Vychádzka – nedeľa 26.8.2018, 10:00

 

Miesto stretnutia : Plavecké Podhradie, začiatok modrej turistickej značky

 

Trasa: Plavecké podhradie – Plavecký hrad – Amonova lúka – S. Uhliská – Mesačná lúka – Vápenná – Plavecké podhradie

Prevýšenie: cca. 700 m

Trvanie: cca. 5 h

Doprava: autami resp. vlakom z bratislavskej Hlavnej stanice o 8:16 s prestupom v Zohore

Predpoveď počasia: teplota 16 – 18 °C, oblačno, podľa predpovede by malo zatiaľ dosť výdatne pršať, treba zobrať nepremokavé veci.

Kontakt: Mário, 0908 126 006

 

Poznámka:

V tomto čase zvykne kvitnúť v Karpatoch divozel a práve na lúkach pod Vápennou sú ich celé lány. V rámci predpovede možno nebudeme nad nimi stáť príliš dlho a že sa pôjdeme radšej ukryť späť do áut. Ako alternatívu v prípade prudkého dažďa by sme mohli dať petržalskú plaváreň.

 

Účastníci: Zdenka, Mário, Laura

 

Správa z cesty:

Ráno píše Zdenka, že jej padol odvoz a či niekto nemá voľné miesto v aute. Veľkoryso jej ponúkame naše vozidlo. O 9:10 sme na ceste, do Plaveckého podhradia prichádzame pár minút pred desiatou. Žiadna tlačenica ani zápcha na parkovisku sa nekonajú, okrem nás tu nie je nikto. V miestnom obchodíku kupujeme ešte jednu minerálku a Zdenka by si rada kúpila niečo na obed, takže teta predavačka prešacuje poloprázdne regály a vyloží pred ňu chrumky, horalky a croissanty. Dohodnuté, zaplatené. Vyrážame.
Je zamračené a mierne mrholí. Poza domčeky sa dostávame až na Plavecký hrad. Je dosť veľký, ale aj tak si ho dôkladne prezrieme (nazrieme dokonca aj do spálne miestnych pustovníkov, ktorí zrejme počasie vyhodnotili ako nehodné vstávania).
Debatujúc o všeličom pokračujeme po modrej až na hrebeň, kde začína CHKO Báborská. Stále je škaredo a začína byť zima.
Vychádzame na vrch Klokoč. Stojí tu veľký drevený kríž so zatlčenými klincami a už piaty rok si sľubujem, že najbližšie určite nezabudnem zobrať kladivo a pár klincov. Ehm, zabudol som.
Po sľubovaných rozkvitnutých divozeloch ostali iba prezreté a zoschnuté pahýle, vyzerá to tu ako na cintoríne. Utekáme radšej do sedla Uhliská, kde sme si sľúbili obed.
Sme slušne nakŕmení a pokračujeme do kopca na Vápennú. Chvalabohu, že aspoň černice vydržali zrelé a mimoriadne chutné.
Na Vápennú vychádzame o pol tretej. Chvíľku pozeráme do hustej hmly, z ktorej trčia dva masívne kopce oproti, no zrazu odkiaľsi zafúka jemný vetrík a rozoženie všetky oblaky, dokonca vyjde aj slnko! Lezieme na rozhľadňu a máme parádny výhľad na všetky strany, vidíme veterné elektrárne v Rozbehoch, hrebeň Zárub, atómku v Jaskovských Bohuniciach, úplne v diaľke Zobor a Žibricu, na druhej strane Vysokú, pod nami Sološnicu a kameňolom nad Rohožníkom a kdesi úplne za kopcami vykúkajú činžiaky Senice. Pane, tak toto si ozaj nemusel, nám by úplne stačila spoločná fotka v oblaku.
Chvíľku si ešte ohrievame skrehnuté ruky a chrbty a potom pokračujeme po žltej späť do Podhradia. Ešte pred štvrtou sadáme do auta a vraciame sa do Bratislavy.
Pane, ešte raz vďaka a netvár sa tak skromne.

Čestný paroh :

Myslím, že sme si ho zaslúžili všetci traja, a preto ho nakoniec nedostal nikto.