FOTO

Správa z terénnej terapie Bečva – 12.6. – 15.6. 2014
Štvrtok 12.6.
Deň určený na príjazd. Pred hotelom Cementář na predmestí moravského mestečka Hranice postupne pristávajú limuzíny so slovenskými značkami a vystupujú z nich usmiati abstinenti s nablýskanými značkovými bicyklami. Dostávame k dispozícii priestrannú garáž na diaľkové ovládanie, kľúč sa povinne necháva na vrátnici. Ešte pred večerou podnikáme nájazd na centrum mestečka a najväčšiu popularitu si okamžite získavajú istí manželia Z., ktorých pôvodný plán bol, že si zajednajú prenájom bicyklov na dva dni. Namiesto toho však vychádzajú z predajne s dvomi úplne novými tátošmi a so súpravou nepremokavého cyklistického oblečenia. Nám ostatným spoza zle maskovaných grimás srší úprimná závisť.
Na večeru je také trošku vodnaté soté, ale je ho celkom dosť, takže pomedzi zdvorilú konverzáciu počuť výdatné mľaskanie a štrnganie riadu. Po večeri a po kvetnatom príhovore prezidenta ZO Endorfín nás organizátori terénky Ivan a Majka informujú o programe na ďalšie dni a o možnostiach stravovania. Keďže nikto nemá záujem riešiť osobné problémy (a možno trošičku aj preto, že o ôsmej začína otvárací ceremoniál MS vo futbale), postupne sa rozchádzame na izby a chystáme sa na úmorný športový piatok.
Piatok 13.6.
Zraz pred garážou máme po raňajkách o 9:00. Fúkame gumy, leštíme okuliare, upratujeme fľašky s vodou a keksíky. Pred odjazdom si zaspievame hymnu Veselých cyklistov a vyrážame smerom na Přerov. Už v Lipníku nad Bečvou sa nám však skupina drobí a Ivan vlečie nič netušiacich priaznivcov zrúcanín do strašných moravských kopcov. Ostatní pokračujú v jazde popri rieke.
Hrad je obrovský. Kým prejdeme prvým nádvorím, zazvoní mobil dvakrát Ivanovi a štyrikrát Jožkovi P. Odpoveď je zakaždým rovnaká: „Ešte pozrieme túto strieľňu a túto studňu a už aj ideme.“ Po štvrtej oblúkovej bráne a osemnástom železnom súsoší s antickým námetom začíname mať aj my pocit, že by sme sa možno mali pobrať smerom na Přerov, spúšťame sa teda späť do Lipníka a uháňame, čo nám sily stačia, aby nám ostatní neušli.
Neskoro. Pri bufete je len Jožko S., Maja a Jožko M. Ostatní sú niekoľko kilometrov pred nami. Najprv chceme vyslať Jožka P., lebo on má elektrický bicykel a jediný by ich dokázal zastaviť, lenže Jožko tvrdí, že hradný kopec mu dal riadne zabrať, že musel dokonca dvakrát potiahnuť a raz v zákrute prudko pribrzdiť, a že si potrebuje trochu oddýchnuť. Ideme teda najbližších 10 kilometrov tridsiatkou a nepozeráme vpravo ani vľavo a dopredu naozaj len v prípade núdze.
Kamaráti nás čakajú na začiatku Přerova. Sú podozrivo potichu. Ivan skúša žartovať, nikto však nereaguje, a tak nás vyzve, aby sme sa išli do mesta naobedovať. Nato sa ozve masový súhlas a hneď sme všetci zase na nohách. Teda na kolesách.
V Přerove obsadíme približne 80 % stravovacích kapacít a kým sa najeme, je čas na odjazd. Vraciame sa rovnakou cestou a do Hraníc prichádzame približne o piatej poobede. Po večeri a po bleskovom stretnutí výboru ZO Endorfín sa opäť vydávame do mesta a aby nám náhodou nebolo smutno, akože náhodou sa v rôznych kombináciách približne dve hodiny stretávame a zase lúčime.
Sobota 14.6.
Zraz je tentoraz 8:30 a všetci tento čas aj poctivo dodržíme, len diaľkové ovládanie je nezvestné. Dvadsať plne vyzbrojených cyklistov teda smutne postáva pred garážou. Nakoniec sa prístroj zázračne nájde, plní radosti si teda ešte raz zaspievame hymnu Veselých cyklistov a vyrážame na opačnú stranu, smerom na mestečko Kelč. Obloha je akási zatiahnutá a nepomáha ani naša kolektívna energia. Priamo na kelčskom námestí nás dobieha mohutný lejak a tak sa všetci dvadsiati natisneme pred vchod do potravín a keby nemali zatvorené, určite by dobre zarobili.
Mestečko Kelč je pravdepodobne veľmi krásne, nemáme však čas ho bližšie študovať. Len čo sa mraky trochu rozptýlia, uháňame smerom na Teplice a potom na Hranice.
Pred Hranicami vychádza opäť slnko, sadáme si teda na obed do cyklistickej reštaurácie Vápenka. Je tu síce draho, ale jedlo je väčšinou naozaj odporné. Mokrí, hladní a bez peňazí sa vraciame na hotel a cestou nás chytí ešte jeden riadny lejak.
Goro s novou rodinou po večeri odchádza na rockový koncert. My ostatní sa potulujeme po meste, spievame vo verejne prístupných mestských halách, fotíme. Zvuky rockového koncertu zaplavujú celé mesto, nedá sa pred nimi nikam skryť, a keď sa o to napriek tomu pokúšame a utekáme do hotela, ešte raz poriadne zmokneme. Pane, ale toto si si už ozaj mohol odpustiť.
Nedeľa 15.6.
Ráno sa balíme a lúčime. Ivanova partia ide vlakom do Vsetína a odtiaľ bicyklami do Púchova, Vladino s Ľubkou si idú zahrať tenis, my s Laurou ideme do aragonitovej jaskyne. Asi osem ľudí sa chystá cestou domov zastaviť vo Valašskom Meziřičí. Goro má zaľahnuté v ušiach a spí.
Zdravé jadro, ku ktorému sa vo Vsetíne pripájame aj my s Laurou, sa ešte zastaví v Hornej Lideči obzrieť drevený betlehem a v jednej z posledných moravských reštaurácií na obed. Konečne dobré jedlo, pane, už sme si mysleli, že Moraváci zabudli variť. Keď asi na šiestykrát konečne zaplatíme celý účet, padáme si vzájomne do náručí a vyrážame smerom na diaľnicu do Bratislavy.
Pane, ďakujeme za všetko, čo si na nás na tejto terénke nastražil, ďakujeme za organizačné omyly, ktoré sme museli tam a vtedy riešiť aj za diery v programe, ktoré sme si museli sami látať. Tak to má byť, kto netvorí, neabstinuje.