VÝLET ZA VIEDEŇSKÝMI PAMÄTIHODNOSŤAMI

FOTO

Zraz: 7:30 Devínska Nová Ves, železničná stanica
Trasa: Devínska Nová Ves – Wien Hauptbahnhof – Naturhistorisches Museum – Rathausplatz – Hofburg – Michaelerplatz – Stephansdom – Gemäldegalerie der Akademie der bildenden Künste Wien – Wien Hauptbahnhof – Bratislava
Trvanie: celodenný výlet

VÝLET ZA VIEDEŇSKÝMI PAMÄTIHODNOSŤAMI

 

Termín:          26.10.2014 Devínska Nová Ves, železničná stanica

Trasa:             Devínska Nová Ves – Wien Hauptbahnhof – Naturhistorisches Museum – Rathausplatz – Hofburg – Michaelerplatz – Stephansdom – Gemäldegalerie der Akademie der bildenden Künste Wien – Wien Hauptbahnhof – Bratislava

 Účastníci:

Blaženka, Danka, Ľubka, Monika, Jožo, Rudo, Tomáš, Vlado

 Správa z výletu

Náš celodenný výlet začíname na stanici v Devínskej s príjemným jedno-hodinovým časovým posunom. Nie že by sme všetci až toľko zaspali, ale skoncovali sme s letným časom. Aj napriek tomu Tomáš doletí s miernym oneskorením a navyše sa snaží splašiť na Bohom zabudnutej hraničnej stanici bankomat. Nepochodil by asi ani na Hraničnej, ale pomôže nebankovka Yozho. Netušíme, koľko nás má byť, ale Vlado informuje, že vo vlaku by sa mali pridať Blaženka a Rudo. Finálne objímanie sa tým pádom odohrá vo vlaku. Spoj je výborný, ani nevieme ako a už sme na Hauptbahnhof vo Viedni. Na rýchly presun k Naturhistorisches Museum využívame priplatený cestovný lístok a služby Viedenského metra. Pre viacerých je to prvá atrakcia dňa, niečo na štýl bludiska a orientačného kvízu. Tí ostatní úspešne na sebe nedajú znať, že sa orientujú skôr intuitívne.  Zhodujeme sa, že v tomto veľkomeste sa budeme radšej držať pohromade. Pred Naturhistorisches Museum si spravíme prvú spoločnú fotku a strácame sa v útrobách prírodovedného múzea. Radšej sa na prehliadku rozdeľujeme a stanovujeme si čas stretnutia. Je tu čo pozerať, nielen krásne muzeálne zbierky, ale aj budova a jej výzdoba stoja za to. Každý si stíha pozrieť podľa vlastných schopností vnímania a uváženia. Vladovi konečne dochádza, prečo si jeho dcéra zadovážila ročnú permanentku do tohto múzea, nakoľko s Ľubkou absolvovali iba minerály (svetovo najstaršiu zbierku …-itov a …-ytov), vznik vesmíru a Zeme a preleteli cez paleotologické miestnosti a okolo dinosaurov, čo predstavovalo jednu štvrtinu múzea.

Štvrť múzeí opúšťame smerom k radnici. Po ceste míňame Parlament, ktorý mal mať tiež deň otvorených dverí, ale dlhočizný rad čakajúcich na vstup a náš hlad nás ženú ďalej. Stánky s občerstvením sú pred Rathaus biedne, a tak pokračujeme v hľadaní obživy smerom do samotného centra Viedne. Míňame mestské divadlo Burgtheater, cez Volksgarten sa dostávame k preľudnenému Hofburgu, cisárskemu sídlu. Štátny sviatok Rakúska si zjavne neužívajú iba domáci radujúci sa z nezávislosti, ktorú by si chceli prehĺbiť, ale popri nás aj nespočetné množstvo krajanov a iných inostrancov, ktorí im ju intenzívne narúšajú. Nakoľko zlyhali Jožove a Vladove pokusy o nájdenie už známych miest na občerstvenie, usádzame sa na dobre padnuvší oddych v kaviarni na centrálnej ulici Graben, kúsok od Stephansdom. Tento majestátny chrám sme si prehliadli po obede a tí zdatnejší sa napriek neplánovanému prevýšeniu 67 metrov vybrali na vežu, aby spálili nadobudnuté kalórie. Výhľad nebol cene primeraný, ale na ktorú lampáreň sa ísť sťažovať pre hmlisté jesenné počasie. Nemenovaná kamarátka z Endorfínu by si iste  povzdychla, že ani Schneeberg nebolo vidno. Popri budove Staatsoper sme sa dostali ku Viedenskej galérii Akadémie výtvarných umení Gemäldegalerie der Akademie der bildenden Künste Wien. Opäť si dávame rozchod, tentoraz kratší. Galéria je menšia, ale sú tu vystavené viaceré nádherné diela. Skvostom je určite triptych Posledný súd od Hieronyma Boscha, hoci vyvoláva rozdielne názory a hlavne emočné vnemy.

K stanici sa vraciame oblúkom cez palác princa Savojského – Belveder. Kamuflované osvetlenie paláca nás trošku mýli, pripomína ranné zore, hmmm – veď ten posun času predsa nebol až taký dramatický. Vláčik opúšťa stanicu už za tmy a my už len dokončujeme načaté témy. Vyhodnotenie dňa a strávenie dojmov z Viedenských zážitkov si každý necháva pre seba na neskôr.

Blahoželáme Ti Rakúsko k nezávislosti. My, podaktorí účastníci výletu sme si tú svoju premrhali, ale aj takto vieme s tým svojím bremenom plnohodnotne žiť a tešiť sa z krásnych postrehov a spoločných okamihov aké nám poskytol aj dnešný výlet do Viedne.

Paroh mladého srnca jednoznačne patrí Blaženke, ktorá hrdinsky zvládala celý výlet a užívala si ho s ostatnými plnými dúškami.

 

 

Spomienková túra na Ostrý kameň

Mŕtvym na pamiatku,
živým pre spomienku.

26. októra 1996 pri výstupe na Záruby, na zrúcanine hradu Ostrý Kameň, zomrel klubista, náš priateľ,
Vojtech Béla Kiss.

Žijem v istej spoločnosti ľudí,
odchod každého z nás
túto spoločnosť zmenšuje.
Preto sa nikdy nepýtaj komu zvoní hrana.
Zvoní aj tebe.

Pozývame Vás na spomienkovú túru:

Kedy: 25.10. 2014 SOBOTA
Kam: na hrad Ostrý kameň
Ako: Začneme v Plaveckom Petri na zastávke autobusu „hostinec“
o 9 hodine a 5 minúte.
Pôjdeme po trase:
• Žltou: Plavecký Peter – vodná nádrž……………………………1 hod.
vodná nádrž – križovatka s červenou……………………………30 min.
• Červenou: križovatka s červenou – Ostrý Kameň…………..30 min.
Naspäť vo dvoch možných variantách:
a) tou istou cestou späť…………………………………………………..2 hod.
b) pokračovať po červenej cez Záruby do Smoleníc……………2 hod.
Časy pochodu treba dodržať hlavne kvôli odchodu autobusu!!

Z uvedeného vyplýva, že tí, ktorí sa vrátia do Plaveckého Petra (budem to aj ja, ráno nastupujem na autobus na zástavke Patrónka o 7 hod. a 1 min. ), môžu ísť aj autom; tí, ktorí by chceli ísť do Smoleníc, musia ísť autobusom.

Predpokladané počasie (16 dňová predpoveď podľa www.wetter.com):
2°C až 11°C, nerušené slniečko, modrá obloha, ale možnosť prehánok 0,1 mm.

Nezabudni vetrovku, alebo pršíplášť, pokrývku hlavy a hlavne čistú pramenistú vodu!!

Informácia na č.tel. 02/643 66 724, 0915 613 992, 0908 105 778 .

Cestovné poriadky:
Autobus: Bratislava AS, Mlynské Nivy – Malacky,žel.stanica …… 6:50-7:50
Autobus: Malacky žel. stanica – Plavecký Peter, hostinec …… 8:05-9:02

Naspäť:
Autobus : Plavecký Peter, kostol – Bratislav AS,Mlynské nivy …… 13:42-15:15

Autobus : Plavecký Peter, kostol – Rohožník, aut.stan. …… 15:10-15:45
Autobus: Rohožník, aut.stan. – Bratislava, AS,Mlynské nivy …… 16:25-17:40

Autobus: Smolenice Obec Úrad – Bratislava AS, Mlyn. nivy …… 13:50-15:10

Teší sa na Vás Kurt

aj keď túry už nerobí furt

Výlet na Donovaly- 2014

Účastníci:

Betka K., Tomáš Ď., Peter, Š., Jožo S., Danka S. a pes Vuki

Správa z vychádzky:

Na dnes bolo naplánovaných akcií viac ako v bežný deň na Muráni. Túrochodenie Endorfínu, gulášjedenie TA-trojky i vychádzkovospomínanie JAS-káču. Našinec nevie čo skôr – a k tomu Higher Power (Zvýšená Energia) naplánovala aj Dažďopadanie. Večer som pozeral dokument z druhej svetovej vojny, ako nemeckí tankisti brodiaci sa po kolená v ruskom jesennom blate, neúprosne v daždi tiahli na Moskvu. Vyzerali statočne a beznádejne. Netušil som, že to zažijem.

Štyria tankisti-turisti sme ráno nasadli do nemeckého tanku WV up! a pes Vuki spolu s piatym tankistom Petrom nás už čakal na kóte Donovaly. Bojový plán bol dobyť Kozí chrbát, a ak sa nepodarí aspoň ho poštekliť.  Ako na povel sa rozpršalo. Blato bolo najskôr malé, potom väčšie. Dážď bol najskôr malý a nakoniec väčší. A naše veľké odhodlanie sa zmenšovalo. Najlepšiu morálku mal Vuki. Statočne, ako nemecký generál viedol útok cez najväčšie mláky a vracal sa a posmeľoval nás. Nevzdávali sme sa, ako nemeckí tankisti pred Moskvou. My to dáme ! Ale keď sme pre dážď prestávali počuť samých seba, Jožo S. vydal uvážlivý pokyn ustúpiť. Vo vojenskej hantýrke – plánovaný presun na vopred pripravené pozície. Tá pozícia bol salaš s pirohmi. Pri ústupe na Donovalský salaš, ako to už býva, sa pršanie odmlčalo. Salaš bol plný tepla, sucha, vône pirohov a japonských turistov.

Tankisti-turisti pozerali túžobným zrakom na pirohy a pes Vuki sa pozeral túžobným zrakom na asi 5m vzdialenú čiernu psiu slečnu. Potom začal od lásky a túžby kňučať. Najskôr ticho. Ale to bol iba začiatok. Peter – pán jeho už vedel koľká bije. Keď Vuki začal hlasne vyznávať lásku, Peter ho vzal a zavrel do auta. Vuki štekal psie básne. Vuki a Júlia. Osud a ich páni im neprajú. Dal by som ti aj poslednú kosť a pobil by som sa aj s pitbulmi. Aj keby to mal byť môj posledný boj. Haúúúú. Psia dáma sa nonšalantne tvárila, že to  nepočuje. Ale urobilo jej to radosť, aj keď ona zas milovala beznádejne značkového chrta od susedov. Dámy majú rady, keď ich niekto miluje, aj keď je to taký chudák z útulku ako Vuki.

Potom sme sa boli prejsť okolo Donovál. Pekné malé domy, kostoly, kaplnky, ohyzdné hotely, zbohatlícke vily, developerská radová zástavba. Postkomunizmus v  v reálnej vidieckej architektúre. Vila Počiatka a ďalších členov zbojníckej družiny. Videli sme vilu Aničku, pekne a citlivo vyzdobenú, Vilu Monika B-F ,vyzdobenú po všetkých smeroch nevkusne a vyzývavo a nádhernú kreatívnu rozprávkovú detskú dedinku Habakuky s bdelým okom vyššej energie. Vilu tam mali aj Klingáč, Miesiželezo a starý Pichanda z tisícročnej včely.

Aj prš dopršal. Aj modrý obloh sa ukázal. Každý dážď má svoj koniec. Aj každý počiatok má svoj koniec. Len klobása má dva.  A pravda a láska aj niekedy zvíťazí, keď má lož a nenávisť napríklad indispozíciu.

Vuki svojou prítomnosťou provokujúco rozštekával vilových vlčiakov a cítil zvieratká poľné a my sme sa svojou prítomnosťou upokojivo rozprávali a cítili pokoj. Koza, vylez si na ten svoj chrbát sama! Nám je aj tak dobre. Našli sme pokoj a Betka ešte aj obrovskú bedľu. Tomáš našiel neodpovedaný hovor a pekne sa porozprával so svojim márnotratným synom. Ja s Ľubom Sládkom, ktorý nevedel nájsť v lese guláš. A tak bol nakoniec každý spokojný a našiel čo hľadal. Chýbali nám dnes viacerí starí Endorfíňaci ale nie je všetkým dňom koniec. Iba asi ďalekým, stovky kilometrov vzdialeným extrémom tento rok. A ďalšia túra bude čisto kočíková, pohodná, aj pre bezvládnych vhodná. Horám zdar !     

Čestný paroh dostal Peter Š., zvaný aj Zuzkin otec, ktorý je náš (našincov) starý kamarát statočný endorfínový, a napriek chorobám a iným prekážkam chodí s nami vždy – všade – a rád. Držíme palce jemu i Zuzke sanatkovej sympatickej aby sa už čoskoro naporiadku stretli a Vuki im na privítanie zaštekal a saltá poskákal.

Výlet na Kačín

Vychádzka – nedeľa 12.10.2014, 10:00

Miesto stretnutia: Bratislava, Železná studnička, pod Červeným mostom
Trasa: Červený most – Kačín a späť (po asfalte)
Vzdialenosť: cca. 15 km
Prevýšenie: cca. 135 m
Trvanie: cca. 3,5 hod.
Počasie: oblačno, teplota 16 – 20 °C, nízka až nulová pravdepodobnosť zrážok
Kontakt: Mário – 0908 126 006
Poznámka:
Ľahká vychádzka po asfalte, veľmi vhodná pre kočíky (nemusia byť ani terénne upravené). Na Kačíne bude obedová prestávka, potom sa buď vrátime rovnakou cestou späť, alebo obídeme kopec po asfaltke až k Snežienke a vrátime sa k Červenému mostu z druhej strany. Minule sme pekelne zmokli, tak tentoraz to hádam nebude také hrozné.

Účastníci: Tomáš, Palo, Janka, Jožo Su., Danka, Vlado K., Betka, Jano, Ľubo, Vlado Z., Edita, Gabi, Monika, Jožko Ž., Jožkova dcéra a dvaja vnuci, Juro, Zuzka, Jožo St., Yvet, Andy, Eva, Marian, Katka, Ivan B., Ivan G., Aďa, Dežo, Anka, Laura, Mário, Čiba (a boli s nami ešte nejakí mladí ľudia, akurát sa mi nepodarilo zistiť, ku komu patrili)
Správa z cesty:
Pekný deň, to znamená, že na parkovisku pri Červenom moste je husto. Postupne sa chvalabohu všetkým podarí zaparkovať a naša mierne rozptýlená družina zablokuje najprv výjazd z parkoviska, potom pravý cyklistický pruh a nakoniec celú pravú polovicu cesty. Stále nie sme všetci. Čakáme. Laura s mierne nepokojným živým nákladom vyráža dopredu, o chvíľu po nej ide svoju netrpezlivosť rozjazdiť aj Ivan B. My ostatní si dávame úvodnú fotku a farebný ľudský had sa púšťa smerom na Železnú studničku.
K bufetom prichádzame s nepatrnými stratami, konkrétne Danku zmámila neodolateľná vôňa kávy na Klepáči a myslím, že niekde po ceste sa odpojil Jožko Ž. s rodinou. Po malej prestávke na občerstvenie pokračujeme ďalej smerom na Kačín. Cesta ubieha v príjemných družných rozhovoroch a v uskakovaní pred nadrozmerným autobusom, ktorý sa úplne nepravidelne a nečakane objavuje raz v jednom a raz v druhom smere. Na čele je Betka so svojím povestným vysokohorským tempom, jej čoraz väčší náskok však brzdí Anka, ktorá sa potrebuje neodkladne najesť a prebaliť. Prestávka však našťastie netrvá dlho, pretože máme kopu pomocníkov. Jeden tlačí mliečko do hrdla, ďalší pripravuje novú plienku, tretí hľadá v zablatenom lístí vypľutý cumeľ a nenápadne si ho otiera do mastných turistických nohavíc. Zohratá parta.
Ešte dve zákruty a sme na Kačíne. Z opačnej strany prišiel Ivan G. na bicykli a pridávajú sa k nám aj Aďa s Dežom, ktorí prišli po červenej cez les. Aj keď teda po bližšom skúmaní sa dozvedám, že sa k nám vlastne nepridali, ale tam na nás asi trištvrte hodinu čakali. Nuž, po asfaltke je to riadna okľuka.
Keďže suroviny určené na obed majú rozličnú náročnosť na prípravu, tí, ktorí prví dojedli, sa lúčia a odchádzajú. Ostáva nás približne pätnásť, z tohto počtu nám však cestou k autám už neubudne nik. Okrem Ľuba, ten sa vybral hľadať do lesa svoju zázračnú palicu, o ktorej sa vie len toľko, že kde sa ňou dotkne zeme, tam okamžite vyrastú tri vypasené dubáky a také stredne veľké hniezdo kuriatok. Bohužiaľ ju však našiel niekto pred ním a vyzbieral s ňou celý les, takže Ľubo sa nakoniec celý smutný a s prázdnym hubárskym vakom vracia k autu a svoj milovaný les bez rozlúčky opúšťa.
Na parkovisku je neuveriteľne živo, samý cyklista, bežec, šofér, turista… Náhlivo sa lúčime a ďakujeme si za príjemne strávenú nedeľu.
Pane, a ďakujeme aj tebe, pretože takéto babie leto a takúto vysokú účasť sme teda v polovici októbra nečakali.
Čestný paroh Mladého srnca: Betke. Jednak strážila tempo celej skupiny a jednak sa na spiatočnej ceste výdatne venovala obsluhe vrieskajúceho kočíka, čím výrazne odbremenila na smrť vyčerpanú maminu. Janke. Striedala sa s Betkou pri kočíku a dokonca sa ponúkla, že si ho vezme domov aj s nákladom. Rodičia sa však pustili do zdvorilého protestovania a Janka stihla návrh včas odvolať. Vladovi K. Prišiel na bicykli, ale cítil silu party a poctivo dodržiaval časy príchodov aj odchodov.

Výlet do Ötschergräben – Rakúsko

FOTO

Ötschergräben, 28.9.2014

Účastníci:

Marcel R., Marián K., Alena R., Vladino Z., Ľuba Ko., Ľuba Ku., Anička R., Jožo S., Danka S., Roman S., Tomáš Ď.

Správa z vychádzky:

Už štandardizovaný vozový park E-vychádzok (bratislavská Honda, senecká Dacia, a košický Ford) doplnilo Mariánove Volvo, takže sa zo štyroch áut dve stali a smerom na ďaleký rakúsky St. Polten sa vydali.

 Jožo S., ktorého jeho východoslovenská navigácia neomylne posielala na všetky kruhové i štvorcové objazdy smer Košice nakoniec pri St. Poltene vycúval z vedenia kolóny i diaľnice,a tak sme do cieľa/štartu – malebnej rakúskej dediny Wienersbrucke na Bahnhof (stanicu) dobro došli a iba  plánovaných 250km prešli.

 Marcel R. (Rakúsky) so svojou Alenkou na nás čakal a na nás cez koľaje vyštartoval, nakoľko si tam niekde onehdá kúpili domček aby sa vyhli otravným bratislavským kolónam.  Našu kolónu však privítali vrelo a po nevyhnutnom Anka – cookies – posilnení  a Vladino – Marcelo – fotení sme už abstinentsky cez prechod vyrazili.

 Išli sme cez rakúske gýčovité lúky, pod rakúskou gýčovitou blankytnou oblohou (a blankytná je vraj iba preto,že sa vyhli atómovým elektrárňam) až do rokliny, zvanej aj kaňona lebo graben pod gýčovitou vápencovou horou – takmer 2000-vkou Otscher v Ybbstalských Alpách.

Podľa povestí na Oetscher odletelaposledná viedenská čarodejnica, vraj preto, aby sa vyhla problémom.  Podľa googla tam je pekne, v skutočnosti prekrásne (a prekrásne je tam vraj iba preto, že sa vyhli komunizmu).

 Slnko v nás aktivovalo meditačnú i roztopašnú náladu, padlo aj zopár politicky nekorektných vtipov (o postarších dámach, lakomých pedofiloch a podobných menšinách). Rozprávalo sa vôbec kadečo  – Anka: „Na takejto ceste pookreje duša, „Tomáš: „Duša Živický…“Ľuba Ku: „…a vyčistí sa ti každý pór…“Tomáš: „Každý Vladimír Pór…“.Bolo tam tak prekrásne, že by naozaj aj Dušan Ž. pookrial. Naše egá pookriali aj na tróne (Kaiserthron) s výhľadom na kaňon.

 Mostíky-lávky-vodopády-skalky,

Kvety-lúky-rokliny, stromy-chaty-kotliny,

spády a výhľady, krásy a poklady.

K dokonalosti chýbal už iba statočný germánsky zálesák Old Četrhend a jeho rudý bratr Winnetou. Ale možno nás ako skvelí zálesáci celý čas nepozorovne sledovali podľa stôp … Winnetou kľačiaci nad zemou hovorí Old Četrhendovi : „Přešli tudy před hodinou – 6 mužů a 4 ženy bez koně. Některý jsou unavený.  Některý jsou závislý.  Winnetou  vidí stopy cravingu.

Ľuba Ku. sa s pravidelnosťou 5 ročného decka pýtala každých 15 minút „Koľko ešte?“ a Marcel jej s trpezlivosťou 50 ročného tatka a presnosťou IT-čkára odpovedal podľa smart-navigátora vždy na meter presne. Bohvie či jej to pomohlo. Bohvie či nám IT pomáha.

IT-čkárov tam bolo dnes viac (aj 4-5), tak sa debata niesla aj v tomto tóne. Spomínali sa aj dátové centrá, biznis architektúra a sieťová a aplikačná infraštruktúra. Fuj. To už radšej tie nekorektné vtipy.

Cez chatu Otscherhias a obednú prestávku sme zasiestovali až pred chatou Schutzhaus Vorderotscher. Marián sa uložil ku klátom dreva a splynul s nimi na nerozoznanie. Anka Starostlivoriková a Marcel Magnéziom vybavený mu poskytovali posilnenie a my ostatní sme splynuli s lúkou. Slnko stále svietilo, obloha bola stále blankytná a výhľady sa stále predvádzali. Voda stále tiekla.

A tiekla zelená, modrá, nesýtená a hlučná. Šaty stromov nesmelo sa chystajú do farebného divadla. Jeseň visí vo vzduchu. Ale ešte nespadla…

 Cesta späť bola asfaltová, ako na rozhovory stvorená a čoskoro sme už boli pred posledným stúpaním. Ľuba Ku. sa definitívne prestala pýtať, iba sa štverala sa z pekla rokliny, zozadu istená Ankou a spredu fotená Jožom a Tomášom. Tomáš zatúžil po svojej fotke a sondoval zdvorilo u Ľubky Ko. „Ľubka,vieš odfotit človeka?„. Ľuba Ko. radostne zalapala po dychu nad komplimentom.
Po dychu sme lapali na konci všetci, záverečné stúpanie bolo proste čerešničkou na torte. Cestou sme niektorí hľadali Ľubku, niektorí cestu a našli sme sa nakoniec všetci presne tam, odkiaľ sme prišli. Ale bolo to už úplne iné. Kto bol – chápe, kto nie – tomu nevysvetlíš. Zvláštny radostný smútok turistu po túre.    

Čestné parohy dostali čerství – dúfame že snáď už navždy – (IT) našinci : Marian K., ktorý prvýkrát išiel a prišiel až za hranicu krajiny, kde sa únava sypala a pot lial a Marcel R., ktorý sa z krajiny extrémov, kde má luxusný domček pod vodopádom, dostal až do rokliny s našincami. Medailí a iných prúserov má kopy, paroh zatiaľ ani jeden. A aj ja som IT našinec.  IT = idúci ťažšie.

A zvýšená energia (Higher Power), ktorá býva priamo v rokline, nás pohostinne obklopovala, počasie zabezpečila, vodopády striekala a farbila,slnko svietila a na naše emočné pnutia sa chápavo dívala, aj keď na niektoré IT výrazy sa nie celkom chytala. Dovidenia v Sobotu na Donovaloch, priatelia!