Všetko čo patrí ku tejto tematike Cyklistické výlety

, ,

Cyklovýlet – Stará Bystrica – 11.-15.9.2020

 FOTO

Účastníci: Ľubka, Evička, Nataška, Drahuška, Ivan, Pali, Vladino, Edo, Ondrej, Milan, Natalka, Lili, a Sárka.

Situácia s koronavírusom, v ktorej sa nachádza Slovensko i celý svet, nám neumožňovala realizovať naše endorfínske plány. Dlho sme neboli spolu, a tak mi tento cyklovýlet do Starej Bystrici, v oblasti Kysúc, veľmi dobre padol. Od začiatku som sa na neho tešil, až som sa bál, či nebudem sklamaný. Sklamaný som nebol nie len preto, že som sa naučil nerobiť si dopredu konštrukcie, predstavy, ale nebol ani na sklamanie dôvod. Od začiatku, ako sme vystúpil z auta, zložili bicykle a išli sa ubytovať, som mal a myslím, že aj všetci ostatní, veľmi dobrý pocit, ktorý vychádzal najmä z krásneho priľahlého, upraveného  okolia, príjemného, čistého ubytovania, nádhernej okolitej prírody a v neposlednom rade s milými, ústretovými ľuďmi, s ktorými sme komunikovali pri vybavovaní ubytovania, či stravovania. Také príjemné zistenie bolo, že sa ľudia v dedine ešte zdravia, aj deti, hoci sa nepoznajú.

Stará Bystrica na nás pôsobila ako švajčiarska alpská lyžiarska dedina. Centrum je postavené z drevených zrubových stavieb, v ktorých sú reštaurácie. Obdivovali sme slovenský Orloj a peknú základnú školu. Večer všetko nádherne vysvietené. Príjemné, inšpirujúce prostredie dopĺňali exteriérové skulptúry od umelcov, ktorých tam bolo na ten malý priestor neobyčajne veľa.

Keďže boli s nami aj deti, nechodili sme na všetky akcie v kompletnej zostave. Rodiny s deťmi mali svoje výlety, aj keď sme spoločne dva krásne výlety absolvovali. Hneď na druhý deň sme sa vybrali do Oščadnice a Veľkej Rače.  Neuveriteľný výkon podala Vladinova 6-ročná (slovom šesťročná) vnučka Sárka, ktorá to dala až do Oščadnice, čo bolo 22 km, a to ešte v dobrej, veselej nálade, bez reptania, s úsmevom. S obdivom som jej zagratuloval, a to som ešte netušil, že prekoná aj tento rekord.

Po ceste do Oščadnice sme sa zastavili v Zborove, v modernom kostole, kde boli krásne vitráže, ale do kostola sme sa nedostali, tak sme ich obdivovali len tak, cez sklenené dvere, z nie veľmi vhodného uhlu. Vitráže sú Hložníkovým dielom, ale ako poznamenla Nataška, asi nie toho známeho Vincenta Hložníka, ale vraj jeho syna.

Odtiaľ sme už šliapali do Oščadnice, kde sme sa občerstvili kofolou, či kávou, podľa toho, komu čo dovolil jeho závislácky balík. Z  námestia nás čakalo dosť strmé stúpanie. Mnohí z nás bicykle aj tlačili, vrátane mňa. Nuž, roky sa už hlásia, aj keď sa snažím hýbať koľko sa len dá… Stúpanie končilo pri sedačkovej lanovke na Veľkú Raču. V miestnej reštaurácii sme si doplnili tekutiny a niečo pojedli. Naspäť, po slastnom zjazde z kopca, sme väčšinu cesty išli popri riečke Bystrica mierne do kopca. Do Apartmánov sme sa vrátili príjemne unavení a obohatení z krásneho výletu.

Na ďalší deň sme si naplánovali okruh okolo nádrže Nová Bystrica.  Nikto z nás ani netušil, čo nás tam čaká. Dalo by sa to nazvať galeje na bicykloch. Ešteže tam boli nádherné výhľady, ktoré nám dávali zabudnúť na to, čo sme prežili a čo nás ešte čaká. Terén bol veľmi kopcovitý. Aj takí borci, ako Palino, či Ondrej museli bicykle tlačiť. Asfaltu bolo poriedko, Väčšinou kamenistá drť, miestami s kameňmi 10 cm veľkými. Edo si tam zničil bicykel. Roztrhlo sa mu niekoľko špajlí, takže na ďalší výlet už nemohol ísť s nami. Bola to prekonávačka, ale zvládli sme to. Všetci sme mali pocit víťazstva, ale skonštatovali sme, že raz stačilo. Nabudúce sa tejto lokalite asi vyhneme, kým tam neurobia asfaltovú cestu.

Ďalší deň nás čakala Vychylovka. Tu som otváral oči, čo opäť dokázala malá Sárka. Celú cestu v pohode na bicykli, s večným úsmevom, s malými prestávkami, zvládla. 13,5 km tam a 13,5 späť, spolu 27 km !!! Navrhli sme ju na ocenenie Zlatý pedál, ktoré aj symbolicky dostala. Chcel by som ešte oceniť aj výkon Ondrejovej pani manželky Drahušky, ktorá so zdravotnými problémami dokázala s nami držať krok, a kde to bolo ťažšie, hneď ochotne nabehol Ondrej a pomáhal jej.

Vo Vychylovke sme sa odviezli vláčikom po prvú úvrať, lebo železnicu opravujú. Ale aj tak to bolo pekný zážitok, najmä pre deti. Prešli sme sa aj po priľahlom skanzene, kde sme sa opäť občerstvili, naobedovali a pofotili miestnu ľudovú architektúru – viď foto. Podvečer sme sa opäť príjemne unavení a plní zážitkov vrátili do základného tábora.

Posledný deň sme si už robili program viac-menej individuálne. Niektorí sa po raňajkách chystali už ísť domov, ďalší sa vybrali na výstup na blízku rozhľadňu. Pali si dal ešte záverečnú takmer štyridsiatku na bicykli. Keďže Ivan bol jediný účastník bez bicykla a musel si robiť pešie túry sám, sa konečne mohol k nám pridať a spoločne vystúpiť na vrch Bobovec, kde rozhľadňa stála. Výstup bol strmý, ale nie dlhý, Výhľady z rozhľadne boli nádherné, len pre oko fotografa slniečko nie veľmi vhodné. Ešte by som chcel vyzdvihnúť aj Ivanove túry. Robil sám hrebeňovky cez 20 km. Dobrý!

Ako som spomenul, stravovanie bolo výborné, aj keď sa stalo, že jeden večer bol slabší výber jedál, lebo mali cez deň veľkú návštevnosť a neodhadli to. Nataška, ktorá sa väčšinou stravovala sama a vraj veľmi zdravo, povedala, že nabudúce sa bude stravovať už s nami, aj keď už menej zdravo.

Pri poslednej večeri sme sa porozprávali na tému, ako ďalej s Endorfínom a svorne sa dohodli, že sa sem ešte vrátime a pozrieme si okolie, ktoré sme nestihli prebádať.

Bolo výborne!

Na záver chcem ešte poďakovať Ivanovi G. , ktorý dal na túto lokalitu tip Vladinovi a Vladino to perfektne zorganizoval. Vďaka!

Milan

,

Cyklo-kultúrny výlet do Danubiany – 2.8.2020

Stretli sme sa pod Prístavným mostom o 10:00 hod., v počte šesť ľudí: Nataška, Ivan, Vladino, Miro, Henrich a Milan. Po ceste sme ešte zobrali Janku a Riša. Na Riša sme chvíľu čakali. Prišiel celý upachtený, aby sa nakoniec rozhodol, že vzhľadom na slabšiu kondičku, pôjde s nami len určitý úsek cesty a vráti sa domov. Veríme, že aj tak mal s nami pekný zážitok. S Rišom sme sa rozlúčili a poprosili ho, aby nám dal o sebe vedieť, keď príde domov, či je v poriadku.

Bolo dosť teplo, ale tým, že sme si zvoli pohodové tempo a vetrík nás príjemne ovieval, sa to dalo zvládnuť. Bohužiaľ záver etapy neskončil šťastne. Tesne pred bufetom Obrátka, na konci hrádze, kde sme si chceli dať pauzu, Miro nešťastne spadol a zlomil si bedrový kĺb. Najprv sme nevedeli, čo sa stalo. Dúfali sme, že to má len udreté. Bolesť znášal veľmi statočne. Sanitka prišla do cca 20 min. a odviezla ho do nemocnice. Odtiaľ nám Miro poslal informáciu, že čo sa mu vlastne stalo. Ešte sme chvíľu počkali na Mirovho syna, ktorý mu zobral bicykel autom domov.

Vladino a Ivanom do Danubiany s nami nepokračovali, lebo mali v pláne, že preplávajú loďou na druhý breh Dunaja a odtiaľ budú pokračovať ďalej. Ivan domov do Senca a Vladino do Dunajskej Lužnej, do záhrady. V oklieštenej zostave sme po rozlúčke vkročili do príjemne vychladených, nádherných výstavných priestorov. Bol to naozaj zážitok. Boli tam vystavené diela našich i zahraničných výtvarníkov. Z našich zaujal Kompánek, Hložník, Ormandík, či fotograf Kallay. Exteriér okolo výstavnej budovy je taktiež nádherný. Na pekne upravenom trávniku stáli skulptúry našich i zahraničných sochárov. Lepšie to vyjadria fotografie, ktoré si môžete pozrieť v sekcii Fotografie.

Po kultúrnom vyžití sme išli podľa plánu na obed do Čunova. Obed nám dobre padol. Miro nám poslal správu z nemocnice, že mu budú dávať umelý kĺb. Poslali sme mu podporné slová a pozdravy a vyrazili sme na cestu k čunovskému jazeru, kde sme si chvíľu zaplávali a pokračovali do Rusoviec, kde nás čakala výborná zmrzlina.

Pekný výlet dosť zatemňoval ten nešťastný Mirov pád. Celú cestu sme nad tým rozmýšľali, ako to s ním nakoniec dopadne. Skutočne musím opäť zdôrazniť, že to neuveriteľne statočne znášal. Držíme mu palce, aby to sním dopadlo čo najlepšie a bol čoskoro medzi nami, ako ho poznáme, plný síl a energie.

Milan

Memoriál Jožka Záreckého, 2020

Miesto stretnutia: Benzínová pumpa JURKI pod Prístavným mostom
Čas stretnutia: 12.7.2020 (nedeľa) o 9.30 hodine.

Táto cyklotúra pôvodne viedla spod Prístavného mosta do Kyselice, kompou do Vojky a po druhom brehu Dunaja späť do Bratislavy. Spolu je to však približne 80 km a nie každý takúto vzdialenosť zvládne (aj samotnému Jožkovi Záreckému bol zlý odhad vlastných síl osudný), takže reálne zvládnuteľnou trasou bude okruh Pumpa JURKI – Hamuliakovo (cyklokompa) – Danubiana – Bratislava (Starý most).

Podľa grafikonu by nás mala cyklokompa v Hamuliakove čakať o 11.20, poprosím, prichystajme si 4 eurá. Cyklokompa je 12-miestna, čiže ak by sa nás zišlo viac alebo ak by boli okrem nás ešte ďalší záujemci o prevoz, objednali by sme si ešte jednu jazdu mimo grafikonu (cena by mala byť dokonca nižšia ako pri prevoze podľa grafikonu, t. j. 20 eur na jednu extra jazdu).

Obed si dáme na druhom brehu Dunaja na trávnatom svahu pod bufetom Obrátka a budeme obedovať vlastné pochutiny a zásoby. Cieľom bude parkovisko pod Starým mostom na Petržalskej strane (spolu približne 50 km).

Teším sa na spoločnú jazdu a na vichr ve vlasech.

 

 

Mário Polónyi
mario.polonyi@gmail.com
0908126006

,

Cyklovýlet do Viedne

Cyklovýlet 11.8.Nedeľa

Miesto stretnutia: Žel.stanica Petržalka,7:00 (vlak odchádza o 7:15) – treba kúpiť lístok na bicykel (BA-Wien) takže radšej tam buďte prosím pred siedmou.
Prosím nemeškať. Lístok je spiatočný aj s bicyklom. Ale väčšina využije vlak len na cestu tam.
Trasa: Hauptbahnhoff – Ring – Práter – Donaukanal – Hundertwasserhaus– Donauinsel – Donauturm – Práter – obed (pizzeria Angelo) – Orth – Eckartsau – Hainburg – Wolfstahl – Berg – Petržalka ŽS
Km : tí čo absolvujú celú trasu – dajú určite cez 90 km – ale s mnohými prestávkami. Predpokladaný návrat do BA je 17:30.
Tí čo pôjdu späť vlakom y Vedne , asi polovicu. Pôjdu späť vlakom, chodí dosť často (napr 14:45, 16:45…) do Petržalky alebo Hlavnú stanicu (15:16, 16:16…).
Prevýšenie : rovnaké ako preníženie – teda skoro nula.
Počasie : 24-27°, polojasno
Kontakt : Jožo. S. 0910 230 31
Určite si vezmite pitie , voda sa bude dať dopĺňať.

Správa z A1 výletu:

 

Bolo nás sedem, 6 pánov (Jožo, Tomáš, Edo, Stano, Ľubor, Lukáš) a mladá a odhodlaná slečna Dorka a dali sme tradičnú trasu : stanica, centrum/Ring, Hundertwasserove výtvory, Práter kultúry a oddychu, Orth (obed), Hainburg, Berg, BA

Teplo ani protivietor nám nevadili, zdieľali sme emócie, vodu i opaľovací krém, a napriek bežiacej rekonštrukcii časti trate (Rakúšania musia furt niečo vylepšovať), sme na Berg prifrčali v rekordnom príchode o 15:30.

Ďakujem pekne všetkým za prekonanie sa a pozitívnu atmosféru,

hrdinský čestný pedál venujeme Tomášovej Dorke, ktorá sa sebaprekonávala asi najvác…

(alebo skôr my starší ješitní páni sme to hrdinsky potláčali, akože 75km je brnkačka).

Jožo

Memoriál Jožka Záreckého 2019

Pozvánka na Memoriál Jožka Záreckého 2019

 

 

Miesto stretnutia: Benzínová pumpa JURKI pod Prístavným mostom
Čas stretnutia: 6.7.2019 (sobota) o 9.00 hodine.

Táto cyklotúra pôvodne viedla spod Prístavného mosta do Kyselice, kompou do Vojky a po druhom brehu Dunaja späť do Bratislavy. Spolu je to však približne 80 km a nie každý takúto vzdialenosť zvládne (aj samotnému Jožkovi Záreckému bol zlý odhad vlastných síl osudný), takže reálne dosiahnuteľným cieľom bude včelársky ranč nášho kamaráta Janka Prídeného. Už niekoľko rokov po sebe je tento výlet spojený s odovzdaním dôležitého posolstva a bude to tak aj teraz.

 

 

Za ENDORFÍN
Mário Polónyi
mario.polonyi@gmail.com
0908126006

,

Cyklo-peší výlet na Malý Slavín – 1. máj 2019

Správa z Prvomájovej túry Endorfínu 1. 5. 2019.

Časť „Pešiaci“: Rača – Malý Slavín a späť.

FOTO

 

Účastníci: Alenka, Evka s rodinkou, Janka, Katka, Klaudika, Ľudka, Monika, Ivan, Marcel, Rišo1, Rišo2, 2 priatelia z Jaskáča.

Keď sme 10 minút pred limitom s Jankou dorazili na račianske miesto stretnutia, čakal tam už terénne maskovaný Rišo1, kým obďaleč objavujeme opustenú Katku a rozháňame jej obavy, že dnes si pôjde opekať sama. V krátkom čase sa postupne zvítame s ďalšími priateľmi so záujmom spoločne stráviť tento nádherný slnečný deň v blahodarnom náručí lesa.

O 10:10 Marcel odpočíta štart a vyberáme sa okolo kalných vôd kúpaliska, popri amfiteátri do ústia Knižkovej doliny, kde si počkáme na dohodnuté stretnutie s Evkou a jej rodinkou. Modrá serpentína nás nenáročne prevedie strmým úbočím Malej Bane a na nasledujúcom návrší sa dohodneme s Evkou, že oni budú pokračovať podľa detského tempa, pokiaľ budú vládať – turistická značka a mobilná navigácia im nedovolí zablúdiť. Základná skupina, zozadu spoľahlivo istená Rišom, postupne obchádza Malú Baňu a na lesnej ceste zaspomína na krásny jazyk predkov pri historickom pamätníku Floriana Brichtu: „Tady na temto míste vúz ho prejel a porad zemrel 31 mája 1871“. Na turistickej križovatke Vypálenisko pretíname hrebeňovú Štefánikovu magistrálu, ktorá si vyžiada zvýšenú pozornosť pre súvislú premávku cyklistov. Krása prírody nás očarí na slnkom zaliatej rozkvitnutej Pánovej lúke s čerstvo zelenými lipami. Tu sme sa krátko občerstvili a absolvovali sme prvý fotonástup pred Marcelovým statívom. Odtiaľto sme sa už poľahky skotúľali do údolia Vydrice a zakrátko sme sa zvítali s našimi cyklokamarátmi na piknikovej lúke Malého Slavína.

Na spiatočnú cestu si časť „pešiakov“ zvolila pochod cez Železnú studničku, siedmi členovia sa vrátili naspäť do Rače Marcelovým variantom trasy s obohacujúcimi panorámami zo starej vinohradníckej cesty. Počas putovania na Malý Slavín aj cestou späť panovala jedinečná družná atmosféra, počas ktorej si našiel čas hádam každý na každého a mohli sme sa porozprávať o čomkoľvek, čo nás v živote teší či kvári…

Ďakujeme všetkým za účasť, na ostatných sa tešíme nabudúce; zapísal Ivan.

 

Cyklisti

Cyklistická sekcia sa postretala o 10:00 hod., pred bývalou Vojenskou nemocnicou. Počkali sme ešte 10,- min., či sa náhodou neobjaví nejaký oneskorenec a vyrazili sme. Bolo nás 6 dospelých dve dievčatká, ktorých otecko sa volal Maroš G..

Účastníci: Maroš, jeho dcérky Maťka a Paulínka, Ivan G., Peter G., Jožko M., Mišo K., Milan P.. Pali B. sa pridal až na Malom Slavíne, keďže išiel z opačnej strany (od Rače).

Po úvodnej štartovnej fotografii sme pomaličky vyrazili. Väčšinu cesty sme nechali viesť Maťku, aby nám udávala tempo. Tempo udávala naozaj slušné a skutočne na svoj vek 9 rokov podávala výborný výkon. A vôbec obe dievčatká vynikali výborným správaním, nereptali, nefňukali… Maroš môže byť na svoje dcéry hrdý…. Času sme mali dostatok, takže sme si mohli dovoliť aj malú pauzu na Železnej studničke, kde si poniektorí dali kávu, čaj, či pagáčiky. Stúpanie bolo mierne, ale dosť dlhé. Maťka šliapala do pedálov ako skúsená pretekárka a celú cestu, okrem prestávok a záverečného, asi 100 metrového stúpania, nezosadla z bicykla. Maroš trpezlivo, bez reptania taktiež podával heroický výkon, nakoľko mal okrem veľkého ruksaku vzadu a mäkkých pneumatík, aj záťaž v podobe Paulínky, ktorá si celú cestu držala v ruke romanticky púpavu.

Na Malom Slavíne nás čakalo voľné ohnisko a riadne mokré drevo. Po určitom úsilí sa nám nakoniec podarilo založiť oheň. Medzitým, ako sme čakali na pešistov sme si začali opekať rôzne mäsové výrobky. Po asi  pol hodine sa objavili prví pešiaci. Zvítali sme sa tak, ako sa patrí na našincov. Marcel  začiatok fotografovania zveril svojej manželke Alenke a potom na záver naštartoval už tradičný dron, aby ním urobil nevšedné zábery našej skupiny z nebeskej výšky.

Panovala veľmi priateľská atmosféra, ktorá však panuje takmer vždy na našich stretnutiach. Poponúkali sme sa, poopekali dobroty, podebatovali – vážnejšie i s humorom a pomaly sa začali rozchádzať. Jedna časť išla smerom na Raču, druhá na Železnú studničku. Jedni išli skôr, iní sa ešte pri opekaní trochu zdržali. Naspäť to bola pre cyklistov oddychovka, nakoľko sme celú cestu išli z kopca. Na konci cesty Paulínka aj s púpavkou v sedačke zaspala.

Pekná akcia sa vydarila a tešíme sa na ďalšiu o rok. Zlatá špajla patrí jednoznačne Maťke za podaný výkon a pohodové správanie!

 

Milan P.

 

,

Veselí cyklisti vo Veľkom Mederi – 2018

Cyklovýlet do Veľkého Mederu – 12.5. 2018

 Veselí cyklisti: Janka, Mišo, Miro, Vladino a Milan.

Po spoločnej fotografii vyrazilo naše cyklistické kvinteto z petržalskej vlakovej stanici pod Mirovým vedením o cca 7:40hod.. Priznám sa, že sme očakávali väčšiu účasť, ale my už vieme,  že naše konštrukcie sa väčšinou nenapĺňajú, a preto nás to  neznechutilo, lebo máme vždy pripravený katastrofický scenár, a tak sme v dobre nálade, vyrazili na petržalskú hrádzu.

Počasie nám prialo nadmieru. Vietor takmer žiadny a ak aj zafúkal, tak  tým správnym smerom, nám do chrbta. Hrádza bola skoro ráno ešte prázdna, a tak sme mohli ísť aj vo dvojiciach a dobre sa porozprávať. Miro nahodil slúchadlá a počúvajúc čítaný román sa ujal vodcovstva.

Cesta príjemne ubiehala. Pred Vojkou sme zavolali Betke, ktorá sa sľúbila, že nás príde pozdraviť a možno i kúsok cesty s nami pôjde. Bola však na druhej strane Dunaja, v Kyselici a na kompu by sme museli čakať asi hodinu, tak išla súbežne s nami po ľavom brehu Dunaja. A šliapala dobre, lebo my sme mali ešte nejaký ten kilometer do Gabčíkova, keď nám volala, že kde to preboha sme, že ona nás tam už dlhšiu dobu čaká. Tak sme trochu pridali, aby nečakala až tak dlho. Zvítali sme sa, porobili opäť spoločné fotografie, niečo sme pojedli. Navrhli sme Betke, či nepôjde s nami ešte kúsok, ale už nechcela ísť, lebo mala v nohách 40 km a to isté ju čakalo aj naspäť domov.

Na kúpalisku vo Veľkom Mederi sme nikoho nestretli, ako minulý rok, kedy mnohí z našincov prišli autami a tam sme sa postretali a  vytvorili celkom početnú skupinu.

Našli sme si pekné miestečko s polotieňom a Janka hneď začala chystať chlebíky. Počítala s každým, takže sa každému aj ušlo. Boli výborné! Potešila nás tým a my sme počas jedenia začali s Miškom a Vladinom debatovať na najzávažnejšie témy tohto sveta, ktoré sme už takmer vyriešili, nebyť toho tepla, ktoré nás prinútilo debatu ukončiť a ísť sa ovlažiť do horúcej termálnej vody – to sú tie paradoxy.

Tri hodinky ubehli ako voda, a tak sme sa pomaly začali chystať na stanicu. Po ceste sme si dali ešte plánovanú zmrzlinu, pozreli sa na temnejúcu oblohu a vyrazili na stanicu. Do vlaku sme sa dostali v pohode. Miesta bolo ešte dosť, takže naše obavy sa ukázali ako neoprávnené, ale ako pribúdali stanice, pribúdali aj ľudia i ďalšie bicykle.  Mali sme dobrú náladu, a tak sme ňou nakazili aj niektorých nervóznejších cestujúcich, ktorým sa preplnený vlak, plný bicyklov veľmi nepáčil. Najväčšie obavy mal Milan, ktorý sa chystal vystúpiť prvý v P. Biskupiciach a bicykel mal založený asi piatimi bicyklami. Nakoniec sa mu to podarilo po premiestnení niekoľkých bicyklov a zopár ochotných cestujúcich. Ostatní vystupovali až na Hlavnej stanici a tešili sa, že nemusia riešiť to, čo Milan.

Bolo veľmi dobre! Ostali sme verní svojmu názvu a naozaj sme boli počas celého výletu veselí cyklisti.

Zažili sme aj búrku, ale to už sme sedeli vo vlaku.

Zlatú špajľu si jednoznačne zaslúži naša Janka, lebo vydržala bez reptania celú trasu, aj keď ju riadne bolela zadná časť jej tela.

Milan

,

Kúpeľno-vychádzkový pobyt v Piešťanoch – máj 2018

Správa z kúpeľno-vychádzkového pobytu v Piešťanoch 4. – 6. mája 2018

Na akcii zorganizovanej Endorfínom sa zúčastnili členovia klubov A1, A2, JAS, Imca, spolu 27 účastníkov – Majka Z. (naša vedúca),   Zuzka Š., Evička O., Janči H., Martuška H., Ľuboš S., Anka S., Ľudka M., Miško B., Janka M., Milanko P. a Marcelka, Ondrík M. s polovičkou, Roman W., Danka Ď., Marianka M., Zdenka P. s priateľom, Palino a Klaudika B., Janči K., Evka M. a Vladino M. a ich Lilka a malá Natálka. Na sobotňajšej vychádzke sa zúčastnila aj Majkina kamarátka Lidka.

V piatkovom popoludní sme sa postupne pozliezali a ubytovali v hoteli Harmony rezort pri Sĺňave. Hotel na nás urobil dojem, lebo je zasadený v bohatej udržiavanej záhrade/parku, takže to vyzeralo, akoby sme boli v dákom prímorskom letovisku. Disponuje tiež niektorými rehabilitačnými procedúrami, čo podaktorí našinci aj využili. Do večere ešte prieskumné hliadky prebehli centrum mesta, iné vyskúšali vodu v blízkom zariadení Adeli.

Po bohatej večeri sme si na úvod zamyslenia povedali, že na tejto akcii alkohol nemá miesto a odsúhlasili sme prítomnosť sprevádzajúcich osôb na našich zamysleniach. Majka nás tiež oboznámila s organizačnými vecami.  Po vzájomnom predstavení sa bola nahodená téma strach, úzkosť a ich podoby a riešenie týchto problémov. A veru každý z prítomných prihodil svoju trošku do mlyna  k tejto téme.

V sobotu sme sa prebudili za nádherného spevu vtákov a typického kikiríkania bažantov do krásneho bezoblačného rána, ktoré sľubovalo horúci jasný deň. Posilnení raňajkami sme sa po vzájomnej dohode vybrali do neďalekých Haluzíc, ktoré majú vo svojom katastri neuveriteľný prírodný skvost  – Haluzickú tiesňavu. Kaňon má dnes dĺžku 1 km, hĺbku 50 m a šírku 200 m. Dodnes sa podarilo ako tak zamedziť len jeho prehlbovaniu, do šírky stále a viditeľne rastie. Haluzická tiesňava bola za prírodnú pamiatku vyhlásená v roku 1963, rozprestiera sa na rozlohe 3,5 ha a platí tu 4. stupeň ochrany. Stráne rokliny sú zalesnené, ale postupne sa zosúvajú a ohrozujú okolité domy                a susediacu historickú pamiatku –  zrúcaninu románskeho kostola s hradiskom. Časť hradiskového múru sa už zosypala do rokliny. Po prehliadke tohto nádherného miesta a ruiny románskeho kostola (kde sme vyrušili nevestu so ženíchom pri fotení) sme sa presunuli na rozhľadňu Hájnica                   (341 m.n.m.), odkiaľ bol úchvatný pohľad na šíru krajinu dolného Považia. Po úspešnom kolektívnom obedňajšom kvalitnom  zahnatí hladu najmä naše dámske osadenstvo chvíľu živo diskutovalo, že bude okupovať kúpeľné bahnisko a zrkadlisko, ale nakoniec dostalo svetoznáme piešťanské bahno košom a tak sa každý venoval svojim záujmom, či už to bolo bicyklovanie okolo Sĺňavy, plávania v bazéne v Adeli, návšteva centra mesta alebo relax a debaty v pohodlí hotelovej zelene. Po večernom zamyslení, kde sme sa ešte organizačne dohodli na nedeľu, sme sa rozišli, nie spať, lež hokej pozerať.

Nedeľnajšie ráno bolo ako cez kopírák, len s trochu silnejším vetrom. Naraňajkujúc sa a izby vyprázdniac, sme slušne v hlúčiku očakávali našu šéfku Majku, ktorá si pre nás pripravila pekný aj bohatý program. Najskôr sme sa presunuli do Podolia (cestou si jedna srnka pomýlila Palinovo auto s chutnou trávou, ale potom si to našťastie rozmyslela), kde sme poobzerali 50 rôznych modelov miniatúr našich hradov, zámkov, kostolov a rodných domov osobností. Tento park miniatúr sa pomaly rozrastá, ktovie či raz bude vôbec kompletne hotový a oplatí sa ho vidieť.  Z Podolia je kúsok do Krakovian, kde sme zakotvili pred kultúrnym domom. Práve tam sa odohrával Festival paličkovanej čipky s medzinárodnou účasťou. Okrem našich čipkáriek tam boli účastníčky z Belgicka, Francúzska, Chorvátska, Čiech a iných krajín a aj výrobcovia sklenených šperkov/ozdôb a bižutérie. Súčasťou bola aj výstava Pôvaby kovu a kultúrny program.

Po tejto čerešničke na torte sme sa srdečne rozlúčili a pobrali sa domov. Majke patrí jedno mnohohlasné ĎAKUJEME za výbornú organizáciu vydareného podujatia, tebe Pane ďakujeme za nádherné počasie a že sa nikomu nič nestalo. Už teraz sa všetci tešíme na budúcoročné Piešťany, alebo aj Luhačovice. Kto s nami nebol, môže len ľutovať.

JH

CYKLOTÚRA: KITSEE – TROJPOMEDZIE (UKONČENIE CYKLISTICKEJ SEZÓNY)

Sobota 21.10.2017 o 10:00 pred Železničnou stanicou Petržalka

 

Trasa:         Železničná stanica Petržalka – Kitsee – Pama – Hraničné trojpomedzie – Rusovce – Petržalka

Trvanie:          cca. 6 hodín

Počasie:       Podľa dostupných predpovedí dobré, cca 18 °C, západný vietor, bez zrážok

Kontakt:         Vlado Z – 0903 356661

Ani sme sa nenazdali a napriek babiemu letu cítiť, že sa ochladzuje. Využite možnosť možno poslednej tohoročnej bicyklovačky na SK-A-H hraničné trojpomedzie. Predtým sa zastavíme pri bunkri v Petržalke a v Kitsee nakukneme do čokoládovne. Stravu odporúčame zobrať so sebou, veľa čokolády škodí.

Trasa:  Železničná stanica Petržalka – Kitsee – Pama – Hraničné trojpomedzie – Čuňovo – Petržalka

Účastníci:      Janka K., Janka M., Zuzka M., Zuzka Š., Ivan, Jožo, Michal, Pali, Vlado

Správa z cyklo-túry

Rozlúčku s cyklistickou sezónou začíname netradične v sobotu; Vlado tak činí vraj kvôli počasiu – v sobotu sa ešte bude dať, ale v nedeľu bude vraj dážď, vietor, chladno, proste počasie neprajúce Veselým cyklistom. Cestou sa presvedčíme, že tá predpoveď nie celkom vyšla. Počkáme sa, ako sa patrí, akademickú štvrťhodinku; ukecáme Ivanovho cyklo-kámoša, aby nám spravil prezenčné foto; dohustíme pneumatiky; nasadíme život zachraňujúce prilby (podaktorí po prvý raz v živote) a vyrážame smerom k prvej hranici. Pred ňou zamierime k prvej poznávacej  zastávke pri Vojenskom cintoríne a bunkri BS-8. Od Ivana dostaneme menšiu lekciu z histórie. Takže: cintorín je z prvej svetovej vojny a sú na ňom pochovaní príslušníci viacerých národností. Bunker mal slúžiť pred druhou svetovou na obranu Bratislavy, ale história to zariadila ináč a podobne ako celé sofistikované opevnenie na hraniciach prvej ČSR,  sa vlastne ani nevyužil. Po prehliadke Janka K. prišla k poznaniu, že na toto počasie nie je oblečením uspôsobená a profilakticky sa od nás odkláňa domov. Dobre spravila, to horšie bolo pred nami. Alebo lepšie? Záleží od uhla pohľadu …

Pokračujeme prekročením hranice (neviem či je tu na mieste slovo prekročiť, lebo všetci sme boli na bicykloch). Ďalšou plánovanou zastávkou je mnoho národostne obliehaná čokoládovňa v Kitsee. Dúfali sme, že polhodinka vyčlenená na nákupy a ochutnávanie prispeje aj k umúdreniu sa počka. Opak bol pravdou a rozmrholilo sa ešte viac, čo vyústilo vo finálnom decission-making na konci Kitsee, kde sme sa hromadne a jednohlasne prehlasovali, že ideme ďalej podľa plánu. Pred dedinkou Pama sa náš pelotón trhá, lebo sa čaká na prezliekavších sa. Čakanie v daždi nie je príjemné, ale vydržíme. Ku podivu nám tempo určujú dôchodcovia, a opäť mám dilemu: máme im za to poďakovať alebo ich uzemniť, že čo sa tak ženú, kto im má stačiť! Záleží od uhla pohľadu …

Usilovne sa prepracujeme k hlavnej méte našej túry – Rakúsko-Maďarsko-Slovenskému trojpomedziu (jaj – skoro som napísal Rakúsko-Uhorskému, to by som si pekne od niekoho odniesol). Tu si dávame aj vytúženú obednú prestávočku. Podľa plánu si rozbaľujeme, čo si kto priniesol. A kto si nepriniesol, pristaví sa u pohostinných Janke M. a Miškovi, ktorí ponúkajú vlastný domáci chlebík s komerčnou paštékou a cibuľou neznámeho pôvodu. A tak sme všetci nejako zabezpečení proviantom, záleží od uhla pohľadu ako …

Po obecnej prestávke sa väčšina z nás vydáva najprv za lídrom pelotónu Ivanom, ale keďže ten sa odkloní od značenej cesty, necháme ho napospas osudu a ostatní sa kúsok vrátime na značku a po nej prejdeme hranicu na slovenskú zem. Tam sa však tiež odkloníme zo značeného chodníka, ktorý sa na protiveň vyberie cez pole, kde je za týchto poveternostných podmienok pre nás cestička neprejazdná. O kúsok ďalej sa naše cesty s Ivanom spoja v Čuňove. A opäť hútam: kto “viac” odbočil z plánovanej trasy – záleží od uhla pohľadu …

Ivanovi osud dnes neprial: po pár metroch, ako sme sa vybrali pokračovať smerom na hrádzu, chytil defekt. Pali sa rozhodol nečakať, čakajú ho doma. Ostatní počkajú na Ivana, hoci sa podaktorí tiež ponáhľajú, ale asi menej. Záleží od uhla pohľadu …

Po oprave kolesa sa konečne dostávame na hrádzu, kde ešte raz trošku zmokneme, ale nakoniec si užijeme aj trošku slnečných lúčov, ktoré sa predierajú cez mraky. Naše dnešné putovanie zakončíme rozchodom pri bufete U bosorky, kde sa už každý vyberie svojim smerom domov. Niekto sa ešte pred tým zastaví v bufete nejako sa nasýtiť. Ale ako, to záleží od uhla pohľadu …

Zlatú špajľu udeľujeme Zuzke M. za neochvejné odhodlanie pridať sa k nám, splašiť si bicykel a hlavne to celé vydržať (podotýkam bez poduškových nohavíc!) a nevzdať sa.

Cyklistickú sezónu sme v družnej skupine zavŕšili z môjho pohľadu peknou a napriek usmoklenému počasiu vydarenou cyklotúrou. Snáď sa aj ostatným páčilo. Mohli sa pridať aj iní, váhajúci, ktorí si našli dôvod neísť. Ale to záleží od uhla pohľadu …

 

Zapísal Vlado Z. A1, Osuského.

Balaton, 2017

Správa z cyklistickej túry okolo Balatónu

Vlani na cyklistickej túre pri Balatone padol návrh, keďže všetci boli nadšený, aby sme tento rok urobili túru okolo celého Balatonu. Začalo sa s prípravou a vlastne hneď bolo zjavné, že všetci sa neodvážia na celú túru, ale by chceli znova mať stanovište na jednom mieste, a odtiaľ podniknúť výjazdy raz vpravo a raz vľavo.

Aj sa tak stalo, vytvorili sa dve skupiny.

Skupina, ktorá sa odvážila na celú túru okolo Balatonu  prišla 13. júna 2017 do Keszthelyu. Pár ľudí využilo možnosť  a v deň príchodu sa išlo okúpať do termálneho jazera Hévíz. Potom ľudia postupne do noci prichádzali. Na celý okruh sa odvážilo 22 cyklistov. Každú noc sme spali na ďalšom stanovišti a preto bola pre nás veľká pomoc, že Marcel s Paľom nám zobrali batožinu na ďalšie stanovište a nemuseli sme to mať na chrbte a bicykloch. Tu by som sa chcela ešte raz poďakovať Marcelovi a Paľovi za nezištnú pomoc. Okrem toho, že to urobili bezodplatne, vlastne celú trasu urobili skoro 2x, lebo nám išli naproti a znovu späť. Ešte dobre, že majú kondičku. ĎAKUJEME!

Celá trasa bola cca 200 km a bola rozdelená na 4 etapy, takže sme denne urobili v priemere cca 50 km. Na prvý pohľad sa to môže zdať veľa, ale tým, že sme urobili prestávky na zaujímavých miestach s krásnym výhľadom, sme si trošku oddýchli a išli ďalej. Snažili sme sa držať tempo s najpomalšími cyklistami a veľmi sa nerozťahovať. Podľa odborníkov je to celkom náročné aj pre profíkov držať pokope takýto počet cyklistov. Ale my sme to zvládli a na posledný deň sme sa to aj naučili. Počasie nám celkom vyšlo, iba raz sme zmokli. Podľa predpovede to mohlo byť aj horšie. Okrem toho bolo celkom náročné každé ráno všetko zbaliť a načas naložiť do auta. Ale ani raz nikto nemeškal.  Naozaj úžasná disciplína.

Prvý deň sme išli z Keszthelyu do Zánky

Druhý deň zo Zánky do Balatonkenese

Tretí deň z Balatonkenese do Balatonboglár

Štvrtý deň z Balatonboglár naspäť do Kaszthelyu, ba dokonca si to niektorí nadišli do kúpaliska v Hévizi.

Celá skupina zvládla celú trasu bez problémov. Bola to veľmi príjemná, skvelá, disciplinovaná skupina.

 

Druhá skupina, ktorá sa rozhodla prísť na Balaton na jedno stanovisko prišla15. júna a bola spolu s prvou skupinou do 18. júna 2017.

Tejto túry sa zúčastnilo 14 dospelých a 5 detí. Urobili si kratšie túry na okolí a tiež sa išli okúpať do Hévízu. V sobotu jedna skupina išla naproti druhej. Radosť bola obrovská, keď sme sa „náhodou“ stretli. Trošku sme sa porozprávali, urobili pár fotiek a každý išiel ďalej svojim tempom.

V sobotu po večeri sme urobili krátke posedenie, vyhodnotenie.

Skupina bola veľmi spokojná, čomu sa nesmierne teším.

V nedeľu cestou domou sa ešte niektorí išli okúpať do Hévizu a niektorí navštívili hrad Sümeg. Všetci šťastne dorazili domov.

 

Zapísala: Mariana Szabóová