Cyklovýlet z Viedne do Bratislavy, 31.8.2013

Cyklotúra – sobota, 31.8.2013, 8:00

Miesto stretnutia: Bratislava, železničná stanica Petržalka

Trasa: vlakom do Viedne, odtiaľ bicyklami tzv. Dunajskou cyklistickou cestou späť do Bratislavy.
Vzdialenosť: cca 80 km
Prevýšenie: malé, v podstate celú cestu veľmi mierne z kopca.
Trvanie: cca. celý deň (jazda na bicykli cca. 80 km).
Dopravné spojenie:
8:30 odjazd vlaku zo železničnej stanice Petržalka. Lístok stačí kúpiť na stanici. Cesta vlakom trvá približne hodinu, 9:37 by sme mali byť na stanici Miedling vo Viedni.
Späť:
Bicyklami. Možnosť zastaviť sa v zámku Schloss Orth a Eckartsau.

Kontakt: Mário 0908126006

Poznámka: Túto akciu sme už raz absolvovali a pre veľký úspech sme sa rozhodli, že si ju zopakujeme. Takže, prilby nasadiť, priatelia.

Účastníci: Ľubka, Hanka, Danka, Ľubor, Martina, Stano, Jožo, Tomáš, Vlado, Dežo, Boris, Laura, Mário
Správa z cesty:
Deň pred akciou mi volá neznámy pán z Nitry, či by sa k nám mohli s manželkou pridať. Samozrejme súhlasím, tak sa ma pýta, ako máme poriešenú dopravu bicyklov, či sme hlásili železnici počty atď. Trochu ma zneistí, tak volám na železnicu. Dozvedám sa, že vezmú 8 bicyklov, delím teda partiu na dve časti a traja ideme z Hlavnej stanice. O trištvrte na desať si padáme do náručí pred Hauptbahnhof vo Viedni. Z avizovanej zostavy chýba iba Tomáš, ktorému zle zafungoval budík, ale v plnom nasadení sa nám rúti oproti na bicykli. Tešíme sa naňho.
Danka nás prišla iba skontrolovať, či máme nabalené desiaty, naplnené fľaše a či sme pekne učesaní. Vyhovujeme jej estetickým kritériám, tak si nás uspokojená odfotí a ostáva vo Viedni, aby sa trochu poprechádzala a oddýchla si, kým my sa budeme pachtiť po druhom brehu do Bratislavy.
Cestu cez Viedeň zvládame profesionálne s výnimkou dvoch prejazdov na červenú a jedného úseku jazdeného v protismere. Po poslednom zlom odbočení sa vynárame na ľavom brehu Dunaja a smerujeme na východ, domov.
Prvú zastávku máme v cyklistickej pizzerii na začiatku FKK pláže. Klubisti z A3 zobrali občerstvenie vo veľkom štýle, na stole pristávajú pizze a palacinky. Ostatní si dávajú niečo na pitie a nejaké kávy. Boris je so svojou úbohou riedkou mokou, najmä po porovnaní s Vladovým napeneným pudingom, zjavne nespokojný a pri najbližšej príležitosti sa odvážne dožaduje nápravy. Okamžite mu prinášajú novú porciu, na ktorú zase závistlivo pokukuje Vlado.
Občerstvenie, ktoré malo byť vlastne desiatovou prestávkou, končíme o dvanástej, takže obed sa odsúva na neurčito. Chvatne sadáme na bicykle, pretože telefonuje Tomáš, že má do Viedne 35 km a týmto tempom hrozí, že ho stretneme za najbližším rohom. Zvyšok FKK pláže preletíme bez zastavenia a bez fotenia, obídeme fabriku OMV a sme na hrádzi.
Tomáša stretávame kúsok pred mestečkom Orth. Je vo výbornej forme aj nálade, otáča sa naším smerom a pokračujeme v pôvodnej trase.
V mestečku Orth zastavujeme v miestnej reštaurácii na obede, po prehodnotení situácie sa nám však skupina delí na reznechtivcov a reznenechtivcov. Prvá časť ostáva v reštaurácii, druhá sa presúva na námestie, kde obeduje vlastné zásoby a pokukáva po cukrárni na druhej strane cesty. Pripravené rožky a chleby hlceme na dva hryzy a nenápadne sa všetci naraz odkrádame k lahôdkam. Nakoniec to vyhráva zmrzlina a lavičky v strede námestia, kde nesvieti toľko slnka a kde nám Tomáš podrobne popisuje momentálne vzťahy v rodine. Dozvedáme sa naozaj pikantné veci, podrobnosti asi radšej osobne.
Jožko s plným bruchom rezňa volá klubistom z A3, či už zaplatili, lebo inak že práve odchádzame a na nikoho sa nečaká. Majú dávno zaplatené a čakajú nás na hrádzi. Zahanbene sa k nim pripájame a márne sa snažíme udržať tempo s nablýskanými Cannondaleami. Jediný, kto sa ich tempu vyrovnáva, je Boris s Hankou po boku. Hanke je však na špici peletónu otupno, preto nás pri najbližšom odpočívadle čaká. Boris definitívne mizne v diaľke.
Ďalšiu prestávku máme v Hainburgu, najprv doplňujeme vodu, potom olovrantujeme. Smerom k Bratislave sa sťahujú podozrivé mračná a navzájom sa nabádame, aby sme si pohli, lebo zmokneme. Uvážlivo prežúvame keksíky a medovníky a znalecky sledujeme oblohu. Verdikt je nasadnúť na bicykle a kolektívnou silou vôle vytlačiť mračná do Rakúska, prípadne, ak sa podarí, až do Maďarska. Darí sa nám výborne, zvyšok cesty na nás nepadne jediná kvapka.
Na hraničnom prechode Berg si robíme záverečné foto v redukovanej zostave, pretože okrem Borisa, ktorý volal z domu, že sa pozabudol a zrazu sa našiel v obývačke pred telkou, nám ušli aj klubisti z A3. Zvyšok výpravy pokračuje pod most Lafranconi, kde sa po veľkonočnej častovačke nevypitou vodou vyprovokovanej bojovne naladenou Ľubkou lúčime a rozchádzame.
Pane, ďakujeme za všetky nástrahy, ktoré si na nás cestou nachystal (nebolo ich veľa, si kamoš), aj za všetky príjemné pohľady a chvíle. Dovidenia nabudúce a polepši sa.
Čestný paroh Mladého srnca: Vladovi. V rámci Mladých srncov sa ako prvojazdec vydal s nami na túto pomerne náročnú túru a bez reptania došiel do cieľa. Dežovi. Zabezpečil navigáciu a celú cestu kontroloval a uzatváral zadný voj. Tomášovi. Otriasol sa z technických problémov a našiel plnohodnotné náhradné riešenie.

,

Cyklotúra do Lozorna

Cyklotúra – nedeľa, 30.6.2013, 10:00

Miesto: Bratislava, Vojenská nemocnica

Trasa: Vojenská nemocnica – Snežienka – U Slivu – Spariská – Zbojníčka – Biely kríž – Pod Horvátkou – Košarisko – vodná nádrž Lozorno a späť
Vzdialenosť: cca 60 km
Prevýšenie: 350 m
Trvanie: cca. celý deň
Počasie: teplota 18 – 20 °C, oblačno, pravdepodobne bez dažďa

Kontakt: Mário 0908126006

Poznámka: Cieľom cesty je vodná nádrž v Lozorne. Ak sa nám podarí udržať cestovnú rýchlosť tých 15 km/h, mali by sme tam prísť dostatočne upachtení na to, aby sme mali chuť hodiť sa do nádrže aj na vlastné nebezpečenstvo a výdatne si zaplávať. Na Bielom kríži stojíme cestou tam aj späť na občerstvení a dobití energie.

Účastníci: Jožko, Edita, Peťo, Laura, Mário.
Správa z cesty:
Približne o trištvrte na desať parkujeme bicykle na trolejbusovej zastávke pri Vojenskej nemocnici. Z neba padá drobný vodný materiál, nie je to vyslovene dážď, ale je to mokré a lieta to. Rozmýšľame, koho všetkého by takéto počasie mohlo odradiť. Z chmúrnych myšlienok nás vytŕha Edita, ktorá sa usmiata rúti z druhej strany cesty. Ešte sa ani nestihneme poriadne zarozprávať a objaví sa čierny Chevrolet s poznávacou značkou DS. Nie je to náhodou Jožo? Jasné, že je. Chvíľku sa krúti na ceste, potom sa pohodlne uhniezdi na kraji chodníka. Čakáme, že vyloží bicykel a pridá sa k nám, ale on nám iba prišiel oznámiť, že s nami nejde. Ešte prichádza Peťo a keďže čas pokročil a nikto ďalší sa nevynára, robíme si úvodné foto a štartujeme smerom na Železnú studničku. Joža sme prehovorili, nech preparkuje hore pod Červený most a nech sa s nami kúsok prevezie.
Na Partizánskej lúke je veľká akcia, poobede sa chystá Bratislavský polmaratón a dovtedy majú prebiehať rôzne záujmové a zaujímavé akcie. Les je plný moderátorovho sýteho barytónu a po lesných chodníkoch sa rozcvičujú bežci všetkých kategórií.
Je pomerne chladno a stále jemne mrholí, miestami až prší. Zo začiatku sa snažíme držať pod stromami, potom práve naopak. Vietor na nás totiž zhadzuje kvapky ako čerešne a začíname byť celí nejakí zmoknutí. Jožo už dávno ľutuje, že sa k nám pridal a je pevne rozhodnutý, že na Červenom kríži to otočí. „Ja z toho v takomto počasí nič nemám.“ Vlastne ani my. Iba že sa celkom dobre dýcha a že les je pekný ako vždy.
Na Červenom kríži si robíme malú plánovaciu prestávku. Jožo teda drží svoj sľub a navlieka si na hlavu šatku, aby potvrdil, že sa práve chystá na veľký zjazd z kopca. Peťo sa pridáva, pretože ho poobede čaká rodinná oslava. Edita je rozhodnutá, že s nami potiahne na Biely kríž.
Po stručnej, ale srdečnej rozlúčke (Chlapi, čaute!) pokračujeme v čoraz strmšom stúpaní na Biely kríž. Mraky sa postupne rozostupujú a pri bufete, kde sme si po výstupe rozložili malý vysokohorský piknik, sa dokonca zjavuje slnko. Rozprestierame k nemu vymrznuté podpažia a nechávame sa láskať lúčmi. Je tu inak pomerne ľudnato, cyklisti oblečení do nepremokavých búnd sa zbiehajú zo všetkých strán.
Po malom poľnom obede sadáme na bicykle, ešte sa pozrieme na bývalý výbeh pre divé svine a jednomyseľne sa rozhodujeme pre návrat k Vojenskej nemocnici. Lozorno je síce lákavý cieľ, ale dáme to inokedy, nech majú aj plavky zážitok.
Dolu sme približne za polhodinu, lúčime sa, prajeme si pekný zvyšok víkendu a pokračujeme každý svojím smerom. Pane, ďakujeme za vytrvalosť, za dobré brzdy aj za tých pár chvíľ tepla, ktoré si nám dnes venoval.
Čestný paroh Mladého srnca: Edite. Bola s nami na takejto bicyklovačke prvý raz, držala sa mimoriadne hrdinsky a na Červenom kríži odolala lákadlám ľahšej cesty návratu a rozhodla sa radšej pre mozoľnatý výstup až na Biely kríž.

Výlet na Hohe Wand

Foto

Vychádzka – nedeľa 14.7.2013, 7:30

Miesto stretnutia: parkovisko pred Lídlom, Karlova Ves
Cieľ: Hohe Wand, Rakúsko
Vzdialenosť: cca. 144 km od Bratislavy (okolo hodiny a pol jazdy, ide sa po diaľnici)
Výška: Od 800 do 1.135 m.n.m.
Trvanie: cca. celý deň
Doprava: autami
Kontakt: Julka 0903802040, Mário 0908126006

Poznámka:
Na juhu Dolného Rakúska v blízkosti Wiener Neustadtu sa nachádza prírodný park Hohe Wand.
Zalesnená náhorná planina, ležiaca v nadmorskej výške od 800 do 1135 m, je po celý rok prístupná po veľmi kvalitnej ceste. Prírodný park je popretkávaný rozvetvenou sieťou turistických chodníkov. Navrchu na pútnikov čakajú zaujímavé atrakcie, akými sú napríklad „skywalk“, jedinečná vyhliadková plošina, Skalný chodník, vyhliadková veža, výbehy pre lovnú zver, Hora hier a zábavy, zoologická záhrada s malými zvieratkami a iné. Vhodné aj pre rodiny s deťmi, podľa očitých svedkov sa tam deťom naozaj veľmi páči.
Ceny vstupného na osobu
Dospelí od 1,80 €
Deti od 6 – 15 rokov 1,- €
http://www.hohe-wand.gv.at

Účastníci: Jožko, Edita, Oľga, Alena, Tomáš, Julka, Danka, Zuzka, Maca, Laura, Mário.
Správa z cesty:
Okolo štvrť na osem pristávame na parkovisku pred Lídlom. Lídl je zatvorený, ideme teda na pumpu a dokúpime nejaké keksíky a minerálku. Medzitým prichádza Jožko s Oľgou. Postupne sa vynárajú aj ostatní turisti, o pol ôsmej sme všetci. Delíme posádky do áut a vyrážame. Výpravu vedie Tomáš, posledná je naša partia.
Nakoniec nejdeme po diaľnici, ale po dedinkách. Možno to trvalo o niečo dlhšie, ale o pol desiatej sme tak či onak na parkovisku pod kopcom Hohe Wand. Rýchla toaleta, úvodné turistické foto a môžeme sa ponoriť do bujnej zelene.
Cesta vedie strmo dohora, na niekoľkých miestach sú upevnené železné stupy a v jednej skalnej stene je dokonca rebrík s opačným sklonom. Usmievam sa do Laurinho foťáka a dúfam, že na fotkách nebude vidno, ako sa mi klepocú kolená.
Výhľad je nádherný. Rakúske polia sú usporiadané podľa presného geometrického vzorca, zhora vyzerajú ako ručne tkaný koberec. A okrem toho nám, pane, zase vyšlo parádne počasie. Je slnečno, teplo a vzduch je svieži ako na jar.
Pokračujeme ku kovovému chodníku upevnenému na bočnej strane kopca. Chvíľu sa dívame do mapy, potom prijímame rozhodnutie obísť Hohe Wand po zelenej značke. Malo by to byť 10 km. Chodník nás asi o pol hodinu vypľúva pri malebnom penzióniku s výhľadom na Schneeberg, Otscher a iné alpské končiare. Čo tak zlupnúť nejaký ľahší obed? Áno, nápad sa ujíma, napchávame sa ako besní. Chutí nám hlavne Dankin melónik. Jediný, kto zatiaľ nenasadil štandardné jedálenské tempo, je Jožo. Teší sa na Wiener Schnitzel.
Pokračujeme. Cesta sa stáča smerom na juh a okolo druhej poobede sa pred nami otvára ďalší prekrásny výhľad do doliny. Kráčame ešte pár metrov a prichádzame k atrakcii s názvom Skywalk. Rozhľadňa zavesená nad strmým skalným útesom, človek má pocit, že sa prechádza v lufte. Je mi nevoľno. Chvíľu pozorujeme lezcov a turistov, ktorí zdolávajú feraty. Zdá sa mi, že stena je kolmá a že keby ma posadili na niektorú holú skalu, určite naložím do gatí. Potichu obdivujem Julku a Tomáša, ktorí boli presne tieto steny liezť deň predtým.
Stratili sa nám traja členovia výpravy. Tomáš nadobúda nejasné podozrenie, že sedia v horskej chate pri viedenskom rezni. Podozrenie sa potvrdzuje. Plní vzdoru ležíme na horúcom slnku a premýšľame, či im máme po príchode strašne vynadať. Alebo by bolo lepšie dúfať, že nezjedia všetko a prinesú aspoň konské alpské hranolky?
Už idú. Nenesú nič. Sebci. V najvyššom možnom skrytom stupni rozlady klesáme k autám. Dobrá nálada sa nám vracia až po náročnom feratovom zostupe, ktorý maďarská skupina pod nami absolvuje s istením a s prilbami na hlavách. Pche, ľavou zadnou.
Po návrate k autám si robíme záverečnú fotku a tlieskame horskému vodcovi Julke. Pane, ďakujeme za každú sekundu, ktorú sme si dnes mohli venovať, a že sme tak urobili s ozajstnou chuťou a radosťou.
Čestný paroh Mladého srnca: Julke. Predviedla sa ako naozaj rozvážny horský vodca, ktorému nie je názor skupiny ľahostajný a ktorý dokáže svoje rozhodnutia v odôvodnených prípadoch korigovať. Učme sa, páni. Oľge. Jožo mi bol zašuškať do ucha, že sa strašne prekonala. Mne sa inak nezdalo, zvládla všetky laná a rebríky rovnako bravúrne ako ostatné dámy v najlepších rokoch. Takže to bolo naposledy, Jozef.

Katkine pocity z povodia rieky Bečvy

FOTO

PRÍSPEVOKČerešnička na torte

Som nezávislá členka ENDORFÍNU – Katarína

Rada by som sa podelila o zážitky z úžasne pre mňa stráveného času  v dňoch 13.6.2013 – 16.6.2013 na  cyklotúre v povodí rieky Bečva, za rekordnej účastí 30-tych   „VESELÝCH CYKLISTOV“.

Príchod do Vsetína bol vo štvrtok, ubytovali sme sa v jednoduchom robotníckom hoteli SPORT, ktorý mal aj výhody,  mohli sme zagarážovať všetky naše bike a na cyklotúry sme mohli vyraziť  rovno pred ním.

Po večeri sme sa stretli na tribúne štadióna. Prezident Endorfínu Mário nás privítal, mal  pripravené tričká „VESELÍ CYKLISTI“, spolu s hymnou, my sme sa predstavili, každý povedal niečo o sebe a všetci sme už netrpezlivo čakali na ponuky, ktoré pre nás pripravil „cyklonezmar“ Ivan.

V piatok ráno o 9,00 hod. po zaspievaní hymny sme vyrazili smerom na Veľké Karlovice popri Vsetínskej Bečve. Počasie nám prialo. Vždy sa teším na tieto cyklotúry, v očakávaní, čo nové spoznám, čo ma očarí. Stalo sa, po nasadení rýchleho tempa, asi  14 až 17 km/h, som sa spočiatku  stíhala aj kochať, ako pán Hrušinský, nádhernou  prírodou Beskýd, valašských, upravených domčekov, záhrad ale aj predzáhrad, kaskád na rieke Bečve, upravenými, bezpečnými, väčšinou asfaltovými cyklocestami. Po malých prestávkach sme dorazili do Veľkých Karlovic, tu sme sa rozdelili, zdatnejší na čele s Ivanom pokračovali ďalej.

Hlásil sa hlad a už aj moje sedacie svaly.  Na úpätí Javorníkov a Vsetínskych vrchov, sa týčil v nádhernej, miestami nedotknutej prírode, popretkávanej staviteľským umením valašských predkov, horský hotel KÝČERKA, zaparkovali sme bike a niečo  pojedli. Cesta späť bola rýchlejšia, v Karloviciach sme sa zastavili pri unikátnom  drevenom Kostole zasvätenom Panne Marii Sněžné z roku 1754. Kostol je celý drevený, nie je tam použitý jeden klinec.  Po zdolaní cca 60 km sme dorazili do hotela.

Prišla sobota ráno, smer Valašské  Meziričí – Rožňovská Bečva, zdatnejší budú pokračovať až do mestečka Hranice. Opäť nás sprevádzala nádherná scenéria prírody  po oboch stranách cyklocesty, vôňa pokoseného sena, pestro zakvitnutých lúk,  údolí, množstvo lávok cez rieku Bečva, no bolo čo pozerať aj keď moje sedacie svaly dostali zabrať, oplatilo sa. Za dva dni tí slabší zdolali cca 110 km.

 

No a prišla nedeľa – pre mňa čerešnička na torte – PUSTEVNY.

Pustevny  – horské sedlo –  jedno z najznámejších  stredísk Beskýd. Odkiaľ ten názov? Žili tu asi pustovníci, aj  povesť hovorí o synovi  frenštátskeho tkáča, ktorý svojím pustovníckym životom vykupoval posmrtný kľud svojmu hriešnemu otcovi. Posledný pustovník tu zomrel v roku 1874.

Dorazili sme na očarujúce miesto, pred nami nááádherné  „útulny „ Pustevna,  Maměnka, Libušín , ktoré boli postavené slovenským arch.Dušanom Jurčovičom zvaného tiež  „básnik  dreva“.  V jeho stavbách sa odráža silná ľudová tradícia napr. s čičmianskou formou, vracia sa k tradičnej remeselnej aj k ručnej výrobe, interiér Libušín je vymaľovaný do modrých odtieňov s motívmy ľudových legiend s mravoučnými nápismy. Vyšli sme po skalách zvaných Podstupně najprv k vyhliadkovému altánku Cyrilka , daľej k soche  Radegasta , pohanského Boha slnka, hojnosti a úrody. Socha je vysoká 3,3 m a je vytesaná z prírodnej  žuly a  koniec tej nádhery vo výške 1018 m nad morom, súsošie Cyrila a Metoda s kaplnkou, kde je vyhliadková vežička, odkiaľ je unikátny výhľad na pôsobivú beskydskú prírodu. Toľko krásy človek nemôže ani absorbovať. Bol to balzam na oči, dušu, načerpanie energie. Počasie sa totálne vybúrilo, bola tzv. gýčovo modrá obloha.

Chcela by som pochváliť Ivana a Majku za dobre zorganizované podujatie, objednané počasie, pohodu, počas celej akcie, no jednoducho za jedinečný relax.  Skoro som zabudla, vďaka patrí aj mojej sesterničke Marietke.

 

19.6.2013

 Katarína G.

Banská Štiavnica – Vyhne

ENDORFÍN – Rodinná terénna terapia VYHNE 26.9. – 29.9.2013 www.vilasokac.eu
GPS : +48° 30′ 12.46″N, +18° 47′ 11.27″E

Vila Sokáč sa nachádza v nádhernom prostredí Štiavnických vrchov na skok od historického mesta Banská Štiavnica (13 km), v dedine Vyhne, preslávenej baníctvom, železiarstvom a liečebnými kúpeľmi so železitou vodou. V čase najväčšieho rozmachu kúpeľov bola Vila Sokáč vďaka svojej kúpeľnej architektúre vďačným objektom pre fotografov. Dnes, po rozsiahlej rekonštrukcii, je prebudovaná na reprezentačný penzión.
Bližšie informácie: Jozef Polcer. – 0905620652 polcer.jozef@golemtech.sk

Ubytovanie:
K dispozícii je 10 dvojposteľových izieb s možnosťou 2 prísteľkov na každej izbe
1 päťposteľová izba. Izby majú TV a kompletné sociálne zariadenie
Cena pobytu (vrátane polpenzie – domáca strava):
na pevnom lôžku 19,50 Eur/noc/os na prísteľku 14,50 Eur/noc/os Záloha 30 Eur/os
Prihlásiť sa možno do 10.7.2013
V areáli je k dispozícii:
Pingpongový stôl
Miestnosť pre komunitu
V blízkom okolí sa nachádza:
Banská Štiavnica (13 km)
Vodný raj Vyhne (200 m)
Hrad Revište (10 km)
Kremnica (20 km)
Svätý Anton (15 km)
Počúvadlo (25 km)
ENDORFÍN – Rodinná terénna terapia VYHNE 26.9. – 29.9.2013 www.vilasokac.eu
GPS : +48° 30′ 12.46″N, +18° 47′ 11.27″E

Výlet na rakúsky Otscher

Foto

Túra – 9.6.2013, 6:30

Miesto: parkovisko pred Lídlom, Karlova Ves

Trasa: Lackenhof – Kleiner Otscher – Otscher a späť
Vzdialenosť: cca. 188 km od Bratislavy, dĺžka túry cca. 13,06 km
Prevýšenie: 1.033 m
Trvanie: cca. celý deň
Počasie: teplota 22 °C, zatiaľ je v predpovedi dážď (skúsime ešte zavolať najvyššiemu, či si to nerozmyslí)
Doprava: autami
Kontakt: Mário 0908126006

Poznámka: Cieľ cesty je rakúsky kopec Otscher, výška 1893 m (o niečo nižší ako naša Kráľova hoľa). Cestou sa zastavíme aj na malom Otscheri, mal by byť odtiaľ pekný výhľad na severnú časť Álp. Treba zobrať dobré boty, teplé oblečenie a nejaké rezervné prádlo.

Účastníci: Jožko, Julka, Zuzka, Monika, Milan, Laura, Mário.
Správa z cesty:
Na parkovisku pred Lídlom je živo. Prichádzame o niečo neskôr, tak aby sme sa nemuseli cítiť previnilo, utekáme ešte kúpiť diaľničnú známku a niečo na pitie. Spravodlivo delíme posádky do áut a vyrážame smerom na Kitsee. Kúsok za hranicami Jožo tankuje, jeho šetrnosť by sa však viac oplatila niekde ďalej od hraníc. Zvyšok cesty ideme bez zastávky a vďaka Milanovi a GPS, ktoré pevne zviera v rukách, parkujeme pred pol desiatou na parkovisku pod malým Otscherom.
Vydaril sa nám mimoriadne pekný deň a nie sme v lese sami. Zo začiatku sa predbiehame s miestnymi turistami, ktorí idú tým istým smerom ako my. Obchádzame kus trasy zahradený výstražnou bielo-modrou stuhou a po malej obchádzke sa ocitáme v sedle pod malým Otscherom. Hľadíme naň s neskrývaným rešpektom a keď sa nám ani na dvoch mapách ani po konzultácii s miestnymi športovo založenými dámami nedarí nájsť značenú cestu, ktorá by k nemu viedla, pokračujeme ďalej na veľký Otscher. Malý Otscher si nechávame v zálohe pre návrat.
Pod horskou chatou sa na nás spoza zákruty vyrúti spotený bežec, ktorý berie výmole aj mláky po dvoch a uháňa smerom dolu. Následne sa dozvedáme, že presne túto nedeľu si Rakúšania zvolili na ultramaratón s dĺžkou 20 km, ktorý sa beháva cez veľký Otscher z jednej strany na druhú. O chvíľu je turistický chodník obsypaný bežcami so zablatenými ramenami a krvavými kolenami. Všetci nás družne zdravia, vľúdne sa na nás usmievajú a prihovárajú sa nám horalskou nemčinou. Funíme ako staré skútre.
Pred jednou dosahujeme vrchol veľkého Otscheru. Nadšene vyskakujeme, fotíme sa, obedujeme…Výhľad je nekonečný, napravo sa na nás škerí zasnežený Durenstein, vľavo máme Schneeberg, za ním Raxalpen…Milan má pred sebou rozloženú mapu, prechádza prstom po horizonte a sype jeden nemecký názov za druhým.
Začínajú sa zbiehať podozrivé mraky, narýchlo teda do seba napchávame Jožove oriešky a Julkinu zeleninu. Lauriných 24 rožkov balíme späť do batohu, určite sa cestou ešte zídu. Utekáme späť k chate a objednávame si horskú limonádu. Spúšťa sa naozaj hustý dážď, presúvame sa teda dovnútra. Pozorujeme prúdy vody za oknami a ľudoprázdnu vytrvalo premávajúcu lanovku. Koľko to stojí jedna jazda dolu? 15 eur? Či len sedem?
Nakoniec prestáva pršať a uprednostňujeme predsa pohyb po vlastných nohách. V sedle pod malým Otscherom prijímame jednohlasné rozhodnutie pokračovať k parkovisku. Jednak je už dosť hodín a jednak sa nám zdá malý Otscher popri jeho veľkom bratovi ako veľmi slabá výzva. Dívame sa naň s neskrývaným dešpektom.
O trištvrte hodinku sme pri autách. Kým sa posilňujeme na dlhú cestu domov, skúmame vedľa stojacu Daciu, ktorá má dokorán otvorené dvere, vnútri je poskladaný perfektný bicykel a majiteľa nikde. Premýšľame, že mu tie dvere aspoň privrieme, ale on by nám určite vynadal, že si chcel dobre vyvetrať. Neriešime teda cudzie tu a teraz, ďakujeme si za príjemne a výdatne strávenú nedeľu a uháňame späť do Bratislavy. Všetci sme šťastne dorazili a už sa tešíme na júlový Hohe Wand.
Čestný paroh Mladého srnca: Milanovi za perfektnú navigáciu (niekoľkokrát sa ozval skôr ako GPS) a za prednášku o rakúskych kopcoch.