnym faktorom dvojica v nedovolenom vzťahu pokračuje ďalej. Nešťastné sú príbehy žien, ktoré napriek zneužívaniu alebo týraniu zostávajú v asymetrickom a ničivom vzťahu. Analógia s drogovou závislosťou tu je až smutno pravdivá. Takáto osoba sa necíti schopná odísť od svojho tyranského partnera a dokonca sa mu často dookola ospravedlňuje za svoje vlastné domnelé „zlyhania“.

6. V čase zamilovanosti a horúcej lásky sa ťažko sústredí nielen na bežné povinnosti, ale aj na záľuby a koníčky. Počas nutkavých myšlienok na lásku, nežnosti a všetky tie príjemné chvíle strácajú predchádzajúce záujmy svoj niekdajší lesk. Možno z iných dôvodov, ale predsa len badať zanedbávanie vlastných záujmov aj u čerstvých rodičov alebo matiek/otcov viacerých detí, ktorí sa naplno angažujú vo vzťahu s nimi.

Biologické prieniky

Už dlho sa vie, že pri všetkých drogách sa zvýšene uvoľňuje dopamín z ventrálnej tegmentálnej oblasti mozgu (VTA) smerom k nucleus accumbens (NAC). Tento neuromediátor je spoluzodpovedný za pocity blaha a eufórie, respektíve za to, že droga je pociťovaná a vnímaná ako odmena. Podobné zvýšenie koncentrácie dopamínu v NAC nastáva však aj počas zamilovanosti a lásky, pri tvorbe párovej väzby a dokonca v rámci materského správania. Na hlodavcoch sa zistilo, že deštrukcia oblasti zodpovednej za vylučovanie dopamínu narušila motivované materské správanie samíc.

Hraboš prériový je pre svoju prísnu monogamiu doslova unikátny cicavec (len 3-5% druhov cicavcov je monogamných, kým u vtákov je to okolo 90% všetkých druhov). Partnerskú väzbu si vytvára na celý život. Spočíva v preferencii partnera pred cudzím hrabošom opačného pohlavia (pozitívny komponent) a v selektívnej agresii voči hrabošovi opačného pohlavia, ktorá je vlastne jeho odmietnutím (negatívny komponent). Zamilovaný hraboš totiž rozširuje svoj koncept teritoriality aj o jedinca, s ktorým sa spáril a preto ho aj ako svoje teritórium bráni. Podobnosť s ľudskou žiarlivosťou, ako s ochranou vzťahu, je tu nemalá. Obaja partneri spoločne vychovávajú o potomstvo, dokonca aj starší súrodenci aktívne prispievajú k starostlivosti o mladších jedincov. Po strate alebo úmrtí partnera hraboš zostáva zvyšok života osamote a ďalšieho sú-pútnika si už viacej nehľadá. Takáto silná a selektívna párová väzba sa vytvorí už 24 hodín po párení. Pre jej vytvorenie je kritické uvoľnenie dopamínu do NAC. Ak sa dopamínové receptory farmakologicky zablokujú, hraboše párovú väzbu nevytvoria. Stane sa tak i napriek tomu, že sa spoločne párili. Amfetamín vedie k dvadsaťnásobnému zvýšeniu koncentrácie dopamínu v NAC a dalo by sa povedať, že závislosť od drogy je v mnohých prípadoch vytvorením akejsi párovej väzby k nej. Rozdiel je v tom, že pri láske sa dopamín uvoľňuje na základe sociálnych podnetov, kým pri užívaní psychoaktívnych látok na základe farmakologických efektov drogy.

Heroín a morfín sú drogy, ktoré priamo pôsobia na endogénny opioidový systém človeka. Ten je tvorený troma typmi receptorov (μ, δ a κ) a troma druhmi peptidov (endorfín, dynorfín a enkefalíny). Opioidový systém však zohráva podstatnú úlohu nielen pri závislosti od opioidových (a iných) drog, ale aj v mnohých fyziologických pochodoch (reguluje napríklad vnímanie bolesti a umožňuje pociťovanie odmeny a slasti), vrátane zamilovanosti a lásky. Odmeňujúci a závislosť posilňujúci účinok drog sa pripisuje μ receptorom umiestneným vo VTA, NAC a VP (ventrálne pallidum, čo znamená predná sivá guľa). Látky, ktoré tieto receptory blokujú, rušia baženie pociťované k heroínu, morfínu, ale aj k alkoholu. V modernej psychiatrii sa dokonca aj liečebne využívajú. Za abstinenčné príznaky zas môže zvýšenie dynorfínu a jeho pôsobenie na κ receptory. Opioidové mozgové receptory a oblasti opioidového systému však neboli „vyvinuté“ na to, aby sme sa stali drogovo závislými, ale pre adaptívne vytvorenie párovej/vzťahovej väzby a podmienenie materského správania u rôznych živočíšnych druhov. Jaak Panksepp pozoroval separačné volanie šteniat, mláďat morčiat alebo kuriatok potom, čo boli oddelené od matky. Podanie opiátov toto volanie ruší a zablokovanie opioidových receptorov ho zase vyvoláva. Závislý od opiátov tak akoby tlmí svoje separačné volanie po druhom človeku, svoje separačné volanie po láske. Vnútorné opioidy mozgu vedú k sociálnej odmene, k sociálnej väzbe a k sociálnej motivácii. Stimulácia ich receptorov vedie napríklad u ovci k posilneniu materského správania, kým ich blokáda zabraňuje nielen tomuto správaniu, ale aj vytvoreniu samotnej materskej väzby k potomkom. Vyššie spomínaný dynorfín nevedie len k abstinenčnej symptomatike po odňatí drogy, ale (spolu s CRF, corticotropin releasing factor) zodpovedá aj za úzkosť a negatívny emocionálny stav pociťovaný po rozchode alebo nútenom oddelení zamilovaných. Analogické deje prebiehajú pri oddelení matky od mláďat/detí a to na oboch stranách vzťahu.

Oxytocín je peptid, ktorý sa tvorí v hypotalame a zadnou časťou hypofýzy sa vylučuje do celého tela. Nepôsobí však len na periférii, ale aj v mozgu. Je to látka, ktorú poznáme najmä vďaka fyziológii ženského organizmu. Vylučuje sa totiž pri pôrode, kde vedie ku kontrakciám maternice, pri vaginocervikálnej stimulácii (čo nie je len prípad pôrodu, ale aj ženského orgazmu) a pri stimulácii prsných bradaviek (okrem sexuálneho kontextu sa to deje pri dojčení detí – oxytocín totiž stimuluje sekréciu materského mlieka z prsnej žľazy). Či už ide o sex alebo o pôrod a dojčenie dieťaťa, oxytocín má okrem telesných pochodov jednu zásadnú rolu: vedie k vytvoreniu vzťahovej väzby. V prípade sexu k sexuálnemu partnerovi, v prípade dieťaťa k dieťaťu. Má teda nezanedbateľný vplyv na centrálny nervový systém a dlhodobý, priam formátujúci, vplyv na psychiku a správanie jedinca. Oxytocín je nutný pre nástup materského správania u samice potkana potom, čo vrhla prvé potomstvo. To isté platí aj pre iné cicavce. Monogamný hraboš prériový má omnoho hustejšiu sieť oxytocínových receptorov v NAC, CP (caudatum/putamen, čo znamená chvostové jadro a škrupinové jadro) a PFC (prefrontal cortex, prefrontálna kôra). Samce promiskuitne žijúcich hrabošov horských majú zas vyššiu hustotu arginín-vazopresínových receptorov v LS (laterálne septum, čo znamená bočná priehradka). Arginín-vazopresín má pritom určité oxytocínu analogické funkcie u samcov, je však zodpovedný aj za teritoriálne správanie (a s ním súvisiacu samčiu žiarlivosť). Monogamia a promiskuita je teda biologicky podmienená, prinajmenšom, ak uvažujeme nad rozdielmi medzi živočíšnymi druhmi. Nie je však vylúčené, že práve rozdielna hustota týchto receptorov môže aj za monogamnejšie/promiskuitnejšie tendencie tých-ktorých ľudí. Zaujímavé je, že oxytocín sa uvoľňuje aj po požití drogy extázy. Podanie oxytocínu redukuje abstinenčné prejavy morfinizmu a alkoholizmu, takže paralela medzi láskou a závislosťou pokračuje aj v prípade tohto hormónu. Miesta jeho pôsobenia sa pritom prekrývajú s limbickým systémom a oblasťou medzi VTA a NAC, ktorá je kľúčová nielen pre formovanie vzťahu k partnerovi/potomstvu, ale aj „vzťahu“ k droge.

Je teda láska drogou?

Vďaka mnohým analógiám možno hovoriť o láske ako o fyziologickej závislosti, závislosti, na ktorú sme určení prírodou a ktorá je pre nás adaptívna. Je to závislosť, ktorá má v našom individuálnom i spoločenskom živote hlboký zmysel a v jeho perspektívach vytvára krásne a členité reliéfy.

Ak je jeden jav podobný druhému, ešte to nutne neznamená, že spadajú do spoločnej kategórie. Veľryba sa podobá na žraloka, napriek tomu nie je rybou, ale cicavcom. Tak si predstavujem i vzťah podobnosti  medzi láskou a závislosťou. Z praxe psychiatra sa mi črtá, že závislosť a návykové správanie je skôr spojené s nedostatkom lásky a k jej ešte väčšiemu deficitu smeruje. Skutočná láska zas nepotrebuje drogy. Svoju odmenu a slasť má už uloženú v sebe. Je známe, že podpora rodiny, partnera i detí zlepšuje prognózu závislého človeka. Láska je teda niečím, čo závislosť, ako aj mnohé iné neduhy, lieči. Takže napokon mi láska pripadá skôr ako liek, než ako droga.

 

Michal Patarák, utorok 26. novembra 2013 06:19

Čítajte viac: http://patarak.blog.sme.sk/c/343197/Laska-ako-zavislost-milovany-ako-droga.html?utm_source=sme-title&utm_medium=web&utm_campaign=blog#ixzz2lqY8C3HN

/0 Podľa komentárov/od

Trochu o slasti, trochu o odmene a trochu o šťastí

Solomonova teória protikladných procesov hovorí, že po pozitívnom hedonickom stave nasleduje negatívny hedonický stav. Niečo, čo vnímame ako slastné, by malo vystriedať niečo, čo pociťujeme averzívne. Neplatí to zrejme všeobecne, i keď na užívanie psychoaktívnych látok sa tento koncept vcelku hodí. Dokladá to opica, ktorú tak často zažívame po alkoholickej opitosti. Mnoho ľudí má aj zakorenené presvedčenie, že keď je niekto príliš šťastný, onedlho padne tvrdo na zem. Dokonca môže byť šťastie chápané aj ako niečo mimo normál, teda ako nenormálna skúsenosť. Odráža Solomonova teória aj tento obyčajne nereflektovaný, ale v mnohých z nás prítomný pocit? A čo je to vlastne slasť? Čo je šťastie? A, ak vôbec, ako spolu tieto dva fenomény súvisia?

Stageirónsky filozof

Iste poznáte amerického psychológa Abrahama Maslowa a jeho hierarchiu potrieb, ktorú šikovne znázornil do tvaru pyramídy. Jej základy tvoria fyziologické a telesné potreby (needs) ako je jedlo, tekutiny, spánok, vylučovanie a energetická rovnováha. O niečo vyššie je umiestnený sex, potreba bezpečia, rodiny, intimity a lásky a smerom k vrcholu pyramídy sú to už duchovné a seba-prekračujúce potreby. Týkajú sa morálky, spontánnosti, kreativity, či seba-realizácie. Podstata hierarchie je podľa Maslowa v tom, že na to, aby sme mohli začať so zabezpečovaním vyšších potrieb, musíme mať postarané o tie nižšie – základné. Rakúsky neurológ, psychiater a v neposlednom rade človek, ktorý prežil koncentračný tábor, Viktor Emil Frankl, si však myslel niečo iné. Vďaka svojmu pobytu v lágri pochopil, že nezáleží len na plnom uspokojení fundamentálnych a biologických potrieb. Prvoradá je podľa neho potreba zmyslu toho, čo človek robí, zmyslu života ako takého. Potom človek prežije aj to, čo sa právom opisuje ako neľudské.

Boli aj takí, čo tvrdili, že cieľom nášho konania je len slasť. Eudoxos z Knidu v 4. storočí pred Kristom hovoril, že slasť je najvyšším dobrom ľudského života. Je to názor (a s ním združené konanie), ktorý sa označuje ako hedonizmus. Nie som presvedčený o jeho prekrytí s pojmom šťastie, nakoľko hedonizmus je vlastne vyhľadávanie slasti pre slasť samotnú. Viacerí súčasní psychiatri a neurobiológovia upozorňujú, že takto chápaný hedonizmus súvisí skôr so závislosťou než so šťastím. Jeden z Eudoxových súčasníkov bol slávny stageirónsky filozof, Aristoteles. Opozíciu názorov Maslowa a Frankla vlastne už vyriešil v staroveku. Ak zaostríme na jeho názory na šťastie, pochopíme, že Maslow a Frankl vlastne nie sú proti sebe. Šťastie má totiž dva komponenty:

I. Hédonía (ηδονία), čo je slasť, potešenie a rozkoš.

II. Eúdaimonía (εύδαιμονία), čo je zmysluplné žitie, teda to, že žijeme dobre a robíme dobro.

Isteže sú potešenie a radosť potrebnou prímesou šťastia, ale bez zmysluplnosti ako základnej esencie to zrejme nejde.

Friedrich Nietzsche tiež hovoril o slasti. Povedal, že každá slasť chce večnosť. Bohužiaľ, na tomto stavať nemôžeme. Lebo možno aj chce večnosť, tá jej však nie je nikdy dopriata. Slasť je v rámci možností ľudského mozgu dizajnovaná tak, aby bola prchavým zážitkom, po ktorom by sme zas a znova túžili. Neexistuje totiž nič také ako konštantná slasť.

Psychologická tradícia

William James zastával pohľad na šťastie, ktorý je aj azda častý, ale zrejme nie je v súlade so skutočnosťou. Šťastie by malo byť neprítomnosťou bolesti a strasti. Podľa takéhoto pohľadu by však šťastie bolo len niečo, čo je skutočne bonusom, pridanou hodnotou k ľudskému trápeniu, niečím, čo zďaleka nie je pre život samozrejmé. S týmto pohľadom sa zdráham stotožniť už i len preto, že sa snaží šťastie definovať negatívne, to znamená: ako absenciu niečoho iného. To sa mi zdá na takú obrovskú hodnotu, akou šťastie bezpochyby je, jednoducho priúzke.

Pohľady Sigmunda Freuda sú pre mňa vždycky niečím cenné. V živote podľa neho smerujeme k slasti a snažíme sa vyhýbať strasti a bolesti. Princíp slasti (Lustprinzip) vlastne riadi celý náš mentálny chod, druhým je princíp reality (Realitätsprinzip). Ten nie je proti tomu prvému, ako sa často vo všeobecnosti myslí. Naopak, je v jeho službách, pretože sa snaží slasť získať s ohľadom na realitu a v súlade s obmedzeniami, ktoré indivíduu vnucuje spoločnosť. Inými slovami, napriek prekážkam a reštrikciám si slasť nájde svoju cestu, i keď je niekedy značne preoblečená.

Čo však na to moderná psychiatria a moderná neuroveda? Ak chceme poznať súčasnú mienku, musím najprv predstaviť jeden zvláštny experiment z roku 1954.

Elektrická stimulácia mediálneho predného zväzku

Olds a Milner v tomto roku zaviedli potkanovi do mediálneho predného zväzku mozgu (MFB, medial forebrain bundle) elektródu. Jej napájanie spojili s páčkou, ktorú, ak potkan chcel dostať výboj, musel stlačiť labkou. A potkan chcel. Čože chcel! Celý akoby zošalel a páčku stláčal aj stokrát za minútu, prestal sa starať o jedlo, tekutiny a jediné, čo ho zaujímalo bola stimulácia. Nevedel, pravda, čo sa to deje. Zrejme to však pociťoval tak slastne, že by to robil aj do stavu úplného fyzického vyčerpania. Procedúra je známa ako elektrická stimulácia mozgu (EBS, electrical brain stimulation), pričom v tomto prípade ide o samo-stimuláciu (selfstimulation). Mozgový okruh, ktorý sa stal podozrivý z umožnenia takejto šialenej slasti, sa zhruba odvtedy nazýva systém odmeny (reward system). Máme ho aj my ľudia a v zásade je veľmi podobný tomu u potkana. Je nervovým predpokladom akejkoľvek slasti, vzrušenia a potešenia, ktoré si vo svojich krátkych životoch užívame. Bohužiaľ, je náchylný aj na poruchy. Klinickou ukážkou je závislosť od drog na jednej strane (systém bez adekvátnej regulácie iba chniape po slastiach) alebo depresia (systém vykazuje funkčné a niekedy dokonca štrukturálne abnormality, ktoré podmieňujú stratu záujmu alebo potešenia z toho, z čoho sa kedysi človek tešil).

Mozog potkana

Obr. 1. Mozog potkana (Rattus norvegicus) je síce rozdielny od toho ľudského, jeho časti sú s ním však značne homologické. Platí to najmä pre podkôrové štruktúry, medzi ktoré patrí aj systém odmeny. Obrázok z BrainMaps.org (voľne šíriteľný).

Úžasné nie? Príroda nás vybavila časťami mozgu, ktoré môžu spôsobiť slasť, o akej sa nám ani nesnívalo. Nie preto, že by sme ju nikdy nezažili – aj pri orgazme sa aktivuje presne ten istý okruh, aký bol stimulovaný potkanovi. Ale vždy je tá slasť akosi prikrátka. A z evolučného hľadiska i z hľadiska spoločenského je to tak zariadené dobre. Inak by sme nenásytne umierali v autoerotických slastných zážitkoch, bez záujmu o druhých, o svoje okolie a vlastne i o seba samých. A práve to je tá večnosť slasti, o ktorej hovoril Nietzsche. Je zhubná. Je sekerou, ktorá rúbe do koreňov všetkého hedonického, pretože to je umožnené len tým, že vyvstáva na pôde nedostatku a túžby.

Elektróda zavedená do mozgu potkana

Obr. 2. Elektróda zavedená do mozgu potkana.

Odmena

Odmena (reward) je podnet, ktorý je cieľ pre určité správanie. Pre päťročného chlapca to môže byť cukrík, ktorý je skrytý kdesi vysoko na kuchynskej linke. Odmena je sprevádzaná slasťou a zvyšuje pravdepodobnosť, že sa odmeňujúcemu podnetu vrátime, respektíve, že vykonáme určitý druh správania, aby sme ho zas dosiahli. Odmena je slasť z tohto podnetu (teda sladká chuť cukríku), vedci hovoria o liking. Odmena je však aj motivácia k tomuto podnetu – to, že sa oň snažíme len preto, aby sme pocítili slasť (chlapec musí vymyslieť spôsob, ako sa dostať do skrinky na vrchu, o ktorej vie, že je v nej ukrytý cukrík). Toto sa nazýva wanting. A napokon, odmena je aj učenie. Každý živočích exploruje svoje okolie a ak identifikuje odmeňujúce podnety, osvojí si ich kontext, aby sa k nim mohol dostať aj nabudúce. Chlapec z nášho príkladu sa napríklad naučil, že mama skrýva vo vrchnej skrinke cukríky a že si nikto nevšimne, ak si nej zoberie dva-tri. Hovoríme o learning aspekte odmeny. Súčasná neuroveda nám prináša kvantum výnimočných poznatkov o konkrétnych regiónoch a neuromediátoroch v mozgu, ktoré tieto jednotlivé aspekty umožňujú. Zisťujeme, že sú dokonca na sebe biologicky relatívne nezávislé, čím sa trochu problematizuje Freudov predpoklad, že sa pohybujeme od strasti k slasti.

Príkladom je už spomínaná závislosť. Závislý nie je hneď závislým. Najprv postrehne, že užitie drogy je spojené so slasťou, ktorú dovtedy nepoznal. Jeho systém odmeny pracuje na plné obrátky. Liking drogy stúpa a preto ju stále vyhľadáva a investuje do nej čas i peniaze. Zisťuje, kde ju zohnať a ako ju užívať tak, aby mu to čo najviac vyhovovalo. To je learning. Postupom času droga už nechutí tak, ako kedysi. Jeho nutkanie užiť ju je však stále silnejšie. Wanting narastie do obludných rozmerov, i keď liking klesá. Napokon neprijíma drogu pre jej účinky, ale len preto, aby zahnal abstinenčné stavy. Už nie je žiadne liking, už je len wanting, ktoré ale pociťuje skôr ako neslobodu, ako nutkanie, ako niečo automatické, nad čím už ani nerozmýšľa a čo ho vzápätí núti kradnúť, aby na zohnal ďalšie peniaze.

To je umelá stimulácia, ktorá má veľa blízkeho s elektródami v mozgu potkana.

Vyššie odmeny

Nebol by to však človek, aby ho napokon neuspokojovali aj abstraktnejšie odmeny. Peniaze, úspech, sláva, ale aj pohladenie, materinská láska, spoločenský styk, to všetko systém odmeny pekne rozohrieva. Samozrejme, že pri spracovaní týchto odmien je dôležitá mozgová kôra, najmä jej orbitofrontálna časť (OFC, orbitofrontal cortex), v ktorej sa jednotlivé odmeny reprezentujú . Dokonca tu aj existuje špecializácia na valenciu afektívnych podnetov. Pozitívne sa spracovávajú v jej mediálnych častiach (čiže bližšie k stredovej čiare) a negatívne v laterálnych častiach (to jest ďalej od stredovej čiary). Fundamentálne odmeny ako jedlo, tekutiny, sex v jej zadných, vývojovo starších regiónoch a odmeny vyššieho rádu v predných, vývojovo mladších oblastiach. OFC je úzko spojená so systémom odmeny, takže odmena ktorá je podkôrovými oblasťami bleskurýchle zachytená, sa môže ďalej kôrovo spracovať a vedome reflektovať.

Nakoniec, odmena môže byť všetko, čo sa nám páči, čo nás zaujíma a čo má pre nás cenu. Hagerty so svojimi kolegami tento rok zisťovali pomocou elektroencefalografického a funkčného neurozobrazovacieho vyšetrenia (fMRI) aktivitu mozgu meditujúceho muža. Išlo o budhistickú meditáciu, pri ktorej subjekt pociťuje šťastie a blaho. A čo myslíte, čo zaznamenali? Okrem iných významných miest sa aktivoval systém odmeny a mediálna časť OFC.

Hlboká mozgová stimulácia

Dostávame sa k vyvrcholeniu praktického využitia neurovedných poznatkov. Hlboká mozgová stimulácia (DBS, deep brain stimulation) je metódou, pri ktorej sa do definovaných oblastí mozgu zavedú elektródy za účelom stimulácie elektrickým prúdom. Do tela pacienta sa zavádza generátor pulzov, ktorý vytvára stimulačný prúd, zacielený na dané miesto. Takto sa už aj u nás (napríklad profesor Galanda v Banskej Bystrici) liečia ťažko zvládnuteľné prípady Parkinsonovej choroby. Zhruba od roku 2008 však takéto stimulačné snahy registrujem aj v prípade duševných porúch, najmä depresie. Keďže systém odmeny vykazuje pri depresii isté narušenie, Schlaepfer sa pokúsil stimulovať práve jeho časti. Tento rok vybral Schlaepferov tím sedem pacientov s terapeuticky rezistentnou depresiou, ktorá nereagovala na psychoterapiu, elektrokonvulzívnu liečbu, ani na rôzne druhy farmakoterapie. Stimulovali superolaterálnu vetvu mediálneho zväzku predného mozgu a výsledky boli v istom zmysle ohromujúce. Antidepresívne efekty stimulácie boli rýchlejšie, než sa očakávalo a objavili sa už na druhý deň (pri užívaní antidepresív je to skôr okolo druhého týždňa liečby). I keď ide zatiaľ len o experimentálnu liečbu, v blízkej budúcnosti sa bude istotne využívať najmä u najviac trpiacich psychiatrických pacientov.

A ako to je teda s tým šťastím?

Hlboká mozgová stimulácia šťastie negeneruje. Je len pokusom o liečbu duševnej poruchy. Problém definície šťastia nám tak naďalej ostáva a je to zrejme práve Aristoteles, kto napokon vo svojom komplexnom pohľade víťazí. Dokazuje to aj dnešná neuroveda. Šťastie okrem toho nemusí byť len prežívaním radosti s absenciou bolesti. I bolesť utrpenia môže byť odmeňujúca, ak je naplnená zmyslom. Uvádzajú to aj niektorí neurovedci, zaoberajúci sa vzájomnými vzťahmi bolesti a slasti (Leknes a Tracey, 2008).

 

Michal Patarák, utorok 5. novembra 2013 04:32

Čítajte viac: http://patarak.blog.sme.sk/c/341348/Trochu-o-slasti-trochu-o-odmene-a-trochu-o-stasti.html?utm_source=sme-title&utm_medium=web&utm_campaign=blog#ixzz2jmNigaqG

/0 Podľa komentárov/od
,

Denne nás zabíja viac ako 4000 jedov: A politikom je to úplne jedno!

Dnes Autor: Alex Berger, Badman.sk, Foto: smoke-free.ca, archív

Či už patríte do skupiny fajčiarov alebo nie, tak vedzte, že s každou jednou cigaretkou, či už aktívnym alebo pasívnym fajčením, vdychujete neuveriteľných viac ako 4000 rôznych jedov, ktoré dokonale rozkladajú váš organizmus do absolútnej hniloby.

Upozornenie: Nasledujúci článok nie je vhodný pre osoby mladšie ako 18 rokov!
Brazílska antifajčiarska kampaň na krabičkách cigariet Denne nás zabíja viac ako 4000 jedov: A politikom je to úplne jedno!

Netreba azda menovať všetky zdravotné komplikácie, ktoré fajčenie spôsobuje. Okrem klasiky v podobe rakoviny pľúc a kardiovaskulárnych chorôb k nim patria aj zažltnuté, miestami až vyhnívajúce zuby,  zostarnutá vyschnutá koža, vypadávajúce vlasy, rôzne ataky na genetický základ buniek, vysychanie slizníc, chronické kašľanie, pigmentové škvrny, zahnívanie nechtov a mnoho iných „príjemných“ vychytávok.

Aj keď by sa zdalo, že skutočným nepriateľom a hňupom je tu FAJČIAR, nie je to celkom pravda. Aj keď fajčiari za svoj zlozvyk nemôžu byť ospravedlňovaní, zbaviť sa tejto závislosti nie je naozaj jednoduché. Navyše, aj keď by ste si možno mysleli opak, štát si nad každým, kto začne fajčiť, mädlí s úsmevom ruky (o cigaretových koncernoch ani nehovoriac). Finančný obnos, ktorý totiž z každej jednej škatuľky plynie do štátnej kasy, tvorí viac ako jednu tretinu z ceny cigariet.

Denne nás zabíja viac ako 4000 jedov: A politikom je to úplne jedno!
Brazílska antifajčiarska kampaň na krabičkách cigarietDenne nás zabíja viac ako 4000 jedov: A politikom je to úplne jedno!

Je preto evidentné, že štát pre obmedzenie fajčenia nerobí nič navyše, čo by mu prikazovali európske smernice. Tento stav mu totiž vyhovuje. Kým v pokrokovejších spoločnostiach je zoznam zakázaných miest masívne rozšírený, na Slovensku sa politici neobťažujú zákonom schváliť ani obalové fólie s obrázkami smrteľných diagnóz. To by totiž mohol niekto prestať fajčiť, čo by znamenalo menej peňazí, a to predsa nikto nechce.

Príklad by si naši politici mohli zobrať hneď z niekoľkých západoeurópskych krajín, no najmä z Brazílie, ktorá proti fajčeniu vyrukovala najdrsnejšou možnou kampaňou. Obrázky, ktoré vám dnes v čiernom drsnom prevedení ponúkame, nepotrebujú azda žiaden komentár.

Zaujímavou novinkou vo svete fajčenia sú elektronické cigarety, ktoré v susednom Česku doslova valcujú tie tabakové. Je to najmä kvôli cene – zo svojho mesačného rozpočtu totiž pri nich miniete podstatne menej. Zareagoval už aj najväčší český výrobca tabakových výrobkov, ktorému rapídne klesli tržby a vyvíja preto vlastnú e-cigaretu. No a tiež sa preberajú kontrolné orgány, ktoré pochopiteľne chcú dohliadať na to, čo ľudia vlastne fajčia, vytvárať obľúbené byrokratické prekážky a otravovať všetkým život. Výrobcovia v tom však majú jasno a hovoria, že ľudia fajčia iba vodnú paru obohatenú iba o nikotín, bez ostatných škodlivín. Český časopis Týden dokonca urobil laboratórny výskum na vlastné náklady a výsledok bol naozaj prekvapujúci: Zloženie pary je údajne podobné ako zloženie klasických žuvačiek.

Nefajčiarka a fajčiarka: Fajčíš? Tvoja pleť trpí…Denne nás zabíja viac ako 4000 jedov: A politikom je to úplne jedno!

Cigaretový dym obsahuje aj tieto škodliviny:

  • arzén – používa sa ako jed na potkany
  • dioxíny – vznikajú pri spaľovaní odpadu
  • formaldehyd – používa sa ako jed na mole
  • kadmium – používa sa v umelých hnojivách
  • kyanid – používa sa ako jed na myši
  • močovinu – obsahujú ľudské splašky
  • oxid uhoľnatý – typický pre výfukové plyny
  • decht – nachádza sa aj v sadziach v komíne
  • nikotín – používaný ako jed na vošky
Typické zuby dlhodobého fajčiaraDenne nás zabíja viac ako 4000 jedov: A politikom je to úplne jedno!

Čo na vás čaká, ak prestanete fajčiť:

Abstinenčný príznak Trvanie % postihnutých, čo prestanú fajčiť
Podráždenosť / agresivita Menej než 4 týždne 50%
Depresia Menej než 4 týždne 60%
Nepokoj Menej než 4 týždne 60%
Porucha (zníženie) koncentrácie Menej než 2 týždne 60%
Zvýšená chuť do jedla Viac než 10 týždňov 70%
Pocit nestability pri chôdzi Menej než 48 hodín 10%
Nočné prebúdzanie Menej než 1 týždeň 25%
Zžierajúca túžba po nikotíne Viac než 2 týždne 70%
/0 Podľa komentárov/od

Chcete dlho žiť? Nechoďte k lekárovi

Netreba sa chorobami zbytočne zaoberať. Nehovorte o problémoch druhých, nehľadajte zbytočné signály, že trpíte rovnakými syndrómami ako vaša kamarátka a mali by ste navštíviť lekára, lebo ste určite chorá.
Ak si sami budete stanovovať diagnózu, stáva sa z vás okamžite pacient. Najskôr hypochonder. Je rozumné, chodiť preventívne na prehliadky. Ak máte pocit nekomfortu, radšej sa informovať, čo sa s vašim telom deje. Ak to však s návštevou lekára preháňate, pokojne môže byť z vymyslenej choroby skutočná.

Prečo nechodiť s každou bolesťou k lekárovi? Tým, že sa odovzdávate do absolútnej starostlivosti lekára, prestávate byť v liečbe aktívni. Potrebujete skôr vlastný doping, ako sa spoliehať na to, že vám zo všetkého pomôžu iba predpísané tabletky.

 

Zdravotníctvo je tiež obchod

Aj preto sa tak darí podnikateľom, ktorí sa venujú práve zdravotníctvu. Tí budú prosperovať zrejme naveky. Liečenie chorôb je výborný biznis. Uzdravením pacienta sa nemocnica vlastne stáva stratovou.

Aj keď sa to možno zdá pritiahnuté za vlasy, ale poznáme mnoho prípadov tunelovania a korupcie s farmaceutickými firmami. Zmeny sa stále čakajú na úrovni platov lekárov. Byť dnes pacientom znamená testovať na sebe nové lieky, platiť si za každý, aj mierny nadštandard.

Mnoho predpísaných liekov a ošetrení je zbytočných. Aj preto netreba chodiť lekárovi, keď to nie je nevyhnutné. Zamyslite sa, čo vám chce telo naznačiť. Aj sami viete, čo vám chýba, prečo sa cítite zle. Prevencia je dôležitá v stomatológii a gynekológií, tam netreba nič podceňovať. Ľahko zvýšený cholesterol však nie je smrteľná choroba. Rozhodujte o svojom zdraví a liečte sa trochu aj sami.

Autor: Mia

 

/0 Podľa komentárov/od

Nohavica k úmrtí Amy Winehouse:

Vyspávání, blití? To není život naplno

 

K úmrtí britské zpěvačky Amy Winehouse se vyjadřovali její kolegové, přátelé i novináři. Vlastním a velmi osobním textem přispěl i Jaromír Nohavica. „Droga je ďábel, který si tě omotá železným řetězem, a ucvaknout jej není tak snadné,“ napsal pro regionální vydání MF DNES. Přečtěte si celý jeho text.

Nohavicův text v původním, nezkráceném znění.

Kolikrát jsem přemýšlel, jak bych asi dopadl já ve svém alkoholickém období, kdybych žil v zemi a v časech, kdy by všechna ta drogová svinstva byla tak běžně dostupná jako dnes. Bojím se, že z toho bych se už nevyhrabal. Hluboce smekám před těmi, kdo se dokázali z bludného kruhu vymotat.

Bylo mi smutno, když jsem se dočetl, jak rychlý konec to vzalo před pár dny s Amy Winehouse, britskou písničkářkou. Když jsi závislý, tak jsi hluchý jak pařez. Ta její písnička Rehab je klasickou ukázkou toho, jak kecají všichni alkoholici, jen aby se obrnili před světem. Kolik já už slyšel podobných slov. A kolik z nich jsem napovídal já svým blízkým, když jsem pil: jak to mám pod kontrolou, jak je mi dobře, jak mi svět nerozumí, jak od zítřka nepiju, blablabla. Droga je ďábel, který si tě omotá železným řetězem, a ucvaknout jej není tak snadné, jako když teď v televizi odcvakávají policisti protestující aktivisty od šumavských stromů. Droga ti totiž zacpává uši a zatvrzuje srdce. To není happening.

A těch magických 27 let, kterých se Amy dožila, podobně jako Jimi Hendrix, Janis Joplin, Jim Morrison nebo Kurt Cobain? Když do toho prostě kolem dvaceti spadneš, tak se za těch sedm roků doničíš zrovna tak akorát, abys mohl ve  dvaceti sedmi buď z vlaku vystoupit, anebo odlétnout napořád.

Prý – žili život naplno! Prdlajs. Jaké naplno? Spíše na čtvrt plynu. Já to znám. Opilec si dá v pátek dvě deci vodky a už má pondělí ráno. Chlast žere čas. Celou noc paříš nebo se sjíždíš a pak se dva dny potácíš mezi vědomím a nevědomím. A ten mátožný spánek, vyspávání, motání se, blití a nefungování má být oslavovaný život naplno?

Dneska to není veselé psaní ani čtení, ale musel jsem. Protože Amy uměla. A je ještě tolik lidí kolem, kteří umí jako Amy. Potkávám je. Je mi jasné, že MF nečtou ani feťáci, ani alkoholici, oni si maximálně tak těmahle novinama podloží hlavu ve svém raušovém spánku. Tohle píšu pro vás ostatní. Pro jejich příbuzné, manželky, manžely, známé, kámoše. Věřte starému vlkovi.

Máte-li někoho takového vedle sebe, nedejte už na jeho slova, sliby, vytáčky, ani písničky Rehab. Normálně ho přivažte na přívěsný vozík, zapřáhněte za auto a odvezte někam do léčebny. Daleko od pokušení. Začít se musí tak, že člověk prostě v pondělí ve dvě hodiny odpoledne s tím svinstvem přestane. Strčte ho za bránu, zamávejte mu a nezapomeňte mu říct, že na něho venku čekáte, až se z toho vyhrabe. Bez vás by to nedokázal.

Každá hodina bez drogy se počítá.                        Howgh.

iDnes.cz

 

 

 

/1 Comment/od

Do boja s manželskou krízou

Do boja s manželskou krízou

Hovorí sa, že manželská kríza sa najčastejšie objavuje v strednom veku. Ako sa prejaví a kedy zaklope na dvere nášho partnerského života, sa nedá teoreticky vyhraniť. Každopádne, nie sú to len mýty, ktoré o nej kolujú, ale neodlučiteľný fakt. Skôr či neskôr postihne väčšinu z nás, a my sa tak ocitneme v situácii pripomínajúcej šachovú partiu.

Kríza verzus manželia
Keď sa kríza vkradne do manželstva, začína sa hrať šach! Na jednej strane bojujú manželia, na druhej manželská kríza. Ak vyhrá „ona“, manželstvo je na pokraji zrútenia a čelí rozvodovému konaniu. Smutné, ale pravdivé. Keď ale obaja partneri majú dostatok vôle a snahy prípadné konflikty vyriešiť a záujem na tom, aby vrátili vzťah do pôvodnej podoby, sú na dobrej ceste, ako nad rozohranou partiou s krízou zvíťaziť!

V dobrom i zlom
Do manželstva vstupujeme s presvedčením, že chceme s partnerom zostarnúť. Sľúbiť si však lásku v dobrom aj zlom až „do hrobu“, je nepopierateľne jednoduchšie, ako samotné uskutočnenie manželskej prísahy. Každý z nás vie, že ak chceme, aby láska prežila, musíme sa vo vzťahu permanentne snažiť. Vyhnúť sa však víru každodenného stereotypu zostáva pre väčšinu z nás len zbožným želaním.

Aby z manželstva nezostalo len slovo
Bežné konflikty v manželstve prekonáva každý z nás. Keď sa však povie „manželská kríza“, ide o problém, ktorý úzko súvisí s ochladnutím vzťahu a vo vzduchu visí otázka: „Ako ďalej?“ Odpoveď je jasná z pocitov všetkých postihnutých: „Takto určite nie!“ Trápenie, pocity odcudzenia či osamelosti nás nútia hľadať východisko z danej situácie. Keď už však kríza zasiahne intímnu sféru nášho života a človek si nedokáže predstaviť, ako takýmto spôsobom bude fungovať ďalej, je potrebné, aby sa o probléme komunikovalo. A to otvorene a bez konfliktu. Iba tak nezostane z manželstva len slovo!

Komunikovať a ešte raz komunikovať
Problémy, ktoré stoja v pozadí manželskej krízy, nemožno špecifikovať. Každopádne, či už je to stereotyp, finančné záležitosti, nedostatok porozumenia, strata záujmu o sex alebo množstvo pracovných povinností, nič iné, ako porozprávať sa, nepomôže. Je to prvý krok k úspešnému vyriešeniu celej situácie. Veľakrát však kríza oboch partnerov ničí potichu. Dlhodobé potláčanie pocitov a chýbajúca komunikácia krízu ešte viac komplikuje. Keď dvaja nevedia nájsť východisko spoločnými silami, ale nechcú sa rozísť, mali by vyhľadať odbornú pomoc. Manželské poradne pomohli už mnohým párom tak, že rozlúskli záhadu manželskej krízy a vrátili vzťahu nový lesk.

Kríza môže manželstvo posilniť
Časť tých, ktorí prekonali manželské problémy, vnímajú krízu v pozitívnom zmysle. Tvrdia, že vďaka nej sa znova s partnerom zblížili. Pochopili totižto, ako im na sebe stále vzájomne záleží. Objavili stratenú vášeň, získali opäť pocit stability na pôde manželstva. V malom množstve tak môže byť kríza zmesou, ktorá okorení partnerstvo a vráti vzťahu správnu dávku intimity.

 

Súvisiace články

 

/0 Podľa komentárov/od

NOCEBO EFEKT

 

Existence efektu placebo je poměrně široce známa, a to již velmi dlouho a nemuseli jsme čekat s jeho prokázáním na mimořádně drahé vědecké výzkumy (viz rčení „Věř a víra tvá tě uzdraví!“). Placebo efekt lze definovat jako pozitivní účinek látky či energie tzv. „objektivně neúčinné“, s tím, že subjekt přijímající tuto látku či energii považuje za objektivně účinnou a tudíž pozitivní účinek předpokládá a očekává. Mnohem méně známý, ale už z logiky věci a provedených důkazů přesto stejně silný je i opačný efekt, pro který se užívá označení “nocebo” z latinského “budu škodit”. Výzkumy efektu noceba ještě zdaleka nedosáhly rozsahu studií placeba (který je víceméně prováděn při výzkumu účinnosti každého léku), ale přesto výsledky jsou již jednoznačně průkazné.
Podobné studie dokazují, že silný a rozšířený efekt nocebo opravdu existuje. Už pouhá obava z nežádoucího nebo vedlejšího účinku léku vede u mnoha lidí k tomu, že se tento účinek skutečně dostaví. Z tohoto pohledu je opravdu velmi zarážející nápis na krabičkách cigaret „Ministerstvo zdravotnictví varuje, kouření způsobuje rakovinu“. Ve světle výzkumů nocebo efektu by se tento výrok dal parafrázovat „Vědecké výzkumy varují, Ministerstvo zdravotnictví způsobuje rakovinu“. Je nutno si uvědomit, že kuřák na tento nápis hledí dnes a denně několikrát až mnohokrát při nákupu cigaret a při vytahování cigarety z krabičky, a tak je možné, že na onemocnění rakovinou plic kuřáků se dnes podílí více tento nápis než samotné kouření.
Když vyjdeme z dnes již nezpochybnitelných vědeckých výzkumů nocebo efektu můžeme učinit dva závěry. Buď jsou na Ministerstvu zdravotnictví diletanti, kteří vůbec nesledují vývoj výzkumů týkajících se zdraví občanů, a zdravotní stav občanů je nezajímá anebo se dokonce jedná o jakýsi skrytý úmysl.
Zde bych si dovolil malou odbočku z hlavního tématu. Je zajímavé si povšimnout, jak název ministerstva (ale pravděpodobně nejen ministerstva) ovlivňuje jeho činnost a zaměření. Nemáme Ministerstvo zdraví, ale Ministerstvo zdravotnictví (přesnější by zejména v poslední době byl název Ministerstvo zdravotnictví a farmaceutie), nemáme Ministerstvo vzdělávání, ale Ministerstvo školství.
Nocebo efekt je daleko rozšířenější v běžném životě než si uvědomujeme a bohužel asi i výrazně častější než efekt placebo. Dal by se také s určitou dávkou zobecnění na efekty mimo rámec pouhého léčebného procesu označit jako negativní programování na rozdíl od placebo efektu, který by se dal označit jako pozitivní programování. Tímto negativním programováním jsme velmi často provázeni od útlého dětství již od svých rodičů pod různými záminkami, nejčastěji záminkou péče o naše zdraví. Téměř všichni známe obvyklá ponaučení typu: „Vezmi si šálu nebo tě bude bolet v krku!“ (pak jsme si ji jednou zapomněli a bolest v krku se skutečně dostavila), „Nepij tu studenou vodu, když si uhřátý!“ „Jestli si nevezmeš svetr, nastydneš se. „Když si nebudeš pořádně čistit zuby, tak se ti budou kazit.“ Toto negativní programování pak pokračuje v dospívání a dospělosti přes učitele a lékaře.
Obzvláště někteří lékaři ve svých prognózách vývoje nemocí dosáhli takřka dokonalosti v negativním programování. Osobní zkušenost po operaci šedého zákalu levého oka: „Nejpozději do čtyř let jste tady s pravým okem.“ Jsou však i horší nemoci, kde předpovídání krátké doby přežití např. u rakoviny je obzvláště zavrženíhodnou formou negativního programování.
Nocebo efekt a negativní programování se však projevuje i v jiných oblastech než je oblast duševních a fyzických chorob lidí. Zvláštní formou a řekl bych v poslední době velmi oblíbenou, jsou negativní vize budoucnosti v různých analýzách, channelingových zdrojích, (ale i filmech), zejména doplňované prohlášeními typu:
– už jsme dosáhli bodu, kdy zvrat není možný
– Země už se rozhodla nepokračovat v transformaci
– lidstvo si nic jiného ani nezaslouží
– nic se nedá dělat, vše je rozhodnuto
Těmto pochmurným vizím budoucnosti většinou předchází analýza současného stavu, ve které je vyjmenováno vše negativní na co si vzpomenete i to, co by vás ani nenapadlo. „Nevyváženost“ těchto zpráv (ala zprávy na Nově) ve smyslu totální absence čehokoliv pozitivního, je zcela evidentní a bylo by v každém konkrétním případě velmi zajímavé, zda vychází z depresivní negativity autora, či je z nějakého důvodu úmyslná. Pokud se někdo opravdu snaží o komplexní pohled, nemůže přece nevidět i mnoho kladných prvků existujících či probouzejících se v lidské společnosti.
Dalším oblíbeným prvkem je snaha vsugerovat nám bezmoc vzepřít se jakkoliv danému osudu, protože to není v našich silách. Občas bývá ponechána naděje spočívající v tom, že nás někdo zachrání, což bývá většinou bůh nebo mimozemšťané.
Zdá se, že u takovýchto návodů k pesimistické pasivitě jaksi chybí smysl přenášení informací tohoto typu na širší okruh lidí. Pokud vyloučíme snahu o úmyslné působení nocebo efektu, což samozřejmě zcela vyloučit nemůžeme, nezbývá mnoho důvodů pro šíření těchto negativních zpráv na rozdíl od článků, jejichž motivem je „Lidi probuďte se“.
Proto je nutno vnímat všechny informace týkající se předpokládané budoucnosti velmi pozorně a prověřovat je rozumem i srdcem a v žádném případě je nenechat na sebe negativně působit.
Neprogramujme se negativně a nenechme se negativně programovat, i když se o to bude pokoušet sebevětší pozemská, mimozemská či duchovní „autorita“.
Budoucnost není předem daná, budoucnost si tvoříme sami.
Nesnažme se tvořit si přítomnost podle toho, jakou očekáváme budoucnost, ale snažme se tvořit si přítomnost podle toho, jakou budoucnost bychom chtěli.

Miroslav Zelenka

/0 Podľa komentárov/od