Výlet na Kozí chrbát – 2015

FOTO

Účastníci:  Betka, Danka, Maca, Marieta, Anna, Milan, Jožo (+ na štarte Peter a Rado)

16.8.2015

Správa z túry:

Toto bol druhý pokus mladých srncov o Kozí chrbát. Na jeseň sme to po uši v blate, bombardovaní dažďom zabalili.

Videli sme vtedy iba pamätihodnosti Donovál ako vilu pána Počiatka za 674 miliónov a dedinku Habakuky. Dnes to vyzeralo, že sa to zopakuje. Dážď prešiel do búrky a my sme prešli z bufetu do salaša. Strategicky sme čakali pri čajoch a pirohoch,  sporadicky sa pozerajúc na stav vody – či „podnimajetsja“ alebo „ponižajet“.

Hromy divo bili a my ako správni Slováci (aj keď z Naďmaďara, Košicoch, Senca a podobných dier) sme sa teda zastavili a čakali –  veď sa oni stratia.

Láďa a Jirka, naši spolustolovníci zo Pelhřimova vstali a vyrazili do búrky – pro nich bylo počasí ideální. Chvíľu nám spoločnosť robil aj Peter bez Vukiho s kamarátom Radom, ale tí to uvážlivo vzdali. My sme sa však vzdať nechceli, hlavne Maca, ktorá vstávala o štvrtej aby stihla bus do Senca, kde ju brala Marietka.

Milan preto zavolal svojho kamoša zo Starej Ľubovňe dr.Iľka na jeho súkromný telefón, a ten mu prezradil, že medzi prvým oblačným frontom, ktorý o 2 hodiny prejde na Berlín a druhým ukrajinským frontom, čo to potom všetko spláchne máme pár hodín času. a tak aj bolo.

Ako správni turisti od maďarov sme vyrazili do lesa hlboko k obedu. A mraky sa tratili. Čoskoro sme sa už štverali cez Kečku na chrbát kozy, kde bolo zčistajasna slnečno. Preberali sme záležitosti politbyra Endorfínu, bicyklovačky, horúčavy, búrky, abstinentské pravidlá, prácu v bankovom sektore, behanie maratónov, slasti a strasti s príbuznými a blížnymi a tak. Maca dostala krídla a trielila na vrchol ako motorová myš. Ostatní sme fučali do kopca, snažiac sa zachovať zaujímavú konverzáciu. Čoskoro sme to ale vzdali, a už iba dychčali.

Na Kozom chrbáte bol ukrutne krásny panoramatický výhľad.  „Ale je tu krásne!“ zvolala na vrchole Danka. Betka, menovala neúnavne kopce navôkol, my sme znalecky kývali hlavami okamžite zabúdajúc ich názvy. Vďaka Anne vieme, že Schneeberg medzi nimi nebol. Marietka, keď nedychčala, sa nám snažila menovať všetky okolorastúce bylinky a ich účinky. Jožo si zapamätal akurát, že ktorási z nich je dobrá na sprostotu. Či na prostatu? Nepočul dobre, lebo mu tepal tep. Macu fascinoval vedľajší hrebeň Chocholnej, na ktorý by niekedy chcela. Jožo vymäkol a sľúbil jej tam Endorfín výlet o rok.  Danka svojim ostriežím zrakom nachádzala maliny a čučoriedky a tak sa aspoň najedla. Zostupujúc po klzkom svahu sa  na Jožových žltoskvúcich trenírkach objavovali po každom jeho páde na zadok, zemité hnedé fľaky. Padali viacerí. Ako našinci sme sa však naučili vstávať a ísť ďalej aj s hnedými trenírkami, takže sme čoskoro uzavreli okruh a slnili sa späť na Kečke.

Bolo príjemne. Nikto nerozdával koláče, nerozdávali sa ani ponuky, boli sme tu a teraz celkom spokojní s daným stavom vecí a seba samých. Horúčavy ustúpili a nastúpila pohoda.

Čestný paroh má samozrejme Milan, ktorý prišiel na túru prvýkrát, rovno sa tu prihlásil aj do Tatier o dva týždne a tak zapadajúc do blata zapadol do našej turistickej komunity. Svojimi úzkymi vzťahmi s meteorológmi zachránil našu nádej. A ešte Marieta, ktorá napriek rôznym životným príhodám, šliapala a tiež to nevzdala. Ako my všetci. Túra nakoniec trvala 5 hodín 18 minút, prešli sme 15,38 km (ako prezradil Milanov prístroj) a zdolali celkom pekný kozíčí chrbát.

Hlavne je teda sa proste nevzdať, aj keď to spočiatku nevyzerá.

Vďaka za poučenie aj tento pekný deň kozička naša tisíctristometrová !

 

Jožo S.

Splav Malého Dunaja v Jelke

Kedy? 23.8 2015 (nedeľa) o 10 hod,
Miesto: Jelka, Reštaurácia Ister / Vodný mlyn
Cena: 6 EUR (cena zahŕňa požičanie člnov, ich spätný odvoz) cena bude pravdepodobne nižšia (možný príspevok na požičanie člnov OZ ENDORFÍN)
Stravu si každý zabezpečí individuálne, je možnosť si zakúpiť zo širokého výberu
rýb, pizze… na lúke pri mlyne
V prípade záujmu môžeme zabezpečiť jazdu na koni na blízkom ranči u Paľa
Cena na 1 hod / 15 EUR
Bližšie informácie: Mariana Szabóová, tel.: 0903 557544
Hanka Botková, tel.: 0907135918

,

Passau – Bratislava – 2015

FOTO

Účastníci:  Vlado, Ľuba, Marcel, Alenka, Danka, Jožo, Marta, Eva, Daniela, Staňka, Ivan, Jožo (zvaný aj „Turbo“), Miro, Milan (zvaný aj „Servisný technik“), Janka, Dáša (zvaná aj „Vedúca“), Rebeka.

Správa z Tour:

Zatiaľ vrcholné podujatie Veselých cyklistov.

430 km, 6 dní-etáp, 2 mikrobusy tam, 3 šoféri (Peter, Peter a Marcel), 2 dopredu ženúce vedúce (Dáša a Rebeka) a 1 tropické obdobie sucha. Hlavný organizátor Milan to plánoval dlho a starostlivo, obával sa však, či bude slnečné a stabilné počasie.

Bolo. Slnko, jasno, dusno a teplota stabilná, ako u pacienta s ľahkou chrípkou (36,4° až 37,9°). Migranti nám očividne nedoniesli iba svoje pekné zvyky, ale aj svoje obľúbené africké počasie. Ale to všetko veselých cyklistov našincov nemôže odstrašiť.

Ráno o pol šiestej sa disciplinovane, podľa dohovoru nachádzame pod mostom Lafranconi. Už po krátkej hodinke a pol sa objavuje vedúca výpravy Dáša z Adrentouru s pokynom, aby sme sa premiestnili pred firmu. Adrentour očividne pozná mnoho spôsobov, ako klientom zvýšiť adrenalín. Našinci sú však trénovaní a trpezliví z Muráňov, klubov a všakovakých konfliktov, takže v super veselej nálade o pol ôsmej vyrážame na dvoch mikrobusoch smer Passau. Jedno z áut sa akurát vrátilo z piatej cesty okolo sveta, kde mu v Keni ukradli klímu. Marcel s Evou na slnečnej strane preto tvorivo pripevňujú na okno slnečnú clonu – šatku. Máme zakázané chytať kľučky (mohli by odpadnúť) a pozerať sa uprene na upevnené bicykle (mohli by odpadnúť). Na prvej zastávke vymieňa vedúci Peter koleso (na vine je Janka, chcela si zapáliť, na koleso neprozreteľne pozrela, koleso sa nato urazene nadulo a odmietlo sa ďalej plynulo krútiť).

Netrvalo dlho a už tu bol starobylý Passau. Obligátne fotá na parkovisku a Tour de Danube mohla začať.

Jožo S. vykašliaval, preto sa prvé 2 dni vykašlal na bike a diškuroval s majiteľom Adrenu Petrom v doprovodnom vozidle. Mal mierne zvýšenú teplotu. Ostatní si v poriadne zvýšenej teplote prezerali krásny Dóm sv.Štefana v Passau. Je tam najväčší organ na svete s 17 388 píšťalami. Zlievajú sa tu tri rieky (Inn, Ilz a Dunaj) a kdekade sú krásne sochy historických postáv, morských panien. Fotograf výpravy Marcel fotí a fotí Vlado s Ľubkou mu ochotne pózujú a bozkávajú sa, slnko praží a praží, lode plávajú  a plávajú a  Milan s Marcelom riešia a riešia zásadné otázky „Ako je hlboko dno?“ Aký majú lode ponor?“ K problému sa pripájajú Jožo M. a Miro.   Tí, čo sme si už našli svoje dno, vieme, že je to dôležité vedieť.

Čoskoro sme boli v Inzeli, čo je dedinka o 5 domoch, 1 drevenom kostolíku a fúre kvetiniek v oknách krásneho penziónu a kľudu všade kolvôkol. Ani sa nám nechcelo ráno odísť, ale vyhliadka Schlogeneblick čaká. Dunaj sa tam krúti a pózuje ako naše baby pred Marcelovým foťákom. Počas cesty si zacvičíme na hrazdách a lanovkách (máme totiž zo sebou aj majsterky sveta v pretláčaní rukou Rebeku a Dášu). Pred Linzom sa kúpeme v Dunaji a horská prémia – najlacnejší hostel na kopci v Linzi čaká. Ale neúnavne chodíme po centre, prechádzame sa po obchodoch a reštauráciách. Linz je mesto, kde sa prechádzal astronóm a matematik Kepler i filozof WittgensteinTen raz dal, že „čo alebo koho považuješ za problém, je dar, ktorý máš vyriešiť“. Históriu tu cítiť. Mestom po vojne prechádzala aj rusko – americká okupačná zóna, ktorých hranice neodstránili a vidieť ich na moste. U nás ju niekedy vidieť aj v ľuďoch.

Tretí deň  sme šli do Greinu, avšak v ceste stál  na kopci koncentrák Matthausen. Ja som bol v takomto zariadení prvýkrát a kúpil som tam knižku napísanú bývalým väzňom. Čítajúc ju, mal som zvyšok výletu problém zaspať. Idylické okvietkované rakúske dedinky boli idylické a okvietkované aj pred 70 rokmi. Za plotom však nie. Ako napísal autor knihy- „Nie monštrá sú problém, ale ľudia ochotní veriť a konať bez kladenia akýchkoľvek otázok.“

Pri kúpaní pred Greinom sme zmyli pot a hrôzostrašný dojem s tohto miesta. Skákali a jašili sme sa vo vode ako škôlkári. Štvrtý deň začal romantickou kompou a najdlhšou 90 km etapou. Šliapali sme údolím Wachau, ktoré sa páči aj UNESCU (to je rumunský diplomat v OSN) a dolovali zo seba neupražené zvyšky energie. Obedovali sme v krásnom Melku. Tam vedúci Peter objavil najlacnejší hostel v Rakúsku, aj s príplatkom za bývanie vo dvojiciach (niekde aj v trojiciach so švábom). Marcel túto situáciu v súlade s Wittgensteinom vyriešil a švába zabil, čím však stratil právo na bývanie bez príplatku.

Bývanie bolo všeobecne buď veľmi krásne alebo nie veľmi krásne ale ľudia boli veľmi veľmi milí všade. Pani domáca z Kremsu, nám ponúkala jablká z vlastnej záhrady a raňajky boli dobré a bohaté úplne všade. Milý hostinský v penzióne „Kutscha“  nám servíroval maďarské špeciality a úsmev a posledná etapa bola síce najbližšia ale zato najnezáživnejšia. Okrem toho sme ju už veselocyklovali niekoľko krát.

Takže sme dnes v Nedeľu do Blavy došli po 6 dňoch ohorení, zosvalnatení a zocelení. Na moste Lafranconi sa rozhodovalo, kto vyhrá poslednú etapu, Ivan s Alenkou a Marcelom sa telo na telo pretláčali ale nakoniec vyhrali všetci.

Bolo to krásne a ubehlo to ako voda. Každý načrel do svojich psychofyzických rezerv, Jožo S. sa stal expertom na rakúsku záchodovú vodu, ktorú neustále doplňoval. Evka a Marta prekonali samé seba, rovnako ako Daniela a Staňka. Pánska trojica Ivan s Mirom a Jožom M. sa prekárali ako starí manželia a šliapali pritom ako švajčiarske kamzíky. Rešpekt Ivanovi, ktorý napriek veku a umelému kĺbu, šliapal na čele ako Schwarzenegger v prvých terminátoroch. Fotivý Marcel a šliapavá Alenka udávali pelotónu tempo a páry Vlado s Ľubou, Milan s Jankou a Jožo s Dankou si užívali aj spoločné chvíle a večerné pešie prechádzky. Športovkyne svetového formátu  Dáša a Rebeka viedli našincov s prehľadom a kľudom, a Milan nás na záver ešte donútil hromadne zaspievať veselobôľnu hymnickú pieseň o cyklistoch, ktorí by smutní byť nikdy nechceli.

A to sme teda tento týždeň ani náhodou neboli.

Čestný pedál preto majú ….všetci zúčastnení za výbornú atmosféru a partiu, ktorú vytvorili. Ďakujeme. Prosíme (ako sme spomínali ešte o doplnenie (do môjho mailu) Vašich osobných dojmov a reflexií, stačí zopár viet (- takých 35 až 40.)  ak sa vám bude chcieť.

Tešíme sa na ďalšie akcie na bicykloch i na pešoch.

ĎAKU! Jozef S.

1. etapa: Passau – Inzel (46 km)
2. etapa: Inzel – Linz (62 km)
3. etapa: Linz – Grein (70 km)
4. etapa: Grein – Krems (91 km)
5. etapa: Krems – Hofflein (75 km)
6. etapa: Hofflein – Bratislava (87 km)

————————————————————————————————————————————————-

Cau,

 pacilo sa. Slusne sme si s Alenkou zamakali v „unikoch“, kde nam uspesne sekudnovali nase sprievodkyne Dasa a Rebeka a pan penzista Ivan.„Maleho“ Jozka neratam, lebo ten si jazdil, co chcel, ako chcel a kedy chcel … 😉

Pred piatym dnom  mi dal Milan „terapeuticku“ ponuku robit „zadaka“. Cize miesto unikov, zametat vzadu a „tlacit“ baby. Najskor som sa vliekol za nimi, ale ked v protivetre klesala rychlost nasho „grupetta“ pod 15 km/h, zacal som mal problem s rovnovahou na bicaku. Tak som zvolil inu taktiku. Vysvetlil som Danke, Janke a Stanke (aj Marte) ako sa jazdi „v baliku / vlaciku“.  Podarilo sa mi posutpne nas vlacik rozbehnut na slusnych 17-18 km/h, za co si dievcata z „grupetta“ zasluzia cestne uznanie. Za hlavnym peteletonom sme nezaostavali viac ako o 2-3 min co je pri skupine, v ktorej je jazdkyka s nabehom 12,31 km rocne viac ako uctihodny vykon.

 Zazitkom cislo jedna ale bola zaverecna etapa. Bola sice najdlhsia ale zato najnudnejsia. Teda okrem prejazdu viedenskej nudaplaze. Niektore exemplare vyvalene na slnku  sa podla mna mohli realne obavat greenpeacekov ze dobehnu a zacnu ich tlacit spat do vody.

 No a potom 20 km  po „Hainburgskej“ hradzi. Cesta s kamienkov o velkosti prepelicieho vajca je neopakovatelnym zazitkom pre jazdca ma „zileltke“. Vecer som si umyval zuby, ako keby som mal elektrikcku kefku a to som len snazil tu normalnu udrzat v okoli chrupu. Teraz ale uz trafim na klavesy, takze OK. 

Kedze cela akcia bola bez padu / defektu /, incidentu, rozhodol sa Ivan uplne na zaver, pri zjazde z mostu Lafranconi hodit to na bezdomovca a lahol si na zem. Alenka sa kolegyalne zavesila na zabradlie. Kym ju z neho „maly“ Jozko skladal, ja som vyuzil ich zavahanie a vitazne som sa dorazil do ciela, pred CK Advent tour, ako prvy.

V Machnaci necapuju kofolu. Teda necapuju tam asi nic, zato moju luxusne mreze. Nastastie ma Jozko ponukol chladenym onym, co mal povodne pre Danku a tak som prezil.

 Koniec hlasenia.

Marcel R.

———————————————————————————————————————————————–

    Cestu Passau – BA som si v hlavičke plánovala asi tak 2 roky. Až tento rok prišiel moment „idem do toho“. Som veľmi rada, že sme to celá partia v zdraví absolvovali. Neviem ani čo tak písať skôr, tiež tu platí, ako v živote, v abstinencii – jednoducho treba „to“ zažiť, prežiť…
Ďakujem všetkým za tímového, priateľského a športového ducha a more krásnych zážitkov a fotiek.
Vďaka všetkým.
Ľubica
———————————————————————————————————————————————-

   Dnes ráno (utorok) som sa zobudil a zrazu ma prepadol nutkavý, neodbytný, myseľ zatemňujúci cykloabsťák. Nuž, nedalo sa nič robiť, len sadnúť na bicykel a urobiť si aspoň svojich základných 20 km. Neviem prečo, ale stále ma to ťahalo k Dunaju, a tak som to využil na čistenie zaprášeného, cestami necestami poznačeného bicykla. Po ceste som uvažoval o našom, už môžem povedať, že vydarenom cyklovýlete. Už som viackrát počul, že na našich endorfíňáckych akciách je málo terapie, ale kto chce si terapiu pre seba nájde aj pri športovo – relaxačných výletoch nášho združenia. Napríklad, koľko konštrukcií sme museli vyriešiť na tomto výlete! Koľko práce nám dalo potláčanie silného ega. Koľko úsilia stálo niektorých rešpektovať kolektívny rozum, podriadiť sa väčšine. Museli sme prijať ľudí, ktorí nám nie celkom sedeli. Mohli sme prísť na to, ako sme sa na výlet pripravovali aj kondične. Ako sme si pripravili bicykle po technickej stránke. Skrátka dalo sa zistiť, akí sme zodpovední k sebe i ku kolektívu. Toto všetko si vyžadovalo podať výkon. Každý mal možnosť, ako vraví pán primár, si pre seba aj z takéhoto výletu zobrať veľa. Mne hneď padla severozápadná konštrukcia vetra. Cca 80% vetrov v tejto oblasti duje od severozápadu a ako naschvál práve teraz vial celý čas proti našim usmiatym tváram.

Teším sa, že sme nemali žiadny úraz, ani väčšiu technickú komplikáciu. Jediným našim nepriateľom bolo úmorné teplo (okolo 38 st.C), ale museli sme ho prijať, ak sme chceli trasu zvládnuť. Neviem, ako dopadla Ivanova kolízia na moste Lafranconi, lebo tam som už nebol, ale dúfam, že bez zranení.

Na tejto ceste ma oslovila všadeprítomná čistota, žiadne grafity, ohľaduplní vodiči aj v takých prípadoch, keď sme zjavne porušovali dopravné predpisy (niekoľkonásobná jazda do protismeru v Linzi), za ktorú sme však nemohli, lebo sme s dôverou nasledovali naše delegátky. Ľudia boli príjemní, úslužní a stále som mal pocit, že všetko, čo sa tu urobí, sa robí s vedomím, že to má slúžiť ľuďom. Množstvo detailov, ktoré ani nemuseli byť a u nás ani dlho nebudú, nám spríjemňovalo cestu. Napríklad kvetinová výzdoba penziónov i ostatných domov, či taká malá odpočivka pre cyklistov, aby v prípade zastavenia nestáli v ceste, ale aj dosť časté možnosti doplniť si zásoby vody a jedla. Perfektné značenie cyklotrás len potvrdzovalo vyššie spomenuté. Prekvapilo ma, ako v Rakúsku využívajú Dunaj.  Na každom kroku nejaká pláž, často aj s navozeným pieskom, kde sa okrem kúpania dospelých kúpali aj malé deti a to voda nebola vôbec najteplejšia, odhadujem tak  okolo 16 – 18 stupňov. Veľa člnkov, či vodných lyžiarov oživovali pekné dunajské nábrežia.

Týmto chcem všetkým poďakovať za zodpovednosť, s akou k výletu pristupovali, za dobrú náladu, ktorá nás, aj napriek horúčavám neopúšťala i snahu navzájom si pomáhať. Náš názov „Veselí cyklisti“ je oprávnený a preveril ho aj tento náš výlet.

Milan Perfecký

———————————————————————————————————————————————–

Ahojte Veselí cyklisti, trvalo mi trochu dlhšie než som si zrechnovala pocity z našej cyklotúrky. Nepasoval mi prvý deň, najmä nástup, nakladanie, vykladanie a skladanie bicyklov a batožiny. S odstupom času a so zážitkami z ďalších dní vnímam prvý deň ako časť inej akcie a hovorím o tom s úsmevom. Už prvé ubytovanie to natoľko vylepšilo, že som sa začala tešiť a zostala len obava, aby som to zvládla. Kilometre rýchlo ubúdali, najmä tie ranné po nábreží Dunaja a pod tieňmi stromov. Každý deň bol pre mňa lepší, telo si zvyklo a atmosféra v peletóne bola napriek neúprosnej horúčave super. Ani neviem ako a v nedeľu sme boli v cieli a ja s vami! V súčasnosti je to môj vrchol a možno aj zostane. Som rada, že som tú cestu mohla absolvovať s vami, ďakujem za vašu toleranciu k mojím „výkonom“. Ste veselí a najmä pohodoví cyklisti a želám každému veľa šťastných kilometrov.

Eva Hamarová

———————————————————————————————————————————————–

Pocitová správa k cyklotúre Passau – Bratislava

Nie je to tak dávno, čo som sa dal na bicyklovanie na dlhšie trate, pred tým to boli skôr cyklo-vychádzky v užšom Bratislavskom priestore. Začal som z ostra pred dvoma rokmi, a to hneď Endorfíňackou cyklotúrou z Viedne do Bratislavy. Skoro som dušu vypľul (nie tú bicyklovú). Odvtedy sa čo-to pomenilo a po ódových spomienkach priateľov na ich cyklotúru Passau – Bratislava som sa začal s myšlienkou na túto (tor)túru pohrávať aj ja. Veď to dal už kde-kto a vraj to bolo úžasné, čo bolo tiež dosť srdnato motivačné. A potom sa tá myšlienka rozvinula v reálny zámer Endorfínu, hlavne vďaka Milanovi. To mu asi nikto nezabudne …

Ešte aj po finálnom rozhodnutí som sa na tento turistický projekt pozeral s rešpektom a skôr s obavami. Dám to vôbec? Avšak v júni sme sa boli previezť po prekrásnom mestečku Krems vracajúc sa z inej cyklo-akcie a vtedy som sa začal na Passau – BA tešiť. Nerobil som si veľké ilúzie, hlavne koľko toho uvidíme z historických pamiatok a prírodných krás. Ideme podľa pripraveného plánu CK Adrentour v skupinke našincov, prispôsobíme sa, čo tiež asi nebude vždy jednoduché – však sme takí, akí sme.

No tých šesť dní vskutku stálo za to. Pekné spomienky na prežité aj videné vo mne stále pretrvávajú a navyše ich evokujú skvelé Marcelove a Milanove fotky. Veľkolepé  dómy sv. Štefana v Passau a sv. Márie v Linz, malé kostolíky v malebných mestečkách, hrady, kaštiele a zámky na kopcoch po oboch brehoch Dunaja, úžasné námestíčka a uličky v historicky dobre zachovaných centrách miest a dedín, ktoré niekomu možno pripomínali raz francúzsku riviéru alebo inde Toskánsko, strmé lesnaté svahy nad Dunajom medzi Passau a Linz, parádne udržiavané sady a vinice v údolí Wachau, rozsiahle nábrežia vo Viedni s UNO City a na záver nekonečná hrádza pred Hainburgom, z ktorej bolo z veľkej diaľky vidno kopec Hundsheimerberg, len ten sa (potvora) akosi pomaly približoval a pomedzi to sem-tam kúpanie v Dunaji alebo v jazierku. Atmosféra, na rozdiel od tej  hydrometeorologickej, ktorá bola horúca a dusná, bola príjemne družná, občasne až krásne kooperatívna a hlavne veselá, a to aj napriek občasnému pofrflávaniu a uvoľnenejšiemu pudu sebazáchovy pri dodržiavaní dopravných predpisov (aj sa čudujem, že sa za celú cestu nič vážne nestalo).

Pre mňa to bol jeden krásny životný zážitok. Ďakujem priatelia!

A čo bude ďalšia destinácia? To sa ešte uvidí, ale na začiatok … idem zajtra do roboty na bicykli. Normálka ma to bicyklovanie začalo baviť.  🙂

 

Vlado Z.

———————————————————————————————————————————————–