Výlet na Kozí chrbát

Túra Kozí Chrbát (1 330 m)–Sobota 4.10.2014, 9:00

Miesto stretnutia:
Donovaly-Polianky (resp. 7:00 pred AT Sanatóriom, vygooglujte si kde to je)
Trasa: Donovaly – Štrosy – Kečka – Kozí Chrbát a späť na Donovaly
Vzdialenosť: cca. 21,5 km
Prevýšenie: cca. 770 m
Trvanie: cca. 6 hodín
Kontakt: Jožo Suchoža 0910 230 231
Poznámka:
Pohľad z Kozieho chrbátu a Kečky je samé „horie“ – Rudohorie, Stredohorie so Skalkou, čumíte aj na majestátne hlavné pohorie Nízkych Tatier s Prašivou, Veľkým Chočom, Veľkú Fatru a tak. Modré vlny a zelené pohoria – a vraj, že my Slováci nemáme moria.
A preto sa v sobotu pohodlne dotrepeme autami až na Donovaly a prejdeme si spomínanú stredne obtiažnu trasu (kondične nie technicky) prejdeme celú, za starostlivého vedenia horskej vodkyne Betky a jej pobočníka Joža. Doneste si proviant, vodu a tradičné koláčiky. V nedeľu je voľno, tak sa netreba stresovať zápchami ani časom návratu. Túram zdar!
Účastníci:

Betka K., Tomáš Ď., Peter, Š., Jožo S., Danka S. a pes Vuki

Správa z vychádzky:

Na dnes bolo naplánovaných akcií viac ako v bežný deň na Muráni. Túrochodenie Endorfínu, gulášjedenie TA-trojky i vychádzkovospomínanie JAS-káču. Našinec nevie čo skôr – a k tomu Higher Power (Zvýšená Energia) naplánovala aj Dažďopadanie. Večer som pozeral dokument z druhej svetovej vojny ako nemeckí tankisti brodiaci sa po kolená v ruskom jesennom blate, neúprosne v daždi tiahli na Moskvu. Vyzerali statočne a beznádejne. Netušil som, že to zažijem.

Štyria tankisti-turisti sme ráno nasadli do nemeckého tanku WV up! a pes Vuki spolu s piatym tankistom Petrom nás už čakal na kóte Donovaly. Bojový plán bol dobyť Kozí chrbát, a ak sa nepodarí aspoň ho poštekliť. Ako na povel sa rozpršalo. Blato bolo najskôr malé, potom väčšie. Dážď bol najskôr malý a nakoniec väčší. A naše veľké odhodlanie sa zmenšovalo. Najlepšiu morálku mal Vuki. Statočne ako nemecký generál viedol útok cez najväčšie mláky a vracal sa a posmeľoval nás. Nevzdávali sme sa ako nemeckí tankisti pred Moskvou. My to dáme ! Ale keď sme pre dážď prestávali počuť samých seba, Jožo S vydal uvážlivý pokyn ustúpiť. Vo vojenskej hantýrke – plánovaný presun na vopred pripravené pozície. Tá pozícia bol salaš s pirohmi. Pri ústupe na Donovalský salaš, ako to už býva sa pršanie odmlčalo. Salaš bol plný tepla, sucha, vône pirohov a japonských turistov.

Tankisti-turisti pozerali túžobným zrakom na pirohy a pes Vuki sa pozeral túžobným zrakom na asi 5m vzdialenú čiernu psiu slečnu. Potom začal od lásky a túžby kňučať. Najskôr ticho. Ale to bol iba začiatok. Peter – pán jeho už vedel koľká bije. Keď Vuki začal hlasne vyznávať lásku, Peter ho vzal a zavrel do auta. Vuki štekal psie básne. Vuki a Júlia. Osud a ich páni im neprajú. Dal by som ti aj poslednú kosť a pobil by som sa aj s pitbulmi. Aj keby to mal byť môj posledný boj. Haúúúú. Psia dáma sa nonšalantne tvárila, že to nepočuje. Ale urobilo jej to radosť, aj keď ona zas milovala beznádejne značkového chrta od susedov. Dámy majú rady, keď ich niekto miluje, aj keď je to taký chudák z útulku ako Vuki.

Potom sme sa boli prejsť okolo Donovál. Pekné malé domy, kostoly, kaplnky, ohyzdné hotely, zbohatlícke vily, developerská radová zástavba. Postkomunizmus v v reálnej vidieckej architektúre. Vila Počiatka a ďalších členov zbojníckej družiny. Videli sme vilu Aničku, pekne a citlivo vyzdobenú, Vilu Monika B-F ,vyzdobenú po všetkých smeroch nevkusne a vyzývavo a nádhernú kreatívnu rozprávkovú detskú dedinku Habakuky s bdelým okom vyššej energie. Vilu tam mali aj Klingáč, Miesiželezo a starý Pichanda z tisícročnej včely.

Aj prš dopršal. Aj modrý obloh sa ukázal. Každý dážď má svoj koniec. Aj každý počiatok má svoj koniec. Len klobása má dva. A pravda a láska aj niekedy zvíťazí, keď má lož a nenávisť napríklad indispozíciu.

Vuki svojou prítomnosťou provokujúco rozštekával vilových vlčiakov a cítil zvieratká poľné a my sme sa svojou prítomnosťou upokojivo rozprávali a cítili pokoj. Koza, vylez si na ten svoj chrbát sama! Nám je aj tak dobre. Našli sme pokoj a Betka ešte aj obrovskú bedľu. Tomáš našiel neodpovedaný hovor a pekne sa porozprával so svojim márnotratným synom. Ja s Ľubom Sládkom, ktorý nevedel nájsť v lese guláš. A tak bol nakoniec každý spokojný a našiel čo hľadal. Chýbali nám dnes viacerí starí Endorfíňaci ale nie je všetkým dňom koniec. Iba asi ďalekým, stovky kilometrov vzdialeným extrémom tento rok. A ďalšia túra bude čisto kočíková, pohodná, aj pre bezvládnych vhodná. Horám zdar !

Čestný paroh dostal Peter Š., zvaný aj Zuzkin otec, ktorý je náš (našincov) starý kamarát statočný endorfínový, a napriek chorobám a iným prekážkam chodí s nami vždy – všade – a rád. Držíme palce jemu i Zuzke sanatkovej sympatickej aby sa už čoskoro naporiadku stretli a Vuki im na privítanie zaštekal a saltá poskákal.

/0 Podľa komentárov/od

Ostrý kameň – Záruby

FOTO

Účastníci:
Hanka B., Monika Š., Peter, O., Anička R., Jožo S., Danka S.

Správa z vychádzky:

Dnes už o pol siedmej ráno zvonili mnohým účastníkov telefóny.
Meteorologická poradkyňa Betka K., hlásila z Donovalov potopu a
stúpanie vôd nebeských. Na internete hlásili pravdepodobnosť dažďa 130
až 200%. Takže uvážlivý vedúci výpravy Jožo S. to chcel najsamprv celé
odpískať, avšak po telefonáte s Hankou B., cítiac z jej hlasu
nefalšované detské sklamanie, navrhol KTS – výlet okolo vodnej nádrže
Buková na hrad Ostrý kameň a prípadne až na Záruby (767m.n.m), čo je
najvyšší vrch Malých Karpát.

Akože náhradný túr.

Túr-náhradník sa však predviedol a využil svoju šancu, ako to už s
nažhavenými, frustrovanými náhradníkmi býva. Pri vodnej ploche Buková
bolo teplo, kľudno, prstenec hôr okolo lagúny fajčil padajúce oblaky.
Ticho. Iba párik osamelých rybárov, vzdialených od seba pol kilometra
aby si neliezli na nervy. Nostalgia nezačatej jesene a nerealizovaného
leta. Osamelý vtáčik lieta. Nechce sa mu  škriekať. Všetko je niekde
inde a tu je iba tu a teraz.

Teperíme sa z áut, zaparkovaných 50cm od vody. Dvaja psíci nás vítajú
nežnými ponosami. Chatárka radami na parkovanie. Peter O., veriac
svojmu špičkovému telefónu ukázal cieľ výletu, ale Jožo S.,veriaci iba
svojmu vyšpičkovanému egu navrhol smer úplne opačný. A tak sme šli,
lebo cesta je cieľ a ego nás stále riadi.
Došli sme však dobre, lebo sme stúpali hore, vyberali si ťažšiu cestu,
jedli cookies Anky, tortillas Moniky a dokonca linecké pečivo Joža,
ktorý ho ponúkal všetkým veľmi intenzívne. Ponuky – to je proste jeho.

Les bol magický, zaparený, nebolo niekedy jasné, kde je hore a kde
dole, kmene boli hrubé a staré a všetko už vedeli. Aj to čo sme sa
edukatívnym spôsobom navzájom pýtali. Mali sme byť radšej ticho,
dostávalo sa nám odpovedí.

Ostrým tempom sme došli na Ostrý kameň, ktorý schátral, keď sa o neho
poslední Palffyovci prestali starať. Ale postaral sa o seba sám, a
neuveriteľne zapadol do harmónie prírody. Nebolo jasné, kde končí
stáročný múr a kde začína stáročný strom. Energetické miesto uprostred
storočného lesa. Výhľady na údolia, hmly a minulé i budúce veci.

Jožove ego podpísalo podpisy do vrcholovej knihy, vyliezlo na vrch
vrchného múru, a pýtalo sa účastníkov : Pôjdeme teda ďalej na Záruby
alebo áno? Mne je to fakt úplne jedno, tak teda…. IDEMÉEE. Iba
Monika a Hanka s našimi ruksakmi tam na hrade ostali, osamelé hradné
panie čakajúce na návrat udatnej výpravy vedenou Aničkou z Arku, ktorá
nás viedla po exponovanom teréne veľmi starostlivo, ako to má v
povahe.

Začalo pršať, a tak sme sa cestou ukľudňovali hrôzostrašnými
horolezeckými príbehmi, spomínali v 1952 roku tragicky stratenú ruskú
horolezeckú výpravu, ktorá vraj už 60 rokov blúdi okolo Everestu a
senzitívni turisti ich vidia a počujú. Začalo veľmi pršať.  Boli sme
od vrcholu iba kúsok . Jožove ego sa nechcelo vzdať. Ale to mal práve
dnes pochopiť. V okamihu keď si to odriekol a vrátili sme sa k našim
hradným dámam, pršať prestalo a už bolo dobre.

Z krátkej prestávky sa vykľula obedňajšia jedlová, pre Moniku dokonca
zas programová a vytiahli sa zas cookies-tortillas-linzer torten.
Peter zas vytiahol svoj inteligentný navigátor. Kde sme ? – spýtal sa
ho, načo dostal okamžitú odpoveď: Tu a teraz. A bolo to jasné.
Jazero nás čakalo kľudné a bez dažďa, akoby sme ani o najvyšší vrchol
nebojovali. Jemu je to jedno. Lebo je to jedno. Dážď sme si niesli na
sebe, niektorí v sebe, niektorí mali v sebe i slnko a niektorí všetko
dokopy. Zvýšenej energii (Higher Power) tentoraz neďakujem, bola s
nami celý čas.

Čestný paroh dostala Hanka B., ktorá veľmi chcela niekde prísť a pre
ktorú sme neprišli o tento poznávací zájazd. – A taký malý parôžtek si
zaslúžia všetci za emočnú atmosféru. Je to asi preto, že sa máme radi.

/0 Podľa komentárov/od

Výlet do Ötscher Grabenu

Túra Ötscher Graben (1 330 m)–Nedeľa 28.9.2014, 7:00

Miesto stretnutia: 7:00 pred AT Sanatóriom
Trasa: Wienerbruck – Stierwaschboden – Ötscherhias – Schleierfall – Schutzhaus – Wienerbruck
Vzdialenosť: cca. 20,5 km
Prevýšenie: cca. 550 m
Trvanie: cca. 5,5 hodiny
Kontakt: Jožo Suchoža 0910 230 231
Poznámka:
Malebný horský potok Otscherbach pod rovnako malebnou juhovýchodnou stenou Otscheru (1893m – tam sme už boli) vytvoril dávno cca 20km dlhú kaňonovú krajinu zvanú aj „grand kaňon Rakúska“.
Patrí k najkrajším tiesňavám v strednej Európe. Na našincov tu čakajú bizarné skalné formácie, divoké tiesňavy a vodopády s množstvom mostíkov a visutých drevených lávok. Okruh s prevýšením 500m nie je technicky náročný.
Náročnejšia, či skôr dlhšia bude cesta (cca 250km) k nemu, avšak pri dobrej nálade sa posádky autokolóny budú vedieť zabaviť. Počasie má byť konečne stabilné, babie a letné. Túram zdar!

/0 Podľa komentárov/od

Výlet na Kozí chrbát

Túra Kozí Chrbát (1 330 m)–Nedeľa 14.9.2014, 9:00

Miesto stretnutia:
Donovaly-Polianky (resp. 7:00 pred AT Sanatóriom, vygooglujte si kde to je)
Trasa: Donovaly – Štrosy – Kečka – Kozí Chrbát a späť na Donovaly
Vzdialenosť: cca. 21,5 km
Prevýšenie: cca. 770 m
Trvanie: cca. 6 hodín
Kontakt: Jožo Suchoža 0910 230 231
Poznámka:
Pohľad z Kozieho chrbátu a Kečky je samé „horie“ – Rudohorie, Stredohorie so Skalkou, čumíte aj na majestátne hlavné pohorie Nízkych Tatier s Prašivou, Veľkým Chočom, Veľkú Fatru a tak. Modré vlny a zelené pohoria – a vraj, že my Slováci nemáme moria.
A preto sa v Nedeľu pohodlne dotrepeme autami až na Donovaly a prejdeme si spomínanú stredne obtiažnu trasu (kondične nie technicky) prejdeme celú, za starostlivého vedenia horskej vodkyne Betky a jej pobočníka Joža. Doneste si proviant, vodu a tradičné koláčiky. V pondelok je voľno, tak sa netreba stresovať zápchami ani časom návratu. Túram zdar!

Správa z náhradnej vychádzky (Buková-Ostrý Kameň-Záruby)

Účastníci:
Hanka B., Monika Š., Peter, O., Anička R., Jožo S., Danka S.

Správa z vychádzky:

Dnes už o pol siedmej ráno zvonili mnohým účastníkov telefóny. Meteorologická poradkyňa Betka K., hlásila z Donovalov potopu a stúpanie vôd nebeských. Na internete hlásili pravdepodobnosť dažďa 130 až 200%. Takže uvážlivý vedúci výpravy Jožo S. to chcel najsamprv celé odpískať, avšak po telefonáte s Hankou B., cítiac z jej hlasu nefalšované detské sklamanie, navrhol KTS – výlet okolo vodnej nádrže Buková na hrad Ostrý kameň a prípadne až na Záruby (767m.n.m), čo je najvyšší vrch Malých Karpát.

Akože náhradný túr.

Túr-náhradník sa však predviedol a využil svoju šancu, ako to už s nažhavenými, frustrovanými náhradníkmi býva. Pri vodnej ploche Buková bolo teplo, kľudno, prstenec hôr okolo lagúny fajčil padajúce oblaky. Ticho. Iba párik osamelých rybárov, vzdialených od seba pol kilometra aby si neliezli na nervy. Nostalgia nezačatej jesene a nerealizovaného leta. Osamelý vtáčik lieta. Nechce sa mu škriekať. Všetko je niekde inde a tu je iba tu a teraz.

Teperíme sa z áut, zaparkovaných 50cm od vody. Dvaja psíci nás vítajú nežnými ponosami. Chatárka radami na parkovanie. Peter O., veriac svojmu špičkovému telefónu ukázal cieľ výletu, ale Jožo S.,veriaci iba svojmu vyšpičkovanému egu navrhol smer úplne opačný. A tak sme šli, lebo cesta je cieľ a ego nás stále riadi. Došli sme však dobre, lebo sme stúpali hore, vyberali si ťažšiu cestu, jedli cookies Anky, tortillas Moniky a dokonca linecké pečivo Joža, ktorý ho ponúkal všetkým veľmi intenzívne. Ponuky – to je proste jeho.

Les bol magický, zaparený, nebolo niekedy jasné, kde je hore a kde dole, kmene boli hrubé a staré a všetko už vedeli. Aj to čo sme sa edukatívnym spôsobom navzájom pýtali. Mali sme byť radšej ticho, dostávalo sa nám odpovedí.

Ostrým tempom sme došli na Ostrý kameň, ktorý schátral, keď sa o neho poslední Palffyovci prestali starať. Ale postaral sa o seba sám, a neuveriteľne zapadol do harmónie prírody. Nebolo jasné, kde končí stáročný múr a kde začína stáročný strom. Energetické miesto uprostred storočného lesa. Výhľady na údolia, hmly a minulé i budúce veci.

Jožove ego podpísalo podpisy do vrcholovej knihy, vyliezlo na vrch vrchného múru, a pýtalo sa účastníkov : Pôjdeme teda ďalej na Záruby alebo áno? Mne je to fakt úplne jedno, tak teda…. IDEMÉEE. Iba Monika a Hanka s našimi ruksakmi tam na hrade ostali, osamelé hradné panie čakajúce na návrat udatnej výpravy vedenou Aničkou z Arku, ktorá nás viedla po exponovanom teréne veľmi starostlivo, ako to má v povahe.

Začalo pršať, a tak sme sa cestou ukľudňovali hrôzostrašnými horolezeckými príbehmi, spomínali v 1952 roku tragicky stratenú ruskú horolezeckú výpravu, ktorá vraj už 60 rokov blúdi okolo Everestu a senzitívni turisti ich vidia a počujú. Začalo veľmi pršať. Boli sme od vrcholu iba kúsok . Jožove ego sa nechcelo vzdať. Ale to mal práve dnes pochopiť. V okamihu keď si to odriekol a vrátili sme sa k našim hradným dámam, pršať prestalo a už bolo dobre.

Z krátkej prestávky sa vykľula obedňajšia jedlová, pre Moniku dokonca zas programová a vytiahli sa zas cookies-tortillas-linzer torten. Peter zas vytiahol svoj inteligentný navigátor. Kde sme ? – spýtal sa ho, načo dostal okamžitú odpoveď: Tu a teraz. A bolo to jasné. Jazero nás čakalo kľudné a bez dažďa, akoby sme ani o najvyšší vrchol nebojovali. Jemu je to jedno. Lebo je to jedno. Dážď sme si niesli na sebe, niektorí v sebe, niektorí mali v sebe i slnko a niektorí všetko dokopy. Zvýšenej energii (Higher Power) tentoraz neďakujem, bola s nami celý čas.

Čestný paroh dostala Hanka B., ktorá veľmi chcela niekde prísť a pre ktorú sme neprišli o tento poznávací zájazd. – A taký malý parôžtek si zaslúžia všetci za emočnú atmosféru. Je to asi preto, že sa máme radi.

/0 Podľa komentárov/od

2. ročník memoriálu Jozefa Kissa

FOTO

Vysoké Tatry – Lendak

Účastníci : Betka K., Hanka B., Zuzka W., Anka R., Vierka P. (izba 12), Vladino Z., Ľubica K., Vlado Kr., Jožo S., Danka S., Roman S., Pišta K., Svetlana K., Monika Š., Peter O., Erika H., Peter H., Filip H., Mayembe M.,Ľudmilka M., Andrea B., Jozef B., Ľubor M, Tinka M., Pavol B., Klaudia B., Ondrej, Drahomíra, Jasmínka.

Správa z memoriálu::

Deň Prvý- 29.8.

Bolo výročie hrdinského Povstania a tak mnohí na jeho počesť hrdinsky povstali už zavčas rána a premiestnili sa do krásneho penziónu pri svojráznej goralskej obci Lendak pod Tatrami.

Jožko Kiss už tradične na svoj memoriál vybavil u vyššej sily (Higher Power) ideálne počasie, takže dvadsiati deviati vysokí horskí turisti sa už doobeda so slnkom v duši i so slnkom nad hlavou bozkávali a objímali za upreného pohľadu zahrabaného sadrového mladého srnca s dvoma čestnými parohami na sadrovej hlavičke.

(Srnca zariadila príjemná majiteľka penziónu pani S., ktorá nám ináč od začiatku do konca čítala všetky priania z pier ešte kým sme ich stihli vysloviť…)

Neúprosný vedúci zájazdu Jožo S. už čoskoro, za vedenia lendackej horskej vodkyne Marieny a jej vnučky Kristínky, hnal stádo mladých sŕn a srncov cez Tatranskú Kotlinu na chatu Plesnivec, na ktorú vyšli ani nevediac ako.

V zamilovanom páriku Mayembe+Ľudmila sa prebudili spomienky na ich ranné chodenie v týchto končinách, keď tu pred rokmi nádejný angolský medik Mayembe dvoril miestnej kežmarskej krásavici Ľudmilke.

Nevedno prečo, ale vtedy sa veľmi často strácali v porastoch zmiešaného lesa. Stratili sa nám aj teraz a pri večeri sa klamlivo vyhovárali, že nevládali a vrátili sa. My sme sa tvárili, že im veríme. (na druhý deň si napríklad odbehli horský beh do kopca Polianka-Sliezky dom, takže svojimi výhovorkami neoklamali ani toho sadrového srnca)

Túra bola pekná a nie dlhá, pekne a dlho sme sa kochali výhľadmi Belianskych tatier a aj chata Plesnivec mala peknú a dlhú radu na hlavné aj mimohlavné jedlá a nápoje.

Vrcholové družstvo zo strachu zo zlyhania naverbovalo do svojich rád aj vychýrenú šerpskú gazelu Anku R., ktorá sa pre ich ambiciózny prvovýstup ukázala nakoniec ako kľúčový faktor úspechu.

Večer sme sa všetci zoznamovali a vychádzali z anonymity, najmä s troma novými kamarátmi od anonymných (Ondro, Drahomíra a Jasmína) a našou novou neanonymnou Andrejkou B. a jej manželom Jožkom B., ktorá sa rozhodla opatrne vystaviť prvej dávke abstinentskej energie. Držíme palec Andrejka!

Deň Druhý 30.8. – alias deň „D“

Vrcholové 5-členné družstvo (Anka, Betka, Ľuba, Vlado 1 a Vlado 2) si už o 6:00 začalo vyšliapávať svoj extrém na Baranie rohy a základný tábor sa na sekundu presne podľa exaktných inštrukcií Joža S („niekedy medzi pol deviatou a deviatou“) začal hnať na chatu pri Zelenom plese.

Lendačanka Mariena s vnúčatami lendačatami neohrozene viedla, a tak sa tábor čoskoro utáboril pred Brnčálkou.

Extrémisti nás pritom pozorovali s extrémnej výšky Baraních rohov a vedúca výpravy Betka K., svedomite podávala online reporting vedúcemu základného tábora Jožovi S.

Tak ako bola v reportoch silne vecná, o to viac to v duši silne emočne prežívala, rozprávajúc sa s nebohým Jožkom K., ktorého prianie zostať naveky na Baraních rohoch splnila aspoň symbolicky. Šerpkyňa Anka jej pri tom asistovala nielen horolezecky, ale i ľudsky ba priam žensky. Vrcholovci prežívali vôbec silné emócie aj keď z rôznorodých vecí – videli kadečo od kamzíkov, svojich vlastných limitov, až po helikoptéry v akcii – a silné strachové emócie prežíval aj základný tábor, keď sa konečne zo siahodlhej 14-hodinovej túry vracali o pol desiatej za tmy do Smokovca, kde ich už čakali dva taxíky a traja záchranári zo základného tábora.

Šerpka Anka sa potom napriek zdolaniu everestu, ešte aktívne zúčastnila hrania aktivít, zatiaľčo jej turistickí klienti spadli do postele a mnohým spadol kameň zo srdca.

Ďakujeme nášmu strážnemu anjelovi Jožkovi K., za jeho stráženie a za silné zážitky.

Deň Tretí 31.8.

Vraj bude pršať – strašili maloverní, avšak cieľavedomých mladých srncov hneď tak niečo neodradí, a tak sa plánovane vybrali na plánovanú túru na Skalnaté Pleso, veľkoryso ignorujúc zubačku.

Prefíkaná anonymná líška prefíkane vymámila od anonymného Ondreja jeho poslednú salámu a ani nepoďakovala. Za trest sme ju aspoň odfotili.

Na Zamkovského chate sa už naozaj rozpršalo, avšak rozbehnutý turistický E-stroj (na čele polonahý študent-Eskimák Roman S., na konci vystrojená a usmievavá novomanželka Svetlanka K.) len tak niečo nezastaví.

Väčšinu zastavila dole len reštaurácia a cukráreň a tak sa aj tretí deň túr niesol veselo, aj keď mokro.

Hanka B. hneď prekrstila Joža Suchožu na Joža Mokrožu, (to v rámci jeho prerodu zo suchého “IT“ – projektového vedúceho na vlhkejšieho a emočnejšieho turistického„T“ – vodcu).

Dážď otvoril vôbec mnohým emočné stavidlá a najmä prefeminizovaná izba č.12 začala soptiť emóciami od smiechu, cez rehot až po bezbrehé disko-tancovanie na parkovisku.

„Neverila by som, že sa takto dá jašiť bez chlastu“ vydýchla dym užasnutá a čerstvá Andrejka B. na už o dosť menej čerstvú Moniku Š., keď ako by ich jedna Marlboro mater mala svorne fajčili svoj fajčiarsky kríž na parkovisku.

Niektorí večer pozdravili v rámci duchovného rozjímania aj lendacký kostol a jeho omšu, a Hanka B. následne pozdravila aj všetky božie tvory, poľné vtáky a lendacké kravky, ktoré na rozdiel od nás hľadajúcich vedia presne kam idú a prečo.

Emócie sme definitívne pustili večer pri zhodnotení pobytu a na úplný záver si premietli celovečerný film „Synovia a Dcéry Jozefa K.“, kde okrem nebohého Jožka Kissa účinkovali aj mnohí našinci. Film kulminoval tanečno-speváckou peckou „Boogie, Boogie – mám ťa rád“ .

Bol to tak silný zážitok, že sme sa rozhodli nekaziť si to už ďalším dňom túr a odniesť si tú všetku emóciu v turistických batohoch domov. A tak sa aj stalo. A pršalo až kým bolo z čoho.

Čestný paroh dostali od Lendackého sadrového srnca viacerí, počnúc telepatickou usmievavou majiteľkou penziónu pani S., cez celé ženstvo č.12 (Anka, Betka, Hanka, Vierka, Zuzka) za generovanie dobrej nálady až po Mayembeho a Ľudmilu za ich statočné abstinovanie za šťastie ich detí.

Ale hlavný paroh patrí jednoznačne Betke K, ktorá ako duchovná duša našej akcie je od začiatku až do konca s nami našincami nepodarenými, slastivými na začiatku, ako aj s Jožkom K. abstinujúcim až do konca. Amen.

Ďakujeme Ti ešte raz, Jožko K ! – O rok sa vidíme na treťom ročníku !

Sme tam s Tebou,
si tu s nami
a jediný rozdiel medzi nami
je v stave nášho bytia…

Našiel si sám seba,

prijal pokoru,
ktorú nesie závislosť,
a tak si pokoril
Elbrus, Mont Blanc, Demavend
a potom i kus neba…

Tvoju kotvu i srdce

sme vyniesli na Baranie sedlo,
tam splynú s večnosťou
a každý z nás – kto chce,
si berie ponuku od Teba,
s úsmevom i vďačnosťou.

Sme tam s Tebou,

si tu s nami
a jediný rozdiel medzi nami
je v stave nášho bytia…

 P.S. Vďaka za SMS

Zuzana W.

 

/1 Comment/od