Výlet k Červenému domčeku

Výlet k Červenému domčeku – nedeľa 24.2.2013, 10:00

Miesto stretnutia : Lozorno, pod nádržou

Trasa: Lozorno – Rusniaky – Močiarna – Červený domček – Lozorno
Vzdialenosť: cca. 12,3 km
Stúpanie: 300 m
Trvanie: cca. 3:30 h
Doprava: autami

Predpoveď počasia: Veľmi jasno, teplota 2 °C, pravdepodobnosť zrážok nízka.
Kontakt: Mário 0908126006

Účastníci: Miro, Laura, Mário.
Správa z cesty:
Deň pred výletom výdatne sneží a zároveň je pomerne teplo. Vyzerá to na riadny odmäk. Telefonicky sa dozvedám, že pôvodne sľúbení turisti neprídu kvôli počasiu alebo kvôli zraneniu. Nakoniec sa však ozve aspoň Miro, ráno nás nakladá pred Ružinovskou poliklinikou a uháňame smerom na Záhorie.
V Lozorne sme pár minút pred desiatou, stíhame sa akurát odfotiť a chvíľku sa poobzerať okolo jazera. Trpezlivo vyčkávame do desiatej, ale nikto ďalší neprichádza a preto nakladáme batohy na ramená a naberáme kurz východ. K zasneženým horám.
Zelenú značku však musíme kúsok za dedinou opustiť. Nie je prešliapaná a cez les sa ísť nedá, je podmočený a pri každom kroku sa zabárame až po členky do vody. Miro testuje pomerne nové vibramy, zatiaľ vyzerajú, že čo to vydržia.
Pokračujeme teda po asfaltke, ktorá nás určite privedie keď nie k Červenému domčeku, tak aspoň na žltú, ktorou sa máme vrátiť do Lozorna. Spoločnosť nám robí stádo srniek a nejaké tie dravce na oblohe. S Mirom sme pohrúžení v intenzívnej debate a Laura tichúčko cupká za nami.
Približne po hodinke chôdze spoznávame lúku s lesíkom uprostred. Áno, podarilo sa nám prísť k Červenému domčeku a máme dokonca pekelný náskok. Osviežujeme sa čajom, Laurinou bublaninou, ovocím, robíme foto v cieli výpravy. Naša ostražitosť po dosiahnutom navigačnom úspechu poľavuje a vyberáme sa po žltej značke medzi červenými pruhmi do zasneženého lesa. Cesta je zle prešliapaná, najlepšie sa ide po bežkárskej stope v strede. Chlácholím sa, že však tento rok ju už aj tak nebudú potrebovať. Kým máme Červený domček na dohľad, niekoľkokrát ešte padne návrh na návrat po rovnakej ceste. Pokračujeme ďalej a pochod je čoraz náročnejší. Menej rozprávame, šetríme sily. Laura sa nenápadne prebojúva do čela, ťahá stopu a kašle na vodu, lebo vraj má nohy mokré minimálne po kolená.
Nerozprávame. Je hrobové ticho, sem-tam niekto potichu zanadáva. Keď sa cesta začne stáčať zlým smerom, uchýlime sa k poslednej možnosti záchrany, k mape. To snáď nie je možné! Sme úplne zle. Pri Červenom domčeku sme mali ísť inakadiaľ. Ale…aha…keby sme skúsili ešte kúsok tadeto, tak by sme sa mali dostať na pôvodnú trasu…takto nejako asi vyzerá posledný zápis v denníku zmrznutého turistu.
Ale áno, z lesa naľavo sa pripája žltá, ktorou sme mali zísť do dediny! Sme zachránení! Vchádzame do chatovej oblasti nad lozornskou nádržou, značka nás vedie popri rozľahlom vinohrade. Od jazera stúpa hustá hmla, vidíme vlastne iba zasneženú bielu lúku a nad ňou bielu hmlu. Čiže nevidíme nič len bielu machuľu. Môžem ísť pokojne na záchod, viditeľnosť je približne 10 m.
Keby sme teraz podľa mapy zišli k jazeru, pravdepodobne sa po hrádzi dostaneme k autu. Áno, podarilo sa a už sa aj vezieme domov. Mirove auto je rýchle a vykúrené, o pár minút sme v Ružinove. Pred OC Retro sa lúčime a rútime sa domov jesť a vyhriať. Ďakujeme, pane, dnes to bolo ťažšie, ale podarilo sa.
Čestný paroh Mladého srnca: Mirovi. Krásne nás odviezol, vydržal neľudské podmienky a nechal sa dvakrát odfotiť.

Zázračné uzdravenie alebo Kam sa podel Mr. Hyde?

Dr. Jekyll mal šťastný život. Nič mu nechýbalo, nič ho netrápilo, všetci ho mali radi. Teda okrem papagája Vydriducha, ale ten nemal rád nikoho. Jeho klietka bola postrachom pre celú ulicu. Pre každého mal šťavnatú nadávku a najradšej zo všetkého prezrádzal intímne aféry, ktoré zahliadol z okna.
U Dr. Jekylla býval už 16 rokov a vedel o ňom úplne všetko. Pamätal si, že Dr. Jekyll ho kedysi dávno kúpil na trhu od bývalého piráta s drevenou nohou za nie malú sumu a že ho priniesol domov pani Jekyllovej, vtedy ešte Slobodovej, ako zásnubný darček. Prvé slovo, ktoré Vydriduch mladej slečne povedal, bolo Slepica a odvtedy sa tí dvaja neznášali. Vždy, keď išla slečna Slobodová okolo jeho klietky, vrieskal na ňu oplzlé vety a ona mu za trest dávala do žrádla mentol, aby sa mu ťažšie rozprávalo. Niekedy, keď to prehnal s jedlom, nevedel potom nič poriadne povedať, iba sipel nemé kliatby smerom k podľa neho hroznej žene. Pani Jekyllová, vtedy ešte Slobodová, nakoniec naliehaniu Dr. Jekylla ustúpila, prijala jeho ponuku k svadbe a nasťahovala sa k nemu. Okrem nezhôd s Vydriduchom sa ich manželstvo začalo celkom šťastne. Dr. Jekyll chodil do práce, ona sa mu zatiaľ starala o domácnosť.
Vydriduch si matne spomínal, že Dr. Jekyll mal veľmi veľa známych z práce a že niekedy prišli niektorí na návštevu. Pani Jekyllovej zo začiatku tieto návštevy imponovali, rada sa pred všelijakými študovanými pánmi z mesta vykrúcala a nosila na stôl. Pri takejto príležitosti vždy vytiahla strieborný servis, napiekla nejakú dobrú sladkosť alebo navarila nejaké ľahšie mäso. Páni z mesta však holdovali nadmernému pitiu a jej manžel takéto ťažké oslavy horšie znášal. Väčšinou sa pokúšal s ostatnými držať krok a takmer vždy mu to bolo osudné. Kým páni z mesta ešte ani nezačali rozprávať sprosté vtipy, Dr. Jekyll už kikiríkal, trieskal päsťou po stole a nalieval víno mimo pohárov. Keď ostatným začali brunátnieť líca, Dr. Jekyll práve plakal nad tým, ako urazil svoju ženu, keď ju chcel pred všetkými pobozkať na holý zadok. Následne si oprel hlavu o stôl a zaspal. Chlapi ho vtedy na žiadosť pani Jekyllovej zdvihli a preniesli do spálne. Cestou sa im väčšinou ešte stihol poslintať alebo povracať. Pani Jekyllová ostávala v roli hostiteľky osamotená a podguráženým chlapom sa v očiach mihali rôzne zvrhlé chúťky, ktoré niekedy končili kradmými bozkami, niekedy potľapkaním po zadku, niekedy oblápaním okolo pásu a zatváraním sa do kúpeľne alebo do niektorej z izieb.
Keď sa Jekyllovcom narodila prvá dcérka, Dr. Jekyll sa na pár mesiacov upokojil. Prestal si domov vláčiť svojich kamarátov a kolegov a venoval sa rodine. Vydriduch napriek svojej drsnej povahe vybadal, že pani Jekyllová prežíva jedno veľmi šťastné obdobie. Dr. Jekyll sa ponáhľal z práce rovno domov, brával dcérku na prechádzky, ukazoval jej zaujímavé miesta a šušľavo sa jej prihováral. Pani Jekyllová počula od iných žien, že chlapi sa väčšinou o svoje deti začínajú zaujímať až neskôr. Že vo fáze kočíkovania a prezliekania plienok sa skôr rodičovským povinnostiam vyhýbajú, venujú sa svojim záľubám a práci. Dr. Jekyll však do tejto kategórie nepatril. Bol naozaj vzorný otec.
Meniť sa to začalo až vtedy, keď malá Karolínka začala chodiť do jasieľ a narodilo sa im druhé dievčatko. Dr. Jekylla opakovanie celého procesu nebavilo a nebavilo ho ani to, že jeho žena naňho nemá čas. Stále sa venovala deťom, vareniu, praniu, žehleniu, upratovaniu, vareniu, žehleniu, deťom, to isté dokola…Keď sa jej pokúšal vo vzácnych chvíľkach samoty a pokoja dotknúť, odťahovala sa a bránila sa, že je celý deň s deťmi, tak nech ju nechá aspoň chvíľku na pokoji. Vtedy sa väčšinou zdvihol a odišiel z domu.
Čas plynul, deti rástli, pani Jekyllová starla a starol aj Vydriduch. Jeho záľuba v pozorovaní okolia však nijako neochabla a preto si všimol, že za tých niekoľko rokov, kedy z malých dievčat vyrástli nádherné slečny a z mladej svižnej pani Jekyllovej sa stala zrelá dáma v stredných rokoch, sa najväčšia zmena udiala s Dr. Jekyllom. Pohľad sa mu zakalil, žilky okolo nosa popraskali, vypadali mu vlasy, pokožka zožltla, telo stratilo niekdajšiu pružnosť a silu. Z Dr. Jekylla ostal tieň, ktorý sa nenápadne plazil po byte a ak náhodou narazil na niektorého člena domácnosti, okamžite sa stiahol do seba. Bál sa pozerať deťom aj manželke do očí, bál sa s nimi rozprávať, bál sa ich dotýkať. Deti a manželka ten strach samozrejme vycítili. Začal podlamovať ich city, lásku premenil na ľútosť a úctu na pohŕdanie. Postavil sa medzi Dr. Jekylla a zvyšok rodiny, čím jej zabránil, aby mu podali takú potrebnú pomocnú ruku. Radšej vytvorili akýsi ochranný pakt, chodili spolu na výlety a na nákupy a hlavu rodiny od seba celkom odstrihli.
Jedného dňa sa na dverách Jekyllovcov v nezvyčajný deň a v nezvyčajnú hodinu ozval zvonček. Pani Jekyllová si stiahla neupravené vlasy do gumičky a spoza dverí sa opýtala:
„Kto je?“
Za dverami postávali dvaja páni v baloniakoch.
„Dobrý deň, komisár Šlachta. Potrebujeme s vami hovoriť, pani Jekyllová.“
Pani Jekyllová odchýlila dvere, poistnú retiazku zatiaľ nechala zatiahnutú.
„Čo si prajete?“
„Pani Jekyllová, máme odôvodnené podozrenie, že váš manžel sa predvčerom v noci dopustil trestného činu pokusu o znásilnenie. Môžeme ísť na chvíľku dnu?“
Pani Jekyllová ostala pár sekúnd zarazene stáť, potom otvorila dvere dokorán a ustúpila nabok. Dvaja muži mlčky vošli dnu.
„N-n-nech sa páči. Prejdite ďalej.“
Pani Jekyllová sa pomaly spamätávala. Muži v baloniakoch sa presunuli do jedálne.
„Pani Jekyllová, nebudeme vás zdržiavať, chceme sa len spýtať, či viete, kde bol váš manžel v noci z piatka na sobotu“, zahájil starší z pánov naučenú konverzáciu.
„To vám veru neviem povedať. Včera som ho videla naposledy ráno, skoro ráno, ponáhľal sa ako vždy do práce. Bolo mi to čudné, pretože v sobotu väčšinou do práce nechodí. A zatiaľ sa nevrátil, práve som sa začala znepokojovať, čo sa mu mohlo stať. Volala som aj jeho kolegovi, tomu sa však tiež neohlásil.“
„Rozumiem“, pokračoval vyšetrovateľ. „Neviete náhodou, kam zvykol chodievať z práce? Či nemal nejaký obľúbený podnik alebo známych, kde sa zdržiaval častejšie?“
„To vám veru neviem povedať. Už dlhšie máme rodinné problémy, manžel doma trávi veľmi málo času. Z práce chodieva ešte zrejme na rôzne podujatia, oslavy, koncerty, posedenia…málo sa rozprávame, takže…naozaj neviem.“
Komisár sa pozrel na svojho kolegu.
„Pani Jekyllová, my vám zatiaľ veľmi pekne ďakujeme za ochotu. Keby sa náhodou manžel objavil, mohli by ste nám zavolať?“, podával jej vizitku. Iba prikývla a chcela pánov odprevadiť na chodbu, keď sa z Vydriduchovej klietky ozvalo:
„Hovno!“
Muži zákona ako na povel zastali.
„Čo to bolo?“
„To je náš papagáj, Vydriduch. Nehnevajte sa naňho, je to hulvát. Ticho buď, ty potvora!“, otočila sa pani Jekyllová smerom ku klietke.
„Vie rozprávať?“
„Áno, vie, len je ťažké sa s ním dohodnúť. Hovorí len vtedy, keď chce a len to, čo chce.“
„Ako dlho ho máte?“
„Dlho, možno 15, možno 16 rokov. Vlastne som ho od manžela dostala tesne pred svadbou.“
Komisárovi sa samou zvedavosťou natiahla tvár a rozšírili nozdry.
„Mohli by sme si ho na pár dní požičať? Mohol by nám veľmi pomôcť.“
„Samozrejme, pán komisár, len si ho berte, aspoň tu bude chvíľku ticho.“
„Ďakujem pekne. Ako sa voláš, fešák?“, otočil sa komisár na papagája.
„Hovno!“
Komisár sa pozrel na pani Jekyllovú a previnilo sa usmial. Pokrčila plecami, ale nepovedala nič. Komisár sa na pozdrav dotkol okraja klobúka a spolu s kolegom vykročili na odchod.

Vydriduch mal na papagája z provinčnej metropolky mimoriadne bohatú slovnú zásobu a keď polícia dostala od Slobody zvierat povolenie na jeho vypočutie, zasypal vyšetrovateľov najhrubšími výrazmi, aké boli kedy z koho úst vypustené.
„Hovno!“, zreval komisárovi rovno do tváre.
„Slepica!“, nešetril ani zapisovateľku.
„Mám to zapisovať?“, opýtala sa. Komisár iba prikývol. Pochopil, že s papagájom bude ťažká robota.
„Kde si bol minulý týždeň v noci z utorka na stredu?“, položil Vydriduchovi prvú otázku.
„Hovno!“
Komisár sa pozrel na zapisovateľku. Vrátila mu spýtavý pohľad. Opäť iba odovzdane prikývol.
„Býval si v spoločnej domácnosti s Dr. Jekyllom?“
Druhý pokus.
„Hovno!“
Zase neúspešne. Komisár si vložil do úst cigaretu a zapálil si. Zapisovateľka usilovne vyťukávala tretíkrát to isté slovo. Vonku bola hmla a padal drobný dážď.
„Mr. Hyde…“, zakrákoral papagáj.
Komisárovi zabehol modrastý chuchvalec dymu.
„Čo je s Mr. Hydom?“
„Hovno!“
Komisár chcel pristúpiť ku klietke, potom si to rozmyslel a ďalej pozoroval ulicu. Ticho začalo byť veľmi ťaživé.
„Mr. Hyde sa vynoril vždy zvonku“, rozhovoril sa zrazu Vydriduch.
„Nikdy som ho nevidel vychádzať z domu. Najprv som si myslel, že je to hosť, čo prespáva u Dr. Jekylla, keď doktor nie je doma. Ale Mr. Hyde každé ráno zmizol a objavil sa doktor.“
„Kedy si si prvý raz všimol Mr. Hyda?“
„Hovno!“
Komisár začínal byť unavený. Vonku sa nič nedialo.
„Mr. Hyde chodieval k Jekyllovcom veľmi neskoro, bol veľmi hlučný a škriepny. Často pani Jekyllovej vynadal do fľandier, párkrát jej dal facku. Vždy sa pustila do plaču a Mr. Hyde sa ešte viac rozčertil. Ak boli deti ešte hore, naháňal ich po byte a vrieskal, že sú bastardi a že im v živote nekúpi ani auto ani dom. Staršiu z dievčat často obchytkával okolo zadku a keď sa s ňou chcel zavrieť do kúpeľne, pani Jekyllová sa naňho vrhala a s plačom ho prosila, nech dievčaťu neubližuje a nech si radšej vezme ju. Vždy ju strašne zmlátil.“
„Čo robil vtedy Dr. Jekyll?“
„Hovno!“
Zapisovateľka si slovo hovno predpísala na desať strán dopredu. Vydriduch po povinnej prestávke prestal byť urazený za skákanie do reči a pokračoval v spomienkach.
„Dr. Jekyll býval večer málokedy doma. Objavoval sa skoro ráno, bol prekvapivo tichý a snažil sa s nikým nestretnúť. Jeho prvá cesta viedla vždy do kúpeľne, kde sa prisal ústami k vodovodu a dlhé sekundy hltavo pil. Bol strapatý, väčšinou oblečený v rovnakých šatách, v akých prišiel večer predtým Mr. Hyde. Keď sa dal doktor ako tak do poriadku, odchádzal z domu.“
Komisár sa chcel spýtať, kam chodil, ale radšej si zahryzol do jazyka.
„Hovno!“
„Ja sa na to môžem…“, komisár zahasil špak a veľavýznamne sa blížil ku klietke.
„Hajzlík malý smradľavý, na koho si tu otváraš zobák?“
Chytil Vydriducha za krk, až mu oči vyliezli z jamôk.
„Chŕ-chŕ-chŕ!“
Papagáj sa tváril, že chce povedať niečo extrémne dôležité. Komisár povolil zovretie.
„Chŕŕhovno!“
Komisár pritlačil, potom nechal napoly priduseného papagája padnúť na dno klietky. Dlhú chvíľu sa nič nedialo. Papagáj mal dokonca problémy prehovoriť, aby to takmer posvätné nič nenarušil. Nakoniec to prekonal a predsa spustil.
„Do práce. Chodil do práce.“
Komisár mal pripravených dvadsať otázok. Nepovedal však nič. Čakal. A dočkal sa.
„Kedysi dávno chodil Dr. Jekyll z práce rovno domov. Potom zrazu prestal chodiť domov úplne. Ráno odišiel a už sa nevrátil.“
Komisár dávno vedel, že Mr. Hyde a Dr. Jekyll sú tá istá osoba. Tešilo ho pomyslenie, že má vyššie IQ ako papagáj. Dokonca presne vedel aj to, ako dochádza k premene Dr. Jekylla na Mr. Hydea a opačne a že potrebuje od papagája vymámiť dôkaz. Problém bol v tom, že papagáj mu neodpovedal na otázky a nechcelo sa mu čakať, kedy sa v rozprávaní sám dostane k podstatným informáciám. Rozhodol sa, že nechá papagája so zapisovateľkou a odskočí si oproti cez ulicu na kávu. Aspoň príde na iné myšlienky, možno ho cestou niečo napadne.
„Slečna Tichá, na chvíľku si odbehnem. Keby ma niekto hľadal, som oproti.“
Zobral si kabát a vybehol do dažďa. Slečna Tichá sa placho pozrela na papagája, potom sa zatvárila, že študuje vytvorený dokument.

„Čo to bude, pán komisár?“
„Presso s mliekom, bez cukru.“
Komisár si sadol do tmavého boxu pre dvoch. Práve si chcel usrknúť z horúceho nápoja, keď sa objavil jeho kolega Hríbek. Obidvaja sa zatvárili prekvapene.
„Ahoj, Oliver. Poď si na chvíľu prisadnúť, musím ti voľačo povedať.“
„Čo také?“, zviezol sa Hribek vedľa neho.
„Práve som hovoril s papagájom. Teda…hovoril je možno silné slovo. Skôr som ho počúval a znášal jeho urážky.“
„A čo si sa dozvedel?“
„Spomína nejakých dvoch chlapov, ktorí bývali naraz u Jekyllovcov, ale to je samozrejme somarina. Býval tam iba Dr. Jekyll, ale podľa všetkého je to ožran a výtržník. Zrejme chodí domov pravidelne opitý ako bomba a robí bordel. Nečudujem sa, že je jeho žena taká vyhúkaná. Vraj obťažuje deti, huláka, mláti ju.“
„Tak to neni prvý ani posledný.“
„To je pravda.“
„A čo z toho pre nás vyplýva?“
„Zatiaľ nič. Zatiaľ asi toľko, že chlapík sa niekde pekne sundal, porobil nejaké sprostosti, potom išiel domov, nič si nepamätal a niekto ho udal. Dozvedel sa to, naplašil sa, lebo keď nie je ožratý, tak je asi celkom krotký, a teraz sa bojí ísť domov aj do roboty. Jednoducho zdrhol.“
„Mali by sme ho asi nájsť.“
„To je jedna vec. Druhá vec je, že zatiaľ nemáme ani jeden dôkaz, pani, ktorá ho udala, nemá svedkov, máme iba jej tvrdenie. Jedine že by sa priznal.“
„To pochybujem. Má vplyvných známych, určite sú medzi nimi aj právnici. Čo papagáj? Nepovedal niečo dôležité?“
„Práveže nič, stále si melie svoje dookola a samozrejme to korení nadávkami. Ale nechal som ho tam s Ingrid, možno sa jej podarí niečo z neho dostať. Dopijem a pôjdem ich skontrolovať. Dáš si niečo?“
„Nie, ďakujem. Môžem ísť s tebou?“
„Jasné, pred tebou sa možno otvorí.“
Komisár zaplatil a obaja muži sa pohli smerom k osvetlenej kancelárii na poschodí.

„Tak ako, Ingrid, už sa priznal?“
Ingrid bola červená ako krv. Najprv sa nevedela vyjachtať, potom sa z nej vyvalil nezastaviteľný prúd výčitiek.
„Komisár, ten vták je zvrhlík a perverzné prasa. Celý čas mi dával nemravné návrhy a žmurkal na mňa ľavým okom. Keď som sa tvárila, že si ho nevšímam, začal mávať krídlami a ukazovať mi zadok. A vynadal mi do najhorších vecí na svete, radšej som to ani nezapisovala.“
Komisár sa v duchu usmieval.
„Povedal niečo, čo by nám mohlo pomôcť?“
„Jednu vec, komisár. Povedal, že niektorý večer prišiel Dr. Hyde domov krvavý ako po nejakej bitke, moment, toto ďalej neviem prečítať…ukážka…nie, ukážko, aha ukáž kozy…“
Slečna Tichá opäť očervenela. Komisár si jej rozpaky nevšímal.
„A ďalej? Prišiel krvavý a?“
„Aha, no a že ráno sa pani Jekyllová Dr. Jekylla pýtala, kde si roztrhal sako. Povedal, že sa zachytil o dvere v električke, ale vyzeralo to ako stopy po ostatnom drôte. Rýchlo si vraj vymenil sako a utekal von.“
„Hm, dátum náhodou nepovedal.“
„To nie, ale povedal, že to bolo čudné, pretože v sobotu väčšinou do práce nechodil. Takže to muselo byť v piatok.“
Komisár sa natiahol po tabatierke, ale zistil, že je prázdna. Vrátil ju späť na miesto a premýšľal nad tým, či súd uzná nepriame svedectvo papagája ako relevantný dôkaz. Mal pochybnosti, ale rozhodol sa, že to skúsi.

„Prosím?“
„Je tam komisár Šlachta?“
„Pri telefóne.“
„Dobrý deň, pán komisár, tu je pani Jekyllová. Chcem vám povedať, že manžel leží na detoxikačnom oddelení na psychiatrii. Práve mi odtiaľ volali.“
„Výborne, pani Jekyllová, ďakujem pekne, že ste sa ozvali.“
Zložil. Pani Jekyllová ostala ešte chvíľku zapozeraná na farebný displej.
„Máme ho, Oliver, je na psychiatrii.“
„Na psychiatrii?“
„Áno, na detoxe.“
„Aha, tak to máme ešte fúru času.“
„Ako to myslíš?“
„No, týždeň bude trvať, kým sa dá dohromady tak, aby mohol súvisle premýšľať a rozprávať. Potom nás k nemu možno vpustia.“
„Aj keď máme podozrenie na vraždu?“
„Áno.“
„Do riti.“

Keď sa doktor Jekyll prebral z opileckej kómy, bolo mu príšerne. Bolela ho ľavá strana tváre, ale nemohol sa ani ohmatať, pretože ruky mal priviazané k posteli. Chcel zakričať o pomoc a hoci sa mu horko ťažko podarilo rozlepiť zoschnuté pery, vyšiel z neho iba neurčitý chrapot. Vzdal to, zavrel oči a ostal odovzdane ležať. Celý svet sa s ním rozkrútil a práve keď sa začal prepadávať do hlbokej priepasti, pocítil dotyk na pravom predlaktí.
„Áá, tak pán pacient sa nám prebral.“
Bodrá nadrozmerná sestrička ho matersky potľapkala po zdravej strane tváre.
„Ako sa dnes máme?“
Vyvalil na ňu krvavé bielka. Oči mu behali z jednej strany na druhú, viečka sa mu šklbali v nepravidelných záchvevoch.
„No, nevyzeráte moc dobre. Ale to ste nevyzerali ani včera, keď vás doviezli. Čo ste to navystrájali, pán Jekyll?“
Dobrosrdečne sa naňho usmievala. Pokúsil sa jej úsmev vrátiť, ale vyšla mu z toho iba kŕčovitá bolestivá grimasa.
„Netrápte sa, ste dobitý ako profesionálny boxer. Prinesiem vám čaj a niečo ľahšie na zjedenie.“
Postupne uvoľňovala popruhy, ktorými bol pripútaný na lôžko. Pomaly sa posadil. Okamžite sa ho zmocnil závrat, mal pocit, že ak si hneď neľahne, tak sa zrúti na zem a už nevstane. Oprel sa o zoslabnuté paže. Konečne sa mohol dotknúť vlastnej tváre. Nesmelo si ohmatával boľavú čeľusť aj opuchnuté oko. Ukradomky sa pozrel za sestričkou. Bola preč, tak sa potajomky preplazil k zrkadlu.
„Áááá…“
Naplašil sa. Pozeral sa naňho netvor, krvavá modrobrunátna tvár opilca a bitkára.
„Pane bože, to snáď nie som ja.“
Zviezol sa späť na posteľ. Nebol schopný premýšľať ani nič rozumné robiť. Iba sedel a civel do prázdna.
„Tak čo, je vám trochu lepšie?“
„Kde som?“
„Na psychiatrii, prosím pekne. Aj keď najprv sme si mysleli, že patríte na chirurgiu. Prišli ste dokaličený ako v druhej svetovej.“
Sestrička mu živo ponúkla čaju.
„Pite, bude vám lepšie.“
Napil sa. Okamžite ho naplo na dávenie a vychrstol vypitý čaj spolu so žalúdočnými šťavami priamo na podlahu. Sestrička si len povzdychla.
„Ach jo, dnes bude ťažký deň.“

Dr. Jekyll sa po týždennom pobyte na detoxikačnom oddelení dal ako tak do poriadku a práve keď ho mali prepustiť do ambulantnej liečby, oznámili mu, že má návštevu. Obul si erárne umelohmotné papuče, cez plecia si prehodil obdratý pásikavý župan a pobral sa na recepciu. Videl tam svojho ošetrujúceho psychiatra a dvoch pánov v dlhých kabátoch.
„Dr. Jekyll, títo dvaja páni sú z kriminálnej polície. Chcú sa vás niečo spýtať.“
Dr. Jekyllovi na okamih zamrelo srdce v hrudi. Presne vedel, kvôli čomu prišli. V sobotu ráno mu volal známy, ktorý robil na polícii, že im prišlo udanie na jeho osobu z dôvodu pokusu o znásilnenie. Strašne sa zľakol, manželke povedal, že musí ísť okamžite do práce a len tak naverímboha vybehol z domu. Vonku mu nenapadlo nič lepšie, len ísť na pohárik do najhoršieho bufetu pri stanici, kam nikdy predtým nechodil. Bolo tam zopár mestských povaľačov, takže nakoniec neostalo pri jednom poháriku a prebral sa až na psychiatrii. Nepamätal si nič z piatka ani zo soboty. Mal tam jednu veľkú pamäťovú dieru.
„Dobrý deň, Dr. Jekyll, som komisár Šlachta, toto je môj asistent seržant Hríbek.“
Podali si navzájom ruky.
„Dr. Jekyll, mohli by ste nám prezradiť, čo ste robili minulý týždeň v noci z piatka na sobotu?“
Vedel, že sa ho na to opýtajú. Udrel pohľadom o zem. Potom pokrčil ramenami a priznal sa.
„Neviem, komisár.“
„Tak ale niečo si snáď z toho dňa pamätáte.“
„To áno, cez deň som bol ako vždy v práci. Potom nás kolega pozval na výstavu fotografií, trochu sa tam pilo, odtiaľ sme si išli ešte sadnúť na pohár vína, to bolo, počkajte…“
Dr. Jekyll sa zamyslene poškrabal na brade.
„Fuh, neviem. Nebolo to ďaleko od miesta vernisáže, išli sme tam peši.“
„Dokedy ste tam asi sedeli?“
„Pán komisár, takto vám poviem. Posledné, čo si pamätám, bol záchod vo vinárni. Sedel som v kabínke, krútila sa mi hlava a rovno oproti mne na dverách bol nakreslený obrovský chlpatý penis a nejaký oplzlý nápis. Obrázok ma rozosmial, ale ako som sa začal natriasať, tak som sa povracal. A potom som sa prebudil doma v strašnom stave. Bol som krvavý a dotrhaný, vôbec som nevedel, čo sa stalo.“
Zmĺkol. Pri tej spomienke mu bolo do plaču.
„Čo ste robili potom?“, nedal pokoj komisár.
„Snažil som sa doma moc nezavadzať, nahádzal som veci do pračky, trochu som sa umyl, no a vtedy mi zavolal Emil a povedal mi o tom udaní.“
Teraz sa naozaj rozplakal. Vyšetrovatelia úctivo počkali, kým sa dobitý Dr. Jekyll spamätá.
„Lenže ja som nič také neurobil, verte mi, komisár. Pred ženami som bol vždy plachý, určite je to nejaký omyl.“
„Takže viac nám neviete povedať?“, komisár Šlachta zachoval vecný tón. Dr. Jekyll ľútostivo pokrútil hlavou.
„Ozveme sa vám.“
Obaja muži bez rozlúčky odkráčali. Dr. Jekyll ostal so svojím svetobôľom sám.

„Tak čo si o tom myslíš?“
„Mám pocit, že neklame. A vyzerá príšerne. Vyzerá, že ak sa aj náhodou pokúsil o znásilnenie, dotyčná ho dobila do krvi. Mal vlastne šťastie, že to prežil, mohol by podať protižalobu za ublíženie na zdraví.“
Komisár sa zasmial. Potom opäť zvážnel.
„Prečo by naňho potom tá štetka podávala udanie?“
„Pomsta?“
„To neviem, pri udaní uviedla, že Dr. Jekylla nikdy predtým nevidela.“
„Ešte by to mohlo byť kvôli prachom, ale Jekyllovci zase nie sú takí nadpriemerne bohatí.“
„To veru nie sú. Ešte mi napadlo, že možno sa v ten večer naozaj s niekým vonku vyspala a potrebovala pred manželom výhovorku, prečo má riť aj kolená od trávy.“
Teraz sa zasmial Hríbek.
„Tak to by som v živote nevymyslel.“
„Teraz mám chuť postaviť sa na súde na jeho stranu. Myslím, že by sa to dalo uhrať tak, aby ho oslobodili z dôvodu duševnej choroby a aby ho poslali na pár mesiacov do cvokárne.“

Dr. Jekyll sa na psychiatrii pevne rozhodol, že s chlastom raz a navždy poriadne zatočí. Domov ho pustili v nedeľu ráno a celý deň sa naozaj alkoholu ani nedotkol. Doma ho síce okrem čerstvo vráteného Vydriducha všetci ignorovali, ale pokúsil sa na to nemyslieť. Večer si normálne ľahol spať, ráno sa svieži a oddýchnutý pobral do práce. Modriny na tvári pomaly žltli, ešte si ich trochu zamaskoval dermakolom.
V práci zacítil hranú odmeranosť a určitý druh tajnej spriaznenosti. Hlavne sekretárka Julka sa snažila vyzerať mimoriadne nenápadne a pritom mu skenovala hojacu sa tvár zakaždým, keď sa nedíval. Nakoniec to nevydržala.
„Doktor Jekyll, dnes vyzeráte oveľa mužnejšie ako obvykle.“
Doktor Jekyll sa celý naježil vnútorným strachom. Žiadna žena naňho takto priamo nikdy nezaútočila. A jeho vlastná už vôbec nie.
„Keby ste po práci náhodou nemali čo robiť, mohli by sme zájsť na kávu, čo vy na to?“, flirtovala sekretárka Julka ďalej. Dr. Jekyll pokrčil plecami, čo si Julka preložila ako jednoznačné áno a niečo si poznačila do pracovného diára.
„Tak platí, teším sa“, usmiala sa naňho víťazne. Dr. Jekyll rýchlo odkráčal smerom k výťahom a až na medziposchodí si všimol, že mal pôvodne namierené úplne inam. Bol popletený ako 17-ročný pubertiak.
Pri návrate do kancelárie natrafil na kolegu, s ktorým bol naposledy vonku.
„Čau Roberto!“, zahulákal naňho rozjarene.
„Kde sa túlaš, človeče? Zháňali ťa tu všelijakí čudní ľudia.“
Dr. Jekyll chcel niečo povedať, ale kým si dal dohromady myšlienky, kolega mlel ďalej.
„Vraj si mal vonku nejaké nepríjemnosti, že si sa zaplietol s nejakou pipkou?“
Kolega poplieskal Dr. Jekylla po pleciach a srdečne sa rozosmial.
„To by som do teba nikdy nepovedal. Tichý človek ako ty, čo ešte aj keď chce niekomu vynadať, tak najprv poprosí a potom poďakuje…Poviem ti, ostal som kukať ako sova. Aj som chcel chlapíkom povedať, že sa asi pomýlili, ale vyzerali velice presvedčene. Tak vravíš, že ťa teda nakoniec pustili?“
Po tejto vete sa mu kolega lepšie prizrel.
„A čo to máš preboha pod okom? A tuto okolo nosa? Vyzeráš, ako keby si sa učil prerážať hlavou múr. Robo Robo, žena čo ti na to povedala? Či pre istotu nič?“
Znovu sa rozosmial nákazlivým smiechom.
„No nič, musím utekať, počuj, dakedy si musíme ísť sadnúť na drink a všetko mi porozprávaš pekne do detailov, nič nevynecháš, preháňať môžeš, dobre?“
Posledná kamarátska rana po chrbte a kolega odcválal hore schodmi. Dr. Jekyll ostal chvíľku stáť. Nejako sa mu nedarilo uveriť tomu, že ľudia sú naňho po jeho prúseroch tak nejako hrdí. Dokonca aj jednonohý vrátnik mu ráno utekal o palici oproti a vlastnoručne mu privolal výťah.
Do popoludnia sa nejako pomotal po kancelárii a o pol štvrtej mu zaklopala na dvere Júlia vychystaná na odchod.
„Tak ako, pán doktor? Nachystaní sme?“
Nevýrazne sa usmial.
„Ale no tak, nebude to také hrozné. Dáme si čaj, posedíme si a pôjdeme domov.“

Pani Jekyllová pri návrate z obchodu automaticky otvorila schránku a bola by ju hneď zavrela, pretože poštu dostávali naozaj zriedkavo, keby sa z nej nevysypala na zem podlhovastá úradná obálka. Adresátom bol jej muž. Strčila ju medzi kuracie krídla a toaletný papier, že ju doma nechá Dr. Jekyllovi na pracovnom stole. Pri vybaľovaní ju aj naozaj odložila, kam pôvodne chcela, akurát po večeri, keď sa manžel neobjavoval, začalo jej vŕtať v hlave, čo tam asi tak môže byť. Tušila, že to bude mať niečo spoločné s poslednými udalosťami. Nakoniec sa rozhodla, že ju otvorí. Na dvakrát preloženom papieri bolo vytlačené predvolanie na súd. O týždeň v pondelok. Zamrzelo ju, že ju manželove vylomeniny stále dokážu takto rozhádzať. Predsa sa už skoro desať rokov takmer nerozprávajú, postavila si voči nemu vysokánsky emočný múr a schovala zaň aj obidve dcéry. Predsa nie je možné, aby sa teraz, keď už by mala byť naozaj imúnna, kvôli takejto pletke rozsypala na prach. Ľahla si do postele a snažila sa čítať. Potom to vzdala, pretože dvakrát prečítala tú istú stranu od hora až dolu a stále si nepamätala ani slovo. Niekoľko hodín sa márne pokúšala zaspať, cielene sa prepadávala do hladiny alfa, kde si sama seba predstavovala ako hlboko spiacu bytosť, dvakrát vstala a zacvičila si strečingové cvičenia, ktoré by mali spôsobiť prirodzenú únavu, ale hodiny v kuchyni odkukali tretiu a stále bola hore. Pochopila, že musí niečo urobiť a rozhodla sa, že sa s Robertom porozpráva. Hneď ako sa vráti. Nebude to odkladať, ani nepočká, kým sa vyzuje a vymočí. Pekne zhurta naňho vybehne hneď v predsieni, nech to má z krku. A keď sme pri tom, kde je zase ten starý opilec? Mal byť dávno doma. Ak sa niekde ožiera a domov sa príde iba vyspať, nech si ma neželá, zastrájala sa v duchu.

Pani Vyskočilová dostala rovnaké predvolanie ako Dr. Jekyll. Dôležito si odkašlala, stiahla si sukňu kúsok nad pekne formované kolená a prekráčala k manželovi do obývačky.
„Drahý?“
Pán Vyskočil sedel na koženom gauči a sledoval správy. V pozadí scény na obrazovke lietal prach a úlomky áut a budov a pred tým všetkým bola veľká hlava reportéra, ktorý dianie komentoval vysokým vzrušeným hlasom.
„Čo je, miláčik?“
„Prišlo mi predvolanie na súd kvôli tomu, ehm, znásilneniu.“
Pán Vyskočil vypol zvuk. Ostalo hlboké veľavravné ticho. Pán Vyskočil sa zahniezdil. Kožená sedačka hlučne zastonala. Pomaly otočil hlavu späť k obrazovke a chystal sa pridať hlasitosť.
„Nič mi k tomu nepovieš?“
„Čo by som ti mal k tomu povedať?“
„Neviem, že ťa to mrzí…že tam pôjdeš samozrejme so mnou…že tomu stále nemôžeš uveriť, že tomu hajzlovi rozbiješ hubu.“
„Asi najprv počkám na rozsudok. Ešte to môže byť kľudne celé opačne.“
„Jak myslíš opačne?“
Poctivá žena v pani Vyskočilovej cítila, že sa musí brániť a že musí hlavne veľa a nahlas hovoriť.
„Chceš tým povedať, že ja som prepadla jeho, že som ho hodila v parku na zem a že som ho pretiahla?!“
Áno, to povedala dobre. Zranená poctivá žena sa musí brániť mužským slovníkom, inak jej manžel nebude rozumieť.
„Nie, to nechcem. Chcem povedať, že počkám na rozsudok a podľa toho si utvorím svoj názor.“
Hajzel! Prečo musí byť taký uvážlivý? Nemohol by jednoducho prísť k nej, objať ju a poľutovať? A potom si vypočuť, ako vlastne tá strašná vec celá prebehla? Snažila sa mu svoju verziu pravdivo popísať hneď v ten večer, kedy sa to stalo, ale prerušil ju a išiel na záchod. Vlastne ani nič nepovedal, iba odišiel a keď sa vrátil, ľahol si a zaspal. Predstavovala si to úplne inak. Že bude hromžiť, že bude celú noc pochodovať po spálni a nadávať na všetkých chlapov na svete a že ju bude chlácholiť, aby sa tým netrápila, že to nebola jej vina. Sem tam jej hlavou prebehla aj taká predstava, že jej vynadá a že ju zmláti a že potom sa jej ospravedlní a povie, že to tak nemyslel a ona sa mu v slzách oddá a bude to zúfalé milovanie po ťažkej rane osudu. Ale on zaspal! Netváril sa, normálne chrápal a chlpy v nose sa mu ohýbali pod vchádzajúcim a vychádzajúcim vzduchom.
„Ako myslíš“, povedala napokon, tresla dvermi a išla do svojej spálne. Televízor opäť začal vydávať zvuky najnovších správ zo sveta. Pán Vyskočil ich však nesledoval. Myslel na svoju ženu a na to, aká je to beštia. S istotou vedel, že ho podvádza a nechápal, prečo sa chce práve s týmto pánom súdiť kvôli znásilneniu. Meno Jekyll poznal z rozprávania, vedel, že pánko si občas strelí pár pohárov a že doma im to moc neklape. Ale nikdy nepočul nikoho hovoriť, že obťažuje ženy a že chodí po meste robiť výtržnosti. Navyše bol právnik, ak je na udaní jeho ženy čo len štipka lži, určite to odhalia. Práve keď sa mu zazdalo, že by možno mohol prísť na nejaké riešenie, vzdal sa celej tejto vnútornej polemiky a išiel sa radšej poprechádzať na terasu.

Dr. Jekyll sa vedľa Julky vliekol úplne zronene. Vôbec nevedel, o čom by sa mal so ženou v jej veku zhovárať. Zakaždým, keď mu napadla relatívne vhodná konverzačná téma, jeho plachšie ja mu mierne vyplazilo jazyk a potom mu pevne stislo čeľuste, takže von sa dostalo iba nezrozumiteľné zabrblanie. Zato Julke sa v konverzácii veľmi darilo. Džavotala na plné kolo, keď povedala niečo smiešne, vyvrátila k nemu hlavu a nazrela mu cez oči až do žalúdka. Potom mlela ďalej. Práve keď sa Dr. Jekyllovi zazdalo, že asi pôjde radšej domov a prečíta si večer nejakú knihu, Julka otvorila dvere na nejakej kaviarni a zatiahla ho dnu.
„Tak, a sme tu, pán doktor. Môžem vás volať Robert?“
Dr. Jekyll neprítomne prikývol. Nechal sa usadiť pri malom stolíku v rohu osvetlenom dopoly vyhorenou sviečkou v priesvitnom pohári a začal sa hrabať v nápojovom lístku. Kým sa stihol dopracovať k stránkam s nealko, prikvitol zle oholený čašník v domácich papučiach.
„Čo to bude, panstvo?“
„Ja vás poprosím gin s tonikom,“ prehodila Júlia nedbanlivo a nechala mladíka, aby na ňu civel, kým sa Dr. Jekyll nerozhodne. Dr. Jekyll však bol mimoriadne nerozhodný.
„Dvakrát“, zachránila situáciu Julka. Dr. Jekyll sa nadýchol, že zaháji rozhorčený nekompromisný protest, čašník však príležitosť na odchod vyhodnotil správne a zmizol za barom.
„Dnes som nechcel piť,“ povedal Dr. Jekyll a ani si nevšimol, že vnútorne má gin dávno odsúhlasený.
„Nebojte sa, Robert, jeden pohár ešte nikomu neuškodil“, položila mu Julka pestovanú ruku na stehno. Bolo mu to nepríjemné, ale za nič na svete by jej to nepovedal. To sa predsa nerobí.
„Tak na naše zdravie, pán kolega.“
Štrngli si. Julka si ucucla, Dr. Jekyll ešte chvíľu viedol vopred prehraný boj. Potom pohár prevrátil do seba a striaslo ho hnusom. Fuj, to je žbrnda!

Okolo piatej nad ránom začula pani Jekyllová podozrivý šramot. Dvere! Najprv sa zľakla, potom prišla na to, že to bude asi pán manžel. A že asi nešiel z práce priamo domov. Rozhovor, ktorý mala pôvodne pripravený, odložila na neurčito do nočného stolíka a išla sa pozrieť, v akom stave sa pán manžel nachádza. Bolo to zlé. Bol síce pri vedomí a vládal chodiť, ale to bolo tak všetko. Oblečený a obutý sa dovliekol do kuchyne, spustil sa na lavicu a bezmocne sa rozplakal.

V súdnej sieni to žilo. Na lavici obžalovaných sedel čerstvo oholený a upravený Dr. Jekyll, obžaloba na čele s pani Vyskočilovou naňho krivo zazerala z druhej strany miestnosti. Proces bol síce verejný, ale lavice pre publikum boli poloprázdne. Vzadu sedela pani Jekyllová s obidvomi dcérami, pán Vyskočil zakrytý novinami, pár študentov a nejakí stáli návštevníci, ktorí na súdne pojednávania chodili ako do kina. Hlavný sudca sa práve usádzal na svoje čestné miesto.
Ako prvého predvolali Dr. Jekylla. Po zložení prísahy sa nesmelo posadil na stoličku čelom k ostatným.
„Pán Jekyll, kde ste boli v noci z piatka na sobotu…“
Dr. Jekyll odpovedal potichu a placho, ale hovoril pravdu presne tak, ako si ju pamätal. Čiže dokopy toho moc nenahovoril. Povedal to isté, čo už raz rozprával komisárovi a jeho pomocníkovi. Ako išiel z práce na nejakú vernisáž, potom ešte do vinárne a ďalej sa nepamätá. Advokát žalujúcej strany sa ho pokúšal naviesť na rôzne dohady, ale Dr. Jekyll stále neoblomne trval na svojej výpovedi a na tom, že viac si naozaj nepamätá.
Posledný tromf, ktorý obžaloba použila, bola pani Vyskočilová.
„Dr. Jekyll, poznali ste pani Vyskočilovú pred vaším hanebným skutkom?“
„Námietka!“, vyskočil Jekyllov obhajca.
„Prijíma sa!“, zaburácal sudca.
„Ospravedlňujem sa“, pokračoval žalobca. „Dr. Jekyll, poznali ste túto pani…“
Pani Vyskočilová sa postavila.
„Kurva!“
Pani Vyskočilová zdrevenela. Vydriduch bol na pojednávaní prítomný od samého začiatku, ale prvý raz sa zapojil do debaty.
„Čo tu robí to zviera?“
„Je to náš svedok, pán sudca“, bránil ho Jekyllov obhajca.
„Postarajte sa, aby bol ticho, inak ho vykážem zo súdnej siene!“
Advokát prikývol.
„Dr. Jekyll, poznali ste pani Vyskočilovú pred inkriminovanou nocou?“
„Nie, dnes ju vidím prvý raz v živote.“
„Neklam!“, vyskočila pani Vyskočilová.
„Kurva!“
„Ticho!“
Hlavný sudca chytil kladivko a poplieskal ním po stole.
„Pán žalobca, skončili ste?“
„Zatiaľ áno.“
„Ďakujem.“
Dr. Jekylla sa ujal jeho obhajca.
„Dr. Jekyll, je pravda, že ste mali v poslednej dobe problémy s alkoholom?“
Dr. Jekyll zvesil hlavu a prikývol.
„Je pravda, že ste sa rozhodli pre ústavnú liečbu a že ste na toto pojednávanie prišli priamo z liečebne?“
„Áno, je to pravda.“
„Vaša excelencia, vážená porota, dovoľte, aby som citoval z publikácie Alkohol v krvi, ktorej autorom je uznávaný adiktológ Dr. Striedmy.“
„Akú to má spojitosť s naším prípadom?“, nadvihol obočie vrchný sudca.
„Sú tu jasne uvedené patologické zmeny správania, ktoré závislosť na alkohole vyvoláva.“
„Dobre, pokračujte.“
„Citujem: U človeka, ktorý sa dostane do pokročilého štádia závislosti na alkohole, sa začínajú objavovať poruchy prirodzeného metabolizmu a dochádza k poruchám základných biologických funkcií. Človek prijíma menej potravy, má problémy s trávením a s vylučovaním a zle spí. Sprievodným javom týchto zmien je úplná impotencia, ktorá pretrváva aj niekoľko rokov po zastavení konzumácie alkoholu.“
Pani Vyskočilovej sa roztriasla brada. Zacítila na temene manželove rozvážne oči a zahryzla si do spodnej pery. Dr. Jekyll sa po skončení výsluchu zo strany svojho obhajcu pomaly presunul späť na lavicu obžalovaných. Cestou ešte očami zavadil o tváre svojich detí a svojej ženy. Boli pyšné. Na rozsudok nepočkal, nastúpil do dodávky liečebne a odviezli ho preč. Ešte na pár týždňov ďalej od rodiny a nadlho bližšie k sebe.

Kubínska hoľa 2013

Foto

Lyžovačka na Kubínskej holi sa pomaly stáva tradíciou. V hoteli Belez (ako sme sa najnovšie dopočuli, ide o skratku Beňova Lehota – Záhrady) nás poznajú ako partiu ukáznených ľudí s nadšením pre všetky druhy športov od lyžovania cez ping-pong a stolný futbal až po plávanie. Tento rok sme sa teda opäť vybrali preveriť kondíciu a prevetrať lyžiarsku výstroj.
Akciu zorganizoval Jožko Ž. a jeho vynikajúci organizačný talent potvrdzuje aj čoraz vyšší počet účastníkov. Zišlo sa nás totiž 28 a dve deti, čo už je slušná tlupa. Bohužiaľ Jožka Ž. už druhý rok po sebe zradil zdravotný stav, hneď v prvý večer sa naňho vrhla horúčka, rozhrkotala ho a švacla do postele, takže dva dni ležal a v sobotu doobeda sa aj s Magdou rozlúčili. Organizačné žezlo odovzdal Máriovi (teda konkrétne mne) a pod mojou taktovkou prebehol aj úvodný zoznamovací večierok. Síce bez tanca a bez dámskej volenky, ale navzájom sme sa predstavili a po určitých predbežne zamietnutých pozmeňovacích návrhoch sme sa jednomyseľne dohodli, že v roku 2014 sem zavítame opäť. Nakoľko nikto z nás nemal akútny problém, ktorý by bolo treba riešiť skupinovou terapiou, strhla sa živá debata v menších skupinkách. Spovedali sme jeden druhého, upozorňovali sme sa na riziká a uznanlivo sme prikyvovali pri správnych životných rozhodnutiach. Ako som sa tak neskôr obzeral po diskutujúcich klbkách, väčšina z nás teda uznanlivo prikyvovala, z čoho mi vyšlo, že pravdepodobne robíme samé správne rozhodnutia. Niektorí z nás následne vtrhli do detskej herne a začali bezohľadne okupovať ping-pongový stôl. Alternatívou k ping-pongu bol stolný minifutbal, v ktorom sa vyznamenal hlavne Ivan. Dokázal totiž z outu bez prípravy prehodiť celé ihrisko a skórovať do súperovej brány. Tribúna praskala vo švíkoch a hráčom praskali bránice.
V piatok, v sobotu a ešte aj v nedeľu bol cez deň veľmi podobný program, totiž ráno sme sa kráľovsky naraňajkovali, potom sme sa nechali vyviezť pod vlek a lyžovali sme, koľko kto vládal. Popoludní sme sa nejakú hodinku len tak potulovali, potom sa buď išlo plávať do Kubína alebo do Bešeňovej, na prechádzku do prírody alebo za kultúrou. Návšteva galérie v Dolnom Kubíne, ktorej výstavné priestory sa nachádzajú v 23-och miestnostiach, bola naozaj kultúrnym zákuskom. Stredoslovenské výtvarné diela od renesancie až po 21. storočie za dve hodiny a za dve eurá, odporúčame širokým masám.
Keďže v sobotu večer sa nám nepodarilo zísť na záverečné hodnotenie terénky, zrealizovali sme ho v nedeľu pri raňajkách. Predsa, keď človeku chutí, menej kritizuje. Vzájomne sme si teda poďakovali za to, že sme na svete a že sme dokonca jeden pri druhom, urobili sme si ešte pár kolektívnych fotiek na svahu a postupne sme sa porozchádzali do domovov. Maťove zmiznuté lyžiarky sa nakoniec našli na Paľových nohách, takže sme výlet ukončili s nulovými stratami. Tešíme sa na budúci rok, už teraz chystáme výbavu.

Mário P.

Foto