Memoriál Jožka Kissa 2016 – ročník štvrtý

Účastníci :

Betka K., Vlado Kr., Zuzka Š., Ivan G., Jožo S., Danka S., Pišta K., Svetlana K., Monika Š., Erika H., Peter H., Filip H., Juraj K., Mário P., Laura P., Anička P., Jirka H., Ingrid H., Rišo D., Erika D., Alenka C., Janko M., Monika Ž., Daniela Ď, Mária Č, Julka G., Saška K., Peter Š., Milan K. a Jožko Kiss in memoriam

Správa z memoriálu::

ŠTVRTOK – 18.8.2016 – deň príchodový
Zoznam účastníkov bol, ako to už býva, variabilný. Odriekli Zuzka W. s dcérou, Zuzka Š. bez dcéry a Goro s dochrámanou zasadrovanou rukou na PN-ke. Z čakačky sa teda dostali Alenka C. Milan Č , Jano M. a Monika Ž. Ponúkal som aj Tomášovi H., ale ten nechcel túrovať. Goro si to potom ešte raz rozmyslel a chcel túrovať aj so zlomenou rukou, ale miesto už nebolo.

V úvodnom kolečku s témou „Môj vzťah k terénkam a akciám“ sa buď ďakovalo Jožovi S., alebo Máriovi, lebo ako povedala Svetlanka „im to robí dobre“. No, .. neviem. Ďakovalo sa chvalabohu aj Jožkovi K. in memoriam pre to, že mnohým pomohol svojho času do komunity. Aj mne.

Čakačka na všeturistický zraz v Lendaku bola rýchla a disciplinovaná a o 18:30 sme už podľa programu večerali až na Julku, ktorá si cestou z BA ešte musela vyliezť nejaké skaly a prišla až neskoro večer.

To sme už všetci spali v útulnom penzióniku okrem Janka M. – ten spal v svojej dodávke na parkovisku, kde sa cíti slobodnejšie.

PIATOK – Deň Druhý 19.8. – náročný deň
Náročnejšia skupina vyrazila ráno na autobus do Ždiaru na prechod Belianskych Tatier.

Peťo Š., ktorý po minuloročnom Gerlachu, trénoval a niekoľkokrát denne bežal na Pajštún, sa čoskoro vzdialil ďaleko dopredu a Pišta so Svetlankou, ktorí netrénovali ale chceli ísť so zdatnejšou skupinou sa zas vzdialili ďaleko dozadu. Tých sme však čakali na mnohých výhľadových i občerstvovacích prestávkach, a boli sme aj radi, lebo ako povedala Svetlanka „aspoň ste si mohli oddýchnuť“. A porozprávať. Julka nám porozprávala svoje bohaté horolezecké zážitky, Alenka zas rodinné peripetie a ostatní sme rozprávali len tak štandardne, ako nám svah a kondícia dovolili.

Nenáročná skupina vedená Ivanom išli z Kežmarských Žľabov na chatu Plesnivec a späť. Monika Š. bola (ako mi s hrdosťou hlásila) na chate prvá, a uzatváral to Janko M., ktorý sa nikdy nikam neponáhľa, veď načo aj?

Večer sme dali spomienkovú prehliadku fotiek. Jožo ako IT manažér mal IT problém premietať na televízore, tak sme asi 200 fotiek pozerali iba na notebooku, prerušovaní sporadicky Danielinou otázkou „Ktorý to je ten Jožko Kiss?“. Jožo pošle účastníkom tieto historické fotky 1999-2015 mailom starostlivo zaheslované.

Oba večery nás boli pozrieť Štefan a Milka s vnučkou, ktorí dovolenkovali v Tatranskej Kotline a aspoň pár chvíľ boli takto s nami.

SOBOTA – Deň Tretí 20.8.2016 – slnečný deň
Pekné heslo „Každý podľa svojich síl a každému podľa jeho potrieb“ sme tento slnečný deň na rozdiel od komunistov celkom naplnili. Niektorí mali síl pomenej. Niektorí mali potreby predsa len vyliezť až na Kôprovský štít (Peťo Š.), niektorí len do sedla (Ingrid a Alenka), pár len na Ostrvu (Jožo, Vlado, Betka, Filip, Peter, Juraj, Rišo) a ostatní sa opaľovali okolo Popradského plesa, ktoré bolo slnečné, obsypané turistami a pohodlnými kreslami. Opálený Ivan, obklopený našimi polo zahalenými ženami, vyzeral s fúzikmi ako Sýrsky migrant na výlete.

Najväčšie potreby malo fajčiarske kvarteto Daniela, Monika, Janko a Milan – potrebovali posedieť, pofajčiť, pojesť, posedieť často, niekedy sa poradie aj menilo.

Jožo si v rámci režimu stravy chcel pojesť desiatu a objedal si placku. „To chcete TERAZ TAKÚ MASTNÚ placku !?“ zvolala predavačka bufetu a výživová poradkyňa v jednom. Zahanbil sa a dal si len čaj.

Na Ostrvu sme inšpirovaní okolo bežiacimi horskými maratóncami a maratónkyňami vybehli veľmi svižne a odtiaľ som telefonoval Peťovi, ktorý práve zdolal Kôprák.

Cestou dole sa Vlado a Rišo rozhodli dať si silne rozvoniavajúci guláš, ale ten nebol ako to už s gulášmi býva moc OK pre našinca. Potom silne hľadali WC. Z Popradského odchádzali poslední a boli z toho guláša tak dezorientovaní, že sa namiesto dole na Štrbské, vybrali hore na Rysy. Zháčili sa až po hodine keď zistili, že sú zase v pásme skál. Našinci proste vodcu a autoritu asi potrebujú.

Bolo veselo, niektoré poznámky a príhody sú však menej publikovateľné do serióznej správy pre Endorfín. Aj preto treba chodiť na akcie.

Pred večerou sa došuchtalo došlo aj vrcholové družstvo Peťo, Ingrid a Alena. Dvíhali víťazne ruky – nohy už menej.

Na záverečné kolečku sme zhodnotili svoj aktuálny stav telesný aj duševný. Boli sme radi, že sme tu a spolu. A že sme podľa svojich možností dali aj nejaký vysokohorský výkon. Naj výkon dala samozrejme Julka, ktorá si s kamarátmi vybehla Gerlach a tradične došla až po večeri. Svetka a Saška sa kaderníkovali navzájom a po 4 rokoch memoriálu nás nakoniec predsa neminula muránska hymna, dobehla s gitarou a huslistom Janom M. Pekné zakončenie.

NEDEĽA – Deň Štvrtý a posledný 21.8.2016 – odchodový
Na výročie ruskej okupácie a Krylovky(„Prší a venku se setmělo“) sa zatiahlo, setmělo – čo však nevadilo tým, čo chceli konečne vidieť Lomničák. Monika Š. s Máriom, Laurou a Aničkou sa vybrali špeciál-lanovkou ministerstva vnútra ráno a Jožo, Danka, Rišo a Erika normálne kúpenou o hodinku neskôr.

Hmly pre našich ľudí i hmly pre bežných ľudí však boli spravodlivo rovnaké, ospalé a biele, nestarali sa naše túžby fotiť a tak sme si pofotili aspoň seba a pádili domov. Ostatní pádili domov bez Lomničáku.

Paroh mladého srnca Jirkovi zato, že sa stal už kmeňovým turistom a

podmienečný paroh Jankovi M., zato že vôbec prišiel (aj keď na poslednú impulzívnu chvíľu). Paroh obdrží až potom, keď sa vzdá svojho slobodného houmles života a bude s nami na akciách bývať pod spoločnou strechou.

Ďakujeme všetkým účastným za atmosféru, dovi o rok!

Lyžovačka na Kubínskej holi

Tradičná lyžovačka na Kubínskej holi, 12. až 15. január 2017

Ubytovanie: Hotel BELEZ, http://www.belez.sk/

Program:
12. januára, štvrtok: príjazd v popoludňajších hodinách
18:30 – večera
19:30 – zoznamovací večierok, organizačné pokyny
13. januára, piatok: lyžovanie, večer zvyčajne návšteva krytého kúpaliska v Dolnom Kubíne; večerná komunita podľa potreby
14. januára, sobota: lyžovanie
19:30 – zhodnotenie terénnej terapie
15. januára, nedeľa: doobeda voľný program, odjazd domov

V prípade nepriaznivého počasia možnosť výjazdov do Dolného Kubína, na Oravský hrad a do vodných areálov Tatralandia a Bešeňová. Organizačne dohodneme na mieste. V herni je ping-pongový stôl, treba si priniesť rakety, lebo v prípade horších lyžiarskych podmienok sa môže stať, že vyhlásime úplne nečakaný turnaj štvorhier.

Zálohu vo výške 40,- eur treba zaslať na účet č. SK81 0900 0000 0001 9245 1104 alebo odovzdať v hotovosti buď Máriovi P. na stredajšom klube, Milanovi P. na pondelňajšom klube alebo Ivanovi G. na Hraničnej, a to najneskôr do 23. novembra 2016.

Správa z terénnej terapie Kubínska hoľa 2017
Účastníci: Edo, Eva M., Natálka, Lili, Goro, Annie, Peťo, Andrea, Palo V., Elenka, Marek, Jarka, Jirko, Jano, Maťo, Majka, Ľubka, Katka K., Vlado, Jaja, Marcel, Palo Z., Ivana, Ivan, Marta, Palo B., Klaudika, Braňo, Števo, Katka H., Roman, Peťo, Eva Č., Miloš, Mário, Laura, Anička, Duke, Kevin
Oficiálny začiatok terénky je síce až vo štvrtok večer, ale niektoré posádky sa vydali do zasnežených hôr už v utorok. Potom nás len informovali, že sme zmeškali teplotné maškrty typu -30 °C a parádnu lyžovačku na čerstvo napadanom prašane.
Štvrtok 12.1.
Pomaly sa schádzame, zdravíme sa navzájom, zdravíme sa so známym personálom a zdravíme sa aj s novými slečnami a pánmi. Zatiaľ nemám žiadne pripomienky k bývaniu, akurát Goro mi nenápadne pošepne, že namiesto apartmánu s dvomi dvojposteľovými izbami majú konfiguráciu 3+1, čo trochu narúša nočné súkromie. Marcel prichádza bez Alenky a doma ostali aj všetky avizované deti, t.j. Majka je sama a bez vnúčat sú aj Števo s Katkou a Palo s Elenkou. Herňa je trochu pustejšia ako po minulé roky, lebo aj chatárove deti sú niekde v bezpečí. Anička s Natálkou si tam teda kraľujú a sem tam pustia k slovu aj Lili.
Na večeru nám pripravili švédske stoly a je to veľmi vítaná zmena. Večera aj akoby trvá trochu dlhšie ako predtým, niežeby sme boli pažraví, ale chceme trošku dzobnúť z toho aj z toho.
Po večeri máme zoznamovací večierok a zopár organizačných pokynov. Okrem iného nám Goro ponúka mimoriadne výhodný program so skipasom a zapisujeme sa na masáže. Po oficiálnej časti je okienko na osobné trápenia alebo témy, ktoré by nás zaujímali, vyzeráme však veľmi bezstarostne, takže voľne prechádzame na nezáväzné rozhovory, ktoré sa natiahnu do neskorých večerných hodín.
Piatok 13.1.
Ráno sme dohodnutí na spoločné fotenie, len nás je akosi pomenej. Niektorí zle rozumeli, iní zaspali, ďalší sú chorí. Aj Vladino je akýsi čudný. Stále otvára ústa, ale nevychádza mu z nich žiadny zvuk. Podobná, menej výrazná zmena sa deje aj s Ľubkou, ktorá sa ešte pred obedom vyhovorí, že musí ísť súrne odprevadiť Katku na lietadlo do Madridu a obidve nás opúšťajú. Vladov zdravotný stav sa po Ľubkinom odchode začína podozrivo rýchlo zlepšovať.
Takmer všetci ideme lyžovať, dokonca aj Edo a ja dostávame opušťáky od manželiek a vyrážame na dve hodiny na svah. Je nepríjemná hmla a viditeľnosť je velice slabá. Viacerí sa stretávame na čaji, potom pokračujeme v športovom vyžívaní.
Klaudika si berie na starosť turistický oddiel a obklopená Romanom, Peťom, Marekom a dvomi statnými psiskami vychádzajú peši až na svah. Roman, Peťo a Kevin sú z prechádzky takí uveličení, že po večeri zatvárajú nevládneho Kevina na izbe a odchádzajú do wellnessu, kde tri hodiny ležia a vôbec sa nehýbu.
My s Aničkou ideme poobede do Aquaparku v Dolnom Kubíne, ostatní nás nasledujú až na večerné kúpanie. V čase večere sa v našej jedálni usádza početná hlučná partia a viacerí z nás považujú za bezpečné rizikové územie radšej opustiť. Nakoniec si svoj krb uhájime a do bezpečia odchádzajú výtržníci, ktorí nás potom ostatné dni obchádzajú s nenápadne sklonenými hlavami.
Prichádza Maťo. Ponúkajú mu nocľah na viacerých izbách a kým sa rozhodne, kde skloní hlavu, necháva si batožinu v jedálni a hrá spoločenské hry s Vladinom a s Jajou. Na to, že ešte nemá svoju posteľ, sa mu celkom darí.
Sobota 14.1.
Lyžiari opäť vyrážajú na svah. Ráno je ešte zamračené, ale už okolo jedenástej sa objaví slnko a parádne výhľady na Choč a na Nízke Tatry. Eva s Milošom sa vydávajú na bežkársky okruh, ktorý meria rovných 22 km. Klobúk dolu. Klaudika opäť vyráža na turistiku. Roman s Peťom sa jej síce snažia oblúkom vyhnúť, ale akosi sa im nezadarí a opäť musia šľapať v hlbokom snehu do kopca. Hlavne Peťo vyzerá akýsi mĺkvy.
Marek má dohodnuté stretnutie s otcom na chate Kubínska hoľa a telefónom sa tam pokúša nasmerovať aj Jarku, len pokyny asi nie sú jednoznačné, lebo asi po piatich minútach telefonovania je Jarka beznádejne stratená v hustom lese. Potom našťastie zloží a vráti sa do civilizácie. Duke má na chrbte postroj a na ňom má zavesené boby aj s Aničkou, ktorá natešene výska a kričí „Hijóó“. Dukovi sa napínajú svaly ako Stallonemu v Rambovi a uháňa hore kopcom ostošesť.
Evka M. má nejaký nevoľnostný záchvat, ostáva teda v posteli a Edo sa prechádza po chate s Lili zavesenou na hrudi a s Natálkou pri nohách. Otec roka.
Okolo obeda nás zastihne veľmi nepríjemná správa. Majka dostala na svahu mozgovú príhodu a museli ju odviezť do nemocnice, najprv do Kubína a potom až do Martina. Jano s Ivanom a s Martou sú s ňou stále v kontakte, obvolávajú príbuzných a chystajú najprv odvoz lyží zo svahu a potom aj Majkinho auta a vecí do Bratislavy. Všetci jej držíme palce, aby sa čo najrýchlejšie zase zotavila.
Večer máme vyhodnotenie. Ivan nám najprv zreferuje, ako je na tom Majka, potom si povieme, čo sa nám páčilo a nepáčilo. Panuje všeobecná spokojnosť a dohodneme sa, že prídeme aj o rok. Debata pokračuje opäť do noci.
Nedeľa 15.1.
Ráno zopakujeme spoločné fotenie. Sme tu takmer všetci, len sa nám podarilo zablokovať príjazdovú cestu a aby sa vznikajúca kolóna nezväčšovala, Marcel urobí jedinú uvážlivú fotografiu a dúfa, že sme na nej všetci usmiati. Sme.
Väčšina lyžiarov ide ešte na svah. Ivan, Marta a Jano idú domov cez Martin, aby sa mohli zastaviť za Majkou, Roman s Peťom si idú do Dolného Kubína prezrieť mesto, my sa ideme ešte raz okúpať do Aquaparku.
Je po terénke. Fujazdíme domov zasneženým Slovenskom a tešíme sa z cesty samotnej, z toho, čo sme práve zažili, aj z toho, čo nás zase čaká. Pane, ďakujeme za vydarenú lyžovačku a čakáme ťa začiatkom marca v Osrblí.

Výlet do Šurského pralesa

Vychádzka – nedeľa 18.9.2016, 10:00

Miesto stretnutia: Svätý Jur, pumpa Shell
Trasa: Náučný chodník cez CHKO Šurský prales
Vzdialenosť: cca. 5 km
Prevýšenie: žiadne, prípadne sa pôjde iba smerom dolu
Trvanie: 2,5 hodiny aj s výdatnou prestávkou na občerstvenie
Doprava: autami resp. autobusom, odjazd 9:20 z AS Mlynské nivy, nástupište č. 43, 9:30 z AS Bajkalská, nástupište č. 3
Počasie: teplota 16 °C, zvýšená oblačnosť, pravdepodobnosť zrážok zvýšená, treba si pre istotu zobrať gumáky, pršiplášte a repelent

Kontakt: Ľubo 0944215553

Poznámka:
Šurský prales je známy svojimi divo rastúcimi drevinami a rybníkmi s minimálnou reguláciou. Krížom cez prales ide náučný chodník, ktorý vedie až do dedinky Čierna voda. Známy klubový mykológ Ľubo S., ktorý má na účely týchto výletov čisto novú hodnosť kapitána, nás s pripraveným výkladom týmito zákutiami močiarneho charakteru určite prevedie pevnou a suchou nohou. Okrem toho vraj pozná čistinku, na ktorej sa dá opekať a dá sa na nej hrať volejbal (ak niekto môže doniesť volejbalovú loptu).

Účastníci: Janko a Marta, Tomáš Ď., Tomáš H. a Ľubo
Správa z cesty:
Výlet bol nenáročný – trasa viedla cez Šúrsky les lesnými cestičkami, ktorými sme obišli šúrske rybníky, až sme sa dostali k novej cyklotrase a tou sme sa mali vrátiť naspäť k autám, a tu na peknej lúke si zahrať nejaké loptové hry. Keďže nás bolo na tie hry málo, tak sme sa rozhodli naddĺžiť prechádzkovú trasu. Prešli sme cez most ponad Šúrsky kanál a pokračovali sme skoro až k hradlu Kujovičovo, pred ktorým sme sa otočili naspäť ku kanálu a po lávke sme sa dostali až k jednému šúrskemu jazeru, ktoré sme ešte obišli po úzkom chodníčku. Pri ňom sme si na malej lúčke urobili piknik, Tomáš Ď. nás trochu pofotil a keď sme sa najedli a trochu pokochali prírodou, tak sme sa po cyklotrase vydali naspäť k autám. Celá trasa bola dlhá asi 5 km a zabavili sme sa na nej asi 2 hod. Deň bol krásny, takže sme si ho pekne užili.
Taká malá zaujímavosť, mala to byť pôvodne mokraďová prírodná rezervácia, ale za rezerváciu ju vyhlásili až 1 rok po tom, čo na okolitých lúkach urobili melioračné práce, stiahli vodu z mokradí a krajina získala úplne iný ráz.

Zapísal Ľubo S.