Výlet na Vysokú

Vychádzka – nedeľa 2.2.2014, 10:00

Miesto stretnutia: parkovisko pred Zochovou chatou
Trasa: Zochova chata – Čermák – Hubalová – Panské Uhliská – Vysoká – Panské Uhliská – Hubalová – Zochova chata
Vzdialenosť: cca. 16,5 km
Prevýšenie: cca. 300 m
Trvanie: cca. 5 hodín
Doprava: autami resp. autobusom, odjazd 8:35 z autobusovej stanice Mlynské nivy, č. nástupišťa 43 (odjazd zo Zochovej chaty do Bratislavy 15:00 alebo 17:10, takže buď pôjdeme strašne rýchlo alebo strašne pomaly)

Počasie: teplota 2 – 4 °C, mierne oblačno, pravdepodobnosť zrážok nízka
Kontakt: Mário – 0908 126 006

Poznámka:
Vysoká je jeden z najvyšších karpatských kopcov (754 m.n.m.) a je zaujímavá tým, že v blízkom okolí nie sú žiadne kopce takejto výšky (tzv. kopec samotár). Ak sa podarí, mohli by sme zažiť krásny výhľad na všetky strany. A ak sa nepodarí, tak doteraz nám vždy stačilo, že sme boli spolu v prírode.

Účastníci: Vlado, Betka, Gabika, Peťo, Jožo, Iveta, Ondrej, Laura, Mário, Vuki, Čiba
Správa z cesty:
Približne o pol deviatej mi volá Betka, že cesty sú zamrznuté ako zrkadlá, že sa šmýka a že už videla aj auto vykydnuté na poli. Pozerám z okna. Prší a mrzne. Fuh, budeme musieť dávať pozor. O pol desiatej sa stretávame s Peťom pred Kauflandom v Rači a prestupujeme do jeho auta. Pod sedadlom sa krčí Vuki. Peťo hovorí, že Vlado je pred nami, tak ho opatrne nasledujeme.
Na Zochovej chate sme pár minút po desiatej. Okrem Vladovej posádky (viezol Betku a Gabi) je tam ešte Ondro s Ivetkou a Jožo s Čibou. Dávame si úvodné foto a potom sa Betka ako autor túry aj ako najlepší znalec miestneho prostredia ujíma vedenia. Svižným tempom nás ženie najprv dolu kopcom, potom hore kopcom, potom chvíľku aj po rovinke, až sa približne o hodinu aj niečo vynárame na Čermáku. Robíme si prestávku na čaj a na niečo pod zub. Dážď ustúpil, ale ostalo zamračené a je pomerne chladno a veterno. Všade je kopa snehu a stromy majú na sebe kilá inovate.
Pokračujeme po červenej smerom na Hubalovú. Nádherná prechádzka. Predbehne nás pár bežkárov a pár ich ide aj oproti. Vrcholce stromov sa o seba vo vetre odierajú a vydávajú rôzne praskavé a lámavé zvuky. Inštinktívne pridávame do kroku a sem tam ukradomky pozrieme hore.
Od Hubalovej pokračujeme po modrej a cesta začína po krátkom nenápadnom poklese, ktorý sme úplne nevšímavo prekecali, stúpať pomerne strmo hore. Najlepšie sa ide Peťovi, pretože má na topánkach natiahnuté čisto nové červené mačky. Vraj nie sú dámske, že to majú farebne odlíšené podľa veľkosti. V každom prípade mu ich všetci výdatne závidíme, hlavne keď sa nám nečakane šmykne.
Od rozdeľovníka Panské Uhliská začína naša túra pripomínať polárnu výpravu. Sme zababušení až po uši, máme na hlavách kapucne, vietor nás vytrvalo šľahá po lícach a sem tam na nás hodí poriadnu hrudu ľadu. Podozrievame Betku, že na nás túto túru vymyslela preto, aby si overila, či náhodou nepôjdu na Babiu horu, ktorú organizuje v máji, nejakí dengľavci. V ukrutnom severáku vyzeráme ako dengľavci všetci do jedného a tento dojem sa stupňuje po výstupe na hrebeň. Stretávame dve turistky, ktoré sa otočili kvôli tomu, že stratili značku. Jožo sa tiež otáča a obrovskými skokmi rodeného horala sa spúšťa späť do doliny. Ivetke sa jeho smer páči a tak ho chvíľu skúša sledovať, potom však zaostane a zrazu sa v celom lese ocitá úplne samučičká sama. Stojí pod stromom a zmocňujú sa jej chmúrne myšlienky.
My ostatní skúšame hľadať značky. Chlapi sa vyberajú vpravo, je tam však iba veľká skala a pár miniatúrnych bukov. Vľavo sa mi podarí objaviť modrú značku zamaskovanú vrstvou namrznutého snehu, volám teda na ostatných. Nikto ma nepočuje. Nakoniec sa sformujeme do tzv. arktického šíku a postupujeme hroznému vetrisku oproti. Je to beznádejné. Po krátkej porade prijímame kolektívne rozhodnutie nepočúvať prerastené egá a vrátiť sa radšej do bezpečia. Obrovský smrek nad našimi hlavami nám kývaním a vŕzganím dáva za pravdu. Urobíme si samozrejme ešte jednu vrcholovú fotku, zas až taký vetrisko nefúka, a schádzame po rovnakej ceste späť. Cestou zachraňujeme Ivetku, ktorá už má na mobile pripravené číslo svojho syna a práve ho chce telefonicky požiadať, aby okamžite naštartoval vrtuľník a prišiel ju zachrániť. Myslím, že sme mu ušetrili pár hodín aj nejaký ten centík.
Joža dobiehame až kúsok pred Panskými Uhliskami. Využívame toto stretnutie na obedovú prestávku. Čajík, Vladinova zelenina, Peťova čokoládka, moja čokoládka, Jožova čokoládka (ehm, nedal nám z nej ani ochutnať)…Ivetka sa trasie ako osika a vyhráža sa, že ak okamžite nedojeme, pôjde bárs aj sama. Vyzerá to tak, že si nakoniec na samotu v lese celkom zvyká.
Prekvapivým stúpaním (vyššie spomínané prekecané klesanie, pozn. autora) vychádzame na Hubalovú a po modrej sa spúšťame na Zochovu chatu. Priatelia, opäť sme to zvládli, straty žiadne, k nálezom môžeme započítať odvahu, vytrvalosť a rozvážne rozhodovanie vo vypätej situácii.
Pane, ďakujeme ti, dnes si zázrakmi ozaj nešetril. Len tak ďalej, ide ti to.
Čestný paroh Mladého srnca: Betke. Celú túru vymyslela aj viedla ako rodený generalissimo. Malinký parožtek si pýtala aj Laura, lebo vraj Betke pomáhala s nápadom, ale potom jej stačil aj kus čokolády.

Výlet na Biely kríž

Vychádzka – nedeľa 26.1.2014, 11:00

Miesto stretnutia: Borinka, Medené hámre (smer Košariská)
Trasa: Medené hámre – Košarisko – Salaš – Biely kríž – Medené hámre
Vzdialenosť: cca. 13,5 km
Prevýšenie: 210 m
Trvanie: cca. 4 hodiny
Doprava: autami

Počasie: teplota okolo nuly, oblačno, pravdepodobnosť zrážok mizivá
Kontakt: Mário – 0908 126 006

Poznámka:
Miernym stúpaním po asfaltke vystúpame na Košariská a hore kopcom sa dostaneme na Salaš. Tam by sme mohli dať nejaký ľahký obed a po hrebeni prejdeme na Biely kríž. Prestávka na čaj a zostup späť k autám.

Účastníci: Jožko, Danka, Jano M., Vlado, Betka, Marta, Gabika, Rišo, Erika, Tomáš, Peťo, Laura, Mário, Zoe, Vuki
Správa z cesty:
Delíme si s Vladinom pasažierky a rútime sa do Borinky. V Stupave sa k našej kolóne pripája Jožov čierny Chevrolet. Takmer na prvý raz triafame správnu cestu a pár minút po jedenástej parkujeme pri ceste na turistickom stanovišti Medené hámre. Jano je už tam a veselo nám zo svojho modrého tátoša máva. Jožko parkuje na exkluzívnom parkovisku vedľa krásneho rodinného domu, z ktorého vychádza energický pán a živo gestikuluje. Jožo je však v podobných situáciách zbehlý a domáceho pána si mimoriadne dôkladne nevšíma. Ten to nakoniec vzdáva a vracia sa späť k vyhriatemu krbu.
Volá Rišo, že bude pár minút meškať, stojíme teda v tesnom kruhu a intenzívne dýchame kúdoly bielej pary, aby nám bolo teplejšie. Kde je ten Rišo toľko? Je to možné? Okolo nosov nám začínajú primŕzať drobné ľadové guľky. Áá, ide! Sme všetci, fotíme sa a ponáhľame sa hore kopcom po zelenej. Po ľavej strane máme nádherný kameňolom s pozamŕzanými vodopádmi. Naozaj úchvatný pohľad. Fotíme.
Po polhodine živej chôdze odbočujeme vpravo po modrej. Volá Peťo, pýta sa, kade ideme. Podľa plánu by nás mal dobehnúť na Salaši. Odbočujeme po modrej do lesa a mierne stúpame. O chvíľu sme pri rozdeľovníku Salaš.
V pozvánke na vychádzku sa písalo, že na Salaši budeme jesť. Všetci sa tešili, že tam bude koliba plná horúcej voňavej žinčice, že si dáme nejaký ten ovčí syr a nejaké korbáče. Je tu však iba stĺp s návesťami a tak zatvárame hladné ústa a pokračujeme pár metrov po hrebeni až po najbližší altánok. Je zapadaný snehom, ale to nevadí. Rozkladáme stolovanie a začína povestná turistická hostina. Betkine kokosové koláčky, Vladova zelenina, Jožove palacinky, horká čokoláda, ktorú mi Betka priniesla k meninám. Dobieha nás Peťo s Vukim. Radostne ho vítame. Rišo sa pokúša jesť nejakú ryžovú zmes paličkami, ale prsty má nejako čudne poskrúcané a reagujú inak ako doma v kuchyni. Nakoniec jedlo zdolá a tuším sa ujde aj Zoe.
Pokračujeme po hrebeni. Joža zase zradil systém potných žliaz a má na sebe už tretí turistický kostým. Čiapky pre istotu nevymieňa, má na sebe tri jednu na druhej. Alebo možno iba dve, ale také hrubšie. Zoe čistý horský vzduch veľmi prospieva, lieta okolo nás ako igelitové vrecko. Vuki je v jej pätách.
Na Bielom kríži chýba bufet a je tu pomerne pusto. Konkrétne sme tu iba my a dvaja cyklisti. Smutné, bývalo to tu oveľa frekventovanejšie. Dávame si záverečnú čajovú prestávku a ponáhľame sa dolu kopcom k autám. Posledná fotka pri Jožovom aute (mimochodom, domáci pán mu neprepichol gumy ani neodlomil spätné zrkadlá) a chystáme sa na lúčenie a odjazd domov. Opäť ideme až po diaľnicu za Stupavou v jednej poctivej abstinentskej kolóne.
Pane, ďakujeme ti za nádherný zimný deň, za mrazuvzdorných turistov aj za všetky výlety, ktoré nás pod tvojím dohľadom ešte čakajú.
Čestný paroh Mladého srnca: Gabike. Vraj sa jej lenivosť postavila do cesty a nechcela ju pustiť cez dvere, ona jej však nenásilným a racionálnym spôsobom vysvetlila, že na vychádzku jednoducho ísť musí. A aj prišla a potešila nás. Marte. Chodí s nami pravidelne od začiatku januára a rýchlo sa zžila s partiou. Zoe. Behala okolo nás ako stelesnenie čistej energie.

Výlet na Devínsku Kobylu

FOTO

Vychádzka – nedeľa 19.1.2014, 11:00

Miesto stretnutia: Dlhé diely, Konečná autobusov 32 a 33, zastávka Kuklovská
Trasa: Dlhé diely po modrej – prechod na červenú – okolo Červeného kríža a Dúbravskej hlavice až na vrchol Devínskej kobyly – prechod na zelenú smer Sandberg – koniec v Devínskej Novej Vsi
Vzdialenosť: cca. 11,5 km
Prevýšenie: malé (340 m)
Trvanie: cca. 3 hodiny
Doprava: Na Dlhé Diely autobusom 32 z Hlavnej stanice, cez Kramáre a Mlynskú dolinu alebo autobusom 33 z Karlovky z Molecovej (oproti Bille) na konečnú zastávku Kuklova.
Z Devínskej Novej Vsi autobusom 28 popod Devín pod Most SNP, 20 do Dúbravky alebo 21 na Autobusovú stanicu cez Patrónku.

Počasie: teplota 4 – 6 °C, žiadna oblačnosť, pravdepodobnosť zrážok mizivá
Kontakt: Vlado Z – 0903 356661

Poznámka:
Nenáročná vychádzka začínajúca pri Veľkej lúke nad Dlháčmi, prejdeme ponad Dúbravku a presunieme sa na západnú stranu Devínskej kobyly, ktorá ma svoje čaro aj v zimných mesiacoch.

Účastníci: Danka Ď., Jožko Ž., Magda, Jožko Su., jeho Danka, Jožko St., Jano M., Alena, Zuzka V., Roman, Lucka, Dežo, Vlado, Betka, Aďa, Georg, Pišta, Sveťa, Ďuri, Vierka, Pali, Klaudika, Ľubka, Marián, Katka F., Milan, Janka, Janko K., Ivetka, Ondrej, Eva, Peťo, Katka S., Ivan, Editka, Marta, Laura, Mário, Frankie, Čiba
Správa z cesty:
Stojíme na zastávke Molecova v Karlovke a čakáme na trolejbus. Sú tu s nami aj Ivetka, Ondrej a Eva. Okolo prefrčí tmavý Chevrolet Joža Su. Vyzerá to na bohatú účasť. V trolejbuse kývame Jožkovi St. Na konečnej trolejbusu je neuveriteľná masa farebných ľudí, priatelia, to sú všetko našinci. Vyše tridsať ľudí, ešte čakáme na Milanovcov a Martu. Vážení, sme komplet, môžeme sa odfotiť.
Vodca výpravy Vlado následne zavelí na odchod smerom k lesu. Celé naše stádo sa zavlní a pohne. Dnes je nás tak veľa, že si nás ako skupinu všímajú aj bežní výletníci z Dlhých dielov. Všetkým trpezlivo vysvetľujeme, že sme naozaj všetci do jedného abstinenti a že to je z celkového počtu abstinentov naozaj iba zlomok.
Prišiel nás pozrieť Peťo s dcérou Katkou. Nedarí sa mu, zase pil a vyzerá zle. Nakoniec sa však rozhodne, že pôjde kúsok s nami. Alkohol sa z neho vyparuje všetkými pórmi, ale bojuje. Katka S. sa po chvíli otáča a mieri domov.
Je krásny teplý deň, akoby nebol január, ale marec. Kvitnú snežienky, hluchavky a dokonca aj bahniatka! Teplota okolo 10 °C, na slnku miestami aj viac.
Prichádzame do dúbravských lesov. Kúsok pred Dúbravskou hlavicou sa Peťo rozhodne, že ide radšej domov. Pravdepodobne ho organizmus neposlúcha tak, ako by mal. Sprievod mu robí Pali. Odpája sa od nás aj Jano M., pracovné povinnosti nepustia.
Lucka si mimoriadne obľúbila Editkinho psa Frankieho. Volá ho Pinki a chce byť všade, kam ide aj on. Nevládze však tak rýchlo behať a preto sa za ním necháva voziť buď na Romanovom krku alebo v Aleninom náručí.
Pred vojenským objektom na Devínskej Kobyle preberá vedenie Jožko St. Ideme asfaltkou pomedzi chátrajúce vojenské stavby a zastavujeme až na najvyššom bode kopca, ktoré bolo ešte donedávna pre turistov neprístupné. Je tu aj zvyšok akejsi rozhľadne, je však obsadená, a preto Vladino navrhuje obedňajšiu prestávku. Všetky škvŕkajúce žalúdky mu vďačne prikyvujú a začína sa veľká hostina. Ľubkina klobása, Vladova zelenina, čajíky, čokoládky, syr…
Sme spokojní a sýti a spúšťame sa smerom k Sandbergu. Na chvíľu sa ešte zastavíme na vyhliadke a zapozeráme sa na krásne viditeľný rakúsky Schneeberg.
Na Sandbergu si robíme záverečné foto, ale asi sa nám nepodarilo odfotiť všetkých, pretože z každej strany sa vynárajú rôzne časti našej megaskupiny a strácame prehľad, kedy kto komu pózuje. Nevadí, urobíme zostrih.
Schádzame do Devinskej Novej Vsi a delíme sa na dve skupiny. Jedna ide smerom na Dúbravku a druhá smerom na Devín. Dúfam, že sme všetci dorazili v poriadku.
Pane, ďakujeme za tento deň aj za to, že sa ti podarilo dať dohromady takúto partiu. Máš to u nás.
Čestný paroh Mladého srnca: Danke Ď. ako spoluautorke tohto turistického nápadu. Čím častejšie sme spolu, tým sa nám lepšie tvorí. Palimu. Prišiel na túru s Klaudikou a napriek tomu sa rozhodol, že odprevadí Peťa domov. Keby to nevyzeralo nedôstojne, za toto by sme mu dali bez problémov aj dva čestné parohy.

Výlet na Pezinskú Babu

Vychádzka – nedeľa 12.1.2014, 11:00

Miesto stretnutia: Pernek, rázcestie modrej a žltej turistickej značky
Trasa: Pernek – Sedlo pod Javorinou – Pezinská Baba – Pernek
Vzdialenosť: cca. 12,5 km
Prevýšenie: 355 m
Trvanie: cca. 4 hodiny
Doprava: autami, resp. autobusom z Autobusovej stanice Mlynské nivy, odjazd 9:50 z nástupišťa č. 64 (spoj smerom z Perneku do Bratislavy ide o 16:38)
Počasie: teplota 2 – 4 °C, polooblačno, pravdepodobnosť zrážok mizivá
Kontakt: Mário 0908126006

Poznámka:
Na tejto trase sa nenachádzajú žiadne známe pozoruhodnosti, takže sa budeme obzerať okolo seba a oznamovať si, čo pekného vidíme. Upozorňujeme, že v januári príroda viac menej spí, takže oznamovanie aj celkový pobyt v lese budú absolútne nehlučné. Budeme sa vlastne iba tak nečujne, indiánsky zakrádať.

Účastníci: Danka, Jožko, Magda, Erika, Rišo, Jano, Alena, Zuzka V., Dežo, Vlado, Gabi, Philip, Zuzka Š., Betka, Aďa, Georg, Pišta, Sveťa, Vierka, Mary, Pali, Klaudika, Tomáš, Laura, Mário, Zoe
Správa z cesty:
Je krásny deň. V Perneku pred starým kostolom sa už o trištvrte na jedenásť začínajú schádzať motorové vozidlá plné vystrojených turistov. V kostole práve začína omša a pán farár zdraví prichádzajúce neznáme ovečky, ktoré sa však po úvodnej fotke celkom nekresťansky poberú do lesa. Určite sa necíti dotknutý, Boh je predsa aj v lese, a myslím, že hlavne tam.
Pri bývalom železničnom moste zastavujeme a počúvame. Janči o tomto kraji veľa vie a prednáša nám o úvraťovej železnici. Cesta, po ktorej ideme, má naozaj sympatický sklon a vieme si predstaviť, že sa po nej kedy vozilo drevo. Zatiaľ má z výletu najväčšiu radosť Zoe, stíha kontrolovať celú družinu a ešte aj sem tam vbehnúť do lesa a vyduriť nejakého toho krtka alebo veveričku.
Pokračujeme až na miesto, kde sa začína strmé stúpanie. Potok, ktorý sme mali doteraz hlboko dolu po pravici, sa zrazu vylial na všetky strany. Niektorí brodíme, iní sa štveráme po svahu oproti. Je nás plný les. Zuzka V. prehadzuje cez potok asi trojmetrové brvnisko, vrtí ním v rukách ako ruský vzpierač na tréningu. Dobrý nápad, hneď sa ide po tej vode lepšie. Nie všetkým sa prechod potokom podarí so suchými nohami. Postihnuté dámy (to je zaujímavé, že postihnuté sú iba dámy, však?) sa nenápadne pýtajú, ako vyzerá zvyšok cesty, či sa treba ešte niekde brodiť a podobne. Našťastie nás už nič podobné nečaká, pozerám s nádejou na horského vodcu Jančiho. Jožko s Magdou sa pred týmto náročným úsekom pre istotu otáčajú a sľubujú, že nás počkajú na Babe.
Zdvorilo odmietame Jančiho dobre myslené pozvanie do zrubu, v ktorom prežil mladé bujaré roky, a vychádzame na paseku pod sedlom Javorina. Obedujeme, pijeme čaj, ochutnávame Vladovu rukolu a banány v čokoláde, ktoré priniesla Mary. Volá Ivan, že je na sedle Javorina a kde sme my. Podľa perfektnej Betkinej navigácie nás o necelú minútu nájde a radostne sa s nami zdraví. Je červený v tvári a vyzerá veľmi zdravo a mladistvo (odvolávam dedka z minulej túry ).
Je nám zima, tak sa pomaly balíme a pokračujeme. Vedie nás Janči. Obchádzame kopec pred Pezinskou Babou sprava a vidíme na celé Záhorie. Je prekrásny deň, síce studený, ale príjemný, hrejivý. Až sa mi sem tam zazdá, že počujem bzučať včely (skoro som napísal bučať).
Sme na Babe. Kým sa stihneme zhromaždiť, prichádza Jožko s Magdou. Čakali nás v reštaurácii s výbornou obsluhou, ktorá si ich ohľaduplne pol hodinu nevšímala a nechcela mať s ich peniazmi nič spoločné.
Kradnú nám Vierku a fujazdia dolu kopcom. Danka, ktorú doviezli a ktorej sme ako vždy vypili čaj do poslednej kvapky, pokračuje s nami. O chvíľu sa vynárajú prvé pernecké domy a o dve až tri chvíle sme pri autách. Záverečné foto, čestný paroh pre neúnavného turistu Philipa (prvý fyzicky odovzdaný čestný paroh vôbec, podotýkam, a to všetko na Vladov empatický popud), a intenzívna rozlúčka.
Pane, ďakujeme za tento deň, za týchto ľudí a tak celkovo, však ty vieš, nerob sa sprostý, ako by povedal Pali .
Čestný paroh Mladého srnca: Jančimu. Podelil sa s nami o vedomosti aj o spomienky a ukázal nám peknú cestu popod hrebeň. Zuzke V. Pri potoku sa zachovala ako správny chlap a všetkým nám pomohla pri brodení.