,

Výlet na Windberg

Turistika Schneealpe (Windberg) – 16.06.2018 (sobota)

 

Miesto stretnutia 1 : AT Sanatórium, Osuského 10, o 7:30 hod. Z Bratislavy vyrazíme smer Viedeň (A4) – Graz (A2) – Bruck an der Mur (S6). V mestečku Mürzzuschlag zídeme z diaľnice smer na Mariazell (B23).

Miesto stretnutia 2 : Parkovisko / odbočka pred Gasthausom Urani – pred obcou Neuberg an der Mürz o 10:00. Na odbočke je smerová tabuľa „Schneelape“. Tu bude čakať Marcel s Alenkou.

Trasa z BA (ATS) do Neuberg an der Mürz je 165 km a nemala by zabrať viac ako 2 hodiny. Cieľ túry – Windberg (1904 m)

Účastníci  dvojnohí :

Monika, Janka, Marianka, Helenka, Katka, Alenka, Janka, Danka, Laura, Vlado, Mário, Ivan, Rišo, Štefan, Jirko, Jozef, Marcel

Účastníci  štvornohí PVKDZ (pes vysokohorský, krátkonohý, dlhosrstý, záchranársky) :

Dorka a Dodo

Správa z vychádzky :

Nápad na túto akciu vznikol minulý rok, keď sa Marcel pochválil, že objavil v neďalekých Mürzstegerských  Alpách vysokohorskú trasu dostupnú autom. Samozrejme že bol samozvaným prípravným výborom v zložení Mário a Vlado (ex a prezident) určený za dobrovoľného organizátora.

Rovnako ako minulý rok pri výprave na Schneeberg vyrážame ráno z ATS a rovnako sa s Alenkou a Marcelom máme stretnúť až v Rakúsku. Miesto stretnutia je vytýčené formou GPS súradníc a fotkou kamzíka stojaceho na odbočke. Synchronizáciu oboch skupín má na starosti Jožko, ktorý má pri Gloggnitzi poslať Marcelovi  SMS s textom “ Kupředu, zpátky ni krok“.  Jožko sa ale asi venoval príprave PKVDZ na ich náročnú úlohu a mestečko Gloggnitz prehliadol.

Našťastie záložný synchronizátor Vladko poslal správu počas cikpauzy a Alenka ako učiteľka matematiky ľahko spočítala, že nastal čas vyraziť aj bez priameho pokynu. Čo sa ukázalo ako veľmi rozumné, nakoľko o chvíľu sa ozýva Jožko. „Sme niekde Rakúsku za nejakou dedinou niekde pod Alpami“. A Mário upresňuje „Je tu cirkus Aron“. Pre upresnenie – putovný cirkus Aron. Ten čo minulý týždeň hosťoval pri Langenwangu. No paráda – to je vo vedľajšom údolí. Našťastie plagáty vedľa cesty informujú, že tento víkend má vystúpenie … presne na parkovisku kde sa máme stretnúť. A aj sa stretávame.  A svorne vyrážame na prvú časť túry – 700 výškových metrov autom. Tento štýl turistiky sa najviac pozdáva Štefanovi.

Na parkovisku nahadzujeme turistické oblečenie a  riešime čo si zobrať a čo nechať v aute – pre prípad slnka, nečasu, času a polčasu. Jediný kto nič nerieši je Vladino. Má zbalené všetko. Ale úplne všetko. Jedlo na tri dni, náhradné trenky, spacák, šijací stroj,  písací stroj. Skúsení VHT (vysokohorskí turisti) to oceňujú. „Kdo je připravem, není ohrožen“. Vladko vysvetľuje, že nie „je pripravený“ ale  „sa pripravuje“. Na augustovú haute route v pohorí Stubai. Takže dnes nie je na túre, ale na tréningu. Nevadí, náš teší že sme spolu.

 

Zahajujeme teda výstup na náhornú planinu Schneealpe o ktorej vďaka Ivanovi vieme, že kedysi dávno vznikla rotenziou z masívu ktorý sa rozpadol na Hohewand, Schneeberg, Raxalpen a Schneealpen. Ako všetci vieme bolo to tak dávno, že si to ani Ľubo S. nepamätá. Čo ale nevieme, že si to Ivan vymyslel. Teda nie spôsob a čas vzniku, ale ten názov – „rotenzia“. Hlavne že Marcel ho už rok v rámci osvety šíri v miestnej skialpinistickej a lezeckej komunite.  A pochybovačov pacifikuje, že má kamaráta, čo je geológ a gúgl nemusí vedieť všetko a že si to naozaj nemýli s hortenziou. Nuž nielen Pavol Orzság má právo na novotvary …

Alenka ako bergführer volí skratku cez kosodrevinu. Je síce náročnejšia, ale trvá to po nej dlhšie. Čo oceňuje hlavne Janka. Je na prvej klubovej túre. A nostalgicky zvolila obuv pripomínajúcu „cvičky“ z hodín telesnej na ZDŠ. Ujíma sa jej zadák Mário a spoločne docupitajú až na planinu, kde sa napájame na chodník vedúci k prvému cieľu našej dnešnej túry – chata Michlbauerhütte. Máme ale východisko do budúcna – upozorniť pred každou akciou na „dress code“.

Prvé oficiálne spoločné foto dávame pred značkou obce „Schneealm“. Nasleduje porada. Kto nechce  ísť až na vrchol nemusí. A komu sa nechce môže počať na chate. Hlavne že si rozumieme. Pauza na rýchle občerstvenie, prepudrovane nosa a vyrážame. Marcel tvrdí že hore dole je to hoďka. Nie je dôvod neveriť mu. A potvrdzuje to aj smerovník s informáciou „Windberg – Gipfel 30 min“. Vedenia sa ujíma Alenka. Kvôli zubnému strojčeku má v pláne najesť sa až po túre, tak to chce mať čím skôr za sebou. Veľmi čím skôr. Asi ako Sagan v šprinte s Cavendishom.  Ale na rozdiel od Peťa nemusí zasahovať jury. Alenka spomaľuje sama a presúva na chvost pelotónu ako morálna posila pre dámsku časť vrcholového družstva. Na čele je nahrádza Danka a Vladko s Máriom.  Po 15 minútach sme na hrebeni.  Ďalší smerovník oznamuje že „Windberg – Gipfel 30 min“. Nechápavo krútime hlavami. Vysvetlenie nemá ani geológ Ivan. O mobilných vrcholoch zatiaľ nepočul . Teraz nám chýba Tomáš H. Ten by mal určite vysvetlenie.

Zmätení  teda pokračujeme po hrebeni ku krížu. Kúsok pred vrcholom pre zmenu zapína turbo Marcel. Príčinou nie je hlad ani iné fyziologické nutkanie, ale čas na predletovú prípravu. Budeme si totiž robiť selfie dronom teda „dronie“. Bzučo naozaj o chvíľu štartuje a bojuje vo vetre. Nie nadarmo sa tento kopček nazvali „Veterný vrch“.  Po dobzúkaní sa kocháme výhľadmi.  Pre zmenu nám chýba Paľko B. Aby konštatoval že „Ale je to Slovensko krásne“. Marcel ochotne informuje ktoré kopce vidíme. A ktoré nevidíme. A nevidíme ich dosť. Všade naokolo čierňava. Len nad nami relatívne jasno. Niekto tam hore musí mať abstinentov naozaj rád.

Vydávame sa na zostup. Cestou sa dozvedáme, ktorý žľab sa tu ako lyžuje a kde sú lavínové miesta. Cenné informácie teraz v lete. A hlavne pre sánkarov. Pri chate  sa stretávame  podporným tímom. Ten medzičasom opustil Štefan. Zacnelo sa mu za suchou košeľou. Na dverách reštaurácie je napísané „Selbstbedienung“ .  Poslušne teda vyberáme prinesené lepeňáky. Ordnung muss sein. Ponúkame sa navzájom. Niet nad tieto samoobslužné reštaurácie. Čerstvá zeleninka zo záhradky. Tromfuje Helenka s pečeným kuriatkom. A v talóne je ešte Rebrohütte. Monika hneď na začiatku oznámila, že koláčik napiekla, ale podávať sa bude až tam. Pádny dôvod pokračovať v programe.

Preskupujem sa v autách a presúvame do neďalekej dedinky Steinhuas am Semmeting. Tu nás čaká malé občerstvenie čo prichystala Alenka a Marcel. Rebrohütte na takýto nápor nie je logisticky úplne zabezpečená, ale Jožko ako slušný hosť si doniesol vlastné polievkové lyžice. Mário tvrdil že bude 6 chodov, tak ich priniesol 5. S jedenástimi čo vlastnia Rebrovci to vychádza na chlp presne. Dokonca sú rovnaké. Čo prináša malý problém pri záverečnom delení. Nakoniec dochádzame ku konsenzu. Jožko si zoberie tie lesklé, Rebrovcom ostanú strieborné.

Rozlúčka, objatia, božteky. Pochvaly teraz, problémy si povieme na klube …

Tešíme sa aj nabudúce kamaráti. Niekde pri cirkuse Aron.

Čestný paroh :

Získava Janka. Za to že dala prvú klubovú túru. A hneď do 1904 metrov. A v cvičkách. A s úsmevom.

Zapísal : Marcel, A2

Elektronická kronika Mladých srncov

Elektronická kronika Mladých srncov

Športový oddiel Mladých srncov vznikol v januári 2012 na naliehanie Hanky B., ktorá s nami absolvovala prvé dve zahrievacie túry. Členská základňa zatiaľ nie je ustálená, vie sa iba to, že oddiel je otvorený pre všetkých bez ohľadu na pohlavie, vek, kondíciu či politickú príslušnosť. Vrcholové riadiace a reprezentačné funkcie tiež ešte nie sú rozdané, čo ale neznamená, že by o ne nebol záujem. Je to len určitá forma odriekania.

Športový oddiel Mladí srnci si predsavzal, že bude organizovať pravidelné nedeľné výlety do prírody a hneď prvý výlet zorganizoval v piatok 6. januára. Okrem tohto úvodného prešľapu sa však všetky ostatné výlety uskutočnili v nedeľu okolo obeda (česť výnimkám). Ďalšie podrobnosti sú uvedené pod príslušnou túrou.

 

Inštitút Čestného parohu Mladého srnca

Čestný paroh Mladého srnca udeľuje organizátor príslušného výletu za mimoriadne zásluhy niektorého z účastníkov (môžu byť aj viacerí). Za mimoriadne zásluhy sa pokladá napríklad nezištná pomoc druhým alebo konanie v súlade s filozofiou tohto turistického oddielu. Čestný paroh sa udeľuje formou zápisu do elektronickej kroniky oddielu.

 

Fotodokumentácia

Fotodokumentácia nie je povinná, ale je vítaná. Vzťahy s majiteľmi fotoaparátov prítomnými na túre sa budeme snažiť udržiavať aspoň do momentu doručenia nafotených dôkazov.

 

 

Vychádzka – piatok 6.1.2012, 9:00

 

Miesto stretnutia : Bratislava Rača, supermarket Kaufland

 

Trasa: Lúka – Tematín – Lúka

Prevýšenie: cca. 300 m

Trvanie: cca. 2 h

Účastníci: Hanka, Tomáš, Zuzka, Laura, Mário

Správa z cesty:

O 10:00 parkujeme na konci dediny Lúka a vyrážame po modrej značke smerom na zrúcaninu hradu Tematín. Máme pekný slnečný deň, je trochu mokro. Od cca. 400 m nadmorskej výšky začína súvislý sneh. Do areálu hradu vstupujeme okolo pol dvanástej, prechádzame sa po vnútornej ploche a okolo hradieb. Nakoniec ostaneme na vyhliadke orientovanej smerom na juh. Je výborná viditeľnosť, v diaľke vidíme bratislavskú Kolibu, na druhej strane Zobor a oproti Veľkú Javorinu. Obedujeme, Hanka má výbornú slaninu. Fúka, takže sa dlho nezdržíme. Od Tomáša sa dozvedáme o zavedení novej hmotnostnej fyzikálnej jednotky, ktorou sa meria abstinencia. Ide o tzv. kilokurt. Abstinencia nad 150 KK (kilokurtov, pozn. autora) už má svoju váhu.
Rovnakou cestou schádzame naspäť do dediny Lúka, blahoželáme si k dosiahnutiu cieľa a vyrážame späť do Bratislavy. Cestou stojíme na diaľničnom odpočívadle s občerstvením Tip Top a konzumujeme. Tomáš nadväzuje priateľský kontakt s pokladníčkou, ktorá cíti, že Tomáš je dobrý a čestný chlap. Príjazd do Bratislavy okolo druhej popoludní, rozlúčka a rozchod.

Čestný paroh Mladého srnca: Neudelený, zavedený až 29.1.2012

 

 

Vychádzka – nedeľa 15.1.2012, 10:00

 

Miesto stretnutia : Bratislava Rača, amfiteáter

 

Trasa: Amfiteáter – Biely kríž – Amfiteáter

Prevýšenie: cca. 200 m

Trvanie: cca. 3 h

Účastníci: Hanka, Zuzka, Laura, Mário

Správa z cesty:

O 10:00 parkujeme pri račianskom amfiteátri. Baby nikde. 10:06 volá Hanka, že budú meškať. Prechádzame sa v občasnom snežení okolo kúpaliska. O chvíľku sa na kopci objaví Hanka so Zuzkou a v pätách sa im vlečie veľmi zle vyzerajúci pes. Zuzka ho predstaví ako svojho domáceho miláčika a tvári sa, že ho chce vziať so sebou. Pes kríva a pohľadom nás od túry odhovára. Sme pevní ako skaly, chtiac-nechtiac sa musí podvoliť a ísť s nami.
Vyrážame po modrej, Hanka cestou vešia po stromoch plesnivé klobásy, vraj pre úbohé vtáčence. Okolo poletujúce sýkorky sa tvária, že by si radšej dali chlebík, Zuzkin pes nápadne zaostáva. Klobásy bohužiaľ visia príliš vysoko.
Prichádzame na biely kríž, Zuzkin pes už asi 2 kilometre melie z posledného. Dáme si keksíky a čaj, Zuzka pozdraví známeho bufetára. Zohriati a posilnení schádzame po inej modrej späť do Rače. Zuzka nás pozýva na langoše, ale bohužiaľ som mal cez víkend črevný vírus, zdvorilo odmietame. Zuzkin pes domlel z posledného až domov, tuhý koreň. Hanka Zuzkine pozvanie na langoše prijíma, takže sa lúčime a vraciame sa k autu.

Čestný paroh Mladého srnca: Neudelený, zavedený až 29.1.2012, Dodatočne ho dostáva Zuzkin pes za chrabrosť.

 

 

Vychádzka – nedeľa 22.1.2012, 11:00

 

Miesto stretnutia : Borinka, námestie

 

Trasa: Borinka – Pajštún – Borinka

Prevýšenie: cca. 200 m

Trvanie: cca. 3 h

Účastníci: Palo, Klaudika, Ľubka, Laura, Mário

Správa z cesty:

10:15 nakladáme Ľubku na pumpe na Bajkalskej, ideme vyzdvihnúť Paliho s Klaudiou k Vojenskej nemocnici. Sú na mieste, spoločne vyrážame do Borinky. Počkáme do jedenástej, keby sa k nám náhodou chcel ešte niekto pridať, nikto sa však neobjaví. V päťčlennej zostave mierime do kopca smerom na Pajštún. Prší. Ľubka mierne zaostáva, ale našťastie je pri nej Pali a neúprosne ju motivuje k výkonu. O trištvrte hodinu sme všetci hore a kocháme sa na hradbách pekným výhľadom do doliny na jednej aj na druhej strane. Dáme si nejaké horalky, trochu čaju, Ľubka mi dáva k meninám obrovskú horkú čokoládu. Ponúkam ostatných, je výborná.
Pokúšame sa dostať späť na značkovanú cestu, je klzko. Nakoniec sa to podarí, pokračujeme po červenej smerom k rozdeľovníku Pod Kozliskom. Cestou sa zastavujeme pri pamätníku Borisa P. a spomíname na Milana.
Bez zranení a bez pádov sa nám podarí zostúpiť po žltej až k asfaltke, odtiaľ nás čaká ešte kúsok cesty k autám. Okolo druhej poobede štartujeme smer Bratislava. Cestou sa nám ešte na chvíľku ukážu pasúce sa daniele.

Čestný paroh Mladého srnca: Neudelený, zavedený až 29.1.2012

 

 

Vychádzka – nedeľa 29.1.2012, 9:30

Miesto stretnutia : Stupava, autobusová zastávka Obora

Trasa: Stupava, Obora – Pod Kamenným vŕškom – Červený domček – Pri Suchom potoku – Košarisko – Staré Hájne – Pod Kamenným vŕškom – Obora

Prevýšenie: cca. 200 m

Trvanie: cca. 4 h

Predpoveď počasia: zamračené, teplota 1°C

Účastníci: Pali, Klaudia, Tomáš, Vlado, Ľuba, Jerguš, Šimon, Mišo, Janka, Miška, Janko, Laura, Mário,  Audrey

Správa z cesty:

9:30 parkujeme za stupavskou autobusovou zastávkou Obora. Sme prví. O chvíľu prichádzajú Pali s Klaudikou. Medzitým mi volá Mišo, že malý Janko sa práve zobudil, takže môžu vyraziť. Čakáme na nich. Volá aj Ľuba, že sú v Stupave a čo majú robiť. Vysvetľujem. Do desiatich minút sme komplet, Laura povie prvú polovicu uvítacieho prejavu, ja druhú. Prepracujeme sa k prvej informačnej ceduli, ale keďže fuzáč alpský ani salamandra škvrnitá nikoho nezaujímajú, pokračujeme po zelenej smerom k Červenému domčeku.
Okolo jedenástej sme tam. Rozkladáme poživeň a čaje, hostíme sa, hojdáme sa, debatujeme. Mišo s rodinou sa rozhodnú nepokračovať a vrátiť sa od Červeného domčeka späť k autám. Až neskôr to vyhodnotím ako výborný nápad. Janka nám urobí spoločné foto, náhlivo sa lúčime a pokračujeme smerom na Košarisko.
Hneď prvý rozdeľovník ma zmätie, Tomáš mi pripomína, že od horského vodcu Kurta mám ešte ďaleko. Nakoniec sa pohneme po poloznačenej žltočervenej ceste. Cesta vedie celkom pekným lesom. Na Košarisko prichádzame o pol jednej, dozvedáme sa, že do cieľa cesty máme ešte dve hodiny.
Pokračujeme v neľútostných poveternostných podmienkach, dvakrát sa nám postaví do cesty tiahle stúpanie a raz dokonca na toto ročné obdobie úplne nečakaný súvislý pás snehu. K rozdeľovníku Staré Hájne prichádzame niektorí skrz naskrz prepotení, začína sa krívať a hladovať. Pokúšam sa rozdávať čokoládu a dobrú náladu. Zdá sa, že viac-menej úspešne.
Pali nás vyzýva, aby sme si to švihli cez Pajštún, návrh ani nie že zamietame, ale priam zavrhujeme. Čaká nás posledná hodina a dvadsať minút. Sneh ustupuje, otepľuje sa. Konečne schádzame späť do Stupavy, oproti plánu máme jeden a pol hodinové meškanie. Lúčime sa a ja si želám, aby z tohto výletu nikto preboha neochorel.

Čestný paroh Mladého srnca:
Vlado s rodinou za to, že sa prekonali. Bolo vidno, že nechodia na turistiku pravidelne a napriek tomu takmer bez reptania absolvovali celý okruh. Osobitný výkon podal Jerguš, ktorý predstieral, že ho bolí noha, aby mohol celú cestu podopierať maminu. Dokonca jej zobral obidve turistické palice, aby jej neboli na obtiaž.
– Pali za to, že nás chcel všetkých neplánovane vyhnať na kondičný výstup na Pajštún, čím potvrdil, že je telom aj dušou oddaný filozofii turistického oddielu Mladí srnci. Jeho abstinencia tým vzrástla minimálne o 100 kilokurtov.

 

 

Vychádzka – nedeľa 5.2.2012, 10:00

 

Miesto stretnutia : Svätý Jur, Neštich

Trasa: Neštich – Hradisko – Salaš – Biely kríž – Neštich

Prevýšenie: cca. 300 m

Trvanie: cca. 4 h

Predpoveď počasia: zamračené, teplota – 10 °C

Účastníci: Pali, Klaudika, Peťo, Laura, Mário

Správa z cesty:

9:51 prichádzame na parkovisko na konci Svätého Jura. O chvíľu po nás dosviští Paliho červený blesk. Počkáme symbolicky do 10:00, keby náhodou niekto…Nikto. Ideme po modrej smerom na Salaš. Cestou debatujeme hlavne o politike a keďže máme na posledné udalosti rôzne názory, téma nám vydrží až po prvé odpočívadlo, dokonca si ani nevšimneme, že sme zdolali prudké a jediné stúpanie tejto túry.
Od Salaša sa napájame na Štefánikovu magistrálu a pokračujeme až po Biely kríž. Podaril sa nám naozaj pekný deň, je síce príšerná zima, ale svieti slnko a vzduch sa trbliece. Hore je súvislý zmrznutý sneh, pri chôdzi vydáva všelijaké pazvuky.
Na Bielom kríži nás vítajú divé svine a stredoázijský ovčiak, ktorý visí počas celej našej pauzy s hlavou zavesenou na plote. Tvárime sa, že len tak stojíme, že nejeme nič chutné ani voňavé. Peťo robí fotky diviaka.
Pokračujeme po žltej späť k Svätému Juru, tesne pred dedinou sa nám do cesty stavia zrúcanina Biely kameň. Nikdy predtým sme tu neboli, Peťo navrhuje, aby sme niekedy túto trasu zopakovali a dali si aspoň pol hodinu na prehliadku hradu. Poznačené, raz sa sem isto vrátime.
O druhej sme pri autách, želáme si pekný deň a vraciame sa do Bratislavy. Banán, ktorý sme zabudli na Bielom kríži, si určite nájde majiteľa.

Čestný paroh Mladého srnca: Peťovi ako prvoúčastníkovi, fotografovi a vášnivému diskutérovi.

 

 

  Vychádzka – nedeľa 19.2.2012, 10:00

 

Miesto stretnutia : Pezinská baba

Trasa: Pezinská baba – Žilová – Šenkárka – Tri kamenné kopce – Pezinská baba

Prevýšenie: cca. 150 m

Trvanie: cca. 4:10 h

Predpoveď počasia: zamračené, sneženie, teplota – 1 až 4 °C

Účastníci: Mišo, Janka, Miška, Janko, Betka, Jožo, Danka, Tomáš, Zuzka, Laura, Mário, Lassie, Audrey

Správa z cesty:

Na parkovisko prichádzame poslední, päť minút po termíne. Podľa telefonátov sú už všetci ostatní na mieste. Hanba, čo? Okolo štvrť na jedenásť sme všetci na jednom mieste, vyrážame cez parkovisko a okolo stánkov s občerstvením po modrej značke smerom na Žilovú. Hneď na začiatku cesty sa nám niekde zatúla Lassie. Traja pátrači (Tomáš, lebo ďaleko dovidí, Zuzka, lebo Lassie je jej pes a Laura, lebo jej je zima) vyrážajú do terénu a o päť minút vlečú lapenú Lassie späť. Odniesla si to s miernym napomenutím.
Cesta je zapadaná hlbokým a primrznutým snehom, márne sa Miška vrhá k zemi, aby v ňom urobila orla alebo anjela. Vyčerpá ju to však natoľko, že ju musí Betka zásobiť hroznovým cukrom na dvadsať kilometrov dopredu. Po tejto energetickej bombe Miška chytá druhý dych a berie snehové záveje po dvoch.
Audrey sa pokúša s Lassie skamarátiť, priateľsky ju váľa na bok a podráža jej nohy. Lassie ako dáma v rokoch si takéto šantenie neželá, vrčí na Audrey a príležitostne ju hryzká do krku.
Sme na Žilovej, dávame si prestávku na občerstvenie. Mišo s rodinou sa lúči, vracajú sa späť tou istou trasou. Jankovi, ktorý zatiaľ s nami nekráča a tato ho vlečie na pleciach, sa to samozrejme nepáči a chce ísť ďalej s nami. Trpezlivo mu vysvetľujeme, že nemôže, lebo ocko nevládze.
Pokračujeme po žltej smerom na Slnečné údolie. Zuzka sa teší, ako nám bude môcť ukázať svoju chatu. Chcela nás pôvodne pozvať na čaj, ale keď sa dozvedela, koľko nás bude, pre istotu nezakúrila  a potom sa vyhovárala na zimu. Chvalabohu, že poskytla aspoň latrínu.
Z nádherného Slnečného údolia (na môj vkus tam bolo inak dosť zamračené) pokračujeme smerom na Šenkárku, lesnícky dom je ale zatvorený, ideme teda bez prestávky až na Tri kamenné kopce. Tam si dávame druhú prestávku na občerstvenie a s dvomi bežkárkami debatujeme o ukrutných poľovníkoch, ktorí na tomto území bez váhania hlušia psov pletúcich sa bez dozoru po revíri. Surovci, pomyslím si a pohľad mi nevdojak zablúdi k Lassie, ktorá je až po lopatky zaborená v snehu a pravdepodobne vyhrabáva z nory nejakého toho spiaceho jazvečka alebo líšku.
Posledný úsek ideme po červenej a motáme sa vedľa bežkárskej stopy. Je tu naozaj pekne, padá hustý jemný sneh a keby sme tak nehučali, určite by sme započuli božské lesné ticho. Tomáš ešte cestou stretáva nejakého starého známeho, ktorý sa rekreačne zaoberá niekoľkými druhmi športu (vymenoval asi 25, zapamätal som si beh, plávanie, kiting, tenis, bedminton…). Ponúkol nám, že keď si vymyslíme nejaký pekný výlet, za lacný peniaz nás tam odvezie. Dobrá firma, myslím.
Konečne sme dole, s hodinovým meškaním. My sme neboli pomalí, to sneh. To všetko ten sneh. Sme príjemne zadýchaní a červení, lúčime sa pri autách a všemožne zakrývame roztrasené nohy. Dovidenia na ďalšej túre.

Čestný paroh Mladého srnca: Zuzke ako prvoúčastníčke, za poskytnutie latríny a za to, že si za svoju karpatskú turistickú premiéru vybrala túto ťažkú zimnú túru.
                                           Betke, že sa vybrala s nami na túru bez Jožka a že sa udatne starala o Mišku.

 

 

  Vychádzka – nedeľa 26.2.2012, 10:00

Miesto stretnutia : Bratislava, Pod Červeným mostom

Trasa: Pod Červeným mostom – Klanec – Kačín – Za Kačínom – Snežienka – Železná studnička – Pod Červeným mostom

Prevýšenie: cca. 195 m

Trvanie: cca. 4:00 h

Predpoveď počasia: Jasno. Teplota 4 – 8 °C.

Účastníci: Jožko, Magda, Milan, Janka, Pali, Klaudia, Roman, Zuzka, Tomáš, Vierka, Ivan, Laura, Mário

Správa z cesty:

Postupne sa schádzame na parkovisku Pod Červeným mostom. Úplne náhodou sa okolo mihnú Laurini rodičia, pozdravia, zaželajú šťastnú cestu a zmiznú dolu schodmi vedľa cesty. Medzitým sa objaví Ivan so svojím povestným úsmevom a nesie plnú škatuľu čerstvých jahôd veľkých ako broskyne. Vraj práve natrhal v lese. Vrháme sa na ne ako supy. Milan nás fotí pri značke Zákaz vjazdu (žiadna turistická značka práve nebola poruke) a vyrážame po červenej smerom na Klanec. Ivan s nami nejde, vraj má dohodnutú neodkladnú cyklistickú terapiu s manželkou.
Cesta je mierne zapadaná lístím a poriadne zanesená bahnom. Bahno nám zatiaľ nevadí. Na Klanci si dávame malú prestávku na občerstvenie a robíme ďalšie skupinové foto. Milan objavil použiteľnú stoličku, ktorú najprv použil ako statív (snáď nám nebude všetkým vidno iba nohy) a následne na ňu usadil pána organizátora výpravy, aby ho vzápätí zvrhol z trónu a urobil ešte jednu fotku s prázdnou stoličkou. Veľmi potupné. (Organizátor a autor tohto článku sú tá istá osoba, pozn. autora).
Postupujeme divočinou smerom na Kačín, skupina sa nám mierne naťahuje. Zrazu sa zo zadnej časti skupiny oddelí Jožko, ponáhľa sa k nám a vlečie tri batohy. Svoj lup už z diaľky pyšne ukazuje a nabáda nás, aby sme utekali, kým nás nechytia. Až neskôr vysvitne, že obeťou bol on a že batohmi ho ovešali naše vlastné baby.
Na Kačíne máme ďalšiu prestávku, jeme, pijeme čaj, diskutujeme. Ešte jedna skupinová fotka pod kamenným oblúkom. Tu zahviezdil Roman voľne prevesený nad našimi hlavami.
Aby sme si nezmáčali sviatočnú obuv, pokračujeme ďalej po asfaltke až po odbočku na žltú. Prišlo sa na nás pozrieť dokonca aj slnko, hreje nás do zátylkov a niektorých otočených opačne aj do predtylkov (či do tvárí a zátvárí? Asi podľa toho, ako sa kto zatvári). Žltá bohužiaľ odbočuje z asfaltky do lesa. Naša sviatočná obuv žalostne zaplače, potom ešte žalostnejšie zahreší a zaborí sa až po členky do bahna. Bahno nám zatiaľ nevadí.
Kúsok pred Snežienkou sa nám stavia do cesty prudké klesanie. Bojujeme, potíme sa, funíme, niektorí aj padáme. Tým, ktorí nepadáme, bahno stále nevadí. Zuzka pri odbočke do lesa a pri účelovom znížení ťažiska objavuje prvé snežienky. Nadšene na nás volá, ale nemôžeme sa ísť pozrieť, lebo rešpektujeme jej  súkromie.
Zostupujeme na asfaltku smerom k Železnej studničke. Magda nastupuje do autobusu, kýva nám a vezie sa dolu na parkovisko. Nezávidíme, kdeže. Prechádzame sa radi. Návrat je pomerne kľudný, Pali s Klaudiou sa lúčia prví a utekajú (teda Pali) do práce, Jožko s Vierkou a s kľúčmi od bytu sa vydávajú hľadať Magdu a my ostatní odchádzame domov. Ďakujeme za účasť, za počasie aj za zážitok, dovidenia o týždeň.

 

Čestný paroh Mladého srnca: Magde a Vierke za dva hrdinské a mimoriadne estetické pády na zadok. Opakovať! Opakovať!

 

 

Vychádzka – sobota 3.3.2012, 13:00

 

Miesto stretnutia : Modra, Harmónia

Trasa: Harmónia – Pod Peprovcom – Veľká Homoľa – Nad hvezdárňou – Zámčisko – Harmónia

Prevýšenie: cca. 495 m

Trvanie: cca. 4:00 h

Predpoveď počasia: Veľmi oblačno, úhrn zrážok 0,1 mm (tak to hádam ani kapucňu netreba zaťahovať), teplota 6 až 10 °C.

Účastníci: Roman, Zuzka, Jožo Su., Jožo St., Dežo, Rišo, Georgios, Marián, Kristína, Jožko Ž., Magda, Laura, Mário

Správa z cesty:

Pár minút pred jednou pristávame na parkovisku v Harmónii. Zatiaľ sme štyria, Roman so Zuzkou, Laura a ja. O chvíľku volá Jožo Su., že práve vyrážajú z chaty a že vysokohorskej turistiky sa chcú zúčastniť siedmi. Teším sa, budeme riadna družina. Zuzka si všimne dámsku postavu v zelenej vetrovke, ktorú ihneď identifikujeme ako Magdu a radostne sa k nej hrnieme. Cestou však narazíme na Jožka Ž., pozdravíme sa teda najprv s ním. Dozvedáme sa, že si zvolili inú trasu. Že sa autom zvezú na Zošku a odtiaľ je na Homoľu iba hodina cesty.
Čakáme na zvyšok výpravy a debatujeme o všeličom. Áno, aj o politike. Voľby sú za dverami, je to horúca téma. Napríklad ten Slota…ale nebudeme zachádzať do detailov, lebo práve prichádza Jožo Su. a všetci účastníci terénky. Rozdeľujeme sa na tri skupinky. Jedna pod vedením Jančiho odchádza na tzv. malý okruh, Jožko Ž. s Magdou mieria na Zošku a my ideme tzv. veľký okruh.
Hneď na začiatku musím spomenúť, že nám zhora nadelili nádherné počasie. Slnko, jasnomodré nebo, pomerne teplo (hneď som aj oľutoval, že som sa naobliekal ako medveď). Po pár sto metroch asfaltky nás zelená značka ženie do lesa a stúpanie sa nenápadne zostruje. Kým si to stihneme všimnúť, sme spotení až po uši a dychčíme ako na dostihoch. Mimoriadny výkon podal Rišo, ktorý pri našom zbesilom tempe stíhal ešte aj zaostávať, fotiť a potom zase dobiehať.
V lesíku kúsok pod rozhľadňou si dávame prestávku na čaj. Strašne tu fučí, tak sa rýchlo občerstvíme, posťažujeme sa navzájom, aká nám je zima a cválame ďalej. Posledný úsek, rozhľadňa je na dohľad. Strmé stúpanie, zmrznutý sneh po kolená, prepadávame sa, šmýkame, bojujeme. Sme hore!
Rozhľadňa udrží max. 10 osôb. Je nás jedenásť. Čo teraz? Premýšľame, koho necháme dolu. Nakoniec sa akosi prirodzene rozdelíme napoly, prvá polovica uteká na rozhľadňu berúc schody po dvoch. Je krásny výhľad na všetky strany, vidíme Modru, Pezinok, Kuklu, Záruby, Jaslovské Bohunice, Inovec, Zobor, v diaľke v opare sa stráca Vtáčnik. Trošku fúka a rozhľadňou lomcuje zo strany na stranu, dlho sa nezdržíme. Dolu si dáme skupinové foto a ideme ďalej po červenej smerom k Hvezdárni.

Ticho…to bolo stádo laní.

Ďalšiu zastávku máme až na Zámčisku s ďalším krásnym výhľadom. Posledné hlty a hryzy a schádzame medzi domy.
Jožo Su. nám na chate, v ktorej majú terénku (Na lúke), vybavil čajík, sadáme si teda a ohrievame sa. Chata je naozaj pekná, zvonka aj zvnútra. A čaj prichádza veľmi vhod. Ešte chvíľku rozprávame, chvíľku počúvame, potom sa my cezpoľní lúčime a vyrážame späť do Bratislavy.
Od Jožka Ž. prišla správa, že cesta zo Zošky bola rozrytá od lesných mechanizmov a nedalo sa po nej dostať nikam, takže si spravili kondičnú prechádzku po modrej smerom na Kuchyňu a potom sa išli ohriať do reštaurácie, kde ich objavili účastníci tzv. malého okruhu. Takže takto sa nakoniec malý aj veľký okruh uzavrel. Ďakujeme za počasie aj za ľudí a tešíme sa na ďalší výlet.

Čestný paroh Mladého srnca: Rišovi za udatný minimálne dvojnásobný výkon aj za skupinové foto.

 

 

Cyklo-vychádzka – nedeľa 11.3.2012, 10:00

 

Miesto stretnutia : Bratislava, pumpa Jurki pod Prístavným mostom

 Trasa: Prístavný most – Lodenica – Hamuliakovo a späť

Vzdialenosť: cca. 40 km

Trvanie: max. 4:00 h

 Predpoveď počasia: Veľmi jasno (slnečné okuliare), teplota 8 až 10 °C.

Poznámka: Touto cyklotúrou pod záštitou cyklistického oddielu Veselí cyklisti oficiálne zahajujeme cyklistickú sezónu 2012.

Účastníci: Dezider, Janka, Ivan, Peter, Jozef, Mário

Správa z cesty:

Ranný pohľad z okna nie je moc utešený. Je po daždi a fúka silný vietor, po slnku dlhodobo ani chýru. Niektorí sľúbení účastníci účasť rušia, sám váham, či nezaliezť radšej naspäť pod perinu. Nakoniec sa rozhodnem, že idem. O desiatej som na pumpe Jurki, iných cyklistov tu zatiaľ nevidím. O pár minút sa dovalí Ivanova skupina, ale chcú sa ísť previezť radšej do Karpát. Pozývajú ma, aby som sa k nim pridal, predbežne prijímam. Tesne po tejto zmene plánu volá Dezider, že sú aj s Jankou na ceste. Rodinnú kondičku však hodnotí ako hrádzovú, preto sa traja vydávame pôvodnou trasou do Hamuliakova a Ivanova partia ide na Biely kríž.
Vietor nám zo začiatku fúka do chrbta a to je zlé znamenie. Už teraz sa nám nechce vracať (myslím akože ísť späť). Do Hamuliakova prichádzame ešte celkom svieži. Dáme si krátku prestávku na čaj, na fotenie a na drobnú údržbu, ale nemôžeme sa veľmi zdržovať, je naozaj nepríjemne chladno. A v bufete práve robia jarné upratovanie, takže sa nemáme kde ohriať. Pokračujeme po asfaltke smerom do dediny a potom po malej hrádzi smerom k Slovnaftu. Vietor sa nenecháva nijako zahanbiť, ideme dvakrát pomalšie ako prvú polovicu cesty. Oziabajú nás nohy (so závisťou si spomeniem na Ivanove zimné návleky na topánky).
V oblasti Slovnaftu sa vietor trochu upokojuje a dokonca sa na nás prichádza pozrieť slnko. Chvíľku sa nám opiera do zmrznutých chrbtov, dlho nevydrží. Prichádzame k Malému Dunaju, ja sa lúčim a odchádzam smerom k Prístavnému mostu, Dezider s Jankou pokračujú smerom do Vrakune. Už aby bola jar.
Od Ivana prišla správa, že sa previezli po kopcoch, ku koncu mali tiež trochu veterno, a bez problémov zišli dolu o nejakej tretej poobede. To vyzerá ako šťastný koniec.

Čestný paroh Mladého srnca: Janke, lebo neznáša vietor a napriek tomu ho znášala celkom hrdinsky.

 

 

Vychádzka – nedeľa 18.3.2012, 10:00

Miesto stretnutia : Bratislava Dúbravka, aut. zast. Žatevná

Trasa: Dúbravka kostol – Dúbravská hlavica – Úzky les – Devínska Kobyla rázc. – Bočná cesta – Dúbravská hlavica – Dúbravka kostol

Vzdialenosť: cca. 8,6 km

Trvanie: cca. 2:30 h

Predpoveď počasia: Veľmi oblačno, teplota 4 až 14 °C, úhrn zrážok 0,6 mm.

Poznámka: Výlet je zameraný na obzeranie jarnej kveteny.

Účastníci: Mišo, Janka, Miška, Janko, Rišo, Žaneta, Jožko, Magda, Vierka, Tomáš, Zuzka, Ivan, Jarka, Laura, Mário + traja psi (Audrey, Monti a Lassie)

Správa z cesty:

Je krásny deň, slnečno, veľmi teplo. Zimné vetrovky sa už osamelo hompáľajú v skrini, vybiehame do terénu v mikinách a v šiltovkách. Na zastávke Žatevná v Dúbravke sa nás postupne schádza riadna družina, ledva sa pomestíme do úvodnej fotky. Hlavne psiská sú mimoriadne neposedné. Audrey naháňa Lassie, Monti Audrey a Montiho chudáka nikto, ale on je ešte moc mladý, on to rozchodí.
Sebavedomo vyrážame po zelenej značke smerom na Dúbravskú hlavicu. O 100 metrov ďalej sa pri vysokom betónovom plote za dreveným kostolíkom, z ktorého histórie nevie nikto nič povedať (ani organizátor!!!), nakoniec vzdáme ďalšieho postupu týmto smerom a vraciame sa do východiskového bodu. Na čelo sa postaví známa horská vodkyňa Laura.
Sebavedomo vyrážame po žltej značke smerom na Dúbravskú hlavicu. Áno, sme správne, tento raz nás už nič nezastaví! Aj keď…Obehla nás iná skupina a za športovým hotelom si to strihla do kopca a do húštin. Monti to tiež pokladá za dobrý nápad a tvrdohlavo sa odmieta vrátiť. Pokračujeme ďalej po žltej, o pár minút sa z lesa po pravici vynára skupina, ktorá nás predtým predbehla. To sú asi nejakí miestni, myslíme si statočne.
Prechádzame okolo hotela Ahoj a cestou obdivujeme početné mraveniská alebo skôr zhluky mravcov rozosiate po úbočí. Ja osobne som nikdy nič podobné nevidel. Vyzerá to ako sťahovanie národov, teda, určite by som si nechcel v týchto miestach poležať pár minút v tráve.
Na Dúbravskej hlavici sa chvíľu čakáme, potom pokračujeme po žltej smerom k Úzkemu lesu. Vzduch je voňavý, cestu lemujú rozkvitnuté pečeňovníky a slnko poctivo hreje.
Pri studničke si dáme prestávku na malé občerstvenie. Janko, ktorý sa dovtedy hrdo niesol na tatovom chrbte, sa pod dozorom dedka Ivana púšťa do prieskumu po vlastných. Chalanisko rastie ako z vody, mesiac dozadu ešte pri každom druhom kroku padal buď na hubu alebo na zadok a teraz si vykračuje ako regrút. Audrey sa Montimu ponúka, že mu na chvíľku postráži hračku, a za päť minúť ju má rozkúsanú na padrť. Monti smutno kuká, ale on je ešte moc mladý, on to rozchodí (práve mu vypadávajú mliečne zuby, tak je navyše trošku štrbavý).
Meníme trasu cesty, neschádzame po žltej k Úzkemu lesu, ale pokračujeme po širokej dvojkoľajovej ceste smerom na Devínsku Novú Ves. Červená značka nás o pár minút nasmeruje na Devínsku Kobylu, poslúchneme teda a vyštveráme sa až hore. Za odmenu máme pred sebou krásny čistý výhľad na Dunaj, na most do Marcheggu, na Hainburg…Obedujeme, debatujeme, fotíme sa. Nie sme sami, koho pekné počasie vyhnalo do prírody, sú tu ďalšie skupiny turistov, cyklistov aj psíčkárov. Tomáš prezentuje syr z mongolských kráv, ktorý síce vyzerá ako hen z Liptova, ale určite je z Ázie, keď je taký dobrý.
Posledný úsek cesty máme z kopca. Niekto zhora sa asi dozvedel, že ideme obzerať jarnú kvetenu, a preto nám pod nohy rozprestrel koberce snežienok. Sú všade. Magda si dokonca musí dať dolu slnečné okuliare, aby o tú nádheru neprišla. Zdá sa, že chlapi nakoniec predsa dávajú pred snežienkami prednosť športu a v lesnej telocvični okupujú jeden po druhom všetko náradie, ktoré tam nejaký nadšenec nachystal. Je tam hrazda aj bradlá. Tomášovi je hrazda upevnená medzi dvomi stromami moc nízko, musí ešte chvíľku počkať, kým stromy povyrastú. Aha, na bradlách cvičí Laura, darmo, je to bojovník.
Poslednú etapu ideme bez zastávky. Pri autách sa radostne lúčime a tešíme sa na ďalšie výlety. Miška, ale však neplač, vystrúhame ti nové šípy, naozaj…

Čestný paroh Mladého srnca: Žanete ako prvoúčastníčke a hrdinskej horskej lezkyni a Magde za chrabrý výstup na Devínsku Kobylu. Zaslúžil by si aj Mišo za to, že absolvoval takmer celú cestu s Jankom na chrbte, ale on je ešte moc mladý, on to rozchodí.

 

 

Vychádzka – nedeľa 1.4.2012, 09:15

Miesto stretnutia : Bratislava, aut. stanica Mlynské Nivy, nástupište č. 43

Trasa: Zochova chata – Panský dom – Čermák – Skalnatá – sedlo Javorina – Staré bane – Pernek

Vzdialenosť: cca. 12,6 km

Trvanie: pochod cca. 4:00 h, s dopravou max. 8:30 h

Prevýšenie: cca. 450 m

Predpoveď počasia: Teplota 8 až 10 °C, oblačnosť mierna až vysoká, zrážky predbežne nijaké.

Poznámka: Prechod cez Malé Karpaty, nedá sa ísť autom.

Účastníci: Pali, Klaudia, Laura, Mário

Správa z cesty:

Je slnečné, ale studené ráno. Obliekame si zimné veci a presúvame sa na autobusovú stanicu Mlynské Nivy. Okrem Paliho sa zatiaľ nikto neozval, tak sme sami zvedaví, koľko sa nás nakoniec zíde. Nastupujeme do autobusu, stále sme sami dvaja. Pali hlási, že kvôli ČSOB Maratónu príde neskôr. Snažím sa teda zakecať šoféra, aby si nevšimol, že nejakú tú minútku dve meškáme. Pali nakoniec stihne nastúpiť, v Rači sa k nám pridáva aj Klaudika a mierime do srdca malokarpatskej divočiny. V autobuse spoznávame nové psie plemeno, tzv. Erdel teriér. Obrovské huňaté psisko. Z neba padajú zvláštne kvetné lupienky, čudujeme sa, že voľáko skoro opadávajú kvety. Nakoniec zistíme, že je to sneh. Ehm, už je jar?
Sme na mieste. Sneží čoraz hustejšie. Nenápadne sa pozerám na svoje letné turistické boty. Zlovestne na mňa gánia. Je aj dosť blata, zatiaľ sa dá prejsť. Po nejakej trištvrte hodinke vychádzame na Čermákovú lúku, ľudí je dosť málo, asi ich odradil chlad. Pokračujeme ďalej po červenej smerom na Skalnatú. Zdolávame strmý kopec, ako prvý vystupuje na vrchol mladý srnec Pali. Výhľad je poskromnejší, všade okolo sa váľajú mraky a sypú na nás vločky, ktoré vyzerajú ako polystyrén. Šuhaj zo spriatelenej turistickej skupiny nám robí dokumentačné foto. Teraz už sneží tak, že nie je vidno absolútne nič. Celkom romantické. Zaznamenávame aktuálnu poveternostnú situáciu do horskej knihy a pokračujeme smerom na Pezinskú babu. Cesta po hrebeni je pekná, v lese je ticho a počuť iba padajúce páperie. Oproti idúci cyklista nám praje šťastné a veselé.
V Sedle pod Javorinou si dávame prestávku na občerstvenie, Laura ponúka svoj najnovší výtvor, cesnakovú fašírku. Je nepríjemná zima, krehnú nám ruky, nosy aj uši, tak sa rýchlo posilníme a pokračujeme smerom na Pernek. Keď zostúpime pod magickú hranicu 400 m.n.m, náhle vykukne slnko a oprie sa nám celou silou do chrbtov. Okamžite odpúšťame nebesiam, že na nás pred chvíľou zoslali takú ukrutnú pľušť, a zabratí vo veselom džavote schádzame do mestečka. Práve v momente, kedy sa rozhodujeme, či ísť alebo neísť na kofolu, sa spoza rohu vynára autobus do Bratislavy a unáša nás domov. Je pol tretej, riadne sme si švihli. Pali s Klaudiou sa lúčia na Patrónke, my pokračujeme na Mlynské Nivy. Sme príjemne unavení a vyštípaní.

Čestný paroh Mladého srnca: Palimu za majstrovsky načasovaný úvodný dobeh do autobusu.

 

Opekačka – nedeľa 22.4.2012, 10:00

Miesto stretnutia : Limbach, Jurki pumpa

Miesto konania: Chata a ohnisko u Zuzky, A2

Predpoveď počasia: Teplota 12 až 19 °C, oblačnosť mierna až vysoká, zrážky predbežne drobné až žiadne.

Kontakt: Mário 0908126006

Doprava: autami.

Poznámka: Zuzka sa podujala, že nakúpi základnú batériu požívatín a vôd, na ktorú sa bude na mieste robiť verejná zbierka. Platí sa v hotovosti. Okrem toho vraj máme k dispozícii vodu z miestneho zdroja a drevo z miestneho lesa. Treba si priniesť športové náčinie, kolujú také chýry, že sú nachystané rôzne súťaže a priateľské športové súboje.

Účastníci: Zuzka, Tomáš, Mišo, Janka, Miška, Janko, Ľubka, Vlado, Šimon, Jerguš, Alo, Soňa, Jožko, Vojto, Daniela, Hanka, Rudo, Blaženka, Peťo, Laura, Mário, Monti, Lassie, Audrey, Rony + dve mačky

Správa z cesty:

Z Bratislavy vyrážame o štvrť na desať, idú s nami Rudo s Blaženkou a Peťo. Na pumpu Jurki v Limbachu vchádzame v predstihu, ale nie sme prví, už na nás máva naširoko usmiata Hanka a Vojto. Postupne sa objavujú ďalšie posádky, na pumpe začína byť pomerne tesno. Prichádza horský motovodca Tomáš, čakáme ešte na Jožka. Tak, zdá sa, že sme všetci, namáhavý horský prejazd sa môže začať. Za Limbachom vchádzame na lesnú cestu a teperíme sa do kopca. Autá sa potia, ale nevzdávajú sa, bojujú, fučia…Prechádzame okolo odstaveného a mierne začudovaného cyklistu, ktorý chcel určite pôvodne pustiť jedno auto a nečakal, že ho obehne 7 naložených korábov.
Pri chalupe nás víta naším počtom pôvabne zaskočená hostiteľka Zuzka. Zaparkujeme a rozpŕchneme sa po jej malom hospodárstve. Má to tam naozaj pekné, malá poschodová chatka s verandou, záhradné posedenie a ohnisko, v lese latrína a pod chatkou v údolí potok s relatívne pitnou vodou. Jediný faktor, ktorý kazí dojem z panenskej prírody, je les plný áut.
Robí sa káva a podávajú sa koláčky. Partia nedočkavcov vyráža do lesa na opekacie palice. Drevo je nachystané, Tomáš sa nedal zahanbiť. Škoda len, že pri ostrení opekacej palice sa mu akosi šmykla ruka a nožom si preťal elegantnú jarnú vetrovku. Chvalabohu, že ju mal na sebe, inak by vyzeral ako Rambo na konci filmu.
Ešte sa chvíľku vyvaľujeme na slnku, potom dôstojne sa strkajúc a ponáhľajúc prechádzame k ohnisku. V ponuke sú špekáčiky, slanina, klobása a celá tácka zeleniny. Opekáme, džavoceme, jeme, opekáme, jeme, džavoceme, jeme, džavoceme…Jerguš po Ľubkinom upozornení dospieva k poznaniu, že Janko nie je vec, ale živý človek. Pevným hlasom nám to oznamuje, aby sme vedeli, že mu to je úplne jasné.
Dvaja Zuzkini psi dostávajú domáce väzenie a hulákajú na nás z chatky. Audrey je priviazaná o strom a okolo nej pobehuje Rony. Najprv sa zdá, že sa len tak kamarátsky hrajú, hlavne Audrey je mimoriadne pozorná, keď sa s Ronym v papuli prevaľuje na zemi zboka na bok. Potom sa však Rony pri jednom nájazde od chrbta prezradí. Zvrhlík je to! Však Audrey ešte nemá dva roky!
Rudo vyťahuje mandolínu a brnká nápevy ľudových piesní a šlágrov. Vybaľujem teda aj gitaru. Miška sa najprv naučí hrať kohútika jarabého, potom si zahráme všetky (obidva) muránske hity. Nakoniec Mišo vyťahuje spevníky a ideme pekne po poradí. Pridáva sa aj Vojto. Nedvěd, Wabi Daněk, Michal Tučný, Elán, Kryl, staré trampské odrhovačky ako Ruty šuty…
Bohužiaľ začína byť zima a ľudia sa pomaly rozchádzajú. A ešte aj párkrát kvaplo. Na pečené zemiačky nečakáme, odchádzame aj my do tepla. Podľa neskorších informácií sa zvyšok účastníkov premiestnil do chatky a pokračoval v príjemnom posedení. Dúfam, že dakedy zopakujeme.

Čestný paroh Mladého srnca: Zuzke a Tomášovi za pozvanie aj za skvelú prípravu.

 

Vychádzka – nedeľa 13.5.2012, 10:15

Miesto stretnutia : Stupava, Trojičné námestie

Trasa: Stupava – Klčovanice – Svätý vrch – Bystrické – Zbojníčka – Rača

Vzdialenosť: cca. 14,5 km

Trvanie: cca. 4:00

Prevýšenie: cca. 445 m

Účastníci: Ľubka, Jerguš, Laura, Mário

Správa z cesty:

Ráno mi volá Ľubka a oznamuje, že nastúpi na Patrónke. Okrem nej sa zatiaľ nikto neozval, tak sme sami zvedaví, koľko nás nakoniec bude. Na Nivách nastupujeme sami dvaja, na Patrónke sa k nám pridáva sľúbená Ľubka s Jergušom. Ešte je malá šanca, že sa k nám niekto pridá v Stupave. Tak nie, sme tu len my štyria.
Posilníme sa pred cestou sladkým pečivom, urobíme úvodné foto a vyrážame poza stupavské humná smerom na Svätý vrch. Počasie je ideálne, je pekný slnečný deň, ale nie moc teplo, dokonca v lese je pomerne chladno. Preto sa hneď po prvom výstupe prezliekame do suchšieho a teplejšieho. Ľubka si na chvíľu diskrétne odskakuje do lesa a robí dobre, pretože o pár metrov sa nám do cesty postaví ceduľa s nápisom Zákaz odkladania biologického odpadu! Fuh, to bolo fakt v poslednej chvíli…
Jerguša so zdatným sokolím zrakom aj s mimoriadnou ambíciou horského vodcu pasujeme do úlohy veliteľa výpravy. Od tohto momentu pyšne vykračuje na čele a bezohľadne nás ženie divočinou. Míňame rozkvitnuté agáty, lastovičníky, hluchavky, chvíľu nás sprevádza zvedavá veverica, sem tam sa mihne aj nejaká zvedavá myš. Príroda žije, vtáci nôtia, aha!…ďalšia veverica…
Míňame jednu kaplnku a jeden pamätník, potom na pokyn novopečeného veliteľa chvíľu odpočívame na zvalenom buku. Stretávame niekoľkých cyklistov a turistov, Jerguš sa s každým porozpráva ako so starým známym. Je dobré mať takéhoto priateľského vodcu.
Okolo pol druhej dávame obedovú prestávku pri rozdeľovníku Bystrické, odtiaľ nás potom povedie zelená značka smerom do Rače. Opekať nebudeme, stále je pomerne chladno, tak si aspoň nakrájame slaninu a Ľubka vybalí domáci proviant. Navzájom sa núkame a hodujeme. Vedľa na lúke sa rozkladá druhá partia turistov s dvomi psami. Obaja vyzerajú, že naša slaninka sa im celkom pozdáva, a starší labrador nakoniec naozaj neodolá, dorúti sa k nášmu stolu a zlupne nám šupku zo slaniny na jeden hlt. A aby nám nebolo náhodou ľúto, tak to zaje polkrajcom chleba, len tak mľaskne. Mimoriadne drzý pes, dovolím si preblesknúť mysľou.
Pomerne sýti pokračujeme smerom do Rače. Jerguš si cestou ešte pokecá s policajtmi o tom, že sme turisti a že sme čistotní, že sa nás nemusia báť. Na rozlúčku im zakýva, s čím sa Ľubkina rebelantská povaha len s námahou vyrovnáva.
Z Rače nás berie električka č. 3 do mesta, Ľubku s Jergušom do McDonaldu na neskorý obed a nás domov. Naozaj pekný výlet, tešíme sa na ďalšie.

Čestný paroh Mladého srnca: Ľubke za prelomenie rodinného bojkotu a za vytrvalosť.

 

Vychádzka – nedeľa 27.5.2012, 10:00

Miesto stretnutia : Smolenice, zámok

Trasa: Smolenice, zámok – Čertov žľab – Záruby, sedlo – Záruby – Záruby, sedlo – Čertov žľab – Nad Vlčiarňou – Vlčiareň – Smolenice, zámok

Vzdialenosť: cca. 9 km

Trvanie: cca. 3:30

Prevýšenie: cca. 500 m

Účastníci: Pali, Klaudia, Vierka, Jojka, Hela, Mimi, Reneé, Emil, Ivetka, Laura, Mário

Správa z cesty:

Ráno nakladáme Ivetku a vyrážame autom smerom do Smoleníc. Pár minút po desiatej mi volá Pali, že sú na mieste a že sa tam konajú cyklistické preteky, tak nech vyjdeme autom až po zámok. Meškáme. Auto nechávame na parkovisku medzi stromami a poza cyklistickú trať vychádzame k zámku. Všetci okrem Hely sú už tu. Hela prichádza pár minút po pol jedenástej, parkuje, prezúva sa, kupuje si nás jahodami z vlastnej záhrady. Medzitým sa rozprávame s Danom a s jeho priateľkou, ktorí sa prišli pozrieť na cyklistické preteky. Okolo trištvrte na jedenásť vyrážame smerom na Záruby.
Cesta nám ubieha v príjemnom rozhovore, počasie máme skvelé, trochu silné slnko mierni košatý zelený les. Na čele výpravy sa ženú Mimi s Helou. Reneé, moja neter, kontroluje celú skupinu, behá od začiatku na koniec a zase späť a s každým sa stihne výdatne porozprávať. Prvé turistické bolesti sa objavujú u Jojky, zatiaľ ich zaháňa nájdenou opornou palicou.
Čertov žľab, sedlo Záruby…pomaly vystupujeme na najvyšší vrch Malých Karpát. Sme hore, tešíme sa, robíme skupinové foto, zapisujeme sa do horskej knihy. Na malej pohostinnej lúke pod vrcholom robíme obedovú prestávku. Opticky to vyzerá tak, že moja rodina, t.j. mama Hela, sestra Mimi, jej priateľ Emil a moja neter Reneé sa oddelíme od zvyšku skupiny a obedujeme osamote. Mysľami a srdcami sme však stále všetci spolu, sem tam na seba mrkáme a kývame si.
Pali dostal nápad, že či by sme nezašli ešte kúsok po hrebeni na hrad Ostrý kameň a nepripomenuli si Bélu, našinca, ktorý umrel na infarkt na túre na Záruby z opačnej strany. Po obede sa teda presúvame po hrebeni k zrúcanine. Cesta je dosť nebezpečná, hlavne v miestach, kde opúšťame značený chodník a kde nám cesta pomaly ale isto mizne v skalách. Sebaisto sa však vraciame na červenú značku a vchádzame medzi rozvaliny. Bélov pomník je mierne schátralý. Pali nám opisuje, ako k tej tragickej udalosti došlo. Žiadna sranda, poviem vám.
Prijímame spoločné rozhodnutie, že sa nebudeme vracať po hrebeni na Záruby a pôvodnou cestou dolu, ale že zídeme s Ostrého kameňa a po modrej sa údolím vrátime zboku do Čertovho žľabu a späť do Smoleníc. Hela, Vierka a Jojka nás opúšťajú a pokračujú širokou dvojkoľajovou lesnou cestou, my ostatní poctivo strmo klesáme po červenej. Pod lesom volám Hele, kde sa asi nachádzajú, upokojuje ma, že rýchlo prišli na svoj omyl a už sú nám v pätách. Opäť sme sa poučili, že ťažšia cesta vedie dobrým smerom.
Čas nám pokročil a opúšťajú nás Hela, Mimi, Emil a Reneé, pretože majú na večer naplánovaný koncert Lucie Bílej v Nitre. Ostatní pokračujeme pomerne voľným tempom smerom k Čertovmu žľabu. Ideme nádherným bukovým lesom s obrovskými stromami a so stovkami červených myší pod vlaňajšími listami.
Klesanie od Čertovho žľabu k smolenickému zámku nemá konca. Do zámockého parku vchádzame o 17:00, tri hodinky hore dolu. Všetci vládzeme chodiť, tak si blahoželáme k šťastnému zakončeniu cesty a vyrážame smerom do Bratislavy. Všetko bolo tak, ako malo byť, pretože Mimi s Reneé na koncert Lucie Bílej prišli neskoro, vďaka čomu si ich Lucie okamžite všimla a darovala Reneé podpísané DVD. Priatelia, všetky veci sa dejú tak, ako sa diať majú.

Čestný paroh Mladého srnca: Jojke. Bojovala srdnato ako lev.

 

Cyklovychádzka – nedeľa 3.6.2012, 10:00

Miesto stretnutia : Bratislava, Pod Červeným mostom

Trasa: Červený most – Kačín – Malinský vrch – Malý Slavín – Bystrické – Biely kríž – Rača

Vzdialenosť: cca. 18 km

Trvanie: cca. 2:30

Prevýšenie: cca. 350 m

Účastníci: Milan, Ivan, Laura, Mário

Správa z cesty:

Povinný ranný pohľad z okna nás núti, aby sme sa obliekli teplejšie, lebo Kamzík je zahalený hmlou, z ktorej by teoreticky mohlo aj zapršať. Naozaj je trochu chladno. Presne o desiatej sme pod Červeným mostom, Janka s Milanom a Ivan sú už tam. Dozvedáme sa, že Janka nás prišla iba pozrieť a fujazdí naspäť, lebo kopcovitý terén jej deformuje lýtka a nerobí jej dobre na pľúca. Nevoľky sa s ňou teda lúčime a uháňame smerom na Kačín. Najdivokejším jazdcom je samozrejme Laura. Kým my chlapi ideme pekne v trojzáprahu a rozprávame sa o životne dôležitých veciach, Laura pred nami šliape do pedálov a za každou zákrutou na nás povzbudivo mrká, že nech sa neopúšťame, že už je to len kúsok.
Na Kačín prichádzame okolo trištvrte na jedenásť. Snažíme sa jesť prinesené keksíky a zalievať ich vodou z cyklistických fliaš, ale Ivan sa púšťa do rozprávania svojich zážitkov z potuliek po Karpatoch a naše prežívanie aj prežúvanie je často prerušované vyvaľovaním očí, neveriacky otvorenými ústami alebo nezastaviteľným smiechom. Ivan sa nad nami nakoniec zľutuje a prestáva chrliť jeden neuveriteľný príbeh za druhým. Zneužívame túto rečnícku pauzu a pokračujeme v jazde smerom na Druhý kameňolom. Zmenili sme pôvodnú trasu, pretože lesné cesty by mohli byť zablatené a vodnaté.
Cesta pokračuje okolo Červeného kríža, kde nás Milan fotí priamo v nebezpečnej zákrute a sám ostáva opustený na samom konci peletónu. Nasadzuje však tajné rezervy a o malú chvíľu nás dobieha a dokonca predbieha! Naozaj nevídaný výkon. Zaslúžil by si zaň Čestný paroh Mladého srnca, ale nechajme sa radšej prekvapiť.
Po štyroch strmých stúpaniach, z ktorých každé vyzeralo ako posledné, sa nakoniec vynárame na turistickej križovatke Biely kríž. Kopec je obsypaný cyklistami, sú rozložení na celej lúke. Ležia, jedia, pijú kofolu, odpočívajú…Pridávame sa k nim, dávame si ľahký nedeľný obed a zapíjame ho kofolou (Ivanovu vineu taktne premlčím, pretože ma podplatil salámovým chlebom s uhorkou, mňam). Ešte spoločná fotka pod turistickým rozdeľovníkom a lúčime sa s Ivanom pretekárom, ktorý nám vzápätí mizne pod kopcom.
Cesta späť je mimoriadne oddychová, skoro stále klesáme a tak našou hlavnou starosťou ostáva obdivovanie prírody a príjemný rozhovor. Okolo druhej sme na Patrónke, ešte hodinka nás delí od domu. S Milanom sa lúčime pod Prístavným mostom. Počasie sa nakoniec mimoriadne vydarilo a vydaril sa aj výlet. Ďakujem za účasť aj za výkon, ktorý sme spolu podali.

Čestný paroh Mladého srnca: Ivanovi. Cestou sme síce miestami zavoňali zápach spáleného titánu, ale vyšiel s nami na Biely kríž aj napriek umelému kĺbu. Prilbu dolu.

 

 

Cyklovychádzka – nedeľa 10.6.2012, 10:00

Miesto stretnutia : Bratislava, Jurki pumpa pod Prístavným mostom

Trasa: Prístavný most – Povodie Dunaja, prístav – Bajdel, hájovňa – Na Sihoť – Hamuliakovo a späť

Vzdialenosť: cca. 35 km

Trvanie: cca. 4:00

Prevýšenie: cca. 8 m

Účastníci: Hanka, Laura, Mário

Správa z cesty:

Je čudné počasie. Obloha zatiahnutá, z diaľky sa ozýva hrmenie, padá drobný dážď. Búrka na hrádzi? To nie je bohvieaká predstava. Volá Hanka, že nás počká pri bufete Shimano. Naobliekaní ako členovia polárnej výpravy vyrážame k Jurki pumpe. Sme tam sami. Počkáme do 10:05, keby sa náhodou chcel niekto objaviť…Nikde nikto. Nastavujeme teda kurz lodenica a ideme. Pred bufetom Shimano stojí Hanka nahodená v krátkych nohaviciach a v tričku s krátkymi rukávmi. Kývame jej v našich šuštiakových vetrovkách. Vyzerá to tak, že sa k nám nepridá nielen nikto z klubistov, ale vôbec nikto, pretože hrádza je úplne prázdna, nikde ani človiečika.
Prechádzame okolo bufetu Jamaica, míňame hájovňu Bajdel a zastavujeme oproti rozdeľovníku Na Sihoť. Toto miesto som vybral zámerne, pretože výlet je zameraný na pozorovanie vodného vtáctva a myslím, že tu by sa mohol ďalekohľad trochu zahriať. Voľným okom vidíme jednu labuť, ďalekohľadom v diaľke rozoznávame jedného kormorána a štyri kačice. Po krátkom občerstvení pokračujeme. Hneď za najbližšou zákrutou sa Dunaj plní vtáctvom od výmyslu sveta, okrem labutí, kačíc a kormoránov pribúdajú celé húfy lysiek, volavky, potáplice a bociany. Smutne sa na nich pozeráme a je nám ľúto, že sme nevyužili posledný zjazd z hrádze k rieke.
V Hamuliakove sme okolo pol dvanástej. Bufet u surfistov zíva prázdnotou a preto prejdeme ešte zo dva kilometre a schádzame výjazdom z hrádze do dediny. Vytipujeme si bufet, do ktorého sa vrátime na obed, a ideme sa povoziť po dedine. Naozaj pekne upravená obec toto Hamuliakovo, obecný úrad ako z nejakej severskej rozprávky, pekne upravený Dom kultúry, jeden park, druhý park, detské ihrisko. Je tu ticho, prejde zopár áut a nejakí cyklisti. Po malej hrádzi sa vraciame späť do bufetu Na hrádzi a objednávame si kráľovský obed. Laura syr s hranolkami, Hanka a ja pečeného hejka a ja som si dovolil ešte fazuľovú polievku. Naozaj chutné jedlo a veľmi príjemné prostredie. Určite sa sem ešte niekedy vrátime.
Naspäť ideme poľnou cestou popri Dunaji a na mieste s najvyššou koncentráciou vodného vtáctva zastavujeme. Je tu približne 100 labutí a 200 lysiek a ďalšie vtáky rozoznávame ďalekohľadom na ostrove uprostred toku. Vyšlo nám slnko, je veľmi teplo a dusno. Na hrádzi sa vyrojili cyklisti, ktorí od rána váhali, či ísť alebo neísť. Hodíme ešte pár žabiek a sadáme na dvojkolesové kone, aby sme s jednou malou prestávkou dorazili až k bufetu Shimano, miestu to nášho ranného stretnutia. Lúčime sa s Hankou, robíme si navzájom chúťky na večeru a ďakujeme si za pekný výlet. Super bolo.

Čestný paroh Mladého srnca: Laure. Bojí sa búrok a napriek tomu to ráno nevzdala.

 

 

Vychádzka – nedeľa 1.7.2012, 9:30

Miesto stretnutia : Stupava, autobusová zastávka Obora

Trasa: Stupava, Obora – Pod Kamenným vŕškom – Staré Hájne – Košarisko – Pri Suchom potoku – Červený domček – Pod Kamenným vŕškom – Obora

Trvanie: cca. 4:00

Prevýšenie: cca. 200 m

Účastníci: Pali, Klaudia, Laura, Mário

Správa z cesty:

Ráno mi volá Pali, že autobus do Stupavy práve odchádza a kde sme. Nuž, ideme autom, zle sme sa pochopili. Nevadí, v Stupave sme teda o dohodnutej pol desiatej, privítame sa, trochu sa začudujeme, prečo sme len štyria, a rezko sa púšťame po zelenej poza Stupavu smerom do lesa. Je teplý deň, chvalabohu, že les to trochu tlmí.
Pri rozdeľovníku Pod Kamenným vŕškom odbočujeme doprava smerom na Staré Hájne. Cesta nebadane stúpa, ale v družnom rozhovore si to takmer nevšimneme. Všímame si najmä komárov a čo je horšie, oni si všímajú nás. Chutí im hlavne Laurina krv a Laura nás preto pri rozdeľovníku Staré Hájne nenápadne nabáda, aby sme zmenili trasu smerom na Pajštún a odtiaľ po hrebeni do Stupavy. Veliteľ výpravy však návrh kategoricky zamieta a pokračujeme v pôvodnej trase smerom na Košarisko. Komárov našťastie postupne s pribúdajúcim slnkom ubúda, už len sem tam nejaký provokačne pichne.
Pali s Klaudiou nám cestou rozprávajú, ako boli deň predtým na svadbe synovcovho syna v Borinke, ako tam mali prenajatú turistickú chatu, ako sa tam kúpali v miestnom bazéne a ako niektorí hostia prespali v policajtskej ubytovni. O nejakú polhodinku sa vynoríme na Košarisku a Klaudii sa to tam zdá všetko mimoriadne povedomé. Pomaly kráčame do bufetu na kofolu a Klaudia stále hovorí, že to tam vyzerá presne ako včera na svadbe. Pri bufete na parkovisku je to už naozaj jasné. Presne v tejto chate sa včera odohrávala svadobná veselica a presne v tomto bazéne sa včera Klaudia s Palim kúpali. Niektorí svadobní hostia sú stále tu, prijímajú nás medzi seba, hostia nás svadobnými koláčmi a vodou. Paliho rodina je mimoriadne veselá, všetci sú usmiati od ucha k uchu a chrlia vtipné poznámky.
Polhodinku posedíme, oddýchneme a pokračujeme ďalej po asfaltke smerom na Lozorno. Pri rybníku odbáčame vľavo a prichádzame k Červenému domčeku. Nikto tu nie je, posadíme sa teda k ohnisku a hostíme sa Laurinými koláčmi a marhuľami z maminej záhrady. Laure sa na slnku začínajú rozpadať staré turistické sandále, zatiaľ sa odtrhla ľavá päta a už sú načaté aj obidve podrážky.
Do Stupavy to máme ešte zhruba trištvrte hodinku. Vychádzame z lesa a opiera sa do nás plných 33 °C. Laurine sandálky držia pokope iba silou vôle, z ľavej odpadol kus gumy a pravá sa roztrhla v strede a pravdepodobne sa celá rozpadne, len ešte nie je celkom isté, že kedy. Nakoniec vydržali až k autu. Robíme tri skupinové foto, sadáme do auta a vyrážame smerom do Bratislavy. Pekný výlet, plánovanú trasu sme prešli veľmi rýchlo a pritom sme sa ani nejako zvlášť neunavili. Tajná energia lesa asi. Paliho s Klaudiou vykladáme pri Zváračskom ústave a lúčime sa.

Čestný paroh Mladého srnca: Zase Laure. Za to, že sa jej cestou rozpadli sandále a vytrvalo išla ďalej.

 

 

Vychádzka – nedeľa 5.8.2012, 10:00

Miesto stretnutia : Plavecké Podhradie, začiatok modrej turistickej značky

Trasa: Plavecké podhradie – Plavecký hrad – Amonova lúka – S. Uhliská – Mesačná lúka – Vápenná – Plavecké podhradie

Trvanie: cca. 5 h

Prevýšenie: cca. 677 m

Účastníci: Silvia, Jožko, Laura, Mário

Správa z cesty:

O deviatej ráno vchádzame s naším strieborným tigrom na parkovisko pri ružinovskej nemocnici. Na stĺpiku sedí Jožko, vyzerá, ako keby na niekoho čakal a tvári sa ustarostene. Zbadá nás, ožije, vyskočí na rovné nohy a už sa len usmieva. Laura ešte skočí pre Silviu a môžeme sa vydať za novým zážitkom.
Cestou sa rozprávame o všeličom, Silviu sme až do dnešného rána nepoznali, tak ju spovedáme a spoznávame sa.
Približne o hodinku vchádzame na lúku pod Plaveckým hradom. Je tam ešte jedna cudzia rodina, zjavne majú tiež namierené do zrúcanín. Nikto ďalší sa k nám asi nepridá, tak sa chystám cvaknúť úvodnú fotku. Foťák si však povedal, že dnes nenaskočí, takže situáciu zachraňuje Silvia so svojím špičkovým prístrojom. Cvaká raz a pre istotu ešte raz.
O pár minút nás víta brána Plaveckého hradu, chvíľu sa túlame po rozpadávajúcich sa múroch, potom sa zídeme dole pri náučnej ceduli a dávame si niečo malé pod zub. Vyzerá, že sa nám vykľul naozaj pekný deň. V diaľke je síce jemný opar, ale nebo je modré ako modrina a slnko pečie ako pečienka.
Pokračujeme po modrej značke, prejdeme hrebeň Báborská, oblasť krasových jám a po zmene značky na červenú sa vyteperíme na vrch zvaný Klokoč. Jožkove sandálky začínajú prepúšťať skaly a Jožko začína jemne šomrať (stáva sa z neho namrzený šomrák). Ešteže má kilo nektariniek a každú chvíľku si z nich ujedá, aby mal menej záťaže v batohu.
Na Klokoči si dávame obedovú pauzu, jeme, rozprávame sa o živote, Laura sa vyvaľuje v tieni, zapisujeme zážitky do turistickej knihy, obdivujeme divozelové pole. Kvitnutie divozelu sme tento rok netrafili, tučné zelené ružice listov ešte nemajú stonky s kvetmi. Divozel je však chvalabohu pravdepodobne bylina s dvojročným reprodukčným cyklom, pretože niektoré stonky krásne kvitnú a niektoré sú odkvitnuté ešte od vlani.
Po dobrom obede schádzame dolu kopcom k rozdeľovníku S. Uhliská. Čaká nás posledné stúpanie k Vápennej. Po výstupe na hrebeň začína skalistý členitý terén. Jožkove sandálky sú veľmi chabou ochranou pred ostrými hranami, Jožko šomre čoraz častejšie a čoraz hlasnejšie, až nakoniec začne otvorene hrešiť. Ešteže nás dámy taktne asi o pol kilometra predbehli a moje uši znesú, hlavne nech to Jožko nedusí v sebe.
Hurá! Sme tu! Baby sú už dávno na rozhľadni. Pridávam sa k nim. Vidíme Jaslovské Bohunice, Veľkú Homoľu, Trnavu, Vysokú, Rohožník…Naozaj pekný výhľad. Je veľmi teplo, ale fúka príjemný studený vetrisko, takže teplo vnímame iba cez spotené podpažia.
Pridáva sa k nám sympatický starší cyklista z Bratislavy, bez štipky samoľúbosti nám v rýchlosti vymenúva, aké všetky Andy, Himaláje, Kaukazy a hrady a zámky pochodil. Má šťastie, že je naozaj starý, inak by sme mu neverili ani slovo. Odprevádza nás k rozdeľovníku smerom na Plavecké podhradie, lúčime sa a zostupujeme do dediny. Cesta sa nám trochu predĺžila, takže na kofolu si sadáme až pred pol šiestou večer. Občerstvíme sa pred cestou domov, vyzdvihneme strieborného tigra a rútime sa do Bratislavy. Rozlúčka so Silviou, potom s Jožkom a pekná nedeľa pomaly za nami. Ďakujeme ti, pane, máš to u nás.

Čestný paroh Mladého srnca: Jožkovi. Napriek hroznej obuvi a nejakej tej nadváhe s nami dokrivkal až na vrchol a dokonca odkrivkal aj naspäť do dediny. Vitaj medzi Mladými srncami, Jožko!

 

 

Vychádzka – nedeľa 5.8.2012, 10:00

Miesto stretnutia : Plavecký Mikuláš, začiatok zelenej turistickej značky

Trasa: Plavecký Mikuláš – Mon Repos – Pod Čiernou skalou – Čierna skala – Pod Čiernou skalou – Červená hora – Plavecký Mikuláš

Vzdialenosť: cca. 11 km

Trvanie: cca. 4,5 h

Prevýšenie: cca. 550 m

Účastníci: Silvia, Miňo, Monika, Tomáš, Pali, Klaudia, Zuzka, Iveta, Eva, Laura, Mário

Správa z cesty:

Ráno ešte pred ôsmou mi príde SMS od Joža, že účasť ruší. Mierne znervózniem, lebo už som jeho voľné miesta v aute započítal k dobru. Okolo pol deviatej posiela SMS Pali, že účasť neruší a že sa stretneme v Plaveckom Mikuláši. Volám Tomášovi, že súrne potrebujeme jeho auto. Nedvíha. Volám Palimu, Pali má auto plné. Nakoniec sa Tomášovi predsa dovolám, ale odjazd sa nám trochu skomplikuje, pretože Tomáš musí prísť pre nás z Devínskej.
Na parkovisku pred nemocnicou sa stretávame šiesti a čakáme na Tomáša. Pri Štrkovci práve prebieha triatlon, tak sledujeme rozcvičujúcich sa športovcov a diskutujeme. Zuzka napiekla koláč a aj nám ukázala nádobu, v ktorej ho priniesla, ale ochutnať nedala. Tvárime sa, že sme si tento hostiteľský prešľap nevšimli a ďalej sa na seba milo usmievame. Prichádza Tomáš. Je celkom dobre naladený, so všetkými sa zvíta, nakladá Zuzku a Silviu a uháňame, čo nám kolesá stačia, smerom na Záhorie.
Do Mikuláša vchádzame 10:38. Pali so svojou partiou už sedia pred kostolom na lavičkách a pohoršene dvíhajú oči k nebu štýlom „Pane, vidíš toto? Vidíš toto, pane?“. Kajúcne si s nimi podávame ruky, Silvia nám urobí štartovací záber a zahajujeme pochod smerom na horáreň Mon Repos.
Je pekný deň, na oblohe nie je ani mráčik, je teplo a sucho. V lese je dokonca tak sucho, že sa nám práši od nôh, čo teda v týchto karpatských lesoch nebýva až také obvyklé. Po pár minútach prichádzame k prvej zaujímavosti, jaskyni Deravá skala. Časť skupiny nám nejako zmizla za zákrutou, my ostatní sa ideme pozrieť hore skalnými schodmi, čo sa to tam ukrýva za zázrak. Pekná malá jaskyňa s ohniskom, ideálne miesto pre prípad nečakaného dažďa.
Na križovatke zelenej a červenej značky prichádzame k záveru, že na horárni Mon Repos nebude určite nič zaujímavé a že pokračujeme po červenej k Sedlu pod Čiernou skalou. Tam odbočíme vpravo po žltej a začína najťažší úsek cesty avizovaný ako kondičný bonus. Ak nerátam fialové tváre a nepatrné problémy so srdcami a s dýchaním, tak sme tento úsek hravo zdolali a vynárame sa na hrebeni zvanom Čierna skala. Výhľad je úchvatný, vidíme Jaslovské Bohunice, Zobor, Orešany, nádrž Boleráz, Vápennú, Klokoč, Vysokú…Robíme si obedňajšiu pauzu, každý sa sýti niekde inde a svoje jedálne stanovištia si navzájom obchádzame, aby sme vedeli, či aj ostatným chutí tak ako nám a či náhodou nemajú niečo lepšie alebo viac ako my.
Po chvíľke oddychu zostupujeme späť do Sedla pod Čiernou skalou (cestou sa ešte stihneme zapísať do horskej knihy). Na návrat do Mikuláša volíme menej náročnú trasu po červenej a potom po modrej, o nejakú hodinku a pol sme pri autách. Zuzka sa medzitým ponúkne, že by sme sa mohli zastaviť na čaji v jej chalupe v Plaveckom Petri, čo všetci s radosťou prijímame. Chalupa je naozaj krásna, starý dedinský dom po rekonštrukcii, nádherne a pritom vkusne zariadený a obriadený. Vyťahujeme na dvor stôl, stoličky a lavice, Zuzka varí kávu a čaj, ponúka nás bazovým sirupom a kofolou a nejakými cukrovinkami. Zvlášť veľký úspech má domáci koláč, vrháme sa naňho ako po celodennej túre. Nenávratne nám mizne v mlsných žalúdkoch.
Po tejto nečakanej hostine sa neochotne dvíhame a po hromadnej rozlúčke na hlavnom obecnom námestí, pri ktorej sa nešetrí bozkami a objatiami, nasadáme do áut a prášime do Bratislavy. Pekný výlet za nami, opäť vďaka, pane.

Čestný paroh Mladého srnca: Zuzke. Koláč pre Mladých srncov upiekla v sobotu v noci, bez jedinej sťažnosti vycválala na Čiernu skalu a pripravila nám milé pohostenie.

 

 

Vychádzka – nedeľa 16.9.2012, 9:00

Miesto stretnutia : Štitáre, dedinka pri Nitre, dom Števka Gabriela

Trasa: Štitáre –  Sedlo pod Žibricou – Zobor – Sedlo pod Žibricou – Žibrica – Sedlo pod Žibricou – Štitáre

Vzdialenosť: cca. 15 km

Trvanie: cca. 4 h

Prevýšenie: cca. 430 m

Účastníci: Števko, Laura, Mário, Kessy

Správa z cesty:

Z Bratislavy vyrážame pár minút po ôsmej hodine rannej sami dvaja. Zatiaľ je pomerne chladno a cestou sa ešte schladzuje, teplomer ukazuje 10 a niekedy slabých 11 °C. Števko nám cestou dvakrát poskytuje diaľkovú navigáciu, takže na miesto stretnutia prichádzame bez blúdenia a relatívne načas. Pán navigátor stojí vystrojený pred domom a pri nohách sa mu na vôdzke šklbe obrovský hnedý psisko, je to síce vyžla, ale napriek povesti mimoriadne urastená. Nie tlstá, len svalnatá až strach.
Bez dlhých rečí sa púšťame po modrej značke do lesov. Slnko medzitým chvalabohu vyhrialo vzduch, takže sa môžeme vyzliecť do krátkych rukávov. Števko má kraťasy. Chvíľu závidím, potom sa už len potím na príslušných miestach.
O pol hodinku sme v Sedle pod Žibricou, prezrieme si táborisko pri poľovníckej chate a pokračujeme smerom na Zobor. Aj v nitrianskych lesoch je mimoriadne sucho. Laure sa podarí odnaučiť Kessy všetky zákazy, ktoré jej Števko za posledné dva roky s námahou vštepil, a tak keď za najbližším kopcom stretávame bežca, Kessy mu beží oproti a chce sa s ním hrať. Bežec zastavuje, vidno, že sa veľmi bojí a nechce, aby sme si to všimli, tak strúha nahnevanú tvár. Kessy dostáva výchovné poza uši a Laura si nenápadne popiskuje a pozoruje obláčky na oblohe.
Sme na Zobore. Výhľad je krásny, pod sebou vidíme Nitru ako na dlani, v diaľke v opare dymia Mochovce, popred nás sa hadí nová diaľnica a zrkadlí sa nejaká neznáma vodná plocha. Pekné. Desiatujeme aj obedujeme naraz, spravíme si pár foto a otáčame sa na cestu späť, len musíme počkať na Kessy, ktorú si práve vyhliadol sexi kokeršpaniel inej skupiny turistov a neverbálnym spôsobom jej dáva najavo, že sa mu páči, ako vonia.
Vraciame sa tou istou cestou až po Sedlo pod Žibricou, kde jednohlasne schvaľujeme Števkov návrh, aby sme predsa pokračovali až na Žibricu. Cesta vedie najprv po voňavej lúke a potom strmým zrázom priamo na vrchol. Zapisujeme Mladých srncov do vrcholovej knihy veršami „Napriek námahe a hicu vyliezli sme na Žibricu“, chvíľku odpočívame a potom sa ponáhľame do dediny, pretože Kessy nám vypila všetku vodu a nahlas to síce nehovoríme, ale sme smädní ako voly.
Števko nás vedie domov inou cestou a ukazuje nám, kde všade pílil drevo na kúrenie a aké jazvy mu z toho ostali. Niektoré vyzerajú naozaj hrozivo a pomerne čerstvo. Počas zostupu sa zarozprávame s niekoľkými susedmi, popozeráme po záhradkách a vstupujeme na Števkovo zvrchované územie. Tri malé domčeky s obrovskou záhradou. Víta nás malý Števko a keď sa pohneme ochutnať miestne celoročné maliny, vybehne z jedného z domčekov malé dievčatko a vrhne sa na tata so slovami „Tak dlho si bol preč!“. To je čistá láska, priatelia.
Ešte si pozrieme Števkovu kanceláriu, napustíme si vodu z miestneho prameňa a odchádzame. Hreje nás septembrové slnko, dobrý pocit zo spoločného výletu a kýblik malín. Ďakujeme, pane.

Čestný paroh Mladého srnca: Števkovi. Napriek nízkej účasti bol plný elánu a pohostinnosti a bez zaváhania nás previedol drsnou divočinou.

 

Vychádzka – nedeľa 30.9.2012, 10:00

Miesto stretnutia : Prístavný most, petržalská strana

Trasa: Prístavný most – Galéria Danubiana – Vojka – Kyselica – Hamuliakovo – Prístavný most

Vzdialenosť: cca. 63 km

Trvanie: cca. 5 h

Prevýšenie: cca. 12 m

Účastníci: Jožko, Milan, Palo, Vlado, Laura, Mário

Správa z cesty:

O pol desiatej ráno nasadáme so susedom Vladom na bicykle a rútime sa na petržalskú stranu Prístavného mosta. Čaká tam na nás usmiaty Jožko a informuje nás, že Milan sa pripojí neskôr. Volám Peťovi. Je chorý. Vyzerá to tak, že viac nás nebude, tak sa slušne zoradíme a vyrážame smerom na Čunovo. Cestou nás predbieha asi 20-členná maďarská skupina. Predbiehame ju naspäť.
Milan stojí za čističkou s fotoaparátom v ruke. Kým sa stihneme usmiať, má hotových 11 farebných a 4 čiernobiele fotky. Radostne sa s ním zvítame a kým mu neorganizovane stískame ruky, volá Pali, že kde sme. Je zarazený, pretože sa rúti po druhej strane Dunaja a už má pár kilometrov v nohách. Dohodneme sa, že sa stretneme v polovici trasy, čo je uprostred Dunaja na kompe. Predbieha nás asi 20-členná maďarská skupina. Cestou niekde odbočí, takže zápas Maďarsko – Slovensko končí tentokrát s výsledkom 2:1. Nabudúce odveta!
Pri galérii Danubiana na chvíľu zastavíme, zjeme nejaké tie keksíky a nejaké to ovocie. Potom pokračujeme voľným tempom ďalej. Približne kilometer pred Vojkou sa nám valí oproti povedomý žltý cyklistický trikot. Áno, je to Pali, pravdepodobne išiel ako diabol, na kompu naskočil, už keď bola rozbehnutá, vystúpil z nej ešte počas pristávania a potom kovbojsky odignoroval silný protivietor, len aby nám ukázal, aký je rýchly. Prehovárame ho, aby sa otočil a pokračoval s nami. Nesúhlasí. Tvrdí, že je po nočnej a že sa musí ísť súrne domov naobedovať a okúpať. Po rýchlej rozlúčke mizne v diaľke.
Ku kompe vo Vojke prichádzame o pol jednej, najbližší prevoz je až o pol druhej. Ideme teda na prehliadku obce. Pekná čistá dedinka s obrovským kostolom za upraveným parkom. Milan s Jožkom zosadajú na kofolu, my ostatní ideme pozrieť k jazeru Vojka. Sú tam nové súkromné pozemky oplotené zeleným plotom a strážené SBS službou, ktorá nás po vjazde cez rampu upozorňuje, že nemáme oprávnenie na vstup. To veru nemáme. Vlado podrobuje pracovníka SBS služby krížovému výsluchu, pri ktorom sa nenápadne dozvie meno majiteľa pozemku, čísla všetkých parciel podľa katastra a zoznam majiteľov jednotlivých domov. S prísľubom patričnej kontroly sa otáčame a vraciame sa k jazeru z opačnej strany. Nie je tam však nič zaujímavé, takže vyzdvihneme Jožka a Milana a odchádzame späť ku kompe. O pol hodinku vystupujeme v Kyselici a pokračujeme smerom na Šamorín. Ešte sme neobedovali a hladná je hlavne Laura, ktorá je v neustálom nasadení, urputne bojuje s vetrom a neomylne vedie našu družinu do bufetu Na hrádzi. Cestou ešte len tak medzi rečou opravíme Vladov defekt.
Na obed máme päť veľkých pečených hejkov. Vždy som si myslel, že mladý človek potrebuje väčší príjem energie, ale Milan s Jožkom nám ukázali, že mladosť sa nemeria rokmi a po výdatnom obede si objednali ešte po tri zemiakové placky so syrom. Respect.
Zvyšok cesty sme už dosť unavení a ani sa moc nerozprávame, skôr tak na seba zdvorilo gánime. Ešte jedna prestávka v prístave, kde mimochodom celkom pekne upravili cyklistický vjazd na hrádzu, a potom až rozlúčka pod Prístavným mostom. Pane, ďakujeme za parádne počasie a za vytrvalosť, ktorou si nás obrnil.

Čestný paroh Mladého srnca: Laure. Ako jediný člen výpravy ženského pohlavia sa výborne držala, prešla toľko isto kilometrov ako my a zjedla takú istú rybu.

 

 

Vychádzka – nedeľa 28.10.2012, 10:00

Miesto stretnutia : Bratislava Rača, zastávka električiek Detvianska.

Trasa: Detvianska – Rača amfiteáter – Vypálenisko – Zbojníčka – Bystrické 2 – Biely kríž – Rača.

Vzdialenosť: cca. 12,3 km

Trvanie: cca. 4 h

Prevýšenie: cca. 490 m

Účastníci: Hanka, Štefan, Laura, Mário

Správa z cesty:

Ráno parkujeme na parkovisku v Rači. Stavajú tu nejaký nový objekt a na parkovanie ostalo asi desať miest, rýchlo sa nastrkáme do posledného voľného na tvrdom podklade. Pri vystupovaní na nás zatrúbi Hanka, jej sa už ušlo iba miesto na mäkkom. Schádzame na Detviansku, zatiaľ vyzerá, že pôjdeme traja. Práve keď sa chceme pohnúť smerom k zasneženým horám, zastaví pri nás taxík a vystupuje Štefan. To je prosím pekne veľkomestský začiatok turistiky. Chvíľku premýšľam, či sa nedáme vyviezť aspoň po amfiteáter, potom zvíťazí Mladý srnec a púšťame sa do pešieho dobrodružstva.
Nad amfiteátrom je štart aj cieľ horského behu, chcú nás zverbovať, ale nemáme dobrú obuv, určite by sme im rozšliapali trať. Nenápadne sa teda prešmykneme popod červeno-biele popruhy a pokračujeme podľa plánu na Vypálenisko.
Štefan sa asi dobre vyspal, pretože ide povedal by som až bezohľadným tempom na čele a občasnými obzretiami kontroluje, či Mladí srnci nie sú už na začiatku cesty na konci s dychom. Naznačujeme mu, že je všetko v poriadku a hovoríme pomenej a prerývane.
Od Vypáleniska po Zbojníčku si chvíľku oddýchneme na asfaltke, potom nás trasa zase vrhne do zasneženej divočiny. Mimochodom, zabudol som napísať, že na túto dobu mimoriadne skoro nasnežilo. Príroda je krásna, je síce zima, ale rozprávkovo. Aj nádhernú muchotrávku našla Hanka za stromom a tak sa jej zapáčila, že si k nej ľahla a chvíľku si šuškali dievčenské tajomstvá.
Pri rozdeľovníku Bystrické si dávame trochu čaju, ovocia a Hankine Alenka keksy. Ušlo sa každému, niektorým dokonca aj viackrát. Sáčok s keksíkmi nakoniec ostal u Laury a doteraz sa nepodarilo zistiť, čo sa s ním presne stalo. Legendy hovoria, že niektorým keksíkom sa podarilo zachrániť, ale väčšina zahynula.
Na Biely kríž prichádzame okolo pol jednej, máme naozaj skvelý čas. Štefan, teba musíme brávať častejšie. Kvôli zime sa príliš nezdržujeme, odbočujeme vpravo a schádzame do Rače. Hanka mieri ešte za Zuzkou a my so Štefanom ideme smerom do centra. Naše pozvanie na obed zdvorilo, ale neľútostne odmieta, a tak sa s ním srdečne lúčime a želáme si do skorého videnia. Budúci týždeň opäť Biely kríž, ale z druhej strany.

Čestný paroh Mladého srnca: Štefanovi ako prvoúčastníkovi a aj za to, že nám celú cestu udával vrcholové tempo a potom nechcel ani čaj!

 

 

Vychádzka – nedeľa 4.11.2012, 10:00

Miesto stretnutia : Svätý Jur, Neštich

Trasa: Neštich – Hradisko – Salaš – Biely kríž – Neštich

Prevýšenie: cca. 300 m

Trvanie: cca. 4 h

Účastníci: Hanka, Pali, Matúš, Laura, Mário

Správa z cesty:

Na parkovisko v Neštichu prichádzame o desať desať. Sme na seba pyšní presne do momentu, kedy objavíme Hankine auto. Hanka sa na miesto stretnutia dorútila o pol hodinu skôr a do nášho príjazdu sa stihla poprechádzať okolo kostola a splynúť s davom vychádzajúcich veriacich. Keby na sebe nemala batoh, tak by sme si ju medzi babkami v šatkách ani nevšimli.
Okolo desiatej prichádza Pali, Klaudiku musel kvôli chorobe nechať doma. Ešte počkáme na Matúša, ktorý nás čakal o kúsok vyššie, a udatná pätica vyráža na pochod. S Matúšom sa pozná iba Hanka, aj to len zbežne, takže ešte v dedine od neho povyzvedáme, ako sa dostal do klubu, ako žije a tak. Je to zhovorčivý sympaťák, cesta nám v rozhovore rýchlo ubieha. O chvíľku sme pri rozdeľovníku Hradisko a opúšťame bezpečnú asfaltku. Príroda nám tentoraz nadelila naozaj príjemne teplé počasie, vetrovky máme dávno vyzlečené a nechávame sa hladiť neskorými jesennými lúčmi. Cesta je síce mokrá, ale zapadaná obrovskými listiskami bukov a javorov, takže blato sa k nám chvalabohu nedostane.
Pred pol dvanástou sme na Salaši, odbočujeme na červenú a mierime na Biely kríž. Cesta vedie krížom cez les, je tu tak pekne, že miestami aj zabúdame rozprávať a iba sa tak tešíme, že sme v prírode. Približne o hodinu sa vynárame na asfaltke pred Bielym krížom a dávame si malú obedňajšiu prestávku. Pali sa zarozpráva s pani, ktorá vedie na vodítku obrovského ridgebacka. A vedľa neho je druhý, presnejšie druhá. Hrozivý párik. Našťastie miznú v diaľke, takže prechádzame na žltú značku a mierime späť do Neštichu. Cestou nás Pali poúča, čo znamená termín boží muka. Prechádzame okolo dvoch božích mukov a pri tzv. svätom za dedinou opäť stretávame skupinu s dvomi obrovskými psiskami. Pali sa znovu prihovára spomínanej dáme (mimochodom bývalá Klaudikina kolegyňa) a je rozhodnutý, že milého psíka pohladí. Milý psík sa stiahne dozadu a vydá medvedie zavrčanie. Pali posmutnie a keď jeho známa hneď nato psiska púšťa z vodítka, očividne zdrevenie. Pani však tvrdí, že pes nám nič neurobí, len nesmieme dvíhať ruky, zvyšovať hlas, robiť prudké pohyby a hlavne sa nesmieme ani trochu báť. Odvážne teda stojíme ako pribití, kým si nás všetkých neoňuchá. Matúš sa mu zdá najpodozrivejší, oňucháva ho až za ušami. Potom si povie, že sme OK a uteká do lesa. Kývame mu a je nám ľúto, že odchádza iným smerom.
Naša pätica pokračuje popri zrúcanine Biely kameň späť na parkovisko. V zdraví sme došli, lúčime sa a želáme si pekný zvyšok víkendu. Dovidenia na ďalšej túre.

Čestný paroh Mladého srnca: Matúšovi. Bol s nami na výlete prvý raz, nevadil mu náš krížový výsluch a pri fajčení sa ohľaduplne držal bokom.

 

Vychádzka – nedeľa 11.11.2012, 10:00

Miesto stretnutia : Bratislava, Pod Červeným mostom

Trasa: Pod Červeným mostom – Klanec – Kačín – Za Kačínom – Snežienka – Železná studnička – Pod Červeným mostom

Prevýšenie: cca. 195 m

Trvanie: cca. 4 h

Účastníci: Vlado, Ľubka, Jerguš, Šimon, Jožko Ž., Magda, Klaudia, Erika, Filip, Milan, Jožko S., Danka, Ivetka, Eva, Zuzka, Laura, Mário, Tasso

Správa z cesty:

Okolo trištvrte na jedenásť prechádzame kruhovým objazdom pri Vojenskej nemocnici. Ivetka už stojí na zastávke a čaká na svoju kamarátku Evu. Hore na parkovisku vidíme Milana a Zuzku. Kým sa stihnem prezuť, prichádza tzv. Kukubus a vystupuje z neho celá Vladova rodina aj s obrovským huňatým psiskom. Na druhej strane cesty sa objavia Jožko Ž. s Magdou. Bežíme sa s nimi vyobjímať a za chrbtom nám prefrčia Jožko S. s Dankou, naši kamaráti z Košicov. Skupina sa nám utešene rozrastá, už prichádza aj Ivetka s Evou a za ňou sa valia Erika s po uši ozbrojeným Filipom. Na nohaviciach sa mu hompáľa zlovestný lovecký nôž a vo vrecku má nenápadne ukrytý bojový ďalekohľad. S takýmto zálesákom sa môžeme smelo postaviť aj medveďovi! Posledná prichádza usmiata Klaudika.
Je nás dosť. Po počiatočných problémoch s rozjazdom sa skupina dáva do pohybu a mieri na Klanec. Raz sa nám podarí zísť z cesty, ale bez problémov sa zorientujeme a pokračujeme žľabom, ktorý nás bezpečne dovedie späť na červenú. Na prvom vážnejšom stúpaní mi zazvoní telefón. Volá Ľubka, že Šimonovi sa ozvalo čerstvé zranenie a že to musia otočiť. Nakladá si Šimona na ramená a celá rodina solidárne zostupuje späť do východiskového tábora. Berú so sebou aj Tassa.
Pri Klanci sa zdržíme iba chvíľu, dáme si nejakú vodu a pokračujeme smerom na Kačín. Na čele kráča Laura a pevne nás drží na červenej, takže po nejakej hodine svižnej chôdze prichádzame k odpočívadlu na Kačíne. Vybaľujeme občerstvenie, hostíme sa, debatujeme. Klaudika hovorí o svojej novej robote v materskej škole a hneď aj profesionálne okrikuje Joža S., že si obliekol sveter naopak. Jožo S. okamžite prechádza do vzdoru a odmieta sa prezliecť. Sveter na hrudi sa mu čudne vydúva. Ivetke je zima a súri nás, aby sme sa pohli ďalej, voláme teda na Filipa, ktorý visí dole hlavou na blízkych preliezkach, a vraciame sa späť po asfaltke. Pôvodnú trasu si nechávame na inokedy, pretože je klzko a listnato a zostup po strmom zráze by opäť mohol skončiť elegantnými pádmi na zadok.
Cestou späť sme zabratí v príjemných rozhovoroch a ani sa nenazdáme a sme na Železnej studničke. Na sedenie vonku je pomerne chladno, takže sa zbytočne nezdržujeme a pod Klaudikiným vedením trielime popri jazerách a amfiteátri k parkoviskám. Lúčime sa, ďakujeme si za peknú nedeľu a rozchádzame sa. Najbližšia vychádzka nás čaká až v nedeľu po výročnom plese, dovtedy dovidenia.

Čestný paroh Mladého srnca: Filipovi. Bez problémov s nami zdolal celú trasu, na Kačíne si stihol zacvičiť na lanoví a nezištne sa staral o našu bezpečnosť. Dokonca aj ďalekohľad nám požičal a naučil nás, ako sa s ním narába.

 

Vychádzka – nedeľa 2.12.2012, 9:30

Miesto stretnutia : Stupava, aut. zastávka Obora

Trasa: Obora – Pajštún – Pod Kozliskom – Staré Hájne – Pod Kamenným vŕškom – Obora

Vzdialenosť: cca. 10,6 km

Prevýšenie: cca. 495 m

Trvanie: cca. 4:00 h

Účastníci: Zuzka, Pali, Klaudika, Laura, Mário

Správa z cesty:

O trištvrte na deväť nakladáme usmiatu a navoňanú Zuzku a mierime do Stupavy. Na zastávke Obora sme okolo štvrť na desať. Volám Palimu, ale nezdvíha. Zatiaľ sme tu iba my. Sadám si teda späť do auta, vonku je okolo nuly. Práve keď sa chceme vrhnúť na Zuzkine koláče, zazriem v späťáku Paliho červeného bleska. Zvítame sa, Pali mi samozrejme hneď pripomenie, aký som zlý, a čakáme na autobus z Bratislavy. Čo keby predsa niekto? Nikto, vážení, takže nakladáme plecniaky a ideme na Pajštún. Zuzkine koláče budú musieť počkať. Teraz sa nesú na chrbte a určite sa nadhadzujú a tlačia, možno by sme mohli trochu odjesť, aby mali viac miesta, nie? Zuzkina kamenná tvár prezrádza, že jej na osude koláčov vôbec nezáleží a že prišla naozaj iba kvôli radosti z pohybu.
Okolo trištvrte na jedenásť sme na Pajštúne. Je tu mimoriadne málo ľudí, okrem nás ešte dvaja páni. Výhľad mierne zahmlený, ale vidíme na Borinku, na Marianku, na Devínsku Kobylu aj na Dúbravku. Chvíľku nezáväzne konverzujeme, aby sme zamaskovali, že už by sme teda ochutnali aj z tých koláčov možno. Konečne sa vybaľujú! Makové (tie som mal pôvodne zatajiť, ale nedalo mi), lekvárové a jablkové. Moja narodeninová čokoláda sa proti takejto presile nedokáže presadiť, odkladám ju teda na horšie časy a vrhám sa na makovník, lebo krabicu drží v ruke Pali a vyzerá, že mu chutí. Trochu sa nám pri rozprávaní trúsi pečivo od úst, čo si povšimne párik červienok a motá sa nám pod nohami. Zakaždým, keď sa im ujde kus cestového okraja alebo plnky, odletia za hradby a o chvíľu sú naspäť. Mám podozrenie, že za hradbami stojí celý les od havranov až po vlky a všetci žerú Zuzkine koláče.
Po výdatnom posilnení (v jednotkách SI asi o polhodinu) sa vraciame pod bránu a pokračujeme smerom na rozdeľovník Pod Kozliskom (podľa Paliho pod klziskom). Pri lezeckej skale si uctíme pamiatku Borisa P.
Máme výborný čas a napriek tomu, že začína jemne snežiť, kráča sa nám veľmi dobre. Už sme ohovorili takmer všetkých klubistov, takže nastupuje háklivá téma politika. Zo začiatku sa točíme okolo neskorých 70-tych rokov. Pali vidí, že sa nemám veľmi čím zapojiť, tak skúša zaviesť rozhovor na tému hudby, avšak nedarí sa mu to. Ďalej sa hovorí o všelijakých Chruščovoch, Kennedyoch, Reaganoch, neskôr o Kažimíroch a Ficoch. Chvalabohu, že práve prichádzame do dediny, inak by sme určite vyriešili celosvetový problém mieru a dôchodkov a na budúci rok by sme si išli do Štokholmu pre Nobelovu cenu. Pri autách sa srdečne lúčime, ďakujeme si za peknú prechádzku a tešíme sa na ďalšiu v decembri resp. na kúpanie v Dunajskej Strede v januári. Ďakujeme aj tebe, pane, a odkazujeme ti, že môžeš kľudne snežiť, veď je zima.

Čestný paroh Mladého srnca: Klaudike. Chodí s nami pravidelne a máme ju radi.

 

Vychádzka – nedeľa 6.1.2013, 10:00

Miesto stretnutia : Bratislava, Rača, zastávka električiek Detvianska

Trasa: Rača – Rača, amfiteáter – Zbojníčka – Biely kríž – Rača

Vzdialenosť: cca. 11,8 km

Prevýšenie: cca. 350 m

Trvanie: cca. 3:50 h

Účastníci: Mišo, Janka, Miška, Janko, Ivan, Jarka, Hanka, Zuzka W., Roman, Zuzka V., Lucinka, Tomáš, Pali, Klaudika, Mário, Audrey, Dania, Jacky

Správa z cesty:

Pred desiatou prichádza na parkovisko pri Jednote v Rači naša ružinovská posádka. Hanka mi už volala, že sa pridá až na kruháči, volal aj Mišo, že už sú na mieste. Romanovci chystajú Lucinku na ťažký zimný výstup a mňa vysielajú zohnať ostatných ľudí. Schádzam na zastávku Detvianska. Nikde nikoho. Práve keď sa idem psychicky zosypať, objaví sa Tomáš na svojom striebornom blesku. Kým parkuje, objaví sa Michal s rodinou, zatiaľ bez rodičov. Tí prichádzajú o chvíľu zhora. Volám Palimu, nedvíha. Rozhodneme sa, že ešte pár minút počkáme a robíme dobre, pretože v húfe ľudí, ktorí vychádzajú z kostola, sa mihnú dve červené vetrovky a je to Pali s Klaudikou. Vyobjímame sa s nimi a pomaly sa vydávame na cestu.
Na kruhovom objazde nás čaká Hanka aj so Zuzkou W., ktorá je údajne chorá a tak s nami ide iba kúštik. Toto všetko sa dozvedáme na ostrovčeku pre chodcov v strede kruhového objazdu, ktorý má kapacitu asi sedem ľudí, takže prechádzame na chodník, aby sme v nedeľu ráno v Rači náhodou nespôsobili dopravný kolaps.
Prechádzame okolo zhoreného amfiteátra a Alpínky a po zelenej sa vydávame smerom na Zbojníčku. Začína jemne mrholiť. Ponúkam sa, že na chvíľku odnesiem Lucinku na krku, a robím zle, lebo sa mi radostne uvelebí na temene a tvári sa ako lovec mustangov. Hrdinsky obchádzame zľadovatené polia a vydýchneme si až po prestupe do cestovnej sedačky, ktorú má na šťastie na chrbte Roman.
Predtým, než nás Zuzka W. a Jacky opustia, si urobíme prvú skupinovú fotku.
Sme na Červenom kríži. Husto prší, preto sa dlho nezdržiavame a trielime ďalej smerom na Biely kríž. Ešteže máme so sebou Mišku, pretože nám vymýšľa kadejaké hry a nemáme čas myslieť na to, ako strašne prší a prečo sme si nezobrali rukavice a niečo na prezlečenie. Hráme napríklad hru, pri ktorej niekto povie slovo, ďalší ho zopakuje a pridá ďalšie slovo a tak ďalej a prehráva ten, kto si nezapamätá, ako veta vyzerala. Čiže naše vety postupne vyzerajú asi takto: Tomáš sa prechádza lesom, ktorý sa ale hrozne dymiac podchvíľou otáča smerom, ktorý niekto z nás možno ešte predsa len v takomto prípade ani…V tomto štádiu sa väčšinou dostala k slovu Hanka, ktorá zabila posledné slovo. Jednoducho dala vete botku.
Sme na Bielom kríži. Ukrývame sa pod prístrešok, pretože stále husto prší a sem tam už aj sneží. Je nula stupňov a Dania sa trasie ako osika. Asi sa teší na koláčky, určite to nie je tým, že je mokrá ako myš a stojí v mláke priviazaná o stĺp. Niektorí si kupujeme čaj, iní pijeme svoj prinesený, ponúkame sa koláčkami, sladkosťami a slaninou od Hanky. Výborná. Naraz Audrey začne prenikavo plakať. Najprv nevieme, čo sa deje, potom nám Janka vysvetľuje, že Mišo išiel do bufetu. Naozaj, Mišo vyšiel spod prístrešku a prešiel asi dva metre k okienku a Audrey ide odtrhnúť srdce, ako jej je za ním smutno. Ozajstná poctivá psia láska.
Opúšťajú nás Pali s Klaudikou a Hanka, Roman so Zuzkou a s Lucinkou sa tiež ponáhľajú. My ostatní pokračujeme svižným tempom po modrej smerom do Rače. Ostávame však na asfaltke, lebo cesta cez les vyzerá mimoriadne mazľavo. Janko napriek mokru a zime zaspáva Mišovi na chrbte a malá hlavička mu pôvabne ovísa nabok. Spí naozaj tvrdo, pretože z neho postupne opadávajú veci ako cumlík a šál, o ktorý mal pôvodne opretú bradu. Ešteže nás je toľko a že stíhame registrovať, čo mu padlo.
Sme na sídlisku, k autám je to kúsok. Lúčime sa, želáme si teplé vane naplnené po okraj a železné zdravie. Ďakujeme za hory, za vzduch aj za ľudí, pane.

Čestný paroh Mladého srnca: Všetkým deťom, ktoré zdolali výstup napriek nepriazni počasia a napriek nepohodlným krytým turistickým sedačkám. A špeciálne Miške za tvorivosť a hravosť.

 

Vychádzka – nedeľa 13.1.2013, 10:30

Miesto stretnutia : Parkovisko THERMALPARK Dunajská Streda, Gabčíkova cesta 237/38

Program: Bujaré kúpanie a čvachtanie, obed vraj k dispozícii v miestnej reštaurácii za prijateľné ceny.

Vzdialenosť: Bratislava – Dunajská Streda cca. 50 km

Vstupné: dospelý – 6,50 eur, dieťa – 3,50 eur

Trvanie: cca. koľko kto vydrží.

Účastníci: Ľubka, Tibor, Hanka, Soňa, Alo, Klaudia, Pali, Danka, Laura, Mário.

Správa z cesty:

O pol desiatej parkujeme pred Ružinovskou nemocnicou a vyzeráme Ľubku, Romana a Tibora. Zatiaľ ich nevidíme, ale kúsok od nás zastavuje podozrivý taxík s ešte podozrivejšou blondínkou na sedadle spolujazdca. Je to Ľubka, priatelia, ale je sama. Čo sa deje? Aha, tak Roman to nakoniec vzdal a Tibor prichádza z opačnej strany. OK, vyrážame chrúmajúc Ľubkine hojné zásoby čokolády.
Na parkovisku pred Thermal Parkom je živo, sú tam Alovci a Igorovci. Ako sa dozvedáme cez Igorove okno, on iba priviezol manželku a uteká domov variť. To je manžel! Aj ja chcem byť taký! Ale dnes ešte nie, máme navarené.
Presúvame sa do objektu, zakupujeme vstupenky a po nasadení neodolateľných kúpacích kostýmov vbiehame svižným krokom do areálu plavárne. Aha, lehátka nie sú zadarmo. Nevadí, priplatíme. S Laurou dostávame dve lehátka č. 42 a 43, akurát že každé sa nachádza v inej hale. Tak toto nie, dnes, keď máme 6. výročie sobáša? Nakoniec si vybojujeme lehátka č. 43 a 44, babičku, ktorá sa tam usalašila a nemala zaplatené, nechtiac hádžeme do bazéna, ale prežije to v poriadku, a konečne sa môžeme hodiť do vody aj my. Prechádzame postupne všetkými bazénmi od najstudenšej vody až po naozaj horúcu a čuduj sa svete, všetci naši kamaráti polihujú práve v tomto poslednom bazéne. Pridávame sa k nim a veselo džavoceme prevažne o našich ďalších kamarátoch, ktorí neprišli.
Za umelohmotným závesom je k dispozícii akási nekrytá vodná terasa, kde sa dá sedieť po krk vo vode a sem tam si ponoriť hlavu, aby mi neodmrzli uši. Chvíľu debatujeme s Tiborom a s Ľubkou a naraz sa pred nami vynára široko usmiata Paliho hlava a za ním Klaudikina. Tešíme sa novému prírastku a keďže Pali je športovo naladený, ideme si zaplávať von do studenšej vody.
Okolo jednej sa naobedujeme, ešte sa chvíľku čľapoceme a pomaly sa chystáme domov. Z ničoho nič sa objavila aj Danka, možno keby sme ešte chvíľku počkali, príde aj zvyšok klubu. Ale sme dohodnutí s Ľubkou a s Tiborom, tak okolo tretej dvíhame kotvy. Alovci aj s Hankou sú už podľa chýbajúceho auta preč, nasadáme tiež a rútime sa cez Šamorín do Bratislavy. V Petržalke sa lúčime s polovicou posádky a uháňame domov.
Ďakujeme, pane, že sme sa mohli takto dobre vyhriať, a dostali sme tip na výlet do Mošoňu, takže túto zimu možno stihneme zájsť aj tam. Dovidenia o týždeň.

Čestný paroh Mladého srnca: Tiborovi. Ako som sa až v plavárni dozvedel, nemá vodu až tak rád a napriek tomu s nami vydržal pekných pár hodín. Hanke. Obetavo sa vzdala nedeľného varenia a bez rodinnej podpory sa k nám odvážne pridala.

 

Vychádzka – nedeľa 20.1.2013, 10:00

Miesto stretnutia : Bratislava Dúbravka, aut. zast. Žatevná

Vzdialenosť: cca. 8,6 km

Trvanie: cca. 2:30 h

Účastníci: Klaudia, Pali, Laura, Mário.

Správa z cesty:

Pár minút pred desiatou pristávame na parkovisku na Žatevnej v Dúbravke. Je riadne nasnežené, ledva sa vhrabeme medzi ostatné autá. Kým sa prezúvam do zimných topánok a navliekam si snehuvzdorné návleky, volá Pali, že sa rútia autobusom a nech na nich počkáme. Čakáme, počúvame Korsakovho Čmeliaka (čo je inak mimoriadne zimná hudobná téma) a sledujeme bežkárov hrnúcich sa pomedzi domy smerom k Dúbravskej hlavici.
Pali s Klaudikou prichádzajú najbližším autobusom, zvítame sa s nimi, urobíme povinné úvodné foto a vyrážame do kopcov. Cesta je dobre prešliapaná, vidno, že na Bratislavu neobvyklá zima vytiahla do lesov veľa zvedavcov. Stretávame hlavne bežkárov, sem tam sa mihnú nejakí peší turisti, väčšinou so psami.
Kúsok za Dúbravskou hlavicou odbočujeme vľavo a pokračujeme smerom k Úzkemu lesu. Ideme pekne v rade, pretože náš úzky chodník lemujú z obidvoch strán bežkárskej stopy, sme medzi nimi beznádejne uväznení. Resp. môžeme to brať aj tak, že momentálne sú to naše mantinely.
Kúsok za Úzkym lesom odbočujeme do strmého kopca pod Devínskou Kobylou. Chvíľu sme mali obavy, že tade pred nami ešte nikto nešiel, ale našli sa nejakí nadšenci, takže úzky chodník je veľmi dobre vychodený. Na čele našej mini skupinky udatne vykračuje Klaudika a svižným tempom nás vyťahuje až na vrchol kopca.
Sme v cieli, mávame do nepreniknuteľnej hmly, keby nás náhodou predsa niekto sledoval, robíme si vrcholové foto a ponúkame sa dobrým teplým čajom. Zasnežilo nám ohnisko, takže opekanie sa dnes nekoná. Včera som mal meniny, tak častujem výdatnou horkou čokoládou.
Cesta späť vedie po odhrnutej asfaltke, konečne sa môžeme porozprávať aj tak, že na seba vidíme. Tento úsek je mimoriadne ľudnatý, zrejme práve kvôli tomu, že je pomerne priechodný. Pri Dúbravskej hlavici odbočujeme smerom na dúbravský štadión a o pár minút sme dole. Máme výborný čas, je presne jedna hodina. Lúčime sa s Palim a s Klaudikou a hrnieme sa k svokrovcom na obed. Ďakujeme, pane, že si nadelil a že si sa aj podelil.

Čestný paroh Mladého srnca: Klaudike. Takmer celú cestu išla na čele výpravy, udržiavala stabilné tempo a zachránila nás tak pred smrťou umrznutím v snehu.

 

Na bežkách po Karpatoch – nedeľa 27.1.2013, 10:00

Miesto stretnutia : Bratislava Železná Studnička, Pod Červeným mostom

Vzdialenosť: cca. 13 km

Trvanie: cca. 3:30 h

Účastníci: Klaudia, Pali, Jožko, Magda, Danka, Laura, Mário.

Správa z cesty:

S tými bežkami sme si to nakoniec rozmysleli. Nový sneh nenapadol a starý je zmrznutý a šmykľavý, povedali sme si, že pôjdeme pekne s ostatnými po vlastných. O desať desať sedíme na parkovisku Pri Červenom moste. O chvíľku prichádza Paliho červený blesk. Kým sa stihneme zvítať a vybozkávať, spod mosta sa vynorí Jožkova masívna postava s Magdou za pätami. Rútime sa im oproti. Jožko mi stihne pošuškať, že s nami nepôjdu na Kačín, že sa idú prejsť iba na Studničku k bufetom. Operatívne meníme trasu, aby sme mohli ísť spolu aspoň po bufety. Urobíme si úvodné foto a púšťame sa do ďalšieho nedeľného dobrodružstva.
Pri amfiteátri na Partizánskej lúke nás dobieha Danka. Našťastie nás videla od parkoviska, takže sa len pustila po našich stopách. Pokračujeme teda siedmi.
V družnom rozhovore si ani nevšimneme, že sme už na Studničke. Ponúkame Magdu, aby sa s nami ešte kúsok prešla. Súhlasí, kráčame teda ďalej smerom na Kačín. Približne po kilometri však Magda odhadla svoje sily za vyčerpané, robíme si teda rozlúčkové foto a Jožko s Magdou otáčajú späť.
Začína sa ochladzovať, Laura má ruky ako kusy ľadu.
Cestou sa zarozprávame s dvomi bežkármi a dostávame tip na ďalšiu túru, tzv. Písaný kameň niekde nad Kačínom. Ukladám tento nápad do archívu Mladých srncov a pokračujeme v ceste. Aha, srnka! Kde? Tam za tými smrekmi! Ahá, áno, tam uteká, jééj…
Na Kačíne sa posilňujeme čajom, koláčikmi a ovocím. Jablká sú studené ako psí čumák. Ale vitamíny a kalórie asi vydržali, lebo sa cítime celkom svieži. Danka si dáva cigaretu. Fuj, to je smrad. Fúúj, to je smrad! Smrad!!
Púšťame sa do dlhého zostupu späť k Červenému mostu. Opäť stretávame bežkárov, s ktorými sme debatovali cestou hore. Ešte raz si pripomíname Písaný kameň, tentoraz dostávame aj presné koordináty, určite to nájdeme.
Po hodinke zostupu a hromadnej toaletnej prestávke sa zhromažďujeme okolo Dankinho auta. Podáva sa čaj. Laura sa klepoce ako osika. Narýchlo sa teda lúčime, želáme si pekný deň a už aby bola plná vaňa. Dovidenia nabudúce.

Čestný paroh Mladého srnca: Magde. Mala dlhšiu turistickú prestávku, išla kúsok nad pôvodný plán a dokázala sa včas rozhodnúť pre návrat. Magda je správny chlap.

 

Výlet na Sakrakopec – nedeľa 3.2.2013, 10:00

Miesto stretnutia : Bratislava Rača, zastávka Detvianska

Trasa: Rača – Biely kríž – Sakrakopec a späť

Vzdialenosť: cca. 13,6 km

Trvanie: cca. 4:00 h

Účastníci: Mary, Jano, Juro, Jožko, Magda, Tomáš, Pali, Klaudia, Danka, Vierka, Hanka, Zuzka, Mariana, Laura, Mário, Jacky.

Správa z cesty:

Po Hankinej intervencii na stredajšom klube sa počet účastníkov vychádzky dramaticky zvýšil. Na zastávke v čase nášho príchodu už stoja Jano s Jurom, Jožko s Magdou a Mary. O chvíľu prichádzajú Danka s Vierkou, Tomáš a Pali s Klaudiou. Chvíľku ešte špekulujeme, či sa nevyvezieme autami až nad Raču, nakoniec víťazí radosť z pohybu a z čerstvého vzduchu a ideme pekne peši. Hanka, Mariana a Zuzka sa k nám pridávajú vyššie, sme teda komplet okrem Mary. Tá nás prišla iba pozdraviť a hneď aj utekala domov šetriť si nohy na ďalšie túry.
Je pomerne zima a fúka studený vietor, takže máme celkom slušné tempo. V rôznych meniacich sa kombináciách zabratí v rozhovoroch sa o hodinu a pol vynárame pri Bielom kríži. Keďže nikto nevie, kade presne cesta pokračuje, ideme so Zuzkou k bufetu a vypytujeme sa. Okolo svíň vpravo a po sivých značkách…to by sme mohli nájsť. Ešte skupinové foto a môžeme sa pustiť do zdolávania posledného úseku.
Cesta vedie dolu z kopca, je zasnežená a sneh je zmrznutý. Ide sa ťažko a spoza chrbta sa s nami lúčia Pali s Klaudikou a Vierka. Pozdravujeme aj Jožka s Magdou, správne predpokladáme, že to tiež otočia, ale sme hrdí špeciálne na Magdu, že s nami prešla až sem. Ostatní sa potkýname a šmýkame smerom k nešťastnému kopcu. O necelú polhodinku sme na mieste. Jednoduchý pomník obložený zvyškami z lietadla, ktoré vyzerajú ako zariadenie starého vodovodu. Hanka so Zuzkou zapaľujú sviečku, robíme niekoľko fotiek, obzeráme si okolie, posilňujeme sa keksíkmi a čajom. Smutné miesto, vietor hučí v korunách stromov a každú chvíľku padne dolu nejaká suchá haluz. Fúka nepríjemný severák.
Otáčame to smerom späť a z vrcholu Sakrakopca (ktorý mimochodom leží v doline) stúpame späť k Bielemu krížu. Na neoznačenom rázcestí sa rozhodujeme pre cestu vľavo. Nie je to tá istá cesta, ktorou sme prišli, ale spoľahlivo nás dovedie na asfaltku klesajúcu do Rače. Pokračujeme svižným tempom dolu do dediny.
Kúsok pred prvými domami sa od nás odpájajú Hanka, Zuzka, na smrť unavená Mariana a na dve až tri smrte unavený Jacky. Lúčime sa a v počte kusov šesť pokračujeme v únavnom zostupe. V Rači sa lúčime s Janom a s Jurom, neskôr s Tomášom a nakoniec prijímame pozvanie na záverečnú šálku čaju od Danky iba Laura a ja.
Tak. A je po výlete. Vytýčený cieľ sme dosiahli, naše telá aj duše pookriali (aj keď ku koncu niektoré telá už riadne pokrivkávali) a môžeme sa vrhnúť do ďalšieho pracovného týždňa. Ďakujeme, pane, máš to u nás ako vždy.

Čestný paroh Mladého srnca: Mariane. Ako prvoúčastníčka sa poriadne zaprela a vydržala celú (tor)túru. Hanke. Vymyslela túru, celú cestu sa rozdávala a na klube zabojovala za vychádzky ako také.

 

Výlet k Červenému domčeku – nedeľa 24.2.2013, 10:00

Miesto stretnutia : Lozorno, pod nádržou

Trasa: Lozorno – Rusniaky – Močiarna – Červený domček – Lozorno

Vzdialenosť: cca. 12,3 km

Trvanie: cca. 3:30 h

Účastníci: Miro, Laura, Mário.

Správa z cesty:

Deň pred výletom výdatne sneží a zároveň je pomerne teplo. Vyzerá to na riadny odmäk. Telefonicky sa dozvedám, že pôvodne sľúbení turisti neprídu kvôli počasiu alebo kvôli zraneniu. Nakoniec sa však ozve aspoň Miro, ráno nás nakladá pred Ružinovskou poliklinikou a uháňame smerom na Záhorie.
V Lozorne sme pár minút pred desiatou, stíhame sa akurát odfotiť a chvíľku sa poobzerať okolo jazera. Trpezlivo vyčkávame do desiatej, ale nikto ďalší neprichádza a preto nakladáme batohy na ramená a naberáme kurz východ. K zasneženým horám.
Zelenú značku však musíme kúsok za dedinou opustiť. Nie je prešliapaná a cez les sa ísť nedá, je podmočený a pri každom kroku sa zabárame až po členky do vody. Miro testuje pomerne nové vibramy, zatiaľ vyzerajú, že čo to vydržia.
Pokračujeme teda po asfaltke, ktorá nás určite privedie keď nie k Červenému domčeku, tak aspoň na žltú, ktorou sa máme vrátiť do Lozorna. Spoločnosť nám robí stádo srniek a nejaké tie dravce na oblohe. S Mirom sme pohrúžení v intenzívnej debate a Laura tichúčko cupká za nami.
Približne po hodinke chôdze spoznávame lúku s lesíkom uprostred. Áno, podarilo sa nám prísť k Červenému domčeku a máme dokonca pekelný náskok. Osviežujeme sa čajom, Laurinou bublaninou, ovocím, robíme foto v cieli výpravy. Naša ostražitosť po dosiahnutom navigačnom úspechu poľavuje a vyberáme sa po žltej značke medzi červenými pruhmi do zasneženého lesa. Cesta je zle prešliapaná, najlepšie sa ide po bežkárskej stope v strede. Chlácholím sa, že však tento rok ju už aj tak nebudú potrebovať. Kým máme Červený domček na dohľad, niekoľkokrát ešte padne návrh na návrat po rovnakej ceste. Pokračujeme ďalej a pochod je čoraz náročnejší. Menej rozprávame, šetríme sily. Laura sa nenápadne prebojúva do čela, ťahá stopu a kašle na vodu, lebo vraj má nohy mokré minimálne po kolená.
Nerozprávame. Je hrobové ticho, sem-tam niekto potichu zanadáva. Keď sa cesta začne stáčať zlým smerom, uchýlime sa k poslednej možnosti záchrany, k mape. To snáď nie je možné! Sme úplne zle. Pri Červenom domčeku sme mali ísť inakadiaľ. Ale…aha…keby sme skúsili ešte kúsok tadeto, tak by sme sa mali dostať na pôvodnú trasu…takto nejako asi vyzerá posledný zápis v denníku zmrznutého turistu.
Ale áno, z lesa naľavo sa pripája žltá, ktorou sme mali zísť do dediny! Sme zachránení! Vchádzame do chatovej oblasti nad lozornskou nádržou, značka nás vedie popri rozľahlom vinohrade. Od jazera stúpa hustá hmla, vidíme vlastne iba zasneženú bielu lúku a nad ňou bielu hmlu. Čiže nevidíme nič len bielu machuľu. Môžem ísť pokojne na záchod, viditeľnosť je približne 10 m.
Keby sme teraz podľa mapy zišli k jazeru, pravdepodobne sa po hrádzi dostaneme k autu. Áno, podarilo sa a už sa aj vezieme domov. Mirove auto je rýchle a vykúrené, o pár minút sme v Ružinove. Pred OC Retro sa lúčime a rútime sa domov jesť a vyhriať. Ďakujeme, pane, dnes to bolo ťažšie, ale podarilo sa.

Čestný paroh Mladého srnca: Mirovi. Krásne nás odviezol, vydržal neľudské podmienky a nechal sa dvakrát odfotiť.

 

Kúpanie v Mošoni – nedeľa 10.3.2013, 10:00

Miesto stretnutia : Kúpele Mosonmagyaróvár, Kolbai u. 10

Vzdialenosť: cca. 42 km (spolu 84 km)

Účastníci: Zuzka, Milan, Ľubo, Anka, Mariana, Danka, Mary, Pali, Klaudia, Magda, Laura, Mário.

Správa z cesty:

Pár minút pred pol desiatou zastavujeme za Milanovou fábiou. Milan ostal z pôvodne plánovanej štvorčlennej posádky sám, navrhujeme mu teda, aby nechal auto na hranici a zviezol sa s nami. Súhlasí. Volá Mariana, stojí pár stovák metrov pred nami už na území Maďarska. Ale ona vie po maďarsky, takže sa o ňu nebojíme. O chvíľu prichádzajú Ľubo s Ankou a môžeme sa pohnúť do cudziny.
Naša kolóna víťazne vchádza do mesta Mosonmagyaróvár pár minút pred desiatou. V rýchlosti si nájdeme čo najlacnejšie parkovanie a utekáme si kúpiť lístky, lebo vraj sa rýchlo míňajú ležadlá a človek by potom musel celý deň buď plávať alebo smutne postávať pri bazéne. Našťastie sa dozvedáme, že Danka, ktorá s Mary a s dvomi kamarátkami dorazila pred nami, nám rezervovala 15 ležadiel. Keďže nás je len sedem, máme každý po dve a jedno je do rezervy, keby nám bolo málo.
V kúpeľoch je po zbežnom odhade 5 bazénov, z toho jeden krytý a dva polokryté. Samozrejme ich vyskúšame všetky, najviac sa nám páči v tom najteplejšom. Niežeby sme neradi plávali v studenej vode, to nie. Nie, to rozhodne nie. Určite nie.
Po druhom návrate do najteplejšieho bazéna stretávame Paliho s Klaudikou a Magdu. Teda, to je ale radosti! Trochu sa stratili v meste a prišli neskôr, ale to nevadí. Práve naopak. S Palim sa hneď presúvame do plaveckého bazéna a dávame si nejakého toho kraula a nejaké tie prsia.
Keď sme pri tých prsiach, tak máme práve čas obeda. Prechádzame do reštaurácie a dávame si kráľovské porcie z rozličných maďarských špecialít. Najväčší úspech má maďarský guláš s ryžou.
Ešte sa pár hodín počľapoceme a pomaly sa trúsime domov. Ostávajú iba najodolnejšie ženy, t.j. Danka, Mary a Mariana. V čase uzávierky tohto príspevku nemáme žiadne správy o tom, či sa nerozvarili, ale pravdepodobne to prežili a sú ešte krajšie ako predtým.
Sme príjemne oťapení a mierime do Bratislavy. Pane, ďakujeme, že si sa o nás opäť príkladne postaral.

Čestný paroh Mladého srnca: Danke. Odvážne obsadila 15 ležadiel, pričom na ne narozkladala pravdepodobne celý obsah kabelky, inak si to neviem predstaviť. Mariane. Vyznamenala sa ako excelentná tlmočníčka pri nákupe vstupeniek aj pri nákupe jedál.

 

Vychádzka – nedeľa 17.3.2013, 10:00

Miesto stretnutia : Horáreň Topoľové

Trasa: Horáreň Topoľové – Kalinkovská horáreň – Horáreň Bajdel – Horáreň Borové – Horáreň Topoľové

Vzdialenosť: cca. 7 km

Účastníci: Ľuboš, Miro, Tomáš, Laura, Mário.

Správa z cesty:

O pol desiatej nám zvoní Tomáš, nasadáme do auta a presúvame sa do lužných lesov pri Biskupiciach. Na zastávke v Lieskovci nečaká nikto, takže ideme až k horárni. Sme prví. O chvíľu volá Ľuboš, že počká ešte pár minút v Lieskovci, tak nech mu neutečieme. Medzitým prichádza Miro. Kým čakáme na Ľuba, príde nás privítať miestny kocúr a len tak z dlhej chvíle preputuje našimi náručiami, až ho už nakoniec nemáme komu podať, tak ho nenápadne odložíme späť na zem. Prichádza Ľubo, robíme si úvodné foto a vrháme sa do lesov.
Snežienky sú všade naokolo. Zo začiatku pri každom novom láne ochkáme a nadchýname sa, potom ich už začíname brať ako samozrejmosť. Sú všade. Všade! Ľubo nás okrem toho zásobuje všelijakými lesnými lahôdkami typu planá pažítka alebo cesnak medvedí. Zdvorilo ochutnávam a o chvíľku začínam smrdieť ako špajza po zabíjačke. Laura sa potichu presúva o krok dopredu.
Miro s Tomášom v družnom rozhovore určujú pekelné tempo, Ľuboš ich párkrát z posledných síl okrikuje, ale neúspešne. Hovorí teda menej a o to viac dýcha. Na chvíľku sa odpájame od pôvodnej trasy, pretože chceme podľa náučnej tabule zistiť, čo to tu rastie za kvietie. Náučná tabuľa však práve o tomto druhu vytrvalo mlčí. Pokračujeme teda ďalej popri kanáli.
Labute, snežienky, bahniatka, topole, snežienky, zase snežienky…Vychádzame na hrádzu. Je mimoriadne veterný deň, v lese sme to tak necítili. Dunaj vyzerá ako zablatené more, vlny sa prelievajú po brehu a pobrežný porast sa rytmicky ohýba v páse. Pekný, rozbúrený pohľad.
Stáčame sa späť k horárni Topoľové. Pri starej hruške stretávame trojicu z JAS klubu z Hraničnej. Prišli neskorším autobusom a Ľuboš v Lieskovci sa ich už nedočkal. Trochu nás to zamrzí, ale nakoniec si zaželáme pekný deň a pokračujeme každý svojím smerom. My sme nakoniec zišli z pôvodnej trasy, mali sme sa vrátiť z úplne inej strany, tak nás Ľubo ešte trochu povodí po lese. Vynárame sa pri horárni Topoľové z druhej strany. Sme v časovom limite, videli sme snežienky a prežili sme pekný deň na čerstvom vzduchu. Lúčime sa a rozchádzame sa do domovov. Ďakujeme, pane, nabudúce poprosím trošku lepšie komunikovať navzájom.

Čestný paroh Mladého srnca: Ľubovi. Ujal sa úlohy sprievodcu po lužných lesoch, poukazoval nám tajné skratky a podelil sa o vedomosti.

 

 

Vychádzka – nedeľa 7.4.2013, 10:00

Miesto stretnutia : Bratislavská hrádza na petržalskej strane, bufet Vyza

Trasa: Bufet Vyza – Bufet Obrátka a späť

Vzdialenosť: cca. 9,2 km

Účastníci: Peter, Ivan, Milan, Janka, Tomáš, Laura, Mário.

Správa z cesty:

Pár minút pred desiatou parkujeme pod hrádzou. Prvý raz v tomto kalendárnom roku si obúvame korčule, stále nám celkom sedia. Neistými pohybmi sa dohrabkáme na hrádzu a zo spodnej cyklistickej cesty nám niekto máva. Áá, Milan s Jankou na bicykloch. Zvítame sa a ideme po hrádzi kúsok späť k bufetu Vyza, kde by nás mal čakať zvyšok výpravy.
Postávajú tam nejakí dvaja neznámi páni, obzeráme sa teda ďalej. Aha, však jeden z tých neznámych pánov je Ivan, len je zamaskovaný na nepoznanie. Druhý neznámy pán je Peter, je s nami dnes prvý raz, ale okamžite sa zoznamujeme a spoznávame. Peter je športovec od pohľadu, výborne zapadá do partie.
Posledný prichádza Tomáš na staručkom favorite s vyfučanými gumami. Dávame mu ich trochu do poriadku a keďže to vyzerá tak, že nikto ďalší už nepríde, robíme si úvodné foto a vyrážame smerom na juh. Jednohlasne schvaľujeme môj návrh na rozdelenie skupiny na cyklistov a korčuliarov, napriek tomu sa však držíme spolu. Cyklisti síce sem tam nadhodia, že keby ešte trošku spomalili, tak sa zvalia na bok, ale podľa mňa žartujú a určite sú radi, že sa nemusia hnať tridsiatkou až do Vojky, ale môžu pekne pomalinky rýchlosťou 16 km/h prísť k bufetu Obrátka a dať si tam teplý mätový čajík.
Tomáš robí zhrnutie prvej polovice našej trasy približne týmito slovami: „Toto je všetko? Kde je konflikt!? Kde je výkon?!?  Kde je prekonávačka?!?“ Previnilo chrúmeme čokoládu a Ivanove cukríky.
Na spiatočnej ceste sa nám opiera do tvárí protivietor, a preto prijímame kolektívne rozhodnutie, že najlepšie bude, keď pustíme do čela skupiny Janku s Laurou. Priemerná rýchlosť klesá na 10 km/h. Janke po dvoch kilometroch tak skrehnú ruky, že sa odpája od zvyšku skupiny a vyráža do tiahleho úniku. Za zákrutou si však uvedomí, že jej ukrutne chýbame a pokorne sa vracia do pôvodnej roly rozrážača vzduchu. Laura sa otriasa vďačnosťou.
Sme pri bufete Vyza, príjemne vyštípaní a nepríjemne vyzimení. Korčuliari a Ivan sa odpájajú a nasadajú do vozidiel, cyklisti pokračujú smerom do Petržalky po dolnej ceste. Menej tam fúka. Z cesty ešte zahliadneme, že Janka je opäť v tiahlom úniku.
Pane, ďakujeme za statočnosť a obetavosť, ktorou si nás dnes štedro obdaril. Neboj, s rokmi ti to raz všetko vrátime.

Čestný paroh Mladého srnca: Petrovi. Odvážne prišiel do novej partie a okamžite sa udomácnil. Vitaj v klube.

 

Vychádzka – nedeľa 14.4.2013, 10:00

Miesto stretnutia : Devín, parkovisko pod hradom

Trasa: Devín, hrad – Pod Devínskou Kobylou – Rovnica (Sandberg) – Bočná cesta – Devínska Kobyla, rázc. – Úzky les – Devín, hrad

Vzdialenosť: cca. 9,9 km

Účastníci: Daniela, Pali, Števo, Jožo, Danka, Tomáš, Laura, Mário, Rony.

Správa z cesty:

Pár minút pred pol desiatou nakladáme Števa pred Malou scénou. Na parkovisko pod hradom prichádzame so štvrťhodinovým predstihom. Zdá sa, že sme prví. Prvému nutkaniu dať si kofolu odolávame z vlastnej vôle, druhé nutkanie zruší zatvorený bufet. Sedíme teda pri stole a čakáme.
Na parkovisko vchádza červený Volkswagen a vezie za volantom Paliho. Tesne za ním sa objavia Jožko s Dankou, o chvíľu sa prirúti Tomášov strieborný Opel. Vystúpia z neho Tomáš a akási roztrasená biela ovečka. Tomáš nám vysvetľuje, že to je jeho starý pes Rony, ibaže ho svojpomocne ostrihal. Pohľad mi mimovoľne zablúdi k Tomášovej hlave.
Posledná prichádza Daniela. Počkáme, kým si zapáli cigaretu, aby sme sa mohli odfotiť. Do záberu si ju však so sebou nezoberie. Robíme si zo tri úvodné fotky a vyrážame po modrej smerom na Sandberg. Vyšlo nám prekrásne počasie, prvý naozaj teplý a slnečný deň za posledného hádam aj pol roka. Lesy sú plné ľudí a kvietia, pod nohami máme koberce hlaváčikov jarných, pečeňovníkov, prvosienok, poniklecov a snežienok. V tráve každú chvíľu zašuchoce jašterica, niektoré sa dokonca začínajú driapať do konárov nízkych kríkov. Určite sa raz naučia aj lietať. Popri ceste alebo aj priamo na chodníku sa pária čierne chrobáky. Zdvorilo sa pozeráme radšej jeden druhému do očí a opatrne našľapujeme, aby sme niekomu omylom nestupili na ohanbie.
Ešte prechod cez Weitov lom a sme na Sandbergu. Usádzame sa na lavičke s výhľadom na Moravu a na Rakúsko, fotíme, kŕmime sa, napájame Ronyho. Po výdatnej prestávke pokračujeme ponad Sandberg. Zle odbočíme na žltú a vraciame sa ponad Weitov lom, čím si ušetríme asi pol hodinku cesty lesom a štvrťhodinku návratu cez dedinu k autám. Na parkovisko teda prichádzame okolo jednej. Lúčime sa s Danielou a s Palim a na radu Daniely si ideme dať obed do reštaurácie Pod dubom v Petržalke. Dojmy z obedu sú však naozaj zlé, pravdepodobne sa sem už nikdy nevrátime.
Pane, ďakujeme za ochrannú ruku, ktorú nad nami stále držíš, aj za pokoru, ktorú nás nútiš v sebe pestovať. Dovi nabudúce.

Čestný paroh Mladého srnca: Ronymu. Celý deň mu robili zle a napriek tomu nás má rád.

 

 

Cyklovychádzka – víkend 4.-5.5.2013

Miesto a čas stretnutia : Bratislava, Jurki pumpa pod Prístavným mostom, sobota 4. mája 2013, 9:00 hod.

Trasa: Bratislava – Veľký Meder, v nedeľu návrat do Bratislavy

Vzdialenosť: cca. 70 km tam a 70 km späť

Účastníci: Ľubka, Milan, Dežo, Goro, Palo, Elenka, Laura, Mário.

Správa z cesty:

Pár minút pred deviatou prichádzame na Jurki pumpu. Nikde nikoho. Natierame sa opaľovacím krémom, medzitým prichádza Milan. Kým sa stihneme zarozprávať, prichádza Dežo s vojenským spacákom zabaleným na nosiči. Dámy a páni, dobrodružstvo začína. Ešte čakáme na Ľubku, robíme si úvodné foto a vyrážame smerom na východ.
Vyšiel nám nádherný deň, slnko pečie ako besné, vietor nás jemne ženie do chrbta. Máme pomerne svižné tempo, do desiatej máme za sebou 20 km a robíme si prvú prestávku. Miesto sme si zvolili veľmi nešťastne, pretože pár metrov od nás trčí z vody mŕtvola a policajti práve ohradzujú priestor pruhovanou páskou. Dívame sa radšej na opačnú stranu. Volá Goro, že nás príde pozrieť na motorke.
Pokračujeme ďalej, míňame Šamorín a stojíme v Kyselici. Zhadzujeme zo seba posledné zvyšky teplého odevu, pretože je naozaj teplo. Pár minút po dvanástej sme v Gabčíkove. Obed si dávame z vlastných zásob, miestny bufet je zásobený hlavne mastnými jedlami typu klobása a hamburger. Po miernom blúdení sa vraciame späť na hrádzu a pokračujeme smerom do Kľúčovca. Príroda je tu mimoriadne pekná, dunajské ramená sa prepletajú pomedzi osiate lány, sem tam preletí nejaký dravec, kormorán, alebo nám pod nohami presviští užovka. Dávame si ešte jednu prestávku na oddych a prichádzame do cieľa.
Z rybárskej osady nám kýva Elenka, Palo a Goro. Statok je obrovský. Dve malé jazierka plné rýb, dom, hospodárske budovy, roľa, trávnik, karavan…Palo nám vysvetľuje, že ho to tu baví a že pomaličky dáva zanedbané hospodárstvo do poriadku. Nie je tu elektrina ani pitná voda, čistá divočina.
Napchávame sa výborným hovädzím gulášom, debatujeme o všeličom možnom. Po výdatnom jedle zostavujeme bojový plán presunu do termálneho kúpaliska vo Veľkom Mederi. Pánsku posádku vezie Palo, dámsku zase Elenka. V kúpeľnom areáli je veľmi živo, stánky, reštaurácie, dokonca živá hudba. Prezliekame sa do plaviek a rútime sa do bazéna s horúcou vodou. Uaááá! To je bomba! Polihujeme vo vode, nechávame sa masírovať  vírivými prúdmi, prechádzame sa po okolí, skúšame tobogany…Tri hodiny ubehnú ako termálna voda a je čas na návrat. Do osady prichádzame tesne pred zotmením, tak stihneme akurát rozostlať. Oheň dávno horí, špekáčiky sú nastoknuté na paliciach, stačí zobrať, opiecť a zjesť. A veru sa nedáme dvakrát núkať.
Večer však zďaleka nekončí. Máme ešte pripravenú hudobnú smršť v podaní dvoch gitaristov a jedného mobilu. Sily sú vyrovnané, resp. dvaja gitaristi sú na jeden mobil vo výraznej morálnej prevahe. Kultúrnu vložku zakončujeme muránskou hymnou a pomaly sa rozchádzame do postelí.

Ráno je tiché a čarovné. Milan fotí, psík Maxi breše, Elenka sedí pri vode a medituje. Palo od rána behá, umýva riad, chystá čaj. Kým sa dáme trochu do poriadku, zajeme si opekaných chlebov vo vajci a vychystáme sa na cestu, je presne deväť hodín. Vyrážame.
Vietor k nám tentoraz vôbec nie je milosrdný, fučí nám rovno do tvárí a priemerná rýchlosť klesá približne o štyri kilometre za hodinu. Chlapi idú popredu a rozrážajú vzduch, preto sú aj oveľa zamĺknutejší ako obyčajne. Zato dievčenský džavot neustáva.
Milan navrhuje návrat pozdĺž pravého brehu Dunaja, v Gabčíkove teda prechádzame cez most a po krátkej prestávke pokračujeme do Vojky. Okolo jednej sme tam a zastavujeme sa v miestnej reštaurácii na obede. Chutné, ceny primerané. Ako sa tak chystáme k návratu na hrádzu, zbadáme pri stolíku blízko vchodu dve veľmi známe tváre. Aha, Elenka s Palom! Teda, to je stretnutie! Dlho sa však nezdržujeme, lebo cesta ďaleká. Najbližšiu zastávku máme pri kanáli hotela Divoká voda. Práve prebiehajú akési preteky kajakov, mládenci jeden za druhým zdolávajú bránky, krútia sa vo vlnách, oháňajú sa pádlom na všetky strany.
OK, poďme ešte kúsok. Dole pod hrádzou už až tak nefučí, ale sme riadne uťahaní. Endorfíny sme dávno minuli a ťažký fyzický výkon nám zväzuje jazyky aj myšlienky. Načo sme sa na takúto cestu dali? Nebolo by lepšie ostať doma a kukať telku? Rozhodne sme sa mali lepšie pripraviť, lepšie obliecť, lepšie natrieť, lepšie…
Pred čističkou sa odpája Milan. Má to domov asi dva kilometre. Závidíme mu, až sa trasieme. Dva kilometre?!
Ďalšia zastávka je pod Prístavným mostom. Opúšťa nás aj Dežo a mieri do Vrakune. V trojici sa po prepchatej hrádzi rútime (no, to je možno trochu silné slovo) k mostu Lafranconi. Podarí sa nám dostať sa na druhú stranu a po niekoľkých križovatkách zastavujeme pred Lídlom v Karlovke. Lúčime sa aj s Ľubkou. Šup, ešte päť kilometrov a sme doma.
Pane, ďakujeme ti za počasie, za krásnych ľudí a za vytrvalosť, ktorou si tentoraz naozaj nešetril.

Čestný paroh Mladého srnca: Palovi a Elenke. Prvotriedne sa o nás postarali a mali sme sa u nich ako ich malé prasiatko Ping-Pong.

 

Cyklovychádzka – víkend 12.5.2013

Miesto a čas stretnutia : Bratislava, pod mostom Lafranconi na petržalskej strane

Trasa: Bratislava – Hainburg – Schloss Hof – Devínska Nová Ves – Devín

Vzdialenosť: cca. 50 km

Účastníci: Ľubka, Zuzka, Jožo, Laura, Mário.

Správa z cesty:

Rútime sa z dúbravského kopca, trochu meškáme. Pred Lídlom v Karlovke stoja Ľubka so Zuzkou a radia staršiemu manželskému páru, ako sa dostane na petržalský štadión. Aby sme zakryli, že meškáme skoro štvrťhodinu, okamžite im začneme radiť tiež. Manželský pár chvíľu chápavo prikyvuje, potom úplne bezradne rozhodí rukami, zaželá nám pekný výlet a zmizne v aute.
Mierime k mostu Lafranconi. Volá Jožo, že je pod mostom a bude chvíľku meškať. Upokojujem ho, že nebude jediný. Na petržalskej strane mosta na nás nikto nečaká, vyzerá to teda, že nás bude päť. Jožo si ešte na kolene opraví brzdu na svojom profesionálnom pretekárskom stroji a vyrážame smerom k hranici. Je škaredé počasie, zima, fúka ostrý protivietor a sem tam padne aj nejaká tá kvapka. Z plných pľúc vyspevujem, aby som nás motivoval k radosti, ale vietor je silnejší, utŕha mi slová od pier a nesie ich kdesi hore.
Vo Wolfstahle si Jožo dofukuje bicykel, potom pokračujeme bez zastávky až do Hainburgu. Na nábreží si dávame niečo medzi desiatou a obedom, trošku debatujeme o seriáloch a o všeličom, čo nám príde na rozum.
Cesta cez most je nepríjemná, zase fučí. Na chvíľku sa schováme medzi stromy na hrádzi, potom sa však vynoríme na holom poli a vietor je tu zas. Presviedčam členov výpravy, že len čo sa stočíme doprava, bude nám fúkať do chrbta. Pokračujeme ďalej rovno. Cyklistická cesta sa mení z asfaltky na štrkovicu a Jožove galusky sa zatnú, že tade nejdú ani bohovi. Baby teda pokračujú ďalej samé a my s Jožom to obchádzame po ceste pre autá. Nakoniec sa zídeme až pred bránami Schloss Hofu.
Jožo navrhuje prestávku na kávu v miestnom hostinci u princa neviemakého. Oddych je dobrý nápad, je už pol druhej, usádzame sa teda na terase a objednávame nejaké kávy, palacinky a iné dobroty. Palacinky sú naozaj chutné a Zuzka chváli aj kávu. Chvíľku si ešte posedíme, Jožo sa prezlečie. Téma sa zrazu celkom nečakane zvrtne na uvádzanie dospievajúcich detí do života. Najviac skúseností v tejto oblasti má prekvapivo Ľubka. Počúvame teda s otvorenými ústami, až kým nám ich nezapchá vlastnoručne pečenou bábovkou.
Počasie sa napodiv veľmi umúdrilo, ale nie až natoľko, aby sme sa chceli ešte dve hodinky ponevierať po záhradách Schloss Hofu. Nakŕmime teda ovečky a ideme pomalým tempom smerom k mostu Chucka Norrisa, potom Márie Terézie a nakoniec Slobody, ako sme sa dočítali na samotnej konštrukcii (stále ide o ten istý most). Most je pekný a je z neho príjemný výhľad na zákruty Moravy. Šéf výpravy je však k týmto estetickým zážitkom mimoriadne chladný a ženie nás neľútostným tempom až k Devínu. Chvíľku sa vydýchame, obídeme hrad a po ceste pre autá sme o pár minút pri Riviére. Robíme si záverečné foto, lúčime sa najprv s Jožom, potom so Zuzkou a nakoniec aj s Ľubkou.
Pane, ďakujeme za pekný výlet, za škaredé počasie aj za pekné počasie a za to, že sa môžeme tešiť na budúce výlety.

Čestný paroh Mladého srnca: Ľubke za poučnú prednášku o výchove a za bábovku.

Cyklovychádzka –2.6.2013, 10:00

Miesto: Devín, parkovisko pod hradom

Trasa: Devín – Devínska Nová Ves – Marchegg  a späť

Vzdialenosť: cca. 30 km

Účastníci: Peťo, Tomáš, Laura, Mário.

Správa z cesty:

Ráno výdatne prší. Píše Zuzka, že s nami nejde, odpisujem jej, že pravdepodobne nejdeme ani my. Presne o deviatej však dážď poľaví a tak sa vydávame po mlákach a v drobnom mrholení do Karlovky a odtiaľ do Devína.
Na parkovisku v Devíne na nás čakajú Peťo s Tomášom, obidvaja prišli autom a práve vykladajú svoje bicykle, zhodou okolností majú obidvaja favority. Tomáš si ešte dofúka gumy a keďže sa nikto ďalší nerúti, vyrážame smerom na Devinsku Novú Ves.
Morava je vyliata na všetky strany a časti spodnej cyklistickej cesty sú neprejazdné, ideme teda po ceste pre autá. Chvíľku sa zastavíme na moste Slobody a prezeráme si zaplavený kraj. Morava je dva až trikrát taká široká ako býva normálne, pod vodou sú okolité lesy a polia takmer až po záhrady Schloss Hofu.
Pri zadnej bráne do zámockého areálu si robíme prestávku na fotenie a na malú desiatu. Potom pokračujeme smerom na Marchegg s malou zastávkou pri dostihovom areáli. Na dráhe premávajú krásne udržiavané koče ťahané koňmi s elegantne oblečenými majiteľmi na kozlíkoch či na laviciach pre cestujúcich. Zaujímavé podujatie. V pozadí hrá vojenská dychovka, naladíme sa teda na jej rytmus a rozbehneme sa dolu z kopca do Marcheggu.
Tichá dedinka, pekné domy aj predzáhradky. O pár minút sme pri vstupe do rezervácie bocianov. Nie je tu žiadny strážnik ani rampa, dotlačíme teda bicykle do areálu a STAROSTLIVO ICH VŠETKY ŠTYRI POZAMYKÁME. Počuli sme totiž, že v Rakúsku sa strašne kradne. Berieme si so sebou dôležité veci ako mobily a doklady a ideme sa pozrieť na rozhľadňu. Cesta je však zaliata vodou, po dvadsiatich metroch sa teda otáčame a vraciame sa k STAROSTLIVO POZAMYKANÝM BICYKLOM.
Je tam ešte jedna cyklistická partia zo Slovenska, ktorá sa celoročne venuje pozorovaniu vtákov a výletom do prírody. Ich šéf nám ponúka nejaké materiály a ukazuje nám ďalekohľad na statíve, v ktorom má zaostrené hniezdo s bocianicou a s mladými. Mladé nevidno, iba keď niektoré vystrčí malú bielu hlavu.
„Aha, orliak! Orliak morský!!“
Všetci sa pozrieme smerom, ktorým ukazuje, ale kým sa jeho nadšenie stihne na nás preniesť, dravec je mimo dohľad. Vraciame sa späť k ďalekohľadom. Keď sa nám zazdá, že už sme videli všetko, čo sa vidieť dalo, vyberáme sa ešte jednou cestou do vnútra rezervácie. Opäť nás zastavuje vysoká voda, vraciame sa teda k STAROSTLIVO POZAMYKANÝM BICYKLOM a pomaly nasadáme na spiatočnú cestu.
Ideme veľmi príjemným tempom, stihneme si obzrieť výkon chrta na rýchlostných závodoch a prechádzame späť na slovenský breh Moravy. Ešte dve tri nervózne zatrúbenia a sme pod devínskym hradom. Dáme si kofolu, chvíľu podebatujeme a rozchádzame sa svojimi smermi. Pod hradom stavajú protipovodňovú bariéru, voda je naozaj vysoká.
Pane, ďakujeme ti za vieru, ktorú k tebe neustále prechovávame, lebo inak by sme určite ráno zaliezli do postelí a pozerali telku.

Čestný paroh Mladého srnca: Máriovi za opravu Tomášovej pumpy. MacGyver by sa mohol učiť.

 

Túra –9.6.2013, 6:30

Miesto: parkovisko pred Lídlom, Karlova Ves

Trasa: Lackenhof – Kleiner Otscher – Otscher  a späť

Vzdialenosť: cca. 188 km od Bratislavy, dĺžka túry cca. 13,06 km

Účastníci: Jožko, Julka, Zuzka, Monika, Milan, Laura, Mário.

Správa z cesty:

Na parkovisku pred Lídlom je živo. Prichádzame o niečo neskôr, tak aby sme sa nemuseli cítiť previnilo, utekáme ešte kúpiť diaľničnú známku a niečo na pitie. Spravodlivo delíme posádky do áut a vyrážame smerom na Kitsee. Kúsok za hranicami Jožo tankuje, jeho šetrnosť by sa však viac oplatila niekde ďalej od hraníc. Zvyšok cesty ideme bez zastávky a vďaka Milanovi a GPS, ktoré pevne zviera v rukách, parkujeme pred pol desiatou na parkovisku pod malým Otscherom.
Vydaril sa nám mimoriadne pekný deň a nie sme v lese sami. Zo začiatku sa predbiehame s miestnymi turistami, ktorí idú tým istým smerom ako my. Obchádzame kus trasy zahradený výstražnou bielo-modrou stuhou a po malej obchádzke sa ocitáme v sedle pod malým Otscherom. Hľadíme naň s neskrývaným rešpektom a keď sa nám ani na dvoch mapách ani po konzultácii s miestnymi športovo založenými dámami nedarí nájsť značenú cestu, ktorá by k nemu viedla, pokračujeme ďalej na veľký Otscher. Malý Otscher si nechávame v zálohe pre návrat.
Pod horskou chatou sa na nás spoza zákruty vyrúti spotený bežec, ktorý berie výmole aj mláky po dvoch a uháňa smerom dolu. Následne sa dozvedáme, že presne túto nedeľu si Rakúšania zvolili na ultramaratón s dĺžkou 20 km, ktorý sa beháva cez veľký Otscher z jednej strany na druhú. O chvíľu je turistický chodník obsypaný bežcami so zablatenými ramenami a krvavými kolenami. Všetci nás družne zdravia, vľúdne sa na nás usmievajú a prihovárajú sa nám horalskou nemčinou. Funíme ako staré skútre.
Pred jednou dosahujeme vrchol veľkého Otscheru. Nadšene vyskakujeme, fotíme sa, obedujeme…Výhľad je nekonečný, napravo sa na nás škerí zasnežený Durenstein, vľavo máme Schneeberg, za ním Raxalpen…Milan má pred sebou rozloženú mapu, prechádza prstom po horizonte a sype jeden nemecký názov za druhým.
Začínajú sa zbiehať podozrivé mraky, narýchlo teda do seba napchávame Jožove oriešky a Julkinu zeleninu. Lauriných 24 rožkov balíme späť do batohu, určite sa cestou ešte zídu. Utekáme späť k chate a objednávame si horskú limonádu. Spúšťa sa naozaj hustý dážď, presúvame sa teda dovnútra. Pozorujeme prúdy vody za oknami a ľudoprázdnu vytrvalo premávajúcu lanovku. Koľko to stojí jedna jazda dolu? 15 eur? Či len sedem?
Nakoniec prestáva pršať a uprednostňujeme predsa pohyb po vlastných nohách. V sedle pod malým Otscherom prijímame jednohlasné rozhodnutie pokračovať k parkovisku. Jednak je už dosť hodín a jednak sa nám zdá malý Otscher popri jeho veľkom bratovi ako veľmi slabá výzva. Dívame sa naň s neskrývaným dešpektom.
O trištvrte hodinku sme pri autách. Kým sa posilňujeme na dlhú cestu domov, skúmame vedľa stojacu Daciu, ktorá má dokorán otvorené dvere, vnútri je poskladaný perfektný bicykel a majiteľa nikde. Premýšľame, že mu tie dvere aspoň privrieme, ale on by nám určite vynadal, že si chcel dobre vyvetrať. Neriešime teda cudzie tu a teraz, ďakujeme si za príjemne a výdatne strávenú nedeľu a uháňame späť do Bratislavy. Všetci sme šťastne dorazili a už sa tešíme na júlový Hohe Wand.

Čestný paroh Mladého srnca: Milanovi za perfektnú navigáciu (niekoľkokrát sa ozval skôr ako GPS) a za prednášku o rakúskych kopcoch.

 

Cyklotúra – nedeľa, 30.6.2013, 10:00

Miesto: Bratislava, Vojenská nemocnica

Trasa: Vojenská nemocnica – Snežienka – U Slivu – Spariská – Zbojníčka – Biely kríž – Pod Horvátkou – Košarisko – vodná nádrž Lozorno a späť

Vzdialenosť: cca 60 km

Účastníci: Jožko, Edita, Peťo, Laura, Mário.

Správa z cesty:

Približne o trištvrte na desať parkujeme bicykle na trolejbusovej zastávke pri Vojenskej nemocnici. Z neba padá drobný vodný materiál, nie je to vyslovene dážď, ale je to mokré a lieta to. Rozmýšľame, koho všetkého by takéto počasie mohlo odradiť. Z chmúrnych myšlienok nás vytŕha Edita, ktorá sa usmiata rúti z druhej strany cesty. Ešte sa ani nestihneme poriadne zarozprávať a objaví sa čierny Chevrolet s poznávacou značkou DS. Nie je to náhodou Jožo? Jasné, že je. Chvíľku sa krúti na ceste, potom sa pohodlne uhniezdi na kraji chodníka. Čakáme, že vyloží bicykel a pridá sa k nám, ale on nám iba prišiel oznámiť, že s nami nejde. Ešte prichádza Peťo a keďže čas pokročil a nikto ďalší sa nevynára, robíme si úvodné foto a štartujeme smerom na Železnú studničku. Joža sme prehovorili, nech preparkuje hore pod Červený most a nech sa s nami kúsok prevezie.
Na Partizánskej lúke je veľká akcia, poobede sa chystá Bratislavský polmaratón a dovtedy majú prebiehať rôzne záujmové a zaujímavé akcie. Les je plný moderátorovho sýteho barytónu a po lesných chodníkoch sa rozcvičujú bežci všetkých kategórií.
Je pomerne chladno a stále jemne mrholí, miestami až prší. Zo začiatku sa snažíme držať pod stromami, potom práve naopak. Vietor na nás totiž zhadzuje kvapky ako čerešne a začíname byť celí nejakí zmoknutí. Jožo už dávno ľutuje, že sa k nám pridal a je pevne rozhodnutý, že na Červenom kríži to otočí. „Ja z toho v takomto počasí nič nemám.“ Vlastne ani my. Iba že sa celkom dobre dýcha a že les je pekný ako vždy.
Na Červenom kríži si robíme malú plánovaciu prestávku. Jožo teda drží svoj sľub a navlieka si na hlavu šatku, aby potvrdil, že sa práve chystá na veľký zjazd z kopca. Peťo sa pridáva, pretože ho poobede čaká rodinná oslava. Edita je rozhodnutá, že s nami potiahne na Biely kríž.
Po stručnej, ale srdečnej rozlúčke (Chlapi, čaute!) pokračujeme v čoraz strmšom stúpaní na Biely kríž. Mraky sa postupne rozostupujú a pri bufete, kde sme si po výstupe rozložili malý vysokohorský piknik, sa dokonca zjavuje slnko. Rozprestierame k nemu vymrznuté podpažia a nechávame sa láskať lúčmi. Je tu inak pomerne ľudnato, cyklisti oblečení do nepremokavých búnd sa zbiehajú zo všetkých strán.
Po malom poľnom obede sadáme na bicykle, ešte sa pozrieme na bývalý výbeh pre divé svine a jednomyseľne sa rozhodujeme pre návrat k Vojenskej nemocnici. Lozorno je síce lákavý cieľ, ale dáme to inokedy, nech majú aj plavky zážitok.
Dolu sme približne za polhodinu, lúčime sa, prajeme si pekný zvyšok víkendu a pokračujeme každý svojím smerom. Pane, ďakujeme za vytrvalosť, za dobré brzdy aj za tých pár chvíľ tepla, ktoré si nám dnes venoval.

Čestný paroh Mladého srnca: Edite. Bola s nami na takejto bicyklovačke prvý raz, držala sa mimoriadne hrdinsky a na Červenom kríži odolala lákadlám ľahšej cesty návratu a rozhodla sa radšej pre mozoľnatý výstup až na Biely kríž.

 

Vychádzka – nedeľa, 14.7.2013, 7:30

Miesto: parkovisko pred Lídlom, Karlova Ves

Cieľ: Hohe Wand, Rakúsko

Vzdialenosť: cca. 144 km od Bratislavy (okolo hodiny a pol jazdy, ide sa po diaľnici)

Účastníci: Jožko, Edita, Oľga, Alena, Tomáš, Julka, Danka, Zuzka, Maca, Laura, Mário.

Správa z cesty:

Okolo štvrť na osem pristávame na parkovisku pred Lídlom. Lídl je zatvorený, ideme teda na pumpu a dokúpime nejaké keksíky a minerálku. Medzitým prichádza Jožko s Oľgou. Postupne sa vynárajú aj ostatní turisti, o pol ôsmej sme všetci. Delíme posádky do áut a vyrážame. Výpravu vedie Tomáš, posledná je naša partia.
Nakoniec nejdeme po diaľnici, ale po dedinkách. Možno to trvalo o niečo dlhšie, ale o pol desiatej sme tak či onak na parkovisku pod kopcom Hohe Wand. Rýchla toaleta, úvodné turistické foto a môžeme sa ponoriť do bujnej zelene.
Cesta vedie strmo dohora, na niekoľkých miestach sú upevnené železné stupy a v jednej skalnej stene je dokonca rebrík s opačným sklonom. Usmievam sa do Laurinho foťáka a dúfam, že na fotkách nebude vidno, ako sa mi klepocú kolená.
Výhľad je nádherný. Rakúske polia sú usporiadané podľa presného geometrického vzorca, zhora vyzerajú ako ručne tkaný koberec. A okrem toho nám, pane, zase vyšlo parádne počasie. Je slnečno, teplo a vzduch je svieži ako na jar.
Pokračujeme ku kovovému chodníku upevnenému na bočnej strane kopca. Chvíľu sa dívame do mapy, potom prijímame rozhodnutie obísť Hohe Wand po zelenej značke. Malo by to byť 10 km. Chodník nás asi o pol hodinu vypľúva pri malebnom penzióniku s výhľadom na Schneeberg, Otscher a iné alpské končiare. Čo tak zlupnúť nejaký ľahší obed? Áno, nápad sa ujíma, napchávame sa ako besní. Chutí nám hlavne Dankin melónik. Jediný, kto zatiaľ nenasadil štandardné jedálenské tempo, je Jožo. Teší sa na Wiener Schnitzel.
Pokračujeme. Cesta sa stáča smerom na juh a okolo druhej poobede sa pred nami otvára ďalší prekrásny výhľad do doliny. Kráčame ešte pár metrov a prichádzame k atrakcii s názvom Skywalk. Rozhľadňa zavesená nad strmým skalným útesom, človek má pocit, že sa prechádza v lufte. Je mi nevoľno. Chvíľu pozorujeme lezcov a turistov, ktorí zdolávajú feraty. Zdá sa mi, že stena je kolmá a že keby ma posadili na niektorú holú skalu, určite naložím do gatí. Potichu obdivujem Julku a Tomáša, ktorí boli presne tieto steny liezť deň predtým.
Stratili sa nám traja členovia výpravy. Tomáš nadobúda nejasné podozrenie, že sedia v horskej chate pri viedenskom rezni. Podozrenie sa potvrdzuje. Plní vzdoru ležíme na horúcom slnku a premýšľame, či im máme po príchode strašne vynadať. Alebo by bolo lepšie dúfať, že nezjedia všetko a prinesú aspoň konské alpské hranolky?
Už idú. Nenesú nič. Sebci. V najvyššom možnom skrytom stupni rozlady klesáme k autám. Dobrá nálada sa nám vracia až po náročnom feratovom zostupe, ktorý maďarská skupina pod nami absolvuje s istením a s prilbami na hlavách. Pche, ľavou zadnou.
Po návrate k autám si robíme záverečnú fotku a tlieskame horskému vodcovi Julke. Pane, ďakujeme za každú sekundu, ktorú sme si dnes mohli venovať, a že sme tak urobili s ozajstnou chuťou a radosťou.

Čestný paroh Mladého srnca: Julke. Predviedla sa ako naozaj rozvážny horský vodca, ktorému nie je názor skupiny ľahostajný a ktorý dokáže svoje rozhodnutia v odôvodnených prípadoch korigovať. Učme sa, páni. Oľge. Jožo mi bol zašuškať do ucha, že sa strašne prekonala. Mne sa inak nezdalo, zvládla všetky laná a rebríky rovnako bravúrne ako ostatné dámy v najlepších rokoch. Takže to bolo naposledy, Jozef.

 

Vychádzka – nedeľa, 18.8.2013, 10:00

Miesto: Jelka, reštaurácia Ister

Cieľ: Jelka, vodný mlyn

Vzdialenosť: cca. tri hodinky po vode

Účastníci: cca. 45 usmiatych športovcov.

Správa z cesty:

Okolo desiatej sa okolo lodenice pri reštaurácii Ister víri prach. Postupne pristáva asi 20 áut prevažne z bratislavského kraja a nejakí piati cyklisti. Zjavne sa všetci dobre poznajú, pretože si postupne navzájom padajú do náručia a obsýpajú sa úprimnými bozkami. Následne sa usádzajú v pramiciach a v kanoe a za vytrvalého bojovného hukotu a mávania tomahavkami sa rútia po prúde Malého Dunaja. Aspoň teda dúfame, že ideme po prúde, lebo na niektorých úsekoch to nie je celkom jasné.
Okolo pol jedenástej volá Jožo S., že trochu mešká a či sa náhodou nedá k niekomu nastúpiť do lode. Dá, Lajoš je sám v pramici a srdnato bojuje s plytčinami aj s rýchlejšími loďami. Pri moste mu do člna nastupujú dvaja svalnáči (Jožo S. a Palo B.) a jedna spanilá princezná (Ľubka M.). Čln o poznanie zrýchli a o poznanie klesne (nič v zlom, Jožko, ten beh ti ozaj pomáha).
Pri malom prírodnom kúpalisku na chvíľku zastavujeme a kúpeme naše rozhorúčené telá. Snažia sa s nami komunikovať nejakí konzumenti, ale vidia, že proti abstinentskej presile nemajú šancu, takže kúpalisko s hanbou a s kalnými pohľadmi opúšťajú. Ako posledné nastupujú Palove sandále aj s ponožkami a pre istotu do iného člna.
Okolo jednej sme v lodenici pri vodnom mlyne. Je tu ale národa. Naši, cudzí, ale všetci sme vlastne na jednej a tej istej lodi. Systematicky si zorganizujeme prívoz vozidiel a čakáme, kedy Marianka zavelí. Áno, priatelia, guláš je hotový! Pri kotle sa vytvára dlhý kľukatý had ozbrojený plastovými tanierikmi a lyžicami. Nastáva veľké sácanie a predbiehanie, ešte šťastie, že približne dvadsať ľudí je na exkurzii vo vodnom mlyne. Aspoň nám viac ostane. Aha, neostane. Marianka s obrovskou drevenou varechou bdie a naberá presne toľko, aby sa ušlo aj neprítomným. Nie je ona tak náhodou abstinent?
Guláš páli ako čert. Aby sme to trochu zmiernili, ochucujeme si ho papričkami z Rišovej záhrady. Do očí nám vstupujú slzy vzájomnosti a dojatia.
Po výdatnej hostine sa ľudia pomaly začínajú lúčiť. Ivetka na svojom sivomodrom tátošovi sa zahryzne do trávnika a odfrčí smerom na stredné Slovensko. Dvaja cyklisti nasadajú na svoje stroje a miznú v prachu. Široko rozvetvená rodinka Peťa Č. sa tiež porúča, potom odchádzame my. Ostatní ľudia si ešte vychutnávajú pekné popoludnie, polihujú v tieni a rozprávajú sa o všeličom veselom aj neveselom (alebo ako vodáci hovoria, veslom aj neveslom?).
Pane, ďakujeme ti za ďalšie zo srdečných stretnutí, za  úsmevy aj za prenádherné počasie.

Čestný paroh Mladého srnca: Mariane a Lajošovi. Pripravili nezabudnuteľnú akciu, ktorá určite bude mať pokračovanie a ktorá nás zohriala na telách aj na dušiach. Ďakujeme, priatelia.

 

 

Cyklotúra – sobota, 31.8.2013, 8:00

Miesto stretnutia: Bratislava, železničná stanica Petržalka

Trasa: vlakom do Viedne, odtiaľ bicyklami tzv. Dunajskou cyklistickou cestou späť do Bratislavy.

Vzdialenosť: cca 60 km

Prevýšenie: malé, v podstate celú cestu veľmi mierne z kopca.

Trvanie: cca. celý deň (jazda na bicykli cca. 75 km).

Účastníci: Ľubka, Hanka, Danka, Ľubor, Martina, Stano, Jožo, Tomáš, Vlado, Dežo, Boris, Laura, Mário

Správa z cesty:

Deň pred akciou mi volá neznámy pán z Nitry, či by sa k nám mohli s manželkou pridať. Samozrejme súhlasím, tak sa ma pýta, ako máme poriešenú dopravu bicyklov, či sme hlásili železnici počty atď. Trochu ma zneistí, tak volám na železnicu. Dozvedám sa, že vezmú 8 bicyklov, delím teda partiu na dve časti a traja ideme z Hlavnej stanice. O trištvrte na desať si padáme do náručí pred Hauptbahnhof vo Viedni. Z avizovanej zostavy chýba iba Tomáš, ktorému zle zafungoval budík, ale v plnom nasadení sa nám rúti oproti na bicykli. Tešíme sa naňho.
Danka nás prišla iba skontrolovať, či máme nabalené desiaty, naplnené fľaše a či sme pekne učesaní. Vyhovujeme jej estetickým kritériám, tak si nás uspokojená odfotí a ostáva vo Viedni, aby sa trochu poprechádzala a oddýchla si, kým my sa budeme pachtiť po druhom brehu do Bratislavy.
Cestu cez Viedeň zvládame profesionálne s výnimkou dvoch prejazdov na červenú a jedného úseku jazdeného v protismere. Po poslednom zlom odbočení sa vynárame na ľavom brehu Dunaja a smerujeme na východ, domov.
Prvú zastávku máme v cyklistickej pizzerii na začiatku FKK pláže. Klubisti z A3 zobrali občerstvenie vo veľkom štýle, na stole pristávajú pizze a palacinky. Ostatní si dávajú niečo na pitie a nejaké kávy. Boris je so svojou úbohou riedkou mokou, najmä po porovnaní s Vladovým napeneným pudingom, zjavne nespokojný a pri najbližšej príležitosti sa odvážne dožaduje nápravy. Okamžite mu prinášajú novú porciu, na ktorú zase závistlivo pokukuje Vlado.
Občerstvenie, ktoré malo byť vlastne desiatovou prestávkou, končíme o dvanástej, takže obed sa odsúva na neurčito. Chvatne sadáme na bicykle, pretože telefonuje Tomáš, že má do Viedne 35 km a týmto tempom hrozí, že ho stretneme za najbližším rohom. Zvyšok FKK pláže preletíme bez zastavenia a bez fotenia, obídeme fabriku OMV a sme na hrádzi.
Tomáša stretávame kúsok pred mestečkom Orth. Je vo výbornej forme aj nálade, otáča sa naším smerom a pokračujeme v pôvodnej trase.
V mestečku Orth zastavujeme v miestnej reštaurácii na obede, po prehodnotení situácie sa nám však skupina delí na reznechtivcov a reznenechtivcov. Prvá časť ostáva v reštaurácii, druhá sa presúva na námestie, kde obeduje vlastné zásoby a pokukáva po cukrárni na druhej strane cesty. Pripravené rožky a chleby hlceme na dva hryzy a nenápadne sa všetci naraz odkrádame k lahôdkam. Nakoniec to vyhráva zmrzlina a lavičky v strede námestia, kde nesvieti toľko slnka a kde nám Tomáš podrobne popisuje momentálne vzťahy v rodine. Dozvedáme sa naozaj pikantné veci, podrobnosti asi radšej osobne.
Jožko s plným bruchom rezňa volá klubistom z A3, či už zaplatili, lebo inak že práve odchádzame a na nikoho sa nečaká. Majú dávno zaplatené a čakajú nás na hrádzi. Zahanbene sa k nim pripájame a márne sa snažíme udržať tempo s nablýskanými Cannondaleami. Jediný, kto sa ich tempu vyrovnáva, je Boris s Hankou po boku. Hanke je však na špici peletónu otupno, preto nás pri najbližšom odpočívadle čaká. Boris definitívne mizne v diaľke.
Ďalšiu prestávku máme v Hainburgu, najprv doplňujeme vodu, potom olovrantujeme. Smerom k Bratislave sa sťahujú podozrivé mračná a navzájom sa nabádame, aby sme si pohli, lebo zmokneme. Uvážlivo prežúvame keksíky a medovníky a znalecky sledujeme oblohu. Verdikt je nasadnúť na bicykle a kolektívnou silou vôle vytlačiť mračná do Rakúska, prípadne, ak sa podarí, až do Maďarska. Darí sa nám výborne, zvyšok cesty na nás nepadne jediná kvapka.
Na hraničnom prechode Berg si robíme záverečné foto v redukovanej zostave, pretože okrem Borisa, ktorý volal z domu, že sa pozabudol a zrazu sa našiel v obývačke pred telkou, nám ušli aj klubisti z A3. Zvyšok výpravy pokračuje pod most Lafranconi, kde sa po veľkonočnej častovačke nevypitou vodou vyprovokovanej bojovne naladenou Ľubkou lúčime a rozchádzame.
Pane, ďakujeme za všetky nástrahy, ktoré si na nás cestou nachystal (nebolo ich veľa, si kamoš), aj za všetky príjemné pohľady a chvíle. Dovidenia nabudúce a polepši sa.

Čestný paroh Mladého srnca: Vladovi. V rámci Mladých srncov sa ako prvojazdec vydal s nami na túto pomerne náročnú túru a bez reptania došiel do cieľa. Dežovi. Zabezpečil navigáciu a celú cestu kontroloval a uzatváral zadný voj. Tomášovi. Otriasol sa z technických problémov a našiel plnohodnotné náhradné riešenie.

 

Vychádzka – nedeľa 8.9.2013, 7:30

Miesto stretnutia: parkovisko pred Lídlom, Karlova Ves

Cieľ: Hohe Wand, Rakúsko

Vzdialenosť: cca. 144 km od Bratislavy (okolo dvoch hodín jazdy)

Výška: Od 800 do 1.135 m.n.m.

Trvanie: cca. celý deň

Účastníci: Maca, Edita, Miňo, Monika, Danka, Stanka, Betka, Zuzka, Vlado, Janka, Ninka, Boris, Renee, Laura, Mário

Správa z cesty:

O pol ôsmej sú všetci účastníci nastúpení pred Lídlom. Čaká sa už len na hlavného navigátora Julku. Julka o pár minút naozaj prichádza, nesie však zlú novinu. Je nevyspatá a unavená zo včerajšieho lezenia, pod očami má obrovské kruhy a ruky sa jej trasú vyčerpaním. Odovzdá nám mapu, približne popíše možné trasy, odfotí sa s nami a odchádza.
Panika. Kto pôjde prvý? Bez Julky sme stratení!
Nakoniec sa dohodneme na poradí a v husom pochode vyrážame smerom k Bergu. Dohodnuté poradie nám vydrží po najbližšiu pumpu, našťastie sme dostatočne uvedomelí a čakáme sa. Bez väčších problémov prefrčíme Rakúskom a parkujeme v malej dedinke pod západnou stranou Hohe Wandu.
Vrháme sa na Julkinu mapu, každý drží jeden koniec a okolo miesta, kde parkujeme, krúži pätnásť nedočkavých prstov. Nakoniec odsúhlasíme výstup po žltej a po povinnom keksíku a jablku stúpame strmo hore.
Stúpame čoraz strmšie, sem tam sa objaví osamelý rebrík alebo oceľové lano. Ninka s mini bábätkom v brušku zvažuje, či nemá zvoliť ľahšiu cestu. Zatiaľ pokračuje s nami. Stúpanie sa zostruje, v podstate lezieme kolmou stenou priamo hore. Ninka si vyspevuje a teší sa z výhľadu.
Prvá vylieza na hrebeň mladá šampiónka Renee a pohodlne si sadá do trávy, pretože ju čaká dlhé čakanie na ostatných. To je tak, keď je niekto vo forme. O štvrťhodinku sme hore všetci a dávame si obedovú prestávku. Za zmienku stojí Macina výborná čokoláda a Vladov piknikový servis. Chodím po horách už nejaký ten mesiac, ale ešte som nevidel turistu, čo by si so sebou vliekol sklenené poháre. Nech sa páči.
Fotíme sa pri vrcholovom kríži, dopĺňame vodu a pokračujeme po hrebeni po červenej. Výhľad je prekrásny, o chvíľu však končí a naša cesta sa stáča do lesa. Nevadí, však prejdeme kúsok po lese a budeme zase vonku. Cesta však nemilosrdne klesá a pribúda nepríjemných pádov. Editka, Renee, ja…Nejaká tá modrinka, nejaká tá slza, ale ide sa statočne ďalej.
Sme na križovatke červenej s neznámou cestou, ktorá má však mimoriadne príťažlivý sklon. Kým sa stihneme rozhodnúť, či Miňo s Monikou vezmú Renee na Skywalk a dobehnú nás neskôr, prví prieskumníci sa z neznámej cesty vracajú, pretože je slepá. Pokračujeme spolu ďalej a prichádzame k žltej s rovnako príťažlivým sklonom. Nápad s rozdelením chvalabohu nakoniec zavrhujeme a pokračujeme v klesaní k autám. O tretej je po túre. Nestihli sme chatu s čajom a rezňom, nestihli sme Skywalk a nestihli sme Zoo. Okrem týchto atrakcií sme však videli takmer všetko. Aspoň máme dôvod na zopakovanie akcie. Vlado sa lúči prvý, aby stihol využiť omylom zakúpenú diaľničnú známku, ostatní cestujeme vo svorke aj späť. Najprv sa mi zdalo, že to bolo krátke, ale kolená potvrdzujú, že sme zdolali pekný kus cesty. Ďakujeme pane za hojnú účasť, za perfektne zabezpečené počasie aj za schopnosť diskutovať, rozhodovať a korigovať. Dovidenia nabudúce.

Čestný paroh Mladého srnca: Renee. Kráčala ako mladý vikingský bojovník a neodradil ju ani otlak na nohe ani nepríjemný pád. Betke. Zabojovala a prišla medzi nás. Máme ťa veľmi radi, Betka.

 

 

Vychádzka – nedeľa 22.9.2013, 7:25

Miesto stretnutia: Autobusová stanica Mlynské Nivy, nástupište č. 42

Trasa: Pezinská baba – Kozí chrbát – Salaš – Biely kríž – Kamzík

Vzdialenosť: cca. 35 km od Bratislavy, pochod cca. 20 km

Prevýšenie: – 250 m

Trvanie: 7 hodín

Účastníci: Maca, Edita, Betka, Zuzka Ku., Vlado, Zuzka Kl., Boris, Ďuro, Jožo, Laura, Mário, Fifty

Správa z cesty:

Na nástupišti sa stretávame ôsmi. Nečakali sme takú vysokú účasť a úprimne sa tešíme. Naša radosť sa ešte znásobí, keď na Bajkalskej pristúpi neohlásená Edita. Rútime sa do kopcov a radostne džavoceme. V Pezinku nás vodič autobusu vykladá na tichej bočnej ulici a káže nám čakať na minibus do Perneku. Čakáme. Minibus nechodí, urobíme si teda kolektívne foto a zjeme nejaké keksy. Boris začína zápasiť s myšlienkou na cigaretu práve v momente, keď sa v zákrute vynorí červený medzimestský spoj.
Sme na Babe a čaká nás tu Vlado s pani manželkou a so psom. Ešte vykonáme preventívne fyziologické potreby, spravíme ďalšiu fotku a vnárame sa do lesa. Je hmla a pomerne chladno. Zatiaľ je najaktívnejšia Fifty, čulo sa pohybuje od čela výpravy po koniec a späť a radostne vrtí chvostom.
Prvú väčšiu prestávku máme na Troch Kamenných kopcoch. Vyhrievame sa na slnku, desiatujeme, fotíme sa. Okolo jedenástej zdolávame strmé stúpanie na vrch Somár a nakoľko si to kondične môžeme dovoliť, vyštveráme sa až úplne na vrchol. Dvaja oddychujúci cyklisti po chvíli pochopia, že ich nerušenosť v prírode práve skončila a pokorne odchádzajú. Fotíme ako diví, študujeme mapu.
Pokračujeme v ceste smerom na Kozí chrbát. Fifty prestáva nadšene kontrolovať celú skupinu a obozretne sa drží v čele výpravy. Vydaril sa nám naozaj nádherný jesenný deň, je síce stále pomerne chladno, ale slnko k nám vysiela hrejivé dotyky a vzduch je čistý ako detské oči.
Obchádza nás čoraz viac cyklistov, je zrejmé, že sa blížime k Bielemu krížu. Zuzka Kl. s plnou taškou rozličných druhov húb poslúchne volanie otlaku a spolu s Vladom a Fifty sa odpájajú pri rozdeľovníku Salaš. Do Stupavy to majú ešte tri a pol hodiny, držte sa, kamaráti.
Prichádzame na Biely kríž. Lúka nad bufetom je posiata obedujúcimi športovcami, pripájame sa teda k nim a vybaľujeme rôznorodý proviant. Veľký úspech majú hlavne Jožove oriešky, Ďurove svalnaté oranžové papriky a naša horká čokoláda. Jožo sa vydáva na prieskum bufetu, Wiener Schnitzel ale nepredávajú a tak sa sklamaný vracia s malým mastným pagáčom, na ktorý vôbec nemá chuť a horlivo nám ho ponúka. Ďakujeme, Jožko, možno neskôr.
Pokračujeme po asfaltke smerom na Kamzík a v duchu ľutujeme, že sme nezbehli do Rače a nenasadli na električku. Za Červeným krížom a Zbojníčkou začíname ľutovať nahlas, že sme nezbehli aspoň do Krasnian. Po hodine a pol sa napoly mŕtvi zvalíme na hromadu dreva a lapáme po dychu. Na fotkách sa už ani nesnažíme usmievať, bolia nás nohy a svorne nadávame na organizátora výpravy. Boris pre istotu utiekol dopredu a kým sme sa dostali na Kamzík, bol už pravdepodobne u mamy a večeral nejaké fajné mäsko. Nevadí, keksíky sú tiež super.
Predsa sa prinútime vstať a dokrivkáme na Kolibu. Sme tu! Priatelia, my sme to zvládli, došli sme do cieľa! Nadšene sa ťapkáme po rukách a tvárime sa, že ten kilometrík k trolejbusom alebo pre mňa s Laurou dve hodinky do Dúbravky sú malina. Pri bufetoch sa lúčime a rozchádzame. S Laurou sme nakoniec došli na Patrónku a slušne počkali na autobus. Pane, ďakujeme za ďalší nádherný deň, ktorým si nás obdaril a za všetky pohladenia na duší, ktoré si na nás cestou nastražil.

Čestný paroh Mladého srnca: Zuzke Kl. Popri bobtnajúcom otlaku dokázala ešte vyzbierať asi tri kilá húb a prehovorila Vlada, aby sa od nás odpojili skôr a nebrzdili nás v našom nehatenom cvale.

 

 

Vychádzka – nedeľa 27.10.2013, 10:00

Miesto stretnutia: Bratislava, Vojenská nemocnica

Trasa: Vojenská nemocnica – Kamzík – Pod Chlmcom – Spariská – Malinský vrch – Pánova lúka – Vypálenisko – Spariská – Krasňany

Vzdialenosť: cca. 18 km

Prevýšenie: 280 m

Trvanie: cca. 5 hodín

Účastníci: Peťo, Vlado, Hanka, Števo, Gabi, Dada, Palo, Samo, Katka, Lukáš, Tomáš, Laura, Mário

Správa z cesty:

Okolo trištvrte na desať sa vezieme autobusom na Patrónku a cez okno zbadám postavu, ktorá vyzerá ako Dada. Akurát je okolo nej nejako veľa detí. Blížime sa k Vojenskej nemocnici a zdanie neklamalo. Je to Dada a vedľa nej stojí Katka. Štyria chalani (dvaja Dadini a dvaja Katkini) sa držia v decentnej vzdialenosti, aby sa maminy mohli porozprávať o „babských“ veciach.
Postupne prichádzame aj ostatní. Mimoriadnu pozornosť si zaslúži príchod Peťa, ktorý sa rozhodol, že s nami výlet absolvuje na bicykli. Ukazujem mu na mape, akými neschodnými cestami pôjdeme. Je však neoblomný a trvá na tom, že ide po lese a bicykel bude tlačiť. To mu teda vôbec nezávidíme.
Asi na tretí pokus sa nám podarí urobiť úvodnú fotku, pretože fotograf musí stáť v strede kruhového objazdu a jazdí tu pomerne veľa áut. Nakoniec to zvládame a vyrážame smerom na Kamzík.
Les je prekrásny, vyšlo nám počasie ako na objednávku a dokonca trafíme aj na správnu značku. Jednoducho šťastný deň.
Na lúke pod Kamzíkom si dáme krátku prestávku a Dada mi šušká do ucha, že sa asi na Kamzíku s Katkou aj s deckami otočia a že si opečú proviant niekde na spiatočnej ceste, pretože chalani sa ponáhľajú za frajerkami a Lukáš je trošku unavený. Dôvody uznávame, hlavne tie frajerky, pod televíznou vežou sa lúčime a siedmi pokračujeme ďalej na Malý Slavín. Dada s Katkou a s deťmi podľa očitých svedkov zišli späť na Partizánsku lúku, opiekli si a stihli všetky podstatné povinnosti.
Cesta sa nám mierne a miestami aj nemierne vlní. Peťovi už asi tretíkrát luhám do očí, že tento kopec je na sto percent posledný. Za najbližšou zákrutou sa potom zakaždým vynorí nový a ešte strmší ako predtým. Peťovi vysychajú pery, ale bojuje ako lev.
Pri Slivovi meníme pôvodný plán a prechádzame k Malému Slavínu po cyklistickej trase. O nejakých dvadsať minút sme tam, zapaľujeme oheň a chystáme sa na sýty obed. Špekáčiky, chlebík, horčica, vajce, hrozno, zelenina…každý si od každého dzobne a nakoniec sme všetci okrem Laury relatívne sýti. Laura odkedy sa vrátila z púte, tak je permanentne v čele výpravy a spáli trikrát toľko kalórií ako ostatní.
Hasíme oheň (vodou, priatelia, žiadne mladícke výstrelky) a spúšťame sa z kopca späť k Slivovi. Lákavý zjazd využije Peťo na rozlúčku a mizne nám v diaľke smerom na Železnú studničku. Všetci mu závidíme, až nám ohryzky nadskakujú.
Čoraz pomalším tempom klesáme smerom do Krasnian. Kratulinkú prestávku máme pod horárňou Krasňany, potom už vchádzame na sídlisko. Pri električke sa lúčime, my s Laurou ostávame čakať na päťku, ostatní odchádzajú trojkou do mesta.
Pane, ďakujeme ti za vyslovene protekčné počasie aj za krásnych usmievavých ľudí. Dali by sme ti čestný paroh, ale bohužiaľ je už obsadený.

Čestný paroh Mladého srnca: Vladovi. Na Kolibe ho stará rola na chvíľu vrhla smerom k bufetom, ale porazil ju a pokračoval vo výkone. Peťovi. Niekoľkokrát obetoval jazdu na bicykli dolu kopcom a radšej sa rozprával s Vladom alebo s Gabikou.

 

Vychádzka – nedeľa 10.11.2013, 10:30

Miesto stretnutia: Bratislava, Lamač

Trasa: Lamač – Klanec – Kamzík – Pod Chlmcom – Kačín – Klanec – Lamač

Vzdialenosť: cca. 15 km

Prevýšenie: 175 m

Trvanie: cca. 4,5 hodín

Účastníci: Milan, Janka, Danka, Vierka, Iveta, Gabika, Miro, Jožo, Dežo, Ivan, Ľubka, Vlado, Laura, Mário

Správa z cesty:

Približne o pol jedenástej sa v Lamači stretávajú dve skupiny turistov. Jedna stojí na zastávke autobusu, druhá vyššie v dedine. Čaká sa na organizátora, ktorý má telefón v kufri auta a zanovito nedvíha. Keď konečne príde, podarí sa mu oba znepriatelené tábory zmieriť natoľko, aby boli ochotné odfotiť sa spolu na úvodné foto. Najprv však ešte musí prísť posledný člen výpravy Dežo. Deje sa tak za výdatného potlesku.
Vyrážame. Je pomerne chladno, ale chôdza zahrieva. Prechádzame okolo Klanca, križujeme cestu zo Železnej studničky a púšťame sa za pasy s kopcom pod Kamzíkom. Presne o dvanástej sa vynárame pri bobovej dráhe a robíme si prestávku na občerstvenie. Na slnku je krásne, lúče ešte mierne hrejú, aj keď veľmi opatrne. Ľubka vyťahuje mimoriadne voňavú a chutnú klobásu a nerozvážne ju necháva nakrájanú na stole. Okolo nášho stanoviska sa začínajú pomotávať rôzni cudzí psi a predvádzajú všelijaké cirkusantské kúsky, aby sa im trošku ušlo. Jeden sa napríklad nenápadne zmenil z dedinského orecha na čistokrvného foxteriéra, ďalší sa hodil až po lopatky do mláky s vodou, ktorá môže mať tak päť stupňov max. Tento si za svoje vystúpenie vyslúžil od Jožka kúsok chleba. So zjavnou horkosťou ho prehĺta a žaluje sa svojej pani, že koľko toho vykonal a z klobásy nedostal ani ovoňať.
Pokračujeme smerom na Snežienku. Les je krásny, upozorňuje nás Ivetka. Roztržito jej prikyvujeme a ďalej sa bavíme o iných dôležitých veciach ako sú politika a šport.
Cesta nám začína dnes už druhý (a všetkých uisťujem, že určite aj posledný) raz strmo stúpať. Pribúda blato. Po výstupe na hrebeň si statočne vydýchneme a v rovinatom teréne ostáva naším jediným súperom blatisko. Sú ho tu celé hory, pred nami išlo nejaké terénne auto a ostali po ňom hrudy špiny. Danka vyhlasuje súťaž o najzablatenejšie topánky a zatiaľ prekvapivo vedie Vierka vo svojich mokasínkach. Všetci máme blato na podrážkach a na bokoch topánok, ale Vierka ho má aj zhora a sama nevie vysvetliť, ako sa jej tam dostalo.
Sme na Kačíne. Jeme, odpočívame. Prestalo svietiť slnko a hromadia sa nad nami podozrivé mraky. Ehm, chlapi, utekajme, kým je čas. Ponáhľame sa skrytí pod konármi, keby to náhodou náhle prepuklo, a za necelú trištvrte hodinku sa vynárame pri autách prvej rannej skupiny. Danka nás hostí výborným zázvorovým čajom, dva pariace sa tégliky kolujú od úst k ústam a všetci okrem Vlada dúfame, že nikto z nás nemá herpes. Vlado by práve naopak nejaký ten herpesík uvítal, aby ho mohol vedecky preskúmať a zatriediť medzi ostatné exempláre.
Výlet je za nami, priatelia. Pane, ďakujeme za krásny deň aj za hojnú účasť. Dovidenia nabudúce.

Čestný paroh Mladého srnca: Ľubke za klobásku a Danke za čaj.

 

Vychádzka – nedeľa 1.12.2013, 10:00

Miesto stretnutia: Bratislava, Vojenská nemocnica

Trasa: Vojenská nemocnica – Klanec – Za Kačínom – Sekyl – Marianka – Klčovanice – Stupava

Vzdialenosť: cca. 16 km

Prevýšenie: 235 m

Trvanie: cca. 5 hodín

Účastníci: Iveta R., Iveta V., Andrej, Palo, Klaudika, Vlado Z., Maca, Boris, Gabi, Edita, Dagmar, Dežo, Peťo G., Ivan G., Betka, Monika, Peťo O., Ivan B., Kurt, Jožko, Magda, Libuška, Vlado K., Zuzka, Katka, Mário

Správa z cesty:

O trištvrte na desať nastupujem do autobusu v Dúbravke a koho nevidím. Peťo G. Opatrne sa pýtam, či ide s nami na túru a vraj áno, tak hneď sa k nemu natešene uvelebujem a radostne džavocem. O pár minút sme pred Vojenskou nemocnicou, kde nás už čaká početná družina. Počkáme povinných 15 minút, urobíme úvodné foto a vyrážame smerom na Kačín.
Ivan B. sa od nás odpája hneď pri vstupe do lesa, pretože je na bicykli a pokračuje asfaltkou. My sa viac menej držíme červenej značky a postupne stúpame. Cestou sa tvoria rôzne debatné krúžky a rozoberáme abstinenciu na najdrobnejšie drobné, odvážne sa púšťame do politiky a nešetríme ani neprítomných našincov.
Na Kačíne stojíme a jeme. Je tu aj Ivan, medzitým stihol nabicyklovať približne 70 km a podáva nám správy, kde sú aké hlboké mláky a kade prešli srnky pomiešané s danielmi a s diviakmi. Napchávame sa Vladovou zeleninou a Betkinmi koláčikmi. Zelenina je síce zdravá, ale koláčiky sú mimoriadne chutné a chceme teda aj Betke trošku pomôcť, aby ich nemusela celú cestu vliecť, takže si berieme po dva, po tri resp. koľko sa komu zmestí naraz do úst.
Ivan B. sa lúči a my ostatní pokračujeme do Marianky. Sme zabratí v dôležitých rozhovoroch a preto nás nepríjemne prekvapí, keď naša dokonale vyjazdená cesta skončí v ovocnom sade posypanom otrubami pre divé svine a po červenej značke ani pamiatky. Po krátkej konzultácii s mapou a po navigácii pomocou rakúskych veterných mlynov meníme smer viac na sever a ignorujeme dobre mienenú radu Dagmar, aby sme sa vrátili k značke. Tu že by sme sa stratili? Pche! O pár minút sa nám do cesty postaví plot a zlostné brechanie. Obozretne ho obchádzame a vchádzame do Marianky z úplne neznámej strany. Jediný, kto vie, kde sme, je Ivan G., ale za živý svet nechce nikomu nič povedať. Monike akosi potemnel zrak a už sa ani tak veľmi neusmieva. Pre istotu ju nechávame vzadu s Peťom, on určite bude vedieť, ako ju dostať späť do nálady.
V dedine sa od nás odpája Vlado s Macou, Vlada čaká predstavenie Carmina Burana a Maca ho nechce nechať samého. Pekné od nej, ale čestný paroh si už bohužiaľ vopred zajednala Monika. Keď konečne nájdeme červenú značku, odpájajú sa od nás kolenári Ivan, Boris, Betka, a nakoniec aj Monika s Peťom. My ostatní ideme ďalej podľa pôvodného plánu a tak nejako cítim na chrbte pohľady plné nevraživosti. Prudko sa obzriem, ale to sa mi asi iba zdalo. Za mnou ide Editka a smutne sa na mňa usmieva.
Presne o tretej sme v Marianke. Ivetka R. nás statočne dovedie až pred Vladov dom a tam sa náhlivo rozlúči. Asi nemá rada kapustnicu. My ostatní sa vovalíme do obrovského dvora, na ktorom stojí prekrásny dom a kde sa vzápätí objavuje domáci pán opásaný kuchárskou zásterou. Natešene sa objímame s Vladom aj s jeho ženou Zuzkou a dcérou Katkou. Predvoj kolenárov už sedí v malom vykúrenom domčeku a pochutnáva si na kapustnici aj na koláčoch. Rýchlo sa usádzame, lebo čo keby nám náhodou neostalo. Obavy sú však zbytočné, kotol je beznádejne plný a vôbec z neho neubúda.
Kapustnica je výborná, krb hreje ako besný, Vlado so Zuzkou sa o nás starajú ako o vlastných.
Zrazu sa rozhostí úctivé ticho, v ktorom prichádzajú nečakaní a o to vrelšie vítaní hostia, Kurt a Libuška. Vitajte, kamaráti, vraví pán hostiteľ, usádza ich a vrchovato nakladá. Sedíme, debatujeme, dobre nám je spolu. Škoda, že autobusy jazdia iba každú hodinu a treba ešte aj doma niečo porobiť. Prevažná časť partie teda vstáva a Vlado ich vyprevádza ku kostolu. Ostáva nás osem, presne toľko sa nás zmestí do áut. Ešte šálka čaju, pohár vody, poďakovanie, objatie a odchádzame aj my.
Vlado navrhuje, aby sme z tohto výletu urobili tradíciu spojenú s prezentáciou doma vyrobených potravín ako sú klobásky, syry, kapusta, džem, med, koláč…Sme samozrejme za a už teraz sa tešíme na budúci rok.
Pane, ďakujeme za prekrásne počasie, za hromadu vytrvalých ľudí, za excelentné pohostenie aj za budúcnosť ako takú. Dovidenia o týždeň.

Čestný paroh Mladého srnca: Vladovi a Zuzke. Navarili prvotriednu polievku a postarali sa o naše žalúdky aj o naše duše. Monike. Musela síce trochu zabojovať, ale nakoniec sa jej zrak opäť vyjasnil a na tvár sa jej vrátilo slnko.

 

Vychádzka – nedeľa 8.12.2013, 11:00

Miesto stretnutia: Stupava, autobusová zastávka Obora

Trasa: Stupava, Obora – Pod Kamenným vŕškom – Staré Hájne – Pod Kozliskom – Pajštún – Stupava, Obora

Vzdialenosť: cca. 11 km

Prevýšenie: 305 m

Trvanie: cca. 3,5 hodiny

Účastníci: Jožo, Danka J., Danka Ď., Miro, Ľubo, Vlado, Betka, Ivan, Peťo, Mário, Vuki

Správa z cesty:

Ráno prší. Volajú Miro, Ľubo a Vlado, to je dobré znamenie. O pol jedenástej nakladám Danku pred Lídlom, o pár minút neskôr Vlada v Lamači. V Stupave sme pár minút pred jedenástou. Zatiaľ nevidíme nikoho známeho, napriek tomu však vystupujeme z auta a chystáme sa na cestu. Hneď nato sa otvoria dvere na dvoch autách naraz a vystupujú najprv Peťo so psom Vuki a potom Robo. Robo je podozrivo pekne oblečený a je nám jasné, že s nami nepôjde. Prišiel v istej tajnej obchodnej záležitosti. O chvíľu pristávajú Ivan s Betkou a Ľubo, za nimi prichádza Jožkove čierne kombi. Po úvodnej fotke sa ešte na hlavnú z bočnej ulice vyrúti Miro na svojom Renaulte. Zaparkuje, pridá sa k nám a púšťame sa po modrej smerom na Staré Hájne.
Je pod mrakom, ale chvalabohu neprší. Les je mokrý a na topánky sa nám lepí ťažký íl. Ľubo po neúspešnom pokuse odfotiť krásne hubové zátišie stráca motiváciu a po chvíľke aj dych. Chvíľu sa ešte snaží držať tempo, potom mu však organizmus vypovie službu a musí sa otočiť. Sprievodcu mu robí Miro.
Sme na Starom Hájnom. Rukami nám kolujú rôzne sladké dobroty a čaje. Občerstvení a plní nových síl sa púšťame do zdolávania posledného úseku, ktorý paradoxne klesá. Áno, priatelia, ide o jeden z mála vrcholov, na ktoré sa ide smerom dolu.
Pajštún! Ranné mračná ustúpili a je pomerne slušná viditeľnosť. Kocháme sa Devínskou Kobylou, rakúskymi mlynmi, Kamzíkom, Záhorskou Bystricou aj tenkou stužkou Dunaja. Rozbaľujeme obedový proviant, častujeme sa Peťovou horkou čokoládou, Betkinými výbornými rebarborovými koláčmi a mojimi mentolovými keksíkmi. Betka rozbaľuje svoje štrikovacie náčinie a ukazuje zárodok budúceho šálu. Prekrásne dielo. Najviac sa páči Vukimu, keby nebolo okolo toľko žrádla, určite by sa na šál vrhol a trošku by sa s ním v mokrej tráve pohral. Betka šál našťastie včas odkladá.
Rituálnym trojnásobným Hurá sa lúčime so sezónou a schádzame smerom k Stupave. Asi o štvrťhodinu stretávame Mira, ktorý šťastne odprevadil Ľuba k autu a vybral sa nám oproti. Chlácholí nás, že zóna blata práve skončila a dolu už pôjdeme iba po lístí. Je to naozaj tak, íl nalepený na topánkach sa však zjavne rozhodol, že opadá až v autách, prípadne doma na kobercoch.
Sme dolu. Záverečné foto, objatia a bozky na rozlúčku a šup do tepla. Pane, ďakujeme za skvelých ľudí aj za pomerne príjemné počasie. Tým slnkom na záver si nás ozaj potešil.

Čestný paroh Mladého srnca: Mirovi. Pomohol kamarátovi.

 

Vychádzka – nedeľa 22.12.2013, 11:00

Miesto stretnutia: Wolfsthal, Rakúsko (na námestí, kde odbočuje červená turistická značka z hlavnej cesty pre autá)

Trasa: Wolfsthal – most Schlossau – Röthelstein – Braunsberg  a späť

Vzdialenosť: cca. 15 km

Prevýšenie: cca. 200 m

Trvanie: cca. 4 hodiny

Účastníci: Betka, Vlado, Gabi, Philip, Anka, Laura, Mário, Max

Správa z cesty:

Je nepríjemná hmla a vlhko. Vlado odchádza z ranného tenisu pre Gabi s Philipom, my s Laurou ideme vyzdvihnúť pod Nový most Betku. Do Wolfsthalu prichádzame pár minút pred jedenástou. Okrem Vladovej novučičkej Hondy je tam ešte Ankina nablýskaná Dacia. Anke sa okolo nôh motá zvieratko oblečené v červenom háčkovanom svetríku a strašne sa trasie. Anka nám ho predstavuje ako Maxa.
Počkáme do jedenástej, ochutnáme Betkine a Laurine koláčky, urobíme úvodné foto a vyrážame smerom k Dunaju. Najprv kopírujeme cyklistickú trasu, potom sa od nej odpájame do strašidelného lužného lesa plného nepreniknuteľných chuchvalcov hmly. Odvahu nám dodá až pohľad na mohutný Dunaj a devínsky kameňolom.
Popri Dunaji pokračujeme až k Röthelsteinu, kde si robíme krátku prestávku na obzeranie okolia. Svetaznalo rozhadzujem rukami a uvádzam rôzne miestne pozoruhodnosti ako sú Devín, Hainburg, most za Hainburgom…Všade, kam ukážem, je však len čoraz hustejšia biela hmla.
Pokračujeme teda po modrej smerom na Braunsberg, kde má byť plánovaná obedová prestávka. Cesta vedie po premočenom a miestam aj zasneženom lese a Gabikine kovbojské čižmy čaká náročná skúška. Nakoľko sú celkom obstojné, v skúške obstoja. Modrá značka sa však podozrivo točí okolo kopca a vôbec nestúpa. Zo začiatku nám to nevadí, potom si však spomenieme na obed a na to, že sme ukrutne hladní. Prehodnocujeme trasu a vraciame sa na asfaltku, ktorá nás o pár minút dovedie na kopec.
Je tu mapa a ďalekohľad, ale myslíme, že dnes sa doňho fakt neoplatí pchať eurocenty. Niežeby tu nebolo pekne, to nie, ale…Nie je tu žiadne miesto na sedenie, presúvame sa teda ešte kúsok po náhornej rovine. Nájdeme avizovanú dosku s nemeckými názvami slovenských miest (Preschau, Rosenberg, Kremnitz…) a zvoníme na obedovú pauzu. Je nepríjemná zima. Pokúšame sa ju zahnať jedlom, čajom a vrúcnymi rečami, ale moc sa nám nedarí. Nepomáhajú ani Betkine a Laurine koláčiky ani Vladova zelenina. Najviac zo všetkých pravdepodobne trpí Max, ktorý začal podozrivo prudko meniť názory a každú chvíľu sa pýta buď do náručia alebo na zem. Má oblečenú novú zimnú kombinézu, vetché nožičky sa mu však chvejú ako v tranze.
Nemôžeme sa na to dívať, velíme radšej na návrat a schádzame tou istou cestou dolu. Zostup je rýchlejší ako výstup a jediný, kto s ním má problémy, je Betka, pretože v sobotu absolvovala celodennú túru na snežniciach a dnes si vlastne prišla iba oddýchnuť.
Vlado prehodí nevinnú poznámku, že v decembri sa pomerne rýchlo stmieva. Je pol tretej. Okamžite skontrolujeme nočnú výstroj a zisťujeme, že máme jednu Vladovu čelovku a šesť mobilov. To by nám mohlo po Wolfsthal vydržať. A dedinu určite nepomenovali podľa toho, že sa tam v noci túlajú vlky. Nie, to určite nie.
Cesta naspäť akoby nemala konca. Niekoľkokrát sa nám dokonca zdá, že sme sa úplne stratili, ale našťastie máme Philipa, ktorý si pamätá každý krík a každý strom a ktorý tvrdí, že ideme dobre. Spoliehame sa na neho a robíme dobre, pretože tesne pred zotmením prichádzame k prvým domom Wolsthalu. Vladino ešte kontroluje čelovku, ale už netreba, tak si len tak pre radosť postojí v kríkoch a dobieha nás. Dojedáme posledný proviant, častujeme sa sviatočnými vinšami a rozchádzame sa domov.
Pane, ďakujeme za tvrdé podmienky, ktoré si dnes na nás zoslal, aj za výdrž, s akou sme ich zvládli. Len tak ďalej.

Čestný paroh Mladého srnca: Vladovi. Dnešnú túru navrhol, napriek pľušti, hladu a nepohode sa celú cestu neprestával usmievať a staral sa o všetky dámy, ktoré potrebovali mužské oporné rameno.

 

Vychádzka – nedeľa 5.1.2014, 10:00

Miesto stretnutia: Zochova chata, parkovisko

Trasa: Zochova chata – Medvedia skala – Tri kopce – Fúgelka – Kukla – Tri kopce – Komárka – Zochova chata

Vzdialenosť: cca. 11,5 km

Prevýšenie: cca. 220 m

Trvanie: cca. 4 hodiny

Účastníci: Danka, Ivan, Marta, Alena, Vlado, Gabi, Philip, Zuzka, Ivetka R., Editka, Betka, Katka, Ďuri, Aďa, Ivetka L., Hanka, Vierka, Laura, Mário, Ashira

Správa z cesty:

Včera celú noc pršalo. Aspoň teda v Dúbravke. Ráno je síce pod mrakom, ale vyzerá to oveľa lepšie ako v noci. Volá Aďa, píše Ďuri. Ladíme posledné dopravné detaily. Pred Mladou Gardou nakladáme Editku, ktorú už obiehalo Vladove fáro. Pár minút pred desiatou sme na Zoške. Okrem Vladovej posádky je tu už aj Ivan so psíkom (šteniatko Ashira má dobrých 40 kíl) a Betka. O chvíľu prichádzajú dve čisto ženské posádky a Marta, Ďuri a Katka, ktorí išli autobusom. Robíme si úvodné foto (Vierka, ešte že si to stihla) a odchádzame po červenej smerom k Medvedej skale.
Cesta klesá a to nie je dobré znamenie. Hrdinsky si to nevšímame a radšej sa púšťame do intímnych rozhovorov alebo do obdivovania rôznych lesných tvorov so zelenými rukami, ktorí z oboch strán lemujú turistický chodník.
Prechádzame na modrú značku a po prechode asfaltkou sa vnárame do tichého zimného lesa. Cesta je čoraz strmšia a skupina sa začína drobiť podľa kondície. Konverzácia však zatiaľ neustáva, čiže nám evidentne stačia sily aj pľúca.
Na Medvedej skale chvíľu oddychujeme. Naozaj pekné miesto, skala má zvláštne fialové sfarbenie, asi ako pery v tuhej zime. Postojíme, pofotíme a pokračujeme. Strmým kopcom vychádzame až k rozdeľovníku Tri kopce, kde stretávame Ivanovych kamarátov športovcov. Svet je malý. Ivan s Ashirou oznamuje, že nejde na Fúgelku, ale vyjde rovno na Kuklu. Pridávajú sa k nemu Marta s Alenou, niežeby nevládali, ale nechcú nechať dedka samého v lese. Ostatní pokračujeme smerom k Fugelke.
Za Fugelkou sa cesta stáča do hory a začína byť pomerne neschodná. Nedáme sa odradiť a so zaťatými zubami trielime hore kopcom. Cesta je čoraz neschodnejšia, jediný, komu to nevadí, je Philip. Behá po lese ako jeleň a vyberá také cesty, aby nemusel moc klesať ani stúpať. Múdry chalanisko. Práve keď ideme kolektívne odpadnúť od vyčerpania, stretávame turistov, ktorí nám oznamujú, že si máme švihnúť, lebo našim kolegom na vrchole je zima. S vyplazenými jazykmi prichádzame pod rozhľadňu, kde nás čaká Ivan so sprievodom. Veselo sa usmievajú, dokonca aj Ashira sem tam mykne zvyškom chvosta.
Obedujeme. Hanka rozbaľuje domácu slaninku a klobásu, Vladino tradične zeleninu, Betka výborné domáce koláčiky. Častujeme sa čajom, sladkosťami a úsmevmi. Rozhľadňa udrží iba troch ľudí naraz, takže postupne vychádzame hore a predstavujeme si, aké by to bolo krásne, keby bolo niečo vidno. Ale hmla je všade, kam len oko dovidí. Iba na chvíľku sa mraky pretrhnú a vtedy zbadáme Šenkvice pod nami a Veľkú Homoľu v diaľke.
Balíme a púšťame sa do zostupu. Zrazu sa okolo Ivana vytvorí veľký krúžok poslucháčov. Ivan zúrivo gestikuluje a vysvetľuje, že po pravici máme prírodný útvar zvaný Čertove zuby, kam chodia skalolezci zo širokého okolia. Okamžite sa tam ideme pozrieť. Pekné miesto. Výhľad sa mierne zlepšil a dokonca sa na nás prišlo pozrieť aj slnko, ale dlho sa nezdržalo, asi sa mu nepáčilo, že sme zablatení až za ušami.
K Trom kopcom schádzame po neznačenom hrebeni, ktorý pozná iba Ivan, preto ho nespúšťame z očí, lebo kto sa v lese pri Čertových zuboch stratí, tomu vraj niet pomoci. Od Troch kopcov po Zochovu chatu máme asi trištvrte hodinu. Vytrvalo kráčame a pomáhame si rozhovormi, úsmevmi a inými pohladeniami na duši. Ivetka L. dokonca našla v lese melón, ale je už mierne nahnedlý, takže si radšej neprosíme. A vlastne ho ani neponúka, pravdepodobne si ho dá doma do vitrínky.
Pred Zochovou chatou sa ešte na chvíľu zhromaždíme, Danka nás počastuje tradičným zázvorovým čajom a rozchádzame sa domov. Naše autá však idú ešte dosť dlhý čas v jednom strapci, to asi že abstinenti majú veľmi podobný štýl jazdy.
Pane, ďakujeme ti za prekrásny voňavý les a prekrásnych ľudí a tu ti posielame za odmenu krátku básničku:

Kukla dnes z hmly nevykukla,
nebol to však ničí úklad.
Kto nemá hmlu v programe,
len sám seba oklame.

Čestný paroh Mladého srnca: Ivanovi. Celú túru navrhol a poukazoval nám všetky pekné veci, o ktorých vedel. A dokonca vedel aj správne odhadnúť svoje sily. Philipovi. Celú cestu bol na čele výpravy, vyberal pre nás najschodnejšie trasy a mal mimoriadne zdravú farbu. Adi. Zabojovala sama so sebou o svoju účasť na túre a vyhrala.

 

Vychádzka – nedeľa 12.1.2014, 11:00

Miesto stretnutia: Pernek, rázcestie modrej a žltej turistickej značky

Trasa: Pernek – Sedlo pod Javorinou – Pezinská Baba – Pernek

Vzdialenosť: cca. 12,5 km

Prevýšenie: cca. 355 m

Trvanie: cca. 4 hodiny

Účastníci: Danka, Jožko, Magda, Erika, Rišo, Jano, Alena, Zuzka V., Dežo, Vlado, Gabi, Philip, Zuzka Š., Betka, Aďa, Georg, Pišta, Sveťa, Vierka, Mary, Pali, Klaudika, Tomáš, Laura, Mário, Zoe

Správa z cesty:

Je krásny deň. V Perneku pred starým kostolom sa už o trištvrte na jedenásť začínajú schádzať motorové vozidlá plné vystrojených turistov. V kostole práve začína omša a pán farár zdraví prichádzajúce neznáme ovečky, ktoré sa však po úvodnej fotke celkom nekresťansky poberú do lesa. Určite sa necíti dotknutý, Boh je predsa aj v lese, a myslím, že hlavne tam.
Pri bývalom železničnom moste zastavujeme a počúvame. Janči o tomto kraji veľa vie a prednáša nám o úvraťovej železnici. Cesta, po ktorej ideme, má naozaj sympatický sklon a vieme si predstaviť, že sa po nej kedy vozilo drevo. Zatiaľ má z výletu najväčšiu radosť Zoe, stíha kontrolovať celú družinu a ešte aj sem tam vbehnúť do lesa a vyduriť nejakého toho krtka alebo veveričku.
Pokračujeme až na miesto, kde sa začína strmé stúpanie. Potok, ktorý sme mali doteraz hlboko dolu po pravici, sa zrazu vylial na všetky strany. Niektorí brodíme, iní sa štveráme po svahu oproti. Je nás plný les. Zuzka V. prehadzuje cez potok asi trojmetrové brvnisko, vrtí ním v rukách ako ruský vzpierač na tréningu. Dobrý nápad, hneď sa ide po tej vode lepšie. Nie všetkým sa prechod potokom podarí so suchými nohami. Postihnuté dámy (to je zaujímavé, že postihnuté sú iba dámy, však?) sa nenápadne pýtajú, ako vyzerá zvyšok cesty, či sa treba ešte niekde brodiť a podobne. Našťastie nás už nič podobné nečaká, pozerám s nádejou na horského vodcu Jančiho. Jožko s Magdou sa pred týmto náročným úsekom pre istotu otáčajú a sľubujú, že nás počkajú na Babe.
Zdvorilo odmietame Jančiho dobre myslené pozvanie do zrubu, v ktorom prežil mladé bujaré roky, a vychádzame na paseku pod sedlom Javorina. Obedujeme, pijeme čaj, ochutnávame Vladovu rukolu a banány v čokoláde, ktoré priniesla Mary. Volá Ivan, že je na sedle Javorina a kde sme my. Podľa perfektnej Betkinej navigácie nás o necelú minútu nájde a radostne sa s nami zdraví. Je červený v tvári a vyzerá  veľmi zdravo a mladistvo (odvolávam dedka z minulej túry J).
Je nám zima, tak sa pomaly balíme a pokračujeme. Vedie nás Janči. Obchádzame kopec pred Pezinskou Babou sprava a vidíme na celé Záhorie. Je prekrásny deň, síce studený, ale príjemný, hrejivý. Až sa mi sem tam zazdá, že počujem bzučať včely (skoro som napísal bučať).
Sme na Babe. Kým sa stihneme zhromaždiť, prichádza Jožko s Magdou. Čakali nás v reštaurácii s výbornou obsluhou, ktorá si ich ohľaduplne pol hodinu nevšímala a nechcela mať s ich peniazmi nič spoločné.
Kradnú nám Vierku a fujazdia dolu kopcom. Danka, ktorú doviezli a ktorej sme ako vždy vypili čaj do poslednej kvapky, pokračuje s nami. O chvíľu sa vynárajú prvé pernecké domy a o dve až tri chvíle sme pri autách. Záverečné foto, čestný paroh pre neúnavného turistu Philipa (prvý fyzicky odovzdaný čestný paroh vôbec, podotýkam, a to všetko na Vladov empatický popud), a intenzívna rozlúčka.
Pane, ďakujeme za tento deň, za týchto ľudí a tak celkovo, však ty vieš, nerob sa sprostý, ako by povedal Pali J.

Čestný paroh Mladého srnca: Jančimu. Podelil sa s nami o vedomosti aj o spomienky a ukázal nám peknú cestu popod hrebeň. Zuzke V. Pri potoku sa zachovala ako správny chlap a všetkým nám pomohla pri brodení.

 

Vychádzka – nedeľa 19.1.2014, 11:00

Miesto stretnutia: Dlhé diely, Konečná autobusov 32  a 33, zastávka Kuklovská

Trasa: Dlhé diely po modrej – prechod na červenú – okolo Červeného kríža a Dúbravskej hlavice až na vrchol Devínskej kobyly – prechod na zelenú smer Sandberg – koniec v Devínskej Novej Vsi

Vzdialenosť: cca. 11,5 km

Prevýšenie: malé (340 m)

Trvanie: cca. 3 hodiny

Účastníci: Danka Ď., Jožko Ž., Magda, Jožko Su., jeho Danka, Jožko St., Jano M., Alena, Zuzka V., Roman, Lucka, Dežo, Vlado, Betka, Aďa, Georg, Pišta, Sveťa, Ďuri, Vierka, Pali, Klaudika, Ľubka, Marián, Katka F., Milan, Janka, Janko K., Ivetka, Ondrej, Eva, Peťo, Katka S., Ivan, Editka, Marta, Laura, Mário, Frankie, Čiba

Správa z cesty:

Stojíme na zastávke Molecova v Karlovke a čakáme na trolejbus. Sú tu s nami aj Ivetka, Ondrej a Eva. Okolo prefrčí tmavý Chevrolet Joža Su. Vyzerá to na bohatú účasť. V trolejbuse kývame Jožkovi St. Na konečnej trolejbusu je neuveriteľná masa farebných ľudí, priatelia, to sú všetko našinci. Vyše tridsať ľudí, ešte čakáme na Milanovcov a Martu. Vážení, sme komplet, môžeme sa odfotiť.
Vodca výpravy Vlado následne zavelí na odchod smerom k lesu. Celé naše stádo sa zavlní a pohne. Dnes je nás tak veľa, že si nás ako skupinu všímajú aj bežní výletníci z Dlhých dielov. Všetkým trpezlivo vysvetľujeme, že sme naozaj všetci do jedného abstinenti a že to je z celkového počtu abstinentov naozaj iba zlomok.
Prišiel nás pozrieť Peťo s dcérou Katkou. Nedarí sa mu, zase pil a vyzerá zle. Nakoniec sa však rozhodne, že pôjde kúsok s nami. Alkohol sa z neho vyparuje všetkými pórmi, ale bojuje. Katka S. sa po chvíli otáča a mieri domov.
Je krásny teplý deň, akoby nebol január, ale marec. Kvitnú snežienky, hluchavky a dokonca aj bahniatka! Teplota okolo 10 °C, na slnku miestami aj viac.
Prichádzame do dúbravských lesov. Kúsok pred Dúbravskou hlavicou sa Peťo rozhodne, že ide radšej domov. Pravdepodobne ho organizmus neposlúcha tak, ako by mal. Sprievod mu robí Pali. Odpája sa od nás aj Jano M., pracovné povinnosti nepustia.
Lucka si mimoriadne obľúbila Editkinho psa Frankieho. Volá ho Pinki a chce byť všade, kam ide aj on. Nevládze však tak rýchlo behať a preto sa za ním necháva voziť buď na Romanovom krku alebo v Aleninom náručí.
Pred vojenským objektom na Devínskej Kobyle preberá vedenie Jožko St. Ideme asfaltkou pomedzi chátrajúce vojenské stavby a zastavujeme až na najvyššom bode kopca, ktoré bolo ešte donedávna pre turistov neprístupné. Je tu aj zvyšok akejsi rozhľadne, je však obsadená, a preto Vladino navrhuje obedňajšiu prestávku. Všetky škvŕkajúce žalúdky mu vďačne prikyvujú a začína sa veľká hostina. Ľubkina klobása, Vladova zelenina, čajíky, čokoládky, syr…
Sme spokojní a sýti a spúšťame sa smerom k Sandbergu. Na chvíľu sa ešte zastavíme na vyhliadke a zapozeráme sa na krásne viditeľný rakúsky Schneeberg.
Na Sandbergu si robíme záverečné foto, ale asi sa nám nepodarilo odfotiť všetkých, pretože z každej strany sa vynárajú rôzne časti našej megaskupiny a strácame prehľad, kedy kto komu pózuje. Nevadí, urobíme zostrih.
Schádzame do Devinskej Novej Vsi a delíme sa na dve skupiny. Jedna ide smerom na Dúbravku a druhá smerom na Devín. Dúfam, že sme všetci dorazili v poriadku.
Pane, ďakujeme za tento deň aj za to, že sa ti podarilo dať dohromady takúto partiu. Máš to u nás.

Čestný paroh Mladého srnca: Danke Ď. ako spoluautorke tohto turistického nápadu. Čím častejšie sme spolu, tým sa nám lepšie tvorí. Palimu. Prišiel na túru s Klaudikou a napriek tomu sa rozhodol, že odprevadí Peťa domov. Keby to nevyzeralo nedôstojne, za toto by sme mu dali bez problémov aj dva čestné parohy.

 

Vychádzka – nedeľa 26.1.2014, 11:00

Miesto stretnutia: Borinka, Medené hámre (smer Košariská)

Trasa: Medené hámre – Košarisko – Salaš – Biely kríž – Medené hámre

Vzdialenosť: cca. 13,5 km

Prevýšenie: 210 m

Trvanie: cca. 4 hodiny

Účastníci: Jožko, Danka, Jano M., Vlado, Betka, Marta, Gabika, Rišo, Erika, Tomáš, Peťo, Laura, Mário, Zoe, Vuki

Správa z cesty:

Delíme si s Vladinom pasažierky a rútime sa do Borinky. V Stupave sa k našej kolóne pripája Jožov čierny Chevrolet. Takmer na prvý raz triafame správnu cestu a pár minút po jedenástej parkujeme pri ceste na turistickom stanovišti Medené hámre. Jano je už tam a veselo nám zo svojho modrého tátoša máva. Jožko parkuje na exkluzívnom parkovisku vedľa krásneho rodinného domu, z ktorého vychádza energický pán a živo gestikuluje. Jožo je však v podobných situáciách zbehlý a domáceho pána si mimoriadne dôkladne nevšíma. Ten to nakoniec vzdáva a vracia sa späť k vyhriatemu krbu.
Volá Rišo, že bude pár minút meškať, stojíme teda v tesnom kruhu a intenzívne dýchame kúdoly bielej pary, aby nám bolo teplejšie. Kde je ten Rišo toľko? Je to možné? Okolo nosov nám začínajú primŕzať drobné ľadové guľky. Áá, ide! Sme všetci, fotíme sa a ponáhľame sa hore kopcom po zelenej. Po ľavej strane máme nádherný kameňolom s pozamŕzanými vodopádmi. Naozaj úchvatný pohľad. Fotíme.
Po polhodine živej chôdze odbočujeme vpravo po modrej. Volá Peťo, pýta sa, kade ideme. Podľa plánu by nás mal dobehnúť na Salaši. Odbočujeme po modrej do lesa a mierne stúpame. O chvíľu sme pri rozdeľovníku Salaš.
V pozvánke na vychádzku sa písalo, že na Salaši budeme jesť. Všetci sa tešili, že tam bude koliba plná horúcej voňavej žinčice, že si dáme nejaký ten ovčí syr a nejaké korbáče. Je tu však iba stĺp s návesťami a tak zatvárame hladné ústa a pokračujeme pár metrov po hrebeni až po najbližší altánok. Je zapadaný snehom, ale to nevadí. Rozkladáme stolovanie a začína povestná turistická hostina. Betkine kokosové koláčky, Vladova zelenina, Jožove palacinky, horká čokoláda, ktorú mi Betka priniesla k meninám. Dobieha nás Peťo s Vukim. Radostne ho vítame. Rišo sa pokúša jesť nejakú ryžovú zmes paličkami, ale prsty má nejako čudne poskrúcané a reagujú inak ako doma v kuchyni. Nakoniec jedlo zdolá a tuším sa ujde aj Zoe.
Pokračujeme po hrebeni. Joža zase zradil systém potných žliaz a má na sebe už tretí turistický kostým. Čiapky pre istotu nevymieňa, má na sebe tri jednu na druhej. Alebo možno iba dve, ale také hrubšie. Zoe čistý horský vzduch veľmi prospieva, lieta okolo nás ako igelitové vrecko. Vuki je jej v pätách.
Na Bielom kríži chýba bufet a je tu pomerne pusto. Konkrétne sme tu iba my a dvaja cyklisti. Smutné, bývalo to tu oveľa frekventovanejšie. Dávame si záverečnú čajovú prestávku a ponáhľame sa dolu kopcom k autám. Posledná fotka pri Jožovom aute (mimochodom, domáci pán mu neprepichol gumy ani neodlomil spätné zrkadlá) a chystáme sa na lúčenie a odjazd domov. Opäť ideme až po diaľnicu za Stupavou v jednej poctivej abstinentskej kolóne.
Pane, ďakujeme ti za nádherný zimný deň, za mrazuvzdorných turistov aj za všetky výlety, ktoré nás pod tvojím dohľadom ešte čakajú.

Čestný paroh Mladého srnca: Gabike. Vraj sa jej lenivosť postavila do cesty a nechcela ju pustiť cez dvere, ona jej však nenásilným a racionálnym spôsobom vysvetlila, že na vychádzku jednoducho ísť musí. A aj prišla a potešila nás. Marte. Chodí s nami pravidelne od začiatku januára a rýchlo sa zžila s partiou. Zoe. Behala okolo nás ako stelesnenie čistej energie.

 

Vychádzka – nedeľa 2.2.2014, 10:00

Miesto stretnutia: parkovisko pred Zochovou chatou

Trasa: Zochova chata – Čermák – Hubalová – Panské Uhliská – Vysoká – Panské Uhliská – Hubalová – Zochova chata

Vzdialenosť: cca. 16,5 km

Prevýšenie: cca. 300 m

Trvanie: cca. 5 hodín

Účastníci: Vlado, Betka, Gabika, Peťo, Jožo, Iveta, Ondrej, Laura, Mário, Vuki, Čiba

Správa z cesty:

Približne o pol deviatej mi volá Betka, že cesty sú zamrznuté ako zrkadlá, že sa šmýka a že už videla aj auto vykydnuté na poli. Pozerám z okna. Prší a mrzne. Fuh, budeme musieť dávať pozor. O pol desiatej sa stretávame s Peťom pred Kauflandom v Rači a prestupujeme do jeho auta. Pod sedadlom sa krčí Vuki. Peťo hovorí, že Vlado je pred nami, tak ho opatrne nasledujeme.
Na Zochovej chate sme pár minút po desiatej. Okrem Vladovej posádky (viezol Betku a Gabi) je tam ešte Ondro s Ivetkou a Jožo s Čibou. Dávame si úvodné foto a potom sa Betka ako autor túry aj ako najlepší znalec miestneho prostredia ujíma vedenia. Svižným tempom nás ženie najprv dolu kopcom, potom hore kopcom, potom chvíľku aj po rovinke, až sa približne o hodinu aj niečo vynárame na Čermáku. Robíme si prestávku na čaj a na niečo pod zub. Dážď ustúpil, ale ostalo zamračené a je pomerne chladno a veterno. Všade je kopa snehu a stromy majú na sebe kilá inovate.
Pokračujeme po červenej smerom na Hubalovú. Nádherná prechádzka. Predbehne nás pár bežkárov a pár ich ide aj oproti. Vrcholce stromov sa o seba vo vetre odierajú a vydávajú rôzne praskavé a lámavé zvuky. Inštinktívne pridávame do kroku a sem tam ukradomky pozrieme hore.
Od Hubalovej pokračujeme po modrej a cesta začína po krátkom nenápadnom poklese, ktorý sme úplne nevšímavo prekecali, stúpať pomerne strmo hore. Najlepšie sa ide Peťovi, pretože má na topánkach natiahnuté čisto nové červené mačky. Vraj nie sú dámske, že to majú farebne odlíšené podľa veľkosti. V každom prípade mu ich všetci výdatne závidíme, hlavne keď sa nám nečakane šmykne.
Od rozdeľovníka Panské Uhliská začína naša túra pripomínať polárnu výpravu. Sme zababušení až po uši, máme na hlavách kapucne, vietor nás vytrvalo šľahá po lícach a sem tam na nás hodí poriadnu hrudu ľadu. Podozrievame Betku, že na nás túto túru vymyslela preto, aby si overila, či náhodou nepôjdu na Babiu horu, ktorú organizuje v máji, nejakí dengľavci. V ukrutnom severáku vyzeráme ako dengľavci všetci do jedného a tento dojem sa stupňuje po výstupe na hrebeň. Stretávame dve turistky, ktoré sa otočili kvôli tomu, že stratili značku. Jožo sa tiež otáča a obrovskými skokmi rodeného horala sa spúšťa späť do doliny. Ivetke sa jeho smer páči a tak ho chvíľu skúša sledovať, potom však zaostane a zrazu sa v celom lese ocitá úplne samučičká sama. Stojí pod stromom a zmocňujú sa jej chmúrne myšlienky.
My ostatní skúšame hľadať značky. Chlapi sa vyberajú vpravo, je tam však iba veľká skala a pár miniatúrnych bukov. Vľavo sa mi podarí objaviť modrú značku zamaskovanú vrstvou namrznutého snehu, volám teda na ostatných. Nikto ma nepočuje. Nakoniec sa sformujeme do tzv. arktického šíku a postupujeme hroznému vetrisku oproti. Je to beznádejné. Po krátkej porade prijímame kolektívne rozhodnutie nepočúvať prerastené egá a vrátiť sa radšej do bezpečia. Obrovský smrek nad našimi hlavami nám kývaním a vŕzganím dáva za pravdu. Urobíme si samozrejme ešte jednu vrcholovú fotku, zas až taký vetrisko nefúka, a schádzame po rovnakej ceste späť. Cestou zachraňujeme Ivetku, ktorá už má na mobile pripravené číslo svojho syna a práve ho chce telefonicky požiadať, aby okamžite naštartoval vrtuľník a prišiel ju zachrániť. Myslím, že sme mu ušetrili pár hodín aj nejaký ten centík.
Joža dobiehame až kúsok pred Panskými Uhliskami. Využívame toto stretnutie na obedovú prestávku. Čajík, Vladinova zelenina, Peťova čokoládka, moja čokoládka, Jožova čokoládka (ehm, nedal nám z nej ani ochutnať)…Ivetka sa trasie ako osika a vyhráža sa, že ak okamžite nedojeme, pôjde bárs aj sama. Vyzerá to tak, že si nakoniec na samotu v lese celkom zvyká.
Prekvapivým stúpaním (vyššie spomínané prekecané klesanie, pozn. autora) vychádzame na Hubalovú a po modrej sa spúšťame na Zochovu chatu. Priatelia, opäť sme to zvládli, straty žiadne, k nálezom môžeme započítať odvahu, vytrvalosť a rozvážne rozhodovanie vo vypätej situácii.
Pane, ďakujeme ti, dnes si zázrakmi ozaj nešetril. Len tak ďalej, ide ti to.

Čestný paroh Mladého srnca: Betke. Celú túru vymyslela aj viedla ako rodený generalissimo. Malinký parožtek si pýtala aj Laura, lebo vraj Betke pomáhala s nápadom, ale potom jej stačil aj kus čokolády.

 

Vychádzka – nedeľa 16.2.2014, 10:00

Miesto stretnutia: Rača, zastávka električiek Detvianska

Trasa: Rača, Detvianska – Biely Kríž – Zbojníčka – Vypálenisko – Rača Amfiteáter

Vzdialenosť: cca. 11,8 km

Prevýšenie: cca. 350 m

Trvanie: cca. 4 hodiny

Účastníci: Pišta, Katka, Marián, Ivetka, Ľubor, Juraj, Stano, Jožko St., Gabi, Betka, Klaudika, Pali, Editka, Danka, Ivanka, Jožko Ž., Magda, Anka R., Zuzka, Inge (1/50), Milan, Janko, Boris, Hanka, Dežko, Anka P., Laura, Ivan (1/50), Mário (1/100), Vlado, Čiba, Frankie, Keksík

Správa z vychádzky:

Prví účastníci sa stretajú už v električke. Miesto zrazu SA mierne premiestnilo za roh a tak Vladovi sprevádzanému Jankom skoro padla sánka, lebo na plánovanom mieste stretnutia na zastávke Detvianska nebol nik, teda na zastávke električiek. Úspešne sa však nachádzame a schádzame, opäť v hojnom počte. Skúšame to porátať, avšak sme sa prerátali, lebo sme nerátali, že ľudia sa budú pridávať a ubúdať počas samotnej vychádzky, takže kto by to rátal. Vlado machruje fotkou čerstvej vnučky Sáry, čo sa mu neskôr vypomstí dobre mieneným uzemnením od  dobrého kamaráta Milana (viď fotoprílohu). Skupinové foto pred nemenovanou bankovou inšitúciou a vyrážame prisľúbeným miernym tempom. Po krátkej chvíli sa od nás odpútava Inge (iné povinnosti – chápeme) a nahrádza ju Laura. V družnej atmosfére a zabratí do rozhovorov sa jemným stúpaním holým lesom (vyjadrenie zimným sa nám zdá byť prehnané) dostávame k hlavnému cieľu našej cesty – na Biely Kríž. Hmm pred troma týždňami sme tu tiež boli z Medených Hámrov, ale to bola iná kosa. Dnes nás tu už čaká Ivan na bicykli a čosi hundre o tom, že je mu zima koľko nás tam už s bratom vyčkávajú. Rozkladáme sa pri takmer všetkých stolíkoch na lesnej oddychovej teraske a s radosťou sa púšťame do jedenia, teda aspoň tí, čo si niečo doniesli pod zub. Ale čokoládka a Betkine fánky sa ujdú snáď každému okrem dietárov. Späť do Rače sa vyberáme po červenej značke cez Dolný Červený Kríž a Zbojníčku. Úchvatné výhľady neboli pre tento výlet úmyselne plánované, jednak pre istotu, že by bola opäť hmla a jednak preto, že aj keď viditeľnosť bola dobrá nebolo až tak čo vidieť. Ešteže nás Betka upozornila na výhľad na Schneeberg, čo podaktorí považujú za fatamorgánu a iní (asi zo slušnosti) potvrdzujú, že sa im tam medzi tými stromami naozaj čosi črtá. Na Zbojníčke sa nevieme rozhodnúť, ktorou cestou sa spustiť (teda myslím do Rače). Túto dilemu rázne ukončí pani prezidentová, že sa má ísť po plánovanej trase a hotovo. Po krátkej dobe sa dostávame k amfíku v Knížkovej doline, kde uzavierame peknú vychádzku fotením sa na rozlúčku a formálnym rozchodom. Pred zastávkou sa k nám aspoň na chvíľku pridáva pán prezident, otázne je či prišiel na inšpekciu alebo na Betkine fánky. A tak sa lúčime a poberáme sa – podaktorí k telke aspoň na poslednú tretinu hokeja, podaktorí na relax napríklad v saune a podaktorí nepoučiteľní, čo im nebolo dosť, na tenis.

Ďakujeme všetkým za príjemnú atmosféru a za hojnú účasť.

Čestný paroh Mladého srnca: Anke P. a Ivanke, že sa odhodlali a pridali sa k nám. Určite nebanovali a prídu aj niekedy nabudúce.

 

Vychádzka – nedeľa 23.2.2014, 10:00

Miesto stretnutia: pred vchodom do reštaurácie na cyklotrase do Wolfsthalu kúsok za hraničným prechodom Berg (dá sa tam parkovať)

Trasa: hraničný prechod Berg – Berg (dedina) – Berg II. – Königswarte – Schafberg – hraničný prechod Berg

Vzdialenosť: cca. 12,5 km

Prevýšenie: cca. 200 m

Trvanie: cca. 3,5 hodiny

Účastníci: Stano, Jožo Su., Juro, Ľubor, Jano Mi., Martin, Janko K., Betka, Pali, Klaudika, Marta, Zuzka, Jožo St., Janko Ma., Gabika, Hanka, Vlado, Ľubka, Danka, Boris, Jožko Ž., Magda, Laura, Mário, Čiba, Lara, Sofia

Správa z vychádzky:

Približne o trištvrte na desať volá Ľubor. Sú na mieste, čakajú nás. Postupne sa schádzame, zdravíme, fotíme…Na úvodnú fotku sa nepodarilo dostať iba Borisovi, ale aj tak mal nejakú smutnú tvár, tak možno mu to ani nevadí. Nám trochu vadí, že je smutný, ale nie je mu moc do reči, tak ho ďalej netrápime.
Po úvodnej fotke vyrážame plánovanou trasou smerom do Bergu. Máme prenádherné počasie, síce dosť pofukuje, ale je slnečno a pomerne teplo. Na február určite. A aj snežienkam pri ceste sa zdá, že už je dávno jar, je ich tu more.
V Bergu sa nám rúti oproti podozrivá dvojica. Najprv sa tvária nenápadne, Vlado ich však okamžite odhalí a spoznáva v nich rakúskych zbohatlíkov Josefa Zernowitza s pani manželkou. Pridávajú sa k nám a idú s nami takmer celou dedinou, potom sa s nami rozlúčia a vracajú sa k autu. My ostatní po niekoľkých navigačných sporoch pokračujeme až za dedinu a tam odbočujeme po modrej smerom na Königswarte. Dnešné prvé a posledné vážne stúpanie zdolávame za výdatnej debaty, takže pod rozhľadňu prichádzame bez podstatnejších známok únavy.
Rozhľadňu berieme útokom. Zhora je parádny výhľad na Bratislavu. Pekné mesto, priatelia. Iba Dlhé diely vyzerajú trochu stroho, asi ako vycerené zuby.
Pod rozhľadňou sa opäť rozkladajú nádoby s poživňou. Vladinova povestná zeleninová dózka, Betkine tvarohové koláčky, čaje, chlebíky, dobroty. Na nohy nás stavia až stále prítomný vietor a chlad. Balíme a pokračujeme smerom k zrúcanine Pottenburg (vo voľnom slovenskom preklade Potentný hrad (alebo Hrad potentátov?)). Potentát znamená niečo ako vladár alebo vrcholový politik. U nás je ich charakteristickým znakom, že potentujú, čo sa dá.
V lese prechádzame dvomi komplikovanými miestami, kedy treba preliezť plot nabitý elektrinou. Problémy majú hlavne naši štvornohí spoločníci. Spoločnými silami sa nám však darí dostať ich na druhú stranu plota. Lara sa od samej vďačnosti dokonca rozhodla, že vezme celú elektrinu plota na seba a za veľkého pišťotu sa vrhá priamo na aktívne vlákno. Mierne omráčená sa na roztrasených nožičkách opatrne presúva ďalej po červenej.
Po prehliadke zrúcaniny a krátkom zostupe sa vynárame na poliach kúsok od štátnej hranice, vychádzame na hrádzu a vraciame sa späť na Slovensko. Mladí srnci majú už pomerne vysoké turistické sebavedomie a bezohľadne okupujú celú šírku hrádze. Prítomní cyklisti iba vystrašene brzdia a obchádzajú našu hordu z úctivej vzdialenosti. Niekto vraj dokonca videl a začul, ako sa následne prežehnávali a spomínali nejaké maringotky (v nemčine to znelo zhruba ako Marin Got!).
Výlet zakončujeme záverečným foto pred orientačnou mapou a postupným rozchodom.
Pane, ďakujeme ti za početnú dobre naladenú družinu, ktorú si nám dnes nadelil, a hlavne za parádne počasie. Vždy sme si mysleli, že na Rakúšanov si lepší, ale nie si. Keď sme v Rakúsku, si rovnako dobrý aj na nás.

Čestný paroh Mladého srnca: Vladinovi za to, že celú túru vymyslel a výdatne pomáhal pri počiatočnej neistej navigácii. Jankovi Ma. za to, že sa nedal zlákať ľahšou cestou a na miesto stretnutia prišiel ráno peši (6 km, vážení, to už nie je len tak hocikoľko).

 

Vychádzka – nedeľa 2.3.2014, 10:00

Miesto stretnutia: Sološnica kostol (rozdeľovník zelenej a žltej turistickej značky)

Trasa: Sološnica – Malá Vápenná – Vápenná – Mesačná lúka – Sklený vrch – Sološnická dolina – Sološnica

Vzdialenosť: cca. 14,9 km

Prevýšenie: cca. 530 m

Trvanie: cca. 5 hodín

Účastníci: Jožo, Danka, Juro, Jano, Naďka, Pali, Klaudika, Marta, Gabika, Hanka, Vlado, Anka, Peťo M., Maca, Maťa, Angelika, Andy, Ivetka, Števo, Peťo Š., Editka, Laura, Mário, Max, Vuki

Správa z vychádzky:

Ráno dolaďujeme posledné dopravné detaily a vyrážame z Bratislavy do Sološnice. Je nádherný jarný deň, slnko sa lenivo rozvaľuje na nebi a šibe nás plachými lúčmi. Už teraz sa tešíme.
V Sološnici na námestí je opäť hustý zástup rôznofarebných turistov. Mladí srnci sa rozrastajú, dnes nám napríklad Maca priviedla troch nových kamarátov, Angeliku, Maťu a Peťa. Radostne ich medzi sebou vítame a robíme úvodné foto. Potom vykročíme cez dedinu smerom k horám.
Prvý výstup okolo Malej Vápennej zvládame všetci s rôznym stupňom zadýchanosti. Naďke sa trošku priťažilo a preto nás s Jančim a Jurom opúšťajú a obchádzajú Vápennú po vrstevnici. Zísť by sme sa mali opäť na Mesačnej lúke (ktorú sme neskôr počas pochodu na základe niektorých našich prejavov premenovali na Námesačnú lúku).
Stúpame do strmého kopca a skupina sa nám postupne naťahuje. Kým sa poslední dorútime pod rozhľadňu, prví už majú dávno zjedený obed a práve sa začínajú nepokojne hmýriť, že by reku aj pokračovali. Urobíme teda náhlivý výstup na rozhľadňu a dávame si rýchly, ale výdatný obed (opäť nám asistuje Vladkova povestná zeleninová dózka, ale pridávajú sa aj Ankine koláčky a Gabikine a Peťove keksíky).
Výhľad je prekrásny, v diaľke je síce jemný opar, ale vidíme Homoľu, Vysokú, Kuklu, Jaslovské Bohunice aj Záruby. Na Záhorskej strane na nás mávajú listy veterných elektrární v Rozbehoch. Je nám príjemne, ale predsa nie je ešte leto a začína byť chladno. Zberáme sa teda na odchod.
Jediná dvojica, ktorá má dnes pomerne problematický vzťah, je Max a Vuki. Vuki je asi o 15 kíl ťažší a keď sa mu Max dostane na dohryz, okamžite sa po ňom vrhá. Maxova priateľská duša je otrasená a celý zlomený cupitá na svojich miniatúrnych nožičkách čo najďalej od hrozného predátora.
Na „Námesačnej lúke“ sa k nám pridávajú Juro a Janči s Naďkou, takže sme zase komplet.
Po zelenej značke prichádzame okolo druhej k rozdeľovníku Sklený vrch, kde nás opúšťajú Pali s Klaudikou, Andy s Ivetkou a Peťo Š. s Vukim. Volia pomerne ostré tempo a o chvíľu z nich vidíme iba malé farebné vetrovky. My ostatní schádzame vychádzkovým tempom a stále sme pomerne dobre naladení, hoci niektorí už máme zapnutého autopilota. Konkrétne Angelika ide už skoro hodinu v miernom tranze a veci, ktoré sa stali, si pamätá iba z rozprávania. Po ceste späť si protestne ustiela na Macinom pleci a budí sa až na diaľnici.
Pane, ďakujeme ti za prekrásny deň, za výhľady, za skaly, za sýkorky v lese, za ticho, za slová, teda vlastne za všetko. Nabudúce dúfam tiež pôjdeš s nami.

Čestný paroh Mladého srnca: Naďke. Prejavila rešpekt voči svojej aktuálnej kondícii, ale nevzdala výlet a pridala sa k nám zase v primeranom teréne.

 

Vychádzka –nedeľa 9.3.2014, 11:00 Hainburg – Hundsheimer Berge

 

Miesto stretnutia:           Hainburg, parkovisko pod Wienertor o 11:00

Trasa:                                    Hainburg Wienertor – Hundsheimer Berg – Hexen Bg. – Rotes Kreuz – Weisses Kreuz – Hainburg (Shlossberg) – Hainburg Wienertor

Vzdialenosť:                      cca. 10 km

Prevýšenie:                        menej ako 420 m

Trvanie:                               viac ako 3,5 hodiny (dlhé prestávky)

Účastníci

Veľa. Triezve, nezávislé odhady hovoria o 40 účastníkoch a viac (Peťo L., Katka L., Marián, Katka F., Palo, Janka H., Silvia, Jožko Ž., Magda, Danka J., pán manžel, Anka P., Mário, Laura, Renee, Peťo M., Zuzka, Peťo H., Katka H., Lukáš, Tomáš, Andy, Yvet, Eva, Ľuba, Ivanka, Saša, Milan, Janka K., Jožko S., Jožkova Danka, Aďo, Adelka, Lilien, Marta, Edita, Danka Ď., Betka, Anka R., Boris, Ivan (na bicykli), Ľubka, Vlado, keksík (na kopci sa k nám ešte na chvíľu pripojili Peťa a Jožko M.).

Správa

Pri príjazde na parkovisko pod Wienertor boli naše prvé myšlienky, ktoré nám napadli, že sme si asi pomýlili miesto, lebo ten dav by počtom zodpovedal menšej demonštrácii. Bližší pohľad nám to však vyvrátil, tváre sú povedomé, značky áut prevažne z Bratislavy a okolia a kto by sa trepal demonštrovať zo Slovenska do Hainburgu. Tak či onak, ak budeme pokračovať v tomto trende, budeme si musieť naštudovať zákon o zhromažďovaní nielen slovenský ale aj rakúsky. Dva pokusy o sčítanie účastníkov sa vzácne zhodujú – okolo 40. Vzhľadom na povolené 10%-né straty sa s touto presnosťou uspokojujeme, aj tak nám po ceste niekto pribudne aj ubudne (na záver hromadne). Vyrážame smerom k Schlossberg hľadať odbočku na modrú značku, ktorá nás má doviesť na Hundsheimer Berg. Odbočka by aj bola, ale značky nikde a tak sa intuitívne (tam niekde to musí byť!) vnárame do lesíka. Napriek hrozivým upozorneniam ideme všetci na Hundsheimer Berg, na alternatívnu trasu iba na Schlossberg nejde nikto. Flóra iba potvrdzuje predčasnú jar, všetko je v puku a kvete. Stačilo trošku privrieť oči a tá beloba Vám pripomína sniežik, podľa ročného obdobia je predsa ešte stále zima. Boli to však mrákavy snežienok … Varovania pred prudkým stupákom boli neoprávnené a po necelej hodinke sa dostávame na lúčku s výhľadom na západnú časť Hainburgu a okolie. Je trošku opar a tak viditeľnosť nie je ideálna, ale nemôžeme mať všetko, nepriplatili sme si. Kto si zašiel trošku nabok (nielen preto že bolo treba …), mohol zazrieť aj severo-východnú časť Hainburgu s Devínskou Kobylou a Sandbergom v pozadí. Mimochodom, bola tu jedinečná možnosť vidieť poniklec, aj keď tá viditeľnosť nebola nič moc. Rozkladáme proviant a aj seba na vyhriatu lúčku. Asi by sme pobudli na slniečku aj dlhšie, ale treba ísť ďalej, však sme ešte nedosiahli ani vrchol Hundsheimer Berg. Tam sa dostávame po pár desiatkach minút a už nás tam čaká cyklista Ivan s ďalšími súputníkmi. Vlado sa pokúša o posledné zúfalé korigovanie miesta našej pozície podľa mapy, ktorá mu v tomto teréne bez riadneho značenia turistických chodníkov je akurát tak na dve veci, ani jedna neslúži na orientáciu v priestore. A tak nenápadne využíva sprievodcovské služby Peti, ktorá býva toť kúsok odtiaľto v Hundsheime a spolu vedú ostatných po masíve Hunsheimer Berge cez Hexen Berg na Červený kríž a potom na Biely Kríž (stále hovoríme o rakúskom Hundsheimer Berge a nie o Malých Karpatoch). Masív Hundsheimer Berge pripomína našu Devínsku Kobylu, tak stavbou kopca ako aj kvetenou a celkovou nádhernou scenériou. Pri Bielom Kríži odpočívame a s vďakou sa lúčime s Peťou, ktorá nám ukáže cestu ďalej do Hainburgu. Navrhnutej trasy sa nakoniec nie celkom držíme, lebo zabáčame na chodník vedúci priamejšie k Schlossbergu a na parkovisko pri Wienertor. Pod Hainburgským hradom sa rozdeľujeme. Vytrvalí vyrážajú na hrad, odpadlíci sa uberajú k autám a domov. Hmmm tých odpadlíkov je akosi priveľa, vyše 30 … Schlossberg s hradom sú ďalším krásnym miestom tejto vychádzky, navyše poskytujú pekný výhľad na celý Hainburg a okolie. Editka si naštudovala aj informačné tabule a podľa jednej z nich sa na hrade konali súdne procesy s bosorkami, ktoré potom upaľovali na neďalekom kopci. Teraz už chápeme, prečo ten názov Hexen Berg. Čierna zástava pri bráne hradu neveští nič dobré, a tak sa najmä ženská časť našej výpravy čo najrýchlejšie uberá k autám a potom domov.

Opäť nám vyšla jedna krásna, pohodová spoločná vychádzka. Ďakujeme všetkým za hojnú účasť a príma atmosféru a súdržnosť. Danke und bis Bald.

 

Paroh Mladého Srnca udeľujeme prvému a poslednému. Renee, nakoľko väčšiu časť túry bola vo vedení a ako hrdo poznamenala, nezadýchala sa. Aďovi, na ňom bolo vidno prekonávanie, hlavne bolesti, po dlhej dobe sa vybral po úraze na výlet aj s rodinkou. Aďo rozchodíš to a tí ktorí boli poslednými budú raz …

 

Vychádzka –nedeľa 23.3.2014, 9:00

 

Miesto stretnutia:           Plavecký Mikuláš, kostol (rozdeľovník zelenej a modrej turistickej značky)

Trasa:                                    Plavecký Mikuláš – skalky na Kršlenici (po žltej) – Čierna skala – rekreačné stredisko Jahodník – jaskyňa Driny – Nad vlčiarňou – Tatranský expres (vlak v lese) – Červená hora – Plavecký Mikuláš (po modrej)

Účastníci:

Vlado, Ľubka, Betka, Maca, Saša, Edita, Anka, Milan, Monika, Laura, Mário

Správa z cesty:

Pár minút pred deviatou zastavujeme na námestí v Plaveckom Mikuláši vedľa Ankinej Dacie. Zdá sa nám trošku blbé ostať s autami priamo v oddychovej zóne obkolesenej lavičkami, drzo sa teda presúvame priamo pred Miestny úrad. O chvíľu prichádza Vladinova posádka. Volá Editka, že čaká pri inom kostole, smerujeme ju teda k nám a o pár minút sme komplet. Nikto ďalší sa už nehlási a preto sa po úvodnom fotení a príhovore Milana ako veliteľa dnešnej túry vyberáme po modrej značke smerom ku Kršlenickým skalkám.
Je zamračené a sem tam spadne nejaká tá kvapka a ani nie je nejako veľmi teplo, ale o to lepšie sa nám zase kráča. Po prvom, vraj najstrmšom úseku vychádzame na skalnatý hrebeň a obzeráme si z neho Plavecký hrad a celé Záhorie. Napriek oblačnosti je pomerne dobrá viditeľnosť.
Pokračujeme smerom na Čiernu skalu a do cesty sa nám opäť stavia stúpanie. Tvári sa, že je menej strmé ako predtým, ale podľa mňa je to len zdanie, lebo lýtka dávajú jasné signály, že chcú zastať a chvíľku sa len tak povaľovať. V diaľke sa mihne stádo hnedých chlpatých muflónov. Ďakujeme, pane, vieme, že to ty takéto veci ponúkaš.
O chvíľu sme na Čiernej skale a dávame si malé občerstvenie. Macu a Sašku sme videli jesť nejaké ovocie a keksíky už cestou hore kopcom, ale zjavne sú na túru veľmi dobre vybavené, lebo opäť vyberajú nejaké chutné vitamínové bomby. Kocháme sa výhľadom na predný hrebeň Malých Karpát s Orešianskymi vŕškami vľavo a Vápennou vpravo. Do horskej knihy zapisujeme čerstvo vymyslené deväťveršie o zlom počasí a našej nezlomnej výdrži.
Chvíľku pokračujeme po hrebeni a potom začína zostup do doliny. Terén je miestami zradný, v oblaku prachu nám na chvíľu mizne z dohľadu Editka a neskôr sa nedobrovoľne spúšťa k zemi aj Milan. Samozrejme sa obaja tvária, že ležia naschvál, lebo si chcú obzrieť nejaké jarné kvietky.
V Jahodníku sa za mierneho dažďa ukrývame pod strechu zatvoreného bufetu a obedujeme. Vladovu zeleninovú dózku netreba nejako zvlášť pripomínať. Okrem nej na spoločnom stolci trónia výborné Ankine jahodovo-čokoládové koláčiky, Ľubkine sladulinké palacinky (skoro také dobré ako klobása) a Editkina a Macina čokoláda. Po počiatočnom ostychu sa na túto hostinu vrháme a nenávratne mizne v našich útrobách.
Začína opäť jemne mrholiť a preto sa rozhodneme radšej pokračovať v ceste, aby nás v lese nebodaj nezastihlo nejaké slnko. Jaskyňa Driny je zavretá, ponáhľame sa teda k sľubovanej atrakcii – Tatranskému expresu. Slnko nás nakoniec predsa našlo a vytrvalo nám svieti na vymrznuté chrbty. Príjemné, veľmi príjemné.
Prvú polovicu Tatranského expresu sme nenašli, pokračujeme teda neznačenou cestou popod kopec Veterlín k druhej polovici. Napoly podozrievavo sa dívame na Milana, tvári sa však rovnako presvedčivo ako na začiatku túry. Ani druhá polovica Tatranského expresu však v lese nie je, je tam iba veľký vyšliapaný štvorec a hrdzavé kusy železa. Milan sa tvári, že je sám dosť prekvapený a že obidva vlaky museli odviezť preč celkom nedávno, inak by o tom určite vedel. Elegantne situáciu zahovára ďalšou trasou a viac sa k téme vlakov nevraciame. Začíname cítiť nohy a celkom otvorene závidíme Betke palice. Betka si nevšímavo a svižne vykračuje na čele skupiny.
O hodinku v čoraz hustejšom mrholení schádzame k autám. Ľubka s Macou majú výborný nápad, že by sme si mohli ešte pred nástupom do áut trošku roztiahnuť stuhnuté stehenné a lýtkové svaly. Zapierame sa teda do voľných betónových stĺpov, pritláčame si kolená k hrudi a zakopávame dozadu. Maca si dokonca opiera chodidlo o temeno hlavy, nikto ďalší to však neskúša. Predsa, vek je vek a zdravie je najprednejšie. Záverečné foto a rozchod.
Pane, ďakujeme ti za prírodné krásy, ktorými bola cesta posiata, za počasie, ktoré nebolo celkom ideálne a práve tým bolo úplne ideálne, aj za to, že si zadržal búrku pri Bratislave a vypustil si ju až o pol piatej.

Čestný paroh Mladého srnca: Milanovi. Vymyslel a viedol celú túru a dokázal nás udržať v domnienke, že Tatranský expres naozaj existuje a že je zaparkovaný na dve časti v karpatských lesoch. Saške. Bola s nami prvý raz, zapadla do turistickej partie a bez námietok (teda za občasného tichého vzlykotu) prešla s nami celú trasu.

 

Vychádzka – nedeľa 30.3.2014, 10:00 Devínska Kobyla – okruh

 

Miesto stretnutia:           Parkovisko pod Devínskym Hradom, zraz o 10:00

Trasa:                                    Devínsky Hrad (parkovisko) – pod Devínskou Kobylou – Rovnica – Lipové – Abrózna jaskyňa – bývalý kameňolom pod Kobylou – Devínsky Hrad (parkovisko)

Účastníci:

Rišo, Dada, Samko, Paľko, Adelka, Lilien, Aďo, Ľuboš, Gabi, Števo, Georg, Peťo, Klaudika, Pali, Yvetka, Laura, Mário, Tomáš, Janko, Monika, Anka, Ľubka, Palo, Janka, Vlado, Vuki.

 

Správa z výletu

Nakoľko sme už dávno neboli na Devínskej Kobyle (naposledy 19.1. a pred tým až 1.1.) vybrali sme sa na jarnú vychádzku do tejto malebnej chránenej oblasti. V polovici januára síce bolo tiež jarné počasie, ale dnes je skutočne všetko v puku.

Po skorom príchode na parkovisko pod Hradom Devín pristavíme hneď pri prvom aute, slušne pozdravíme, aby sme hneď na to pochopili, že tak títo susedia nie sú naši. Rozpačitosť zaniká keď o trištvrte na desať prichádza „oneskorená“ Anka (zvyčajne je prvá v polhodinovom predstihu). Počas čakania na ďalších prijímame ospravedlňujúce správy od skutočných oneskorencov a tak sa nám podarí vyraziť až o pol jedenástej. Budiž opozdilcom tento raz odpustené, ako ospravedlnenie berieme posun času na letný a možnú novo-prezidentskú amnestiu. Bez problémov zvládame prvý a posledný skutočný vystúp k rozdeľovníku pod Devínskou Kobylou, tie ostatné prevýšenia nestoja za reč. Vedenia sa ujíma omladina, a tak musíme občas Lili, Paľka a Samka brzdiť. Ich náhodná odbočka z trasy nám nevadí (aj tak ešte budú ďalšie „plánované“ nazretia mimo plánovanej cesty), nakoľko objavujeme dosiaľ nepoznaný a vo vedeckej literatúre nezaznamenaný nový rastlinný druh – Strom Rohlíkový (v angličtine hot-dog tree). Flóra na Devínskej Kobyle je skutočne prenádherná a zadarí sa nám vidieť aj peknú chrobač a zopár jašteričiek. Pod Sandbergom rozkladáme piknik. Snáď najbohatší a veľkolepo poňatý majú Aďovci, žeby Lili zabezpečila niečo z párty, z ktorej vyrazila hneď na výlet? K Vladovej zeleninovej tradícii sa pripája aj Mário s Laurou, pečené zabezpečila Monika a Anka, ako ináč – koláčiky boli vynikajúce aj keď za horúca krájané. Na jarnom slniečku sa väčšina snaží dohnať zameškaný spánok v dôsledku posunu času. Idylku narúša nekompromisne Vlado povelom na odchod, bojí sa, že nestíha koncert. Odpája sa od nás Dadka s chalaňmi, škola a hrozba písomky volá. Obzrieme si novú mini kolibu na lúke pod kameňolomom a hútame pre akú zver je určená. Pozrieme si ešte raz peknú scenériu sútoku Dunaja a Moravy a ponad chatky  sa vraciame k Hradu Devín.

Ďakujeme za prekrásne počasie a pohodu. Nečudo, že sa nenáročná vychádzka trošku časovo pretiahla, také skvelé chvíle si treba užiť!

Paroh Mladého Srnca udeľujeme Monike a Ľubovi. Obaja boli s nami po dlhšej dobe a výlet perfektne zvládali a určite si ho aj oni užili.

 

Vychádzka – nedeľa 6.4.2014, 10:00

Miesto stretnutia:           Bratislava, Krasňany, zastávka električiek

Trasa:                                    Krasňany – Pekná cesta, záhrady – Pod Chlmcom – dolná stanica lanovej dráhy

Účastníci:

Palo B., Klaudika, Yvet, Andy, Vierka, Jarka, Sofia, Denisa, Jožo St., Jožo Su., Pišta, Sveťa, Aďa, Silvia, Janka, Palo, Maťa, Jaro, Janko, Betka, Ivan, Peťo, Monika, Anka, Danka, Dominik, Milan, Silvia, Ľubo, Laura, Mário, Pampúšik, Čiba, Scarlet, Max.

Správa z výletu:

V električke č. 5 k nám v Karlovke pristupujú Milan so Silviou. Milan je červený a vyzerá zle, Silvia síce vyzerá ako vždy dobre, ale je smutná. Je nám celkom jasné, prečo. Zabratí v motivačnom rozhovore celkom náhodou zbadáme cez okno Jankine auto oproti Vinohradom, tak jej hneď voláme, nech sa presunú až k zastávke Pekná cesta.
O chvíľu vystupujeme do pestrého klbka ľudí, všetko našincov. Vyzerá to opäť na mimoriadne hojnú účasť. Postupne sa so všetkými vyobjímame a spravíme si úvodnú fotku aj s Palom B., ktorý sa následne odpája a uteká domov pre bicykel.
Vystupujeme nad sídlisko a po žltej sa ponárame do prekrásneho jarného lesa. V rôznych kombináciách sa o seba zaujímame, vypytujeme sa na novinky a chválime sa úspechmi. Sem tam spomenieme aj ľudí, ktorí s nami práve nie sú, ale nie je to kvôli ohováraniu. Chceme si tým iba povedať, že nám chýbajú a popritom nám samozrejme napadne aj nejaká tá dobromyseľná kritika.
Prvú zastávku na občerstvenie navrhuje Betka a všetci s ňou nadšene súhlasíme. Vyťahujeme keksíčky, ovocie, fľaše s vodou, foťáky a niektorí aj toaletné papiere (zo slušnosti nebudeme konkrétni). Stratili sme Pištu so Sveťou, ale cez telefón sa dozvedáme, že čakali na Aďu a už sa rútia. Naozaj sú o pár minút pri nás a odmietajú odpočinok, takže pokračujeme v pochode lesom. Silvia na nás máva z kríkov, nech ju počkáme, ale keď vidí, ako sa neľútostne vzďaľujeme, chvatne prerušuje vychutnávanie jarnej prírody v podrepe a uteká za nami, až sa jej puzdro s cigaretami na ruksaku natriasa. Na to, koľko fajčí, je v mimoriadne dobrej forme, to má asi po Janke (dcére).
Na začiatku túry zaznela informácia, že kto prvý objaví voľné miesto na opekanie, dostane čestný paroh, a odvtedy dostávam hlásenie o každom zuhoľnatenom dreve, ktoré sa cestou objaví. Nemilosrdne však pokračujeme až po Snežienku, kde sa práve rozhorieva oheň, ktorý pre nás založil Andy. Skladáme batohy na blízkom stolci a chystáme sa na opekačku. Pár chlapov uteká do hory po drevo, ženy chystajú jedlo a strúhajú palice. O chvíľu vyzerá ohnisko ako držiak na dáždniky. Zo všetkých strán z neho trčia opekacie palice a na ich koncoch sa nebezpečne kymáca tu klobáska, tam slaninka, tam cibuľka, Janka dokonca opiekla aj chúďa malú paradajku.
Papáme, opekáme, deti sa hrajú s loptou (Jaro neodolá a pridáva sa k nim), psíci pobiehajú okolo a nenápadne oslintávajú deky a topánky. Pampúšik musí byť bohužiaľ priviazaná, pretože v záchvate hravosti už nakusla Čibe ucho a Scarlet jej značkové nohavice s opaskom a s vreckami na zips (aby nedošlo k omylu, Scarlet je tiež pes, alebo presnejšie fenka, ale nemá srsť a preto nosí károvanú košieľku a rifle na traky).
Prichádza Ivan na bicykli a prináša okrem svojej usmiatej cyklovetrami ošľahanej tváre aj výbornú slaninku z Liptova, ktorý sa v Ivanovom podaní začína už niekde pri Brezne. Druhá výborná domáca slaninka pochádza od Pala. No a keď sme pri špecialitách, Monika nám priniesla mufinky a sú výborné. Po Ivanovi prichádza na bicykli ešte Palo B. a stíha to len tak tak, lebo väčšina jedla je už nenávratne stratená v našich bezodných žalúdkoch.
Ok, priatelia, je čas ísť domov. Delíme sa na dve partie, jedna sa vracia po vlastných stopách, druhá schádza cez Železnú studničku k Patrónke.
Pane, ďakujeme ti, že si s dažďom opäť počkal až do večera a dovolil si nám, aby sme sa v takomto počte stretli a užili si jarný deň.

Čestný paroh Mladého Srnca: Andymu, pretože našiel ohnisko a založil obrovský trvanlivý ohnisko a okrem toho viedol skupinu, ktorá sa vracala do Krasnian. Dominikovi, ktorého síce pri hľadaní ohniska predbehol Andy, ale ktorý potom udatne pomáhal pri lámaní konárov a pri naháňaní lopty. Sofii, ktorá sa nebála mužskej presily a pustila sa vo futbale proti takým esám ako sú Dominik a Jaro.

 

Veľkonočná vychádzka – pondelok 21.4.2014, 10:00

Miesto stretnutia:           Bratislava, Krasňany, zastávka električiek Pekná cesta

Trasa:                                    Krasňany – Pekná cesta, záhrady – Spariská – Malinský vrch – Marianka

Účastníci:

Palo B., Klaudika, Denisa, Jožo, Danka, Pišta, Sveťa, Anka R., Milan, Janka, Ľubo, Anka P., Vlado, Zuzka P., Alena, Marian, Katka, Slávka, Zuzka H., Stano, Šaňo, Zuzka (sestra), Zuzka Š., Zuzka W., Hanka, Editka, Števo, Marta, Boris, Laura, Mário, Keksík.

Správa z výletu:

Pred desiatou sa v tento sviatočný deň zhromažďuje na zastávke Pekná cesta úctyhodná skupina vysmiatych ľudí. Dievčence najprv s chichotom a neskôr so zle skrývaným plačom uskakujú pred nablýskanými korbáčmi. Medzi obšívačmi vysoko vyčnieva Vlado, ktorý do tejto naoko celkom neškodnej zábavy púšťa roky hromadenú agresivitu.
Pali s Klaudiou a Zuzka P. už majú za sebou jeden a pol hodinovú omšu a plní duchovného zážitku postávajú v pokojnom rozjímaní. Teda Zuzka sa z času na čas rozhovorí o nespravodlivosti života, ktorý sa na nej dopúšťa rôznych neodpustiteľných krívd, my si však myslíme, že to všetko hovorí kvôli tomu, aby sme jej nezávideli šťastie a slobodu.
Po masovom úvodnom fotení sa vydávame po modrej značke smerom k Spariskám. Zuzka Š. sa pýta, ako dlho asi pôjdeme po asfaltke, a dozvedá sa, že len tuto kúsok, lenže tuto kúsok siaha až po Malý Slavín, kde nás frekventovaná cyklistická magistrála konečne púšťa na chvíľku do lesa. Inak cyklisti zrejme nečakali takýto veľkonočný peletón pešiakov a v nemom zdesení sa nám vyhýbajú po zablatených močaristých úbočiach, kde ich nadávky zanikajú v šušťaní lístia a špľachotaní vody.
Napriek permanentne zatiahnutej oblohe nás zatiaľ dážď obchádza a hoci je pomerne chladno, svižná chôdza nás zahrieva na tele a vnímavé rozhovory na duši. Ankin pes Keksík sa nemá s kým rozprávať a v túžbe po spoločenskom uznaní berie medzi zuby dvojmetrovú haluz, ktorou sa oháňa okolo seba a podráža turistom nohy. Všetky pokusy o jeho odzbrojenie stroskotávajú a nakoniec ostáva na bojisku sám s pocitom absolútneho víťaza. Emočné naplnenie však neprichádza, čo Keksík doháňa nečakaným vybrechávaním spoza chrbta a jemným ohryzkávaním našich lýtok.
Na Malom Slavíne si robíme obedňajšiu prestávku. Z ôsmich voľných stolov zaberáme šesť (na zvyšných dvoch si odložíme ruksaky a palice) a rozkladáme veľkonočný proviant. Najväčší úspech má Hankina a Borisova domáca klobáska, Laurine a Ankine koláče, Pištova šunka a cukrovinky všakovakého druhu. Vladinovu zeleninovú dózku už ani nespomínam, pretože kde je Vlado, tam je dózka a opačne.
Pokračujeme ďalej po modrej smerom do Marianky. Asfaltka chvalabohu končí a aj sklon cesty je veľmi sympatický, takže sa nám kráča rýchlo a pohodlne. Zastavujeme až na pútnickom mieste v Marianke, kde sa ešte raz spolu odfotíme a dávame si rozchod. Prevažná väčšina z nás prechádza peši až do Záhorskej Bystrice, odkiaľ sa v družnom rozhovore odvážame kto na Patrónku a kto ešte ďalej do mesta.
Pane, ďakujeme, že si opäť urobil poriadok na nebi a že sme sa v suchu a v Záhorskej Bystrici dokonca na slnku dostali až domov. Dali by sme ti paroh, ale dnes je oň veľký záujem, takže možno nabudúce.

Čestný paroh Mladého Srnca: Všetkým klubistom z JAS-klubu, pretože tradične robili veľkonočný pochod z Rače a radšej sa pridali k nám, aby sme mohli byť spolu.

 

Vychádzka – nedeľa 4.5.2014, 9:00

Miesto stretnutia:           Buková, rozcestník Buková, obec na zelenej turistickej značke

Trasa:                                    Buková (obec) – Buková, kameňolom – Sokolské chaty – Lipový vrch – Rozbehy – Rozbehy, rozhľadňa – zrúcanina Korlátko – veterný park Cerová – Buková (vodná nádrž) – Buková (obec)

Účastníci:

Monika, Milan, Anka, Betka, Peťo, Vlado, Laura, Mário.

Správa z výletu:

Ako postupne zisťujeme, Buková je od Bratislavy pomerne ďaleko. Do centra dediny prichádzame pár minút pred deviatou, chvíľu sa motáme po hlavnej ceste a nakoniec parkujeme oproti miestnemu majestátne vztýčenému máju. Volá Vlado, že nás čakajú pri kameňolome, sťahujeme ho teda späť. Volá aj Pali, že zle zišiel z diaľnice a že nech ich radšej nečakáme. V počte sedem sa teda spúšťame miestnou asfaltkou smerom na sever. Práve opúšťame Bukovú, keď volá Peťo, že je v dedine a či nás ešte stihne. Čakáme ho a v konečnom počte osem pokračujeme pomerne rušnou asfaltkou smerom ku kameňolomu.
Chvalabohu odbočujeme z hlavnej cesty a prechádzame cez krásnu chatovú oblasť Sokolské chaty. Na chvíľku sa k nám pridáva hlučný trojnohý dunčo, ale asi ho málo kŕmime, lebo po dvoch troch otrávených brechnutiach nás milostivo púšťa ďalej.
Začínajú sa ozývať prázdne žalúdky. Rozkladáme sa teda na lúke kúsok pred osadou Rozbehy a vybaľujeme nedeľný proviant. Anka vykladá vynikajúci čučoriedkový koláč a ja rituálne odlamujem uši nadrozmernému veľkonočnému zajacovi a dávam ho kolovať. Cestou pritom omylom zašľapujem dva jarné hríbiky, ktoré sa ledva vyhrabali zo zeme, za čo si dávam dva čierne ekobody.
Sme v osade Rozbehy, údajne jedinom vysokohorskom sídle v Malých Karpatoch. Je tu mimoriadne veterno a možno aj to je dôvod, prečo tu postavili prvé štyri veterné elektrárne na Slovensku. Momentálne stoja.
Vychádzame na kamennú rozhľadňu, výhľad nás však neuchvátil natoľko, aby sme prestali vnímať ostrý vetrisko. Utekáme dolu a mierime k zrúcanine Korlátko. Aj z hradu sú pekné výhľady do okolia, vidíme Senicu, Mohylu M.R. Štefánika aj hrebeň Zárub. Vietor neustáva a preto sa usádzame na vyhriatom dreve v útrobách hradu a obedujeme. Okrem Ankiných koláčov a trupu veľkonočného zajaca koluje ešte Vladova zeleninová dózka a Peťova horká čokoláda. Monika zdvorilo odmieta už asi šiesty čokoládový chod a ďalej chrumká obložený chlebík. Mimochodom, výborná kombinácia je Ankin koláč zakrytý kúskom Peťovej čokolády.
Pokračujeme popod veterné elektrárne (opäť v pohybe) a po modrej značke späť do Bukovej. Peťo nám popisuje svoje zážitky z vojny a významne pritom gestikuluje s čiapkou, na ktorej mu visia okuliare. Po ich bolestivom páde a zúfalom polhodinovom hľadaní gumenej súčiastky v hodnote asi 400 eur sa pomaly a nenápadne roztrácame pôvodným smerom. Hľadanie nakoniec vzdáva aj Peťo a dáva si osobný sľub, že už nikdy nebude rozprávať zážitky z vojny.
Stratili sme sa. Modrá značka sa vinie v lese na protiľahlom úbočí, ale nemáme sa k nej ako dostať, v ceste nám stojí hustý prales. Nakoniec sa cezeň nejako prebijeme a hnedí od blata a zelení od buriny si robíme spoločnú fotku na pamiatku najnáročnejšieho úseku dnešnej túry.
Z príjemného klesania nás zrazu preberá prudká odbočka vľavo a neznámy vrch, ktorý vyzerá, že sa na nás každú chvíľu prevráti. Zápasíme s ním, funíme, dodávame si odvahu a silu, až napokon vychádzame na nádhernú kvetmi posiatu lúčku, kde Peťo navrhuje oddychovú prestávku a všetci s ním nadšene súhlasíme. Dojedáme posledné zvyšky proviantu (okrem železných rezerv, ktorých je približne toľko ako toho, čo sme zjedli doteraz) a váľame sa vo vyhriatej tráve, kým vždy nervózny šéf výpravy nezavelí na odchod.
Neochotne schádzame k nádrži Buková, kde zase fučí a zase jazdia autá. Najhoršiu náladu má Vlado, pretože si hore odopol dolnú polovicu nohavíc a až po koniec lesa potom kráčal po žihľave, ktorá nám siahala približne po kolená. Dokonca ani štvrtá prestávka na jedlo sa nekoná a k autám teda prichádzame naozaj namrzení. Pri záverečnom fotení sa nám našťastie dobrá nálada vracia a po poďakovaní Milanovi za výber trasy s parádnou navigáciou a po srdečných objatiach sa lúčime.
Pane, ďakujeme za výzvu, pred ktorú si nás ráno postavil (4 °C, vetrisko, mračiská), za slnko, ktorým si nás cestou častoval a za všetky slová a dotyky, ktoré sme si dnes mohli venovať.

Čestný paroh Mladého Srnca: Betke. V piatok mala ešte svalovicu zo štvrtkového výletu a v nedeľu už s nami cválala po Karpatoch. Laure. Chodí s nami od samého začiatku, má pre každého pekné slovo a rada vystrája a robí zle svojmu manželovi (a ešte aj pre pokoj v rodine).

 

Vychádzka – nedeľa 11.5.2014, 9:30

Miesto stretnutia:           Limbach RD, námestie – reštaurácii Silván

Trasa:                                    Limbach – Sadloňov Mlyn – smer Slnečné údolie – po žltej Kolárske – Šenkárka – po modrej Limbach

Účastníci:

Jano M., Juro, Pali, Klaudika, Andy, Yvet, Jano K., Laura, Mário.

Správa z výletu:

Pár minút pred deviatou nakladáme Janka K. na pumpe a fujazdíme smerom na Pezinok. Cestou predbiehame Andyho s Yvet. V Limbachu sme zhruba o štvrť na desať, parkujeme a schádzame na námestie. O chvíľu prichádza Janči M. s Ďurim, Andy s Yvet a za nimi aj Pali s Klaudikou. Vyzerá, že sme komplet, tak sa celí usmiati fotíme a vyrážame do terénu.
Cesta najprv vedie cez dedinu a potom dosť dlho po asfaltke. Áut je našťastie pomenej a aj tých pár sa nám z diaľky vyhýba, lebo z nás vyžaruje pravá abstinentská súdržnosť a sila. Trošku sa kazí počasie a padá prvých pár kvapiek, vzduch je vlhký ako v pralese.
Prechádzame okolo chatiek, kde sa Mladí srnci približne pred rokom zišli na opekačke u Zuzky S. Jasné, pri tomto ohnisku sme sedeli, jedli a spievali, a na tejto latrínke sme…ehm…
Prší čoraz hustejšie a všetci sa balíme do nepremokavých pônč a vetroviek. Teda okrem Janka K., ale on tvrdí, že má dážď rád a že mu pár kvapiek neublíži. Len mu akosi podozrivo oťaželi vlasy a z brady mu kvapká voda.
Chvalabohu, že sme pri horárni Šenkárka, pretože Janči M. tu pre nás zarezervoval altánok. Ukrývame sa doň a obedujeme. Všetci okrem Janka K., ten stojí pri ohnisku na daždi a fajčí. Inak v tejto bývalej horárni sa vraj spomínaná Zuzka S. narodila. Rozhliadame sa po okolí a hádame, čo tu tak malé dievčatko v tejto divočine mohlo celé dni robiť. Drsný život.
Po obede a po niekoľkých vydarených vtipoch balíme batohy a pokračujeme po modrej späť do Limbachu. Vytrvalo prší, preto sa zbytočne nezdržujeme a okolo jednej sme už pri autách. Záverečné foto, rozlúčka, poďakovanie, rozchod. Pane, dnes si to s tým počasím trochu prehnal, ale odpúšťame ti a rozhodli sme sa, že ti ešte dáme šancu.

Čestný paroh Mladého Srnca: Obidvom Janom. Jančimu M. za to, že celú túru vymyslel a viedol. A Jankovi K. za jeho statočné znášanie nepohody.

 

 

Cyklovychádzka – Marchegg – nedeľa 25.05.2014, 10:00

Miesto stretnutia:           Most Lafranconi na petržalskej strane

Trasa:                                    Bratislava – Hainburg – Marchegg – Most Slobody – Devín

Účastníci:

Pali, Danka, Hanka, Vlado K., Editka, Vlado Z., Ľubka, Milan M., Silvia, Milan P., Jožko, Adelka, Lily, Laura, Mário.

Správa z výletu:

O trištvrte na desať sa stretávame s Vladinom a s Ľubkou v Líščom údolí a tajnými indiánskymi chodníčkami prechádzame na petržalskú stranu Dunaja. Pod mostom Lafranconi nás netrpezlivo čaká zvyšok výpravy a keďže už nikoho ďalšieho nečakáme, ešte netrpezlivejšie počkáme povinných 15 minút a nasadáme na okolesené kone. Po desiatich metroch si robíme prvú prestávku na zaspievanie cyklistickej hymny. Keďže je to presne pod mostom, spev sa primerane a miestami až neprimerane ozýva a prechádzajúci cyklisti z iných partií ostávajú v nemom úžase stáť a s bázňou počúvajú náš energický prejav.
Vyšiel nám prekrásny deň, je síce dosť teplo, ale fúka mierny protivietor, takže produkty potných žliaz vždy cíti až ďalší cyklista v poradí. Tešíme sa teda z čerstvého vzduchu, užívame si jazdu a kocháme sa zelenou prírodou. Sme pomerne početná skupina a preto sebavedomo križujeme cestu nákladiakom, vlakom aj protijazdcom. Dvakrát dokonca došlo k neplánovanej kolízii a telo cyklistu, ktorý zle odhadol náš priestorový potenciál, ostalo po desivom výkriku ležať v jarku. Bohužiaľ sme sa nestihli vrátiť, pretože máme pevný program jazdy a už nás predbehol Jožko na aute, tak sa nechceme nechať zahanbiť.
V Hainburgu sme o štvrť na dvanásť. Jožko je už samozrejme dávno tam a vyčítavo nás vykúka. Jeho namrzenosť sa vytráca, až keď ho nezištne ponúkneme trubičkami s lieskovou náplňou. Desiatovú prestávku na nábreží dopĺňame ešte návštevou miestnej cyklistickej studne a pokračujeme smerom na most Márie Terézie. Cestou máme niekoľko toaletných prestávok, ale o tých sa nepatrí písať, tak ich spomínam iba ukradomky a vrátim sa k nim neskôr.
Jožko sa pár kilometrov pred Schlosshofom odpája a vracia sa do Hainburgu k autu. Volá Adelka, že sú v Schlosshofe a či sme niekde nablízku. Vysvetľujem jej, že bohužiaľ meškáme, pretože sme mali štyri toaletné a tri pitné prestávky, takže nech idú do Marcheggu, že ich dobehneme.
V Schlosshofe všetci dvanásti kŕmime dva malé strapaté kone. Vyzerajú, že im naozaj chutí, ale pri odchode si všimnem, že majú čudne vyduté bruchá. Tá rakúska tráva asi predsa nebude až taká bio.
V Marcheggu sme pár minút pred druhou a dávame si rozchod na obed a na bociany. S Adelkou sme sa stále nenašli, podľa posledných informácií sa aj s Lily vozia po Marcheggu a oslovujú neznámych pánov chabou nemčinou, či náhodou nevedia, kde je v Marcheggu zámok. Všetci to samozrejme vedia a ochotne si ich jeden za druhým posúvajú, až kým sa neobjavia na dvorčeku, kde odpočívame a obedujeme.
Na samotné bociany z nás ide iba polovica. Naše nadšené výkriky však dotiahli aj Hanku s Palim, čiže jediný, kto nakoniec mláďatá nevidel na vlastné oči, bol Vlado K, ale on si ich pozrel na príručnej webkamere, a Danka, ktorá nám dobrovoľne strážila bicykle a trošku pritom aj fajčila a opaľovala sa. Na rozhľadni si ešte neplánovane vypočujeme prednášku o bocianoch, pretože Silviina minca hodená do ďalekohľadu omylom končí v elektronickom sprievodcovi. Prednáška je našťastie v slovenčine.
Mission completed, priatelia. Editka sa vzdáva zámeru zaviesť nás domov po neznačenej hrádzi, vraciame sa teda rovnakou cestou až po Schlosshof. Ústretovo navrhujem, že by sme mohli pokračovať tempom malej Lily, ale je to osudová chyba, pretože Lily ide celú cestu tridsiatkou a máme čo robiť, aby sme ju nestratili z dohľadu. Piatich z nás dokonca vyburcuje tak, že zabudnú brzdiť a volajú nám spod Nového mosta, že ich už pravdepodobne nedobehneme, ale že na nás aj tak myslia. Vladino s Ľubkou to stáčajú do Devínskej, my ostatní sa lúčime až v Devíne.
Pane, ďakujeme za prekrásny výlet, za vytrvalosť, za neustálu hrozbu búrky, ktorá sa nakoniec nenaplnila, a za to, že si nám zase ukázal, ako to všetko robíš a prečo z toho vôbec nie si unavený.

Čestná tretra Veselého cyklistu: Lily. Uháňala ako drak a okrem toho si v Devínskej odriekla naozaj chutný a šťavnatý nanuk. Danke. Odriekla si bociany, aby nám mohla strážiť bicykle. Je to obetavá žena.

 

Vychádzka – nedeľa 1.6.2014, 9:00

Miesto stretnutia:           Lozorno – rozcestník modrej a zelenej turistickej značky

Trasa:                                    Lozorno – Rusniaky – Vŕšky – Skala – Lintavy – Biofarma Stupava – Lozorno

Účastníci:

Milan, Monika, Pali, Klaudika, Vlado, Jožko Su., Danka, Betka, Štefan, Jano, Jožko St., Juro, Andy, Yvet, Laura, Mário, Čiba.

Správa z výletu:

O pol deviatej nakladáme Milana, Moniku a Štefana a uháňame po diaľnici do Lozorna. Čaká tam vysmiata trojica zo štvrtkového klubu aj s večne veselou Čibou. Postupne prichádzajú ostatné posádky, ako posledný presne na hranici povinnej čakacej doby Jožko Su. s Dankou. Do poslednej chvíle čakali, či predsa nezačne pršať, a ono nie a nie.
Po úvodnej fotke sa horlivo domáha pozornosti Milan, ktorý celú túru navrhol a chce nám silou mocou povedať, kade pôjdeme a čo nás cestou čaká. Keď už popisuje asi siedme prudké stúpanie, ktosi ho násilne preruší a zavelí na odchod. Vyrážame.
Zelená značka nás najprv vlečie po ceste pre autá a nejaké sa nám veru aj vyhýbajú. Prefrčíme okolo vodnej nádrže a ranča Abeland a vchádzame do hustého bukového lesa. Otepľuje sa a nastáva prekrásny lesný deň, jediný, kto si to húževnato nevšíma, je Jožko Su. s dvomi termo svetrami a zimnou vetrovkou. Tvrdí, že sa takto výdatne potí vždy a že mu býva večne zima.
Desiatovú prestávku si dávame na ceste s krásnym výhľadom do doliny na dedinku Jabloňové. Je tu bohužiaľ záchod iba pre jedného a kým sa na ňom postupne všetci vystriedame, uplynie dobrá polhodina. Tempo však máme dobré a už pred dvanástou sme na kopci Skala (502 m.n.m.), čo je najvyšší bod dnešnej túry. Je tu pamätník, stoly a výhľad na vodnú nádrž v Lozorne. Veľmi pekné miesto.
Obedujeme, rozprávame si príhody z vlastných aj cudzích životov, polihujeme na tráve, fotíme. Betkine výborné koláčiky sa minuli ešte počas desiatovej prestávky, takže sa bezohľadne vrháme na Vladovu zeleninovú dózku. Jediná totiž vykazuje známky erárnosti.
S miernou nevôľou vstávame a spúšťame sa po žltej značke do lesa. Dobieha nás jazdecký koník s krásnou jazdkyňou v sedle. Utvárame zdvorilý koridor po oboch stranách cesty, koník však nečakane odbočí vľavo a zmizne za ohybom cesty. Áno, to je náš chodník, musíme menej rozprávať a viacej kukať na značky.
Ďalšiu prestávku máme kúsok nad Lintavami, potom schádzame dolu k potoku. Tu začínajú strmé stúpania, o ktorých hovoril Milan na začiatku, a začína nám byť ľúto, že sme ho nedopočúvali do konca, pretože sedem z nich sme už prešli a stále sme sa nikam nedostali. Nakoniec smädní a zmorení vychádzame na asfaltku kúsok od biofarmy Stupava.
Morálka nám poklesla a ľudia sa dožadujú okamžitého návratu domov. Veď aha, koľko je tu áut, tam sa nebude dať pohnúť. Alebo žeby sme predsa aspoň nakukli? Ále, načo, však biofarma je na každom rohu. Či aspoň na jeden syrový korbáčik zájdeme?
Prichádzame k vchodu do areálu, kde si dávame na trištvrte hodiny rozchod. Andy s Yvet okamžite využívajú príležitosť a utekajú z miesta činu, my ostatní sa rozídeme po areáli. Husi, svinky, poloslepý koník Kubo, kozičky, holuby…všeličo tu majú. Nakoniec končíme v reštaurácii a ochutnávame miestne syrové dobroty.
Do Lozorna máme ešte asi hodinu a sme už aj celkom uchodení a spečení od slnka. Pred autami si dáme poslednú skupinovú foto (pridáva sa k nám Peťo zo štvrtkového klubu, ktorého tu chalani náhodou ulovili) a po srdečných objatiach sa rozchádzame.
Pane, ďakujeme za všetkých udatných turistov, ktorých si s nami dnes vyhnal do lesov, za prekrásny deň, čo si pre nás vyčaroval, aj za všetky slová, ktoré sme si mohli povedať. A ďakujeme Milanovi, že pre nás túto trasu nachystal, jedna z najkrajších, aké sme kedy v Karpatoch išli.

Čestný paroh Mladého srnca: Jožkovi Su. Bojoval s túrou od samého rána až do samého večera a zakaždým vyhral.

 

Vychádzka – nedeľa 29.6.2014, 9:00

Miesto stretnutia:           Rača – zastávka električiek Detvianska

Trasa:                                    Rača – Haluzického pomník – chata Severka – Sakrakopec – Biely kríž – Trampské mestečko – Malý Slavín – Brichtov kríž – Malá baňa – Gašparské – nemecký bunker – Rača

Účastníci:

Milan K., Monika, Stano, Pali, Klaudika, Jožko Su., Betka, Jožko St., Juro, Peťo, Anka, Edita, Alo, Georgios, Milan M., Laura, Mário, Čiba, Vuki.

Správa z výletu:

Okolo deviatej prichádzame na miesto stretnutia. Pod stromami v tieni už čakajú Anka, Betka a ALO! Kým sa stihneme vyobjímať, prichádzajú ďalší a ďalší členovia výpravy, zastavujeme sa až pri čísle 17 a v tejto zostave blokujeme celý chodník tak, že ľudia nás radšej obchádzajú cez frekventovanú križovatku s električkovou traťou. Zrazenie električkou je vraj totiž oveľa menej bolestivé než zrazenie sa so skupinou Mladých srncov.
Po úvodnej fotke a po predchádzajúcej dohode s Milanom K. sa ujíma velenia Juro a vedie nás pomedzi vinohrady do mierneho kopčeka. Je extrémne sucho, práši sa nám pod nohami a tí, čo si pre istotu vzali pršiplášte, ľutujú, že vlečú zbytočné rárohy.
Približne o štvrť na jedenásť prichádzame na Sakrakopec a robíme si prvú výdatnejšiu prestávku. Je tu nejaká dvojica so psom, ale Čiba s Vukim im niekoľkými dôraznými štekmi vysvetlia, že kopec teraz patrí nám, tak nech sa okamžite pakujú. Slušne teda pozdravia a náhlivo odchádzajú.
Poobzeráme zvyšky leteckého nešťastia, zajeme si Ankiných a Betkiných koláčov a pod Milanovým velením pokračujeme smerom na Biely kríž. Bufet opäť funguje a je tu aj pomerne veľa ľudí. Sadáme si pod čisto nový altánok a vedúci výpravy Milan poslušne odchádza do bufetu kúpiť štyri veľké kofoly a asi sedem malých. Tri zobral do rezervy, keby náhodou na niekoho zabudol.
Obedujeme, rozprávame si všelijaké vtipy, tešíme sa z počasia, tešíme sa, že môžeme byť spolu. Najveselší zo všetkých sú Alo a Palo, poštuchávajú sa pod rebrá a chichúňajú sa pod fúzy. Klaudika sa na nich díva karhavým pohľadom plným lásky. Vzájomnú blízkosť spečatíme ešte Peťovou horkou čokoládou a pokračujeme smerom na Malý Slavín.
Milan nás vedie krásnymi neznačenými cestičkami, v celom lese sme všetci sedemnásti úplne sami. Iba sem tam prejde okolo nejaký cyklista, aj to iba vďaka tomu, že z diaľky volá, aby sme sa rozostúpili aspoň na pol metra. Vzduch je suchý a horúci.
Okolo pol druhej sme na Malom Slavíne. Druhýkrát obedujeme, tešíme sa z počasia, spomíname, plánujeme ďalšie túry. Nebo sa podozrivo zaťahuje, trúbime teda na urýchlený odchod. Na vyhliadke Malá baňa si robíme kratulinkú prestávku, chvíľu ešte postojíme pri Brichtovom pomníku a potom utekáme dolu do Rače, lebo hrmenie rozhodne nepochádza z lietadla a padajú prvé kvapky.
Tí, čo si pre istotu nevzali pršiplášte, ľutujú a tajne závidia. Hlavný lejak sa spúšťa pri amfiteátri, ale vrháme sa priamo medzi kvapky, pretože jednak nevyzerá, že by sa chcelo rýchlo vypršať, a jednak sme Mladí srnci, ktorí sa počasia neboja.
Sme v Rači, ešte sa narýchlo odfotíme a utekáme každý do svojho auta resp. do svojej električky. Pane, ďakujeme ti za všetky miesta, ktoré si nám dnes ukázal, za teplo, ktorým si nás učičíkal aj za dážď, ktorým si nás vzápätí vyšľahal. Neboj, ako vždy to máš zase u nás.

Čestný paroh Mladého srnca: Monike. Prešla najviac kilometrov hlavne vďaka bonusovým metrom pri bufete na Bielom kríži, keď nám ako Milanova šarmantná asistentka nosila kofolu a udržiavala tak kolektívneho ducha. Betke. Nechala sa od Laury nahovoriť na dnešnú túru a v rámci toho poriešila zložité rodinné záležitosti. Alovi. Dočkali sme sa!

 

Vychádzka – nedeľa 6.7.2014, 7:00

Miesto stretnutia:           Parkovisko pred PKO

Trasa:                                    Ostrý Grúň – Kľak – Vtáčnik – Kláštorská skala – Rúbaný vrch – Ostrý Grúň

Účastníci:

Milan, Monika, Betka, Anka, Marcel, Laura, Mário.

Správa z výletu:

O siedmej ráno nakladáme Moniku a Milana a uháňame do Senca. Na pumpe na nás čaká druhá posádka – Marcel za volantom a jeho šarmantné asistentky Anka a Betka. Betku priviezol sused na obrovskej motorke, celá pumpa sa pozerala, čo to za odvážny párik.
Dohodneme sa na presnom poradí našich vozidiel v kolóne (ja prvý, Marcel druhý) a vyrážame smerom na Žarnovicu. Kúsok pred odpočívadlom Voznica ma Marcelov mercedes predbieha a Anka dáva znamenie, že budeme stáť. Stojíme, lenže Marcelovi sa prenosné toi-toi búdky nepozdávajú, hovorí, že je zvyknutý na zlaté kohútiky a čerstvo opratý uterák a že radšej zastavíme niekde na pumpe. Najbližšia pumpa je v Žarnovici, veľkoryso ich teda púšťame pred seba. Bohužiaľ zabudnú zísť z diaľnice a nepodarí sa im to ani na výjazde Bzenica, takže to otáčajú až v Ružomberku. Cestou sa zastavia na štyroch pumpách OMV a na jednej pumpe Slovnaft, nikde však nemajú zlaté kohútiky, tak sa smutne vracajú do Žarnovice. Bohužiaľ opäť míňajú výjazd a tento raz ich zastaví až kláštor v Hronskom Beňadiku, kde síce majú iba skromné drevené latrínky, ale utrieť sa dá aj do čerstvo opratých mníšskych habitov. Posádka prvého vozidla ich tú polhodinku plus mínus pokorne a trpezlivo vyčkáva v Žarnovici.
Konečne sme spolu a môžeme pokračovať do dediny Ostrý Grúň. Parkujeme na opustenej lúke, robíme si úvodné foto a po asfaltke sa presúvame do dediny Kľak. Tu už prebieha čulé nedeľné predpoludnie a zrejme je už po omši, pretože všetci chlapi sedia v krčme a strašia nás historkami o krvilačných medveďoch. Marcel sa k nim priblíži na dostrel a postupne im ukazuje svoju výzbroj od manikúrových nožničiek až po guľovnicu ráže 15 mm. Dedinskí chlapi po jednom tíchnu a krčmár vešia na dvere ceduľku „Zatvorené“.
Dva alebo tri razy sa pokúšame stratiť, aby bola cesta zaujímavejšia, ženský hlas menom Kristínka v Marcelovom GPS nás však vždy okríkne a vráti na správnu cestu. Nuda.
Robíme si niekoľko občerstvovacích a toaletných prestávok a približne okolo obeda vystupujeme na majestátny strapcom ľudí ovešaný Vtáčnik. Je mierny opar, napriek tomu však vidíme Nováky, Bojnický hrad, fatranský Kľak a na druhej strane Skalku a Sitno. Obedujeme. Anka má pre nás ako vždy výborné ovocné koláčiky, prvú várku sme vlastne zjedli cestou, a Anka má trochu strach, aby jej niečo ostalo, preto vysýpa zvyšných asi osem kúskov do trávy medzi mravce. Ešte ich tam jemne poprevaľuje, aby určite už nikomu nechutili, a následne sa nám presvedčivým tónom ospravedlní, že to nebolo naschvál. Odpúšťame jej a zjeme koláčiky všetky do jedného. Dnes chutia hlavne Monike a Milan iba smutne pozerá, ako v nej mizne aj ten posledný veľký kúsok, ktorý si šetril na záver.
Zapisujeme vzletné verše do vrcholovej knihy a pokračujeme smerom na Rúbaný vrch. Cestou prechádzame okolo mohutného skalstva, z ktorého je ďalší pekný výhľad do okolia, a pokračujeme krásnou lesnou promenádou po zalesnenom horskom chrbte. Spúšťa sa drobný dážď, les nás však našťastie dokonale kryje.
Kúsok pod Rúbaným vrchom sa zarozprávam s Marcelom najprv o fotení a potom o bluese. Po desiatich minútach prudkého klesania mi zvoní mobil. Volá Laura, či sme sa náhodou nestratili. Ehm, stratili, a Kristínka nepovedala ani mäkké f. Po polhodine prudkého stúpania zbadáme Milana, ktorý si medzitým na turistickej ceste stihol postaviť mýtnu búdku a zarobiť slušné peniaze na návrat do Bratislavy. Ženy sa na nás dobromyseľne mračia a tlieskajú nám k šťastnému návratu.
Schádzame dolu do doliny. Betke sa odtŕha starý pľuzgier a necháva za sebou krvavú stopu, Marcel sa teda ponúkne, že ju zbaví utrpenia a niekoľkými skúsenými ťahmi nožnicami jej upevňuje okolo prsta trojvrstvový nepremokavý obväz. Betka trochu protestuje, že teraz má väčšiu nohu ako topánku, ale to je vec pohľadu. Z pohľadu fotografa napríklad Betkina topánka vyzerá, ako keby si ju práve vyzul Yetti. A dosť podobne aj vonia.
Sme dolu. Záverečná fotka, objatia, poďakovania. Pane, aj tebe ďakujeme, neschovávaj sa tam za tie mraky. Dobre vieme, že si ich zase zadržal, aby sme sa suchou nohou dostali dolu, a ešte si nám aj dožičil takýto nádherný deň.

Čestný paroh Mladého srnca: Anke. Má velikánske srdce a nebridí sa jej objímať troch spotených chlapov naraz.

 

Vychádzka – nedeľa 13.7.2014, 7:00

 

Miesto stretnutia: AT Sanatórium, Petržalka

Trasa: Losenheim – Edelweishutte – Fischerhutte – Klosterwappen (2076 m.n.m.) – Donbeckhutte – Losenheim

Účastníci :  Anka R.,  Ľubka Ko., Vlado Z., Janka Z., Ľubka,Ku., Danka S., Jožo S., Roman S., Mário P., Laura P.,

 

Správa z výletu :

 

Nevrlý ospalý venčič nevrlého ospalého psíka sa v Nedeľu skoro ráno, uprostred anonymných petržalských panelákov trocha čudoval neanonymnej skupine 10 ľudí, ktorí sa vítali, objímali, bozkávali, vymieňali diaľničné známky a tešivo sa natláčali do dvoch vylosovaných áut – smer Schneeberg.

 

Aj keď nevrlí panelákoví obyvatelia okolo nášho rodného sanatka sú už zvyknutí na hocijaké-bársaké emočné prejavy našincov.

 

Po maličkej prestávke na ešte menšej pumpe sme už mestečko Puchberg bez problémov našli podľa charakteristického príjemného rakúskeho puchu a po tradičných fotkách z mnohých mobilofoťákov sme sa začali teperiť na chatu Plesnivec-Edelweishutte

 

Janka Z. , dcéra Vlada Z., turistka špičkovej triedy vždy bleskovo prešla každý kilometrový úsek za pár minút dopredu aby nás upozornila na oneskorené lavíny a útočiace kamzíky.

 

Pred prvou chatou sme skontrolovali slovenské zásoby, rakúske záchody na ktorých boli v rakúštine rôzne poučne návody, ktoré sme vylúštili, obdivovali asi 17 kilovú mačku ktorá majestátne strážila chatu pred kamzíkmi a za mierneho motivačného popŕchania sme sa teperili 45°svahom.

Míńali nás vyšportovaní rakúski sedemdestnici, ktorí sa poklusom vracali z vrcholu aby ešte stihli poobedňajších 100km na bycikli a večernú omšu.

Keďže v nedeľu majú v rakúsku zavreté obchodné centrá sú odsúdení iba športovať v centre prírody….Chudáci.

 

Ja nechcem parohy – zahlásila Ľuba Ku. keď sa hodiny neohrozene s 50kg ruksakom vliekla strminou konverzujúc pritom s okolobežiacimi rakúskimi dôchodcami, kóliami a kamzíkmi.

Prekonala som už asi sedem krýs. – dodala, udychčane, čím vyľakala všetky rakúske horské plchy, krysy a veveričky.  (v skutočnosti však prekonala 7 kríz, samu seba, i neľahkú životnú situáciu).

 

Po tradičnom jedení zelenín, slanín, cukríkov, koláčov, orieškov, žemlí, tatraniek, navzájom sa vynukujúc a testujúc si tak navzájom svoju „krievikovskú“ impulzivitu sme už trielili po náhornej plošine Fadensteig vedúcej už k vrcholovej chate.

 

Okolo však boli mraky – mali sme s nich mierne tlaky,

Preto som hneď navrhol – aby sme šli na Vrhol.

 

2073 m Schneeberg vrchol Klostervapen s krížom, lavičkou, satelitmi a ceduľkou statočných maďarských horolezcov sme zdolali, fotiac  sa a trasúc od zimy a hrdosti – bola asi jedna hodina –  potom ako jedna rodina – možno jediná sme sa zazylovali do Chaty Fischerhutte s dolnorakúskou špecialitou – vegánskym hamburgerom ledabolo hodeným do polievky.

 

Chata počula prvýkrát Mário-Laurí prierezový gitarový a spevácky recitál.

Ten recitál bol taký pekný, že sa  i mraky vidiac toto krásne úsilie, vyliali na údolie a okolo zavládol kľud a mier.

 

Zostup v na kolená náročnom teréne nás nedostal na kolená, a les sa zmenil na rozprávkový, videli sme modernizovanú búdku na stračej nôžke Die Alte Frau JÄGASHAUS (Domček baby Jagy) s garážou pre  jej hybridné sánky a SUV-čko, ako aj fantazmagorický sneh, asi 1000 druhov lúčnych kvetov, pracovité rakúske mravce, -asi 3x pracovitejšie a čistotnejšie ako tie lenivé slovenské a pracovitých rakúskych skautov, ktorí išli loviť bobríkov.

 

Pri autách sme absolvovali siedmy obed, ôsme cvakanie mobilofotoprístrojov a po záverečnom objímaní, bozkávaní, lúčení sme sa už trochu čudnejšími a neštandardnejšími pohybmi ako ráno jojkajúc vtlačili so áut – a rýchlo smer Pressburg. Chlapi si chceli pozrieť finále vo futbale (to je tá hra, čo nakoniec vždy vyhrajú Nemci) a baby si cestou vymieňali skúsenosti s nakupovaním, outletmi a inými úletmi.

 

Čestné parohy mladých srncov (ja ich dávam veľo, šak sú erárne) získala už spomínaná Ľubka Ku za to že išla za hranice svojich síl a za seba, nezávislý Roman S. za to že 1x išiel a mu to išlo a Počasie za to že sa tvárilo všelijak a nakoniec vyšlo. A ešte MárioLaure za recitál ktorý nám dali a za malú dušičku Aničku, ktorú im dali…

 

Ďakujeme Ti Zvýšená Energia (Higher Power) za túto peknú dolnorakúsku nedeľu, za výhľady,  za počasie ktorým si nás obdarila a ukážky krás okolo nás i v nás. Dovidenia na Ponikleci priatelia !

 

Zapísal Jožo S.

 

Cyklotúra – nedeľa 3.8.2014, Bratislava – Carnuntum

Účastníci: Angelika, Alenka, Danka, Editka, Erika, Lenka, Ľubka, Maca, Martinka, Saška, Silvia, Boris, Jožo S., Jožo Ž, Milan, Pišta, Tomáš, Vlado K., Vlado Z.

Správa z cyklotúry

Už samotný zraz účastníkov nič dobré nenaznačuje – hlavný organizátor Vlado Z. sa dotrmáca s niekoľko minútovým meškaním so splasňutou dušou (na bicykli). A to ešte chcel ospravedlniť meškajúceho Joža S., ktorý tam už s Dankou a hogo-fogo tátošom dávno vyčkávajú. Zatiaľ čo sa Vlado Z. dáva do vysvetľovania a upresňovania cyklotúr pomocou mapy, Vlado K. sa obetavo púšťa do riešenia nepojazdného bicykla, lebo by sa mohlo stať, že by nebolo vodcu výpravy a tým pádom by nebolo na koho zvaliť nedostatky. Pár odvážlivcov sa pokúša zanôtiť Hymnu Veselých cyklistov, kiežby sme sa občas započúvali aj do textu hymny a jeho jasných aj skrytých významov. Nakoľko máme meškanie a čakáme, že nám naše cyklo-snaženie niekto a niečo pribrzdí, vyrážame bez skupinovej fotky. Tú si robíme za prvou rakúskou dedinkou Berg na jednej z nespočetných zastávok na našom výlete. Dobre sme učinili, osud zariadil, že nám už ďalších spoločných foto-momentov nebude dopriate. Napriek sľubom o nenáročnosti cyklotúry s funením a sebaprekonávaním zdolávame aj prevýšenie a aj nástrahy povrchu cesty do Hundsheim cez Edelstal, lebo podaktoré rakúske cyklistické chodníky sú des a hrôza, žiaden poctivý uhladený asfaltový koberček. A tak prichádza na tých, ktorí neprispôsobili bicykel stavu vozovky. K tomu sa Jožovi S. urve upínač na sedadlo na jeho tátošovi, ktorý je medzi ostatnými bajkmi ako Ferrari medzi škodovkami a trabantmi. Uznávame, že takto by ísť s nami ďalej nemohol, aj keď je všetkým jasné, že si hlavne ide najkratšou cestou nasycovať craving viedeňským šnicľom, na ktorých nahovára aj ďalšie súputníčky. Pred dedinkou Hundsheim vypúšťa dušu Ľubka (bicyklovú). Vlado K. sa opäť obetavo púšťa do opravy ďalšieho defektu neveriacky krútiac hlavou, lebo také niečo sa mu počas jeho cyklo-kariéry nestalo a z prípadu dvoch defektov podozrieva koordinovanú, konšpiračnú súhru dvoch spriaznených duší (nebicyklových). Pri týchto technických problémoch sa Tomáš potmehútsky uchechtáva na svojom vŕzgajúcom fetiši socializmu – bicykli Favorit. Dochádza k definitívnemu roztriešteniu nášho cyklo-ansámblu: Jožko Ž sa odpája zo zdravia-šetrných dôvodov, k nemu sa pridáva Boris z nejasných príčin; z technických a gastronomických dôvodov sa odkláňa aj Jožo S. s Dankou, Erikou a Alenkou a nasledovaní sú kamarátkami z Retestu, ktoré majú podvečer ďalší program a s takýmto tempom je otázne, či by ho stíhali. Stráca sa nám aj Pišta, ale nakoniec sa našiel najprv v búrke, potom na klube a nakoniec aj doma pri svojej mlado-manželke. Ostáva nás osem statočných, ktorí sa držíme pôvodného plánu cyklotúry a po obídení masívu Hundsheimer Berg vyrážame smerom na Carnuntum. Utužuje nás aj nezlomné presvedčenie, že iba striktným dodržiavaním programu sa dá vyhnúť možnej pohrome, v tomto prípade blížiacej sa búrke. Že sa dá postrácať aj v malej skupinke ôsmich ľudí sa presviedčame o krátku chvíľu, keď sa nám najprv pozabudla a zahla na zlé chodníčky Ľubka a krátko na to si to zopakovali Editka s Lenkou, ale tie nám  aspoň vybrali správnu cestu. Konečne sme pri Carnuntum, spravíme si predvádzacie foto pri Heidentor (názov Brána vandalov sa nás samozrejme netýka – prichádzame s mierumilovnými úmyslami) a vyvalíme sa pri parkovisku na túžobne očakávanú obednú pauzičku. K pohosteniu Ľubka ponúka narodeninové bratislavské rožteky. Rozoberáme, že okrem leva Vlada Z. máme aj nejaké levice, Silviu a Danku. Debatu o tomto znamení zverokruhu uzatvára Tomáš konštatovaním, že jemu sa frajerka odsťahovala do Levíc. Po menšej ale vydarenej hostine si uvedomujeme, že potrebujeme dočerpať aj tekutiny a tak sa zastavujem hneď v prvom pohostinskom zariadení v Petronell. Búrková pohroma je na spadnutie, čomu neverí iba Vlado Z., lebo si takticky sadol chrbtom k blížiacim sa bubákom. Ostatní a aj sila vetra ho nakoniec presvedčia, že je lepšie sa schovať do bezpečia, keď už kvôli ničomu inému nie, tak aspoň kvôli návšteve sociálneho zariadenia. Dievčatám, ktoré sa nachystali na treskúce horúčavy a sú iba v sexi tielkach, to závetrie tiež dobre padne, ako aj miestnym štamgastom pohľad na ne. Po pár nesmelých vykuknutiach sa odhodlávame na pokračovanie v našej ceste smerom na Hainburg. To je nám už jasné, že sme sa skutočne dômyselne a brilantne vyhli riadnej búrkovej smršti, ktorej vyčíňanie vidno naokolo. Prechádzame cez kúpeľné mestečko Bad Deutsch-Altenburg a pokľudne, v zdraví a hlavne suchí (ak nerátame prepotené tričká) sa vraciame cez Hainburg a Wolfsthal do Bratislavy.

Aj napriek všetkým technickým a prírodným katastrofám sme opäť absolvovali krásny cyklo-výlet. Určite mnohým ostane v pamäti, lebo také dačo sa nedeje každý deň. Vďaka za skvelú narodeninovú party, priatelia!

Zapísal Vlado Z.

 

Vychádzka – nedeľa 17.8.2014, Zochova chata – Vysoká (a späť)

 

Účastníci: Anka R., Betka, Danka, Editka, Hanka, Jarka, Katka, Ľubka, Monika, Silvia,  Zuzka, Andrej, Milan, Vlado K., Vlado Z., Anička P., Laura, Mário, Sonička, Alo

 

Správa z túry

Ako bolo spomenuté v pozvánke: „túto istú trasu sme si vytýčili v jednu zimnú nedeľu“ … A na konci onoho márneho pokusu o zdolanie Vysokej sme si vtedy povedali, že je to kopec, na ktorý sa určite vrátime. Vtedy to proste nebolo až tak o výhľadoch, skôr o prežití.

Na Zochovu chatu prichádzame s predstihom, a to ešte kapitán našej osádky chcel vyraziť z Blavy o polhodinu skôr. Nič to nepomohlo, Anka s organizátorkou Betkou už stepujú na parkovisku. Postupne prichádzajú ďalší, objavia sa aj Sonička s Alom, aby vyrazili v predstihu a zamávali nám pri chatkách na Panskom dome. Dočkáme sa aj milej kontroly rodinkou pána prezidenta. Laura s Máriom a Aničkou nás vyprevádzajú na žltú značku, ale pri odbočke na lesnú cestičku sa lúčime, Aničkin kočík vraj nie je dostatočne terénny. Neva, nabudúce dáme niečo aj pre kočíky. Prvú väčšiu zastávku (menšie už ani nerátame) máme na Čermákovej lúčke, ktorá je pomenovaná po istom horárovi, ktorý je tu aj s rodinou pochovaný. Cesta na Hubalovú nám v rozhovoroch krásne ubieha a pamätníci zo zimného pokusu o výstup sa nestíhajú čudovať, čo všetko je vidno. Za Hubalovou máme prvé vynútené meškanie: Danka našla kuriatka, za chvíľu ich má tak pre menší kurník, ale ani ostatní nevyšli s hubami na prázdno. Stále hovorím v mykologickej rovine. Tak a je to tu – stúpak na Vysokú. Frflanie na terén, sklon svahu a podobne nie je akceptovateľné, pretože by sa hneď ozvali zimní preborníci, ktorí v snehu a namŕzajúcom mrholení nemali ani páru, kde je chodník. Ako sa presviedčame na príklade podaktorých aj teraz, zblúdiť zo správnej cesty sa dá kedykoľvek. Naše trápenie netrvá dlho a k vrcholu sa ide už v pohodičke. Výhľady sem – výhľady tam, najprv bolo potrebné zasýtiť sa. Dnes sa v dobrom svetle vynikajúcich pekárok predviedli Betka, Anka a Monika, avšak iba Monika vydržala so svojimi návnadami (koláčikovými) až na vrchol. Po takej hostine sa Betke už ťažko presviedčalo ostatných, že ešte krajšie výhľady sú o kúsok ďalej pri kríži. Anka neváha a vyrobí si svoj kríž na mieste, asi podľa zásady tu a teraz. Ešte že si ten svoj kríž nenesie naďalej. Nakoniec sa predsa len presunieme a naozaj spod kríža je toho na južnú stranu a dookola vidieť viac. Betka nás opäť presviedča, že hen-tam-to je určite jej zaľúbený Schneeberg. Pri návrate nachádzame aj Malokarpatský symbolický cintorín. Zostup z druhého najvyššieho kopca Malých Karpát najviac potrápi Monikine kolienko, ale s Hankinou navigáciou aj túto tortúru zvláda. Na Zošku sa od Hubalovej vraciame po alternatívnej modrej značke. Túra sa nám časovo opäť predĺžila, ale nikomu z nás to nevadí, mali sme krásny čas, a to platí nielen o počasí.

Paroh Mladého srnca udeľujeme Betke za vedenie a za nezlomnú vôľu zdolať Vysokú a zazrieť Schneeberg aj z nového uhla pohľadu.

Zapísal Vlado Z.

 

Cyklovýlet, Viedeň – Bratislava, 23.8.2014

 

Účastníci :  Tomáš Ď., Vlado Kr., Ľubka Ko., Vlado Z., Milan M., Silvia M., Danka S., Jožo S., Peter Š. (alias Zuzkin otec), Miro Varadínek, Hanka Botková

 

Správa z výletu :

 

Neľudsky skorá hodina zrazu (6:00) ani brutálny počet km (cez 90) ani prognóza počasia pesimistická ako vývoj slovenskej ekonomiky neodradili 10 statočných veselých rozospatých cyklistov, stretnuvších sa pred ŽS Petržalka – Hauptbanhof..  Mohlo nás byť aj 12, ako mesiačikov, avšak páni Ľubor a Stano z pánskeho klubu A3 napísali, že neprídu, nakoľko čakali búrky s krupobitiím a tak.

My sme však – čakali len vlak, ktorý nás s nepoškvrnenými lístkami doviezol do nášho bývalého hlavného mesta – Viedne. Tomáš celú cestu v novinách sústredene čítal všetky najnovšie správy z ukrajinského frontu a politického zázemia.

 

Počas prvého fotenia pred cieľovou stanicou som zavolal prvým z mnohých telefonátov  našu 11-stu členku Hanku B, ktorá prišla už deň dopredu a práve si pripravovala Wienerschnitzel a chystala sa ísť kúpiť mapu Viedne aby nás ako pohyblivý terč v miliónovom meste rýchlo a ľahko našla.

 

My sme zatiaľ svižne frčali po cyklocestách s letmými zastávkami na KARLPLATZ s ohromným kostolom Karlskirche (s výjavmi abstinentského ba až svätého života Karola Boromejského na špirálovom stĺpe), pri OPERE, pri STEPHANSDOME, do ktorého sme i vliezli, pietne si dajúc dole cyklistické prilby. Miro V. nám zatiaľ pri fajčení svojej 15.tej cigarety strážil bycikle.

 

Na RINGU (okružnej peknej a cyklisticky-friendly ulici) sme si popozerali HOFBURG, PARLAMENT, RATHAUS (čo nie je dom potkanov, ale majestátna radnica), UNIVERZITU, NATUR- i KUNSTHISTORISCHE- MUZEÁ, BURGTEATER, VOTIVKIRCHE až kým nás nezastavil dunajský kanál, ktorý sme prešli krížom krážom, chváliac pritom krásu a priateľský duch veľkomesta, priateľský k cyklistom, bežcom, svalovcom, chodcom, umelcom, spreyerom, športovcom, dôchodcom, ďeťom, psom, a ďalším a ďalším menšinám – každý z nich mal svoju vlastnú zónu (psi mali napríklad svoje chránené FREE HUNDEZONE, kde si mohli slobodne zaštekať svoje názory na majiteľov bez obáv z následkov a náhubkov).

 

Od kanála sme si odskočili k HUNDERTWASSERovmu domu (pôvodným menom Stowasser), ktorý ma svojou chaotičnosťou, individualistickosťou a farebnosťou veľmi oslovil, ako i ostatných, dokonca tak, že sme dali v záhradnej reštaurácii, čaje, kávy a debatovali o výhodách a nevýhodách života v takejto pamiatke (je tam 51 funkčných bytov) ,do toho prichádzali stočlenné turistické výpravy seniorov, juniorov z celého sveta.

 

Slnko svietilo a svietilo, turisti sa hromadili a hromadili, Tomáš čítal a čítal, ja som telefonoval a telefonoval s Hankou B., vyjasňujúc si pri ktorom strome sa v PKO (Prátri Kultúry a Oddychu) stretneme.

 

Nakoniec sme sa zdvihli a vo veľmi svižnom tempe svištali cez park Práter. Občas nás síce na  bycikli predbehla 80 ročná rakúska babička, ale skonštatovali sme že to je iba preto, že celý život mohla jesť kvalitné potraviny a nežila v komunizme.

 

Cez most Práterbrucke sme prešli už na správnu stranu Dunaja a po EUROVELO 6 okolo mladých i starých naturistov v plnej kráse sme konečne dostihli Hanku B., ktorá nám okamžite oznámila že máme oproti plánovanému programu vyše 20 minútové meškanie a musíme preto vypustiť veškeré cikanie, pitie a prílišné pozeranie sa po pekných i tých ostatných naturistkách.  Ja som s tým súhlasil, nakoľko som vedel že nás v Orthe čaká obedový rezeň v záhradnej reštauráci, ktorý sme dali a posilnení sme leteli až do Hainburgu.

 

Bolo nás teda 11 ale nakoniec zas iba 10, nakoľko tempo nevydržal Miro V., ktorý si pri neustálom fajčení zabúdal prehadzovať rýchlosti, tak nás poslal definitívne dopredu s tým, že on si chce cestu vychutnať.

V Hainburgu sme pri ležaní na tráve zistili, že obloha nad Bratislavou černie, čo sme najskôr zhodnotili v hlasovaní že „Ideme cez to“, avšak pri tretej kvapke sme sa schovali do podniku s milou slovenskou čašníčkou objednávajús si dezerty.

 

Akú máte zmrzlinu? – opýtal sa milej slovenskej čašníčky Milan.

Čokoládovú, Jahodovú, Vanilkovú, Pistáciovú a aj Orieškovú.  – odvetila pyšne.

Môže byť ! – objednal si celé portfóĺio s prehľadom Milan, takže nám prečkávanie prebehlo veselo a príjemne a počas ustatia dažďa sme sa pohli na posledný avšak najťažší úsek nach Wolfsthal, Berg, Petržalka.

 

Posledná upršaná fotka na štátnej hranici a už sme sa roztratili po mnohých a mnohých bratislavských cyklotrasách vedúcich do našich suchých bratislavských. príbytkov.

 

Čestný paroh mladého srnca získal Milan M., ktorý zvládol ako mladý srnec abstinent všetky kilometre, ktoré sa pred ním odvíjali a všetky zmrzliny, ktoré pred neho postavili.

Ďakujeme Ti Zvýšená Energia (Higher Power) za pocit pekného priateľského veľkomesta, slnko, kľud, bezdefektie i bezkonfliktie a na záver i za motivačný poprch ktorým si nás obdarila a za pocit pekného priateľstva našej veľkej 11 člennej skupiny. Dovidenia o pár dní v Tatrách priatelia !

Zapísal Jožo S.

 

Vychádzka – nedeľa 7.9.2014, 10:00

Miesto stretnutia:           Bratislava, Železná studnička, pod Červeným mostom

Trasa:                                    Červený most – Kačín a späť (po asfalte)

Účastníci:

Mário P, Laura P, Anička P, Betka K, Anka R, Danka S, Jožo S, Danka Ď, Štefan K, Pavol B, Klaudia B, Zuzana P, Magda Ž, Jožko Ž, Ľubo S, Pišta K , Svetlana K, Marián F s manželkou, Ľubka M ,Angelika, Maťa, Veronika (chceli prísť aj iní, napríklad Matejkovci, ale dostali na kočíku defekt) a mihla sa tam aj Janka S s ratolesťami, ale tí išli zápoliť o medaily)

Správa z výletu:

Čo pre čechov Zlatá Praha, to pre bratislavčanov Železná Studienka. Už na jej začiatku –  Červenom moste sa po hektickom týždni okamžite predýchate do kľudu nielen vy a ale aj vaše autá nájdu často meditačnú lotosovú polohu – za pomoci priateľských mestských policajtov s odzbrojujúcimi budhistickými úsmevmi a oranžovými budhistickými meditačnými papučami.

Anička R na nich síce zazrela mrazivým pohľadom, čo by u takej útlej žienky človek nečakal, ale to iba preto, že netuší, že ide o skrytých služobníkov dalajlámu.

Pre to všetko sa v Nedeľu na kľudnej tzv. kočíkovej party – prechádzke zišlo v nedeľu dosť našincov  z civilu i resocu.  S kočíkom však manipuloval iba Mário s Laurou, ostatným stačilo manipulovať so svojimi autami, hľadajúc posledné bezpapučové miesto na parkovanie.

Anička P (najmladšia klubistka ever) dostala najmä od dámskej časti výpravy zaslúženú usmievavú pozornosť a od Betky K aj ručne tkaný nepálsky meditačný koberček, pod ktorým okamžite tvrdo zaspala ako poslanec v parlamente. Nezobudili ju ani štartové výstrely rodinných behov na partizánskej lúke, ani klubistické reči našincov, ktorí sa niektorí nevideli aj zopár dní… Abstinentský dvojrad sa čoskoro rozprestrel do dĺžky 1 km … Kráčali sme a tlačili svoju káričku života do mierneho kopca a Danka Ď, okrem svojho neľahkého osamelého osudu tlačila ešte aj Aničkinu káričku, keďže ako čestná babka túto činnosť bezplatne  vykonáva, kdekoľvek sa Mário s Laurou objavia.

Ľubo S nás po ceste dovzdelal ohľadne húb,byliniek, niektorí si v bufete dovybavili svoje jediace i iné potreby a čoskoro sme už brzdili v cieli – Kačíne.

Cestou sme strasli Polónyioviec trio, nakoľko veliteľka posádky Anička zavelila ústup z dôvodov, ktoré nám pre krátkosť času nevysvetlila. Mário a Laura sú však už vytrénovaný personál, tak sa naša kočíkovo-geriatrická vychádzka definitívne stala iba geriatrickou.

Opekalo sa iba trocha, jedlo sa iba trocha , sedelo sa pri stoloch umiestnených podľa ezoterických zásad a rozprávalo sa celkom dosť, nakoľko kluby sú iba párkrát do týždňa a nedostaneme sa pre všetky tie ponuky všetci k slovu, či k sebe, či technicky ba niekedy ani fakticky. Sedeli sme trocha staticky, avšak mierny motivačný dáždik zapršal a pomaly sme sa odšuchtali spátky do civilizácie. Iba Ľubo S, vedený pudom lovca a zberača sa vnáral stále hlbšie a hlbšie do divočiny, zbierajúc majorán, pamajorán a huby rôznych veľkostí a jedlostí až kým sa nezmenil na malú cieľavedomú kockovanú bodku v zelenom mori.

A tak sa prekľudná prechádzka pomaly rozpustila do svojich príbytkov. Tesne pred nástupom do áut sa niektoré dámy síce na partizánskej lúke intenzívne rozkolísali (obsadili na chvíľu hojdačku nevinným dietkam) avšak prežívanie sme všetci mali stabilné, pokojné, miestami až meditačné. To vďaka tebe zvýšená energia (Higher Power), ktorá si nám všade okolo vytvorila utišujúce rovnovážne zrkadlo, ktoré ani lejak ani krejving nevyvedie z miery. A tak to má byť. Viď – napríklad aj v duši našinca.

Čestný paroh Mladého srnca: Ľubka M, ktorá prišla a je na tom lepšie (podľa vlastných dávnejších slov – „keď prídem, tak budete vedieť, že som na tom lepšie“ a Polónyiovci (všetci traja), ktorí jediní pochopili pozvánku a prišli aj s kočíkom a dieťatom, ktoré na tom bolo zo všetkých úplne najlepšie.

Zapísal Jožko S.

 

 

Správa z náhradnej vychádzky (Buková-Ostrý Kameň-Záruby) – 13.9.2014

Účastníci:
Hanka B., Monika Š., Peter, O., Anička R., Jožo S., Danka S.

Správa z vychádzky:

Dnes už o pol siedmej ráno zvonili mnohým účastníkov telefóny. Meteorologická poradkyňa Betka K., hlásila z Donovalov potopu a stúpanie vôd nebeských. Na internete hlásili pravdepodobnosť dažďa 130 až 200%. Takže uvážlivý vedúci výpravy Jožo S. to chcel najsamprv celé odpískať, avšak po telefonáte s Hankou B., cítiac z jej hlasu nefalšované detské sklamanie, navrhol KTS – výlet okolo vodnej nádrže Buková na hrad Ostrý kameň a prípadne až na Záruby (767m.n.m), čo je najvyšší vrch Malých Karpát.

Akože náhradný túr.

Túr-náhradník sa však predviedol a využil svoju šancu, ako to už s nažhavenými, frustrovanými náhradníkmi býva. Pri vodnej ploche Buková bolo teplo, kľudno, prstenec hôr okolo lagúny fajčil padajúce oblaky. Ticho. Iba párik osamelých rybárov, vzdialených od seba pol kilometra aby si neliezli na nervy. Nostalgia nezačatej jesene a nerealizovaného leta. Osamelý vtáčik lieta. Nechce sa mu  škriekať. Všetko je niekde inde a tu je iba tu a teraz.

Teperíme sa z áut, zaparkovaných 50cm od vody. Dvaja psíci nás vítajú nežnými ponosami. Chatárka radami na parkovanie. Peter O., veriac svojmu špičkovému telefónu ukázal cieľ výletu, ale Jožo S.,veriaci iba svojmu vyšpičkovanému egu navrhol smer úplne opačný. A tak sme šli, lebo cesta je cieľ a ego nás stále riadi. Došli sme však dobre, lebo sme stúpali hore, vyberali si ťažšiu cestu, jedli cookies Anky, tortillas Moniky a dokonca linecké pečivo Joža, ktorý ho ponúkal všetkým veľmi intenzívne. Ponuky – to je proste jeho.

Les bol magický, zaparený, nebolo niekedy jasné, kde je hore a kde dole, kmene boli hrubé a staré a všetko už vedeli. Aj to čo sme sa edukatívnym spôsobom navzájom pýtali. Mali sme byť radšej ticho, dostávalo sa nám odpovedí.

Ostrým tempom sme došli na Ostrý kameň, ktorý schátral, keď sa o neho poslední Palffyovci prestali starať. Ale postaral sa o seba sám, a neuveriteľne zapadol do harmónie prírody. Nebolo jasné, kde končí stáročný múr a kde začína stáročný strom. Energetické miesto uprostred storočného lesa. Výhľady na údolia, hmly a minulé i budúce veci.

Jožove ego podpísalo podpisy do vrcholovej knihy, vyliezlo na vrch vrchného múru, a pýtalo sa účastníkov : Pôjdeme teda ďalej na Záruby alebo áno? Mne je to fakt úplne jedno, tak teda…. IDEMÉEE. Iba Monika a Hanka s našimi ruksakmi tam na hrade ostali, osamelé hradné panie čakajúce na návrat udatnej výpravy vedenou Aničkou z Arku, ktorá nás viedla po exponovanom teréne veľmi starostlivo, ako to má v povahe.

Začalo pršať, a tak sme sa cestou ukľudňovali hrôzostrašnými horolezeckými príbehmi, spomínali v 1952 roku tragicky stratenú ruskú horolezeckú výpravu, ktorá vraj už 60 rokov blúdi okolo Everestu a senzitívni turisti ich vidia a počujú. Začalo veľmi pršať.  Boli sme od vrcholu iba kúsok . Jožove ego sa nechcelo vzdať. Ale to mal práve dnes pochopiť. V okamihu keď si to odriekol a vrátili sme sa k našim hradným dámam, pršať prestalo a už bolo dobre.

Z krátkej prestávky sa vykľula obedňajšia jedlová, pre Moniku dokonca zas programová a vytiahli sa zas cookies-tortillas-linzer torten. Peter zas vytiahol svoj inteligentný navigátor. Kde sme ? – spýtal sa ho, načo dostal okamžitú odpoveď: Tu a teraz. A bolo to jasné. Jazero nás čakalo kľudné a bez dažďa, akoby sme ani o najvyšší vrchol nebojovali. Jemu je to jedno. Lebo je to jedno. Dážď sme si niesli na sebe, niektorí v sebe, niektorí mali v sebe i slnko a niektorí všetko dokopy. Zvýšenej energii (Higher Power) tentoraz neďakujem, bola s nami celý čas.

Čestný paroh dostala Hanka B., ktorá veľmi chcela niekde prísť a pre ktorú sme neprišli o tento poznávací zájazd. – A taký malý parôžtek si zaslúžia všetci za emočnú atmosféru. Je to asi preto, že sa máme radi.

 

28.9.2014 – Otschergraben

Účastníci:

Marcel R., Marián K., Alena R., Vladino Z., Ľuba Ko., Ľuba Ku., Anička R., Jožo S., Danka S., Roman S., Tomáš Ď.

Správa z vychádzky:

Už štandardizovaný vozový park E-vychádzok (bratislavská Honda, senecká Dacia, a košický Ford) doplnilo Mariánove Volvo, takže sa zo štyroch áut dve stali a smerom na ďaleký rakúsky St.Polten sa vydali.

 

Jožo S., ktorého jeho východoslovenská navigácia neomylne posielala na všetky kruhové i štvorcové objazdy smer Košice nakoniec pri St.Poltene vycúval z vedenia kolóny i diaľnice, a tak sme do cieľa/štartu – malebnej rakúskej dediny Wienersbrucke na Bahnhof (stanicu) dobro došli a iba  plánovaných 250km prešli.

 

Marcel R. (Rakúsky) so svojou Alenkou na nás čakal a na nás cez koľaje vyštartoval, nakoľko si tam niekde onehdá kúpili domček aby sa vyhli otravným bratislavským kolónam.  Našu kolónu však privítali vrelo a po nevyhnutnom Anka-cookies-posilnení  a Vladino-Marcelo-fotení sme už abstinentsky cez prechod vyrazili.

 

Išli sme cez rakúske gýčovité lúky, pod rakúskou gýčovitou blankytnou oblohou (a blankytná je vraj iba preto, že sa vyhli atómovým elektrárňam) až do rokliny, zvanej aj kaňon alebo graben pod gýčivitou vápencovou horou – takmer 2000-vkou Otscher v Ybbstalských Alpách.

Podľa povestí na Oetscher odletela posledná viedenská čarodejnica, vraj preto, aby sa vyhla problémom.  Podľa googla tam je pekne, v skutočnosti prekrásne (a prekrásne je tam vraj iba preto, že sa vyhli komunizmu).

 

Slnko v nás aktivovalo meditačnú i roztopašnú náladu, padlo aj zopár politicky nekorektných vtipov (o postarších dámach, lakomých pedofiloch a podobných menšinách). Rozprávalo sa vôbec kadečo  – Anka: „Na takejto ceste pookreje duša“ Tomáš: „Duša Živický…“Ľuba Ku: „…a vyčistí sa ti každý pór…“ Tomáš: „Každý Vladimír Pór…“. Bolo tam tak prekrásne, že by naozaj aj Dušan Ž pookrial. Naše egá pookriali aj na tróne (Kaiserthron) s výhľadom na kaňon.

 

Mostíky-lávky-vodopády-skalky,

Kvety-lúky-rokliny, stromy-chaty-kotliny,

spády a výhľady, krásy a poklady.

K dokonalosti chýbal už iba statočný germánsky zálesák Old Četrhend a jeho rudý bratr Winnetou. Ale možno nás ako skvelí zálesáci celý čas nepozorovne sledovali podľa stôp … Winnetou kľačiaci nad zemou hovorí Old Četrhendovi : „Přešli tudy před hodinou – 6 mužú a 4 ženy bez koně. Některý jsou unavený.  Některý jsou závislý.  Winnetou  vidí stopy cravingu.

Ľuba Ku. Sa s pravidelnosťou 5 ročného decka pýtala každých 15 minút „Koľko ešte?“ a Marcel jej s trpezlivosťou 50 ročného tatka a presnosťou IT-čkara odpovedal podľa smart-navigátora vždy na meter presne. Bohvie či jej to pomohlo. Bohvie či nám IT pomáha.

IT-čkárov tam bolo dnes viac (aj 4-5), tak sa debata niesla aj v tomto tóne. Spomínali sa aj dátové centrá, biznis architektúra a sieťová a aplikačná infraštruktúra. Fuj. To už radšej tie nekorektné vtipy.

Cez chatu Otscherhias a obednú prestávku sme zasiestovali až pred chatou Schutzhaus Vorderotscher . Marián sa uložil ku klátom dreva a splynul s nimi na nerozoznanie. Anka Starostlivoriková a Marcel Magnéziomvybavaný mu poskytovali posilnenie a my ostatní sme splynuli s lúkou. Slnko stále svietilo, obloha bola stále blankytná a vyhľady sa stále predvádzali. Voda stále tiekla.

A tiekla zelená, modrá, nesýtená a hlučná. Šaty stromov nesmelo sa chystajú do farebného divadla. Jeseň visí vo vzduchu. Ale ešte nespadla…

 

Cesta späť bola asfaltová, ako na rozhovory stvorená a čoskoro sme už boli pred posledným stúpaním. Ľuba Ku sa definitívne prestala pýtať, iba sa štverala sa z pekla rokliny, zozadu istená Ankou a spredu fotená Jožom a Tomášom. Tomáš zatúžil po svojej fotke a sondoval zdvorilo u Ľubky Ko. „Ľubka, vieš odfotit človeka?„. Ľuba Ko. radostne zalapala po dychu nad komplimentom.

Po dychu sme lapali na konci všetci, záverečné stúpanie bolo proste čerešničkou na torte. Cestou sme niektorí hľadali Ľubku, niektorí cestu a našli sme sa nakoniec všetci presne tam odkiaľ sme prišli. Ale bolo to už úplne iné. Kto bol – chápe. Kto nie – tomu nevysvetlíš. Zvláštny radostný smútok turistu po túre.

Čestné parohy dostali čerství – dúfame že snáď už navždy – (IT) našinci : Marian K., ktorý prvýkrát išiel a prišiel až za hranicu krajiny kde sa únava sypala a pot lial a Marcel R., ktorý sa z krajiny extrémov, kde má luxusný domček pod vodopádom dostal až do rokliny s našincami. Medailí a iných prúserov má kopy, paroh zatiaľ ani jeden. A aj ja som IT našinec.  IT = idúci ťažšie.

A zvýšená energia (Higher Power), ktorá býva priamo v rokline, nás pohostinne obklopovala, počasie zabezpečila, vodopády striekala a farbila, slnko svietila a na naše emočné pnutia sa chápavo dívala, aj keď na niektoré IT výrazy sa nie celkom chytala. Dovidenia v Sobotu na Donovaloch, priatelia !

 

Výlet na Kozí chrbát, sobota 4.10.2014

Účastníci:

Betka K., Tomáš Ď., Peter, Š., Jožo S., Danka S. a pes Vuki

Správa z vychádzky:

Na dnes bolo naplánovaných akcií viac ako v bežný deň na Muráni. Túrochodenie Endorfínu, gulášjedenie TA-trojky i vychádzkovospomínanie JAS-káču. Našinec nevie čo skôr – a k tomu Higher Power (Zvýšená Energia) naplánovala aj Dažďopadanie. Večer som pozeral dokument z druhej svetovej vojny ako nemeckí tankisti brodiaci sa po kolená v ruskom jesennom blate, neúprosne v daždi tiahli na Moskvu. Vyzerali statočne a beznádejne. Netušil som, že to zažijem.

Štyria tankisti-turisti sme ráno nasadli do nemeckého tanku WV up! a pes Vuki spolu s piatym tankistom Petrom nás už čakal na kóte Donovaly. Bojový plán bol dobyť Kozí chrbát, a ak sa nepodarí aspoň ho poštekliť.  Ako na povel sa rozpršalo. Blato bolo najskôr malé, potom väčšie. Dážď bol najskôr malý a nakoniec väčší. A naše veľké odhodlanie sa zmenšovalo. Najlepšiu morálku mal Vuki. Statočne ako nemecký generál viedol útok cez najväčšie mláky a vracal sa a posmeľoval nás. Nevzdávali sme sa ako nemeckí tankisti pred Moskvou. My to dáme ! Ale keď sme pre dážď prestávali počuť samých seba, Jožo S vydal uvážlivý pokyn ustúpiť. Vo vojenskej hantýrke – plánovaný presun na vopred pripravené pozície. Tá pozícia bol salaš s pirohmi. Pri ústupe na Donovalský salaš, ako to už býva sa pršanie odmlčalo. Salaš bol plný tepla, sucha, vône pirohov a japonských turistov.

Tankisti-turisti pozerali túžobným zrakom na pirohy a pes Vuki sa pozeral túžobným zrakom na asi 5m vzdialenú čiernu psiu slečnu. Potom začal od lásky a túžby kňučať. Najskôr ticho. Ale to bol iba začiatok. Peter – pán jeho už vedel koľká bije. Keď Vuki začal hlasne vyznávať lásku, Peter ho vzal a zavrel do auta. Vuki štekal psie básne. Vuki a Júlia. Osud a ich páni im neprajú. Dal by som ti aj poslednú kosť a pobil by som sa aj s pitbulmi. Aj keby to mal byť môj posledný boj. Haúúúú. Psia dáma sa nonšalantne tvárila, že to  nepočuje. Ale urobilo jej to radosť, aj keď ona zas milovala beznádejne značkového chrta od susedov. Dámy majú rady, keď ich niekto miluje, aj keď je to taký chudák z útulku ako Vuki.

Potom sme sa boli prejsť okolo Donovál. Pekné malé domy, kostoly, kaplnky, ohyzdné hotely, zbohatlícke vily, developerská radová zástavba. Postkomunizmus v  v reálnej vidieckej architektúre. Vila Počiatka a ďalších členov zbojníckej družiny. Videli sme vilu Aničku, pekne a citlivo vyzdobenú, Vilu Monika B-F ,vyzdobenú po všetkých smeroch nevkusne a vyzývavo a nádhernú kreatívnu rozprávkovú detskú dedinku Habakuky s bdelým okom vyššej energie. Vilu tam mali aj Klingáč, Miesiželezo a starý Pichanda z tisícročnej včely.

Aj prš dopršal. Aj modrý obloh sa ukázal. Každý dážď má svoj koniec. Aj každý počiatok má svoj koniec. Len klobása má dva.  A pravda a láska aj niekedy zvíťazí, keď má lož a nenávisť napríklad indispozíciu.

Vuki svojou prítomnosťou provokujúco rozštekával vilových vlčiakov a cítil zvieratká poľné a my sme sa svojou prítomnosťou upokojivo rozprávali a cítili pokoj. Koza, vylez si na ten svoj chrbát sama! Nám je aj tak dobre. Našli sme pokoj a Betka ešte aj obrovskú bedľu. Tomáš našiel neodpovedaný hovor a pekne sa porozprával so svojim márnotratným synom. Ja s Ľubom Sládkom, ktorý nevedel nájsť v lese guláš. A tak bol nakoniec každý spokojný a našiel čo hľadal. Chýbali nám dnes viacerí starí Endorfíňaci ale nie je všetkým dňom koniec. Iba asi ďalekým, stovky kilometrov vzdialeným extrémom tento rok. A ďalšia túra bude čisto kočíková, pohodná, aj pre bezvládnych vhodná. Horám zdar !

Čestný paroh dostal Peter Š., zvaný aj Zuzkin otec, ktorý je náš (našincov) starý kamarát statočný endorfínový, a napriek chorobám a iným prekážkam chodí s nami vždy – všade – a rád. Držíme palce jemu i Zuzke sanatkovej sympatickej aby sa už čoskoro naporiadku stretli a Vuki im na privítanie zaštekal a saltá poskákal.

 

Vychádzka – nedeľa 12.10.2014, 10:00

 

Miesto stretnutia: Bratislava, Železná studnička, pod Červeným mostom

Trasa: Červený most – Kačín a späť (po asfalte)

Účastníci: Tomáš, Palo, Janka, Jožo Su., Danka, Vlado K., Betka, Jano, Ľubo, Vlado Z., Edita, Gabi, Monika, Jožko Ž., Jožkova dcéra a dvaja vnuci, Juro, Zuzka, Jožo St., Yvet, Andy, Eva, Marian, Katka, Ivan B., Ivan G., Aďa, Dežo, Anka, Laura, Mário, Čiba (a boli s nami ešte nejakí mladí ľudia, akurát sa mi nepodarilo zistiť, ku komu patrili)

Správa z cesty:

Pekný deň, to znamená, že na parkovisku pri Červenom moste je husto. Postupne sa chvalabohu všetkým podarí zaparkovať a naša mierne rozptýlená družina zablokuje najprv výjazd z parkoviska, potom pravý cyklistický pruh a nakoniec celú pravú polovicu cesty. Stále nie sme všetci. Čakáme. Laura s mierne nepokojným živým nákladom vyráža dopredu, o chvíľu po nej ide svoju netrpezlivosť rozjazdiť aj Ivan B. My ostatní si dávame úvodnú fotku a farebný ľudský had sa púšťa smerom na Železnú studničku.
K bufetom prichádzame s nepatrnými stratami, konkrétne Danku zmámila neodolateľná vôňa kávy na Klepáči a myslím, že niekde po ceste sa odpojil Jožko Ž. s rodinou. Po malej prestávke na občerstvenie pokračujeme ďalej smerom na Kačín. Cesta ubieha v príjemných družných rozhovoroch a v uskakovaní pred nadrozmerným autobusom, ktorý sa úplne nepravidelne a nečakane objavuje raz v jednom a raz v druhom smere. Na čele je Betka so svojím povestným vysokohorským tempom, jej čoraz väčší náskok však brzdí Anka, ktorá sa potrebuje neodkladne najesť a prebaliť. Prestávka však našťastie netrvá dlho, pretože máme kopu pomocníkov. Jeden tlačí mliečko do hrdla, ďalší pripravuje novú plienku, tretí hľadá v zablatenom lístí vypľutý cumeľ a nenápadne si ho otiera do mastných turistických nohavíc. Zohratá parta.
Ešte dve zákruty a sme na Kačíne. Z opačnej strany prišiel Ivan G. na bicykli a pridávajú sa k nám aj Aďa s Dežom, ktorí prišli po červenej cez les. Aj keď teda po bližšom skúmaní sa dozvedám, že sa k nám vlastne nepridali, ale tam na nás asi trištvrte hodinu čakali. Nuž, po asfaltke je to riadna okľuka.
Keďže suroviny určené na obed majú rozličnú náročnosť na prípravu, tí, ktorí prví dojedli, sa lúčia a odchádzajú. Ostáva nás približne pätnásť, z tohto počtu nám však cestou k autám už neubudne nik. Okrem Ľuba, ten sa vybral hľadať do lesa svoju zázračnú palicu, o ktorej sa vie len toľko, že kde sa ňou dotkne zeme, tam okamžite vyrastú tri vypasené dubáky a také stredne veľké hniezdo kuriatok. Bohužiaľ ju však našiel niekto pred ním a vyzbieral s ňou celý les, takže Ľubo sa nakoniec celý smutný a s prázdnym hubárskym vakom vracia k autu a svoj milovaný les bez rozlúčky opúšťa.
Na parkovisku je neuveriteľne živo, samý cyklista, bežec, šofér, turista… Náhlivo sa lúčime a ďakujeme si za príjemne strávenú nedeľu.
Pane, a ďakujeme aj tebe, pretože takéto babie leto a takúto vysokú účasť sme teda v polovici októbra nečakali.

Čestný paroh Mladého srnca: Betke. Jednak strážila tempo celej skupiny a jednak sa na spiatočnej ceste výdatne venovala obsluhe vrieskajúceho kočíka, čím výrazne odbremenila na smrť vyčerpanú maminu. Janke. Striedala sa s Betkou pri kočíku a dokonca sa ponúkla, že si ho vezme domov aj s nákladom. Rodičia sa však pustili do zdvorilého protestovania a Janka stihla návrh včas odvolať. Vladovi K. Prišiel na bicykli, ale cítil silu party a poctivo dodržiaval časy príchodov aj odchodov.

 

VÝLET ZA VIEDEŇSKÝMI PAMÄTIHODNOSŤAMI

Termín:               26.10.2014 Devínska Nová Ves, železničná stanica

Trasa:                    Devínska Nová Ves – Wien Hauptbahnhof – Naturhistorisches Museum – Rathausplatz – Hofburg – Michaelerplatz – Stephansdom – Gemäldegalerie der Akademie der bildenden Künste Wien – Wien Hauptbahnhof – Bratislava

Účastníci:

Blaženka, Danka, Ľubka, Monika, Jožo, Rudo, Tomáš, Vlado

Správa z výletu

Náš celodenný výlet začíname na stanici v Devínskej s príjemným jedno-hodinovým časovým posunom. Nie že by sme všetci až toľko zaspali, ale skoncovali sme s letným časom. Aj napriek tomu Tomáš doletí s miernym oneskorením a navyše sa snaží splašiť na Bohom zabudnutej hraničnej stanici bankomat. Nepochodil by asi ani na Hraničnej, ale pomôže nebankovka Yozho. Netušíme, koľko nás má byť, ale Vlado informuje, že vo vlaku by sa mali pridať Blaženka a Rudo. Finálne objímanie sa tým pádom odohrá vo vlaku. Spoj je výborný, ani nevieme ako a už sme na Hauptbahnhof vo Viedni. Na rýchly presun k Naturhistorisches Museum využívame priplatený cestovný lístok a služby Viedenského metra. Pre viacerých je to prvá atrakcia dňa, niečo na štýl bludiska a orientačného kvízu. Tí ostatní úspešne na sebe nedajú znať, že sa orientujú skôr intuitívne.  Zhodujeme sa, že v tomto veľkomeste sa budeme radšej držať pohromade. Pred Naturhistorisches Museum si spravíme prvú spoločnú fotku a strácame sa v útrobách prírodovedného múzea. Radšej sa na prehliadku rozdeľujeme a stanovujeme si čas stretnutia. Je tu čo pozerať, nielen krásne muzeálne zbierky, ale aj budova a jej výzdoba stoja za to. Každý si stíha pozrieť podľa vlastných schopností vnímania a uváženia. Vladovi konečne dochádza, prečo si jeho dcéra zadovážila ročnú permanentku do tohto múzea, nakoľko s Ľubkou absolvovali iba minerály (svetovo najstaršiu zbierku …-itov a …-ytov), vznik vesmíru a Zeme a preleteli cez paleotologické miestnosti a okolo dinosaurov, čo predstavovalo jednu štvrtinu múzea.

Štvrť múzeí opúšťame smerom k radnici. Po ceste míňame Parlament, ktorý mal mať tiež deň otvorených dverí, ale dlhočizný rad čakajúcich na vstup a náš hlad nás ženú ďalej. Stánky s občerstvením sú pred Rathaus biedne, a tak pokračujeme v hľadaní obživy smerom do samotného centra Viedne. Míňame mestské divadlo Burgtheater, cez Volksgarten sa dostávame k preľudnenému Hofburgu, cisárskemu sídlu. Štátny sviatok Rakúska si zjavne neužívajú iba domáci radujúci sa z nezávislosti, ktorú by si chceli prehĺbiť, ale popri nás aj nespočetné množstvo krajanov a iných inostrancov, ktorí im ju intenzívne narúšajú. Nakoľko zlyhali Jožove a Vladove pokusy o nájdenie už známych miest na občerstvenie, usádzame sa na dobre padnuvší oddych v kaviarni na centrálnej ulici Graben, kúsok od Stephansdom. Tento majestátny chrám sme si prehliadli po obede a tí zdatnejší sa napriek neplánovanému prevýšeniu 67 metrov vybrali na vežu, aby spálili nadobudnuté kalórie. Výhľad nebol cene primeraný, ale na ktorú lampáreň sa ísť sťažovať pre hmlisté jesenné počasie. Nemenovaná kamarátka z Endorfínu by si iste  povzdychla, že ani Schneeberg nebolo vidno. Popri budove Staatsoper sme sa dostali ku Viedenskej galérii Akadémie výtvarných umení Gemäldegalerie der Akademie der bildenden Künste Wien. Opäť si dávame rozchod, tentoraz kratší. Galéria je menšia, ale sú tu vystavené viaceré nádherné diela. Skvostom je určite triptych Posledný súd od Hieronyma Boscha, hoci vyvoláva rozdielne názory a hlavne emočné vnemy.

K stanici sa vraciame oblúkom cez palác princa Savojského – Belveder. Kamuflované osvetlenie paláca nás trošku mýli, pripomína ranné zore, hmmm – veď ten posun času predsa nebol až taký dramatický. Vláčik opúšťa stanicu už za tmy a my už len dokončujeme načaté témy. Vyhodnotenie dňa a strávenie dojmov z Viedenských zážitkov si každý necháva pre seba na neskôr.

Blahoželáme Ti Rakúsko k nezávislosti. My, podaktorí účastníci výletu sme si tú svoju premrhali, ale aj takto vieme s tým svojím bremenom plnohodnotne žiť a tešiť sa z krásnych postrehov a spoločných okamihov aké nám poskytol aj dnešný výlet do Viedne.

Paroh mladého srnca jednoznačne patrí Blaženke, ktorá hrdinsky zvládala celý výlet a užívala si ho s ostatnými plnými dúškami.

 

 

Výlet na Malý Slavín so spomienkou na zosnulých

 

Miesto stretnutia:          Nedeľa 2. November 2014, 9:30 Rača – Detvianska,

10:00 – Červený most

Trasa:        Rača, Detvianska – Červený kríž – Pánova lúka – Malý Slavín – Zbojnička – Rača, Amfiteáter – Detvianska

Účastníci:

Editka, Klaudika, Ľubka, Monika, Svetlanka, Zuzka, Jožo Su., Jožo, St., Juraj, Pali, Peťo, Pišta, Vlado, Anička, Laura, Mário, Čiba, Franky, Vuki

Správa z výletu

Cestou do Rače sme zbadali Svetlanku s Pištom, tak ich nakladáme do auta, reku aby boli na mieste stretnutia rýchlejšie. Neboli … kvôli rozkopávke na Detvianskej obchádzame pol Rače a hoci sme dorazili takmer na minútu presne, víta nás Jožko Su., ktorý sa už obával, že sa zrazí akurát sám so sebou. Za malú chvíľu sa situácia vylepší a zhromaždí sa tu zdravé výletnícke jadro. Po povinnej úvodnej fotografii sa vydávame na cestu. Mali by sme asi zvážiť dávať si aj povinnú záverečnú spoločnú fotku, lebo v poslednej dobe sa nám nedarí udržať skupinu pohromade do zdarného spoločného návratu. Cestou cez Raču míňame Zuzkin dom, nezastavujeme iba spomalíme, lebo máme „spoždění“ a domáci vraj aj tak nemajú nachystaný guláš. Rovnakou trasou ako na jar sa popri Červenom kríži dostávame na Pánovu lúku, kde máme prvú dlhšiu pauzu. Na rozdiel od jari máme vskutku dušičkové počasie – je jemná hmla, sychravo, stromy sú už takmer holé prichystané na zimu, keď to zosumarizujem – neúprosne nastupuje neprívetivá chladná jeseň. Telemostom sa spájame sa výletníkmi, ktorí štartovali spod Červeného mosta. Cyklistická alternatíva výletu sa odtiaľ nekonala, situáciu zachraňovala mladá rodinka Polónyiovcov, ktorí sa vybrali pokočíkovať Aničku na Železnú. Trošku im závidíme počasie, vraj tam majú slnečno. Nuž, je to cez hrebeň Karpát a cez ten sa počasie často mení. Ale na Pánovej lúke sa miestami tiež slniečko snaží predrať so zopár slabučkými lúčmi. Na Malom Slavíne si zapálením sviečok v tichosti pospomíname na našich kamarátov, ktorí už nie sú s nami. Česť ich pamiatke a silnej, motivujúcej vôli abstinovať. Čakali nás tu aj cyklisti – Ivan s Jožkom a ďalšími dvomi kolesovými nadšencami, ale tí sa vybrali na Slavín od Pezinka. Prichádza sem aj Klaudika s Palim, ktorí nás nakoniec dobehli z Rače. Dnešný deň by sa dal využiť ako posledná príležitosť na opekanie, ktorú podaktorí zobrali vážne. Zohnať drevo nebol až taký problém, veď načo nosiť drevo do lesa … Horšie to bolo s papierom, ten nedoniesol nikto a v lese ho nebolo. Skúšali sme to papierovými vreckovkami, kvapkaním vosku, rozdúchavaním, ale o čo bolo viac pokusov a odborníkov na zakladanie ohňa o to boli menšie úspechy. Ešteže sa obďaleč vyskytla skupina podobných nadšencov, ale lepšie pripravených a ochotných poskytnúť papier aj PePo. Ohníček teda nakoniec bol, ale opekať bolo treba rýchlo, lebo slabnúci plamienok dával najavo, že dlho nevydrží a teda ani nezahreje. Sveťa s Ľubkou predvádzajú, ako sa dá cvičením zahriať aj bez ohníka, ktorý bol zubatejší ako dnešné slniečko. Stretávajú sa s chápavými pohľadmi ostatných, ale nenadchne to okrem nich nikoho a tak nečudo, že sa naša skupinka trhá a uzimenci odchádzajú skôr. Šesť hladnejších a otužilejších členov zdravého jadra ich nasleduje o nejakých 15 minút. Do Rače prichádzame od amfiteátra a náladu nám spríjemní aj slniečko, ktoré nás prišlo pozdraviť na rozlúčku.

Paroh Mladého srnca udeľujeme nášmu kamarátovi Peťovi – spriaznenej duši, ktorý sa ku nám rád pridáva na naše výlety, za skvelú prípravu na poslednú tohtoročnú opekačku, keď neváhal vyšmariť zavadzajúce žuvačky z ich krabičky, aby tá mohla následne poslúžiť ako prechodná turistická dózka na horčicu a za zostavenie najdokonalejšieho opekacieho ražníka.

 

Túra výlet Veľká Homoľa – Zámčisko Nedeľa 9.11.2014, 10:00

 

Miesto stretnutia:

Zochova chata – parkovisko

Trasa:

Zochova chata – Chata Na lúke 0:20 – Veľká homoľa 1:20 hod. – Zámčisko 2:20 hod. – Tisove Skaly 3:00 hod.– Zochova chata 3:50

Účastníci:
Betka K., Vladino Z., Ľubka K., Anička R., Jožo Su., Tomáš Ď., Jožko
St. ,Ľuboš S., Mariana, Milan, Anka

Správa z vychádzky:

O 9:55 na kopčisku na poloprázdnom alebo poloplnom? Parkovisku stepoval Jozho. Spamätával sa z dňa terapie pánskeho klubu A3 pod kopčiskom v Harmónii. Mlha sa hlásila a práve riešil čo bude robiť, keď nik nepríde – pôjde na túru sám ako sa abstinentsky patrí a bude sa musieť konečne stretnúť sám so sebou?

Zachránila ho pred tým Anička R., ktorá o 9:59 šmykom zapikovala svoju daciu prestrojenú za škodovku a vysvetlila, že tu síce nemala dnes byť, ale mala tu byť včera, ale včera tu byť nemohla, tak sa rozhodla tu byť dnes, ale dnes by mala bývať byť tiež inde a to čoskoro. Abstinenti to niekedy nemajú jednoduché.

Za sekundu sa dovalil Vladino s plným autom svojich blízkych, Betka plná dojmov z Álp, Ľuboš s palicou, Jožo St bez Čiby, Tomáš pre endorfín-túru prerušiaci koncertnú-šnúru a nakoniec nová a čerstvá Mariana, ktorá došla obrovským autobusom a 20m od nás chrbtom telefonovala kdeže to sme a či sme si celú túru nevymysleli ako zlý žart, čo by od nás nebolo pekné.

Po obligátnom štartovom fotení (ktoré slúži hlavne ako porovnávací materiál počas cieľového zrátavania), sme už vyrazili po schodoch, po červenej, po blate a po stúpaní sme dorazili na Homoľu. 20metrová výhľadňa bola zleziteľná iba na vlastné nebezpečie a liečebné náklady a Ľuboš nám vysvetlil, že to je preto, že pri jej stavbe neupevnili dobre nosné káble a ponáhľali sa viac ako Ftáčnik s električkou pred voľbami. A ak niekto o kábloch niečo vie, tak to je Ľuboš.

Les bol hmlový, duchovný a tichý. V takom duchovom tichu sa mi zdá, že sú okolo naši mŕtvi predkovia. Možno aj nenarodení potomkovia. A človek si musí položiť základné otázky. Aký je cieľ? Kto som? Odkiaľ prichádzam ? A kamže to idem? A dá sa tam vôbec dostať autobusom?

Cieľ bol Zámčisko – výhľad podobný, teda žiadny, takže sme sa zo sklamania najedli a pokračovali na Tisove skaly.  Nevolajú sa podľa nešťastného prezidenta ale podľa pekného stromu, ktorý rastie okolo. Značku sme sporadicky strácali a nachádzali, držiac sa spolu v dobrom aj zlom smere a hrdinsky preliezali polomy a iné pohromy. Mach, blato a už tu boli Tisove skaly. Betka na ne vyliezla aj keď to teda nie je žiadny Schneeberg, ale keď neni nič lepšie..

Prebrali sme všetky základné otázky : naše aktuálne prežívanie, abstinenciu, recepty, ukrajinu,  demokraciu, umenie, divadlo, hudbu, beh, pamajorán a jeho blahodarné účinky a stav psíka Maxa Rika.

Došli sme zas na sekundu presne  za plánované 4 hodiny a rozdeliac sa do áut sme sa zo zóny duchovnej mlhy a zvýšenej energie (Higher Power) zošupli do slnkom zaliatej materialistickej Bratislavy.

Čestný paroh : dostali naši noví kamaráti  Milan a Anka, ktorí napriek veku s dobrou náladou vyliezali, preliezali a podliezali mnohé terénne prekážky a nová kamarátka  Mariana  za to že prišla.  „Keď si prišla – tak už si naša“, uzavrel stretnutie tradičnou záverečnou vetou Ľuboš. A keď o našincoch niekto niečo vie – tak to je Ľuboš.

Dovi o týždeň na Máriovej kočíkovej túrke!

 

Vychádzka – nedeľa 16.11.2014, 10:00

 

Miesto stretnutia:

Bratislava, Krasňany (zastávka električky Pekná cesta)

Trasa:

Krasňany – Spariská – Červený kríž a späť

Účastníci:
Jožko, Danka, Laura, Mário, Anička

Správa z vychádzky:

Minútu pred desiatou volá Jožko, že sú na mieste stretnutia aj s Milanom P. a s Jankou K., tí sa však prišli iba pozdraviť a ponáhľajú sa zachraňovať nezachrániteľného Peťa S. Naše päťminútové meškanie taktne premlčíme, počkáme ešte povinných desať minút a vzhľadom k pomerne nevľúdnemu počasiu sa aj s autami presúvame na parkovisko k horárni Krasňany.

Je zima a v lese sa povaľujú chuchvalce hustej hmly. Asfaltkou smerom k Červenému krížu sa prechádzame takmer sami, rozprávame sa o Košicoch, o Bratislave, o šickom možnom. Pri rozdeľovníku Pekná cesta okolo nás prebehne naša turistická kamarátka Monika, má však nastaveného virtuálneho trénera a nemôže sa zdržiavať, tak sa iba narýchlo radostne pozdravíme.

Kúsok pred Červeným krížom začína byť Anička hladná a sem tam protestne zaplače. Jožko, ktorý má práve v rukách kočík, to vyhodnocuje ako protest proti príliš rýchlej jazde, preto opatrne spomalí. Anička, ktorá dobre vie, že na Červenom kríži dostane plnú fľašu mlieka, však so zníženým tempom zásadne nesúhlasí a reve, až kým sa neschováme v altánkoch a kým jej mama nestrčí do úst zázračný cumeľ. Dávame si malé občerstvenie. Pozornosť púta najmä Jožkova domáca slanina nakrájaná na drobné zhruba polkilové odrezky.

Jožko hodnotí situáciu tak, že čím je slnko vyššie, tým je chladnejšie. Je to tak, slnko sa maskuje za čoraz hustejšiu hmlu a nám odmŕzajú nosy aj permanentne vyťažené jazyky. K horárni Krasňany zbiehame za necelú trištvrtehodinku, robíme si spoločné foto a zdravo zadýchaní a vyzimení sa lúčime.

Pane, ďakujeme ti za krásy jesenného lesa, za les ako taký a za všetkých ľudí v ňom.

Čestný paroh : Danke. Cestou prišla na to, že funguje ako rozosmievač Aničky, a svedomito si túto novú úlohu plnila až do konca výletu.

 

 

Nedeľa 7. Decembra 2014, 10:00

 Trasa:             Devínska Nová Ves, MHD Hradištná – cyklomost Slobody – Zámok Schlosshof

Účastníci:       Anička, Mário, Danka, Jožo, Janka, Paľko, Monika, Ľubka, Milan, Peťo, Vlado, Pali B., Klaudika

 

Správa z výletu

Po-Mikulášsky ranný pohľad z okna nenaznačuje nič povzbudivé: smoklí. Zlé tušenie potvrdí Vladova dcérka Ninka, že kvôli počasiu s malou Sárkou neprídu. Nás to neodrádza, nasadáme do auta a ponáhľame sa na miesto stretnutia. Tam to tiež nevypadá povzbudivo, na dohodnutej zastávke v Devínskej nikoho. Ešteže sa ozval Peťo, ktorý si pomýlil zastávku a čaká nás na tej ďalšej. Behom dvoch-troch minút prefrčí okolo pár známych áut a v nich známe tváre, tak nálada hneď stúpa. Posledný prichádza Mário, ale má na to oprávnenie, lebo dá to dosť práce prichystať kráľovský povoz do zámku pre Aničku. Vlado po úvodnej spoločnej fotke a po uistení, že stánky v Devínskej nie sú veru cieľom dnešného výletu, zavelí na odchod: Go west! Na moste Slobody sa zastavíme, nielen kvôli spomienkam na doby zašlé spred 25 rokov, ktoré pripomína aj maličký skanzen s maketou Železnej opony (vypadá to ako nepodarené ihrisko pre sadistov), ale aj kvôli spontánnemu krátkemu návratu Mária s Aničkou. Treba prebaliť, nepatrí sa predsa ísť do západného zahraničia s holým a tobôž nie o… zašpineným zadkom. Anička si však svojej prvej zahraničnej návštevy moc neužila, hneď po prechode hranice zaspala a pred zámkom Schlosshof sa Mário otáča a pre zlé počasie sa dáva na ústup. Pridáva sa aj Janka a Paľko, vraj tiež pre zhoršujúce sa počasie, viacerí však tušíme, že Janka si chce skôr ešte trošku viac užiť kočíkovania. V zámku sa dohodneme na individuálnej obhliadke trhov, predsa len, je tu okolo sto stánkov s tisíckou drobností (Milan použil iný, tvrdší výraz, ale tiež vystihuje podstatu), a ťažko by sa zlaďovali záujmy. Po viac ako hodine sa stretávame a pochvaľujeme si, kto čo stihol vidieť, nakúpiť a okoštovať. Dievčatá si pekne nakúpili, treba uznať – majú vkus a ponuka je tu skutočne skvelá. Ani Milan sa nenechal nákupmi zahanbiť. Monika, Milan, Ľubka a Vlado ochutnali Spätzle, neboli to síce bryndzové, ale boli dobré. Jožo sa sústredil na tradičnú klobásu, vraj neoslnila, nečudo v tomto počasí. Peťo nič nekúpil a ani podľa všetkého nič nejedol, ale najviac toho obehal. Na krátku chvíľočku sa pri nás zastavujú Klaudika s Palim. Sú tu so svojou skupinkou, ale tešíme sa, že sa tu stretáme. Počasie sa zhoršuje a tak sa rozdeľujeme, väčšina sa vracia. Tým ktorým sa málilo, alebo lepšie povedané za tú hodinku nič nestihli, ostávajú a ďalej objavujú skutočne čarovné prostredie Vianočných trhov na zámku Schosshof aj s prehliadkou samotného zámku so slovenským výkladom. Okrem iného zažívame aj zaujímavé stretnutie kultúr, asi tretieho druhu: Vlada pri obhliadke nádherných betlehemov z olivového dreva oslovil predajca, zaujala ho šatka (musel som si kúsnuť do pery aby som to tam nevyslovil) – arafatka. Hneď sa dozvedáme, že je z Palestíny a betlehemy, ktoré predáva tam robia dve rodiny.

Vraciame sa tesne pred zotmením dobre vychladení a premočení ale nadšení z pekného adventného zážitku.

Paroh Mladého srnca venujeme Peťovi. Obišiel podľa všetkého zo všetkých úplne nakrátko (aspoň čo sa nákupov týka), ale najviac postíhal vidieť a informovať ostatných.

Zapísal Vladino Z.

 

Vychádzka – nedeľa 14.12.2014, 10:00

 

Miesto stretnutia: Stupava, autobusová zastávka Obora

Trasa: Stupava, Obora – Pod Kamenným vŕškom – Staré Hájne – Pod Kozliskom – Pajštún – Stupava, Obora

Účastníci:
Jožko, Peťo, Vladino, Zuzka, Inge, Juro, Betka, Anka, Ivan, Pali, Klaudika, Laura, Mário, Max, Vuki

Správa z vychádzky:

V stupavskej Obore sa to len tak hemží Mladými srncami. Sme natešení a vysmiati, vyšiel nám pekný deň a čaká nás pekná trasa s Pajštúnom na samom vrchu. Dáme si úvodné foto, vypočujeme si pútavé turistické pokyny a vyrážame po modrej značke poza domy do lesa.
Cesta ubieha v príjemných rozhovoroch a v občasných výbuchoch smiechu v Paliho okolí. Je okolo nuly, nie je však toľko blata, ako som sa obával. Les majestátne mlčí, len sem tam ostrejšie švihne nejakou tou holou vetvou.
Hlavnou motiváciou sú Betkine vlastnoručne upečené koláčiky, ktorých ochutnávka sa z pôvodne avizovaného rozdeľovníka Staré hájne presúva až na Pajštún. Vďaka tejto premyslenej stratégii pani pekárky zvládame toto náročné stúpanie v rekordne krátkom čase a už o pol jednej sa hrdo prechádzame po pajštúnskych múroch. Zvládneme ešte jedno povinné vrcholové fotenie, no potom sa už okolo Betky tvorí dlhý rad a Betka vybaľuje rebarborové a nutelové koláčiky. Výborné (podotýkam, že nutela je domáca). Vuki sa tiež horlivo dožaduje svojej porcie, kým sa však stihne vyžalovať, koláčiky sú zjedené do poslednej omrvinky. Rovnaký osud vzápätí stihne aj Ingine medovníčky a Peťovu čokoládu. Zrejme sme zvolili zlé poradie, pretože Vladinova povestná zeleninová dózka akosi nejde na odbyt. Nakoniec sa ujmú aspoň nejaké tie rajčinky a nejaký ten pórik.
Pár minút pred jednou sa sformujeme do zostupnej bojovej línie a opúšťame hradby. Kúsok za nimi si spomenieme, že sme si nezašepkali povinné rozlúčkové trikrát hurá, takže sa obraciame smerom do doliny a hromovým zborovým šepotom sa lúčime s bohatou tohtoročnou sezónou. Takto posilnení na duchu schádzame na jeden šup až do Stupavy, kde sa po záverečnom fotení vrháme jeden druhému do náručia, ešte raz si ďakujeme za krásny turistický rok a za zavýjania motorov a lietania drobného štrku končíme túto krásnu spoločnú akciu.
Pane, ďakujeme, že si nad nami zase celý rok držal ochranné slnko a niekedy aj ochranné mraky. Do konca roka sa ešte určite uvidíme na niekoľkých vianočných vychádzkach a tešíme sa na ďalšiu sezónu.

Čestný paroh : Anke za to, že postavila stenu iba tam, kde má stáť. Betke. Spomenula si na Borisa P. a zapálila mu jednu úprimnú sviečku.

 

 

Vychádzka – nedeľa 28.12.2014, 10:00

 

Miesto stretnutia: Rača, parkovisko pri amfiteátri

Trasa: Rača, amfiteáter – Zbojníčka – Vypálenisko – Rača, amfiteáter

Účastníci:
Betka, Ivan, Pali, Klaudika, Ivetka, Jožo, Danka, Roman, Tomáš, Alena, Edita, Boris, Timea, Timi, Laura, Anička, Mário

Správa z cesty:

Ráno mi volá Jožči, že sa k nám pridajú na ceste autom, potom však mení plán a ide po Tomáša. Vytrvalo sneží a sú tak tri stupne pod nulou, na parkovisku sa mierne šmýka. Ivan s Betkou a s Ivetkou sú už na mieste, práve dorazila aj Alena. O malú chvíľu dosviští Edita, za ňou Boris s dvomi deťmi, ktorý vezie aj Paliho s Klaudikou. Po príjazde Jožkovho volkswagenu sme komplet.
Robíme si povinnú úvodnú fotku. Ešte nám ani nestihnú doznieť úsmevy na tvárach a už sa rezkým krokom púšťame hore račianskymi ulicami. Kúsok sa vraciame a hornou Račou kráčame smerom na Biely kríž. Boris po dohode s deťmi našu skupinu opúšťa a po čerstvo zaviatych stopách sa vracia späť k autám. Po ľavici sa nám mihne bývalá zjazdovka, po pravici policajné auto. Podvedome znižujeme rýchlosť až na nulu, okrem iného aj preto, že pôvodná trasa je zapadaná novým prašanom a všade svietia výstražné tabule Cesta pre kočíky nezjazdná. Chvíľu diskutujeme o náhradnom pláne, vyhráva návrat po mierne prejazdenej spojnici medzi modrou a zelenou turistickou značkou.
Zmenu programu si veľmi pochvaľujeme, pretože cesta pripomína kvalitnú ruskú rozprávku. Všetko biele, zasnežené stromy, ticho… Po príchode na zelenú značku si dávame malú prestávku na čaj a na povianočné pečivko. Anička začína javiť známky života a Laura s Alenou sa preto odpájajú a pomalým kolísavým krokom sa snažia udržať bábätko v predošlom ospalom režime. Po štvrtom chutnom koláčiku opúšťam skupinu aj ja a utekám za rodinou, keby náhodou niečo.
Z dôveryhodných zdrojov sa následne dozvedáme, že zvyšok partie zišiel z hôr v tesnom závese za nami.
Pane, ďakujeme za túto skrátenú zimnú turistiku aj za prvý trvalejší tohtoročný sneh. Uľavil si našim pľúcam aj našim mysliam.

Čestný paroh : Romanovi. S dobrými úmyslami prišiel na túru a bez výstrahy ho zapriahli do kočíka so živým nákladom. Novej úlohy sa zhostil mimoriadne zodpovedne. Jožovi. Zmenil rannú trasu, aby pomohol kamarátovi s dopravou.

 

Vychádzka – nedeľa 1.2.2015, 10:00

 

Miesto stretnutia: Dúbravka, Dúbravská hlavica

Trasa: Dúbravská hlavica – Devínska Kobyla, rázc. – Bočná cesta – Dúbravka záhrady a späť

Účastníci:
Pali, Klaudika, Ivetka, Jožo, Danka S., Danka Ď., Monika, Peťo O., Milan, Peťo Š., Inge,  Mário

Správa z cesty:

Bežky (Mário):

Dnes sme sa rozdelili na dve skupiny. Prvá sa stretáva na Žatevnej, druhá čaká hore na hlavici. Dokopy sa nás zišlo 12. Peťo O. ostáva upratovať úle, traja ideme na bežky a ostatných vedie Jožko peši. Trasu máme všetci rovnakú a moja pôvodná predstava preto bola, že my bežkári si obujeme bežky, zapráši sa po nás a uvidíme sa zase až pri autách. Dopadlo to však presne naopak. Kým sme si obuli bežky, zaprášilo sa za pešiakmi a ich náskok sa nám už nepodarilo dobehnúť. Dvakrát sme sa priblížili na dosluch a raz na dohľad (odtiaľ pochádzajú aj skupinové bežkárske fotky). Jožko síce urobil tri polhodinové prestávky na občerstvenie, aby nám dal šancu napraviť naše bežkárske dobré meno, nepodarilo sa nám ju však využiť. Aby sme aspoň stihli zakývať odchádzajúcim autám, vybrali sme žrebom najrýchlejšieho z bežkárov Peťa Š., ktorý nahodil pretekárske tempo a odovzdal naše oneskorené pozdravy.
Pane, ďakujeme za zimnú nádheru, ktorú si pre nás dnes nachystal, za všetky boľavé pády, ktorými si nás počastoval, a za všetkých ľudí, ktorých si nám veľkoryso poslal do cesty.

Pešky (Jožo):

Dnes bol dvojitý zásah, dvojnásobné miesto zrazu (Žatevná Ulica a Dúbravská Hlavica), dvojaká športová aktivita (Bežky a Pešky), mínus 2 na teplomere  a prvá 2 v názve mesiaca – a to si žiada aj 2 autorov správy.

Za pešiu sekciu čakal Jožo a Danka na Dúbravskej hlavici, za bežkársku Mário na Žatevnej. K nášmu vehementne sa vítajúcemu hlúčiku (niektorí sme sa nevideli aj jeden deň!) sa nesmelo priblížil Milan s otázkou – “Vy ste abstinenti? “. Nepijúci aj abstinenti hromadne polichotene prikývli – Milan bol totiž na klube iba 3x a nevníma ešte “ty jemné rozdíly” , ktoré sú pre niektorých, ktorých poznám (a pár i v zrkadle vídavam) ukrutným dlhoročným problémom.

Po tradičnom fotení si lyžiarska sekcia vytiahla vosk, Monikin Peťo išiel pozrieť ako jeho včely  ten vosk vyrábajú a či sa v zime neflákajú  a pešochodci sa s pomocou pár palíc začali šuchtať okolo boku Devínskej Kobyly.  Kobyla má síce malý bok, ale trvalo to aj tri hodiny obísť ho.

Bolo rozprávkovo mrazíkovo a chýbal pes Vuki, ktorý by sa tomu tešil ticho trojhodinovým behaním a pletením sa pod nohy a chýbala Hanka, ktorá by sa tomu tešila nahlas. Celú cestu. My ostatní sa tešíme ako sa má – decentne a úchytkom, lebo vieme, že vypeckované emócie môžu aj z cesty zviesť.

Cestou vysvitlo, že Monika upiekla famózne cesto s makom a jablkami a nasýtila pútnikov. Počas nasycovania nás dobežkovali traja bežkári (Mário, Peťo a Inge) ale čoskoro sme im zase ušli. Nebolo to síce nahlas povedané ale išlo hlavne o to, ktorá sekcia spraví trasu skôr. A Peškári to slávne vyhrali.

Až pred koncom nás dobežkoval Peter, ktorý sa ponáhľal na na rodinný obed. Chodeckú súťaž vyhral  Milan, lebo mu bolo pomaly a musel aj stráviť prehrštie ponúk, rád a otázok, ktorých sa mu dostalo od každého. Už vie, že : musí hovoriť, mať pacientsky klub, chodiť na terapie a za terapeutmi –  to prvý mesiac. Čo má robiť v druhom mesiaci sa dozvie na druhej vychádzke. Aj my ostatní sme si veselo i vážne vymieňali ponuky, nie je totiž všetko sranda, v našej chorobe sa dá vyfaulovať aj na večnosť.

Posledný úsek stúpavý úsek bol najťažší, podávali sme si palice, ruky a po špirále sme sa vrátili k autám. Podávali sme si ruky a do toho sa Jožo konfliktne opýtal „Kto chce ešte ísť na Kobylu?„  Bolo zdvorilé ticho, však Jožo to raz snáď všetko pochopí. Dobehol nás druhý bežkár Mário, takže Inge nechali galantné tretie bežkárske miesto.

Čestný paroh: Inge. Statočne bojovala so všetkými terénnymi nerovnosťami a statočne bojuje o zdravie svojho manžela. Milan, ktorý prekonáva zónu nedeľného pohodlia i zónu starej role a prišiel. A aj Ivetka, ktorá povedala „Aj ja by som ho mala dostať“ – síce žartovala ale ako vieme – každú ponuku treba brať vážne. Snáď sa parohom obaja potešia, samozrejme decentne a uvážlivo a budú prichádzať pravidelne.

 

Vychádzka – nedeľa 15.2.2015, 10:00

 

Miesto stretnutia: Koliba, konečná zastávka trolejbusu č. 203

Trasa: Koliba – Kamzík – Krásna Hôrka, NOÚ – Kamzík – Koliba

Účastníci:
Pali, Klaudika, Jožo Su., Danka S., Danka Ď., Juro, Georgios, Peťo, Jožo St., Jožko Ž., Magda, Vlado, Ľubka, Mariana, Laura,  Mário, Čiba

Správa z cesty:

Ráno nakladáme pred Lídlom Danku Ď. a fujazdíme na Kolibu. Na Kramároch nás začne sledovať podozrivé biele vozidlo s košickou EČV. Snažíme sa mu ujsť, križujeme sídlisko aj uličky na Kolibe, biely Ford je nám však stále v pätách. Rezignujeme a parkujeme na konečnej trolejbusu č. 203. Čakáme. Z podozrivého bieleho vozidla vystupujú dvaja kukláči Jožko Su. a Danka S., ich násilný prepad však zmaria mierumilovný Jožko Ž. s Magdou, ktorí práve zostupujú z kopca.
Vystrojíme sa na cestu a schádzame k zastávke, pretože sme tam zazreli Vladina s Ľubkou. Medzitým sa rozrástli o ďalších turistov, takže nakoniec nás je 15. A to ešte volá Mariana, že je pri Vojenskej nemocnici a že za nami príde k bufetom.
Vyrážame ulicou smerom k bežeckej trati, ktorú objavil Jožko Su. a doteraz sa mu ju darí udržovať v prísnej tajnosti. Našľapujeme s najvyššou opatrnosťou, aby sme mu náhodou nepoškodili zabehané koľaje, ale je to ťažké, pretože všade sú kopy snehu a šmýka sa. Radšej sa teda odpájame po modrej značke a cez vyjazdenú somársku lúku prechádzame smerom k bufetom, pričom sa snažíme vyhýbať deťom na superrýchlych boboch, ktoré sa nám neustále mihajú pod nohami.
Dávame si krátku pauzu na občerstvenie a lúčime sa s Jožkom Ž a s Magdou. Vraj majú povinnosti, ale ja si skôr myslím, že ich odradila ďalšia trasa s prudkým klesaním a následným prudkým stúpaním. Pôvodne chcela odradiť aj Marianu, nakoniec si to však rozmyslela a ostala s nami až do samého konca.
Na Spariskách sa odpája Jožo S. aj s Čibou. Čiba sa na Kolibe vyoblizovala asi s dvanástimi psami rôznych plemien od čivavy až po afganského chrta a zrejme sa už v pustom lese začínala trochu nudiť, takže sme Jožov odchod v tento chladný deň prijali s chladným porozumením.
Zvyšok partie sa vracia k bufetom, kde sa delíme na dve skupiny. Srdečne sa lúčime a jedna skupina ide pod Vladinovým vedením hore na televíznu vežu na čaj a na výhľad. Druhá schádza v priateľskom rozhovore naspäť k autám. Ako sa neskôr dozvedáme, vo veži bola okrem kaviarne aj obrazová galéria a výhľad bol ozaj nádherný. Škoda len, že Peťo si nemal kam sadnúť a musel sa voľky nevoľky pobrať domov.
Pane, ďakujeme ti za tento krásnym slnkom a krásnymi ľuďmi prežiarený deň a nadeľ stokrát viac, ak sa ti dá.

Čestný paroh: Mariane. Napriek tomu, že si pomýlila miesto štartu, nevzdala to a dobehla nás na Kolibe. Peťovi. Dávno s nami nebol a za ten čas sa mu podarili v živote veľké veci. Geogiosovi. Zrejme to myslí s Mladými srncami vážne, lebo si kúpil nové turistické topánky.

Vychádzka – nedeľa 22.2.2015, 10:00

 

Miesto stretnutia: Košarisko (nad Borinkou)

Trasa: Košarisko – Staré Hájne – Pod Kamenným vŕškom – Lintavy (Červený domček) – Košarisko

Účastníci:
Juro, Georgios, Hela, Edita, Inge, Saša, Vašo, Ivan, Mário

Správa z cesty:

Cesta na Košarisko je ťažko zjazdná. Džordžo to dokonca kúsok za Borinkou v jednej chvíli vzdáva, ale keď okolo neho previští Edita na svojom Puntiaku (Fiat Punto), opäť v sebe kriesi nádej a spolu s Jurom prichádzajú na miesto stretnutia v tesnom závese za závodným Fiatom. Ďalšia posádka sú Inge so Sašou, posledný prichádza Vašo. My s Helou sme na štarte samozrejme prví, to snáď netreba nejako zvlášť zdôrazňovať.
Po úvodnej fotke vchádzame do lesa a prehrýzame sa ťažkým vodnatým snehom smerom k Starým Hájnym. Napriek zlým predpovediam vyšlo slnko, asi bolo zvedavé, čo za partiu sa v takomto teréne púšťa na cesty.
Ideme mimoriadne disciplinovane v husom pochode, občas prehodíme nejaký ten vtip (ako napríklad Edita o ľadovom medveďovi, ktorému je strašná zima; neviem, prečo jej ten vtip napadol práve na tejto túre) alebo nejakú tú veselú príhodu zo života. Všetky pokusy o vytvorenie diskusných dvojíc stroskotávajú na úzkom vyšliapanom chodníku pre jednu osobu.
Pri rozdeľovníku Staré Hájne si dávame kratučkú pauzu a púšťame sa do zostupu. Sneh postupne mizne a výrazne sa otepľuje. Skupina sa nám delí na mužskú a ženskú časť (sily sú vzácne vyrovnané) a preberané témy sú zjavne mimoriadne delikátne, pretože vzdialenosť medzi nami je čoraz väčšia. Dobiehame sa až za Kamenným vŕškom, pretože nie je zrejmé, kade pokračuje naša trasa.
OK, našli sme sa a pokračujeme smerom k Červenému domčeku. Máme výborné tempo, už o trištvrte na dvanásť sa rozkladáme na pohostinných stoloch a vyberáme obedový proviant. Rozhovor sa točí najmä okolo starej Bratislavy, na ktorú je najväčší odborník Juraj. My mladší iba mlčky prikyvujeme a niekedy zakontrujeme vetou typu „To som sa práve narodil“. Vašo sa od nás odpája, nadväzuje záhadné telefonické spojenie a počas rozhovoru obchádza okolo Červeného domčeka. Pôvodne síce tvrdil, že pracuje s recyklovaným odpadom, ale podľa mňa je tajný realitný agent a práve Červený domček niekomu predáva.
Máme dojedené a čaká nás posledný najmenej upravený úsek cesty. Po miernom výstupe opäť klesáme, prechádzame okolo polozamrznutej vodnej nádrže a vynárame sa na asfaltovej ceste, ktorá vedie do Lozorna. Pár metrov pred autami nám ide oproti akýsi povedomý cyklista a áno, je to Ivan! Tak to je fantastické stretnutie, Ivan vstal ráno 4:30, aby stihol prísť zo Senca do Pezinka a cez Pezinskú babu a Lozorno sem na Košarisko. Za jeho úctyhodný výkon sa s nami môže odfotiť. Svojou odmenou je mimoriadne poctený, však uvidíte na fotkách J.
Pane, ďakujeme ti za krásne počasie, ktoré si pre nás objednal, za vytrvalé nohy, ktoré si na nás vypestoval, a za energiu, ktorú sme si mohli z tvojho lesa odniesť. Vidíme sa.

Čestný paroh: Helene. Bola na turistike prvý raz a nachystala nám výborné ovocné pohostenie.

 

Vychádzka – nedeľa 8.3.2015, 10:00

 

Miesto stretnutia: Pod Červeným mostom

Trasa: Červený most – Železná studnička – Lanovka – Koliba a späť

Účastníci:
Hela, Marieta, Betka, Jožo Su., Danka S., Jožo St., Jožko Ž., Magda, Pali, Klaudika, Danka, Bohuš, Milan, Janka, Milka, Tomáš Ď., Alo, Soňa, Tomáš H., Katka, ich deti, Karol + synátor, Andrea + Kubko, Janko, Marek, Jarka, Boris + mamina, Laura, Mário, Čiba, Bobi, Duke, Borisov havino

Správa z cesty:

Je prekrásny pomerne teplý deň a na parkovisku pod Červeným mostom sa to len tak hemží autami, bicyklami, deťmi, psami a turistami všakovakého druhu. Stojíme najprv na chodníku, ale keď náš počet prekročí desiatku, presúvame sa radšej na cestu. Predsa, v takomto množstve si to už môžeme dovoliť. Milan si nás dáva nastúpiť na úvodnú fotku, ale nie sme všetci, tak si zatiaľ skúšame úsmevy a pózy.
Fotoaparát dvakrát cvakne a vyrážame cez Partizánsku lúku smerom na Železnú studničku. Cestou prebiehajú rôzne vážne aj veselé rozhovory a kto sa práve nerozpráva, pozoruje prebúdzajúcu sa prírodu. Mimochodom, všetky mladé kvety typu snežienok a fialiek venoval našim dámam Endorfín k MDŽ.
Okolo jedenástej sme na Železnej studničke a dávame si malú prestávku na občerstvenie. Však za taký výkon si už zaslúžime. Opúšťa nás Andrejka so spiacim Kubkom a kým sa dostaneme k Snežienke, prichádzame aj o Jožka Ž. s Magdou, o Alovcov a o Karola so synom. Pod lanovkou sa od nás odpája Tomáš H. s rodinou a mám také informácie, že by sme sa mali zísť na Kolibe. Zvyšok partie pokračuje cez les najprv po žltej a potom po červenej.
Pri rozdeľovníku Pod Chlmcom sa nám oproti valí povedomá dvojica. Nie je to náhodou Milan s Ankou? Jasné že hej. Vrháme sa na svojich niekdajších turistických kamarátov a po päťročnej odmlke ich spovedáme, až kým im to nezačne byť trošku nepríjemné. Púšťame ich teda ďalej, ale prajeme si, nech sa k nám zase vrátia.
Sme na Kolibe a nenápadne sa rozkladáme okolo neznámeho obedujúceho cyklistu, ktorý má pred sebou proviant ako pre desiatich. Keď zbadá naše žiadostivé pohľady, ochotne nás ponúkne: „Berte si, také to je odporné, že sám to určite nezjem“. Vyberáme si teda naše skromné rožteky, taštičky, horké čokoládky, ovocie a čajíky. Je krásne a teplo. Doprajeme si dlhšiu pauzu ako býva zvykom, no potom sa zase postavíme na nohy, lebo nás čaká ešte zostup. Tomáš H. s rodinou sa neukázal, takže ho nechávame napospas modernej dopravnej technológii a mierime okolo bufetov k televíznej veži.
Pri bufetoch sa k nám pridáva Marek s Jarkou a s mimoriadne živým stavačom Dukom (Jarka nám šušká do ucha, že sa práve vycikal na čisto umyté Porsche a že dvaja vyholení páni sú im už nejakú tú chvíľu v pätách). Vypíname hrude a dávame sa na rýchly zostup po červenej.
Opúšťa nás Jožo s Čibou aj Pali s Klaudikou. Keď to takto pôjde ďalej, nakoniec opustíme aj sami seba. Najhoršie je, že sme niekde stratili Janka a na mobile sa nehlási. Hádam len nespadol do nejakej skrytej krasovej jamy? Skúsime mu ešte večer zavolať.
Zostup je krátky, okolo pol druhej sme pri Červenom moste a po výdatnom lúčení sa postupne rozchádzame. Pane, ďakujeme za jarný les, ktorý si pre nás prichystal, aj za prezieravosť, s akou si postupne riedil naše rady. Tešíme sa nabudúce.

Čestný paroh: Milke. Pri zostupe mala značné bolesti, ale zaťala zuby a bez slovka ponosy a bez zbytočného zaostávania doklusala až dolu. Mariete. Bola na vychádzke prvý raz a celý čas sa držala na špici skupiny.

 

Vychádzka – nedeľa 29.3.2015, 10:00

 

Miesto stretnutia: Pod Červeným mostom

Trasa: Žatevná – Dúbravská hlavica – Bočná cesta – Rovnica – Pod Devínskou kobylou – Úzky les – Dúbravská hlavica – Žatevná

Účastníci:
Betka, Jožo Su., Danka S., Pali, Klaudika, Milan, Milka, pán manžel, Tomáš, Borisova mamina a otec, Vierka, Vladino, Ľubo, Laura, Mário, Borisov havino

Správa z cesty:

Ráno trochu mrholí. Predpokladám, že nás bude pomenej. Ha! Nie je! Je nás krásnych šestnásť plus jeden štvornohý kamarát. Milan sa ujíma funkcie fotografa a po stručnej inštruktáži (trasa je pomerne dlhá a členitá) vyrážame smerom k Dúbravskej hlavici.
Mrholenie pomaly ustáva a les nás víta príjemných sviežim vzduchom a lánmi rôznorodých kvetov od snežienok až po poniklece. Miernym stúpaním sa dostávame pod samu Devínsku Kobylu, Betka však hovorí, že hore nemusíme ísť. Schneeberg vraj aj tak nebude vidno, inak by to cítila v kostiach aj v tesnom okolí srdca.
Rešpektujeme Betkin inštinkt a spúšťame sa po zelenej značke k Rovnici nad Sandbergom. Výhľad na Moravu, na Devín, na Hainburg a na celé blízke okolie je skvelý, robíme si teda obedovú prestávku. Fúka povzbudivý vetrík, takže pomerne rýchlo dojedáme (vo Vladinovej dózke sa po zelenine len tak zaprášilo), skracujeme aj obhliadku miestnej kveteny a chrobače a pokračujeme po žltej ponad Weitov lom do Devína.
Urobil sa nám krásny jarný deň a nie je ani príliš teplo, takže sa príjemne kráča, rozpráva aj rozjíma. Komu ako. Kúsok nad Devínom opúšťame značkovanú cestu a vrháme sa do strmého stúpania, ktoré nás dovedie až k Úzkemu lesu. Začínajú sa ozývať boľavé nohy a chrbty. Reagujeme povzbudivými slovami o tom, že cieľ je tuto za týmto kopčekom a za tamtou zákrutou.
Za štvrtým kopčekom a osemnástou zákrutou sa konečne vynárame opäť na Dúbravskej hlavici, v plnom počte a v relatívne plnom zdraví. K autám zbiehame nevídanou rýchlosťou a po vrúcnom lúčení sa rozchádzame.
Pane, ďakujeme ti za výdatnú prechádzku, za milé slová a za krásny svet. Nadeľ, koľko budeš vládať.

Čestný paroh: Milkinmu manželovi. Celú cestu bol Milke oporou a dokonca som ho viackrát pristihol, ako ju naschvál zapája do konverzácie, aby si nevšimla, do akých kopcov vlastne ideme. Borisovej mamine. Snaží sa prísť na to, ako sa dajú veci robiť lepšie.

 

VYCHÁDZKA – HAINBURG – BRAUNSBERG

Nedeľa 19. Apríl 2015

 

Trasa:             Hainburg, Bergbad – Braunsberg – Keltské hradisko – Zrúcanina Röthelstein – Hainburg, detské ihrisko pri Dunaji – parkovisko pri Bergbad

Účastníci:       Anka, Danka, Edita, Ivana, Katka, Ľubka K., Ľubka N., Mariana, Števka, Ivanka, Jasmínka, Viktorka, Alino, Boris, Jožo, Ľubo, Peťo, Tomáš D., Tomáš H., Vlado, Vuki

 

Správa z výletu

Sobotňajšie počasie neveštilo nič dobré, ale je apríl a ráno môže byť všetko iné. A veruže bolo …

Pred odchodom sms-kujeme prezidentovi Máriovi s prianím zdarného behu; na rozdiel od nás je na to sám. Na parkovisku pri letnom kúpalisku v Hainburgu už čaká Anka a Edita a za krátky čas sa sformuje slušná skupinka výletných nadšencov. Pri čakaní zbadáme na skalných útesoch Braunsberg-u pobehujúce divé kozenky a musím ostatných presviedčať, že tou strminou naša cesta nevedie. Medzi poslednými prichádza nonšalantne Tomáš Ď. vystrojený v saku na mestskú vychádzku a hneď nás sfúkne pre našu nafúkaneckú turistickú výstroj. Po úvodnom spoločnom fotení sa vyberáme hore briežkom, aby sme zvládli jediný nenáročný výstup na samotný Braunsberg. Udávanie tempa vyfúkol mladším účastníčkam výletu abstinenčne (a tuším aj vekovo) najstarší člen výpravy Ľubo. Na všeobecné prekvapenie a nadšenie bol jeho švung primeraný a prijateľný pre všetkých, ale predsa len – ktovie, ako to bolo s tými jeho zastaveníčkami pre obdivovanie miestnej flóry. Serpentínky do kopca začínajú poskytovať prvé výhľady na malebný Hainburg so Schlossberg-om a Hundsheimerberg-om v pozadí, ale aj na bývalý kameňolom, ktorý Tomáš H. dôsledne prieskumnícky prebádal. Výstup vskutku netrval dlho a tak sme si užili dostatok času na rozhliadanie sa na všetky strany. Viditeľnosť nás rozmaznávala výhľadmi na Dunaj, okolité kopce a polia a aj samotný Hainburg a iné usadlosti s kontrastujúcimi Schlosshof-om a Devínskou Vsou. Vo východnej časti návršia Braunsberg-u sme si lámali hlavu nad mapkou Nordkarpatenland a nemeckými názvami „našich“ miest a obcí, ktoré boli kedysi intenzívne obývané aj nemeckými osídlencami. Na západnej strane kopca si hlavne deti užili čoby pozostatkov keltského obydlia a spravili si z vyhliadkovej veže preliezačku. V družnej debate o kadečom a všeličom sme zostúpili k Dunajskému úbočiu kopca a pri čiastočne reštaurovanej zrúcanine Röthelstein-u si konečne robíme prestávku na občerstvenie. Zátišie s lúčkou nám s hrejivými lúčmi poskytlo perfektný azyl na oddych. Ešte dobre, že nás z tejto pohody vylihovania a leňošenia vyduril staršina Ľubo. Popri Dunaji, ktorého silný prúd nás až zaskočil, sa vraciame do Hainburgu. Pri detskom ihrisku sa lúčime, niekto si zájde ešte na preliezačky, iní do mestečka a tí, čo šli rovno k autám si iste stihli všimnúť preteky áut-veteránov. Vďaka patrí všetkým účastníkom a aj Alinom vybavenému počasiu za tento nádherný jarný výlet.

Paroh Mladého srnca udeľujeme Anke za vzorné nástupy na odchod z našich zastavení a hlavne za odhodlanie byť s nami.

 

Zapísal V. Zelník

 

Vychádzka – nedeľa 26.4.2015, 10:00

 

Miesto stretnutia: Kuchyňa, začiatok modrej a zelenej turistickej značky

Trasa: Vývrat – Vysoká – Panské Uhliská – Sedlo Skalka – Horáreň Baďura – Vývrat

Účastníci : Betka, Marieta, Danka, Jožo, Edita, Anka, Peter, (Petrova priateľka), Milka, Štefan, Klaudia, Pavol, Boris, Števka, Mariana, Juraj, Ivet, Andrej, Marek, duke, sally, falco

 

Vrch Vysoká sa mladým srncom už párkrát zvysoka vysmiala.

Prezidenta Endorfínu, to definitívne znechutilo a radšej sa spoľahol na  Joža.

Jožo sa spoľahol na Betku a tá zas na mapu.

 

Čo však zaberie na Vysokú?

Profesor by povedal, že poriadne sa učiť na skúšky, poľovník že poriadne náboje  ale my našinci horskí sme na to išli s plánom.

Že sa akože budeme tváriť, že ideme úplne mimo aby sme ju zmiatli.

Byť mimo – nám našincom – ide občas celkom dobre.

 

Drevorubač, ktorý trávil kľudnú jarnú nedeľu masakrovaním stromov motorovou pílou, bol tiež trocha mimo z rozbehnutého davu 19 paštekárov a 3 psov,

ktorí sa mu neohrozene vrhli do spádnice-rúbanice a preliezalo kmene, píly, a traktor…

“ Ideme dobre na Vysokú?“ opýtala sa ho rutinne Betka.

Po pol minúte ticha sa zádumčivo sa poškriabal motorovou pílou po hlave a diplomaticky povedal :

“ No, neviem, ale normálne sa chodi … „a ukázal smerom dole odkiaľ sme prišli…

To však vodcov s plánom nemôže otočiť a tak sme sa po hodinovom fučaní 45° svahom zvalili na vrchol kopca zarastený džungľou.

 

Nebolo vidieť vôbec nič.

 

Padlo zopár veľmi dobrých otázok.

“ Kde sme? „

“ Čo tu vlastne robíme? „

“ Kde je Vysoká? „

“ Kde je Mário? „

“ Ak pôjdeme ďalej do tej džungle, vrátime sa do pondelka večera? „

“ Má zmysel ísť ďalej? „

“ Má život zmysel? „

“ Čo keby sme toto pokladali za Vysokú ? „

“ Čo keby niekto vyliezol na strom a pozrel sa? „, – dal ktosi napokon ponuku.

Anka, ktorá reaguje na každú ponuku, vyliezla na strom a pozrela sa.

 

Nebolo vidieť vôbec nič.

 

Keď nás drevorubač uvidel o dve hodiny sa valiť z kopca, skočil radšej do traktora a ušiel domov.

Očividne nechápal náš plán.

 

Slnko poludne svietilo a kvety zbesilo kvitli,

Jožo si pomaly pripustil, že stratil cestu.

Iveta si pomaly pripustila, že stratila retiazku.

Keďže sme nevedeli nájsť cestu, začali sme hľadať retiazku.

“ Mám ju! “ vykríkla Klaudia.

Ivete sa rozjasnila tvár.

“ Vlastne nie „ – dodala smutne Klaudia.

Iveta zosmutnela. Jožo kolenačky rozhŕňal trávu.

“ Odkedy mi hľadá retiazku, mam ho viac rada „ prezradila Klaudii Iveta.

 

Retiazku sme nenašli, ale cestu áno. Viedla napodiv dole.

A potom začala stúpať. A hore. A strmšie.

Po špirále ako to má byť.

Pot začal kvapkať.Vtáky začali škriekať.

Horúčava sa začala hýbať. Rozhovory začali viaznuť.

Jediní komu vôbec nič nevadilo bola naša trojica nesúrodých psov, behajúcich neúnavne rovnako rýchlo hore i dole.

 

Zadné družstvo, Andrej, Palo, Milka a Števko sa rozhodovalo – ísť ? Vrátiť sa?

V živote sa však nič nedá vrátiť, tak sa rozhodli ísť. A vyjsť.

A tak sme vyšli všetci.

Prvý pod kríž dobehol horský pes Duke, vytiahnuvší tam svojho pána Mareka.

Potom všetci ostatní.

Gratulovali sme si, jedli, núkali a fotili.

Keď sme po siedmich hodinách vracali Kuchyňou šťastní unavení a sprevádzaní brechotom dedinskej psej komunity,

vedeli sme, – že sme to dali. A aj nám to dalo. Nielen svalovicu.

Čestných parohov sa preto dostalo viacmnohým :

 

Jurajovi – zato že ide a bojuje.

Milke a Števkovi – za to že bojovali idúc zo sebou aj s dvojnásobnou trasou.

Anke – za to že berie všetky ponuky a ide hore na stromy.

Danke, Borisovi, Števke, Petrovej priateľke a Klaudii, – čo idú dlho s nami – zato, že by ich mali dostať.

A Ivete – zato, že ma poprosila, že by ho chcela.

 

Ďakujeme za počasie, úsilie, slnko, zeleň , svojpomoc a mega výkon všetkým.

O týždeň sa bude chvalabohu iba kočíkovať.

 

Vychádzka – nedeľa 3.5.2015, 10:00

 

Miesto stretnutia: parkovisko pod mostom Lafranconi na staromestskej strane

Trasa: Most Lafranconi – Jelení háj – Most Lafranconi – Botanická záhrada

Účastníci:
Milka, Štefka, Boris, Ľubo, Zuzka, Ivanka, Ivanka jr., Marcel, Juro, Edita, Janka, Palo, Karol, Ninko, Laura, Mário, Anka, Vuki, Falko

Správa z cesty:

Ráno je pomerne chladno. Volá mi Zuzka, že v Petržalke je strašný lejak a či to má nejaký vplyv na náš cestovný plán. Zatiaľ nemá. Nakladáme obidve Ivanky a približne o desiatej parkujeme pod mostom Lafranconi. Na vyvýšenej terase je už čulý ruch, veľká väčšina partie je už tam.
Pridávame sa a tentoraz vyrážame bez úvodnej fotky, pretože majster fotograf (Marcel) považuje betónové parkovisko po grafickej stránke za nevhodné a odporúča počkať na náznak prírody na druhej strane mosta. Súhlasíme a zabratí v rozhovoroch prechádzame oddychovým tempom na druhú stranu Dunaja.
Dobieha nás Karol s Ninkom a vidím na nich, že sme im dali s naším tempom poriadne zabrať. Dokonca ich podozrievam z toho, že nás dobehli iba vďaka Ninkovej plastovej motorke. Po ostrej výmene názorov uznávame svoju omylnosť a priateľsky sa všetci spolu odfotíme.
Vchádzame do lužného lesa a začína trochu popŕchať. Na cestu vyliezajú celé flotily slimákov a máme čo robiť, aby sme ich nepristúpili alebo neprešli kočíkom či odrážadlom. Myslím, že nakoniec došlo aj k nejakým stratám na životoch, ale snažili sme sa.
Po ľavej strane sa vynára sľubovaný bunker. Je voľne prístupný a preto sa hromadne vrháme dnu. Je tam však taká tma, že o chvíľu je z nás jedno zmätené klbko, ktoré nevie, kade vošlo a čo má robiť. Zachraňuje nás Marcel so svojím ruksakom na prežitie, z ktorého vyberá najprv baterku, potom laná a skoby a nakoniec vysokohorskú lekárničku pre prípad, že by sa niekto zranil.
Sme chvalabohu v poriadku, tak si dávame ďalšiu povinnú fotku a pokračujeme smerom k hranici. Cestou okolo nás plachtí Milka a rozdáva nám výborné perníčky. Po minulotýždňovej sedemhodinovej túre je v mimoriadnej forme.
Sme v cieli, rozdeľovník Jelení háj na nás gáni z nepreniknuteľného lesného porastu. Podľa fotiek na internete nás tu mala čakať štrková pláž, v Dunaji je však priveľa vody. Štvrťhodinu čakáme, či hladina náhodou neklesne, ale nič sa nedeje, tak zatvárame chlebníky a vraciame sa po vlastných stopách späť. Návštevu Botanickej záhrady odkladáme pre nie celkom príjemné počasie na neskôr, ďakujeme si za spoločnosť a lúčime sa.
Pane, ďakujeme, že si v nás prebudil hlad po čerstvom vzduchu aj v takýto pochmúrnejší deň a že si nám dožičil pohľad na svet aj do vlastných vnútier. O týždeň sme vonku zase.

Čestný paroh: Všetkým deťom, ktoré s nami dnešnými nástrahami  udatne prešli (Anka skoro celú cestu protestne prespala). Karolovi, ktorého neodradilo, že z nás pri štarte videl iba chrbty, a pustil sa do náročnej naháňačky.

 

Vychádzka – nedeľa 10.5.2015, 10:00

 

Miesto stretnutia: parkovisko pod mostom Lafranconi na staromestskej strane

Trasa: Most Lafranconi – Eurovea – Most Apollo – Sad Janka Kráľa – Nový Most – Most Lafranconi

Účastníci:
Milka, Tomáš, Boris, Štefka, Ľubo, Heňo, Hela, Jožo, Saša, Juro, Aďa, Juro Jr., Silvia, Janka, Laura, Mário, Anka, Falco, Čiba

Správa z cesty:

Pod Mostom Lafranconi je na prvý pohľad pomerne pusto. Na druhý pohľad sa však vynára Jožo s Čibou, Tomáš na bicykli, Juro, Ľubo… zase je nás dobrých 15. Poučení z minulej vychádzky čakáme povinnú štvrťhodinku navyše a zatiaľ čo my nervózne prešľapujeme na mieste, Anka spokojne desiatuje banánik s jablkom. Po poslednom súste si dáme spoločné foto a presúvame sa na nábrežie, kde už urputne bicykluje Juraj junior pod dohľadom starostlivej maminy.
Prechádzame okolo River Parku a popod Nový most. Juraj s rodinou sa s nami lúčia, my ostatní mierime k Eurovee. Prestavba Starého mosta nám však skrížila plány, pretože cez nábrežný chodník je natiahnutý plot a za ním sa čulo pracuje. Ešteže je tu stánok so zmrzlinou, inak by sme určite upadli do značnej namrzenosti.
Popred Euroveu prechádzame po chodníku popri kaviarňach a Laura odbieha kúpiť opaľovací krém. Čakáme ju pod sochou Štefánika a cítime sa mimoriadne veľkolepo.
Po moste Apollo sa dostávame na druhú stranu Dunaja. Starý most tu takisto narušil premávku a namiesto cyklistickej cesty musíme použiť diaľnicu. Anka je už hore a živo sa zaujíma najmä o vozidlá, ktoré idú 50 km/h a menej, čiže traktory a menšie skútre.
Popred Aupark prechádzame do Sadu Janka Kráľa a pri fontáne si dávame prestávku na obed. K nášmu pikniku na deke sa nikto nepridáva, preto po polhodinke balíme košíky s jedlom aj vyšívané dečky a pokračujeme smerom k Novému mostu. Na chvíľku sa k nám pridávajú Silvia s Jankou, strmé stúpanie na most ich však odradí a tak sa radšej vrátia k autu, ktorému hrozí papuča na všetkých štyroch kolesách a následné odtiahnutie.
Začíname byť mierne unavení. Ľubo, Saša a Jožo s Čibou využívajú dostupnosť MHD a opúšťajú nás. Zvyšok partie pokračuje po preplnenom nábreží smerom k River Parku. Heňo sa so svojím povestným šarmom venuje dvom dámam naraz a keď sa šéf výpravy nepozerá, nenápadne ich pozýva na kávu. Súhlasia pod podmienkou, že si ju zoberú so sebou a budú ju chlipkať počas rýchlej chôdze.
Pod most Lafranconi teda slávnostne vchádzame šiesti (okrem nás ešte Boris so Štefkou a s Falcom a Tomáš). Anka sa nesie na krku a unavená hlavička jej visí až na tatovo plece. Lúčime sa a ďakujeme si za vyše štvorhodinovú ľahkú mestskú prechádzku.
Pane, ďakujeme ti za krásne počasie, za nástrahy, ktorými si dnes teda nešetril, a aj za to, že sme zase mohli nazrieť do seba a popýtať sa, či sme ešte stále najkrajší na svete.

Čestný paroh: Silvii. Prebojovala sa cez nemocničnú ostrahu, aby sa mohla s nami na pár minút vidieť.

 

Vychádzka – nedeľa 31.5.2015, 10:00

 

Miesto stretnutia: Biofarma Stupava (parkuje sa na ceste pred vstupom na farmu)

Trasa: Biofarma Stupava – Červený domček – Biofarma Stupava

Účastníci: Boris, Štefka, Ľubo, Heňo, Hela, Juro, Palo, Janka, Anka R., Milka, Štefan, dve vnučky (jedna sa tuším volala Tara), Tomáš, Katka, Jazmínka, Viki, Sofia, Milan, Laura, Mário, Anka P., Falco

Správa z cesty:

O desiatej pristávame aj s Helou na parkovisku pred Biofarmou Stupava. Ľudí a áut je zatiaľ chvalabohu pomenej. Vedľa nás parkuje Jankin modrý tátoš, sme teda dobre. Pred orientačnou mapou vidíme Ľuba, ktorý sa tu zjavne výborne vyzná a špicatou palicou ukazuje Heňovi aj Jurovi, čo všetko sa v okolí nachádza.
Postupne sa nás zhromaždí 12, urobíme si úvodnú foto a chceme sa dať na pochod. Laura nás však zastavuje a pohárikom s výživou nám naznačuje, že bábätko sa najprv musí nadesiatovať, inak nebude vládať ležať v kočíku a spinkať. Čakáme. Z areálu biofarmy ešte na chvíľu vybehne Milka, aby nás pozdravila.
Z asfaltky prechádzame na lesnú cestu. Včera pomerne výdatne pršalo, je mokro a blatisto. Cesta mierne stúpa a je mi jasné, prečo sa v takomto teréne nikto nepreteká, aby mohol tlačiť kočík.
Volá Milka, ktorá sa aj so Štefanom a vnučkami predsa vybrala za nami, že to otáčajú a vracajú sa na farmu. My ostatní pokračujeme smerom na Červený domček.
Okolo štvrť na dvanásť sa bábätko zahemží a pozorní rodičia okamžite trúbia na ústup. Pridávajú sa k nám aj Janka s Palim. Velenie dobrovoľne preberá Juro.
Približne o štvrť na jednu vchádzame na Biofarmu. Janka s Palim sa idú naobedovať, my sa rozkladáme na tráve pod sympatickou borovicou. Laura kŕmi Anku, ja sa zatiaľ zvítam s Milanom, ktorý prišiel peši takmer až z Gajarov, a s Tomášom, ktorý je tu s celou rodinou a ešte si doviezli aj malinkú vnučku Sofiu. Program je voľný. Obedujeme, hojdáme sa, obzeráme zvieratká, ležíme…
Okolo jednej prichádzajú zmorení turisti. Vraj nakoniec dorazili až k Červenému domčeku, ktorý je v skutočnosti už niekoľko rokov oranžový, ale keďže tam nebola žiadna otvorená cukráreň ani stánok s čajom, protestne sa otočili a rezkým krokom zbehli späť na biofarmu. Modrá deka pod stromami sa stáva našou základňou, z ktorej podníkáme výjazdy do stajní, na súťažné polia aj do miestnej predajne s bačovskými špecialitami.
V súťažiach bodujú najmä Jazmínka a Vikinka. Obidvom ide výborne napríklad chôdza na chodúľoch a darí sa im aj v riadení dreveného rebrináka. Dopravný prostriedok je už staršieho dáta výroby, čo na vlastnej koži pociťuje Vikinka, keď sa jej rebriny rozpadávajú pod rukami priamo počas súťaže. Našťastie dostáva ešte jednu šancu.
Zvieratká sme popozerali, najedli sme sa, niečo sme aj nakúpili, zasúťažili sme si… a začíname sa postupne rozchádzať. Pane, ďakujeme za skvelé počasie, za pekné miesto a za výbornú partiu. Dovidenia nabudúce.

Čestný paroh: Milanovi. Napriek zlému dopravnému spojeniu neostal sedieť na ubytovni a dostal sa až k nám.

 

Účastníci: Hanka, Magda, Jožo, Stano, Ľubor, Vlado Kr., Karol
Správa z cyklovačky:
Veľa našincov sa v to ráno pozrelo z okna a hanebne sa vzdalo.
Nie tak sedem statočných cyklistov (5 statočných a dve statočné), ktorí sa objavili na stanici mraky nemraky.
Niekorí mali cestné bicykle, niektorí ľahké horské a niektorí (baby) horské s batožinovým 60 kg priestorom.
Hanka mala 4 sady sexi športového oblečenia, ktoré nám stihla predviesť už vo vlaku aby vybrala do Rakúska najvhodnejšie.
Všetci sme silne verili že TO PRÍDE, mraky sa stratia a Slováci ožijú.
A tak aj bolo.
Po prezenčnej fotke sme už pálili k jazeru rýchlosťou 30km/h.
Robili sme však aj mnoho krátkych prestávok na mnohopočetné Ľuborove, Hankine a Stanove fit tyčinky, žemle, ktoré nevyhnutne potrebovali na extrémny výkon.
Karol bol tak motivovaný, že pri prestávkach ani nezosadal z bycikle a líhal si na trávu alebo na iné bycikle s nohami v strmeňoch.
Jožo si však pri majáku v Podersdorfe našiel čas na zmrzlinu, lebo ju mal ako povedal v programe.
Motivovaný Stano to komentoval : „No to je pekné – tvoja zmrzlina je v mojom programe“.
Baby sa zatiaľ pri majáku fotili romanticky s rozviatymi vlasmi a dávali to na facebook.
Ostatní si dávali tyčinky.
Karol nejedol, bol motivovaný náročným plánom, išlo o každú minútu, avšak zabrzdil ho defekt.
Predviedol však bleskovú výmenu duše za 15 sekúnd.
Čoskoro sme stratili naše 2 statočné baby. Po polhodinovom gentlmanskom čakaní, sme vyslali záchrannú dvojicu Stano-Ľubor.
Vysvitlo, že baby nie sú za nami ale pred nami a už minúty čakajú v Illmitzi pri kompe.

Kompa mala ísť za pol hodinu, takže došlo na programový Schnitzel mit kartoffeln. Mit appfelstrudel. Mit schlag.
Najedli sa aj rakúske vrabce ktoré nás sprevádzali celý obed.
Na kompe bolo nádherne.
Hanku zaujali škriekajúce čajky ktoré nás sprevádzali celé jazero.
Vyšlo slnko, mraky sa stratili.
Fúkal silný vietor.
Marta sa sebaprekonávala od samého začiatku, a keď jej dul celú druhú polovicu protivietor, prekonávala sa ukrutne.
Favoritom na celkové prvenstvo trocha kazila čas.
Karol jej dokonca chcel prenajať peknú garsónku pri jazere aby si oddýchla.
Stano jej strhával zbytočné blatníky a brzdy.
Hanka jej rozrážala vietor.
Marta chytala druhý, tretí až ôsmy dych vrátane a šliapala statočne.
Hanka liezla na stromy a kŕmila všetkých čerešňami.
Po olovrante sme z Neusiedlu blúdivou skratkou došli do Pandorfu.
Zapadalo slnko.
Máme čas,
Vlak príde o hodinu.
Boli sme veselí, unavení po 90km a žartovalo sa.
Jedli sa posledné tyčinky.
Fotilo sa.
Vlak po hodine konečne prišiel – presne na sekundu..
Sedeli sme na lavičke a pozerali sme na vlak.
Rušňovodič pozeral na nás.
Jožo váhavo vstal a pomaly išiel k vlaku.
Rušňovodič pískal odchod.
„To nebude náš vlak, Bratislava je opačne“ uzavreli sme kolektívne.
Bol.
Bolo po ôsmej a ďalší išiel o 2 hodiny.
Bolo treba nájsť vinníka.
Každý mal nejaký návrh – samozrejme okrem seba.
Treba to však vnímať pozitívne ako sa občas hovorí.
Ako aj v živote, aj tu – sme dostali proste druhú šancu.
Presunuli sme sa unavení byciklami do Gattendorfu a usalašili na stanici.
Zapadlo slnko.
Máme čas.
Vlak príde o hodinu.
Boli sme zahanbení, unavení po 115km a počas žartov na témy „Ako sa to mohlo stať?“, „Toto nikomu nespomínajte!“ a pod. sa pospomínali rôzne možné problémové faktory.
Napríklad rakúski železničiari.
Psychofyzická kondícia zúčastnených.
Čistota Hankinho bycikla.
Počet tyčiniek čo kto zjedol.
Európska únia.
A nakoniec (ospravedlňujem sa, pani Jana) dokonca aj …Fico.
Ukľudnili sme sa a čakali na svoju druhú vlakovú šancu.
Stano svojim bojovým svietidlom o sile 6000 luxov privolal komáre z celého dolného rakúska.
Vlak po hodine konečne prišiel – presne na sekundu..
Stáli sme na peróne a vo vlaku sme boli skôr ako sa otvorili poriadne dvere.

Druhé šance – my našinci – vieme.
A vďaka za ne.
Všetko teda bolo ako má byť, aj keď sme došli za tmy a poodvážali sa smerom k sprchám a posteliam.
Čestný pedál má samozrejme naša statočná Marta, ktorá sa sebaprekonala, a napriek mdlobe, klinickej smrti, bicyklu s 60 kilovou batožinou a zúrivému protivetru šliapala až do konca bez reptania.
Dovidenia v Nedeľu vo Viedni !

Zapísal Jožo S.

Cyklotúra – Nedeľa 5.7.2015, 6:00

Miesto stretnutia: Žel.St. Petržalka, 6:00 (vlak odchádza o 6:30) – treba kúpiť lístok na bycikel (BA-Wien)
Trasa: Hauptbanhoff – Ring – Práter – Donaukanal – Hundertwasserhaus – Donauinsel – Práter– Orth – Eckartsau – Hainburg – Wolfstahl – Berg – Petržalka

Účastníci: Marta, Jožo, Stano, Ľubor

Správa z cyklovačky:
Minulý týždeň nás bolo 7, teraz sa nás na stanici o 06:00 ukázali len štyria. Horúčava ako v údolí smrti.
Marta, držiteľka čestného pedála spred týždňa, bola po kompletnej generálke (teda jej bycikel) a išla si statočne po druhý.
Psychicky slabší jedinci ako Vlado Kr. a Karol, dali prednosť ležaniu pri vode.
Z viedenskej HafHafHof (ako hovorí Hanka) sme už pálili cez centrum okolo StefansDomu až k Dunajskému kanálu.
Bolo tam pekne, chladivo a po krátkej zastávke pri Huntredwasserovom dome sme už mostovali cez Práterm, Dunaj okolo nudiacich sa rakúšanov a rakúšaniek.
Mali sme dojem, že sme na veľkomestskej demonštrácii Viedenčania bez šiat. Marta sa nás celý čas statočne držala.
Jedli sa tradičné množstvá tyčiniek a ani tradičný Wienerschnitzel v Orthe nemohl chýbať.
Slovenská čašníčka odporúčala ako dezert krémeš, ktorý bol ako menšia torta.
V neuveriteľne dobrom čase ( rýchlosť sa pohybovala od 25 do 40 km/h) sme krátko poobede boli v Hainburgu.
Stano už desivé tempo nezvládal, preto si radšej pichol dušu aby si oddýchol. To sa trocha nepáčilo Marte, ktorej sme narušili tempo
a Marta to na hraniciach uzavrela : „Sľubujem, že už s Vami nepôjdem“.
Dúfame, že to bolo iba zo žartu, Stano na sebe ešte popracuje, a nabudúce to dá bez kondičnej prestávky.
Čakajú nás ešte veľké výzvy, kilometre a prevýšenia. .
Čestný pedál má opäť Marta, ktorá sa nevzdáva a ide po všetkých výzvach ďalej a ďalej sťa Saganova mater.
Dovi v Passau!

Cyklo-peší výlet – nedeľa 26.7.2015, 9:00/10:00

Miesto stretnutia: Cyklisti pod mostom Lafranconi na petržalskej strane o 9:00, chodci v Hainburgu na parkovisku pred supermarketom pri prvom kruhovom objazde v meste o 10:00
Trasa: Cyklisti: most Lafranconi – štátna hranica – Wolfstahl – Hainburg – Braunsberg a pravdepodobne aj Schlosshof – Devínska Nová Ves – Devín – most Lafranconi
Chodci: Hainburg – Braunsberg a späť
Účastníci: Anička, Danka, Janka, Laura, Ľubka, Marcelka, Saška, Silvia, Staňa, Ivan, Jožko, Ľubo, Mário, Milan, Pali B., Paľko, Vlado K., Vlado Z.

Správa z cesty:
Zapísal Mário: Pár minút pred desiatou parkujeme pred obchodným centrom v Hainburgu, ale asi nás tu nechcú, lebo všade naokolo sú desivé obrázky, ako nám odťahujú auto kamsi za mesto. Presúvame sa teda na opačnú stranu cesty, tam to vyzerá celkom parkovne. Volá Janka, o chvíľku parkuje hneď vedľa nás.
Cyklistov sme predbiehali vo Wolstahle a bola ich slušná hŕstka, čakáme teda, kedy sa vynoria spoza prudkej zákruty.
A už sa rútia! Pískam na nich, stískame si ruky, pusy sa sypú zo všetkých strán. Tešíme sa Maci so Sašou, Milanovi, Palimu… ehm, všetkým. Povinné úvodné foto a kočík s Ankou a so štyrmi trpezlivosťou ozbrojenými sprievodcami vyráža prvý. Cyklisti sú chvíľu v tesnom závese za nami, potom nás však predbiehajú a miznú medzi domami. Pri kúpalisku nám ide oproti Danka s kamarátkou, kopec ich neláka, tak sa presúvajú na nábrežie Dunaja. Po nich nás ešte predbehnú Ivan s Jožkom a pridajú sa k hlavnej cyklistickej skupine.
Robíme si prestávku na občerstvenie pri pomníku miestneho poľovníckeho spolku. Kým si stihneme po výdatnom polhodinovom pochode vydýchnuť, cyklisti sa hlučne vracajú a vytvárajú okolo našej mierumilovnej deky nepreniknuteľné bojové zoskupenie. Pokorne čakáme, kým nám popíšu, čo všetko o chvíľu uvidíme. Následne odchádzajú a nechávajú nás nášmu osudu.
Hore je krásne. Trošku fúka, ale našli sme si záveternú jamu, ktorú asi vyležalo miestne stádo kamzíkov. Hovieme si v nej a tešíme sa z krásnych výhľadov do okolia.
Okolo trištvrte na jednu dáva Anka znamenie, že si chce okamžite asi na hodinku a pol zdriemnuť. Zapriahame sa teda do kočíka a schádzame k mestskému kúpalisku, kde ju odstavíme pod strom a po špičkách polihujeme okolo, aby sa náhodou neprebudila mrzutá. Nie, vydržala a budí sa veľmi dobre naladená a hladná.
Všetci okrem Laury sa výdatne vykúpeme, Laura sa tvári, že si zabudla plavky, ale my dobre vieme, že chce byť s Ankou pri detskom bazéne a pozerať sa na jej plavecké pokroky. Okolo štvrtej nám stačí vody aj slnka a odoberáme sa smerom domov.
Pane, ďakujeme za počasie, za priezračný vzduchu a priezračné cyklistické aj pešie duše. Tešíme sa nabudúce.
Zapísal Vlado Z.:
Pre niektorých cyklistov bol tento výlet označený ako kvalifikácia na cyklotúru Passau – Bratislava, ktorú sa hotujú zdolať o týždeň. Netradičný čas štartu cyklistov (9:00) podaktorým zdatnejším chlapcom v ich zdatných 60-tych rokoch nie celkom vyhovoval, čo bolo nakoniec aj dobré, lebo nám menej zdatným kvalifikantom dali dostatočný náskok. Čas čakania na účastníkov využívame na zoznamovanie sa a Milan na odborné posúdenie technického stavu vozového parku účastníkov. Pri hodnotení stavu retro-bicykla Staňky po krátkom prvom obhliadnutí zmenil Milan rétoriku a začal stručne menovať iba to, čo na tom bicykli meniť alebo opravovať netreba. Aj z tohto dôvodu Staňka s Dankou vyrazili skôr, vraj ich dobehneme. Dostali skôr ony nás vyčkávajúc na prvej väčšej zastávke v Hainburgu, kde sa stretávame s pešiakmi na čele s Aničkou. Nuž nie tak celkom na čele, ale na rukách určite, lebo putovala ako víťazná trofej z rúk do rúk, čo sa jej aj docela páčilo. Vydávame sa spoločne na kopec Braunsberg, pešiaci nás cyklistov vraj dobehnú. Pre cyklistov je to prvá časovka (= prekonávačka) do kopca, ktorá preveruje kondičku. Zvládli sme to nakoniec všetci, hoci viacerí aj s akceptovateľným vytlačením svojho tátoša do kopca. Odmenou bol krásny výhľad na všetky svetové strany, ktorý bol po nočnom daždi a rannom vyjasnení kryštálovo čistý. Kocháme sa, ale nakoniec sa zhodneme, že to netreba preháňať, lebo nás čaká tá dlhšia časť cyklotúry. Pri zjazde dole z Braunsbergu zahamujeme a ešte sa pristavujeme pri peších výletníkoch pri netradičnej kaplnke sv. Huberta. Niektorí chalani si nedajú ujsť fotografovanie s parožím v pozadí, ktovie prečo … Lúčime sa s pešími turistami a uisťujeme ich, že ten výstup je malina (cha-cha-cha) a výhľad stojí za to. Na Hainburskom nábreží vyzdvihujeme Danku a Staňu, ktoré s nami na Braunsberg nešli a vyrážame smer Schlosshof. Nepočúval som rakúske správy z ciest, ale je dosť možné, že ste mohli počuť toto hlásenie: „Pozor na Donaubrucke! Skupina cyklistov ide po cyklochodníku v protismere“. A my sme si povedali: „Čoby skupina. Všetci!“ Jediný, kto odmietol ísť regulérne proti smeru bol Milan. Otočil to a čakal nás na konci mosta. My ostatní sme ho čakali na konci mosta tiež, ale na druhom brehu. Nakoniec sme sa opäť našli a pokračovali ďalej za ostatnými, ktorí išli popredu. Tí sa však rozhodli pre zmenu trasy a hor sa do Viedne. Ešteže máme členov s dobrým hvizdom. Tak sme potom radšej aspoň na chvíľku držali skupinku pohromade. Desiatovo-obednú pauzičku si dávame pred Schlosshof-om. Odtiaľ už pokračujeme popod zámok Schlosshof k rakúsko-slovenskej hranici. Prekročenie hranice a návrat na rodnú prť treba osláviť n-tou zastávkou (kde „n“ je 20 a viac). Ale domáca kofola a niekomu aj gulášek padnú dobre. Tu sa aj delíme, Ivan s Jožkom toho majú málo, tak idú cez hory doly kade ťažšie. My ostatní ideme radšej pokľudne popri Morave a potom popri Dunaji. Pod Devínom sa zabudneme rozlúčiť, lebo ďalej už ideme po menších skupinkách pod most Lafranconi a potom domov aby sme si stihli pozrieť, ako to bude zvládať Sagan. My sme to zvládli úspešne!
Tento výlet označil hlavný organizátor ako „obávaný výjazd“ do Rakúska. Ďakujeme, naozaj bol 
Zlatú špajgľu udeľujeme Staňke, ktorá sa rozhodla pre tento kvalifikačný výjazd aj so svojim „trošku“ handicapovaným tátošom. Držíme jej, ale aj ostatným palce na Tour de Danube!

Vychádzka – nedeľa 2.8.2015, 10:00

Miesto stretnutia: Lamač, začiatok žltej turistickej značky (jedna zastávka pred konečnou autobusu č. 63)
Trasa: Lamač – Kačín a späť
Účastníci: Saša, Anka R., Monika, Ďuri, Tomáš, Ľubo, Bohuš, Slavo, Bohušova dcéra, Eliška, Heňo, Natália, Pišta, Milka, Nelka, Mário, Laura, Anka P.
Správa z cesty:
Ráno trochu prší. Volá Anka, že sa jej nechce, lebo je dolámaná zo sobotňajšieho triatlonu, ale nakoniec zatne zuby a ide. Zo zastávky Klanec v Lamači vyrážame na Kačín deviati.
Cestu dáme bez zastávky, trvá nám necelú hodinku. Na Kačíne si dávame dočasný rozchod, pretože Anka P. potrebuje súrne dospať. Na ceste sa objavuje ďalší sobotňajší triatlonista Dano aj so Silviou.
Na Lesnej slávnosti vidieť, že dnes končí. Nejakých vracajúcich sa účastníkov sme stretli už po ceste a aj na mieste konania sú samé ospalé tváre. Medzi stromami je stanové mestečko, ktoré sa práve prebúdza a prírodní ľudia ešte pred raňajkami a pred hygienou osamote meditujú.
Stánky s netradičnými pokrmami sú už pootvárané. Lúkou sa šíria rôzne korenisté vône a upokojujúca hudba.
Naše dekové táborisko zakladáme vedľa skupinky jogínov (Saša si nejaké tie cviky aj vyskúša), Monika s Ďurim okrem toho na kraji lesa zakladajú fajčiarsky kôl. Kým si stihneme zohnať niečo pod zub, prichádza Bohušova rodina a veľkým útokom berie vegetariánsku reštauráciu Gówinda. Slavo podotýka, že McDonald to síce nie je, ale tá chalva sa celkom podarila.
Anke P. dnes nechutí, najprv na štyrikrát vygrckala banánik na deku a potom sa pre istotu dvakrát výdatne pokakala. Ešteže mamina nosí pre istotu tri sady náhradného oblečenia, lebo z chrbta sme hovnisko veru ešte neutierali. Pri prebaľovaní sa isté znaky biologických procesov dostali aj do ovzdušia, Anka R. sa však tvári, že jej jej pečený syrík napriek tomu veľmi chutí.
Ďuri začína fajčiť jednu cigaretu od druhej a začína rozprávať akosi z cesty. Monika si ho okamžite berie pod ochranné krídla a eskortuje ho priamo do sanatka. Chvalabohu, lebo nakoniec si ho nechajú na pozorovaní v Pezinku. To bolo o chlp.
Kúsok pred naším hromadným odchodom z Kačína prichádza ešte Milka s rodinou. Priniesla výborné domáce jablkové koláče, stihla z nich však rozdať len nejaké dva tri. Škoda, že neprišli trošku skôr.
Sme späť v Lamači. Pane, ďakujeme ti za svet, ktorý si pre nás dnes otvoril, aj za všetky príležitosti, ktoré sme využili alebo premárnili. Nabudúce sme ti zase v pätách.
Čestný paroh: Monike. Zachránila život.

Vychádzka – nedeľa 9.8.2015, 10:00

Miesto stretnutia: Stupava, autobusová zastávka Obora
Trasa: Obora – námestie – minizoo – Obora
Účastníci: Anka R., Monika, Ľubo, Pišta, Milka, Nelka, Tara, Mário, Laura, Anka P.
Správa z cesty:
Pri stupavskej Obore sme prví. Je dosť teplo a Anka cestou zaspala, takže Laura ju nakladá do kočíka a uteká sa schovať do tieňa v parku. Po nás prichádza Ľubo, za ním Pišta s rodinou. Ako posledné hlásia príjazd Monika a Anka R.
Úvodné foto odkladáme na neskôr a ponáhľadme sa medzi stromy, lebo slnko je nemilosrdné. Veľmi vychádzkovým tempom prichádzame k areálu s minizoo, kde sa dozvedáme, že otváracie hodiny sú až od jednej. Ešte trošku spomalíme.
Spoločnú fotku si dávame až pri Domove dôchodcov vedľa jazierka s mohutnými platanmi. Popri fotení vyhlasujeme aj prestávku na občerstvenie a Anka R. dáva kolovať vynikajúce mafiny s čokoládou. Doplníme ešte nejaké stratené tekutiny a vychádzame na stupavskom námestí, kde by nás mala čakať v pozvánke spomínaná zmrzlina.
Áno, stánok je otvorený, rozkladáme sa teda na stolíkoch a chladíme rozhorúčené telá aj mysle. Laura ostala s kočíkom v parku, ale o zmrzlinu neprišla. Zatiaľ ju čaká v mrazničke. Rozprávame sa o všeličom možnom, o Nota Bene, o deťoch, o rodičoch.
Odpočinutí a ochladení sa otáčame na spiatočnú cestu. Laure odovzdávame zaslúženú zmrzlinu, Anka P. stále spí. Budí sa až pred dvanástou, rozkladáme teda pod mohutnou lipou deku a robíme si na tráve minipiknik. Opäť kolujú Ankine mafiny, Milkine broskyne, Pištove zapekané chlebíky, naše hrušky a Ľubošove bylinky. Ľuboš sa na chvíľu odpája a vracia sa s plnou dózkou černíc. Sú výborné, Ľuboš má čuch nielen na huby. Nelka s Tarou hrajú Dobble a Anka P. im výdatne asistuje odborným prizeraním sa.
Pomalinky sa chystáme k návratu a návštevu minizoo zavrhujeme pre príšernú horúčavu. V parku sa zdržiavame hlavne na zatienených plochách a poloklusom sa dostávame k odparkovaným autám. Vyschnutými perami sa bozkávame na rozlúčku a tešíme sa na klimatizáciu.
Pane, ďakujeme ti za stromy, za listy, za potok aj za jazierko a z toho tepla môžeš kľudne trošku ubrať.
Čestný paroh: Laure. Obetavo sa držala čo najďalej od hlasného hovoru a takmer prišla o všetky slasti, ktoré sme si dnes obozretne dopriali.

AUGUSTOVÁ TURISTIKA NA DONOVALOCH
Túra Donovaly – Kozí chrbárt – Hriadeľské sedlo – nedeľa 16.8.2015, 9:00
Miesto stretnutia: stretávame sa na parkovisku pred Salašom Donovaly (prvá odbočka vľavo za mostíkom cez cestu na donovaloch cca o 9:00
Trasa: Donovaly – Polianka – Kečka – Kozí Chrbát – Hriadeľské sedlo – Sedlo pod Babou – Donovaly
Vzdialenosť: cca. 20 km
Prevýšenie: cca. 450 m
Trvanie: cca. 6 hodín
Počasie: polojasno, teplota cca. 25 – 28 °C, pravdepodobnosť zrážok nízka
Doprava: autami (BA-Donovaly a späť)
Kontakt: Jožo 0910230231, Betka 0904655106
Poznámka:
Stredne ťažká túra. Túto jeseň sme to pre daždivosť a blátivosť nedali – ale teraz dáme. Z Donovalov po červenej , cez Polianku a Kečku – väčšinu času budeme turistikovať po hôľnej krajine so super výhľadmi. Vyjdeme na najvyšší bod Kozí chrbát (1330m). Potom klesáme až do Hriadeľského sedla, kde je útulňa aj prameň s pitnou vodou.Trasa prechádza cez prírodnú rezerváciu Štrosy, čo znamená že je garancia, že tam bude pekne. Veľa vody, primerane jedla a pevné topánky!
Účastníci: Betka, Danka, Maca, Marieta, Anna, Milan, Jožo (+ na štarte Peter a Rado)
Správa z túry:
Toto bol druhý pokus mladých srncov o Kozí chrbát. Na jeseň sme to po uši v blate, bombardovaní dažďom zabalili.
Videli sme vtedy iba pamätihodnosti Donovál ako vilu pána Počiatka za 674 miliónov a dedinku Habakuky. Dnes to vyzeralo, že sa to zopakuje. Dážď prešiel do búrky a my sme prešli z bufetu do salaša. Strategicky sme čakali pri čajoch a pirohoch, sporadicky sa pozerajúc na stav vody – či „podnimajetsja“ alebo „ponižajet“.
Hromy divo bili a my ako správni Slováci (aj keď z Naďmaďara, Košicoch, Senca a podobných dier) sme sa teda zastavili a čakali – veď sa oni stratia.
Láďa a Jirka, naši spolustolovníci zo Pelhřimova vstali a vyrazili do búrky – pro nich bylo počasí ideální. Chvíľu nám spoločnosť robil aj Peter bez Vukiho s kamarátom Radom, ale tí to uvážlivo vzdali. My sme sa však vzdať nechceli, hlavne Maca, ktorá vstávala o štvrtej aby stihla bus do Senca, kde ju brala Marietka.
Milan preto zavolal svojho kamoša zo Starej Ľubovňe dr.Iľka na jeho súkromný telefón, a ten mu prezradil, že medzi prvým oblačným frontom, ktorý o 2 hodiny prejde na Berlín a druhým ukrajinským frontom, čo to potom všetko spláchne máme pár hodín času. a tak aj bolo.
Ako správni turisti od maďarov sme vyrazili do lesa hlboko k obedu. A mraky sa tratili. Čoskoro sme sa už štverali cez Kečku na chrbát kozy, kde bolo zčistajasna slnečno. Preberali sme záležitosti politbyra Endorfínu, bicyklovačky, horúčavy, búrky, abstinentské pravidlá, prácu v bankovom sektore, behanie maratónov, slasti a strasti s príbuznými a blížnymi a tak. Maca dostala krídla a trielila na vrchol ako motorová myš. Ostatní sme fučali do kopca, snažiac sa zachovať zaujímavú konverzáciu. Čoskoro sme to ale vzdali, a už iba dychčali.
Na Kozom chrbáte bol ukrutne krásny panoramatický výhľad. „Ale je tu krásne!“ zvolala na vrchole Danka. Betka, menovala neúnavne kopce navôkol, my sme znalecky kývali hlavami okamžite zabúdajúc ich názvy. Vďaka Anne vieme, že Schneeberg medzi nimi nebol. Marietka, keď nedychčala, sa nám snažila menovať všetky okolorastúce bylinky a ich účinky. Jožo si zapamätal akurát, že ktorási z nich je dobrá na sprostotu. Či na prostatu? Nepočul dobre, lebo mu tepal tep. Macu fascinoval vedľajší hrebeň Chocholnej, na ktorý by niekedy chcela. Jožo vymäkol a sľúbil jej tam Endorfín výlet o rok. Danka svojim ostriežím zrakom nachádzala maliny a čučoriedky a tak sa aspoň najedla. Zostupujúc po klzkom svahu sa na Jožových žltoskvúcich trenírkach objavovali po každom jeho páde na zadok, zemité hnedé fľaky. Padali viacerí. Ako našinci sme sa však naučili vstávať a ísť ďalej aj s hnedými trenírkami, takže sme čoskoro uzavreli okruh a slnili sa späť na Kečke.
Bolo príjemne. Nikto nerozdával koláče, nerozdávali sa ani ponuky, boli sme tu a teraz celkom spokojní s daným stavom vecí a seba samých. Horúčavy ustúpili a nastúpila pohoda.
Čestný paroh má samozrejme Milan, ktorý prišiel na túru prvýkrát, rovno sa tu prihlásil aj do Tatier o dva týždne a tak zapadajúc do blata zapadol do našej turistickej komunity. Svojimi úzkymi vzťahmi s meteorológmi zachránil našu nádej. A ešte Marieta, ktorá napriek rôznym životným príhodám, šliapala a tiež to nevzdala. Ako my všetci. Túra nakoniec trvala 5 hodín 18 minút, prešli sme 15,38 km (ako prezradil Milanov prístroj) a zdolali celkom pekný kozíčí chrbát.
Hlavne je teda sa proste nevzdať, aj keď to spočiatku nevyzerá.
Vďaka za poučenie aj tento pekný deň kozička naša tisíctristometrov
Zapísal Jožo S.

Vychádzka – nedeľa 6.9.2015, 10:00
Miesto stretnutia: Senec, parkovisko Juh pri Slnečných jazerách (pri železničnej stanici)
Trasa: okolo Slnečných jazier
Účastníci: Anka R., Alo, Soňa, Hela K., Tomáš, Jožo, Danka, Betka, Ivan, Hela P., Renee, Mário, Laura, Anka P., Max
Správa z cesty:
Na parkovisko pri seneckej železničnej stanici prichádzame s miernym meškaním. Previnilo a pomaly sa blížime k trojici klubistov (Alo, Tomáš a Ivan), ich tváre však neveštia nič zlé, tak sa srdečne pozdravíme a vyobjímame. Jožo s Dankou a s Betkou prichádzajú na bicykloch tesne po nás a vidno na nich, že práve zdolali povestný senecký protivietor dujúci rýchlosťou takmer 70 km/h (tí, čo boli na Gerlachu, sú už zvyknutí). Pri jazere nás čaká ešte Anka R. so psom, Soňa a Hela K.
Robíme si úvodné foto a radi by sme vyrazili, len Anka P. sa práve začala radostne hojdať, takže máme ďalších približne dvadsať minút k dobru. Ok, vyrážame. Je nás o jedného menej, Ivan nás prišiel iba pozdraviť a rozdať úlohy vedeniu Endorfínu.
Chodník okolo jazier vedie najprv vilovou štvrťou. Renee sa snaží zahnať nudu, tak prehovorí šéfa výpravy, aby si s ňou išiel trochu zabehať. Súhlasím a nerobím dobre, lebo Renee je vo výbornej forme a upaľuje pretekárskym tempom. Po kilometri funenia sa zvalím na lavičku a strategicky vyložím čerstvú čučoriedkovú bublaninu, tá by nás mohla chvíľu zdržať.
Cyklisti sú jednu zákrutu pred nami a spoza rohu sa postupne vynára zvyšok skupiny. Pokračujeme ďalej, ale keďže Renee má už vybavený aj výkon aj občerstvenie, pri najbližšej príležitosti sa aj s babkou Helou P. nenápadne odpájajú a miznú medzi domami.
O pár minút prichádzame k jazeru. Je pomerne studený a veterný deň a ani slnko už nemá bývalú letnú výhrevnosť. Obliekame si vetrovky a zaťahujeme kapucne. Volá Jožo, že sedia v kolibe a jedia maďarské bryndzové halušky. Pešia časť si robí prestávku v miestnom parku na lavičkách a opäť prichádza k slovu Laurina bublanina a tentokrát aj Alovo hrozno. Mňam, výborné.
Kým sa dostaneme ku kolibe, cyklisti majú všetko zjedené. Podaktorí sme tiež hladní, Anka P. však vytrvalo spí a nezobudí ju ani náš hlučný hovor na ďalšej zastávke pri jazere. Pokračujeme teda ďalej k štadiónu a k domu nášho klubistu a kamaráta Igora. Pekné to tam majú, škoda, že dom nejaví žiadne známky života.
Anka P. je hore a ďalej pokračuje po vlastných, čiže tempo pochodu mierne klesá. Cieľ je našťastie v dohľadne. Lúči sa s nami Anka, Alovci aj Hela K., odchádzajú cyklisti. My s Tomášom si ideme dať do miestneho bufetu ľahký obed, potom prechádzame k detskému ihrisku. Kým sa Anka P. nadšene hrá, rozprávame sa o svojich aj o cudzích zamotaných životoch. Na hodinku sa ešte zastavíme na návšteve u Anky R. a fujazdíme domov.
Pane, ďakujeme za pekné miesto, ktoré sme vďaka tebe a Anke R. mohli objaviť, a tešíme sa na ďalšie z tvojich prekvapení.
Čestný paroh: Jožovi (na požiadanie, ale nepamätám si presne, za čo; tuším za to, že si v Kolibe neobjednal svoje obľúbené palacinky). Anke R. Pomohla nám s plánovaním trasy a pripravila nám pekný záver výletu.

Vychádzka – nedeľa 13.9.2015, 10:00
Miesto stretnutia: Bratislavská hrádza na petržalskej strane, výjazd za športovým areálom Ekonomickej univerzity
Trasa: Ekonomická univerzita – Bufet Obrátka a späť
Účastníci: Hela, Milka, Tomáš Ď., Miro, Tonka, Rasťo, Saša, Tomáš H., Jazmínka, Vikinka, Hanka, Ivan, Mário, Laura, Anka P.
Správa z cesty:
Okolo trištvrte na desať mi volá Miro, že parkujú v areáli Slávie. Pre istotu mu upresním miesto stretnutia, takže o chvíľu pristávajú aj s Tonkou vedľa nás. Medzitým prichádza Rasťo v športovom úbore a Saša na svojom nablýskanom mestskom stroji. A Tomáša chvalabohu privádza motorkár Ivan, ktorý sa s nami prišiel iba pozdraviť a uteká za biznisom.
Tomáš H. telefonicky oznamuje, že sa k nám pridá na ďalšom príjazde na hrádzu, takže po úvodnej fotke štartujeme. Na korčuliach sme iba my a Tomáš sa teda veľkodušne ponúkne, že bude robiť veliteľa cyklistov. Následne mizne v diaľke a o pohybe cyklistov sa dozvedáme iba vďaka pravidelným telefonátom.
Hrádza vyzerá, ako keby sme na nej boli iba my, lebo najprv nám oproti preletia Miro s Tonkou, ktorí zabudli v aute kľúče, potom obiehame Tomáša H. s deťmi, potom nás Tomášove H. deti predbiehajú a Tomáš sa k nám pridáva na kus reči, hneď vzápätí sa ozve Anka, že je mimoriadne hladná a chce výdatnú desiatu, takže Tomáš H. sa odpája a fujazdí za deťmi, minútu po ňom sa prerútia zase Miro s Tonkou, o štvrťhodinu sa z ničoho nič na hrádzi objaví Hanka, chvíľu s nami ide, potom sa vydáva stíhať cyklistov, o ďalších desať minút stretávame Tomáša H. s pokazenou korčuľou, ktorému asistuje Hanka so svojím zväzkom imbusových kľúčov, o pár minút okolo nás presvištia v protismere Jazmínka s Vikinkou a vypytujú sa, či sme náhodou nevideli tatina, zase nás predbehne Hanka, ktorú nájdeme o päť minút sedieť v bufete Vyza na kofole (ďalej už s nami nejde, je chorá a strašne ju bolí koleno), a nakoniec stretneme vracajúce sa pešie turistky Helu s Milkou. Veľmi intenzívna polhodina.
Volá Tomáš, že sú v bufete Obrátka, že si chvíľu posedia a stretnú nás cestou späť. Kým sa však stihnú pripraviť na náročný návrat (po vetre), vynárame sa pri bufete Obrátka aj so spiacou Ankou, ktorá sa budí prekvapená tým, že jej zrazu nefučí do tváre vietor, nepáli na ňu slnko a nenadhadzuje ju na každom cestnom hrboli.
Dávame si ľahké občerstvenie, chvíľku sa rozprávame a odvážna Tonka skúša Laurine korčule. Na prvý pokus to rozhodne nie je márne, myslím, že Miro ako jej životná aj korčuliarska opora zasahoval len dvakrát a celkom sa vo svojej novej roli osvedčil.
Sme zase vo forme, takže vyrážame v pôvodnom poradí (cyklisti, potom dlho dlho nič a potom korčuliari) späť do Petržalky. Vietor fúka do chrbta a úsek po bufet pri dostihovej dráhe zdolávame za úctyhodnú trištvrte hodinu. Posledné dva kilometre nám cestu rozráža široký Tomášov chrbát, Tomáš totiž úspešne doviedol cyklistickú skupinu do cieľa a vrátil sa nás ratovať. Obedujeme spolu a vedieme vznešené rozhovory o vnútornej sile človeka.
Pane, ďakujeme za mimoriadne nádherný a teplý deň aj za všetky dobré duše, ktorých sme sa dnes mohli dotknúť. Nabudúce nás máš zase na krku.
Čestný paroh: Tonke za odvahu skúšať nové veci. Tomášovi za to, že strážil naše stádo do poslednej ovečky.

Účastníci:
Igrid, Danka, Tomáš, Jirka, Jožo
Správa z vychádzky:
V Piatok a Sobotu bola už jeseň s depresívnymi dažďami a tak v Nedeľu o 10:00 v Plaveckom Petri bola iba posádka prvého auta Jožo, Danka, Tomáš. O pár minút však prifrčali noví klubisti Jirka a Ingrid. Babie leto však ukázalo svoje babie vnady a 16° slnko v Nedeľu svietilo akoby sa nič nestalo.
Zababušený Jožo, ktorému je zima vždy, keď je menej ako 32° – zavelil náhle štart, načož zadychčaný Jirka zahasil motivačnú cigaretu. Jirka začal chodiť do klubu po liečení toť pred pár týždňami a bol na vychádzke iba druhý krát. A hneď na najťažšej túre v Malých karpatoch ! Líčil svoju anabázu. Metrovými krokmi letel aj zasmušiliý Tomáš, glosujúc svoj veselý citový život a aktuálne neveselé prežívanie.
Ale čas – nový čas všetko vyrieši, a takisto plus jeden deň a ďalšie. Všetko zlé je proste na niečo zlé.
Ale už dosť bolo hlbokých právd.
Pri kľudnej vodnej ploche Buková však Tomáša rozveselil zvláštny tvor – polohmyz, polomyš – proste mutant. Vytrepal sa z rákosia pri vode, pokrstili sme ho teda na rákosníka. Presakuje tam asi voda z blízkych Jaslovských Bohuníc.
Driapajúc hore sme sa pretekali s trojgeneračnou rodinkou s 1 ročným a 3 ročným dieťaťom a babičkou – tí nám však čoskoro nenávratne zmizli v svahu.
V hlave sme mali len jedno – musí sa to podariť ! Na hrad ! Na hrad! Išli sme po osvedčenej červenej, (akoby mi to trocha zachádzalo do politiky), svah bol strmý, blatistý a jesenný.
Jirka dychčal ale šliapal statočne, rovnako ako Inge. Jožo nenápadne (asi 4x) ponúkal Jirku ostať na hrade, nakoľko videl Jirkovu námahu a Jirkove motivačné cigarety a spomenul na príbeh spred 20 rokov, keď iná partia abstinentov presne tejto túre prišla navždy o svojho člena (Béla sa volal) , ktorého srdiečko túto dvojnásobnú záťaž túr a cigariet nevydržalo a na ktorého počesť sa robí aj memoriál.
Ale nič memoriálovité sa neudialo chvalabohu a tak sme dobyli hrad v zdraví a hneď bez zastávky sme nabehli na vrcholový úsek na Záruby (767m.n.m) – kamenistý, ťažký a po hrebeni.
A vrchol ! A konečne! Na tretí krát ! Dychčali sme šťastní na špici, fotili, výhľadovali, obedovali spomínajúc pri chýbajúcom dezerte na naše chýbajúce klubistické dámy s dózami napečených koláčov.
Čoskoro sme sa vracali. Danka s Inge v družnom rozhovore a Jožo s Tomášom vyriešili ešte posledné otvorené otázky života – ako vzťahy mužov a žien, zdravie a choroby, lásku a abstinenciu a spokojní sa rozišli.
Čestný paroh dali samozrejme Jirka a Inge, za sebaprekonanie sa a provovýstupy, a to ťažšou cestou. Snáď budú už stáli nedeľní našineckí vychádzkari.
Komorná a vydarená akcia. Ďakujeme tej vyššej Energii – čo to zariadila, nech sa volá akokoľvek a má svätostánky, či nie. Táto Nedeľa sa jej proste vydarila.
Zapísal Jožo S.

Vychádzka a opekačka na Pajštún – nedeľa 25.10.2015, 10:00
Miesto stretnutia: Marianka, zastávka SAD, parkovisko.
Trasa: Marianka – Borinka ¾ hod.– Pajštún ¾ hod. – Pod Kozliskom ½ hod. – Dračí hrádok 1 hod. – Pod Dračím hrádkom ¼ hod. – Svätý vrch ½ hod. – Klčovanice 1 hod. – Marianka ½ hod.
Vzdialenosť: cca. 16 km
Prevýšenie: 317 m.
Trvanie: 5 ¼ hod.
Počasie: polojasno, teplota cca. 12-15 °C, pravdepodobnosť zrážok nízka
Kontakt: Jožo S. 0910230231, Juraj K.(A3)
Poznámka: Túra je myslená aj ako opekačka na zohriatie v jesennom počasí. Vlani ju organizoval ako svoju akciu štvrtkový klub A3, tento rok to dáme spoločnými silami. Z pútnickej obce Marianka (220 m) sa od zastávky SAD spred kláštorného areálu vydáme po červenej cez rázcestie Klčovanice (338 m), na ktorom sa červená križuje so žltou. Popri Chate pod vrchom, cez Borinku až do hradu Pajštún (486 m) z 13. storočia. Z hradu je bomba výhľad na Karpaty a za dobrého počasia vidieť až predhorie rakúskych Álp (Schneeberg). Ako občerstvenie v ohnisku si na hrade poopekáme – čo príde. Doneste slaninu, cibuľu a nóž!

Účastníci:

Betka, Mário, Laura, Jožo St., Saška, pes Čiba, Jožo Su., Danka, Tomáš Ď., Tomáš H., Jasmínka, Vikinka, Pavol, Klaudia, Marcel, Ďuri Ka., Georgio, Milanko, Monika, + na hrade čakavší cyklisti Ivan a Jožko a zo Stupavy dobehnuvší Firo a Ľubka S.

Správa z vychádzky:

Na zraz do pútnickej dediny Mariánka doputovali azda všetci skalní srnci-pútnici + nová Saška. Čas sme si krátili čítaním kníh z knižnice, ktorú na zastávke zriadila miestna predsedníčka Matice Slovenskej a čitateľského spolku Mariánka pani Emőke Gyöngyöšová.

A nakoniec zo záhrobia doputoval aj Marcel a po jeho roztrasenom fotení sme vyrazili.

Tomáš Ď. si čítal neveriacky po ceste knihu horoskopov z roku 2006. Bolo tam …všetko. Jeho prvý Muráň, rozchod s frajerkou aj to že stretne terapeuta menom Ivan. Boli tam aj veci, ktoré však nebol schopný prijať a tak knihu roztrhal. Aspoň sme mali na podpal. Ale karma je karma ako vravieva neprítomná Hanka. Čo si do života privolávaš, toho sa nezbavíš pokiaľ si nevyčistíš auru. Alebo čakru? Alebo aspoň párkrát WC. Čistiť proste treba.

Všetkých nás čaká dnes čistenie topánok, lebo les do Borinky bol síce krásne jesenno-slnečný ale aj krásne-blatistý a keby sme tam neboli my aj krásne-tichý. V Borinke sa k nám pridala Monika, ktorá sa rekonvalescenciu kolena rozhodla spestriť si vyštveraním sa 45°svahom na Pajštún. A po krátkom dychčaní a pietnej zastávke pri tabuľke Borisa P. sme sa už na hrade vítali s cyklo-bratmi Ivanom a Jožkom (zvaný Turbo) a miestnym párom z TEÁTRA (A3) Firom a Ľubkou.

Dychčali a pietne sme ppríjmali krásne údolie všetci – okrem nonstop vysielača Tomáša H. Betka sa silne snažila uvidieť Schneeberg, a Jožko Turbo silou vytrhol na podpal strom, Tomáš Ď. spálil nepríjemnú knihu horoskopov v ktorej videl čo nechcel a opekali sme čo každý chcel. Mäsožravci slaninu, vegetariáni safaládky s nulovým obsahom mäsa a navrch sme dali zvlášť vypečené Monikine koláče.

Najedení a spokojní sme boli, deti výskali, Čiba štekala, Betka ako temperamentná Maďarka tancovala na echt-maďar mobilnú muziku. Došlo nakoniec aj na vtipy (Zlatá rybka sedlákovi: Sedlák, splním ti 3 želania. Sedliak: Aký som ti ja sedlák !!! – a tresne ju o zem…) Pomaly sme sa zberali dole. Jožo S. ako vedúci zájazdu sa pre istotu spýtal, či predsa nechceme ísť pôvodnou asi o 2 hodiny dlhšou a trocha horšou cestou.

Zhodli sme sa, že určite – ale inokedy.

Cestou sme riešili kadečo, napríklad čo s ženami, ktoré aj chcú aj nechcú, čo robiť po recidíve, a či vybuchovať a nadávať je normálne alebo alkoholické.

Nezhodli sme sa ako obyčajne.

Pravda je asi niekde uprostred – je to asi normálne-alkoholické. Podopierali sme Moniku, prepierali rôzne osobné aj klubové veci – niekedy nevedno, kde končí osobné a začína klubové, ale to je na dlhšie.

Jasmínka s Vikinkou nám vyrátali svoj Program – chodia mimo školy dokopy asi na 27 krúžkov a v spánku sa ešte Silvovou metódou učia čínštinu a japonštinu. Program je vždy základ, to chápu aj takéto indigové deti.

Čestný paroh mladého srnca

nedám vôbec rapídne zostarnuvšiemu Marcelovi, lebo som veľmi, ale veľmi nasratý na jeho zbytočné cesty do záhrobia. Ešte chvíľa a bude tam mať prechodný pobyt ako náš doktor Peťo.

Paroh radšej dám Jasmínke a Vikinke, za ich neúnavnosť a náladu,

Monike, za to že podávala koláče a podávala výkon

a komplet TEÁTRO štvrtkovej parte (predsedovi Ďurimu, Ďžordžovi, Firovi, Ľubke, Jožkovi St. a Čibou) za to že v hojnom počte prišli – a vôbec to nemali inak.

A ešte sympatickej Saške ako nováčičke na našich vychádzkach.

Bolo krásne, za čo ďakujeme Pani Zvýšenej Energii (Higher Power) – ale ciťiť plížiacu sa zimu, budú dušičky – o týždeň si teda na Nedeľnej vychádzke zaspomíname na našincov, ktorí odišli dôstojne a čistí. Ďakujeme!

Zapísal Jožo S.

Nedeľný výlet na SANDBERG a DEVÍN – nedeľa 8.11.2015, 10:00

Miesto stretnutia: Dúbravka – parkovisko pred LIDLOM , nedeľa 8.11. o 10:00
Trasa:
Dúbravka – parkovisko pred LIDLOM 250 m n.m. 00:00
Devínska Hlavica 00:30 355 m n.m. 00:30
rázcestie pod Devínskou Kobylou 00:45 450 m n.m. 01:15
Sandberg 00:45 210 m n.m. 02:00
Waitow 00:30 230 m n.m. 02:30
Devín 00:45 150 m n.m. 03:15
hrad Devín 00:15 147 m n.m. 03:30
Devínska Nová Ves 01:00 145 m n.m. 04:30

Prevýšenie: 235 m,
Trvanie: cca. 4,5 hodiny
Počasie: Podľa dostupných predpovedí dobré, max. 10 °C, bez zrážok
Kontakt: Jožo s – 0910 230 231
Poznámka:
Výlet na Sandberg a Devín je jedným z najkrajších a najpohodovejších výletov v okolí. Sandberg je unikátne nálezisko s neogénnymi skamenelinami pochádzajúce z mora, na ktoré sa starší klubisti ešte určite pamätajú. Od Sandbergu vedie náučný, dobre značený a modrá značka vás spoľahlivo zavedie až na Devín. Z Devína MHD spátky do Dúbravky pred LIDL.

Účastníci:
Jožo St., Saška, pes Čiba, Jožo Su., Danka, Tomáš Ď., Tomáš H., Katka, Jasmínka, Vikinka, Simonka, Filip, Rišo, Marcel, Júlia, Monika, Peter
Správa z vychádzky:
Pred dúbravským LIDL-om, ktorý (aspoň na Slovensku) boduje diskutabilným tvrdením že „… – JE LACNÝ“… čakali Danka a Jožo len sekundu.
Úderom 10-tej prišla Monika a v závese za ňou pani Júlia s nezdarným synkom Marcelom.
Následne Saška, a Jožko St. s podarenou ČIBOU, ktorá sa freneticky tešila – má k Endorfínovým vychádzkam lepší vzťah ako väčšina klubistov A1 a A2,
Potom Tomáš Ď, ktorý sa plný konfliktov vrátil z včerajšieho koncertu v BANSKEJ KOTLEBE, kde aby mohol vystúpiť, musel premenovať svoj hit „SNY FAREBNÉ“ na „SNY BIELE“..
Umelec musí pre úspech niečo obetovať, problém je asi len, že čo… vychádzky zatiaľ chvalabohu neobetoval.
O štrvťhodinku došli Husárovci s triedou svojich a požičaných detí a Tomáš Ď. mohol spraviť s Vikinkou tradičné ľudské jojo a nakoniec Rišo s foťákom.
O pol 11-tej mohol teda Jožo konečne zakričať svoje tradičné „O 3 a pol sekundy …. IDEMÉEE !!!“
A TAK ……….SME ŠLI…
Okolo krásnej parkovej lúky „POD ZÁHRADAMI“ kde sa odohral príbeh „O statočnom developerovi ALIBABOVI a 40-tich Dúbravských poslancoch“, ktorí na 7-krát konečne schválili vybetónovanie a zastavanie KRÁSNEJ PARKOVEJ LÚKY so stromami multi-opachou s 1300 bytmi, parkoviskom a hyper-obchodmi.
Je to heroický príbeh o ľudskom úsilí a nevzdávaní sa.
Vzdal to park, deti, stromy, psy a občania Dúbravky, ktorí si svojich poctivých 40 poslancov zvolili.
Dychčali sme dlho do lesného kopca okolo lesných víl.
Neboli to však žiadne atraktívne lesné dámy, ale barokom načančané nemovitosti v rezervácii Devínska Kobyla.
Jako by tam ani nebyla.
Na Hlavici nás čakal Peter tentoraz bez VUKIHO.
Stáli sme v sálavom Júnovom slnku, za neuveriteľnej 20 stupňovej teploty a vybuchnuvších farieb lesa.
Júlia, ktorá vyzerá, že má o 30 rokov menej, a sála energiu nám predviedla cviky na šiju, trup, brucho, chrbticu a duševnú rovnováhu.
Husárovic vlastné i požičané deti ( Jasmínka, Vikinka, Simonka a Filip) cvičili a pobehovali okolo v rozsahu kilometer za a kilometer pred.
Dievčatá sa snažili s tričiek si spraviť bikini, nosili lístie na cestu aby les naozaj lesom bol, spievali aby sa srnky nebáli a chytali lienky.
Tie lienky však boli zvláštne.
Akoby ani nie s našej kultúry.
Bolo ich veľa.
A všetky liezli na západ – smerom do Nemecka.
Jožo sa spoliehal na neisté GPS Marcela.
GPS hlásilo, že o 13 a pol hodiny sme tam.
Našinec sa proste musí spoľahnúť hlavne na seba.
Čoskoro sme už civeli na MORAVU, na HAINBURG. na celé dolné Rakúsko, na žltý feudálny zámoček SCHLOSSHOF, na šedé socialistické paneláky DEVÍNSKEJ. A na sivý kapitalistický láger VOLKSWAGEN.
Detičky sa rozbehli na SANDBERG po značke.
Dospelí išli mimo – skratkou, ktorá bola síce dlhšia ale o to horšia.
Monika sa (s kolenom a s Tomášom a s Jožom) vrátila na značku, ktorá bola o niečo menej exponovaná.
A na SANDBERGU sme sa všetci sedeli, ležali, jedli, fotili, deti hľadali trilobity, plašili kozy a dospelí si rozprávali príhody.
Odhalilo sa kadečo,
Saška odhalila príhodu ako ju žiadal o ruku Američan, Danka príhodu ako Slovenka žiadala od partnera pomoc v domácnosti a Tomáš H nám odhalil tradične množstvo a množstvo zaujímavých vecí.
A nakoniec sa odhalilo, že Júlia nie je vôbec Marcelova mama, ale agentka nemenovaných tajných služieb, ktorá dostala Marcela ako krytie.
Aby ju neodhalili.
A v Devínskej odhalili nedávno pomník neabstinujúceho našinca a miestneho rodáka spisovateľa Ruda Slobodu.
Šli sme okolo. Ak ste čítali napr. jeho román „ROZUM“, je to (podľa mňa) kniha svetového formátu.
Jemu rozum nepomohol pri mnohých pokusoch o abstinenciu. Máloktorému našincovi.
ČIBA šla po dedine kanálmi, nie žeby sa hanbila, ale ju to bavilo.
A čoskoro sme vystúpili z autobusu pred síce lacným LIDL-om, ale cítili sme sa celkom bohato.
Tomáš Ď to celé rozpustil slovami „LIDL, měl jsem vás rád.. Jděte!“
A TAK ……………SME ŠLI…
Čestný paroh mladého srnca patrí Júlii, že prišla a rozdávala optimizmus a zvýšenú energiu, nielen synovi Marcelovi ale aj nám všetkým.
Bolo dnes tak krásne jesenno-letne, že to ani pravda nebola. Ďakujeme!
A dovi o týždeň na prechádzke v Lozorne!

Zapísal Jožo S.

Vychádzka – nedeľa 15.11.2015, 10:00
Miesto stretnutia: Lozorno, začiatok žltej turistickej značky
Trasa: Lozorno – Lintavy (Červený domček) – Biofarma Stupava – Lozorno
Účastníci: Milan, Rišo, Mário, Laura, Anka
Správa z cesty:
Ráno výdatne prší a dostávam viaceré oznámenia o rušení účasti. Pre istotu chystám silný čaj.
O štvrť na deväť zvoní Milan. Kým sa zbalíme, dáva pozor na Anku a robí to ozaj svedomito. O pol desiatej sedíme v aute a desať minút pred desiatou sme v Lozorne na mieste. Medzitým volá Rišo, že je na ceste.
Stále vytrvalo prší a posádka môjho auta odhlasuje, že výlet sa ruší a na biofarmu sa presunieme vozmo. Chabou argumentáciou o trhajúcich sa mrakoch všetkých nakoniec presvedčím, aby vyskákali z vyhriatych suchých áut do mlák, aby si natiahli kapucne a aby sme vykročili po žltej značke smerom k Lintavám.
Anka najprv skúša ísť po vlastných, lenže keď nám rýchlosť presunu klesne pod nulu (t.j. Anička sa rozhodným krokom vracia späť k útulnej autosedačke), nakladáme ju do kočíka, dostáva do úst cumeľ a do ruky trigríka a o dve minúty spí ako drevo.
Odbočku žltej značky do zablatených kopcov preventívne odignorujeme a ďalej sa držíme bezpečnej asfaltky, ktorá nás prevedie okolo vodnej nádrže a po hodine a pol nás vráti späť na parkovisko. Cestou sa rozprávame najmä o nepremokavosti svojich odevov. Zastaví nás až pohľad na Milanovu mokrú vetrovku a na dáždnik, ktorý sa opustene hompáľa na rukoväti kočíka. Okamžite mu ho rozprestieram nad hlavou a po slipy mokrý Milan sa tvári, že je to naozaj výborný nápad.
O dvanástej nasadáme do áut a podľa programu sa presúvame na biofarmu, kde si sadáme k výbornému obedu. Podarí sa nám aj trochu preschnúť, takže o pol druhej sa lúčime a ďakujeme si za vľúdne strávenú nevľúdnu nedeľu.
Pane, ďakujeme aj tebe, vieme, že ty len skúšaš, koľko vydržíme.

Čestný paroh: Rišovi. Nezištne pomohol kamarátovi.

Výlet na ČERVENÝ KAMEŇ – Nedeľa 29.11.2015, 10:00

Miesto stretnutia: Zochova chata parkovisko – Nedeľa 29.11. o 10:00
Trasa: Zochova Chata – Červený kameň a späť
Čas (h) m n. m.
Miesto
0:00 340 m hrad Červený Kameň

0:20 230 m Píla

0:35 380 m rázcestie Pred vrchmi
0:15 355 m Fúgelka
0:25 425 m rázcestie Tri kopce
0:20 440 m rázcestie Komárka
0:15 450 m Zochova chata

Prevýšenie: 235 m
Vzdialenosť: cca 15 km, cca. 4,5 hodiny
Počasie: Podľa dostupných predpovedí dobré, max. 10 °C, bez zrážok
Kontakt: Jožo S. – 0910 230 231, Betka K. – 0904 655 106
Poznámka: Túto túru sme už dali v zime a polmetrovom snehu, teraz to teda bude úplná pohodička. Pálfffyovský Červený Kameň je krásny, niekoľkokrát bol takmer zničený, ale vždy sa spamätal, čo z neho činí vhodný príklad pre našincov. Na polceste je plánované aj občerstvenie v hradnej reštike.

Účastníci:
Zuzka Š., Alenka C., Betka K., Rišo D., Monika Š., Jožo S., Danka S., Mário P., Peter Š.,pes Vuki
Správa z vychádzky:
Minútu pred desiatou sa k Jožovi, Danke a Rišovi rútil čierny pes. Zdal sa nám povedomý, a bol to …VUKI, priateľsky každého zdraviac. Lepšie sme sa obzreli a áno..bol tam aj Peťo.
Čoskoro prišiel Mário tentoraz bez Laury a Aničky a Zuzka s Alenkou. Potom došiel Ivan s Jožkom-Turbom a ďalšími členmi A2Muráň, ale tí sa nakoniec vybrali opačným smerom.
Posledná dofrčala netradične Monika s Betkou, takže Jožo mohol povedať svoje „O štyri sekundy… IDEMÉE“… vzápätí dodajúc „Betka ! Kade?“ Manažér sa nezaprie.
Zodpovedná Betka mala našťastie mapu a vedela kade, ale to pri tejto dvojici nemusí znamenať, že dôjdeme na Červený kameň. Môžme dôjsť aj na Čiernu vodu.
O to je to zaujímavejšie.
Našťastie zablúdiť sa moc nedalo a čoskoro sa rozprúdila tradičná debata,
Betka, Peťo, Rišo a Jožo točili už o budúcoročných Tatrách, Mário Danke spomínal Aničkine koníky a traktoríky, Jožo riešil s Monikou čo s neklubovou ponukou, Zuzka s Alenkou hlavne to zdravie aby bolo.
A kadečo iné, ako vždy, od roboty, cez sviatky až po našich blízkych.
A do toho svietilo nedeľné zimné slnko …len tak.
Akoby zázrakom.
Čierna voda nebola, dosiahli sme Červený kameň v plánovanom čase a čoskoro sa hradnou reštauráciou ozývali objednávky.
Čajík, palacinky, reznisko i ….(s prepáčením) káva.
Drogy, ktoré sa vdychovali vonku ani nemenujem
Riešila sa aj nemenovaná cestovka, aj menovaní našinci, ktorí nám chýbali a takto sme to tradične deklarovali.
A slnko svietilo za nami k stolu kresliac dlhé tiene pohárov a soľničiek …. len tak.
Akoby zázrakom.
Každý deň je zázrak, aj keď to našinec plný sebaprežívania a ega občas nevníma.
Betka dohodla s mapou a Jožom, že naspäť sa pôjde cez Papierničku, čo je síce kratšie ale o to je tam lepšia cesta.
Abstinentsky sme kmitali cez prechody.
A zo slnka abstinentsky rozpršalo.
Len tak. Akoby zázrakom.
Vytiahnuc kapucne (ak nimi disponujúc) a pridajúc.
Moknúc, čaj pijúc, lúčiac sa, deliac sa do áut, vyberúc sa kolónou.
Dole. Domov.

Do …tepla.
Do …sucha.
Do …čerta, taká vydarená Nedeľa !
Taká …adventná…
Aj keď ako pohan len hmlisto tušiac čo to znamená.
Čestný paroh mladého srnca patrí Zuzke a Alenke, sa sebaprekonávajúc a chodiac , napriek rôznym duhom aj neduhom.
A zvýšenej energii,(Higher Power) ktorá sa nás snažila na seba upozorniť rôzne aby sme ju už konečne začali vnímať.
Len tak
Akoby zázrakom.
Dovi o týždeň na Vianočnom trhu v blízko zahraničí!

Zapísal Jožo S.

Vychádzka – nedeľa 20.12.2015, 10:00
Miesto stretnutia: Stupava, autobusová zastávka Obora
Trasa: Stupava, Obora – Pod Kamenným vŕškom – Staré Hájne – Pod Kozliskom – Pajštún – Stupava, Obora
Účastníci: Jožo, Peťo, Gabi, Philip, Saša, Mário
Správa z cesty:
Prší, je hmla a zima. Neľútostné počasie. Laura ostáva doma piecť, píše Milka, že nepríde. Saša píše, že príde. Teším sa. Na zastávke Obora stojí Saša a náš nový kamarát Peťo. Zatiaľ sme traja a povestné hordy Mladých srncov sa nehrnú zo žiadnej strany. Situáciu zachraňuje Jožo, ktorý doviezol aj Gabi s Philipom. Chvíľku ešte pomrzneme, potom sa odfotíme a radíme rýchlostný stupeň 4+.
Prvú zastávku si robíme až pri rozdeľovníku Staré hájne, trochu sa napojíme čajom, Gabi nás ponúkne africkými krovkami z rodinnej kuchyne. Výborné slaďunké.
Pokračujeme po hrebeni smerom k Pajštúnu a pochvaľujeme si výber trasy, pretože k vrcholu sa ide strmým kopcom dolu. Pri múroch zrúcaniny sa zdvíha nepríjemný studený vietor, ktorý zahasí všetky naše pokusy o zapálenie kahanca pri pamätnej tabuli Borisa P. Postojíme teda aspoň v nemom zamyslení.
Jožo sa na Pajštúne dôstojne odoberá do svojej prezliekarne s pozláteným zrkadlom, my ostatní blúdime po hradných múroch a hľadáme miesto, kde by aspoň trošku nefúkalo a nepršalo. Narýchlo sa fotíme s nepriehľadnou hmlou v pozadí, na pol úst zašepkáme povinné rituálne Hurá a utekáme do hradnej jamy, ktorá kedysi určite slúžila ako mučiareň. Španielske čižmy a železné panny odhadzujeme nabok a mučiareň sa v okamihu mení na útulnú jedáleň, v ktorej sa v pokoji naobedujeme.
Dojedáme africké krovky, dopíjame čaj a uháňame po žltej značke zase dolu do dediny. Cestou sa síce o všeličom rozprávame (napríklad o horúcej Keni, o horúcom Santiagu de Compostella…), ale v hlave máme všetci vykúrené autá a potom vykúrené kúpeľne s vaňou plnou horúcej vody.
Posledné foto, stískanie, a už sa aj rútime smerom do Bratislavy.
Pane, ďakujeme ti za ticho v lese, ticho na hrade aj ticho v dušiach a ďakujeme za pestrú turistickú sezónu. Tešíme sa na sviatočné vychádzky a na ďalší rok.
Čestný paroh: Peťovi. Bol s nami prvý raz, bez zaváhania zapadol najprv medzi nás a potom už s nami do hustého blata v lese a bez slovka ponosy zvládol tento pre telo nevľúdny pochod.

Vychádzka – nedeľa 10.1.2016, 10:00
Miesto stretnutia: NOÚ Kramáre
Trasa: NOÚ Kramáre – Kamzík, lúka – Koliba – NOÚ Kramáre
Účastníci: Jožo, Danka, Gabi, Philip, Saša, Milka, Pišta, Sveťa, Tomáš Ď., Monika, Tomáš H., Jazmínka, Vikinka, Vladino, Mário, Laura, Anka
Správa z cesty:
Už druhý deň prší. Volá Milan, že ho bolí chrbát a ostáva doma. Milke sa nechce, ale nakoniec sa predsa rozhodne pre čerstvý vzduch. Naša posádka po úvodnom blúdení nakoniec pristáva na dohodnutom mieste a je nás tam úctyhodných 15, tak to sa naozaj teším.
Ohromné turistické teleso vyráža po modrej značke k lesu. Pre istotu volám Milke, či sa niekde nezabudla. Stojí na Patrónke a všetky spoje jej ušli pred nosom, tak sa pre ňu vraciam autom a cestou nakladám aj Sašu, ktorá by nás určite svojím svižným mladistvým krokom bola bývala dobehla aj sama.
Hlavnú skupinu dobiehame kúsok za sídliskom. Podľa prežúvajúcich čeľustí súdim, že prebieha desiatová prestávka, takže sa radostne pridávame a nechávame sa Jazmínkou a Vikinkou ponúkať doma upečenými cookies. Najviac si zaslúži Anička, má po jednom čokoládovom keksíku v každej ruke a jeden cmúľa v ústach.
Dávame si povinné skupinové foto a pokračujeme po modrej do karpatských kopcov. Na ceste je nasnežená, roztopená a zmrznutá vrstva, ide sa ťažko. Vladino sa ujíma kočíka, ja s Laurou sa striedame s Aničkou v náručí. Na rovinkách samozrejme ide sama a vykračuje si krokom odpozeraným od prvých astronautov na Mesiaci.
Sme na Kamzíku. Je tu síce sneh, ale je mokrý a šmykľavý a zo stromov na nás padá roztopená hmota, ktorá zanecháva rovnako pustošivé následky ako obyčajný intenzívny dážď. Nepomáha ani studené zimné slnko. Deti sa rozbiehajú po preliezkach, my ostatní si dávame drobné prevažne ovocné občerstvenie. Monika už tradične stojí vo svojom kútiku hanby, potom sa pridáva k Tomášovi a k Jožčimu a náruživo debatujú o správne a včas ukončených vzťahoch.
Na televíznu vežu sa nakoniec nejde, veď sa ani nemalo, takže balíme veci, lúčime sa s Gabi a Philipom a ležérnym krokom schádzame po asfaltke dolu ku Kolibe. Stále nás je hrozivých 15 a veľké čierne terénne autá nás s rešpektom z diaľky obchádzajú. Keďže máme deti, neodvážia sa ani trúbiť.
Tomáš H. s deťmi ostávajú na parkovisku pri reštaurácii Stroodel, Milka, Pišta, Vladino a Sveťa sa odpájajú na Kolibe.
My ostatní máme v pláne čo najrýchlejšie prekľučkovať cez Kramáre k autám, lenže na sídlisku sa beznádejne strácame v labyrinte jednosmeriek a slepých ulíc. Nakoniec sa nám podarí nájsť cestu s trolejbusovým vedením, ktoré nás dovedie na naše parkovisko. Fuh, už som si myslel…
Pane, ďakujeme za takúto nečakanú účasť, za krásne počasie aj za osviežujúci zimný les. O týždeň pokračujeme prechádzkou po meste pod Vladinovým vedením.

Čestný paroh: Jazmínke a Vikinke. Celú cestu sa obetavo starali, aby mala Anička čo jesť, aby mala s kým ísť a aby mohla bezstarostne vystrájať.

NEDEĽNÁ VYCHÁDZKA – KALVÁRIA a HORSKÝ PARK
Nedeľa 17. Januára 2016

Trasa: Hlboká ulica – Kalvária – Kostol Panny Márie Snežnej – Lurdská jaskyňa – Horáreň v Horskom parku – Horský park – Slavín
Účastníci: Janka, Milan P., Klaudika, Pali, Zuzka Š., Ľubo, Laura, Mário, Alenka, Zuzka V., Lucka, Roman, Ivan, Lucia, Monika, Ľubka K., Vlado, Ľubka M., Yvetka, Danka, Betka, Helenka, Milka, Pišta V., Nelka, Ingrid, Jirko, Lukáš, Silvia, Milan M., Jožo, Tomáš, Janko, Svetlanka, Pišta K., Jožko Ž. + vnuci, Eva, Dominik, Saša, Peťo a ďalší … prosím doplniť.

Správa
Túto vychádzku sme si naplánovali ako repete po pozitívnych reakciách na akciu z minulého roku. A keď plánovať tak riadne – aj počasie nám vychádza podobne ako vlani – zima až praští ale zato slniečko nám dodáva energiu a vyvoláva spolu s privítaním sa s kamarátmi dobrú náladu. Zhromaždilo sa nás požehnane a to k nám budú po ceste ešte ďalší pribúdať. Milan vykoná obligátnu foto-prezenčnú dokumentáciu; možno ani nebolo treba – určite sme zaznamenaní aj kamerami priľahlého ministerstva, ale k tým by bol asi ťažší prístup a o kvalite v porovnaním s Milanovým foto-kumštom ani nehovoriac. Ako kráčame po Sokolskej ulici, ozve sa telefonicky Pišta so Svetlankou, že sú za Sokolovňou. Asi nie je za Sokolovňou ako Za Sokolovňou, lebo pri prvom zastavení na začiatku Kalvárie sa nestretáme a po čakaní sa dozvieme, že podľa všetkého sa vybrali alternatívnou trasou. Táto vychádzka by kľudne zniesla pomenovanie krížová cesta, nie kvôli utrpeniu ale vzhľadom na počet zastavení, ktoré sme počas nej vykonali. Takže ďalšie zastavenie sme mali na vrchole kopca Kalvária, kde sme sa pokochali pekným výhľadom na Bratislavu a jej prijímaciu kanceláriu – Hlavnú železničnú stanicu. Pri Lurdskej jaskyni a kostole Panny Márie Snežnej stojíme opäť, niektorí nedočkaví a znavení kvôli občerstveniu po namáhavom výstupe, iní pre obhliadku priestorov okolo jaskyne a kostola a mnohí len tak na rozjímanie a zamyslenie. Tu sa aj zvítame so zblúdilými a znovu nájdenými sa Svetlankou s Pištom a tiež s Jožkom Ž. a jeho vnukmi. Presunieme sa k ďalšiemu cieľu našej vychádzky – k Horárničke v Horskom parku; tu je ten pravý čas na občerstvenie a dve pevne odhodlané bežkyne Janka a Ľubka sa vydajú na zdolanie pevných 240-tich schodov v pevnej turistickej obuvi. Nevšimol som si v čom bežali Marco a Dominik, ale tí naše devy negentlemansky predbehli. O tom koľko veľa nás bolo svedčí aj priebeh nasledujúcej Horsko-parkovej etapy vychádzky: po odchode z horárne sa zastavujeme pri Justiho pamätníku, kde mi volá Mário čoby uzatvárač pelotónu, že oni sú ešte v horárni. Pelotónovej uzávere povolíme teda skratku, aby sme úspešne spojili celú skupinku pri pomníku padlým v prvej svetovej vojne na Murmánskej výšine. Prejdeme k ďalšiemu vojnovému pamätníku – Slavínu, kde sa zhodneme, že čas nám krásne vyšiel a ušiel a spoločnou fotkou uzatvárame naše príjemné nedeľné mestsko-parkové potulovanie. Ďakujeme vyššej moci za krásny čas a všetkým účastníkom za príma atmosféru.
Paroh Mladých srncov, a či skôr Zlatú špajgľu, udeľujeme Ivanovi, ktorý nás sprevádzal v tej zime na bicykli, nezištne šiel hľadať zatúlaných Svetlanku s Pištom a zdolanie kopca Kalvária, kde sa popasoval s kopcom a tlačením svojho bicykla.

Zapísal Vlado Z.

NEDEĽNÁ VYCHÁDZKA – Zochova chata, 24.1.2016
Miesto stretnutia: Zochova chata parkovisko – Nedeľa 24.1. o 10:00

Trasa: Zochova chata – Čermáková lúka – Hubalová – Zochova chata

Účastníci:
Mário, Tomáš, Paľo, Klaudika, Iveta, Andrej, Denis, Philip, Gaby, Danka, Jožo Su., Zuzka, Betka, Jožo St., Jano, Monika, Daniela, Eva, Dominik, Jana, psice Kira a Čiba.
Správa z vychádzky:
Jožo Su. – organizátor č.1 rútiac sa po diaľnici s Dankou, Gabi a Philippom za organizátorkou č. 2 Betkou do Zlatých klasov veľkoryso prehliadol novú odbočku na Senec.
Tak musel chybu naprávať na diaľnici, čo je náročné.
Ako naprávanie každej chyby.
Nielen na diaľnici.
Otočil sa o 180 stupňov až skoro v Trnave, vrátil sa do Klasov po Betku a so zanedbateľným 29 minútovým meškaním zapikoval v 29 cm snehu na parkovisku pred Zoškou.
Okrem asi celej Bratislavy ho tam čakalo 17 ľudí, detí a psov. Nestihol ani začať svoje ospravedlňujúci prejav a skupina sa už netrpezlivo pohla pomedzi autá celej Bratislavy po žltej.
V čele Monika s Tomášom, Jankom a Danielou. Potom Pali s Kladiou, Ivetka s Denisom, Jožko St Čibou, Gabi s Philippom, Zuzka, Betka s koláčikmi, Evka s Dominikom, Mário bez Laury, Janko bez záväzkov, Tomáš s veselými historkami z natáčania klipu, Jožo Su. s Dankou a výčitkami svedomia a Andrej s cigaretou.
Všade bol biely sneh, išli sme však po žltej značke, takže občas bol aj žltý. K tomu dopomáhali žltým značkovaním obaja psi.
Sú to proste značkoví psi, atletická Čiba a značkovo elegantne nahodená Kira.
Sneh sa topil, rozhovory sa miešali od vážnych až po zásadné a čoskoro sme jedli koláčiky na Čermákovej lúke čo je veľmi príjemné miesto.
(…Pomenovaná je po miestnom horárovi a vynálezcovi Josefovi Csermakovi,
ktorý tu v roku v roku 1842 vynašiel párové turistické palice keď tu hľadal miestnemu sedliakovi Aloisovi Hirnerovi zabehnutého tura.
Tura mu dvoma palicami zahnal do maštale a cestou späť zistil, že sa mu omnoho ľahšie kráča s dvoma palicami s prenášaním váhy na ruky.
Nedal si to však patentovať, a palice po pol roku zahodil,
takže mu vynález vyfúkol Nór Norbert Walking ktorý ich znovuobjavil v roku 1886 a vylepšil ich do dokonalosti pridaním remienkov na ruky.
Modrania však boli a sú na svojho rodáka hrdí, dvojo palíc nosieva ako súčasť kroja celý Modranský chotár.
Ľudovít Štúr s nimi chodil dokonca aj na poľovačky aj keď to bolo nebezpečné, nakoľko sa mu puška potom voľne hompáľala okolo krku.
Koniec historického okienka…)
Sneh sa statočne topil , občas boli aj výhľady a na otočke Hubalová (chodievajú tam totiž hľadať huby hubáli) – sme sa ani nezastavili.
Dole to išlo rýchlejšie a pelotón sa predĺžil na kilometer – aj rozhovory každého s každým sa rýchlili – občas až do podoby ponuky.
Bolo bezvetrie, priam teplo.
Odmäk.
Psi sa naťahovali navzájom o svoju haluz, my sme sa sa naťahovali navzájom o svoju pravdu.
A boli sme radi, že sme po 3 a pol hodinách zas na parkovisku,skoro v stanovenom čase.
Lúčiac a sadiac sa do teplých a suchých áut,
a ďakujúc zvýšenej energii (Higher Power) za peknú miernu zimnú potulku.
Čestný paroh mladého srnca patrí novým turistkám Janke a Evke za ich prvoturistiku medzi nami.
Končím opäť spomienkou na Ľudevíta Štúra, ktorý tadiaľto chodieval s túr-palicami a veršoval svoje Dumki večerný (vtedy bolo ešte mäkké a tvrdé i obrátené) :
Choďže my rýchlo brat !
Y z palicami dvoma…
Y zletíš z Homôľ rád,
Keď večernia sa háj,
Y z temna sy už doma !
Zapísal Jožo Su.

Vychádzka – nedeľa 31.1.2016, 10:00
Miesto stretnutia: Stupava, autobusová zastávka Obora
Trasa: Stupava, Obora – Pod Kamenným vŕškom – Červený domček – Pri Suchom potoku – Košarisko – Staré Hájne – Pod Kamenným vŕškom – Obora
Účastníci: Igor, Gabi, Philip, Tomáš, Monika, Vladino, Peťo Š., Táňa, Peťo, Pali, Klaudika, Yvetka, Andy, Mário, Laura, Vuki
Správa z cesty:
Ráno volá Yvetka, či sa ide na výlet aj v takomto lejaku. Pozerám z okna, ale u nás v Dúbravke svieti slnko. Yvetka sa upokojí a sľúbuje, že príde. V Stupave dobiehame Vladinovu Hondu a svorne parkujeme v uličke pri zastávke Obora. Víta nás tam kopec našincov, radostne sa objímame a potajomky sa na seba usmievame. Po úvodnej fotke prejdeme poza domy na modrú značku a vydávame sa smerom k Červenému domčeku.
Tesne pred ním si dáme prestávku na pitie a na vyzlečenie zbytočných kusov odevu. Oslepujúco zasvietia Tomášove a potom aj moje stehná a niekde v pozadí cvakne zákerný foťák. Dúfam, že to nebude na Facebooku skôr, ako sa vrátime k autám.
Červený domček, kde sme mali pôvodne desiatovať, po dohode opatrne obchádzame a pokračujeme lesnou cestou k rybníku na Košarisku. Je nádherný jarný deň. Les vonia mokrým lístím, sem-tam zacítime aj nejaké hnilšie bahno. Rozhovory sa točia okolo ľahkých aj ťažších tém, niekedy, hlavne v strmších úsekoch, mierne viaznu, potom sa zase rozbiehajú kade tade.
Za rybníkom vychádzame na asfaltku a okolo obeda schádzame k osade Košarisko. Obedujeme na stoloch pred country bufetom, po dlhšom čase zase koluje Vladinova zeleninová dózka a tradíciou začínajú byť koláčiky z Monikinej pekárskej rúry. Mňam, výborné.
Máme mierny sklz oproti plánu, vydávame sa teda do lesa smerom na Pajštún. Oproti nám sa blíži bežec, ktorý si ako posilu zobral hneď troch záprahových psov. Správne však odhadol bojovú kapacitu našej turistickej hordy a obozretne nás obchádza cez les. Do fyzického kontaktu sa dostáva iba Peťov Vuki, ale myslím, že zuby sa nakoniec iba obtreli o srsť. Žiadna krv, ide sa ďalej.
Na rozcestníku Staré hájne máme poslednú zastávku na pitie, potom sa už len valíme dolu kopcom. O pol tretej sme pri autách a tých 18 kilometrov veru cítime v nohách. Pane, ďakujeme, že nás takto zoceľuješ, určite máš s nami ešte veľké plány.
Čestný paroh:
Monike. Koláčiky, výdrž, úsmevy, rady. Philipovi. Vyrástol z neho krásny človek.

Vychádzka – nedeľa 21.2.2016, 10:00
Miesto stretnutia: Horáreň Krasňany
Trasa: Horáreň Krasňany – Spariská – Pod Chlmcom – Horáreň Krasňany
Účastníci: Tomáš, Monika, Betka, Vlado, Jožko P., Jožko S., Danka, Peťo, Mário
Správa z cesty:
Celú noc pršalo a očakávam telefonáty o rušení účasti. Volá iba Jožko P., že ide. Pri Zváračskom ústave ma dobieha Jožko S. a ako veľká eskorta nakladáme Jožka P. na stanici Vinohrady. Pri Horárni Krasňany na nás čakajú Monika s Betkou, o chvíľu prichádza Vlado a za ním Tomáš. Peťo prišiel ako veľký pán peši.
Čakáme povinných desať minút, potom si spravíme skupinovú fotku. Tomáš ešte na chvíľu odchádza, aby vyzdvihol Jožka St. s Čibou, lenže po Jožkovi sa zľahla zem, takže vyrážame po asfaltke smerom k Spariskám.
Je veľmi príjemný teplý deň, dobre sa kráča a dobre sa rozpráva. Na Spariskách odbočujeme na červenú a pokračujeme smerom na Kamzík. Spoza hrebeňa sa vynára Jožko St. s Čibou a radí nám, aby sme nešli až k rozdeľovníku Pod Chlmcom, ale aby sme pri Troch duboch odbočili doľava, našli žltú cyklistickú značku a vrátili sa priamo k autám. Operatívne meníme plán cesty.
Nájdenú žltú cyklistickú značku nerozvážne opúšťame a držíme sa radšej menej zablatenej cesty, ktorá príjemne klesá. Omyl si uvedomujeme asi po dvadsiatich minútach a chtiac vrátiť sa späť na pôvodnú trasu volíme partizánsky prechod cez blízky kopec, na ktorý vedie lákavý chodníček.
Lákavý chodníček sa na hrebeni beznádejne stráca. Aby sme zahnali pocit beznádeje, nabádame Moniku, aby konečne otvorila svoju nádobku s tvarohovými koláčikmi. Veľmi chutné, škoda len, že sme úplne stratení v divočine.
Schádzame z kopca a držíme sa jediného chodníka široko ďaleko. Jediný chodník sa však zákerne delí na dve vetvy, prieskum jednej si teda beriem na starosť ja a prieskum druhej Vladino. Po dvoch močariskách a jednom zarastenom lesnom stúpaní konečne vidím našu stratenú cyklistickú žltú. Radostne volám Vladinovi, že sme sa našli.
Jožkovi P. ide o jednej vlak a nenápadne sa ma pýta, či stihne aspoň ten o šiestej večer. Krčím ramenami a ľutujem, že sme nevzali čelovku. Pre istotu ešte konzultujeme svoju polohu s GPS, Jožkove GPS hlási Horáreň o 13 minút, Monikine o 20 minút. Asi sú napojení na inú družicu.
Sme pri autách, chvatne sa lúčime a ponáhľam sa s Jožkom na nádražie. Stíhame to len tak tak.
Pane, ďakujeme za krásny deň aj za omyly, ktorých sme sa pod tvojím pozorným dohľadom mohli smelo dopustiť. Tešíme sa o týždeň na vyvieračke.
Čestný paroh:
Jožkovi P. Neúnavne s nami držal krok a dobrá nálada ho neopustila ani s blížiacim sa odjazdom vlaku. Tomášovi. Chcel nezištne pomôcť kamarátovi.

NEDEĽNÝ TURISTICKÝ VÝLET K LIMBAŠSKEJ VYVIERAČKE
Nedeľa 28. Február 2016
Trasa: Limbach – Limbašská vyvieračka – rázcestie pod Kozím chrbtom – Somár – Šenkárka – Limbach
Účastníci: Klaudika, Monika, Ľubka, Georgios, Ivan, Jano, Jožo, Juraj, Karol, Ľuboš, Pali, Peťo, Rišo, Roman, Tomáš, Vlado, Čiba a Romanov psík
Správa z výletu
Limbašskú vyvieračku sme si plánovali už dávnejšie; prvý pokus vidieť tento zaujímavý geologický jav žiaľ nevyšiel – bola odstavená voda (v jeseni je to vraj normálne). S vierou, že tento raz sa nám to podarí sa stretávame v Limbachu. Vlado síce naplánoval zraz pri rázcestí modrej a zelenej značky, ale takýto turistický „rázcestník“ sme nenašli a tak sme si vystačili s kruhovým objazdom, kde sa tieto značky v jednom bode naozaj stretávajú. Navyše si vypomôžeme miestnym smerovníkom ulíc, pod ktorým sa odfotíme aj kvôli prezencii. Vlado v krátkosti upresňuje plán výletu, nebude to hocaká vychádzka, ale tí zdatnejší (lepšie povedané, tí ktorí si to lepšie naplánovali) sa podujmú na zdolanie 17 km túry s prevýšením takmer 600 m (poznámka: táto informácia bola doplnená dodatočne po túre, pretože viacerí sa pozastavovali nad tým koľko sme to vlastne šliapali). K prvému cieľu – samotnej Limbašskej vyvieračke bodro vyrážame cez lukratívu časť Limbachu. Komu patrí, respektíve patrila, aká vila nám upresňuje Ľuboš, lebo ten to tu pozná, teda hlavne tak do hĺbky 3 m, nebojte – nič hororové – to je maximum pre telefónne káble, ktoré tu kedysi kládol. Ľubo sa aj ujíma vedenia aby určoval tempo, ale to je napriek frfotaniu chalaňov z A3 svižné, takže v družnej debate prichádzame k vyvieračke po poldruha hodinke, na podiv bez zastávok. Máme prvé občerstvenie, dáme ešte jedno spoločné foto v plnej zostave a obdivujeme vyvieračku, ktorá v plnej paráde chrlí veľké množstvá pirátskej vody, ktorá mala pôvodne tiecť na Záhorácku stranu Malých Karpát. Rozlúčime sa so štyrmi „odpadlíkmi“ s alternatívnym programom, ktorý im uznáme a aj tak sme radi, že boli s nami aspoň tento kúsok cesty. Pred nami je namáhavejší kus cesty – strmý výstup k červenej značke, ktorá vedie po hrebeni Malých Karpát. Zdá sa, že zimné mesiace nechali stopy na kondičke viacerých z nás, bolo to zreteľné aj na utíchajúcich debatách, ale kolegiálne čakanie sa pomôže s dychom aj tým trošku zaostávajúcim. Zrážky v poslednom období napomohli vyvieračke prejaviť sa, ale poznačili aj terén, ktorý je premočený a na viacerých miestach preskakujeme viac-menej úspešne potôčky valiace sa úbočím. Najlepšie preverila vode-odolnosť svojej obuvi Monika: obuv je kvalitná, ale prietokom zvrchu nezabránila. Konečne sme sa dostali na Štefánikovú magistrálu pod Kozím chrbtom, kde si dávame zaslúženú obednú pauzičku. Dobre sme si zvolili, tu bolo ešte závetrie, na zbytku púte po hrebeni nám dul svieži vietor. Zeleninová dózička nechýba, ale akoby tu ešte niečo z tradičného pohostenia chýbalo. Jasné: Monika tentoraz upiekla chlebík a má z neho hlavne pre seba, a tak zachraňuje situáciu ponukou super zdravej biotyčinky, podľa názvu má byť na dobré časy, žeby už nastali? Pre nás turistov tak trochu aj nastali, lebo sa už neteperíme zadýchaní do kopca, ale v novo rozvinutých družných debatách o všetkom možnom pokračujeme po hrebeni kopcov. Pri plánovaní vychádzky nám Mário vravel, že nás bude čakať pekný kúsok magistrály aj s výhľadmi. Tie však neboli, lebo počasie si to zaumienilo inak. Nevadí, aspoň že sme nezmokli ako priatelia, keď mali predminulý rok výlet v okolí Limbachu a po ceste premokli v daždi do nitky. Konečne nachádzame odbočku na modrú značku, ktorá nás dovedie späť do Limbachu. Ešte si spravíme krátku prestávku na lúke pod Šenkárkou pri horárni, kde vraj vyrastala jedna naša zblúdená kamarátka. Zblúdencov máme aj medzi sebou, ale je šanca, že sa aj vďaka stretnutiam s nami navrátia.
Ďakujeme vyššej moci za krásne úkazy a všetkým účastníkom za príma atmosféru.
Čestný Paroh mladého srnca udeľujeme Ivanovi, ktorý si ku nám nachádza cestu a tentoraz sa mu podarilo prísť v ten správny deň.

Vychádzka – nedeľa 20.3.2016, 10:00

Miesto stretnutia: Devínska Nová Ves, zastávka MHD Hradištná (pod kostolom Ducha Svätého)
Trasa: Devínska Nová Ves, MHD Hradištná – cyklomost Slobody – Zámok Schlosshof a späť
Účastníci: Milan M., Silvia, Marián, Katka, Vladino, Pišta, Milka, Jožko, Andrea, dcérka, Saša, Igor, manželka + 3 deti, Tomáš, mamina + kamarátka, Ľubo, Milan V., Magda, Mário, Laura, Anka
Správa z cesty:
Ráno nám zvoní Milan. Chvíľu u nás posedí, potom vyrážame do Devínskej. Zaparkujeme a pridávame sa k skupine, ktorá mieri na miesto stretnutia. Je nás slušná hŕstka. Robíme si spoločné foto a vyrážame smerom k Mostu Slobody.
Je pekný deň, nie je úplne teplo, ale vo vzduchu už cítiť jar. Anka s Jožkovou dcérou sa okamžite skamarátia a na dôkaz sympatií si vymenia najhodnotnejšie hračky. Cestou dolu z mosta za sebou počujeme Igorovu motorizovanú jazdu.
Schlosshof má otvorenú aj Moravskú bránu, zablokujeme teda miestnu pokladňu a púšťame sa do zdĺhavého viacjazyčného vyjednávania o cenu vstupeniek. Nakoniec sa nám podarí vyjednať 10-percentnú zľavu, lístky pre deti zdarma a v cene máme aj parkovné Igorových motoriek.
Robíme ešte jednu skupinovú fotku a potom sa už rozbiehame rôznymi smermi za rôznymi veľkonočnými lákadlami. Deti zaujímajú samozrejme najmä zvieratká, kŕmia najprv kone, potom ovečky, potom stepné kozy a nakoniec zase kone, lebo tie už medzitým určite vyhladli. Vladino sa stretáva so svojou dcérou Ninkou a vnučkou Sárou, ktorá má rovnaké kŕmiace povinnosti ako naše deti.
Obedová pauza sa odohráva na miestnom námestí a cenu za najlepší pekársky výkon si odnáša Milka za svoje mrkvové mafiny. Jediný, komu sa neušlo, bol tuším Milan vzhľadom k jeho telesným proporciám. Nabudúce už určite dostane.
Spoza plota sa nám ešte prihovorí Edita, ktorá je tu s kamarátkou a obidve venčia psov, takže ich do areálu nepustia.
O jednej máme plánovaný odchod zo zámku, ale nepodarí sa nám vytvoriť kompaktnú skupinu a na Slovensko sa vraciame takým partizánskym spôsobom po dvojiciach, trojiciach až štvoriciach.
Pane, ďakujeme ti za prísľub jari, za mimoriadne hojnú účasť aj za pekný deň, ktorý si nám zase raz doprial. Budúci víkend sa ide na nedeľnú vychádzku v pondelok (Veľká noc). Tešíme sa.
Čestný paroh:
Tomášovi. V poslednom čase s nami chodí pravidelne a vždy sa mu podarí rozšíriť naše rady o nejakú novú príjemnú tvár. Jožkovi. Jožko, vitaj späť.

Vychádzka – nedeľa 2.4.2016, 10:00

Miesto stretnutia: ranč Abeland, Lozorno
Trasa: okolo vodnej nádrže Lozorno
Účastníci: Oľga, Monika, Jožo, Danka, Janka, Miška, Janko, Vierka, Katka, Rasťo, Peťa, Simonka, Lukáš, Mário, Laura, Anka
Správa z cesty:
Ráno máme mierne zdržanie, do Abelandu prichádzame približne 10 minút po desiatej. Na parkovisku vidíme Jožove a Jankine auto, tešíme sa. Janka nám už z diaľky máva, stoja pri ohrade s ovcami a ukazujú na tri malinké jahniatka. Anka sa ženie k ohrade a ponúka jahniatkam suchú slamu nazbieranú na chodníku. Nechcú.
Zdravíme sa s Jožom aj s Oľgou, potom prichádza Monika. Meškanie vysvetľuje tým, že omylom zašla do neďalekých Malaciek a na jej telefonické SOS-ky nikto neodpovedal. Pokus o spoločnú fotku sa nedarí, lebo chodníkom prúdia davy návštevníkov a aj naša skupina je územne pomerne rozsiahla.
Po ovečkách, husokačkách a kozliatkach prichádzame k ohrade s kučeravými mangalicami. Je ich tam hádam aj pätnásť a z bahniska sa šíri prenikavý zápach. Monika s Oľgou nasadzujú ochranné plynové kapesníčky a utekajú do bezpečia, kde nefúka ani vietor zo strany aromatického chlieva. Jediný, komu táto atmosféra očividne nevadí, je miestny zamestnanec, ktorého Jožo výstižne premenoval na Old Smellhanda.
Cez jazdiareň prichádzame ku kolibe, pred ktorou práve začala prednáška o výrobe syra. Okrem iného sa dozvedáme, že mlieko predávané v krabicových obaloch sa niekoľkokrát recykluje, čiže môže mať až 13 mesiacov, po domácej konzultácii s internetom však dôvera v túto konšpiračnú teóriu výrazne klesá. Joža zrejme história a technológia výroby syra nezaujíma, lebo približne trištvrte hodinu sústredene počúva Oľgu a aj po jej odchode ešte chvíľu v nemom zamyslení stojí na mieste rozhovoru.
Janko je na pódiu a oháňa sa okolo seba pravým slovenským bičom. Z diaľky vyzerá ako ozajstný cowboy (teda v Abelande skôr sheepboy). Anka si všimne, že na kamennom tanečnom parkete je opustený vozík. Starostlivo sa v ňom uvelebí a výrazom tváre dáva najavo, že vystúpi, až keď bude jedlo na stole.
Prichádzajú Vierka a Katka s rodinami a s vnúčatami. Detí je zrazu plný dvor a ani ich netreba veľmi strážiť, tak nejako si vystačia. Keďže nie je celkom teplo, po chvíľke postávania sa rozhodneme, že ideme do koliby na obed. Halušky, šúľance, guláš. Domáce, chutné. Trošku málo na môj vkus.
Oľga nás poobede opúšťa a pripája sa k skupine geocacherov, ktorí majú v pláne obísť jazero a nájsť dobre ukrytú „kešku“. Aby jej náhodou nebolo bez nás smutno, pripája sa k nej Miška, ktorá sa údajne osvedčila ako prvotriedny pátrač a navigátor.
Prichádza Rasťo s rodinou, tešíme sa, že sú spolu a že sa usmievajú.
Anke začínajú padať viečka, nakladáme ju teda do kočíka a tiež ideme na okružnú jazdu okolo jazera. Ide s nami aj Janka s Jankom. Janko je po tatinovi v mimoriadnej športovej forme a nabehá popri nás minimálne o päť kilometrov viac.
Pri návrate do Abelandu nás obieha Jožov biely Ford a vezie vážne chorú Danku a vážne uzimenú štvormesačnú čivavku Dorku. Janka akosi bolia nožičky, tak nastupuje do auta a necháva sa posledného pol kilometra kráľovsky odviezť.
Vážne chorá Danka po vystúpení z auta z posledných síl skonštatuje, že je tu naozaj pekne, a opäť upadá do svojich chrípkových mdlôb. Dorka sa medzitým pokúša zamiešať medzi ostatné prasiatka, aby sa aspoň trošku zohriala.
Ešte sa chvíľu povozíme po areáli s Miškou za volantom a pomaly sa lúčime. Pane, ďakujeme, že sme mohli prežiť takýto deň v kruhu kamarátov a že si nám doprial všetko, čo sme si zaslúžili. O týždeň sa ide Baba – Rača, tak drž palce.

Čestný paroh:
Danke. Dokázala aj z pacientskeho lôžka zabojovať proti lenivosti. Oľge. Veľmi činorodo zaháňa hroziacu samotu.

Miesto stretnutia: Autobusová stanica Mlynské Nivy– Nedeľa 10.4. o 7:00 (autobus na Babu odchádza o 7:25)
kto by chcel ľahšiu variantu s návratom na Babu, tak príde autom o 8:45 na Pezinskú Babu-parkovisko.
Trasa: Pezinská Baba – Konské hlavy – Tri kamenné kopce – Somár – Kozí chrbát – Biely kríž – Rača
Účastníci:
Betka, Mário, Laura, Anička, Tomáš, Pavol, Klaudia, Danka, Jožo Su., Peter Š. Peter, Jožo St., Vlado, Monika, Daniela a Čiba.
Správa z vychádzky:
Ráno som sa zmieroval, že na polodaždivom polomaratóne (cez 20km) – budeme len organizátori. Vyzeralo to tak. Prišli sme s Dankou, čakala tam spoluorganizátorka Betka a dosť.
Ale potom sa dohrnul Vladino, ktorý ako čerstvý predseda Endorfínu musí zo zákona kontrolovať všetky akcie…
…a náš kamarát Peter, bez ruksaku …
…a hneď aj druhý Peter Š. bez Vukiho….a Jožko St. s Čibou.
Átrojkári sľúbili nastúpiť v Rači. Nenastúpili.
Paľo s Klaudikou síce nesľubovali – ale nastúpili.
Jožko St. zas vystúpil ukázať Čibe Pezinskú protialkoholickú liečebňu aby vedela o ňom všetko.
A vystúpili sme na Babe.
Obzerám sa…Nikto. Neparkoval tam nikto.
Vyzeralo, že tam nebol nikto pol roka.
Prosil som rozbehnuvších sa o akademické minútky pre tých, ktorí mali prísť na ľahší variant Baba-Baba.
Ako Zuzka. Druhá Zuzka. Monika. Mário. Volám mu. Nedvíha. Volám Laure. Nedvíha.Asi majú lepší program ako sa triasť na Sychrave.
Psica Čiba robila psie oči aby sme sa už pohli. Skoro uspela.
Bolo už po akademických minútach, keď zavolal Mário že príde.
A prišiel s Laurou a Aničkou vo Forde rodinnom.
A nakoniec Monika v služobnom – s Danielou a Tomášom tentoraz v turistickom.
Vyzdvihla podľa svojho programu Tomáša, ktorý nastúpil podľa svojho programu.
Prezenčne odfotiac sme sa konečne rozbehli.
Do kopca.Do blata.Do sychrava
Do aprílovej prírody proste.
Rozbehli sa aj tradičné debaty každého s každým.
O živote. O filmoch. O koncertoch. O zdraví. O tom ako to je.
A ako to bude. S nami. So sanatkom. S májovou gardenparty. S ministrom vnútra.
S inými našincami. Ktorí tradične dostávali dobré ponuky v neprítomnosti.
Poháňal nás vietor. Osedlaného Mária poháňala prútikom aj Anička. To dieťa bude vedieť čo je výkon ešte kým sa naučí rozprávať.
Zastávali sme piť teplý čaj. Jesť Betkine a Monikine koláčiky. Anička si musela dať kašičku čo jej Laura navarila.
Každý si musí zjesť tú svoju. Navaril si ju sám.
Trocha nám to zdvihlo teplotu.
Anička však začala naberať teplotu okolia, tak sa Máriovci otočili.
Moniku, Danielu a Tomáša som presviedčal, že stojí zato vidieť aj Somára.
(Myslím tým vrch – 649 m.n.m.). Uvideli ho a hneď sa otočili.
A my zbylí sme dokončili polmaratón.
Hmla ustala. Debaty nie. Začalo byť pekne.
Ustali sme až v Rači. Okolo chodili autá. MHD .Skútre.
Mal som dosť.
Chcel som byť už vnútri.
Chcel som ísť na skútri.
Z Dvoch levov sú už tri.
Ak chceš sa vidieť zvnútra.
Sa vnútri musíš kutrať.
Jak Ministerko Vnútra.
Čestný paroh patrí nášmu mladému kamarátovi Petrovi, bez bázne a bez ruksaku túrujúceho s nami.
Vďaka zvýšenej energii (Higher Power) za to, že nás ušetrila dažďa.
Túrisko z nás zvnútra vytiahlo čo malo.
Bol tam kto mal a tak dlho ako mal.
A o 2 týždne vytáhneme už aj bicykle.
Zapísal Jožo Su.

Vychádzka – nedeľa 1.5.2016, 10:00

Miesto stretnutia: Parkovisko pod Devínskym hradom
Trasa: Devín – Weitov lom – Sandberg – Weitov lom – Devín
Účastníci: Oľga, Tomáš H., Monika, Jožo, Danka, Tomáš Ď., Julka, Yvetka, Andy, Peťo, Vladino, Roman, Mário, Laura, Dorka, Kevin
Správa z cesty:
Viacerí nestíhame zraz o desiatej. Tam zlé odbočenie z diaľnice, tam presunutá zastávka pod Novým mostom, tam nesprávny časový odhad. Úvodné foto si robíme presne 10:15 a práve keď sa naša telnatá skupina dáva do pohybu, na parkovisku pristáva Vladinova strieborná Honda. Vladino nemá kedy hľadať miesto na parkovanie a tak bezostyšne vytvára nový parkovací rad, do ktorého sa ihneď začnú odstavovať aj ďalší šoféri.
Volá Peťo, že vystúpil v Devíne a nevie celkom presne, kde je. Navigujem ho z tohto vágneho miesta určenia celkom opačným smerom a postupne sa od seba vzďaľujeme, až kým neprídeme na to, že sa mu medzičasom podarilo prekráčať až k Weitovmu lomu. Hlavná skupina teda ide po modrej značke popod Devínsku Kobylu a ja s Peťom sa k modrej pripájame až pri Weitovom lome.
Pod kameňolomom si niekto zriadil drobné hospodárstvo, za elektrinou nabitým plotom sa pohybuje alebo leží približne 50 capov, kôz a kozliatok. Medzi nimi pobehuje statný kohút a pár sliepok. Pekné miesto.
Dávame si prestávku na malé občerstvenie. Vladinovej povestnej zeleninovej dózke začínajú už dobrých pár výletov konkurovať povestné Monikine koláčky. Aj dnes sú výborné.
Pokračujeme na Sandberg a keďže sme si obedovú prestávku minuli vo Weitovom lome, bez oddychu sa štveráme ponad pieskový útvar. Hore na chvíľu predsa zastaneme, výhľad je výhľad a Vladinova povestná dózka je Vladinova povestná dózka.
Naša mierne potrhaná skupina sa ďalej drží žltej značky a cez rôzne terénne nerovnosti schádzame okolo jednej ponad záhradky späť na modrú značku, ktorá vedie do Devína. Ja s Laurou sa lúčime a vraciame sa peši do Dúbravky, ostatní idú dolu na parkovisko, delia posádky do áut a trielia domov.
Pane, ďakujeme za príjemný deň, za rozhovory, za kvety, za chrobáky, za všetko. O týždeň na Malom Slavíne.

Čestný paroh:
Monike. Keby nebola Monika, nie je vychádzka.

Vychádzka – nedeľa 15.5.2016, 10:30

Miesto stretnutia: Devínska Nová Ves – pred kostolom
Trasa: Devínska Nová Ves – Schlosshof a späť
Účastníci:
Mário, Laura, Jožo, Danka, Tomáš, Monika, Karol, Edita, Henrich a Dorka.
Správa z vychádzky:
Výlet bol už raz zrušený, preto našinci už sledovali počasie na rôznorodých stránkach.
Rôznorodé stránky ukazovali katastrofu – na klube vznikla tradičná panika a výlet sa zredukoval na pešiu časť.
Bolo však nakoniec príjemne.
Keď sme (Mário, Laura, Danka a Jožo) vystúpili z auta – Henrich – najčerstvejší klubista – nás už čakal polhodinu.
Zaregistrovali sme aj Ľuba Sládka, ktorý okolo nevšímavo prefrčal.
Mysleli sme, že hľadá najlepšie miesto na parkovanie ale zistili sme, že je už v hore a hľadá najlepšie miesto na hubárčenie.
Dofrčal Karol, ktorý má pauzu na kluby ale na vychádzky chvalabohu nie, prifrčal Tomáš, už tradične posledná Monika, a vyrazili sme smer Schlosshoff – most Chucka Norrisa.
Pred mostom nás čakala kamarátka Editka s buldočkom Frenkiem.
Buldoček Frenky ukázal buldočiu povahu, ťahal čiaru rovno, neľakal sa žiadneho cyklistu, a jedného dal nakoniec z bicykla dole.
Zišli sme preto radšej dole na poľnú.
To čivava Dorka má povahu hyperpriateľskú – snažila sa komunikovať s každým – človekom, psom, dokonca aj so zámockým somárom.
Somára bolo počuť široko ďaleko, ako to už so somármi býva.
Dorka ťahala Joža, Jožo ťahal Dorku – Jožo silou často vyhrával, preto mu občas Dorku brala jemnejšia Danka.
Vetrík fúkal, slnko svietilo, bolo zrazu 12:00, a tak sme skončili v reštaurácii so slovenskou obsluhou avšak našťastie s milým rakúskym prístupom.
Slovenské kulinárstvo preniká silne do Rakúska – mali tam aj vyprážaný syr s tatárkou.
Karol s Editou sa vrátili skôr a Henrich nám rozprával rôznorodé veci, napr. ktoré bylinky sú dobré na alkoholizmus.
„Ale nesmie sa pritom slopať“ – dodal Jožo. Henrich sa zamyslel.
Povedal neveriacky Tomášovi, že ho zas stretol, keď šiel po Petržalke, podobne ako minule – keď ho Tomáš načapal v krčme.
Tomáš sa stáva chodiacim Henrichovým svedomím.
Toto medzi našincami takto funguje
Monika dnes nezafungovala a dobré koláčiky nepriniesla – aj keď sme ich v na klube dobre vychválili, ale zato bola dobrá nálada.
Obišli sme celý zámok, cestou späť sme pozorovali veľké ryby „Čo to sú len za ryby ?“ pýtala sa Danka. „Dunajské delfíny.“ zahlásill bratislavsky presvedčivo Tomáš.
Rybiská sa hádali alebo párili v každom prípade to robili naplno – až voda na most striekala.
A zrazu sme boli pri autách. Vďaka zvýšenej energii (Higher Power) za pekné jarné počasie, nám všetkým za pohodu.
a Čestný paroh – Karolovi, síce odídevšiemu z liečby ale zato chodivšiemu pravidelne na vychádzky s nami.

Miesto stretnutia: Železničná Stanica PETRŽALKA – v Sobotu 6.8. o 7:45
(vlak do Parndorf Ort odchádza o 8:15)
Trasa: Pandorf Ort (výstup z vlaku o 8:41) – Neusiedl – Jois – Purbach – Mornisch – Illmitz – Podersdorf – Neusiedl – Pandorf
Účastníci : Stano, Ľubor, Danka, Jožo, Hanka, Tomáš, Paľo, Ivana, Mário, Laura, Anička, Milan, Monika, Monika, Daniela.
Správa z výletu :
Vlado Kr. (ako meteoslužba ostavšia doma) sa večer starostil o čerstvejší vietor. Jožo však (ako organizátor) pokryl toto riziko a vzal si zimnú vetrovku.
Ostatní prišli na stanicu o 08:00 oblečení letne.
Logistika tohto výletu bola zložitejšia ako letné poľné ťaženie za vojny.
1) – bol tu hlavný cyklo zbor obkľučujúci jazero sprava (Stano, Ľubor, Danka, Jožo, Hanka, Milan, Tomáš).
2) – potom úderná sajdkárová divízia obkľučujúca jazero zľava (Mário, Laura, Anička)
3) – záložná rýchla rota čakajúca v Pandorf Ort (Paľo, Ivanka).
4) – a nakoniec motorizovaná výsadková pechota (Monika, Monika a Daniela) vyrážajúca do útoku na opačnej strane jazera v oblasti Illmitz.
Precíznym načasovaním sme sa mali všetci úderom kostolnej veže o 12:00 stretnúť na obede v Morbischi a následne vylodiť na krížnik Morbisch – > Illmitz.
Pandorf Ort sme zdolali o plánovaných 08:41, kde sa pridali Paľo a Ivanka.
Sidekáristi Mário, Laura a ich veliteľka Anička sa v Neusiedl o 9:00 odpojili a začali sme obkľučovať jazero z oboch strán.
Kedže dul (ako Vlado Kr. naplánoval) vietor, Jožo mal stále himalájsku vetrovku, himalájske okuliare, čiapku a šál.
Slniečko však začalo pomaly blikať.
Rakúske dedinko-mestečká sme zdolávali v svižnom tempe.
Rakúske zajace poľné nám zúfalo utekali z cesty.
Rozhovor sa košatil a mĺkol podľa toho či sme klesali alebo stúpali.
Ľubor s 15 lepenými rožkami a Hanka so Stanom s 10 tyčinkami každú štvrťhodinu dopĺňali energiu.
Pred Morbischom sme sa vyhli nepriateľskej pasci (šípka napravo, avšak trebalo ísť doľava) – a čoskoro sme leteli dole 40km rýchlosťou na Morbisch.
12:00 – (v pozadí počuť kostolný zvon) – Jožovi volá vedúca motorizovanej pechoty Monika, že sa vylodili a obsadili centrum.
12:15 – pechota a cyklisti sa v Gasthause stretli a zvláštnym anglo-nemeckým jazykom objednali väčšie množstvo schnitzlov.
13:15 – vyrážame do prístavu na kompu s cieľom počkať našu pechotu.
13:30 – Stanovi a Ľuborovi došli zásoby lepeňákov a tyčiniek, zmocnili sa kompy a vyrazili na Illmitz o vyrabovať ho z koláčikov.
13:50 – Monika volá, že sa nestíhajú ako pechota prebiť na loď do 14:00 a že sa máme nalodiť bez nich.
14:00 – naloďujeme sa, loď sa kýva a švihá cez jazero, čajky škriekajú, Milan fotí a celkovo …je krásne.
14:30 – pristávame v Illmitz – a s naobedovanými Máriovcami a odštartujeme druhú stranu jazera – cieľ Pandorf – vlak o 19:20.
14:35 – Stano s Ľuborom, posilnení koláčikmi sa však rozhodli ambiciózne zaútočiť na skorší vlak už o 17:20 a nahodili raketový únik.
14:40 – Stano s Ľuborom nás raketovo dobehli zozadu znova, nakoľko vo veľkom úsilí zahli smerom na Maďarsko namiesto na Slovensko.
14:45 – rozplynuli sa nám v diaľke.
Protivietor protidul.
Išli sme ako správni našinci v balíku a čoskoro tu bol malebné námestíčko v Podersdorfe s lákavou zmrzlinou.
Jožo, programovo jediaci si dal čaj.
16:00 – zmrzlina XXL zobudila v Milanovi ,Tomášovi a Hanke náhle odhodlanie i zrodilo sa druhé stíhacie družstvo vlaku o 17:20.
16:10 – rozplynuli sa nám v diaľke.
17:30 – Danka, Jožo, Palo a Ivanka, nasledovaní Máriom, Laurou a Aničkou sa blížili k Pandorf Ort, keď zrazu zbadali vyčerpané stíhacie družstvo 2.
Tomáš vraj vlak o 17:20 skoro chytil rukou, a Milan ho odfotografoval jeho zadné svetlá – ale …ušiel im.
18:20 – dofučali aj hrdinskí Máriovci, ktorí si ešte urobili navyše 6km okruh okolo Neusiedl aby mali rovnakú kilometráž ak my všetci.
18:21 – Laura prebalila veliteľku Aničku a tá okamžite prevzala riadenie komunikácie až do konca operácie.
Tomáš zrazu húkal ako príšera, Jožo skákal a plieskal rukami o zem ako opica a Hanka s ňou súťažila beh na krátke trate a dlhé grimasy.
Anička nás postupne vyvolávala, smiala sa a výskala hláskom prebíjajúcim staničný rozhlas.
Mala ukrutne dobrú náladu.
Tak ako my.
Rakúšania stáli mĺkvo a pozerali na hodinky.
19:20 – do zaplneného priestoru pre bicykle sme vtesnali ďalších 6 aj s vozíkom
19:45 – víťazne sme vtiahli do Petržalky.
Anička sa stále smiala a smiala.
Čestný paroh-pedál tentoraz udeľujeme Laure za útyhodný 85km cyklo výkon bez tréningu v Máriovom pretekárskom tempe – skombinovanom s non stop starostlivosťou o Aničku.
Vydarený výlet, vďaka Vám všetkým zaň a tradične aj zvýšenej energii (Higher Power), ktorá nás dnes ušetrila dažďa a nepríjemného vetra.

Miesto stretnutia: Žel.St. Petržalka, 6:00 (vlak odchádza o 6:15) – treba kúpiť lístok na bicykel (BA-Wien)
Trasa: Hauptbahnhoff – Ring – Práter – Donaukanal – Hundertwasserhaus – Donauinsel – Donauturm – Práter– Orth – Eckartsau – Hainburg – Wolfstahl – Berg – Petržalka
Účastníci : Daniela, Stanka, Braňo, Vlado Kr., Danka, Jožo, Hanka, Tomáš Ď., Mário, Laura, Katka, Tomáš H., Jasmínka, Vikinka.
Správa z výletu :
PETRŽALSKÁ STANICA 06:00. Á-tri dvojka Stano s Ľuborom neprišli.
Prišiel však Vlado Kr. s Tomášom Ď., Hanka, Daniela s kolegami Braňom a Stankou a organizátor Jožo s Dankou.
Mário s Laurou naskočili o 06:15 rovno do rozbiehajúceho sa vlaku.
Vlakovú toaletu veľkosti garsónky obývala rómska komunita hovoriaca nemecky s východoslovenským prízvukom.
Vychádzať sa im nechcelo.
Vyšlo však parádne slnko nad petržalskými panelákmi.
Obdivovali sme to.
A vychádzať z mobilov začali sms a telefonáty Tomáša H.
Tomáš objavil výhodnejší neskorší vlak z HLAVNEJ STANICE.
Nefungoval však. Myslím ten vlak.
Tak oznámil, že príde ďalším.
A že sa stretneme.
Vo VIEDNI .
V Sobotu.
Alebo v Pondelok na klube.

Čoskoro sme sa z HAUPTBAHNHOF už rútili okolo KARLSKIRCHE, STAATSOPER na STEFANSDOM.
Preskúmali sme ho zvonku i zvnútra. Daniela sa spýtala „Toto je už centrum?“
Rútili sme sa širokým RINGOM okolo DONNAUKANAL až pred HUNDRETWASSERHAUS.
Hundredwasser obchodík, Hundredwasser knižky, Hundredwasser suveníry.
Fridrich Hundredwasser neznášal pravé uhly. Ubíjali podľa neho ducha. Aj rovnú čiaru. V prírode sa vraj nevyskytuje.
A tvrdil aj, že každý človek právo na vlastné špecifické okná.
Bill Gates ho pre toto hlboko nenávidel. Tvrdil, že okná(windows) musia byť rovnaké a treba ich kúpiť od firmy Microsoft.
V každom prípade dizajn onkológie v Grazi, ktorú Hundredwasser navrhol, má dokázateľne liečivý vplyv na pacientov.
Mohol skúsiť nadizajnovať nové sanatko na Osuského. Umrel už však a pochovali ho bez rakvy, aby splynul s prírodou,
Ešte sa nedovalili davy turistov a dovalila sa Katka H. s Jasmínkou H., Vikinkou H. a Tomášom H.
Dali to !!!
Jasmínka s Vikinkou sa hneď opýtali : „Kde je Hanka?“
Keď som povedal, že ide z Blavy oproti – nechápali. Vlastne ani ja.
Tomáš H. nám ukázal svoj rozbitý smartfón – vraj sa s ním nemôže stratiť.
Nuž..
Po povinnom fotení sme prešli do PRÁTRA, okopírovaného podľa bratislavského PKO. (Práter kultúry a oddychu)
Viedenčania niekedy žrali Bratislavu. Korunovali tam cisárov. Teraz by ich iba eurovali. V Bruseli.
Jožo to hnal hore-dole po celom DONNAUINSELI a jeho mostoch.
Jasmínka a Vikinka výskali a pretekali s ním.
Začalo pripekať.
Vlado sa opýtal, „Nezastavíme pojesť?“
Jožovi nebolo viac treba a zapikoval v „ako-tak-reštaurácii-podobnom-bufete“.
Obed – či brunch si dali viacerí. A všetci pri jednom stole s dobrou náladou.
Daniela sa chcela ísť kúpať – počula že sú tam niekde fešácki rakúski nudisti.
Lúčime sa s Husárovcami, – vracajú s deťmi vlakom – a šliapeme na Bratislavu.
Fičíme okolo nudistov a nudistiek – mladých, starších aj tých najstarších.
V diaľke pri ORTHE vidíme červenú šatku. Hanka!
Pred HAINBURGOM zastavujeme na obed pre Vlada a Mária.
Zas pri jednom stole. Pochvaľujeme si.
Hanka si pochvaľuje koleno-lekárov – pozná v Blave všetkých.
Mário si pochvaľuje, že môže v nedeľu do kostola.
„Ty chodíš do kostola?“ podivil sa Vlado. „A akého?“
Máriovi je to v princípe jedno – je ako povedal hľadajúci.
Vlado a Jožo do kostola nepôjdu. Ani do mešity.
Možno ešte tak do ješity.
Milá slovenská čašníčka robí v Rakúsku už tak dlho, že má akcent ako Regina Straka-Owesny.
Upozornila nás, že Hanka sa ako vajce vajcu podobá Hantuchovej.
Jožo začal tvrdiť, že Hanka JE v skutočnosti Hantuchová. Mnohé by sa tým vysvetlilo.
Hanka nás napojila pri prameňi v Hainburgu, prechádzame BERG a už tu je milovaná BRATISLAVA plná panelákov, billboardov, rozbitých ciest a nervozity.
Bolí zadok po tých skoro 100 km
Bolo fajn.
Čestný paroh-pedál : Katke H. za jej kľud, pohodu a manažérske dovednosti s ktorými roky zvláda celú rodinu.
Kiež by sa z toho niečo nalepilo aj na Tomáša H.
A ďakujem tradične aj „Zvýšenej Energii“ (ako hovoria v AA „Higher Power“) za bezvetrie a slnka tak akurát.
O rok dovi!

Zapísal Jožo S.

Vychádzka – nedeľa 28.8.2016, 10:00

Miesto stretnutia : Bufet na konci sveta
Trasa: Bufet na konci sveta – Reštaurácia Malá Vyza – Horáreň Bajdel – Horáreň Borové – Bufet na konci sveta
Vzdialenosť: cca. 7 km
Trvanie: cca. 2 h
Doprava: autami resp. MHD č. 79 z Podunajských Biskupíc (autobus ide iba po osadu Lieskovec, ďalej treba ísť pešo alebo počkať na niekoho, kto pôjde autom)
Predpoveď počasia: oblačno, miestami možno trochu zamrholí, teplota 20 až 24 °C
Kontakt: Mário 0908126006, Ľubo 0944215553

Poznámka: Nenáročná vychádzka po rovinatých lužných lesoch v povodí Dunaja, kade nás povodí veterán lužných lesov Ľubo. V týchto miestach sme sa už asi pred tromi rokmi motkali na jar a bolo to veľmi príjemné. Tentokrát sa možno ukáže aj nejaký bobor, prvý raz sme nachádzali iba samé ohlodané stromy a podkopané brehy.

Za pekného slnečného dňa sme sa dvanásti výletníci zišli v reštaurácii „Na konci sveta“ pri Topoľových honoch. Zraz bol o 10:00, ale ako to u našincov býva, schádzali sme sa o 15 minút dlhšie. Tak sme sa zatiaľ napojili a niektorí načali aj svoje potravinové zásoby a s 20-min. oneskorením sme sa vydali na cestu.
Cesta viedla spočiatku cez les po asfaltke, až sme sa dostali k dunajskému kanálu, podľa ktorého sme pokračovali. Pri ňom asi v prostriedku cesty sme si urobili prestávku, aby sme dorazili zvyšok zásoby jedla a nápojov.
Tu sme objavili množstvo dnes už vzácnych modliviek nábožných a naviac sa na kanáli plavil nevídaný skoro 100 m dlhý šík labutí.
Potom sme pokračovali ďalej, ale nedošli sme až po odbočku ku Kalinkovskej horárni, ako som plánoval, ale odbočili sme skôr a okolo poľovníckej chaty a popri kukuričnom poli rozvŕtanom divokými sviňami sme sa dostali na asfaltku, po ktorej sme vyšli, a po nej sme sa vrátili späť na „Koniec sveta“. Tu sme sa rozišli, niektorí domov, ale väčšina na pečenú rybu.
Túra sa nám vraj vydarila. Podľa mňa to však malo jednu chybu – krajina v značnej miere zarástla inváznymi rastlinami. Zmizli mnohé čistinky, ale aj chodníky, takže sa ťažko orientovalo a hľadalo správne chodníky. Zablúdiť sa však nedalo a šťastne a bez úrazu sme absolvovali celý výlet.

Zapísal Ľubo S.

Vychádzka – nedeľa 11.9.2016, 10:00

Miesto stretnutia: Stupava, Obora
Trasa: Obora – Pajštún a späť
Účastníci: Monika, Jano, Marcel, Alena, Ľubo, Katka, Tomáš H., Beata, Tami, Danka, Zoli, Tomáš Ď., Vierka, Yvetka, Andy, Mário, Laura, Jerry
Správa z cesty:
Ráno volajú Ľubo a Jano, aby sa uistili, či dnešná párty na Pajštúne platí. Pred desiatou odbočujeme zo stupavskej hlavnej cesty k lesu a kývame Yvetke, Andymu a Ľubovi, že zaparkujeme vyššie. Súhlasne prikyvujú hlavami. To isté naznačíme aj Marcelovi a Monike. Po nás prichádzajú ešte obaja Tomášovci s babami a s Jerrym a Zoli. Po dôraznom upozornení prestáva trucovať aj Ľubo s Yvetkou a preparkujú sa k nám. Už chýba iba Jano, ktorý so svojím pojazdným domovom brázdi lesy nad Stupavou a čuduje sa, prečo sa cesta stále zužuje.
Úvodnú fotku odkladáme z dôvodu vyslovene nevľúdneho prostredia s tým, že sa určite odfotíme na čo len trošku krajšom mieste. Les je však akoby zakliaty. Ani jedno pekné miesto na fotenie, iba samé prastaré duby a buky, čistiny zasypané lístím a tajné lesné cesty.
Na Pajštúne chvalabohu stojí taký aspoň trošku fotogenický múrik, tak sa k nemu okamžite všetci pritískame a Marcel cvaká kolektívne foto. Okrem iného aj preto, lebo Zoli sa ponáhľa do roboty a keby sme ešte o minútu dlhšie váhali, zmizol by nám svojím povestným bežeckým tempom v útrobách hory.
Ohnisko je ešte teplé po predchádzajúcej partii. Tomášovi H. stačí necelých 30 ležérnych zadutí a objavuje sa prvý nesmelý plamienok, na ktorý sa bez vyzvania natlačí 8 špekačiek, dve tlsté klobásy, šesť oravských slaniniek a jedna žemľa (bez urážky). V pahrebe, ktorá ešte len vznikne, sa už potia tri porcie zemiačkov zabalených v alobale. Spomínaný plamienok má napriek svojmu výzoru pomerne vysokú výhrevnosť, pretože špekačky na niektorých roštoch po niekoľkých minútach ohorievajú do chrumkava a musia sa vyhodiť.
Výdatný pečený obed vkusne dopĺňajú Dankine ingrediencie, Monikina zelenina a parádny hroznový koláčik a Beatkina bublaninka. Koluje dokonca aj ovocie z nemenovanej záhrady v Šamoríne, ktoré sa celú cestu hore nieslo v nenápadnom hubárskom kýbliku.
Taminka má chuť trošku si pajštúnsku zrúcaninku obzrieť, takže vezme za ruku najprv Jana a potom Tomáša H. a pobehá s nimi po hradbách. Taminka sa vracia spokojná a oddýchnutá, chlapci trošku funia a podopierajú si unavené boky.
Po obede ešte trochu posedíme, popočúvame Tomášove a Marcelove neuveriteľné príbehy zo života a schádzame po žltej späť do Stupavy. Oheň sa nám podarilo uhasiť asi na 40%, preto sa sem-tam niekto radšej obzrie, či Pajštún náhodou nehorí jasným plameňom. Nehorí, je to odolný hrad.
Pane, ďakujeme ti za les, ktorý nás spoľahlivo chránil pred tropickou horúčavou, aj za príjemnú starú aj novú zostavu. Určite ťa ešte prídeme pozrieť, nieže sa zase budeš schovávať za mraky ako minule.

Čestný paroh:
Taminke. Bez odvrávania trpela naše bratislavské turistické tempo, nachodila asi o päť kilometrov viac a stihla dostať do formy niekoľko členov nášho turistického oddielu.

Vychádzka – nedeľa 18.9.2016, 10:00

Miesto stretnutia : Pumpa Shell vo Sv. Jure
Účastníci: Janko a Marta, Tomáš Ď., Tomáš H. a Ľubo
Správa z cesty:
Výlet bol nenáročný – trasa viedla cez Šúrsky les lesnými cestičkami, ktorými sme obišli šúrske rybníky, až sme sa dostali k novej cyklotrase a tou sme sa mali vrátiť naspäť k autám, a tu na peknej lúke si zahrať nejaké loptové hry. Keďže nás bolo na tie hry málo, tak sme sa rozhodli naddĺžiť prechádzkovú trasu. Prešli sme cez most ponad Šúrsky kanál a pokračovali sme skoro až k hradlu Kujovičovo, pred ktorým sme sa otočili naspäť ku kanálu a po lávke sme sa dostali až k jednému šúrskemu jazeru, ktoré sme ešte obišli po úzkom chodníčku. Pri ňom sme si na malej lúčke urobili piknik, Tomáš Ď. nás trochu pofotil a keď sme sa najedli a trochu pokochali prírodou, tak sme sa po cyklotrase vydali naspäť k autám. Celá trasa bola dlhá asi 5 km a zabavili sme sa na nej asi 2 hod. Deň bol krásny, takže sme si ho pekne užili.
Taká malá zaujímavosť, mala to byť pôvodne mokraďová prírodná rezervácia, ale za rezerváciu ju vyhlásili až 1 rok po tom, čo na okolitých lúkach urobili melioračné práce, stiahli vodu z mokradí a krajina získala úplne iný ráz.

Zapísal Ľubo S.

Vychádzka – nedeľa 16.10.2016, 10:00
Miesto stretnutia : Zochova chata
Účastníci hlavnej skupiny :
Betka, Monika, Zdenka, Alenka, Tonka, Ľubo, Miro, Vlado, Marcel

Účastníci podpornej skupiny :
Danka, Laura, Anička, Mário, Jožo, Milan, Dorka (čivava)

Správa z vychádzky :
Cieľ výletu vymyslela Monika, trasu aj počasie naplánoval Mário. Vedením hlavnej skupiny však alibisticky poveril Betku a sám sa zaradil do podpornej skupiny, ktorá dobyla Červený kameň z obce Píla. Hlavná skupina sa stretla na Zochovej chate v plánovanom čase 10:00. Veliteľka zájazdu Betka operatívne rozhodla, že plánovaný výstup na Kuklu vzhľadom na počasie a prítomnosť „kolenáčov“ vynecháme a strihneme si to priamo do cieľa.
Po akademických 15 minútach a telefonáte od Vlada, že bude meškať ďalších neakademických 15 minút sme teda vyrazili po žltej značke smer Červený kameň. Vzhľadom na Máriom avizovanú predpoveď počasia, podporenú Dr. Iľkom a jemným mrholením sme pribalili pršiplášte, goráčky, gumáky, pončá a iné waterproof záležitosti. Monika ako vždy pribalia aj koláčiky ale o tom potom. Na úvod sme vyrazili veľmi zľahka, aby sme dali Vladinovi šancu dobehnúť nás skôr ako v cieli. Podcenili sme však jeho výkonnosť a po necelých 10 minútach nám to naložil ako Sagan Cavendishovi v Dohe. Našťastie sa nám ho podarilo ubrzdiť a ďalej sme už pokračovali ako organizovaná skupina držiaca sa značkovej žltej trasy na čele s Betkou.
Táto idylka nám vydržala až do obce Píla. Tu sa Ľubo odvolávajúc sa na svoju skautskú minulosť, orientačné schopnosti v známom i neznámom teréne a znalosti z mykológie rozhodol prevziať velenie a vyrazil treťou z dvoch výstupových trás na hrad. Betka sa však nedala zlomiť a podporená skupinou lojálnych dezorientovancov zamierila miernou obchádzkou späť na plánovanú trasu. Cestou po obci Píla sme mohli obdivovať „lienkový stĺp“ s osadenstvom niekoľko stoviek lienok. Veľmi rýchlo sme však identifikovali, že to nie sú naše slovenské lienky sedembodkované ale imigranti z Ázie. Okrem iného sfarbenia sa vyznačujú aj tým že hryzú, takže túto atrakciu sme veľmi rýchlo opustili.
Po krátkom presune obcou Píla sme zabočili na finálny výstup na hrad. Z radov starších (ba dokonca najstarších) účastníkov boli vznesené pripomienky, že vhodnejšie by bolo ísť do kopca po vrstevnici. So zvyšovaním strmosti kopca však klesala frekvencia pripomienok a nakoniec sa každý sústredil len na vlastné fučanie a náhle lokálne oteplenie sa. Zimná výstroj putovala do ruksakov a letne nahodený aj naladený sme dorazili pod hrad. Tu nás už očakávala podporná skupina vedená Aničkou a Dorkou. Nasledovalo obligátne prezenčné foto a potom sme zamierili do reštaurácie na hrade. Tí čo mali z domu prinesené lepáše si mohli vychutnávať na terase slniečko a ďalšie nálety lienok, tí čo nemali sa museli uspokojiť s ponukou závodného stravovania. Gastronomickým vrcholom boli ako vždy Monikine koláčiky, tento krát pudingovo ovocné. A ako vždy najlepšie. Ľubo navyše povolil povolený doping v podobe ďatlí. Po obede sme sa opäť rozdelili a hlavná skupina sa ešte viac zredukovala, keďže Miro s Tonkou sa išli venovať rodinným povinnostiam.
Na Zochovu chatu sme vyrazili cez Papierničku po modrej značke, ktorá bola na úvod trochu zelená ale nakoniec našťastie zmodrala. Po príchode do Papierničky nás čakal už len záverečný výstup, ktorý opäť nebol po vrstevnici. Výstupom nás potiahli Zdenka a Alenka tesne nasledované Ľubošom. Ako sám konštatoval, mal si dať ešte jednu datľu navyše.

Čestný paroh :
Čestný paroh získava Ľubo, ktorý (síce s podporou ďatľového dopingu) predviedol, že dokáže po horách behať ako mladý sedemdesiatnik.

Zapísal Marcel R.

Vychádzka – nedeľa 30.10.2016, 10:00
Miesto stretnutia : Kuchyňa
Účastníci:
Monika, Ľubo, Vlado, Ivan, Tomáš, Palo, Klaudika, Mário

Správa z vychádzky :
Vlado s Ivanom ma nakladajú pred pol desiatou v Dúbravke a rútime sa na Záhorie. Cieľ našej cesty, Vysoká, na nás z diaľky žmurká a vypína svoju strmú hruď. V Kuchyni už čaká Monika s Tomášom vo svojom pancierovom služobnom vozidle, pár sekúnd po nás prichádza Ľubo a za ním Palko s Klaudikou. Počkáme povinných 12 minút, jedno auto nechávame v dedine a vyrážame na Vývrat.
O Vysokú je túto nedeľu mimoriadny záujem, nemáme kde zaparkovať. Nakoniec sa všetci nahrnieme do zákazu vjazdu a tvárime sa mimoriadne nenápadne. Po povinnom úvodnom fotení nás horský vodca Ivan povodí po miestnych zatiaľ neobsadených pozemkoch a potom nám konečne ukáže modrú značku. Srdnato sa zakusujeme do čoraz strmšieho kopca.
Tomáš sa dobrovoľne ujíma úlohy prieskumníka a zo začiatku z neho vidíme iba modrú nepremokavú vetrovku. Dobiehame ho až v horskom sedle, kde čaká obklopený energickými deťmi a ich zmorenými rodičmi. Toto miesto je zároveň posledná šanca odpojiť sa na pôvodne ponúkaný kratší okruh, nikto ju však nevyužije a pokračujeme spolu ďalej k vrcholu.
Začína nepríjemne fúkať. Naťahujeme si kapucne a družné rozhovory nechávame na neskôr. Za touto skalou… Za tamtým stromom… Záverečný výstup je nekonečný, ale odmena je parádna. Výhľad na všetky strany, relatívne bezvetrie a SLNKO! A k tomu samozrejme horský obed, povestné Monikine tvarohové koláčiky a povestná Vladinova zeleninová dózka.
Po skupinovom horskom fotení schádzame východnou stranou smerom na Hubalovú. Je to tu o poznanie mokrejšie, máme čo robiť, aby sme sa udržali na nohách. Monikine palice často menia pána a zachraňujú väčšinou ľudskú dôstojnosť a niekedy aj zdravie. Ľubo nám napriek svojmu pokročilému veku predvedie jeden veľmi vydarený flop cez práchnivé poleno, svižne vstane a kráča ďalej, akoby sa nič nestalo.
Pri Hubalovej si dávame poslednú pauzu na občerstvenie, pozdravíme sa s miestnymi horalmi a s ich kamarátskym psíkom a pokračujeme po asfaltovej cyklotrase späť na Vývrat. Klaudika s Monikou preberajú ženské veci, predný voj preberá chlapské veci, a Ľubo behá od jedného pňa k druhému a spod každého vyloví nejakú netradičnú hubu. Niektoré sme pre istotu zvečnili, keby im náhodou hrozilo vyhynutie.
Pane, ďakujeme za nádherné počasie aj za súdržnosť, ktorá nám vydržala do samého konca.

Čestný paroh :
Vladinovi. Celú cestu sa niekomu zo svojho povestného srdca venoval.

Vychádzka – nedeľa 6.11.2016, 10:00
Miesto stretnutia : Partizánska lúka, parkovisko
Účastníci:
Ľubo, Tomáš, Jožo, Danka, Marcel, Alenka, Igor, Magda, Mário, Laura, Anička, Dorka

Správa z vychádzky :
Okolo desiatej sa začíname zhromažďovať na parkovisku. Áut je pomenej, je hmlisto a veľmi mokro. Keď sa Anička slávnostne nadesiatuje, Marcel nám spraví úvodnú fotku a vyrážame popod Partizánsku lúku k žltej turistickej značke. Okrem toho, že je hmlisto a veľmi mokro, je aj veľmi veľmi šmykľavo. Podopierame sa navzájom a prechádzame z dreveného mostíka cez asfaltku na lesnú cestu, ktorá sa stráca v protiľahlom kopci.
Vedením predného voja poverujem Ľuba, zadný voj sa Aničkiným tempom drží v tesnom závese. Po vyčerpávajúcom výstupe po serpentínach nastupuje Anička tatinkovi na krk a vzdialenosť medzi vojmi sa zdanlivo začína skracovať.
Približne po 40-tich minútach vchádzame na lúku, kde stojí čisto nová rozhľadňa. Obzeráme sa na všetky strany, ale je tu iba jeden unavený a spotený bežec, ktorý sedí pod altánkom a zazerá na svoje nové bežecké topánky, a aj ten nakoniec vstáva a beží späť do lesa.
Šplháme sa na rozhľadňu a keď sme celkom hore, začujeme z lesa povedomé hlasy. Áno, sú to Marcel s Jožom a s ostatnými, ale na rozhľadňu prichádzajú z úplne opačnej strany. Vraj sa ju z kondičných dôvodov rozhodli obísť po cyklotrase, pretože na bežnom turistickom chodníku budili svojím cyklistickým tempom rozruch.
Voláme ich hore, konkrétne Danka ich motivuje, že tu navrchu je hmla oveľa hustejšia a krajšia. To je silné lákadlo a o chvíľu sme na najvyššom poschodí všetci jedenásti aj s Dorkou. Tí opatrnejší sa obzerajú po nejakej ceduľke s maximálnou nosnosťou, ale nič také tu nie.
Dáme si ľahké a čo najteplejšie občerstvenie, počkáme, kým sa Anička dohojdá na miestnom skrotenom mustangovi a po vrcholovej fotke schádzame späť na Partizánsku lúku. Stále je veľmi mokro a šmykľavo, preto sa snažíme našľapovať ľahkým indiánskym krokom. Začína pomerne husto pršať.
Pri studničke s ďatľom sa lúčime a ďakujeme si za príjemné nedeľné predpoludnie.
Pane, ďakujeme ti za turistické značenie, ktoré pripúšťa možnosť vlastnej voľby, aj za to, že sme sa napriek počasiu zišli a venovali si pár vzácnych minút.

Čestný paroh :
Alenke. Vyznamenala sa jednak ako profesionálna horská vodkyňa a jednak ako najmenej invazívny dozorca pri zostupe po rebríku.

Vychádzka – nedeľa 13.11.2016, 10:00
Miesto stretnutia : Zastávka MHD Waitov lom
Účastníci:
Tomáš, Jožo, Danka, Milan, Palo, Klaudika, Mário, Laura, Dorka

Správa z vychádzky :
Volá Tomáš, po ňom Jožo. S Jožom v tesnom závese vyrážame krátko po pol desiatej z Dúbravky, na mieste sme pred desiatou. Ostatní sú už tam a družne debatujú. Myslím, že Palo práve spovedá Milana, prečo nechodí na vychádzky, a bezradný Milan šermuje fotoaparátom a obhajuje sa, že chodí pomerne často.
Taktne tento zlovestný slovný súboj premlčíme, necháme sa Milanovi odfotiť a vyrážame do sandberských kopcov. Hneď za záhradnými domčekmi je bývalý kameňolom Waitov lom s ohradou pre kozy. Tomáš na základe osobnej skúsenosti zisťuje, že v drôte v oplotení je elektrina. Chce sa samozrejme o tento mimoriadny zážitok podeliť, takže postupne všetkým podáva ruky a prenáša nahromadenú energiu ďalej. Myslím, že jediný, koho, tento energetický darček obišiel, bola Dorka. Tá sa triasla vlastne celú cestu sama od seba.
Pokračujeme pod Sandberg a odbočujeme z modrej na žltú. Pôvodne sme sa obávali, že keď vyjdeme nad pieskový kopec, bude ešte veternejšie ako doteraz. Hore je však úplné bezvetrie, svieti slnko a pod nohami nám vŕzga sneh. Kocháme sa výhľadom na devínsky hrad, na polovyschnutú Moravu, na rakúske dedinky a polia a na majestátny Dunaj. Nádherný deň, pane, výnimočne ti ďakujem už teraz.
Žltá vedie úpätím Devínskej Kobyly a výhľad nám nekazia ani listnaté stromy, všetky sú už totiž opadané. Pribúda blata a zvyšujeme opatrnosť.
Na ďalšej križovatke žltej s modrou hlasujeme o možnosti zísť dolu do Devína a potom sa vrátiť. Nikto nie je za. Chvíľku teda ešte nad pôvodným plánom zdvorilo pošúchame nohami a hrnieme sa rezkým krokom späť k autám. Nie je veru vôbec teplo, opäť začalo fúkať, pane!
Sme pri autách. Povinná záverečná fotka z Milanovho prístroja, rozlúčka a odjazd.
Pane, ďakujeme ti za krásny už takmer zimný výlet a za príjemné rozhovory. Nevadí, že kluby už nie sú čo bývali, keby neboli, neboli by sme dnes na takejto výprave.

Čestný paroh :
Klaudike. Vstávala o 4:30, aby stihla navariť obed, pobaliť Paliho na výlet, vybehnúť na rannú omšu a ísť na ihrisko s piatimi vnúčatami. Palo by jej samozrejme pomohol, lenže ho bolí koleno, tak stihol iba rannú kávu.

MIKULÁŠSKY VÝLET NA VIANOČNÉ TRHY V ZÁMKU SCHLOSSHOF
Nedeľa 4. Decembra 2016, 10:00

Trasa: Devínska Nová Ves – cyklomost Slobody – Zámok Schlosshof a späť
Účastníci: Danka, Jožo, Ľubka, Saška, Stano, Tomáš, Vlado, Laura, Mário, Ninka, Anička, Sárka, parciálne aj Dorka, lebo nebola vpustená na trhy.

Na návštevu trhov v zámku Schlosshof sme sa vybrali už po štvrtý raz, ak teda rátame aj tohtoročné Veľkonočné trhy. Na zastávke pod kostolom Ducha Svätého v Devínskej Novej Vsi sa schádzame siedmi (pardon ôsmi, aby sme neopomenuli čivavu Dorku) a po krátkom čakaní vyrážame smerom k Mostu Slobody. K samotnej návšteve trhov samozrejme patrí pre väčšinu z nás nenáročná prechádzka z Devínskej k zámku Schlosshof. Napriek treskúcej zime a opatrnej chôdzi na namrznutom moste sa rozvíjajú debaty o všeličom asi aj preto, aby nám nezamrzol úsmev na tvári. Slniečko rozjasňuje viditeľnosť a tak môžeme vidieť v diaľke na poliach pokrytých srieňom zopár volaviek a neskôr aj bažanty. V obore zámku je už iná zverina, popri parádnych koníkoch, rôznych druhov kôz tam zbadáme aj exotické ťavy a lamy. Pri vchode do nádvoria zámku sa stretávame s ďalšími, kvôli deťom motorizovanými, účastníkmi výletu – Aničkou, Laurou, Máriom, čerstvo prebudenou Sárkou a Ninkou. Tu nastávajú aj prvé problémy, keď je zamietnuté povolenie vstupu pre Dorku; keby sme to vedeli v predstihu, zabezpečili by sme jej zmenu identity zo psa (veď povedzte – je to vôbec pes?) na prijateľný druh zverstva, ktorého pobehuje v zámockých záhradách a ohradách neúrekom. A tak sa Jožko s Dankou vydávajú hľadať riešenie; kým ho nájdu, ostatní sa vymrznutí zberajú na odchod. Adventnú dedinku v zámku aj tento rok tvorí trh s rôznymi stánkami, ktoré ponúkajú nápady na vianočné darčeky. Vyberať je naozaj z čoho, a tak si mnohí z nás odnášajú nejakú drobnosť pre potešenie blízkych. Deti, keď zistili, že na ich dopyt „to chcem …, to mi kúp …“ sa odpovedá poväčšine „teraz nie, neskôr“, sa aspoň vytešili z jazdy železničkou a kŕmením zvieratiek a samých seba. Okolo druhej nás chlad, hlad a Ľubkina vízia kondičnej jazdy v autoškole vyháňajú na cestu späť. Šoférovanie a patálie okolo neho sa stávajú aj ústrednou témou rozhovoru po ceste do Devínskej, kde sa uzimení ale spokojní rozchádzame do adventného tepla svojich domovov.
Čestný paroh mladého srnca udeľujeme Stanovi za to, že s nami zdieľal kúsok svojho ja a strávil s nami príjemnú časť druhej adventnej nedele.

Vlado Z (A1)

NEDEĽNÁ VYCHÁDZKA – LAMAČSKÝ OKRUH
Nedeľa 23. Októbra 2016, 10:00

Trasa: Lamač konečná autobusov – ponad Rázsochy – Klanec – Kačín – Lamač Podháj.
Účastníci: Beátka, Klaudika, Magda, Marta, Milka, Neli, Samarka, Ivan, Janko, Jožo, Milan, Pali, Peťo, Stano, Števo, Tomáš Ď, Tomáš H, Vlado a dvaja hafani.

Správa z výletu
Tento výletík sme už absolvovali takmer dva roky dozadu, tesne pred Vianocami a mám pocit, že sa vydaril. Tentoraz sme mali vydarenejší začiatok – podarilo sa nám stretnúť sa na plánovanom mieste – na konečnej autobusov v Lamači. Prečo bol zvolený tento začiatok výletu bolo jasné, keď sme po fotografovaní sa na prezenčku vyrazili opačným smerom, ako väčšina predpokladala. Po niekoľkých desiatkach metrov odbáčame do prvého stúpania ktoré vedie ponad Rázsochy. Nedostavanú nemocnicu nie je moc vidieť, ale napriek oblačnosti sa môžeme pokochať výhľadom na západnú časť Bratislavy od Mlynskej doliny cez kúsoček Karlovky, Dlhé diely, takmer celú Dúbravku až po Devínsku a samozrejme Lamač. Moc sa však nezdržíme, jednak kvôli nepríjemnému vetru a aj preto, aby sme nerušili párik v neďalekom aute pri inom druhu rozjímania. A nadôvažok sa ponáhľame za oneskorencami, ktorí nás čakajú na rázcestí pod Klancom. Ešte že sme sa s Beátkou, Samarkou a Tomášom našli, miesto stretnutia – besiedku nie je kvôli ohyzdnému kontajneru vidieť. Výstup na Klanec a ďalej na Kačín už nie je vôbec náročný a tak sa nestrácajúc dych vnárame do rozhovorov o kadečom a všeličom. Ale aj napríklad o tom, že po ceste pribudli zaujímavé informačné tabule s včelárskou problematikou a o novostavbách v Bratislavských mestských lesoch. Jednu z nich sme sa vybrali pohľadať – domček na strome, ale aj keď mal byť toť za rohom, či skôr za tamtým stromom, domček sme nenašli. Ale za to sme úspešne dorazili na jeden medzník našej cesty, oddychový areál na Kačíne. Aj keď cesta nebola až tak náročná, občerstvenie padne všetkým vhod. Poobzeráme sa okolo ako to tu vyzerá na jeseň, keď sú na stromoch listy a celé to tu hýri rôznymi jesennými farbami. O dva mesiace sa tu určite stretneme opäť na tradičnom Štefánskom pochode na Kačín, a to tu už bude vyzerať inak. Na Kačíne sa s nami lúčia Klaudika a Pali, ktorí sa vyberajú smerom na Raču, kde to majú bližšie domov a kam sa ponáhľajú aby ukojili hlad svojej početnej rodiny – ktovie čo by sa dialo keby Klaudika nemala mobil. Na spiatočnú cestu nás vedie Ivan, ktorý toť neďaleko vyrastal a pozná tu každú prť. A vskutku, väčšina z nás sa ocitá na tomto chodníčku do Lamača Podháj cez malebnú dolinu s potôčkom po prvý raz a s pochvalou uznáva Ivanovu voľbu. Na konci doliny pri vstupe do civilizácie obdivujeme architektonicky zaujímavo riešený poetický domček. V Podháji sa lúčime a každý ide svojou stranou k neskoršiemu nedeľnému obedu.
Čestný paroh Mladého srnca udeľujeme Ivanovi za to, že nám odkryl nami dosiaľ nepoznané zákutia krásne zákutia Lamačského lesoparku. Ďakujeme!

Vlado Z (A1)

Vychádzka – nedeľa 18.12.2016, 10:00
Miesto stretnutia : Zastávka MHD Karlova Ves
Účastníci:
Jožo, Danka, Milan, Palo, Klaudika, Zuzka, Peťo, Monika, Tomáš, Mário, Laura, Anička, Dona, Jerry

Správa z vychádzky :
Okolo pol deviatej zvoní Milan. Naraňajkujeme sa spolu a vyrážame do terénu. Máme podozrivo dobré tempo a na zastávke Karlova Ves sme už desať minút pred desiatou. Zatiaľ nás tam čaká iba Monika. Postupne prichádzajú Zuzka, Jožo s Dankou, Peťo s Donou a Pali s Klaudikou. Volá Tomáš, že má meškanie a že nás dobehne kdesi v kopcoch. Po úvodnej fotke vyrážame po červenej smerom do lesa.
Hneď za Karlovkou cesta stúpa prudko dohora. Beriem si Aničku na krk a na chvíľku strácam kontakt s pelotónom. Na širokej pomerne vodorovnej ceste sa opäť pridávame k ostatným. Je celkom sviežo, ale nemrzne. Pokiaľ sa pohybujeme, nikomu nie je ani príliš veľká zima. Napriek vrodenej súdržnosti sa však rozpadávame na predný voj, ktorý ťahá vpred na svojej vôdzke Dona, stredný voj zhluknutý okolo Paliho a Moniky, a zadný voj, ktorý ťahá vzad Anička so svojím živelným záujmom o okolitý svet.
Dobieha a predbieha nás Tomáš s Jerrym a pridáva sa k strednému voju, ktorý vzápätí vďaka Jerrymu dobieha predný voj a oba voje miznú za nenápadným vŕškom. Zadný voj sa pomaly prehrýza členitou krajinou plnou víkendových bežcov.
Dobiehame sa pri Jezuitských lesoch, kde práve kolujú vynikajúce vanilkové rožky z Monikinej pece. Výborné, zjeme ich do poslednej omrvinky. Tomáš sa cez SMS dozvedá, že si doma zabudol kľúče od auta, na ktorom prišiel, a že doma zase nechal zamknutú priateľku bez kľúčov. Alebo to bolo naopak? V každom prípade sa s nami lúči, v chvate stihne zapózovať na dve fotky a uteká po rovnakej trase späť.
Zvyšok skupiny pomaly vniká do dúbravských uličiek a rozchádzame sa podľa toho, kto mieri na aký dopravný prostriedok. Prví sa lúčia električkári, po nich autobusári a poslední sa rozchádzajú domáci.
Pane, ďakujeme, že sme sa mohli v lese strácať a zase nachádzať, že sme si povedali všetko, čo sme stihli, a že sa zase niekde stretneme, aby sme si povedali ten zvyšok.

Čestný paroh :
Danke. Obetavo ostala v zadnom voji, hoci videla, ako jej životného druha pohlcuje miznúci predný voj.

Vychádzka – nedeľa 8.1.2017, 10:00
Miesto stretnutia : Stupava, autobusová zastávka Obora
Účastníci:
Jožo, Monika, Tomáš Ď., Tomáš H., Erika, Palo, Ivana, Betka, Monika, Zsolt, Hanka, Mišo, Janka, kamarát, Mário, Laura, Jerry

Správa z vychádzky :

Po pol desiatej nastupujeme do Jožovho ukrajinského blesku a rútime sa po diaľnici na Stupavu. Parkujeme za Oborou na začiatku žltej značky a nahadzujeme na seba všetko teplé oblečenie, čo máme. Je približne -8 °C a nevyzerá, že by sa teplota chystala stúpať. To len my.
10:10 sme všetci na miestach, dáme si jednu uzimenú fotku a poza domčeky sa preštrikujeme na modrú značku, ktorá nás v podstate bez prestávky dovedie popod Pajštún až k rozdeľovníku Staré Hájne.
Zastavujeme doplniť tekutiny. Stojíme na severnej strane kopca a je tu ešte zimšie ako dolu. V predpovedi sľubované slnko zatiaľ iba presvitá pomedzi stromy na hrebeni. Hodíme do seba Betkin koláčový mix a uháňame ďalej.
Pribúda snehu a otázok typu „Toto bolo posledné stúpanie?“ a „Neobišli sme to náhodou?“. Pajštún je však niekde tesne pred nami, cítim, ako mi do tváre dýcha história a na krk funí naša vyšportovaná družina. Musím povedať, že dnes máme ozaj slušné tempo, ako za mladi.
Ešte jedna dolinka a sme pod hradbami. Vyštveráme sa na ne, dáme si jednu spoločnú vrcholovú fotku a zašepkáme svoje poctivé Hurá a úctivé Ďakujem smerom k lesu. Mám pocit, že nám máva vetvami a trošku sa jeduje, že sme sa zabudli prísť rozlúčiť s vlaňajšou sezónou. Ale iba trošku.
Kolujú zvyšky Betkiných koláčov, čerstvý makovník vyberá Monika a okrem vyhladovaného Jerryho okolo nás poletujú aj cesnakové rohlíky z Ivankinej pece. Pali nenápadne pripomína, že ich natieral masťou, a okamžite dostáva ponuku, že tá je z celých rohlíkov najlepšia. Na svoj pekársky výkon je patrične hrdý.
Tesne pred odchodom ešte Erika vytiahne nelúpané arašidy a ukazuje nám, ako treba rozpliesť skrehnuté prsty na jednej ruke, aby sa dal arašid chytiť, a ako na druhej ruke, aby sa dal vylúsknuť. Naše ruky sa však medzičasom utiahli do bezpečia rukavíc, tak len zdvorilo mávajú, že možno neskôr.
Vraciame sa po žltej. Je to trošku strmšie. Mierne spomalíme a do vedenia sa dostáva Monika ozbrojená dvomi turistickými palicami s premenlivou dĺžkou a štyrmi chlapmi, ktorí sa približne po piatich krokoch striedajú. Ešteže sa terén asi po dvadsiatich metroch vyrovnáva, lebo akosi nám začínajú dochádzať čerství chlapi.
O necelú hodinku sme pri autách. Dali sme to. Lúčime sa, želáme si pekný zvyšok nedele a vraciame sa do Bratislavy (prípadne do Zlatých Klasov a do Senice). Pane, na to, že sme si na teba spomenuli až po sviatkoch, si nám pripravil nádherné počasie. Takúto zimu, takéto slnko a takúto rýchlu a zároveň súdržnú partiu (hlavne hore kopcom) sme už dávno nemali.

Čestný paroh :
Janke. Aby ochránila Miša pred závislosťou, začala chodiť na box, a pána prezidenta úctivo oslovovala Majko. Erike. Bola s nami prvý raz, myslela aj na druhých (arašidy) a hádam ešte niekedy príde.

Vychádzka – nedeľa 5.2.2017, 10:00

Miesto stretnutia: Berg, parkovisko vpravo za dedinou pri modrej turistickej značke
Trasa: Berg II. – Königswarte – Pottenburg a späť

Účastníci: Miro + 2 deti, Alena, Heňo, Števo, Yvet, Andy, Monika, Hanka, Tomáš S., Šimon, Erika, Fedor, Ľubo, Tomáš Ď., Mišo, Janka, Mário, Laura, Anička + jeden mne neznámy kamarát

Parkovisko na kopci pri lese. Nedeľa ráno. Postupne prichádzajú autá. Vystupujú z nich ľudia. Zdravia sa, niektorí sa objímajú, dokonca pobozkajú. Rozprávajú sa v skupinkách i vo dvojiciach. Pomedzi nich veselo poskakuje dvojročné dieťa. Dievčatko s plnými lícami. Príchodzí sa odfotia, zažartujú a odídu spoločne do lesa.
Kráčajú do kopca. Je začiatok februára. Mesto prežívalo minulý týždeň v sivej studenej hmle. Dnes svieti slnko. Zem je ťažká a premočená od topiaceho sa snehu. Zobúdza sa a mäkne po nekonečných januárových mrazoch. Je teplo. Rozhovory ľudí stúpajúcich do kopca mäkko doznievajú v tichu lesa. Vzduch stojí, chôdza hreje.
Prvý sebaisto kráča starec s palicou. Je dobre naladený, prihovára sa ostatným. Ďalší stúpajú hore za ním. Zahĺbení do rozhovorov nemyslia na únavu. Chôdza, les, slnko a nehybný kyslík ich upokojuje. Ak niekto zaostáva, počkajú ho a pokračujú vedno vpred.
Potom vyjdú na holý vrchol kopca. Na ňom stojí vysoká drevená veža. Vystúpia po nekonečnom schodisku na jej najvyššie poschodie. Okolo nich sa otvorí slnečná krajina. Na juhozápade sú donekonečna roztrúsené biele veterné mlyny. Ich vrtule lenivo a mĺkvo prerážajú vzduch. Za nimi sa na vzdialenom horizonte ligocú zasnežené ostré štíty najväčšieho kontinentálneho pohoria. Na opačnej strane sa kľukatí v diaľke jagavá rieka. Za ňou sa rozprestiera ich mesto. Budovy sú roztrúsené po kopcoch i na rovine. Starodávny hrad – symbol mesta medzi nimi splynul. Z komínov najväčšej fabriky stúpa biely dym.
Oni vstrebávajú tento prežiarený obraz. Zrakom vyhľadávajú známe miesta mesta a prstom si ich vzájomne ukazujú. Priamo pod nimi sa hrozivo čnejú dva obrovské biele satelity. Starec nahlas premýšľa o ich význame. Čas stojí. Žena s blond vlasmi vyberie z vaku koláče. Ponúka ostatných. Posledným kusom poteší dvojročné dievčatko. Dieťa sa smeje čokoládovými líčkami. Mama mu trpezlivo očistí drobné detské prsty.
Čas sa znovu pohol a vyberú sa naspäť. Šmýka sa. Žena, čo núkala koláče sa drží pod pazuchou vysokého muža. Bojí sa pádu. Pred nedávnom jej operovali koleno. Pýta sa dotyčného muža na jeho život. Pozorne ho počúva. Ďalší muž s veľkou bradou, asi tridsaťpäťročný, jej vykladá bláznivé dobrodružstvo svojho mimomanželského vzťahu. Premočený lesný chodník a nemá chôdza topánok sú svedkami rozprávania ich príbehov. Cesta so zvyškami roztápajúceho sa snehu ubehne rýchlo. Skupinky ľudí sa čoskoro opäť zbehnú na parkovisku.
Sú nasýtení vzduchom i prekvapujúcim teplým slnečným dňom. Lúčia sa, väčšinou sa smejú. Les a vzájomné rozhovory ich oživili. Otvárajú a zatvárajú dvere a kufre áut. Potom postupne miznú späť do mesta, vracajúc sa do svojich súkromných životov.
Jeden z nich bude onedlho obedovať v petržalskej pizzérii. Tam mu zazvoní telefón. Hlas na druhom konci ho poprosí, aby príbeh nedeľného februárového stretnutia na parkovisku pri lese zapísal.
Večer ožiari jas monitoru tvár. Prsty sa rozbehnú po klávesnici a porozprávajú príbeh.
O prekvapivom slnečnom dni. O starcovi s palicou. O bielych roztrúsených veterných mlynoch a jagavej rieke v diaľke. Príbeh o rozprávaní iných príbehov: o bláznivých mimomanželských dobrodružstvách a o samote. O meste, ktoré sa dnes prebralo zo sivej studenej hmly. A o veselom dievčatku s čokoládovými lícami.

Zapísal Tomáš Ď.

Vychádzka – nedeľa 12.2.2017, 10:00

Miesto stretnutia: zastávka električiek Detvianska (Rača)
Trasa: Detvianska – Piesky – Biely kríž (Klinec) – Červený kríž – Vypálenisko – Malá Baňa – Detvianska
Účastníci dvojnohí :
Danka, Yvetka, Tomáš H., Vlado, Katka, Ľubka, Tomáš Ď, Vierka, Juraj, Georgios, Milica, Milka, Jarka, Janko, Júlia, Monika, Klaudika, Ľubo, Maťo, Hanka, Roman, Jazmínka, Vikinka, Paľo, Editka, Michal, Janka, Marcel.

Účastníci štvornohí :
Kevin, Lana

Správa z vychádzky :
„Tradiční“ endorfíňacky bergfuhreri si tento víkend zobrali náhradné voľno a tak to vyzeralo že budeme bez nedeľnej vychádzky. Situáciu nakoniec zachránilo novopečené organizátorské duo Yvetka a Roman. V stredu na klube sa kamarátsky tľapli po pleci a povedali si „To dáme! Prekonáme sa a bude. Pôjdeme sa na dve hodinky prejsť, hádam sa niekto pridá“. O technické zabezpečenie poprosili Marcela, ktorý sa vraj v račianskych lesoch bezradne motá už takmer celé polstoročie. Ten naplánoval cca 13 km s cca 350 m prevýšením za cca 4 hodiny. Všetko cca, takže opatrný Mário odporúčal účastníkom zájazdu pribaliť aj základné potreby na bivakovanie.

Obavy organizátorov o účasť endorfínistov namotaných na Mária sa nakoniec nenaplnili. V nedeľu sa nás na Detvianskej v Rači stretlo viac ako päť a dvadsať (číslom > 25). Fotoprezenčný Jozef sa brodí floridskými bažinami, takže povinná prezenčná fotografia na štarte sa nekonala. Zato nechýbal Ľubo, ktorý sa na ostatnom výlete za bývalou železnou oponou ukázal ako nezastupiteľný zastupujúci vodca. Tento krát sa rozhodol že bude hlavný udavač. A tak hneď od začiatku udával tempo. Tempo adekvátne rannej dávke ďatlí a gaštanov. Asi bol ráno nášup. Alebo to len náš udatný udávač na úvod prepálil.

Len čo sme odbočili z asfaltky do lesa, začali členovia expedície predvádzať najrôznejšie tanečné aj menej tanečné prvky. Príčinou nebola vrcholiaca plesová sezóna, ale neplánované ľadové prekážky na trati. Marcel sa dušoval, že trasu osobne skontroloval v piatok a bola snehovo – blatová. Nuž buď od piatku naozaj primrzlo, alebo Marcel behal v korčuliach. Kto ho vie.

Prvá prestávka bola pri pomníku hájnika Viktora Haluzického, ktorého v roku 1941 zastrelil pytliak Štefan Skála. Tu sme si konečne spravili prezenčnú fotografiu. Na Biely kríž sme dorazili v plánovanom čase a plnom počte. Nechýbali samozrejme Monikine koláčiky. Chutili tradične výborne. Roman konštatoval že si ich raz určite dá. Keď bude mať 90 kilo. Čo zmiatlo Maťa. So svojimi 84kg nevedel či môže, alebo nemôže. Nakoniec sme ho presvedčili, že vzhľadom na to že meria jeden meter a 90 centimetrov, spĺňa základné numerické podmienky a teda môže. Tak mohol. A podľa slastného výrazu bude môcť aj nabudúce. Nasledovala druhá spoločná fotka a zostup smer Červený kríž.

Ľubo si nedal ďatle a tak prestal udávať. Zato si aspoň zanadával na Juraja, ktorý podľa neho udával príliš. Nakoniec sme po krátkej diskusii dospeli ku konsenzu a udávali sme na striedačku. Také príjemné udávanie v krásnom slnečnom popoludní. Minuli sme Červený kríž, Vypáleniská, Brichtov kríž. Pod Malou Baňou sme zistili, že klzisko smerom nadol je sem tam prerušované turistickým chodníkom. Tak sme sa operatívne rozhodli zmeniť trasu a pokračovať po klzisku sem tam prerušovanom asfaltkou. To už nik nepochyboval, že Marcel v piatok rekognoskoval buď na korčuliach alebo v mačkách. My sme vo výbave nemali ani jedno ani druhé. Len dvoch psov. No a milí psíkovia veselo behajúc podrážali nohy tím, čo ako tak vzdorovali kombinácii nepriľnavého povrchu a gravitácie. Štyri nohy sú skrátka stabilnejšie ako dve.

Najkritickejší úsek pod „Rúrami“ sme zdolávali rôzne. Vľavo, vpravo, po dvoch, po štyroch, po zadku. Zadný voj pod vedením Moniky a Hanky sa rozhodol pre zostup korytom zamrznutého potoka. Ľad potočný je totiž výrazne príjemnejší ako ľad cestný. Na záver zostupu sme sa pokochali ľadovým kráľovstvom nad protipovodňovým poldrom na bývalej Cvičnej lúke. Ľadové kráľovstvo sa vydali preskúmať Jazmínka, Viktorka a naši štvornohí kamaráti. Našťastie Marcel mal so sebou len padákovú šnúru a nie horolezecké lano, takže detailný prieskum viac ako tridsať centimetrov hrubých krýh sa musel odložiť na neurčito. Dievčatá si ale aspoň zobrali viac ako päť kilový kus ľadu. V lete sa vraj zíde.

Tomáš H. sa netradične zdržal tradičného fyzikálneho výkladu spojeného s prednáškou a vplyve Bitcoinov na hrúbku ľadu v Dúbravke a len neveriaco krútil hlavou. Tomáš Ď. tento krát na záver nechcel ani recitovať ani spievať. Tak sme spoločne skonštatovali, že 15 km s krasokorčuliarskymi vložkami bola viac ako výživná nedeľná vychádzka.

Čestný paroh :
Získava Juraj. Lebo mlčal keď hovoril Ľubo.

Marcel A2

Vychádzka – nedeľa 19.2.2017, 10:00

Miesto stretnutia: Hainburg, parkovisko pod Wienertor o 10:00
Trasa: Hainburg Wienertor – Hundsheimer Berg – Hexen Bg. – Rotes Kreuz – Weisses Kreuz – Hainburg (Shlossberg) – Hainburg Wienertor
Správa z vychádzky :

Krátky okruh:

Účastníci: Alena, Zuzka, Lucka, Dada, Milan K., Milan V., Miro, Tonka, Mário, Laura, Anička
Okolo desiatej sa schádzame na parkovisku za Wienertor. Je nás opäť veľmi požehnane a nastáva obľúbená a zároveň obávaná časť túry, konkrétne zvítavanie a fotenie. Cvaká nás Marcelov automatický prístroj podložený huňatým turistickým odevom.
Chvíľku ideme všetci spolu jedným smerom (okrem Tonky a Ľubky, ktoré sa vrhajú proti prúdu pohľadať gumený násadec na turistickú palicu). Pri odbočke na modrú značku sa lúčime a želáme si šťastné zvyšky ciest.
Skupina nasmerovaná na hrad sa dáva do pohybu po serpentínkach hradného kopca a tempo kolíše podľa toho, či naháňa Lucka Aničku alebo Anička Lucku. Avizované dva kilometre zdolávame približne za hodinku a po niekoľkých krátkych zastávkach s výhľadmi prichádzame na hradné nádvorie.
Je nádherný slnečný deň, pod nami sa kľukatia uličky Hainburgu so starými zachovalými hradbami a s niekoľkými vežami a za mestom tečie oceľovo modrý Dunaj.
Dada s Milanom sú hore prví a rozkladajú sa na vyhriatom hradnom múre. Nikam sa neponáhľame a nechávame sa hladkať slnečnými lúčmi aj usmiatymi rozhovormi. V rôznych kombináciách prehľadávame hradby, skúšame otvárať pevne zamknuté dvere a hádame, v ktorej stavbe bola kedysi hladomorňa a kde iba obyčajná mučiareň.
Po malom občerstvení trúbime na návrat, pretože debata o chovaní záhradných mačiek nadobúda hádavú podobu zatiaľ skrytú za zdvorilé argumenty. Cesta k autám nám trvá približne ďalšiu hodinku a vychutnávajú si ju najmä dievčatá, ktoré skúmajú každý kamienok a každé psie hovienko.
Sme na parkovisku. S Mirom, Tonkou, Dadou a Milanom K. sme sa rozlúčili už po zostupe z hradného kopca, s Alenou sa lúčime v Petržalke a ostatní sa ideme spolu naobedovať a stráviť pekné popoludnie.
Pane, ďakujeme za našu časť a tešíme sa na správy od druhej skupiny.

Dlhý okruh:
Účastníci: Hanka, Ingrid, Janka, Klaudika, Ľubka, Monika, Jirko, Marcel, Maťo, Michal, Ľuboš, Pali, Peťo, Stano, Tomáš, Vlado
Turistickú návštevu našich cezhraničných susedov s výstupom na Hundsheimer Berg sme už absolvovali pred nejakými tromi rokmi a vtedy účasťou patrila medzi rekordné. Aj tentoraz sa nás bažiacich po výlete na pomaly už jarnom slniečku zišlo na parkovisku pri Wienertor v Hainburgu neúrekom. Začíname štandardnou spoločnou prezenčnou fotkou a vyrážame po mierne stúpajúcej uličke k úpätiu Hainburgského hradného kopca Schlossberg. Tu sa rozdeľujeme na baby-turistickú skupinku vedenú Máriom a serióznych dospeláckych turistov odhodlaných pokoriť najvyšší z kopcov nad Hainburgom – Hundsheimer Berg, ktorý v mnohom pripomína Devínsku Kobylu. Naša Kobylka sa nám začína ukazovať pri výstupe východnou stranou kopca, vidíme aj našich kamarátov stúpajúcich k hradu na Schlossbergu a výhľad na Hainburg je tiež čoraz krajší. Nie však na dlho, lebo sa dostávame na juhozápadnú stranu kopca Hundsheimer Berg, kde sa pokocháme výhľadom na Dunaj s okolitými lužnými lesmi a cyklistom známy Donaubrueck. Učarený výhľadom sa Pali dojemne rozcíti: „Ale je to Slovensko krásne!“ Kdesi v diaľke ani nie tak vidíme, ako skôr vytušíme, že tam niekde by mal byť aj Schlosshof a Devínska Nová Ves. Snahy o dlhšiu pauzu s občerstvením na tomto mieste sa snažím ostatným vyhovoriť ubezpečením, že vrchol Hundsheimer Bergu je toť kúsok, takpovediac za kopcom. Posledným výstupom zdolávame už viac rozbahnený terén, slniečko robí na južnej strane svoje. Na vrchole si doprajeme dlhší oddych. Malá útulná turistická chatka je otvorená, je bez personálu a na naše počudovanie je udržiavaná uprataná a v dokonalej čistote. To u nás by to bolo … alebo skôr nebolo a ani nie je. Pred odchodom ešte skontrolujem smer a bez zaváhania sa rozhodneme ísť pôvodne plánovanou trasou. Alternatíva by bola možno kratšia, ale zľadovatený chodník odrádza. Dobrá voľba – zostup je síce miestami strmý, ale podklad je natoľko vysušený, že Marcel neváha aj zaľahnúť, aby zachytil fotoaparátom tie najlepšie momenty. Na križovatke chodníčkov sa pozastavujeme nad značením, akési je to povedomé – Červený kríž, Biely kríž – však to sme absolvovali pred týždňom na druhej strane Dunaja, a aj pohorie sa volalo akosi ináč. Posledné stúpanie je už iba kúsok k Bielemu krížu – Weisses Kreuz. Následný zostup do Hainburgu začíname pozdĺž čerstvo vytvoreného potôčika Ktosi si neodpustil poznámku: „Už to s nami ide dolu vodou“. Myslím, že väčšina z nás tento názor nezdieľa. Chodník sa kľukatí, ale nakoniec nás privedie k okraju Hainburgu a odtiaľ je to popod Schlossberg kúsok k východziemu bodu našej túry.
Ďakujeme vyššej moci za vydarené, takmer jarné počasie, krásne výhľady a všetkým účastníkom za príma atmosféru.
Čestný paroh :

Čestný Paroh mladého srnca udeľujeme Stanovi, nielen preto, že ako predvoj stihol do príchodu ostatných absolvovať výstup na hradný kopec Schlossberg, ale hlavne preto, že ako prvý objavil kvitnúce snežienky.

Zapísal Vlado Z.

Vychádzka – nedeľa 5.3.2017, 10:00

Miesto stretnutia: Sedláčkov jarok
Trasa: Sedláčkov jarok – Rybníček – Sedlo pod Javorinou – Skalnatá – Čermák – Zbojnícke – Rybníček – Sedláčkov jarok
Účastníci: Vladino, Ľubka, Nina, Ivan, Janka B., Ľubo, Marta, Monika, Pali B., Klaudika, Jirko, Ingrid, Janči, Pali Z., Ivanka, Júlia, Marcel, Mišo, Janka, Maťo, Jožo, Danka, Maja, Stano, Tomáš, Hanka, Mário, Laura (Ľubo S. prišiel ako mentálna podpora na štarte)

Správa z vychádzky :

Pred desiatou sa na lesnom parkovisku pri Sedláčkovom jarku začína tohtoročný autosalón. Najväčšie zastúpenie má Škoda, máme tu nejaké Fordy, nejaké Volkswageny, mihne sa aj nejaké Suzuki a skutočnou ozdobou sú strieborný Mercedes a tmavé BMW. Okoloidúci lesník si pre istotu preleští ďalekohľad, ale medzi posádkami áut vidí aj vplyvných ľudí z prostredia IT a showbiznisu a s udeľovaním pokút preto pre istotu počká.
Odfotíme sa a rozlúčime sa s Ľubom S., ktorý nás prišiel iba podporiť. Ďakujeme.
Vyrážame po zelenej značke do značne strmého kopca, ale na vrchole ostávame bezradne stáť, pretože zelená značka nás smeruje späť k autám. Laura našťastie ukazuje správnu cestu smerom k potoku.
Vyzerá to tak, že potok budeme musieť prekonať cez voľne naukladané brvná. „To fakt?“, pýta sa Monika. Fakt.
Na druhej strane potoka chvíľu blúdime v bukovom lese, potom sa konečne ukáže rozdeľovník Rybníček. Ďalej máme ísť po žltej, akurát že sú tu žlté dve. Poďme tadeto, velí veliteľ. Vladinovo bedlivé turistické oko nás našťastie upozorní, že treba ísť inakade.
Stúpame až do Sedla Javorina a odbáčame na červenú hrebeňovku. Je trochu pod mrakom, ale viditeľnosť je napriek tomu výborná. Pozeráme sa na rozhľadňu na Homoli, na záhorácke panstvo a na ligotavú stužku Dunaja v pozadí.
O trištvrte na jednu sme na Skalnatej. Obed sme pôvodne plánovali až na Čermáku, lenže Maťo má obed v programe iba do jednej a ak to nestihne, asi si bude musieť dať desať klikov, takže operatívne meníme plán a rozkladáme obedový vercajch. Tentoraz kolujú hlavne sladené jedlá, dochádza k rôznym prejavom vďaky, vzájomným výmenám aj zdvorilým odmietnutiam. Marcel sa prechádza okolo so svojím loveckým fotoaparátom a ukladá si naše úsmevy, prežúvanie aj kradmé dumanie.
Čaká nás ešte pomerne dlhá cesta, skúšame sa teda zbaliť a pokračovať. Zadný cigaretový voj v zložení Janko a Majka pre istotu skontroluje táborisko a dobieha nás v strmom klesaní smerom na Čermák.
Na Čermáku je krásne, niekto opravil stoly, zavesil hojdačku a priniesol funkčný záchod! Okamžite začíname ľutovať, že sme poslúchli prízemný hlad a nepočkali radšej na tento jedálenský raj. Aby nám nebolo moc dlho smutno, radšej sa s Čermákom lúčime a pokračujeme smerom na Zbojnícke.
Začíname cítiť únavu v nohách a preto posledné dve plánované prestávky na vydýchanie a na pitie vymieňame za takmer až poklus k autám. Pane, dnes si nám dal riadne zabrať, ale určite si tento turistický formát ešte niekedy zopakujeme, sme predsa Mladí srnci. Ďakujeme.

Čestný paroh :

Mišovi. Drží ryžovú diétu a je zoslabnutý na kosť, ale išiel ako drak.

Vychádzka – nedeľa 19.3.2017, 10:00

Miesto stretnutia: Lozorno, kostol
Trasa: Lozorno – križovatka žltej a modrej turistickej značky – Biofarma Príroda – Lozorno
Účastníci: Pali B., Klaudika, Jirko, Ingrid, Janči, Pali Z., Ivanka, Júlia, Marcel, Stano, Tomáš, Hanka, Alena, Zuzka, Lucia, Roman, Maroš, Maťa, Gabi, Mário, Laura

Správa z vychádzky :

Stretli sme sa pod kostolom, kde sme si dali foto, spočítali sa a vyrazili. Celkom 20 na začiatok. Skúšal som si ustrážiť predok aj zadok. Predok ešte ušiel, ale keď som to chvíľu uzatváral, zišli sme z cesty. Deti ešte neboli rozbehnuté, takže to uzatvárali. Teda aspoň jedno. Tomáš skúšal zakázané ovocie, ale včas si to rozmyslel. Máme prvé straty, Mário s Laurou frčali liečiť Aničku. Je nás 18. Obišli sme vinicu z druhej strany, ako sme mali, takže priehradu sme nevideli. Keď sme prišli do lesa, tak sme sa konečne našli a frčali sme po žltej. Našli sme pamätník zastreleného poľovníka, myslím, že Leopold Szylaba, kde sme trošku ošialili hlad a smäd. Detičky ožili a vyrazili na čelo, tým sa náš peletón natiahol. Marcel začal robiť evidenciu stromov, boli také čudné, ako z Mrázika. Asi sa mu páčili. Našiel nás Roman, takže je nás 19. Konečne sme dorazili k Červenému domčeku. Tu sme sa nakŕmili, napojili a vyrazili smer farma. Po chvíli je peletón znovu natiahnutý. Počúvame ďatľa, sledujeme srnky a muflónov. Našli sme ropné pole, v mláke to bublalo (asi metán), tak sme to išli opatrne skontrolovať. Miesto ropy sme našli žaby, zrovna sa množili. Po ceste sme stretli stratenú orientačnú bežkyňu, tak sme jej poradili, kde nájde kontrolné stanovisko. Cesta začína byť blatová, ale našťastie sme už na farme. Sú tu preteky a čo horšie, samý pretekár. Všetko plné. Jeme lepeňáky, niektorí čakajú na halušky, deti preliezajú a kolotočujú. Prvá várka divadelníkov vyráža smer Lozorno. Je nás 14. Keď sa dokŕmili aj najhladnejší, pomaly vyrážame do cieľa. Jirko s Inge ešte kupujú proviant v miestnom obchodíku, takže nás dobehnú. 12. Vyrazili sme, keď deti zistili, že to prepálili, tak si osedlali tatkov. Videli koníky, asi sa niečo naučili. Tatkovia spomalili a nestíhajú rozbehnutého Tomáša s Botkou. Stále 12, aj keď za chvíľu znova 14. Provianťáci nas dobehli. Pozreli sme si golfistov, narýchlo sme si zopakovali pravidlá a frčíme ďalej. Vidíme domy a sme v Lozorne. Ešte chvíľku a postupne sme v cieli. Všetci unavení a spokojní. Aj Janko. Krásny deň s milými ľuďmi.

Zapísal Palo Z.

Vychádzka – nedeľa 26.3.2017, 10:00

Miesto stretnutia: Borinka, rozdeľovník žltej a modrej turistickej značky Pod Dračím hrádkom
Trasa: Pod Dračím hrádkom – Medené hámre – Biely kríž – Bystrické – Pod Dračím hrádkom

Účastníci dospelí :
Jozef, Danka, Fedor, Peťka, Julka, Maroš, Jarka, Ivett, Klaudika, Ivan, Janka, Zuzka, Paľko, Tomáš, Vierka, Monika, Danka, Neviem, Milka, Ildigo, Michal, Ľubo, Marcel, Marek, Stano, Laura, Mário, Vlado, Majka, Janko, Roman, Janka.

Účastníci bez občaňáku :
Anička, Maťka, Paulínka

Účastníci štvornohí :
Kevin, Duke, Dorka, Dodo

Správa z vychádzky :
Po minulotýždňovej 15ke navrhol hlavný plánovač Mário niečo oddychovejšie : 8čku na trase Medené Hámre – Biely kríž – Bystrické – Medené Hámre. Prvé operatívne stretnutie sa konalo pri kostole v Borinke, kde zaparkovali osádky neznalé presných koordinátov. Po upresnení miesta stretnutia sme sa v kolóne presunuli na Medené Hámre, kde začalo zvítavanie a sčítanie účastníkov zájazdu. Dĺžka trasy a optimistická predpoveď počasia sa pozitívne odrazila na účasti : 34 dospelákov, 4 deti a 4 psi. A po dlhšej dobe sa zúčastnili aj Monikine koláčiky. Prezenčnú fotografiu snáď ani netreba spomínať – bola a bez zvláštnych udalostí.

Vyrazili sme teda po modrej značke. Tempom, ktoré bolo zjavne nad aktuálne schopnosti veliteľa Mária. Našťastie Anička súhlasila, že s ním ostane trochu vzadu. A súhlasila aj s presunom veliteľských kompetencií na Marcela. Zlaté to dieťa.

Na prvej križovatke sme sa trochu zorganizovali a pokračovali smerom do kopca. Nepovšimnuté neostali Romanove nové turistické tenisky. Po skúsenosti s februárovým ľadovým výstupom na Biely kríž v mestkých čižmičkách sa rozhodol upgardeovať svoju výstroj. S výberom pomáhala Ivett. A zjavne pomáhala dobre. Roman sa od začiatku usmieval a vysvetľoval, že dnes krvavé otlaky nebudú.

Roman sa teda krvavému zážitku tento krát vyhol. Podobné šťastie však nemal Tomáš. Pri pokuse o zoznámenie sa s Jozefovým bojovým čivaviakom Dodom došlo k nedorozumeniu. Dodo považoval natiahnutú ruku za trochu väčšie predjedlo a schuti sa do Tomáša zahryzol. Teda nie do celého – našťastie len do prsta. Marcel operatívne ponúkol prvú pomoc – od obviazania rany po čivavých čeľustiach až po amputáciu ruky od ramena. Tomáš so zaťatými abstinentskými čeľusťami odmietol.

Nováčik v skupine Fedorov žiadne zranenie neutrpel, ale konfliktu sa nevyhol. Nepozdávalo sa mu že ideme stále do kopca. Argument, že cestou dole späť pôjdeme pre zmenu dole z kopca síce rozumovo prijal, ale emočne by zjavne radšej volil cestu nahor aj nadol dole z kopca.

Rozhutujúc a debatujúc sme dorazili na Biely kríž. Priaznivé počasie vytiahlo do hôr okrem nás aj ďalšie skupinky, takže bolo problém nájsť voľné stolovisko. Situáciu vyriešil Paľko. Slušne sa spýtal dojedajúcich cyklistov či si môže prisadnúť – aj s 30kou kamarátov. Cyklisti vidiac prevahu a odhodlanie pešiakov takticky ustúpili. Teda nastúpili na svojich dvojkolesových tátošov a pobrali sa kade ľahšie.

Po konzumácii prinesených dobrôt nasledovalo vrcholové foto. Tomáš sa ako vždy tešil. Až tak že si musel zakryť tvár – aby utajil pred okolím svoje euforické nadšenie. Nadol sme vyrazili po cyklotrase smer Bystrické. Tešili sa z nás cyklisti v oboch smeroch. Z Bystrického doprava na zelenú a ani sme sa nenazdali a boli sme opäť na Medených Hámroch. Ubehlo to naozaj rýchlo. Až tak, že sme sa nejako nemali k rozchodu. Signálom k rozpusteniu zhromaždenia bol až Paľkov nápad zaspievať si Muránsku hymnu. A tak sme sa bez spevu, ale spokojní po príjemne strávenej nedeli vydali každý svojou cestou.

Čestný paroh :
Dostáva Maroš. Za to že to po minulej vychádzke nevzdal a dnes sa zúčastnil s celou rodinou.

Zapísal Marcel, A2

Vychádzka – nedeľa 2.4.2017, 10:00

Miesto stretnutia: Zochova chata
Trasa: Zochova chata – Čermák – Vysoká – Zochova chata
Účastníci: Pali B., Klaudika, Jirko, Ingrid, Janči, Pali Z., Stano, Betka, Mišo, Janka, Ildikó, Jožo, Maroš, Maťa, Peťa, Paulínka, Ľubo, Ľudka, Jožko Ž., Magda, Marek, Jarka, Heňo, Majka, Mário, Laura, Anička, Duke

Správa z vychádzky :

Verzia Čermák:
Okolo desiatej sa na Zochovej chate formuje výrazná turistická družina. Odhodlané pohľady sa sprisahanecky križujú, doťahujú sa šnúrky, nastavujú sa palice. Prvá noha sa práve chystá vyraziť vpred, keď k nám dorazí správa, že Pali išiel pre istotu skontrolovať aj Pezinskú babu a už sa rútia aj s Klaudikou za nami. Zomkneme sa do trpezlivého vyčkávacieho šíku, z ktorého sem tam niekto vybehne na záchod.
Sme komplet. Odfotíme zhromaždenie (tentoraz bez Marcelovho praktického statívu a automatickej spúšte) a vyrážame tempom našich najmladších srniek. Maťka drží v jednej ruke Aničku a v druhej Duka a udávajú tempo celej družine.
V stúpaní sa náš útvar mierne natiahne a rozderaví, ale na Čermáku sme opäť všetci spolu. Ešte raz sa odfotíme a vysokohorská skupina nás necháva napospas nášmu opekaciemu osudu.
Podarilo sa nám obsadiť veľkokapacitnú lavicu, lenže bez ohniska. S Marošom sa teda púšťame do obhliadky terénu a Maroš vďaka neodolateľnému šarmu vybavuje zdieľanie ohňa s druhou turistickou partiou.
Presúvame sa k prázdnemu stolu v blízkosti nášho budúceho ohniska, vybaľujeme proviant a strúhame palice na opekanie. Marek s Maťkou hrajú outdoorový tenis a Duke im poslušne behá po lopty. Marek má čo robiť, každú chvíľu sa obzerá, či ho niekto nevystrieda, ale všetci sme strašne zaneprázdnení opekaním.
Opúšťajú nás Jožko s Magdou a Ľudka.
Opiekli sme si trochu viac, než stačíme zjesť, takže sa najprv zdvorilo a potom čoraz naliehavejšie navzájom ponúkame. Ochutnávame dva druhy špekáčiek, klobásku, rôznoraké slaniny, zeleninku, horčicu, a Heňo dokonca odkiaľsi vytiahol fľaštičku so sladeným karamelom. Ja som si vždy myslel, že karamel sa robí z cukru, ale tento bol asi iného pôvodu, lebo cukrom ho iba prisladili. Chutí ako bompari.
Ľubo si dáva mikrošlofíka a po prebudení má mrzutú náladu, posmrkáva a pýta sa domov. Zbalíme teda zvyšné jedlá a smeti a pomaly schádzame do údolia. Okolo pol tretej sme na parkovisku. Nadväzujeme kontakt s vysokohorskou skupinou a dostávame správu, že sú ešte asi hodinu pred Čermákom. Zaželáme im teda šťastný zostup, rozlúčime sa a ohlásime oficiálny rozchod.
Pane, ďakujeme za nádherný deň, za možnosť podeliť sa s druhými o ich aj o svoje a za to, že nemusíme prežívať, ale môžeme žiť.
Verzia Vysoká:
Ahojte. Dnes sme absolvovali krásny výlet. Viedla ho Betka Kissova a musím povedať že opäť nesklamala. Mali sme krásne počasie no hlavne dobrá nálada sa niesla celým výletom. Začínali sme sme na parkovisku pri Zochovej chate. Bolo cítiť ako sa naozaj tešíme že sme spolu. Časť skončila na Čermáku a zdatnejší pokračovali na Vysokú. Bolo nám naozaj skvele…. Vrátili sme sa všetci v poriadku….. Ďakujem za príjemnú Nedeľu….. Takže sa vidíme na klube a v Piatok na Vcelarskej paseke…..
(Zapísal Jano M.)
Čestný paroh :

Jožkovi Ž. a Magde. Statočne vyliezli až na Čermák a neodradil ich terén, vek ani zdravotný stav. Bojovníci.

 

Vychádzka – sobota 6.5.2017, 10:00

 

Miesto stretnutia: Šurský prales, parkovisko

Trasa: Náučný chodník cez CHKO Šurský prales

Účastníci: Edita, Stano, Ivan, Beata, Mišo, Janka, Monika, Ľubo, Bohuš, Slavo, Marcela, Natálka, Heňo, Eliška, Danka, Heňo S., Alo, Soňa, Mário

 

Správa z vychádzky :

Na malom parkovisku za mostíkom cez Šúrsky prales sa nás tento raz zišlo prekvapivo 19. I napriek zamaskovanému príjazdu zablúdila iba Beátka, ale s telefonickou navigáciou nás našla.
Ja (Ľubo Sl.) som ako organizátor, i keď nie neskoro, prišiel skoro posledný a bol som milo prekvapený hojnou účasťou. Mal som aj účastníkov previesť cez rezerváciu, ale vedenia sa ujal Stano B., rodák z blízkych Vajnor a dokonalý znalec miestnej lokality.
Viedol nás sprvoti po náučnom chodníku s tabuľami, kde boli fotá a informácie o miestnej flóre a faune. Zastavili sme sa aj pri rybníku s vodným vtáctvom a cestou sme našli a mikroužovčičku, ktorej sa potešili najmä deti. Obdivovali sme staré duby staré aj okolo 500 rokov (kedy som ich sadil, si nepamätám) a prastaré hrušky, ale aj ostatnú prírodu.
Pri návrate do východiskového bodu sme si spravili prestávku na krátky piknik a cca. po ½ hodine oddychu sme pokračovali peknými lúkami v poznávacej ceste k lesnému drevenému kostolíku, ktorý tu postavili v roku 1946 (vtedy som sa narodil), ale teraz už bol vynovený po rekonštrukcii.
Tu sme si zasa trochu v tieni oddýchli, trocha zameditovali, a potom pokračovali popri druhom rybníku späť k cyklotrase a po nej už k našim autám.
Za zmienku stojí, že celú trasu absolvoval Bohuš Bilík s dvojsedadlovým kočiarom vnúčat – dvojičiek, i keď kočiar nemá terénnu výbavu, t.j. predný náhon a uzávierku diferenciálu.
Ďalšou zaujímavosťou je, že za mokraďovú rezerváciu vyhlásili Šúr pár rokov po tom, čo tu urobili meliorácie a lúky na čas premenili na polia.
Záverom si myslím, že vďaka priateľskej atmosfére a peknému počasiu, zdravému vzduchu a prekrásnej prírode sa nám deň veľmi vydaril.
Vďaka patrí aj Stanovi B., ktorý nás tou krásou previedol s istotou poštového holuba. A navrhujem ho za to na ďalšieho držiteľa čestného parohu.

Zapísal Ľubo S.

 

Cyklovychádzka – nedeľa 14.5.2017, 10:00

Miesto stretnutia: Devín, parkovisko pod hradom
Trasa: Devín – Devínska Nová Ves – Marchegg a späť
Účastníci: Janka M., Miro, Milan, Janka K., Edita, Vlado, Hanka, Pišta, Peťo, Edo, Eva, Natálka, Lily, Mário, Laura, Anička, Jarka, Miška, Janko, Monika Š., Bohuš, Monika Ž.

Správa z vychádzky :

Na miesto stretnutia pod devínskym hradom prichádzame 10:08. Sypú sa ponuky na dochvíľnosť, veliteľ však našťastie zavelí, že odchod je 10:15. Záverečné prípravy, doplnenie vody, kompletizácia bicyklov a samozrejme neodmysliteľná spoločná fotka, ktorú Anička bojkotuje neúnavným behom okolo fotiacej sa skupiny.
Vyrážame. Po Most Slobody sa držíme pohromade, Edovci však potrebujú zastať a prikŕmiť a Anička sa s veľkým záujmom díva na blízke detské ihrisko. Velenie hlavnej skupiny teda DOBROVOĽNE preberá Vladino. Ešte nám zakývajú z mosta a uháňajú do Marcheggu.
Čerstvo sformovaná detská skupina nasadzuje nové tempo a po občerstvení a povinných hrách takisto pokračujeme k cieľu našej cesty.
Okolo dvanástej sme na mieste. Hlavná skupina, ku ktorej sa medzičasom pripojil Peťo, nás trpezlivo vyčkáva, keď sa však namiesto presunu k rezervácii bocianov rozkladáme na lákavej voňavej lúke, netrpezlivo sa zbalí a odchádza sledovať bocianiu show. Prichádza Jarka s deťmi. Anička sa vrhá na Mišku a už sa od nej viac-menej ani nehne.
Poobzeráme si bocianie hniezda najprv mojím a potom aj erárnym ďalekohľadom, ale jediné mláďatá sa dajú vidieť v domčeku pri vstupe do areálu, v ktorom majú výstup z webkamery monitorujúcej jedno z husto obývaných hniezd. Vraciame sa teda k bicyklom, pri ktorých sa medzitým objavila Monikina posádka, t.j. druhá Monika a Bohuš. Jarka s deťmi idú na pešiu turistiku po rezervácii a hlavná cyklistická skupina odchádza smerom do Bratislavy, pretože Miro sa ponáhľa a bola by škoda, keby sa ponáhľal sám.
Edovci a my ideme do blízkej reštaurácie na obed a stretávame tam Monikinu posádku. Svet je naozaj malý. Trošku sa porozprávame, trošku sa najeme, deti sa trošku pohrajú… Postupne vyrážame smerom domov všetci.
S Edovcami sa lúčime pri Moste Slobody a tešíme sa, že sme spolu mohli stráviť taký krásny deň. Pane, ďakujeme, že si sa k nám ako vždy zase pridal, že si nás celú cestu spájal a rozdeľoval a že si nás celý deň usmieval a tešil.

Čestný paroh :

Monike Š. Nebicykluje a aj tak prišla za nami a doviezla aj spoločnosť. Janke M. Prišla a bola celý čas za seba. A ešte jednu špeciálnu výkonovú prémiu pre Eda, ktorý vliekol jednu dcérku v sedačke a druhú vo vozíku a ešte vládal byť celú cestu vľúdny k manželke aj ku všetkým ostatným.

 

Túra 08.07.2017 (pozor sobota!) – Schneeberg

Miesto stretnutia :

AT Sanatórium 7:00. Presun autami (150 km) nám zaberie cca 2 hodiny. Potrebná AT diaľničná známka (10 dňová za 8,90 EUR).

Trasa A (9.5 km, prevýšenie 850m, veliteľ Marcel R.) :

Zaparkujeme v lyžiarskom stredisku Puchberg am Schneeberg / Losenheim a štvorsedačkovou lanovkou sa vyvezieme na Edelweißhütte (1235 m). Spiatočný lístok stojí 10 EUR, detský 5 EUR, jednosmerný 5 EUR. Sedačka premáva od 8:30 do 17:00.

Z Edelweißhütte sa vydáme po vrstevnici na Rieshütte (1430 m) a odtiaľ po okraji známej skialpinistickej trasy Breite Ries na hrebeň. Výstup je trošku náročnejší. Na niektorých miestach je šotolinový povrch a sem tam sa treba pridŕžať rukami skál. Na vrchol Kaiserstein (2061 m) by sme mali doraziť cca za 3.5 hodiny. Na chate Fischerhütte je možnosť občerstvenia – tu si dáme spoločný obed. Ak budeme v časovom pláne prejdeme s B skupinou na vrchol masívu Schneeberg – Klosterwappen (2076 m). Na Edelweißhütte sa vrátime po turistickom chodníku Fadensteig. Cesta nadol zaberie cca 2 hodiny. Zostup vedie po skalnom teréne a je dosť náročný na kolená! Z Edelweißhütte voliteľne opäť lanovkou alebo peši.

Trasa B (7 km, prevýšenie 250m, veliteľ Štefan S.) :

Zaparkujeme v mestečku Puchberg am Schneeberg. Odtiaľ sa vyvezieme vláčikom Schneebergbahn (http://www.schneebergbahn.at) na Hochschneeberg (1800 m). Spiatočný lístok stojí 37 EUR, detský 17.5 EUR, dôchodcovia nad 62 rokov 32 EUR. Lístok sa dá rezervovať / kúpiť vopred cez internet – odporúčané, nakoľko na mieste sa často dosť dlho čaká, resp. je vypredané. Cestou vláčikom trvá 40 minút a je na nej niekoľko zastávok. Na zastávke Baumgartner Haltsetlle sa dajú kúpiť výborné domáce pečené buchty s lekvárom.

Z konečnej zastávky vyrazíme ku chate Damböckhaus (1810 m) a od nej na Fischerhütte (2049 m) kde sa stretneme so skupinou A. Výstup by nemal zabrať pohodovým tempom viac ako 1.5 – 2 hodiny. Spolu so skupinou A prejdeme po hrebeni na Klosterwappen (2076 m) a odtiaľ zostupom po zatrávnenom svahu späť na Hochschneeberg.

Počasie : teplo, hore na Schneebergu bude cca o 7-10 stupňov chladnejšie ako v Bratislave.

Doprava : autami

Kontakt :

Skupina A – Marcel +421-903-705083,  marcel@rebro.sk

Skupina B – Štefan +421-0903-266711, szasz@rempo.sk

 

Hlavná skupina :

Ľubka, Janka, Erika, Ivanka, Ninka, Ivan, Peter, Rišo, Vlado, Michal, Paľo, Jožo, Marcel

 

Vrchlový team :

Monika, Štefan

 

Podporná skupina :

Mário, Laura, Anička

 

Správa z vychádzky :

Nápad na túto akciu vznikol na januárovej vychádzke na Čmelok. Organizácie sa ujal Marcel. Vraj je tam ako doma a pozná ten kopček rovnako dobre ako cestu na klub. No uvidíme.

 

Príprava na túru začína už v pondelok na klube. Rieši sa najpodstatnejšia zložka každej expedície – zásobovanie a teda stravovanie. Pôvodný plán založiť výškový stravovací tábor na Fischerhütte sa ruší a prechádzame na 100% autonómny režim zásobovania. Marcelovi, ktorý vyrazil preskúmať terén v týždennom predstihu, túto skutočnosť pre istotu oznamuje takmer každý člen výpravy s prístupom k internetu. Michal sa dokonca ponúka, že mu s Jankou pripravia jeho obľúbené lepeňáše. Ak by náhodou v Rakúsku nebol tento rok dostatok špaldového chleba.

 

Odchod je naplánovaný na pomerne netradičný čas – 7:00 a aj na netradičný deň – sobotu. Logistika dopravy prebieha bez problémov a kolóna vyráža smer Viedeň a ďalej do mestečka Puchberg am Schneeberg. Mário si tento krát neaktivoval v GPS režim „The most funny route“ a tak je presun bez problémov. O deviatej sme presne podľa plánu na parkovisku vláčika Salamanderbahn.

 

Ako v vždy začíname spoločným prezenčným foto. Vrcholový team v zložení Monika a Štefan študuje detaily výstupovej trasy a dohadujeme si orientačný čas stretnutia na chate Fischerhütte. To je tá čo na nej nebudeme obedovať. 13:00 znie prijateľne pre obe družstvá. No uvidíme.

 

Vrcholový team vyráža a zvyšok sa presúva do dedinky Losenheim. Sedačkovou lanovkou si ušetríme hodinu výstupu cez les a zhromažďujeme sa pod chatou Edelweißhütte . Tu sa od nás oddeľuje podporná skupina vedená s Máriom. Hlavná skupina vyráža cez terasu chaty (na ktorej tiež nebudeme obedovať) na chodník vedúci traverzom k nástupu. Plán je o štyri hodiny dosiahnuť vrchol. No uvidíme.

 

Prístupový chodník vedie buď po rovine, alebo z kopca. Vyzerá to fajn. Len Ivan ako skúsený horolezec splieta čosi o strate výšky. Po hodine cesty lesom prichádzame do kotla Breite Ries. Marcel nadšene vysvetľuje, ktorý žľab sa dá ako zlyžovať. Ostatní chápavo prikyvujú alebo len nechápavo krútia hlavou. Ivan nadšene vysvetľuje geologické zloženie kotla, spôsob jeho vzniku rotenziou kedysi dávno keď tu ešte plávali veľryby. Ostatní chápavo prikyvujú alebo len nechápavo len krútia hlavou. Len Rišo tvrdí že si to všetko ešte pamätá. Asi to nebolo až tak dávno.

 

Zahajujem výstup. Míňame Rieshütte a prichádzame na miesto prvého spoločného fotenia. Tu si dávame aj malé občerstvenie. Hodí sa. Podľa pozvánky by mal nasledovať náročnejší výstup šotolinou a sem tam sa budeme musieť pridŕžať ľavou rukou. Debaty utíchajú a každý si dychčí sám so sebou. Prestávky na oddych pribúdajú. Marcel sem tam mrkne na hodinky. Na otázky ako sme na tom odpovedá stále to isté „V pohode“. No uvidíme.

 

O dvanástej prichádza SMS od Moniky. Sú aj so Štefanom na vrchole. Nám chýba ešte 400 výškových metrov. Marcel znova študuje hodinky. Kontroluje čas, vzdialenosť, výšku, tep, tlak, rosný bod. Po dôkladnej analýze konštatuje, že sme trošičku, ale fakt len trošičku pomalší. Jozef aj vie dôvod. Výstup jednoznačne zdržuje čelo výpravy. Vždy keď ho týlová časť dobehne, postávajú, posedávajú, obkecávajú – skrátka motajú sa. Príčinu máme len východiska niet. Teda jedno východisko je pokračovať podľa plánu smerom nahor.

 

O pol druhej dosahujeme výšku 1800 metrov. Na skale je niečo ako vrcholová kniha. Len vrchol zatiaľ v nedohľadne. Zato pribúdajú pasáže, kde zapájame nielen obe ruky, ale pomaly aj zuby. Marcel fotí a tvrdí že toto si nejak nepamätá. Asi od posledného výstupu prestavali trasu a domontovali nejaké kamene. Dnes človek skrátka nemá žiadne istoty. Teda až na istiace laná. Tie si náš bergführer už pamätá. Len na ne nejako pozabudol. Respektíve si spomenul, že sú už úplne pod vrcholom steny. Našťastie má pravdu a o druhej hodine sme na hrebeni.

 

Na vrchol a chatu je to zhruba pol hodinka. Veľmi rezkej chôdze. Na tú chatu kde nebudeme obedovať. A už nie sme rezkí. Zasadá horská rada. Precvičíme si sčítanie cez desiatku. Dospievame k zisteniu, že ak chceme stihnúť lanovku o piatej musíme obedovať. Hneď a teraz. Zvolávame mimoriadnu komunitu a informujeme ostatných. Nikto neprotestuje.

 

Premiestňujeme sa do závetria a vyťahujeme zásoby. Tie naše. Lebo chata padla. Teda nie chata, ale konštrukcia. Teda nie konštrukcia chaty, ale tá naša. A v podstate nič nepadlo. Len ideme podľa katastrofického scenára. Ponúkame sa navzájom, sedíme na mäkkej západniarskej trávičke a je nám fajn. Zvyšok si povieme na klube, kamaráti …

 

Čestný paroh : udeľujeme pani Janke. Síce s nami nebola, ale pripravila nás na to čo sa stane. A v duchu bola s nami určite.

 

Fotky z túry :

http://marcel.rebro.sk/main.php?act=scan&dir=ats/965_schneeberg

 

Zapísal : Marcel, A2

 

 

Tradičný cyklovýlet do Viedne, sobota 29.7.2017

Miesto stretnutia: Žel.stanica Petržalka, 6:00 (vlak odchádza o 6:15) – treba kúpiť lístok na bicykel (BA-Wien).

Účastníci : Daniela, Stanka, Braňo, Braňo, Danka, Jožo, Stano, Ľubor, Tomáš Ď., Erika

Správa z výletu :  Ráno o 6:00 na stanici pospávame – v polospánku rozlievame aj kolu, ale je nás docela dosť – jeden, dva , tri…desať !

Z A-3 prišli traja – aj resocializovaný Braňo B. s mestským skladacím bicyklom vo vrecku. Tvrdil, že on bude tá slabšia skupina čo sa vráti vlakom.

Ostatní sa všetci hotovali na 100 km výkon.

Prišla aj  Erika H. s H-klubu – nezľakla vekového priemeru 50+, čomu sme boli úprimne radi.

Chýbal síce foto guru Marcel, ale dokonale ho zastúpili profi-fotografi Erika a Braňo.

Čoskoro sme sa rútili prázdnou slnečnou Viedňou okolo KARLSKIRCHE, STAATSOPER na STEFANSDOM,

okolo DONNAUKANALu až pred HUNDRETWASSERHAUS, kde sme konečne posadli, popili a podebatovali pri jednom stole.

Hundredwasser (prekrstený Tomášom na Wassermana) hlásal že architektúra je odľudštená  ako sovietsky komunizmus.

Nenávidel diktatúru pravých uhlov a rovných čiar a akúkoľvek umelinu.  Jedol trávu a obliekal sa iba do prírodných materiálov.

Často sa mu preto ozýval žalúdok. Bol vlastne prvý hipster.

Tomáš sa preto v PRÁTRI vydal hľadať strom pri ktorom HUNRETWASSER-wasserman často čupel.

Rajdovali sme v horúčave hore dolu dunajskými mostami a brehmi až kým sa neozvali aj naše žalúdky.

Jožo tvrdil, že máme naplánovaný spoločný lepeňákový obed PRI Pizzerii Angelo na začiatku nuda pláže.

Avšak nezvládol (som) 100% informovanosť a tak sa časť výpravy – ktorá nedoniesla lepeňáky – vybrala predsa DO pizzerie..

Poobede sa už rozlúčil Braňo so svojim vreckovým bicyklom – a my, predierajúc sa cez rakúskych nudistov sme vyrazili na ťažšiu časť cesty.

Daniela zaostávala kvôli kolenu a Jožo (dal is extra horedole 15 km) kvôli zabudnutému ruksaku.

Chcel som si overiť či sa v Rakúsku naozaj nekradne. Nekradlo. Možno môj ruksak nebol iba atraktívny.

Posledný úsek bol plne v réžii Tomáša, ktorý ponúkol tretiu cestu Hainburg – La Franconi, ktorá bola krásna, tesná, lesná, pri Dunaji a rybárskych chatkách.

Aj sme aj zabudli na boliace zadky a kolená a únavu z celodenno pražiaceho slnka  a 100km.

Zrazu sme boli doma.

Bolo fajn.

Čestný paroh-pedál : Tomášovi za objavnú novú cestu a Erike za jej odhodlanosť a neohrozenú účasť na Ačkarskej akcii.

A ďakujem tradične aj „Zvýšenej Energii“ (ako hovoria v AA „Higher Power“) za super počasie.

Zapísal Jožo S.

 

 

Vychádzka – 23.9.2017 (sobota), 10:00

 

Miesto stretnutia: Košariská, stred obce (orientačný bod kostol)

Trasa: Košariská – Bradlo a späť

Vzdialenosť: cca 8 km

Prevýšenie: cca 100 m

Trvanie: cca. 3 h + cesta autom + návšteva múzea

Počasie: nevieme celkom presne, asi bude oblačno a taká primeraná jesenná teplota (svetrík, ľahká vetrovka)

Doprava: autami na Košariská

 

Kontakt: Danka – 0905 682 834

 

Poznámka: Vychádzka z obce Košariská na Bradlo a späť. Keďže cesta z Bratislavy na Košariská trvá zhruba 1,5 hodiny, akcia sa koná v sobotu. Obed si dáme vlastný buď na vrchole bradla alebo v prípade extrémneho vetra niekde pod ním a po návrate dolu nás čaká Múzem M. R. Štefánika. Danka ako organizátorka nám pripravila aj možné trasy z Bratislavy na Košariská, pozri nižšie:

  1. Bratislava – Piešťany – diaľnica, odbočka na Vrbové

pokračovanie Vrbové, Prašník, Košariská  / cca 100 km /

  1. Bratislava – Košariská – stará cesta

Bratislava , Pezinok, Modra, Častá, Doľany, Dolné Orešany, Horné Orešany, Smolenice

Trstín, Jablonica,  Hradište pod Vrátnom , Brezová pod Bradlom, Košariská

/ cca 85 km /

Zoznam účastníkov: Danka, Monika, Rudo, Blažena, Alo, Soňa, Hanka, Ľubo, Mišo, Janka, Ľudka, Vlado, Roman, Peťo, Mariana, Mário, Laura, Anička, Kevin


Správa z cesty:
O pol deviatej nakladáme Marianku a fujazdíme diaľnicou smerom na Piešťany. Marianka je pomerne zľahka odetá, lebo však jeseň ešte len začína a z tých ranných 12°C sa cez deň určite vykľuje aspoň 20°C. Rozprávame sa, počúvame najprv jazz, potom detské piesne. Medzitým sa spúšťa hustý lejak a od Karpát tiahnu súvislé čierne mraky. Teplota klesá na podozrivých 11°C. Predbieha nás Mišova posádka, ale akosi si ich nevšímame.
Do Košarísk vcházame pár minút pred desiatou. Stále prší a je zima, ale pred vchodom do Múzea a zároveň rodného domu Milana Rastislava Štefánika stojí živé klbko veselých ľudí v pršiplášťoch. Áno, sme to my, počasie našťastie nikoho neodradilo. Najživšia je Danka, ktorá práve vybavuje vstupné. O chvíľu vchádzame v sprievode dvoch miestnych dám do rozľahlej muzeálnej budovy. Každá miestnosť obsahuje kopec artefaktov zo života M.R.Štefánika, sú tam fotky, šaty, uniformy, hygienické potreby, kufre, ďalekohľad, dokonca kožušina zo snežného leoparda, ktorého sám ulovil. Pani sprievodkyňa rozpráva veľmi pútavo, priam až zanietene, vidno, že je na svojho krajana veľmi hrdá.
Približne o trištvrte hodinu vychádzame opäť k autám a vzhľadom k počasiu meníme program. Nejdeme na Mohylu peši, pretože je blato a v tomto daždi je to relatívne ďaleko, takže nasadáme do áut a ideme až na parkovisko priamo pod Mohylou. Roman s Peťom sa pôvodne začali lúčiť, následne však menia plán a idú s nami pozrieť pamätník.
Vyjdeme hore, rozhliadame sa po zahmlených lesoch a dedinkách a rozprávame sa o bežných aj výnimočných veciach. Je to pekné, že sme tu spolu, aj keď takto leje a fučí. Danka ako hostiteľka na nás potmehúdsky vyžmurkáva, vyzerá, že má ešte v talóne nejaký tromf.
Je to tak. Pozýva nás k sebe domov, kde pre nás pripravila drobné pohostenie a u susedov zabezpečila zabíjačku, aby sme náhodou neodchádzali hladní. Cestou sa ešte zastaví u sestry pre koláč a potom šesť luxusných limuzín s bratislavskou značkou zaparkuje priamo v jej záhrade. Susedia neveriaco vykukujú spoza plotov a Danka v ich očiach znateľne stúpa.
V Dankinej obývačke je útulne a teplo. Anička dostane niekoľko súprav bábik a hudobných nástrojov, pre nás ostatných je prichystaná miestna špecialita, ktorej názov som pre istotu zabudol. Je priamo z Dankinej pece, Danka si ráno privstala, aby tento zázrak upečený z vajcového cesta a sliviek stihla pripraviť. Okrem Danky a jej sestry prispeli koláčikmi aj Blaženka a Janka. Stôl sa prehýba a dobroty v nás miznú ako po ťažkej celodennej túre.
Postupne sa začíname lúčiť. Ešte kamarátsky zakývame susedom a prášime naspäť do teplých južných krajín. Ďakujeme pekne, pane, že si nás obdaril takýmito kamarátmi a takýmito miestami, a vraj sa celá akcia bude opakovať za onakvejších poveternostných podmienok.

 

Čestný paroh: Danke. Nádherný deň.

 

 

Vychádzka – nedeľa 1.10.2017, 12:00

 

Miesto stretnutia: Karlova Ves, zastávka električiek Borská

Trasa: Karlova Ves, obchodný dom – Jezuitské lesy – Karlova Ves, Kútiky

Účastníci: Janka, Mišo, Vlado, Eva, Peťo, Heňo, Jožo, Danka, Andrea, Mário, Dorka, Dodo

 

Správa z vychádzky :

Na miesto stretnutia sa vezieme z Dúbravky Jožovým bielym bleskom. Laura s nami ide iba po parkovisko, potom sa ponáhľa na koncert do Žiliny. Na mieste stretnutia vidíme zatiaľ Heňa s Peťom a je tam (dobre vidím?) aj Andrea, huhuu, písala, že príde, tak to sa teda teším.
Jožkovci so psami ostávajú na slniečku a na tráve a ja idem presondovať situáciu. Postupne prichádzajú (dobre vidím?) Eva, huhuu, sľubovala, že príde, tak to sa teda teším, Vladino a nakoniec Mišo s Jankou. Je čas na odchod, prebehneme teda na druhú stranu, urobíme si úvodné foto a vyrážame do betónovej džungle.
Vyšlo nám ukážkové počasie, celý čas svieti slnko a je aj pomerne teplo. Z Dlhých dielov sa presúvame do lesa a kráčame, až kým nezbadáme po ľavici Veľkú lúku. Je voľáka zarastená a vôbec nepôsobí prívetivým dojmom, ale aj tak si tam nájdeme relatívne útulné miestečko a rozložíme si tam obedňajší proviant. Kolujú moje hrušky a Mišove obrovské jablko, ktoré sa bez problémov dalo naporcovať na 12 kúskov, lenže keďže čivavy jabĺčko nemôžu, niektorým sa ušlo aj dvakrát, nechcem ukazovať prstom.
Peťo nás taktne upozorňuje, že ak chceme stihnúť vystúpenie FS Dolina, je najvyšší čas, aby sme sa pohli. Zabúdame teda na pekné výhľady a vnárame sa hlbšie do lesa. Zarozprávaní si dávame najbližšiu pauzu až kúsok nad Jezuitskými lesmi a potom pokračujeme bez prestávky až do Karlovky. Folklór sme nestihli, ešteže sme členov súboru videli za plotom nejakej školy pri fotení. Volá Ľubka, že program na Karloveských hodoch sa mení a že namiesto Čekovského príde nejaký projekt Martina Valihoru. Má to však byť až o štvrtej, takže si dávame rozchod a na hodoch sa zastavujeme iba kvôli Danke, ktorá má neodolateľnú chuť na makovú lokšu. Jožo má chuť na makovú štrúdľu, ale nemá ju v programe, tak mu ju Danka pre istotu zabudne kúpiť. Fujazdíme domov a Dorka s Dodkom sú sklamaní, že nedostali aspoň jedno dobre omastené kačacie stehienko.
Pane, ďakujeme ti za počasie, za dve čistonové turistky aj za všetkých, ktorí s nami boli, chceli byť alebo bárs aj nechceli byť.

Čestný paroh :


Evke. Prišla, aj keď má doma sťažené podmienky, prešla celú trasu bez zaváhania a niesla na chrbte pozitívny batoh Keep Smile.

 

CYKLO-TÚRA:  PETRŽALKA – KITSEE – TROJPOMEDZIE

UKONČENIE  CYKLISTECKEJ  SEZÓNY

Sobota 21.10.2017

Trasa:  Železničná stanica Petržalka – Kitsee – Pama – Hraničné trojpomedzie – Čuňovo – Petržalka

Účastníci:      Janka K., Janka M., Zuzka M., Zuzka Š., Ivan, Jožo, Michal, Pali, Vlado

Správa z cyklo-túry

Rozlúčku s cyklistickou sezónou začíname netradične v sobotu; Vlado tak činí vraj kvôli počasiu – v sobotu sa ešte bude dať, ale v nedeľu bude vraj dážď, vietor, chladno, proste počasie neprajúce Veselým cyklistom. Cestou sa presvedčíme, že tá predpoveď nie celkom vyšla. Počkáme sa, ako sa patrí, akademickú štvrťhodinku; ukecáme Ivanovho cyklo-kámoša, aby nám spravil prezenčné foto; dohustíme pneumatiky; nasadíme život zachraňujúce prilby (podaktorí po prvý raz v živote) a vyrážame smerom k prvej hranici. Pred ňou zamierime k prvej poznávacej  zastávke pri Vojenskom cintoríne a bunkri BS-8. Od Ivana dostaneme menšiu lekciu z histórie. Takže: cintorín je z prvej svetovej vojny a sú na ňom pochovaní príslušníci viacerých národností. Bunker mal slúžiť pred druhou svetovou na obranu Bratislavy, ale história to zariadila ináč a podobne ako celé sofistikované opevnenie na hraniciach prvej ČSR,  sa vlastne ani nevyužil. Po prehliadke Janka K. prišla k poznaniu, že na toto počasie nie je oblečením uspôsobená a profilakticky sa od nás odkláňa domov. Dobre spravila, to horšie bolo pred nami. Alebo lepšie? Záleží od uhla pohľadu …

Pokračujeme prekročením hranice (neviem či je tu na mieste slovo prekročiť, lebo všetci sme boli na bicykloch). Ďalšou plánovanou zastávkou je mnoho národostne obliehaná čokoládovňa v Kitsee. Dúfali sme, že polhodinka vyčlenená na nákupy a ochutnávanie prispeje aj k umúdreniu sa počka. Opak bol pravdou a rozmrholilo sa ešte viac, čo vyústilo vo finálnom decission-making na konci Kitsee, kde sme sa hromadne a jednohlasne prehlasovali, že ideme ďalej podľa plánu. Pred dedinkou Pama sa náš pelotón trhá, lebo sa čaká na prezliekavších sa. Čakanie v daždi nie je príjemné, ale vydržíme. Ku podivu nám tempo určujú dôchodcovia, a opäť mám dilemu: máme im za to poďakovať alebo ich uzemniť, že čo sa tak ženú, kto im má stačiť! Záleží od uhla pohľadu …

Usilovne sa prepracujeme k hlavnej méte našej túry – Rakúsko-Maďarsko-Slovenskému trojpomedziu (jaj – skoro som napísal Rakúsko-Uhorskému, to by som si pekne od niekoho odniesol). Tu si dávame aj vytúženú obednú prestávočku. Podľa plánu si rozbaľujeme, čo si kto priniesol. A kto si nepriniesol, pristaví sa u pohostinných Janke M. a Miškovi, ktorí ponúkajú vlastný domáci chlebík s komerčnou paštékou a cibuľou neznámeho pôvodu. A tak sme všetci nejako zabezpečení proviantom, záleží od uhla pohľadu ako …

Po obecnej prestávke sa väčšina z nás vydáva najprv za lídrom pelotónu Ivanom, ale keďže ten sa odkloní od značenej cesty, necháme ho napospas osudu a ostatní sa kúsok vrátime na značku a po nej prejdeme hranicu na slovenskú zem. Tam sa však tiež odkloníme zo značeného chodníka, ktorý sa na protiveň vyberie cez pole, kde je za týchto poveternostných podmienok pre nás cestička neprejazdná. O kúsok ďalej sa naše cesty s Ivanom spoja v Čuňove. A opäť hútam: kto “viac” odbočil z plánovanej trasy – záleží od uhla pohľadu …

Ivanovi osud dnes neprial: po pár metroch, ako sme sa vybrali pokračovať smerom na hrádzu, chytil defekt. Pali sa rozhodol nečakať, čakajú ho doma. Ostatní počkajú na Ivana, hoci sa podaktorí tiež ponáhľajú, ale asi menej. Záleží od uhla pohľadu …

Po oprave kolesa sa konečne dostávame na hrádzu, kde ešte raz trošku zmokneme, ale nakoniec si užijeme aj trošku slnečných lúčov, ktoré sa predierajú cez mraky. Naše dnešné putovanie zakončíme rozchodom pri bufete U bosorky, kde sa už každý vyberie svojim smerom domov. Niekto sa ešte pred tým zastaví v bufete nejako sa nasýtiť. Ale ako, to záleží od uhla pohľadu …

Zlatú špajľu udeľujeme Zuzke M. za neochvejné odhodlanie pridať sa k nám, splašiť si bicykel a hlavne to celé vydržať (podotýkam bez poduškových nohavíc!) a nevzdať sa.

Cyklistickú sezónu sme v družnej skupine zavŕšili z môjho pohľadu peknou a napriek usmoklenému počasiu vydarenou cyklotúrou. Snáď sa aj ostatným páčilo. Mohli sa pridať aj iní, váhajúci, ktorí si našli dôvod neísť. Ale to záleží od uhla pohľadu …

 

Zapísal Vlado Z. A1, Osuského.

 

Vychádzka – nedeľa, 5.11.2017, 10:00

 

Miesto stretnutia: Lamač, začiatok žltej turistickej značky (predposledná zastávka autobusu č. 63

Trasa: Lamač – Klanec – Kamzík, lúka – Koliba

Účastníci:       Janka, Klaudia, Marianka, Heňo, Ivan, Ľubo, Mišo, Pali, Peťo, Rišo, Vlado

 

Správa z výletu

Na predposlednej zastávke v Lamači na križovatke pod Klancom sa postupne schádzame jedenásti. V rámci slušnosti a schopnosti vydržať nepríjemný chladný vietor sme počkali na „ten ďalší“ autobus, ktorým by ešte niekto mohol prísť. Neprišiel … Pasívne sme potom pri fotení a obliekaní sa vlastne počkali ešte ďalšie dva autobusy. Vyrážame po žltej značke, ktorú sme nakoniec prešli celučkú od ústia v Lamači až po jej koniec na Kamzíku. Vietor je v Lamači skutočne nepríjemný, a sme radi, že sa vnoríme viacej do lesa smerom k Železnej studničke, kde toľko neduje. To nás ešte zahreje výstup na Kamzík, ktorý sa nám pohľadom z Klanca moc nepozdával, ale v družných rozhovoroch sme si  ani neuvedomili, ako nám pekne a rýchlo ubehol. Aby nás hore na Kamzíku moc neprefúklo, našli sme si obedný azyl na spodnom okraji Cvičnej lúky. Ako je pre nás zvykom, nenápadne sme sa vtlačili na stolík ku jednej rodinke, ktorú sme museli presvedčiť, že ich naozaj nechceme vytlačiť, čo sme ešte utvrdili tým, že sme sa ohriali pri ich prácne založenom ohníku. Ešteže Pali zachraňoval situáciu prispením polienka na oheň. Obed máme už pomaly tradične á la čo si kto donesie. Prestávka nám všetkým dobre padla a po nej sa nasýtení a dobre naladení rozlúčime s rodinkou pri ohni a vyberieme sa smerom ku Figaru, kde náš výlet zavŕšime. Bolo nás jedenásť … a až do konca nás ostalo družne jedenásť.

Tomuto výletu predchádzala Máriova výzva na zmenu vedenia tejto minitúry v dôsledku jeho seknutia sa. Mário myslíme na Teba a prajeme Ti, nech čo najskôr sekneš s tým seknutím, aby si bol čo najskôr opäť fit s nami. Ale nie je sekanie ako sekanie – pozor na neuvážené sekanie s niečim!

Paroh mladého srnca udeľujeme Rišovi, na prvý raz to s nami dobre zvládol.

 

Zapísal Vlado z A1

 

Vychádzka – sobota, 11.11.2017, 13:00

 

Miesto stretnutia: Košarisko (rekreačná oblasť za Borinkou)

Trasa: Košarisko – Prepadlé – Kozí chrbát – Salaš – Košarisko

 

Účastníci: Mišo, Katka, Ivanka, Danka B., Diana, Danka Ď., Heňo, Rišo, Mariana, Laura, Mário

 

Správa z cesty:

 

O trištvrte na dvanásť volá Katka, či ju má kto odviezť na výlet. Dohodne sa s Mišom. O štvrť na jednu nakladáme Marianku pred dúbravským Lídlom a rútime sa smerom na Stupavu. Volá Mišo, že budú pár minút meškať. Volá Ivanka, že budú pár minút meškať.
Pred jednou sme na Košarisku. Vonku je pomerne zima, takže sedíme v aute a čakáme. Prvá prichádza Ivankina posádka, tesne po nej Heňo so synom Rišom. Volá Mišo, že trochu blúdia a nech ešte chvíľu vydržíme. Je pomerne chladno, takže k slovu sa dostávajú čiapky, bufy, rukavice a čaje. O pol druhej sme komplet, dáme si úvodnú fotku a vyrážame po zelenej smerom do lesa.
Doobeda bol pekný slnečný deň, teraz sa začína trochu mračiť. V lese je prekvapivo blatisto, všetci jedenásti sa tisneme na úzkom vyvýšenom stredovom pásiku, ktorý je trochu pevnejší, a zaryto postupujeme vpred. Zatiaľ robíme minimálne prestávky, aby sme zbytočne nechladli. Kondične sme na tom celkom rovnako a držíme sa pokope.
Pri rozdeľovníku Kozí chrbát stretávame úplne náhodou Laurinho brata na bicykli. Určite to presne takto malo byť, lebo keby sme vyšli z lesa o minútu neskôr, už sa minieme.
Pokračujeme po červenej, cesta má príjemný klesajúci trend. Bez nejakých mimoriadnych zážitkov okrem plných pľúc zdravého lesného vzduchu a plných úst aj uší všelijakých láskavých slov sa dostávame k rozdeľovníku Salaš. Marianka sa bezradne obzerá, kedy už teda prídeme k tomu salašu, sadneme niekam do tepla k stolu a trošku si zajeme. Tak prosím pekne žiadny salaš tu už nestojí, jeme aj pijeme postojačky a v našom minikruhu koluje domáci cukinový koláčik z Jankinej pece, kokosové guľky a banány z dúbravského Tesca a slané praclíky z predajne U starého otca.
Urobíme si ešte jednu fotku a uháňame ďalej po modrej, ešte máme pred sebou zhruba hodinku. Svetla je zatiaľ dosť, napriek sklzu na štarte sa k čelovkám nakoniec možno nedostaneme.
Prechádzame okolo zlovestných močiarov, potom okolo kúska zelenožltého lesa uprostred hnedej jesene všade naokolo, a nakoniec sa vynoríme na asfaltke kúsok od áut.
Záverečná fotka, lúčenie, výmena posádok, odjazd. Pane, ďakujeme ti, že na nás ani v týchto chladnejších dňoch nezabúdaš a že si udržal tmu aj dážď na uzde. Prídeme aj nabudúce.

 

Čestný paroh: Mišovi. Na poslednú chvíľu dostal do auta najprv Katku a potom aj Marianku a postaral sa o ne ako o vlastné.

 

 

Vychádzka – nedeľa, 7.1.2018, 10:00

 

Miesto stretnutia: Konečná trolejbusu č. 203, zast. Koliba

Trasa: Zastávka Koliba – cez les a po modrej na Kamzík, návrat po zelenej

Účastníci: Bea, Zuzka, Mariana, Heňo, Peťo O., Peťo Š., Palo, Juro, Palo B., Klaudika, Monika, Ľubo, Zdenka, Edo, Eva, Natálka, Lily, Mário, Laura, Anička

 

Správa z cesty:

 

Pár minút pred desiatou parkujeme na parkovisku nad konečnou trolejbusov. Skladám vozík pre Aničku a vidím, že dole už stojí podobný vozík s rovnako živým nákladom. Vidím Beu a pestré klbko ľudí, teším sa, že nás je toľko. A to vraj ešte nie sme všetci.
Dosýta sa vyobjímame a vyrážame k odbočke do lesa. Tu ešte zavoláme Monike, pretože spolu s Palim zaparkovali pri Stroodeli a nevedia, že naša trasa okolo Stroodla nevedie. Robíme si spoločnú fotku a pokračujeme pomedzi domy do kopca.
Za rampou začína lesné blato. Chvíľu mu odolávame, potom sa Edo odpojí a ide menej postihnutým chodníkom. My ostatní si to rúbeme lesom až po odbočku na modrú. Anička sa dáva dokopy s Natálkou a náš vozík ostáva prázdny. Ujíma sa ho teda Zdenka a vytlačí ho až k bufetom, za čo jej z diaľky pohľadom ďakujeme, akurát nás trošku mrzí, že v ňom ostali vetrovky, lebo predsa len je ešte stále január.
Pomaly vychádzame hore k ihriskám. Náš početný húfik stojí na ceste, takže ukazujem na prázdne lavice, kde by sme si podľa plánu mali dať občerstvenie. Opúšťa nás Zuzka a po chvíli aj Bea, Monika s Palim a Klaudikou odchádzajú chvíľu po nich. Zvyšku výpravy je trošku ľúto, že sme vlastne už v cieli, a Marianka preto navrhne, že by mohli zísť z Kamzíka opačnou stranou a skončiť na Železnej studničke. Všetci s ňou súhlasia a Marianka sa príkladne hlási za veliteľa zostupu. Turisti sa lúčia s rodičmi a odchádzajú smerom k televíznej veži.
Na Kamzíku postavili nové hracie prvky pre deti, len nestihli upraviť okolie, takže nové ihrisko dočasne ohradili červeno-bielou stuhou. Deti, ktoré tu boli pred nami, to však zobrali ako výzvu, takže v čase nášho príchodu sa červeno-biela stuha váľa po zemi a deti visia na chrbte čmeliakovi alebo preliezajú cez rôzne umelé prekážky a kopce. Strávime na ihrisku príjemnú polhodinku a potom sa pohneme smerom k trolejbusom, pretože sa blíži čas obeda a zásoby, ktoré sme vzali so sebou, podozrivo ubúdajú. Nad zastávkou trolejbusov sa s Edom a jeho rodinou lúčime a rútime sa domov najesť.
Pane, ďakujeme ti za takýto krásny jarný deň uprostred zimy aj za všetky stisky rúk a pusy, ktoré sme si venovali. Uvidíme sa zrejme o dva týždne.

 

Čestný paroh: Marianke za to, že sa odvážne podujala previesť kamarátov hustým lesom späť do civilizácie.

 

A aby sme nezabudli, opäť sa urodila múdrosť z úst klasika (na adresu kovových ozdôb Peťa Š.): „Keby do teba udrel gulový blesk, tak je po tebe.“

 

Vychádzka – sobota, 3.2.2018, 14:00

 

Miesto stretnutia: Krasňany, turistický rozdeľovník Pekná cesta – Záhrady

Trasa: Pekná cesta – Spariská – Pod Chlmcom – Pekná cesta

Účastníci: Jožo, Mišo, Janka, Danka, Milka, Vierka, Katka, Mário, Dorka, Dodko

 

Správa z cesty:

 

Z Dúbravky sa vezieme dvaja na dvoch autách ako páni. Na mieste stretnutia je už drobná hŕstka turistov, po upresňujúcom telefonáte sa k nám pridávajú ešte Mišo s Jankou. Na úvod nás fotí Milkin Pišta, potom berie chorú vnučku Nelinku a idú domov variť.
Vyrážame po modrej. Zatiaľ sme na asfaltke, po ktorej môžu jazdiť autá, takže Jožo má čo robiť, aby mu každú chvíľku nejaké široké SUV nezrazilo raz Dorku a raz Dodka. Nakoniec sa šťastne presunieme nad horáreň za značku zákaz vjazdu.
Je pár stupňov nad nulou, ale kopec nás zahrial a aj z polojarného lesa sála akési podivné teplo. V rôznych dvojiciach, trojiciach až štvoriciach debatujeme o všetkom možnom, až kým nezahliadneme rozdeľovník Spariská. Dávame si krátku pauzu na čaj. Milka nás ponúka zo svojho polkilového balenia cukríkov a keď sa neobslúžime podľa jej predstáv, vytiahne ešte keksíky. Nakoniec všetko zbalí a vyhlási, že nabudúce neprinesie nič. Našťastie nás čaká ešte kus cesty, takže kým si stihneme dôsledky tohto vyhlásenia naplno uvedomiť, kráčame po červenej smerom na Kamzík.
Míňame prekrásne výhľady, lenže sme takí zabraní do rozhovorov, že si nevšimneme ani televíznu vežu. Asi nebola dostatočne osvetlená.
Pri rozdeľovníku Pod Chlmcom si robíme druhú a poslednú prestávku, potom už len cválame žltým traverzom. Začína sa stmievať. Výhodou je, že nemusíme chodiť ďaleko do lesa na záchod, ale tak nejak pudovo zvyšujeme tempo. Do Krasnian vchádzame už za svetla pouličných lámp, stihli sme to naozaj na chlp.
Robíme si záverečnú fotku a lúčime sa. Pane, ďakujeme za voňavý les, za svetlo, ktorým si nás sprevádzal vonku aj vnútri, a za všetky teplé slová, ktoré sme si nenechali pre seba.

 

Čestný paroh: Pištovi. Doviezol nám Milku, fujazdil domov navariť, postaral sa o chorú Nelinku a ešte sa pre Milku aj stihol vrátiť. Tomu hovorím time management.

 

 

VYCHÁDZKA
DEVÍNSKÝ NÁUČNÝ CHODNÍK

Kedy?                Nedeľa 11.2. 2018, 13:30 hod.
Zraz:                  13.30 hod. parkovisko pod Devínskym hradom / Hotel
Trasa:               
smer Devín – Devínská Nová Ves / náučný chodník

Záznam z vychádzky: 11.2.2018, 13:30 hod. Devín – smer Devínska N.V., náučný chodník

Účastníci: Zuzka, Peter a Roman, Ľudka, Roman, Robo, Miško a Janka, hafkáči: Lara a Kevin

Správa z prípravy;

Ako vždy v pondelok na klube, som dal otázku „aké budú akcie“?… Nastalo hrobové ticho, nikto nič nehovoril, tak šup, šup z trápneho ticha preč do iného programu…(nabudúce to už urobím inak).

Po klube, večer, som si uvedomil, že asi nebude vychádzka. Stále som dúfal, že sa nejaký kamarát prihlási a urobí ju….a že sa pekne „poveziem“, bez výkonu na tom, aby som preto musel pohnúť prstom (nabudúce to zas urobím inak).

Prišla sobota, blbí pocit, že asi nebude vychádzka…, a tak som sa ju rozhodol urobiť.

Páčia sa mi vychádzky primerané veku mojej mamy, tak som sa rozhodol urobiť ju: Devín náučný chodník smer Devínska N.V.

Bola sobota ráno a tušil som, že asi málo ľudí bude pozerať mailovú schránku a o vychádzke sa nedozvedia…, a nikto na ňu nepríde. Tak som sa rozhodol poslal klubistom SMS, že sa koná vychádzka a že sme im pozvánku poslali mailom.

Nedeľa:

Stretávame sa na parkovisku 13:30 hod. Pri vítaní som si uvedomil, že tam máme úplne nové tváre, ktoré na vychádzke ešte vôbec neboli: Robo, Zuzka, Roman… Wao, Robo a Zuzka chodia do klubu roky a išli s nami prvý krát, tak som sa skutočne potešil, presne tak, ako aj Roman, ktorý si to vedel zariadiť a išiel na vychádzku bez troch detí.

Moja radosť trvala do chvíle, keď sa mi Ivan ponúkol, že bude na začiatku a navedie nás na kopec… V tom som zostal mierne v šoku, že „na aký kopec?!“ My predsa na žiadny kopec nejdeme a ideme po náučnom chodníku….Problém sme si vyriešili vysvetlením, že náučný chodník môže byť aj hore do kopca, ale aj dole, pri rieke Morave. Pre mňa super skúsenosť a nabudúce pri tvorení pozvánky budem jednoznačnejší. A opäť sa mi potvrdilo, že vychádzka môže byť terapeutická, aj bez terapeuta.

Slniečko nám krásne svietilo, teplotu 4°C sme nevnímali nijako dramaticky. Tom nám porozprával ako bolo vo Vietname, Zuzka pokecala s Petrom o Thajsku a exotike, Ja s Beatkou o tom, ako musíme na sebe makať a nezaspať v abstinencii, Janka mi upresnila ako robili s Miškom bonbóny po kuchárskej aj chemickej stránke, s Robom sme zhovárali o tom, kam všade sa nám vpichne závislosť a že prestať piť je oveľa ľahšie ako začať rozlišovať a spochybňovať svoje rozhodnutia na to, aby sa človek stretol so sebou, išiel za seba s stal šťastným…

Čestný paroh získava: Roman, ktorý nechal doma manželku s deťmi a prišiel prvýkrát medzi nás. Zároveň verím, že na budúce ich všetkých zoberie medzi nás.

Zapísal: Roman W.

 

 

VYCHÁDZKA

Vyhliadka Königswarte

Kedy?             Nedeľa 18.2. 2018, 10:00 hod.

Zraz:                10:00 hod. malé parkovisko v Bergu (viď mapka), z Bratislavy smerom na Wolfsthal, hneď na kruhovom objazde doľava na Berg. V Bergu potom podľa mapky.

Trasa:              vyhliadka Königswarte a naspäť

Trvanie:          cca 2,5 hodiny. Približne hodinu trvá cesta hore, hodinu naspať a pol hodinku môžeme stráviť na alebo pod vežou, teplé čaje v termoskách sú vítané a malé občerstvenie sa nám tiež bude hodiť.

Počasie:          2-3°C, možnosť zrážok, snehovo-dažďových

Kontakt:         Maroš (A1) 0905754867

 

Účastníci: Peťa, Maťka, Paulínka, Vlado, Heňo, Roman, Maroš, štvornohý účastník Kevin.

Za cieľ mojej prvej klubovej vychádzky som sa rozhodol vybrať kráľovskú rozhľadňu Königswarte, ku ktorej vedie z Bergu relatívne nenáročná trasa s miernym prevýšením asi 200 m. Odhadovaný čas výstupu je asi hodina, hore pobudneme tak asi 40 minút. Celkovo to vychádza na 2 a pol hodiny.

Na parkovisko v Bergu dorazíme s Peťou a deťmi o 9:45 a čaká nás tam už prvý klubista Heňo. O chvíľku dorazí aj turista Vlado a po malej okružnej ceste po pamiatkach Bergu, k nám konečne nájde správnu cestu aj Roman s Kevinom. Ukazuje sa pekné počasie, 2-3 stupne celzia, bezvetrie a možno vyjde aj slnko spoza oparu. Parkovisko je trochu zasnežené, čomu sa deti a pes veľmi tešia a nestrácajú čas čakaním na prípadných opozdilcov. Nik už ale neprichádza, pekné počasie nezlákalo nikoho z našich ďalších priateľov, takže po spoločnej fotke o 10:15 vyrážame na cestu.

Asfaltová cesta sa rýchlo mení na lesnú, pokrytú snehom, po ktorej sa veľmi dobre ide. Sneh je čerstvo napadnutý, nie je hlboký a nešmýka sa nám. Paulínka nasadí svoje tempo 3-ročného dieťaťa, tak začíname trochu zaostávať za lídrami skupiny. Navyše, po 15 minútach usúdi, že chodiť už nebude a pýta sa Peti na ruky. Nič sa nedeje, dnes nemá chuť zopakovať svoj priam nadľudský výkon spred 2 týždňov, keď s prehľadom vyšľapala celú cestu až hore. Po hodnej chvíľke presviedčania sa ju podarí dostať na moje plecia a už sa teda nezdržiavame.

Medzitým nás dobehne skupinka slovenských turistov so psom, ktorý ako keby z oka Kevinovi vypadol. Psí chlapci šantia spolu, rýchlo sa spriatelia. Prejavy náklonnosti sú čoraz vrúcnejšie, je to už oveľa viac láska ako kamarátstvo. Paulínka na mojich pleciach je ťažká, je mi dosť teplo, dávam si dole bundu, aby som sa nespotil. Slováci so psom našťastie nečakajú a miznú pred nami vdiaľ.

Cesta nám rýchlo ubieha pri spoločných rozhovoroch a o chvíľku nás už vítajú satelitné taniere vojenskej odpočúvacej stanice a hneď na to 20 metrová rozhľadňa postavená z drevených trámov. Pod vežou je stôl, kde si odpočinieme pri teplom čaji a doplníme sily. Zvedavší  sa štverajú po 120 schodoch hore na vrchol rozhľadne. Tí rozvážnejší si odpočinú radšej pri čaji a šetria sily na zostup do Bergu. Už na prvom medziposchodí veže sa ukazuje sila vetra,  hore sa teda príliš nezdržujeme. Výhľad je krásny, zasnežená krajina vôkol nás vyzerá miestami až rozprávkovo.

Zlezieme z veže a okolo 11:50 sa vydávame na spiatočnú cestu do Bergu. Deti majú pred sebou vidinu dobrého domáceho obeda, tak ich už vôbec netreba nosiť, ani poháňať dopredu. Ako sa blížime k dedine, sneh zrazu zmizne, ako šibnutím čarovného prútika. Tam, kde sme cestou hore šli po snehu, vykúkajú teraz zo zeme prvé snežienky. Skoro tak, ako to bolo v rozprávke o 12-tich mesiačikoch, keď brat Sečeň vyhovel Maruške a brat Brezeň po ňom preberá žezlo. Už len počkať na jahody ! Nie nie ! To predsa v programe nebolo, takže pokračujeme podľa plánu a asi o 12:30 sme už dole na parkovisku.

Lúčime sa, doniesli sme si zhora jeden príjemný pocit spoločne stráveného nedeľného dopoludnia. Ďakujem, kamaráti a teším sa na ďalšie vychádzky.

Čestný paroh: Romanovi, udržal svoju zvedavosť na uzde a neliezol na vežu. Robil spoločnosť Peti a dohliadal na Kevina, kým my sme sa zhora rozplývali nad krajinou.

 

Zapísal Maroš

 

 

zraz nedeľa 25.2. 2018 o 10 hod, zastávka električiek Detvianska – električky č.3, 5

smer Červený kríž, Pánova lúka a späť. trvanie cca 2,5 hodiny aj  s prestávkou.

 

Účastnící: Ľubka, Beatka, Zuzka P., Andrejka, Janka, Hanka, Miško, Roman, Peťo, Alex, Vladino, Marcel, Heňo, chlpáč Kevin

10:00 Detvianska, prichádzam s Andrejkou, na rohu  vidíme Heňa so Zuzkou P., vzápätí ide cez cestu Beatka, oproti ide Roman s Peťom a Kevinom, Vladino s Ľubkou a Alexom, spoza druhého rohu Miško s Jankou a zhora Marcel. Všetci sa zvítame  a plní úsmevov vyrážame smer Červený kríž. V duchu je s nami aj Ivan B., ktorý mi ráno volal, že ochorel, inak by bol s nami. Ivan, bol si s nami. Ideme kúsok aj po hlavnej ceste, kde často upozorňujem, pozor auto, na kraj, no ako s deťmi J.  Prechádzame okolo domu Zuzky W., tak na ňu o dušu kričíme, spôsobujeme mierny dopoludňajší  ošiaľ na jej ulici až pokiaľ nevyjde na balkón, no Zuzka si pevne stojí za svojim programom a nejde s nami, škoda. Slniečko svieti aj naďalej, pomaly stúpame, postupne začína územie snehu a už sme v lese, kde robíme prvé foto a otvárame batohy J. Roman bol ráno u pekára, Zuzka zas vytiahla čerstvú ešte teplučkú tvarohovú štrúdlu, bola skvelá, dopyt po štrudli bol vyšší ako ponuka,  ako Zuzka poznamenala, nečakala, že toľko ľudí dnes príde, našťastie Miško s Jankou majú ryžový detox, takže aj túto situáciu opúšťame bez väčšieho napätia a opäť s úsmevom pokračujeme. Stretáme prvého bežkára, naša olympijská Nasťa to nie je, nemá pušku. Následne nám skríži cestu srna, načo Kevin vôbec nereaguje, asi je vegán. Prichádzame k Červenému krížu, Beatka sa tesne pred ním od nás odpája, je mi ľúto, že bez rozlúčky. Ideme ďalej na Pánovu lúku, sneh nám vŕzga medzi rečou, a je tu čas na obedovú pauzu, žemlička s čajíkom. Všetkým nám chutí a Marcel si začal štelovať svojho bzučiaka.  Nová doba! – fotia nás sršne J. Cestou späť sa kocháme, je nádherne, slniečko, bezvetrie, ligot snehu, pokoj prírody a naše stopy. Ďakujeme, že sme sa v bezpečí vrátili domov , že sme strávili 3 hodinky v kamarátskej pohode, boli sme si blízki a slniečko nás hrialo J.

Dnešný čestný paroh mal 14 rožkov J.

 

Zapísala Hanka B.

 

 

Datum: 04/03 ( nedela )

Miesto a cas stretnutia: parkovisko pod hradom Devin o 10:00

Ciel: z Devinskeho hradu po morskom pobrezi na Sandberg a spat

Uloha: najst aspon jeden zraloci zub, schranku trilobita, muslu s perlou alebo inu starodavnost

Nacinie: Ivanovo geologicke kladivko

Odhadovany cas: do styroch hodin aj s vrtanim sa v zemi, prestavkou na obcerstvenie a hladanim zabludencov

Pocasie: prijemne zimne

Kontakt: Michal ( 0903 732 970 )

 

Sprava z vychadzky z Devinskeho hradu po morskom pobrezi na Sandberg a spat

Ucastnici: Marianka, Ivanka, Janka, Palko, Michal

Stretli sme sa, prijemne sme sa presli, dozvedeli sme sa o sebe nieco nove. V peknej krajine zijeme.

Dakujeme

Cestny paroh: Marianke, ze sa aj napriek nie uplne prekonanej chorobe rozhodla stravit den aktivne.

Marianka, mala si najlepsi styl schadzania zladovatenych svahov.

Ivanka, Palko, rad som vas po dlhsom case opat videl.

Janka, dakujem za medovniky.

 

Zapísal Michal B.

 

 

vychádzka 18.3.2018

čas od 10:00 do 12:30-13:00

teplota : -1C

zúčastnení : Janko, Maroš, Martinka, Jožko, Miško, Janka, Alo, Evička, Dominik, Svetlanka, Pišta, Hanka, Martin, Maroško, Ajka a ja. (16 kamarátov)

 

K Metrostavu som s rodinou prichádzala asi 09:45 a tam nás už vítal Jano a Maroš s malou Martinkou. S Hankou som bola dohodnutá, že sa stretneme na druhej strane Prístavného mosta, keďže šlapala peši z Vrakune smerom k nám a nebola si istá, či stihne prísť presne na desiatu hodinu. Medzičasom sa objavil Jožko, ktorý pricestoval už na 09:00, ale našťastie ho prichýlil v budove Metrostavu SBS-kár a tak nás hodinu počkal v teplúčku budovy. Medzi časom som mala na linke Alinka, ktorý sa snažil príst do ciela včas, keďže bol jeho príchod v ohrození, lebo Adamko , ktorý bol u Sonky a Alinka cez víkend, v noci dostal vysokú horúčku, no a noc bola skôr dňom ako nocou. Ale nakoniec prišiel a o chvíľu pricestovala aj Evička s Dominikom.  O chvíľu s objavila Janka a Miško. Bolo čosi po 10:00 hod a v diaľke sme zazreli ešte Svetlanku a Pištu.

Taaaak a mohli sme vyštartovať. Pri nábehu na Prístavný most sa pripojila aj Hanka a tak sme prešli svoj prvý kilometer. Na konci deti Ajka a Maroško pripravili prekvapenie a v krabičke s nápisom “Toto je pre deti” rozdali balíčky cukríkov všetkým zúčastneným prechádzky Bratislavskými mostami. Prešli sme popri Dunaji na most Apollo, kde sme si pri Bratislavskom erbe urobili spoločnú fotografiu. To už sme niektorý pocítili zimu za nechtami. Za mostom sme cez bránu prešli do areálu prístavu a objavovali poklady histórie mesta a rieky Dunaj.  Nadchli nás obrovské časti z lodí, lodný motor položený vedľa starého vraku remorkéra “Šturec“ a iné zaujímavosti, ku ktorým sa človek ani nedostane, lebo netuší, že je to v zákutiach Bratislavy ukryté. To sme prešli už asi 6 km a rozhodli sa, kedže nám táto prechádzka trvala viac ako dve hodiny, ukončiť naše putovanie a vrátiť sa späť. Máme aspoň ešte pokračovanie na dve etapy, aby sme prešli všetky mosty a spoznali krásu okolia.

Pod mostom sme sa rozlúčili a tí čo sme mali autá v mieste štartu, sme prepeškovali po Pribinovej spiatky.

Bolo mi potešením prežiť dopoludnie s tak veselou partiou a ďakujem za tento deň , slová, úsmevy a smiech.

 

Zapísala Andy S.

 

Kedy:                 Nedeľa 25.3. o 10:00 hod.

Kde:                   Autobusová zastávka Maximiliána Hella v smere do mesta

Trasa:                prechádzka okolo Kuchajdy a Štrkoveckého jazera

 

Účastníci: Stanko, Jozef, Mário, Laura, Svetlana, Pišta, Heňo, Rišo, Sofia, Evka, Dominik, Ľubko a ja

Takmer účastníci: Monika Š., Zuzka P.

 

Ďakujem za pevné stisky našich rúk, slovné objatia a milé pohľady, za dnešné sprevádzanie.

 

Čestný paroh: Rada by som udelila Sofinke, prešla sa dnes s nami prvýkrát.

 

 

Zapísala Janka M.

 

Vychádzka – nedeľa 1.4.2018, 10:00

 

Miesto stretnutia : zastávka MHD Magurská v smere na Patrónku

 

Trasa: Magurská – Kamzík – Koliba

Prevýšenie: cca. 200 m

Trvanie: cca. 3 h

Doprava: MHD alebo autami

Predpoveď počasia: teplota 6 – 8 °C, polooblačno, podľa predpovede by malo zatiaľ dosť výdatne pršať, treba zobrať nepremokavé veci. Do nedele sa počasie môže samozrejme zvrtnúť, treba mať poruke aj opaľovací krém.

Kontakt: Effa Berni 0904 040 324

 

Poznámka:

Ahojte kamaráti. V nedeľu, ak máte chuť na úplne obyčajnú prechádzku cez les kúsok na Kolibu. Tam relax alebo „workout“ cvičenie, kto chce na strojoch, sú tam hore pri lúke. Ako kto chce využiť pauzu. Potom buď pešo dolu k trolejbusu cez lesík alebo (novinka) – MHD má k dispozícii na skúšobné tri mesiace priamo autobusík číslo 44 a tým sa môže, kto chce, zviezť priamo až zhora z Kamzíka dolu na zastávku trolejbusov (č. 203 a 207 smer centrum). Do bufetov nechoďme, svoje papanie si zoberme.

Tešíme sa na vás. Eva Bernardka J

Dnesnej vychadzky sa zucastnili : heňko,laura,aňuška,mario,tomino h.,janka,miško,dominik nathaniel a ja.

Odprevadil nas jozko velmi si to vazim, krasne gesto

 

Poza domy do lesa nas sprevadzala mila pani s dvoma psikami. Mali sme spolocnu cestu. Zastavili sme sa pozdravit kohutika so sliepockami a krasna biela holubica / majitelia domu chovaju biele holubky / symbolizovala mier, klud. Co sa udialo dalej ? V trave nechal zajko cokoladoveho zajka ….naaahodou…som ho zbadala a prenechala dominikovi. Po malom vyslape na kamzik sme sa obcerstvili co sme si z domu priniesli trochu pocvicili na strojoch pohojdali sa porozpravali posmiali sa a zrazu…..dalej dalej za stromom ….sa od zajka objavilo opat nieco…tak spolu s aňuskou a dominkom sme zistili a nasli v trave cokoladky male pre vsetkych!

 

Po veselej vychadzke sme sa rozlucili a s prijemnym pocitom ze aj pocas zamraceneho pocasia je mozne prezit slnieckovy den 🙂

 

Cestny paroh : aňuske za to, ze / aj ked s mini pomocou /,ale hlavne po svojich, vysla na kamzik ako kamzicicka !

Zapísala Eva B.

 

 

Nedeľa 22. Apríla 2018, 10:00, hraničný prechod Petržalka – Berg

Zraz:               10:00 hraničný prechod Berg – na Slovenskej strane (pri reštaurácii)

Trasa:             autami kolónkou z Bergu pár km na východzí bod pri lese pri osade Jägergaussiedlung – Ruine Rothenstein – Donaulande –  a po vlastných stopách späť

Účastníci :

Zuzka, Marianka, Michal, Janka, Jožo, Danka, Monika, Roman, Peter, Maroš, Petra, Pavlínka, Peter K., psíkovia Kevin, Dorka a Dodo.

Správa :

Na pred-zraze na prechode PETRŽALKA-BERG sme boli maximálne presne  – už 10 min pred desiatou, tam postávali vsetci vrátane psov, (okrem Kevina, ktorému sa nechcelo z pohodlného auta).

Nemuseli sme sa chvalabohu dlho okúňať pred tristnou SK vizitkou smerom z Rakuska -> pofidérnej herni s falošnými stĺpmi i kvetináčmi pred falošným trávnikom.

Praví v tom celom boli asi len neliečení  našinci, ktorí tam trávia život.

Organizovanou kolónou sme sa odsunuli na krajšie miesto k lužnému lesu na tradičnú fotoprezenciu = pred hradom Devin, netradične za vodou.

Bolo proste pekne, pod stromami ani horúco a čoskoro sme už  na vyhliadke „RUINE ROTHELSTEIN“  spoločne pojedli a poobdivovali výhľad.

Pavlínka usilovne poponúkala svoje mandarínky našincom. Rovnako ako Zuzka svoje keksy.

Vychádzka bola plánovaná na 3 hodinky – a tak sme chvíľku za Ruinami spravili čelom vzad a šli  po svojich stopách spať.

Okrem čivavy Dorky, ktorá javila záujem o jedálniček okolosediacich výletníkov čo ju (aj mňa jej pána) časovo zdržiavalo.

O jedálniček našincov javila záujem aj naša Janka, a tak sme jej každý museli prezradiť obsah svojho dnešného obeda.

Bolo proste veselo – napriek aj občas vážnym tematikám,  ktoré radi preberáme.

O vzťahoch – na ktorých záleží. O práci – ktorá nás naplňuje  – niekedy rôznorodými vecami.

Rozhodli sme sa preto, že si to niekedy zopakujeme a azda dôjdeme až do HAINBURGU či ešte ďalej.

Lebo –  treba isť ďalej.

A ďakujem tradične „Zvýšenej Energii“ (ako hovoria v AA „Higher Power„) za tu proste peknú prírodu.

Paroh :

Petrovi K. –  ide ďalej a po čerstvom znova-príchode do klubu si už plánuje poctivo aj spoločne akcie.

 

Turistika Schneealpe (Windberg) – 16.06.2018 (sobota)

 

Miesto stretnutia 1 : AT Sanatórium, Osuského 10, o 7:30 hod. Z Bratislavy vyrazíme smer Viedeň (A4) – Graz (A2) – Bruck an der Mur (S6). V mestečku Mürzzuschlag zídeme z diaľnice smer na Mariazell (B23).

Miesto stretnutia 2 : Parkovisko / odbočka pred Gasthausom Urani – pred obcou Neuberg an der Mürz o 10:00. Na odbočke je smerová tabuľa „Schneelape“. Tu bude čakať Marcel s Alenkou.

Trasa z BA (ATS) do Neuberg an der Mürz je 165 km a nemala by zabrať viac ako 2 hodiny. Cieľ túry – Windberg (1904 m)

Účastníci  dvojnohí :

Monika, Janka, Marianka, Helenka, Katka, Alenka, Janka, Danka, Laura, Vlado, Mário, Ivan, Rišo, Štefan, Jirko, Jozef, Marcel

Účastníci  štvornohí PVKDZ (pes vysokohorský, krátkonohý, dlhosrstý, záchranársky) :

Dorka a Dodo

Správa z vychádzky :

Nápad na túto akciu vznikol minulý rok, keď sa Marcel pochválil, že objavil v neďalekých Mürzstegerských  Alpách vysokohorskú trasu dostupnú autom. Samozrejme že bol samozvaným prípravným výborom v zložení Mário a Vlado (ex a prezident) určený za dobrovoľného organizátora.

Rovnako ako minulý rok pri výprave na Schneeberg vyrážame ráno z ATS a rovnako sa s Alenkou a Marcelom máme stretnúť až v Rakúsku. Miesto stretnutia je vytýčené formou GPS súradníc a fotkou kamzíka stojaceho na odbočke. Synchronizáciu oboch skupín má na starosti Jožko, ktorý má pri Gloggnitzi poslať Marcelovi  SMS s textom “ Kupředu, zpátky ni krok“.  Jožko sa ale asi venoval príprave PKVDZ na ich náročnú úlohu a mestečko Gloggnitz prehliadol.

Našťastie záložný synchronizátor Vladko poslal správu počas cikpauzy a Alenka ako učiteľka matematiky ľahko spočítala, že nastal čas vyraziť aj bez priameho pokynu. Čo sa ukázalo ako veľmi rozumné, nakoľko o chvíľu sa ozýva Jožko. „Sme niekde Rakúsku za nejakou dedinou niekde pod Alpami“. A Mário upresňuje „Je tu cirkus Aron“. Pre upresnenie – putovný cirkus Aron. Ten čo minulý týždeň hosťoval pri Langenwangu. No paráda – to je vo vedľajšom údolí. Našťastie plagáty vedľa cesty informujú, že tento víkend má vystúpenie … presne na parkovisku kde sa máme stretnúť. A aj sa stretávame.  A svorne vyrážame na prvú časť túry – 700 výškových metrov autom. Tento štýl turistiky sa najviac pozdáva Štefanovi.

Na parkovisku nahadzujeme turistické oblečenie a  riešime čo si zobrať a čo nechať v aute – pre prípad slnka, nečasu, času a polčasu. Jediný kto nič nerieši je Vladino. Má zbalené všetko. Ale úplne všetko. Jedlo na tri dni, náhradné trenky, spacák, šijací stroj,  písací stroj. Skúsení VHT (vysokohorskí turisti) to oceňujú. „Kdo je připravem, není ohrožen“. Vladko vysvetľuje, že nie „je pripravený“ ale  „sa pripravuje“. Na augustovú haute route v pohorí Stubai. Takže dnes nie je na túre, ale na tréningu. Nevadí, náš teší že sme spolu.

 

Zahajujeme teda výstup na náhornú planinu Schneealpe o ktorej vďaka Ivanovi vieme, že kedysi dávno vznikla rotenziou z masívu ktorý sa rozpadol na Hohewand, Schneeberg, Raxalpen a Schneealpen. Ako všetci vieme bolo to tak dávno, že si to ani Ľubo S. nepamätá. Čo ale nevieme, že si to Ivan vymyslel. Teda nie spôsob a čas vzniku, ale ten názov – „rotenzia“. Hlavne že Marcel ho už rok v rámci osvety šíri v miestnej skialpinistickej a lezeckej komunite.  A pochybovačov pacifikuje, že má kamaráta, čo je geológ a gúgl nemusí vedieť všetko a že si to naozaj nemýli s hortenziou. Nuž nielen Pavol Orzság má právo na novotvary …

Alenka ako bergführer volí skratku cez kosodrevinu. Je síce náročnejšia, ale trvá to po nej dlhšie. Čo oceňuje hlavne Janka. Je na prvej klubovej túre. A nostalgicky zvolila obuv pripomínajúcu „cvičky“ z hodín telesnej na ZDŠ. Ujíma sa jej zadák Mário a spoločne docupitajú až na planinu, kde sa napájame na chodník vedúci k prvému cieľu našej dnešnej túry – chata Michlbauerhütte. Máme ale východisko do budúcna – upozorniť pred každou akciou na „dress code“.

Prvé oficiálne spoločné foto dávame pred značkou obce „Schneealm“. Nasleduje porada. Kto nechce  ísť až na vrchol nemusí. A komu sa nechce môže počať na chate. Hlavne že si rozumieme. Pauza na rýchle občerstvenie, prepudrovane nosa a vyrážame. Marcel tvrdí že hore dole je to hoďka. Nie je dôvod neveriť mu. A potvrdzuje to aj smerovník s informáciou „Windberg – Gipfel 30 min“. Vedenia sa ujíma Alenka. Kvôli zubnému strojčeku má v pláne najesť sa až po túre, tak to chce mať čím skôr za sebou. Veľmi čím skôr. Asi ako Sagan v šprinte s Cavendishom.  Ale na rozdiel od Peťa nemusí zasahovať jury. Alenka spomaľuje sama a presúva na chvost pelotónu ako morálna posila pre dámsku časť vrcholového družstva. Na čele je nahrádza Danka a Vladko s Máriom.  Po 15 minútach sme na hrebeni.  Ďalší smerovník oznamuje že „Windberg – Gipfel 30 min“. Nechápavo krútime hlavami. Vysvetlenie nemá ani geológ Ivan. O mobilných vrcholoch zatiaľ nepočul . Teraz nám chýba Tomáš H. Ten by mal určite vysvetlenie.

Zmätení  teda pokračujeme po hrebeni ku krížu. Kúsok pred vrcholom pre zmenu zapína turbo Marcel. Príčinou nie je hlad ani iné fyziologické nutkanie, ale čas na predletovú prípravu. Budeme si totiž robiť selfie dronom teda „dronie“. Bzučo naozaj o chvíľu štartuje a bojuje vo vetre. Nie nadarmo sa tento kopček nazvali „Veterný vrch“.  Po dobzúkaní sa kocháme výhľadmi.  Pre zmenu nám chýba Paľko B. Aby konštatoval že „Ale je to Slovensko krásne“. Marcel ochotne informuje ktoré kopce vidíme. A ktoré nevidíme. A nevidíme ich dosť. Všade naokolo čierňava. Len nad nami relatívne jasno. Niekto tam hore musí mať abstinentov naozaj rád.

Vydávame sa na zostup. Cestou sa dozvedáme, ktorý žľab sa tu ako lyžuje a kde sú lavínové miesta. Cenné informácie teraz v lete. A hlavne pre sánkarov. Pri chate  sa stretávame  podporným tímom. Ten medzičasom opustil Štefan. Zacnelo sa mu za suchou košeľou. Na dverách reštaurácie je napísané „Selbstbedienung“ .  Poslušne teda vyberáme prinesené lepeňáky. Ordnung muss sein. Ponúkame sa navzájom. Niet nad tieto samoobslužné reštaurácie. Čerstvá zeleninka zo záhradky. Tromfuje Helenka s pečeným kuriatkom. A v talóne je ešte Rebrohütte. Monika hneď na začiatku oznámila, že koláčik napiekla, ale podávať sa bude až tam. Pádny dôvod pokračovať v programe.

Preskupujem sa v autách a presúvame do neďalekej dedinky Steinhuas am Semmeting. Tu nás čaká malé občerstvenie čo prichystala Alenka a Marcel. Rebrohütte na takýto nápor nie je logisticky úplne zabezpečená, ale Jožko ako slušný hosť si doniesol vlastné polievkové lyžice. Mário tvrdil že bude 6 chodov, tak ich priniesol 5. S jedenástimi čo vlastnia Rebrovci to vychádza na chlp presne. Dokonca sú rovnaké. Čo prináša malý problém pri záverečnom delení. Nakoniec dochádzame ku konsenzu. Jožko si zoberie tie lesklé, Rebrovcom ostanú strieborné.

Rozlúčka, objatia, božteky. Pochvaly teraz, problémy si povieme na klube …

Tešíme sa aj nabudúce kamaráti. Niekde pri cirkuse Aron.

Čestný paroh :

Získava Janka. Za to že dala prvú klubovú túru. A hneď do 1904 metrov. A v cvičkách. A s úsmevom.

Zapísal : Marcel, A2

 

 

Vychádzka – nedeľa, 29.7.2018, 10:00

 

Miesto stretnutia: Devín, parkovisko pod hradom

Trasa: Devín – Dúbravská hlavica – Dom kultúry

Účastníci: Danka, Zdenka, Jozko, Peto, Heno, Michal a psikovia Dorka a Dodo

 

Správa z cesty:

 

Bolo teplo ako v peci, ale v tieni lesa pod Devinskou Kobylou sa to dalo vydrzat. Z pod Devinskeho hradu sme vyrazili o 10:10 a kludnym tempom sme sa prerozpravali az po Dubravsku Hlavicu, kde sme sa najedli.

Peto mal presne 6 kolacov, teda pre kazdeho z nas jeden. Zda sa, ze sa u neho objavili prorocke schopnosti. Uvidime. Presvedcime sa nabuduce.

Cestou Zdenka natrafila aj na tvorceka vo videjku, tak sme si ho natocili. Pred koncom mi tak trochu pripomenul nasho chorobacika. Ale prekazku stastlivo zdolal aj napriek pociatocnym peripetiam, tak verim, ze sa to podari aj nam.

 

PS1: Cestny paroh ziskava Heno za to, ze aj napriek 35 stupnovej horucave dokazal zakazdym vycarovat nejaky ten lad na schladenie.

 

PS2: Ta gulicka, co ten chrobacik gula, je naozaj to, co sa vravi, ze to je. Nedalo mi to a ovonal som ju.

 

Zapísal: Michal B.

 

 

Vychádzka – nedeľa 26.8.2018, 10:00

 

Miesto stretnutia : Plavecké Podhradie, začiatok modrej turistickej značky

Trasa: Plavecké podhradie – Plavecký hrad – Amonova lúka – S. Uhliská – Mesačná lúka – Vápenná – Plavecké podhradie

Účastníci: Zdenka, Mário, Laura

 

Správa z cesty:

Ráno píše Zdenka, že jej padol odvoz a či niekto nemá voľné miesto v aute. Veľkoryso jej ponúkame naše vozidlo. O 9:10 sme na ceste, do Plaveckého podhradia prichádzame pár minút pred desiatou. Žiadna tlačenica ani zápcha na parkovisku sa nekonajú, okrem nás tu nie je nikto. V miestnom obchodíku kupujeme ešte jednu minerálku a Zdenka by si rada kúpila niečo na obed, takže teta predavačka prešacuje poloprázdne regály a vyloží pred ňu chrumky, horalky a croissanty. Dohodnuté, zaplatené. Vyrážame.
Je zamračené a mierne mrholí. Poza domčeky sa dostávame až na Plavecký hrad. Je dosť veľký, ale aj tak si ho dôkladne prezrieme (nazrieme dokonca aj do spálne miestnych pustovníkov, ktorí zrejme počasie vyhodnotili ako nehodné vstávania).
Debatujúc o všeličom pokračujeme po modrej až na hrebeň, kde začína CHKO Báborská. Stále je škaredo a začína byť zima.
Vychádzame na vrch Klokoč. Stojí tu veľký drevený kríž so zatlčenými klincami a už piaty rok si sľubujem, že najbližšie určite nezabudnem zobrať kladivo a pár klincov. Ehm, zabudol som.
Po sľubovaných rozkvitnutých divozeloch ostali iba prezreté a zoschnuté pahýle, vyzerá to tu ako na cintoríne. Utekáme radšej do sedla Uhliská, kde sme si sľúbili obed.
Sme slušne nakŕmení a pokračujeme do kopca na Vápennú. Chvalabohu, že aspoň černice vydržali zrelé a mimoriadne chutné.
Na Vápennú vychádzame o pol tretej. Chvíľku pozeráme do hustej hmly, z ktorej trčia dva masívne kopce oproti, no zrazu odkiaľsi zafúka jemný vetrík a rozoženie všetky oblaky, dokonca vyjde aj slnko! Lezieme na rozhľadňu a máme parádny výhľad na všetky strany, vidíme veterné elektrárne v Rozbehoch, hrebeň Zárub, atómku v Jaskovských Bohuniciach, úplne v diaľke Zobor a Žibricu, na druhej strane Vysokú, pod nami Sološnicu a kameňolom nad Rohožníkom a kdesi úplne za kopcami vykúkajú činžiaky Senice. Pane, tak toto si ozaj nemusel, nám by úplne stačila spoločná fotka v oblaku.
Chvíľku si ešte ohrievame skrehnuté ruky a chrbty a potom pokračujeme po žltej späť do Podhradia. Ešte pred štvrtou sadáme do auta a vraciame sa do Bratislavy.
Pane, ešte raz vďaka a netvár sa tak skromne.

Čestný paroh :

Myslím, že sme si ho zaslúžili všetci traja, a preto ho nakoniec nedostal nikto.

 

 

Vychádzka – nedeľa 21.10.2018, 10:00

 

Miesto stretnutia : Devínska Nová Ves, zastávka MHD Hradištná

Trasa: Devínska Nová Ves – cyklochodník smer Vysoká pri Morave a späť

Správa z vychádzky Devínska Nová Ves – náučný chodník

 

Účastníci: Klaudia, Paľo B., Paľo Z., Patrik A3, Tomáš + Nelka, Katka, Mariánka, Monika, Roman, Vlado, Luboš, Bohuš, Janka, Barča + Leo + Lujza, hafovia: Tero a Kevin

 

21.10.18, 10:00 hod.

 

Dlho som čakal pozvánku na vychádzku a stále žiadna nechodila… Tak som sa rozhodol, a zorganizoval stretnutie s kamarátmi na mieste, ktoré mi je srdcu blízke; náučný chodník Devínska Nová Ves smer Vysoká pri Morave.

Na určené miesto som dorazil 9.45 hod. a vtom parkoval svoje auto kamarát Peter K. s priateľkou a malým 14 mesačným Maximiliánom, ktorí sa rozhodli vzhľadom na začínajúci dážď nás iba pozdraviť a nepokračovať s nami.

10.08 hod. sme boli už skoro všetci zídení, a rozhodol som sa vyraziť… V tom mi doletela informácia „čakáme 15 min.“, tak som tempo spomalil a oproti nám išla Monika, ktorá práve v uličke zaparkovala svoje auto.

Po chvíli prestalo mrholiť a smerom tam fúkal vetrík, ktorý je adekvátny tomuto ročnému obdobiu. Čas plynul tak rýchlo ako voda v Morave, a ani sme sa nenazdali a prvú polovicu sme mali za sebou. Za 90 min. sme dali 7 km, najedli sme sa, ponúkli dobrotami a pokračovali sme späť ďalších 7 km…  Ani neviem ako, ale v pohode sme urobili 14 km za 3 hodiny… Nabudúce si musím lepšie pozrieť vzdialenosti, pretože som deklaroval prechádzku na 7 km …

Myslím si, že sme prežili jedno pekne nedeľné dopoludnie, kde nikto z kamarátov nebol smutný a zranený z nevyžiadaných ponúk, ktoré podľa mňa na vychádzku nepatria… O 13.00 hod. sme sa rozlúčili a mohli sme pokračovať v pekne načatej nedeli.

Ďakujem kamaráti, že ste prišli. Potešili ste ma.

Zapísal: Roman W

 

 

Vychádzka – nedeľa 11.11.2018, 10:00

 

Miesto stretnutia : Dubravka, dom kultury – zastavka Alexyho. Stoja tu spoje 4, 5, 20, 23, 27, 83, 84

Trasa: Dúbravka, dom kultúry – Dúbravská hlavica – Devínska Kobyla – Devín

Správa z vychádzky

Účastníci: Svetlana, Pišta, Arturko, Ľubka, Vladko, Matej, Miško, Milan, Peťo, Heňo, Jožko, Mário, Michal, psíci Dorka a Dodo.

Dva dni pred vychádzou mi volal Miško z Hraničnej, či môže prísť. Miško, si vždy vítaný, rovnako ako aj ostatní klubisti od vás.

Aj náš Matej volal, že ako vlastne tieto vychádzkyto fungujú a že by sa tiež rád pridal. Rád som Ťa videl Matej. A mimochodom všetko najlepšie k dnešným narodeninám.

Takže sme sa ráno zvítali, zagratulovali si a vyrazili smer raketová základňa.

Spočiatku som ako určovač smeru tápal, keďže som sa nevedel rozhodnúť, či pomáhať Jožkovi pri udržiavaní čistoty Dúbravských zelených plôch v zmysle zákona určujúceho povinnosti majiteľov psov, alebo či mám radšej udávať našej skupine smer a tempo. Do role majiteľa psa sa mi po krátkom, ale intenzívnom zamyslení dostať nepodarilo a tak som sa vydal k bezradne postávajúcej skupine, hľadajúcej turistickú značku, alebo iný záchytný bod dávajúci nádej, že sa domov dostaneme ešte dnes a ešte pred zotmením. Naštastie poradili Mário s Vladkom a pani v navigácii dodala istotu pokračovať v naplánovanej trase.

Na raketovú základňu sme došli už asi trošku vyčerpaní, lebo Svetkin a Pištov vnúčik Arturko sa potkol o porezal si rúčku na rozbitom skle. Našťastie to nebolo nič vážne a hlavne sme vybavení lekárničkou aj na takéto prípady.

Mňa raketová základňa celkom prekvapila, ale aj pobavila. Ani neviem ako, ale plynule som v reči прешиел до рускэго языка. Och prepáčte, ospravedlňujem sa. Ale naozaj som nebol jediný, kto sa takto rozcitlivel. Tento nostalgický  zážitok zahnal až strach o Mateja, ktorého priestory hangárov pre rakety protivzdušnej obrany z dôb nie až tak dávno minulých uchvátili natoľko, že sa vybral na prieskum útrob pahorku Dúbravská Hlavica. ”Mateeeej, kde siiii, vraaaaať saaaa, saaaa, saaaa”.

Potom sme ešte vybehli na vyhliadkovú vežu, čo je, ako sme sa dozvedeli, pozostatok rakety, trochu si vydýchli a vydali sme sa ďalej

No a vtedy sa začali diať zvláštne veci, ktorých pravý zmysel mi zostal utajený, ale som si istý, že Peťo mi uspokojivé vysvetlenie podá. Malý Artutko, ktorý, sa ešte pred chvíľou viezol na Vladkovi, chytil druhý dych, vytvoril s Peťom pakt proti bielovlasému deduškovi ( Heňo ), Pištovi a Milanovi a nastala nemilosrdná slovná vojna zahŕňajúca rôzne laserové obranné systémy, neviditeľné oblečenia, nadprirodzené schopnosti a taktické skrývanie sa v lese. Veľa som z toho nepochopil, ale čo mi bolo jasné je, že Arturko s Peťom rozobrali deduškov do stavu, v ktorom by aj transformer usedavo plakal.

V takomto bojovom rozpoložení sme došli až k Vladkovmu záhradnému domčeku, kde sme sa naobedovali. Vďaka za pozvanie Vladino.

Ozaj a na ceste späť sme ešte stretli strom MNOHO. To je taký veľmi pekný strom, ktorý sa oplatí vidieť. Ja si myslím, že na novoročnej vychádzke na Kobylu sa pri ňom určite zastavíme.

Ďakujem vám všetkým za dnešnú vychádzku. Dávam 9 protileteckých obranných rakiet z 10-tich, kvoli, z mojej strany, pokrivkávajúcemu začiatku.

PS1: Pre tých, čo sa o Mateja trochu báli, mám potešujúcu správu. Matej sa našiel a vrátil.

PS2: Čestný paroh by som dal rád Arturkovi, lebo napriek chorému srdiečku je veľký bojovník a kamoš.

Zapísal: Michal B.

 

 

Vychádzka – nedeľa 9.12.2018, 10:00

 

Miesto stretnutia : Stupava, autobusová zastávka Obora

Trasa: Stupava, Obora – Pod Kamenným vŕškom – Staré Hájne – Pod Kozliskom – Pajštún – Stupava, Obora

Účastníci: Michal, Mário, Laura

 

Správa z cesty:

Pár minút pred desiatou prichádzame na miesto stretnutia. Prebieha tu čulý stavebný ruch, obecná štvrť sa od našej poslednej návštevy zmenila na nepoznanie. Našťastie pribudli zatiaľ neoznačené parkovacie miesta, využívame ich teda a už pešmo sa presúvame na autobusovú zastávku. Píše Michal, je na ceste.
Parkuje na rovnakom mieste ako my, chvíľu ešte čakáme a po povinnom úvodnom fotení sa ako neohrozená trojica vydávame po modrej značke poza dedinu.
Je pomerne teplo, cesta je zatiaľ asfaltová, ale postupne sa mení na rozjazdené blato, do ktorého sa medzi rečou zabárame čoraz hlbšie. Reč sa inak točí väčšinou okolo našich klubových a potom aj umeleckých aktivít a miestami ju prerušujú stáda urastených laní. Raz sme dokonca zahliadli aj pomerne statného jeleňa.
Sme na hrebeni. Blato chvalabohu skončilo a dokonca sme už prešli aj najvyššie miesto dnešnej túry, takže ostatné bude za odmenu. Za odmenu je aj výhľad, aj mladý pár, ktorý nám pomáha so spoločnou fotkou, rituálna rozlúčka Mladých srncov s turistickou sezónou aj spoločný obed pri komfortnom drevenom stolíku.
Cesta dolu ubehne ako zimná (alebo v tomto prípade už skôr jarná) voda. Lúčime sa iba pro forma, pretože náš dnešný spoločný program ešte nekončí, ale o tom zase inokedy.
Pane, ďakujeme ti za dnešný deň a tešíme sa na ďalší spoločný rok.

Čestný paroh :

Chceli sme ho dať nášmu strážcovi hore nad nami, ale zdvorilo ho odmietol, takže si nájde príjemcu na ďalšej vychádzke.

 

 

Vychádzka – 13.1.2019, 10.00 hod., Rača – Biely Kríž

Dátum a čas:                   13.1.2019, 10.00 hod.

Miesto stretnutia:         zastávka električiek Detvianska (Rača)

Trasa:                               Detvianska – Piesky – Biely kríž (Klinec) – Červený kríž

Účastníci: Martin, Vlado Z., Julko 😊, Jana Z., Štefan K, Svetlana, Michal K., Klaudia B., Mário P., Monika Š., Michal B., Mariana M., Miška S., Tom Ď., Nina B., Marcel R., Paľo B., Roman W., Yveta V. labrador Kevin

 

13.01.18, 10:00 hod.

WAO, Bratislava je super! Máme to všade blízko; Viedeň, Budapešť, Brno a na skok do krásnej prírody. A, keďže máme zimu, zopakovali sme si tradičnú vychádzku do Rače na Červený kríž.

Na miesto som dorazil 9.45 hod. spolu s Yvett, s ktorou sme túto vychádzku robili pred rokom… Medzičasom som sa naučil, že v pozvánke treba skontrolovať na mhd.sk aj názov zastávky…. …a stálo to za to, pretože zastávka sa počas roka premenovala z Detvianska na Cintorín Rača.

10 08 hod. sme boli všetci zídení. Veľmi ma potešili Merry s Katkou a vnučkou, ktorí nás prišli odprevadiť na vychádzku, a aj účasť Beatky M., ktorá s nami išla 30 min. a potom sa vrátila naspäť. Vďaka dievčatá za účasť!

10 10 hod. sa Pišta rozhodol vyraziť a hneď sme si určili „prvého“, a „posledného“, ktorým bol Michal B.

Potešil som sa, že na vychádzku prišli aj skúsení turisti, a hneď som mal istotu, že ma nenechajú v štichu, keď nebudem vedieť prečítať značku na strome… Dlho netrvalo a na displeji telefónu vidím „volá Marcel“, ktorý mi oznámil, že „idem s vami“ a touto krásnou prírodou nás previedol, pretože najlepšie pozná zľadovatenosť ciest, ktoré denne behá.

Po hodine a pol pomalým tempom sme sa dostali na Červený kríž, kde sme sa na chvíľu zložili, občerstvili čajom a jedlom, ponúkli ovocím a zeleninou a druhú časť vychádzky sme išli po odhrnutej ceste. Vychádzka trvala 2.40 hod. a podľa môjho krokomeru sme prešli 10,5 km.

Myslím si, že sme prežili jedno pekné a milé dopoludnie, do ktorého nám aj počasie prialo.

Čestný paroh získava naša kamarátka Miška S., ktorá napriek tomu, že je teenegerka, išla s nami, dospelákmi, na vychádzku.

 

Ďakujem, kamaráti, že ste prišli. Potešili ste ma.

Zapísal: Roman W

Foto: Marcel

 

 

„Turistický výlet do šúrskej rezervácie pri Sv. Jure

 

Zraz o 10.00 hod. 27.1.2018 za mostom cez Šúrsky potok.

 

Popis príchodu na miesto zrazu:

 

Pred Jurom (a veľkými logistickými skladmi) cca.  500 m pre prvými semaformi odbočiť doprava na vracák (treba veľmi spomaliť, aby sme ho

neprebehli) a potom po asfaltke smerom akoby do BA, súbežne s hlavnou cestou sa asi po 1 km dostaneme na most cez šúrsky potok. Hneď za ním je malé parkovisko a to je miesto zrazu.

 

Trasa podľa kondície a počasia cca. 5 až 8 km.

 

Prevýšenie cca. 1 m – kto si vyskočí aj 2 m.

 

Počasie: polojasno, mierne pod nulou, skoro bezvetrie (Ľubko je jaká rosnička – uvidíme či to vyjde 🙂 pozn. M.B.)

 

Telefón: 0907 114 121, L. Sládek“.

 

PS: Tešíme sa s Ľuboškom v nedeľu na Vás priatelia. Ak by ste mali logistický problém, volajte Ľubkovi, alebo teda aj mne, aj keď navigovanie po telefóne nie je moja silná disciplína  – Maja t.č. 0911 014 583.

 

Ahojte kamaráti milí,

 

aj keď ako som avizovala v pozvánke na dnešnú prechádzku, naše športové jadro sa momentálne nachádza na Kubínskej holi, nedeľná vychádzka bola na podnet Ľubka Sládeka zorganizovaná v tradičnom čase o 10.00 hod. v Šúrskej rezervácii (to je tam, kde sa narodil Ľudovít Šúr :-). Napriek zdravotným komplikáciám Ľubka zo soboty a mojej veľkej sobotnej obave zo zasypania snehom (čo sa v nedeľu ráno potvrdilo, ale vozidlo sa podarilo

vyhrabať) sa prechádzka aj úspešne uskutočnila. Stretli sme sa na mieste zrazu 3 ks – Ľubko, ja a Stanko z Jaskáču. Aj keď mapka trasy a miesta zrazu priložená k pozvánke bola úplne jasná, ešte sme pre istotu ešte cca. 14 minút čakali, či sa nejaká duša zblúdeného klubistu neobjaví. Bol to však konečný počet účastníkov a ukázalo sa, že ideálny (ideálny by bol akýkoľvek počet účastníkov, aký by samozrejme prišiel, ideálny je vždy ten počet, ktorý je, pozn. aut.). S úsmevom sme vyrazili do miernej hmly, ktorá počas celej vychádzky vytvárala krásnu a mystickú atmosféru.

Bolo cca. – 2 stupne pána Celzia, takže žiadna ruská zima a ohľadom poveternostných podmienok je dôležité spomenúť aj čerstvo napadanú vrstvu snehu. Všetky tieto faktory spolu krásne hrali a ladili – spolu s nami samozrejme. Prešli sme si tieto končiny krížom krážom, okolo zamrznutých jazierok a krásneho dreveného kostolíka, postaveného na počesť Ľubkovho narodenia, čo hneď aj avizoval okoloidúcim turistom, ktorí nám vyhotovili spoločnú fotku. Počas cesty sme mali príjemné rozhovory o všeličom, o stromoch, o pravekom osídlení, o jabĺčkach, o hubách, o bylinkách a o všetkom možnom. Po ceste sme minuli aj pár majestátnych dubov, ktoré vyžarovali úžasnú energiu múdrosti z prežitej minulosti (keď si prestavíme, že zažili ešte časy Márie Terézie) v tejto prítomnosti. Keď nás cesta zaviedla okolo jedného z mnohých jazierok, museli sme preskakovať nezamrznuté vodné plochy, takže prevýšenie trasy bolo nakoniec ten cca. 1,5 m. Vychádzka nám trvala asi hodinku a 20 minút a keďže nedisponujeme žiadnymi meracími zariadeniam, defenestrálnym odhadom je možné určiť dĺžku trasy na 5 km a 734 m. Tempo sme mali svižné a také bolo aj celé toto predpoludnie, jednoduché skvelé. Som zaň veľmi vďačná. Ku koncu sme si dali nejaké tie prísľuby na plánovanie ďalších vychádzok, ktoré Vám budeme priebežne odhaľovať.

 

Ďakujem priatelia za to, že ste a že Vám môžem zaslať túto správu.

 

Krásnu nedeľu ešte a vidíme sa v stredu.

 

MB.

 

Vyhliadanie jari – Malé Karpaty

(Harmónia – Zámčisko – Veľká Homoľa)

Miesto a čas stretnutia: Modra-Harmónia, centrálne rázcestie

                                       Nedeľa 17. marca 2019 o 10:00 hod.

Účastníci: Betka, Janka, Lucka, Ľubka, Majka, Yvetka, Ivan1, Ivan2, Jonáško, Mário, Michal, Roman, Tomáš, Vlado, pes Kevin.

O 9:00 nás presne podľa plánu s Jankou vyzdvihuje auto s Vladom a Ľubkou v centre BA a mierime smer Modra-Harmónia. Je pomerne chladné hmlisté dopoludnie, nevidíme ani horné poschodia domov, nieto ešte Malé Karpaty. Rozhodnutie stráviť pekný predjarný deň v kruhu priateľov z našich klubov nám však dáva vyhliadku úspešnosti naplánovanej akcie.

Pred 10:00 si postupne nachádzajú parkovacie miesta na rázcestí v Harmónii ďalšie autá, privážajúce pekný počet účastníkov z klubov A1, A2, príchodom nás potešili aj matadori Endorfínu Betka a Ivan. Obzvlášť milá bola prítomnosť Majky s malým Jonáškom a sestrou Luckou. Po 10 minútach všetci vyrážame v ústrety nádhernému dňu – hmly sa rozostúpia a vítajú nás slnečné Malé Karpaty (potvrdenie platnosti dávneho zistenia Paľa B., že Pán Boh má abstinentov rád…). Keď kratšie nôžky Jonáška a blatistý terén zavelili mamine na ústup, zamávali sme si na rozlúčku a pokračovali smer Zámčisko. Cestu blatistou dolinkou občas preskakujúc po klzkých kameňoch cez potok vystriedal čoskoro strmý svah nedobytného hradiska, ktorý sme všetci, kľukato či priamo, neohrozene zdolali. Na vrchole sa nám otvorili čarovné výhľady na šíru krajinu, zahalenú do romantického jarného oparu. Okrem náučnej tabule sa tu nachádza aj príjemné miesto na piknik. Spoločne sme mohli pocítiť energiu histórie tohto miesta, odfotili sme sa, občerstvili a rozlúčili s priateľmi, pre ktorých toto bol cieľ dnešnej túry.

Cesta pokračovala plochým riedko zalesneným chrbátom, posiatym snežienkami, okolo veľkého skaliska až k záverečnému výšľapu na vrchol Veľkej Homole (709 m n.m.). Pod vrcholom vidieť ešte posledné fliačiky snehu a hore nás čaká nová rozhľadňa. Pofukuje tu čerstvý vietor a oceňujeme novú konštrukciu, ktorá sa na rozdiel od tej predošlej už nekýve. Betka hneď upozorní na krásne viditeľný zasnežený Schneeberg v rakúskych Alpách. Pod rozhľadňou je možnosť príjemného posedenia na slniečku, kde dojeme svoje zásoby potravín, tradične sa podelíme o zeleninové prílohy hlavne z Vladovho zdroja a preberieme si dnešný nádherný deň. S Ivanom, Betkou a Máriom pospomíname na ich dávne výlety s dnes už nám mnohým neznámymi sprievodcami, kujeme plány na ďalšie vychádzky a utvrdzujeme sa v účasti na jesennom memoriáli Betkinho manžela J. Kissa vo Vysokých Tatrách.

Nenáhlivo sa vyberáme na zostup a po ceste sa pokocháme krásnymi slnečnými bralami Troch jazdcov, vyrastajúcimi z machnatého lesa. Klesanie nadol vyskúša odolnosť našich kolien, ale o 14:45 sme zase v Harmónii, kde sa srdečne rozlúčime a s pocitom dobre stráveného času zamierime do svojich domovov.

Čestný paroh mladého srnca dnes získava Yvetka, ktorá pod Zámčiskom vyslovila reklamáciu príliš strmého svahu, no napriek tomu vyrazila najkratšou direttissimou a usmiata sa zastavila až na vrchole.

Ďakujem všetkým za účasť, na ostatných sa tešíme nabudúce; zapísal Ivan.

 

Cyklovýlet 11.8.Nedeľa

 

Miesto stretnutia: Žel.stanica Petržalka,7:00 (vlak odchádza o 7:15) – treba kúpiť lístok na bicykel (BA-Wien) takže radšej tam buďte prosím pred siedmou.

Prosím nemeškať. Lístok je spiatočný aj s bicyklom. Ale väčšina využije vlak len na cestu tam.

Trasa: Hauptbahnhoff – Ring – Práter – Donaukanal – Hundertwasserhaus– Donauinsel – Donauturm – Práter – obed (pizzeria Angelo) – Orth – Eckartsau – Hainburg – Wolfstahl – Berg – Petržalka ŽS

Km : tí čo absolvujú celú trasu – dajú určite cez 90 km – ale s mnohými prestávkami. Predpokladaný návrat do BA je 17:30.

Tí čo pôjdu späť vlakom y Vedne , asi polovicu. Pôjdu späť vlakom, chodí dosť často (napr 14:45, 16:45…) do Petržalky alebo Hlavnú stanicu (15:16, 16:16…).

Prevýšenie : rovnaké ako preníženie – teda skoro nula.

Počasie : 24-27°, polojasno

Kontakt : Jožo. S. 0910 230 31

Určite si vezmite pitie , voda sa bude dať dopĺňať.

 

Správa z A1 výletu:

 

Bolo nás sedem, 6 pánov (Jožo, Tomáš, Edo, Stano, Ľubor, Lukáš) a mladá a odhodlaná slečna Dorka a dali sme tradičnú trasu : stanica, centrum/Ring, Hundertwasserove výtvory, Práter kultúry a oddychu, Orth (obed), Hainburg, Berg, BA

Teplo ani protivietor nám nevadili, zdieľali sme emócie, vodu i opaľovací krém, a napriek bežiacej rekonštrukcii časti trate (Rakúšania musia furt niečo vylepšovať), sme na Berg prifrčali v rekordnom príchode o 15:30.

Ďakujem pekne všetkým za prekonanie sa a pozitívnu atmosféru,

hrdinský čestný pedál venujeme Tomášovej Dorke, ktorá sa sebaprekonávala asi najvác…

(alebo skôr my starší ješitní páni sme to hrdinsky potláčali, akože 75km je brnkačka).

Jožo

 

 

Vychádzka – nedeľa 29.12.2019, 10:00

Miesto stretnutia : Borinka, odbočka z hlavnej cesty doľava smerom na Pajštún

Trasa: Borinka – Pajštún – Borinka

Účastníci: Marian, Zuzka, Tomáš, Jarka, Mišo, Miška, Janko, Vladino, Monika, Betka, Mário, Laura, Anička, Pali, Klaudika, Marta, Audrey, Dania

 

Správa z cesty:

Veliteľské vozidlo prichádza na miesto stretnutia s drobným meškaním. Okrem jednej posádky sú už všetci na mieste, posledná posádka prichádza ešte počas úvodného objímania. Miesto stretnutia sa nám nezdá príliš fotogenické, takže sa rozvážnym tempom vrháme smerom na Pajštún.
Je chladno a veterno. Les nás zatiaľ pred vetrom chráni, ale terén začína byť čoraz strmší a naša kompaktná skupina sa rozťahuje. Ostávame v zadnom voji a s predným vojom udržiavame aspoň zrakový kontakt.
Klaudike sa z prudkého stúpania začína krútiť hlava, tak si na chvíľu sadá na vyvrátený strom a odpočíva. Nevoľnosť sa jej podarí prekonať, ale na celý výstup si už netrúfa, takže Pali a Marta sa s ňou vracajú dolu. Podľa neskorších správ sa v poriadku vrátili domov.
Zvyšok skupiny vystupuje na vrchol zrúcaniny. Rozkladáme občerstvenie, ponúkame sa koláčmi z Betkinej a Monikinej pece, rozprávame sa a obzeráme krajinu pod sebou. Po dlhšom čase sa na obedovej lavičke objavuje aj povestná Vladinova zeleninová dózka. Výhľad je parádny.
Keď začínajú prvé skrehnuté hlasy vyzývať na zostup, zorganizujeme rituálnu rozlúčku Mladých srncov s turistickou sezónou a keď nám hora oproti vráti naše trikrát zborovo zašepkané „Hurá!“, vraciame sa späť do doliny.
Cestou dolu sa ešte zastavíme pri vápencovej diere (momentálne neobývanej) a pri neoznačenej jaskyni, v ktorej Janko objaví nič netušiaceho spiaceho netopiera. Po tejto zoologickej bodke prichádzame k autám a so želaním všetkého dobrého v Novom roku sa rozchádzame.
Pane, ďakujeme ti, že si nad nami celý rok držal svoju obratnú ochrannú ruku a že sa nám ťa doteraz ničím nepodarilo odradiť.

 

 

Sobotná vychádzka – Malý Hundsheimský okruh

Čas a miesto stretnutia: Sobota 25.1.2020 o 10:30 hod. Hainburg, parkovisko pred obchodom Hofer v nákupnej zóne na konci mesta (viď mapka), resp. na konečnej zastávke autobusu z BA do Hainburgu – Pfaffenbergweg. Na tomto mieste po prejdení okruhu našu túru aj ukončíme.

Správa z vychádzky – Malý Hundsheimský okruh

V sobotu 25.1.2020 sa o 10:30 hod. podľa plánu schádzame v Hainburgu, ešte počkáme na meškajúci linkový autobus a o 10:50 konštatujeme, že sme pravdepodobne v plnej zostave 17 osôb a 2 psích účastníkov.

Oceňujem, že ani hmlisté počasie bez snehu s teplotou okolo nuly ľudí neodradilo a zišli sme sa v slušnom počte. Vyrážame Pfaffenberskou uličkou na trasu pre väčšinu doteraz neznámeho pochodu, vedúceho cez Pfaffenberg na dominantný vrchol Hundsheimer Berg (480 m n.m.). Meteorológovia hlásia inverziu a my hádame ako vysoko treba vystúpať, aby nás osvietilo slnko. Pri vstupe na pohodlnú lesnú cestičku si urobíme prezenčnú fotku a stúpame stále vyššie – pribúda námrazy na stromoch a ani sa nenazdáme a ocitáme sa v zimnej krajine.

Krátky odpočinok s teplým čajom na rázcestí v sedle Pfaffenbergu nás posilní do rozhodujúceho výstupu na Hainburský vrchol. Na týchto miestach bol v pozvánke sľúbený panoramatický výhľad, v tomto hmlistom počasí ho nahrádzajú rozprávkovo vyzdobené koruny borovíc – ako v Mrázikovi. V snehu je vyšliapaná úzka stopa, takže naša výprava tvorí dlhý zástup, neochvejne sa hadiaci k vrcholu. Tu nás čaká otvorená turistická útulňa a viacero stolov s lavičkami vonku. Nefúka, takže sa rozložíme vonku a posilníme a podelíme sa so zásobami a dobrotami, prinesenými z domu.

Po prechode náhornou planinou nás čaká zostup strmým kľukatým miestami ľadovým chodníkom, kde niektorí ocenia paličky, niektorí záchyty o stromy a skaly a niektorí oporu kamarátov. Vďaka kolektívnej spolupráci nepribudli žiadne mená na historický pamätník bezmotorových letcov, ktorý sme míňali.

Nasleduje pohodlný chodníček okolo úpätia Hexenbergu. Strmých výstupov k otvorom jaskýň sa po šmykľavých zážitkoch väčšinou vzdávame, výnimkou je neohrozená Katka, ktorá vystúpi k Zwergenlochu skontrolovať škriatkov – Mário neváha a vyrazí za ňou ako podpora. Pri ďalšej jaskyni si prečítame informačné tabule o prehistorickom nosorožcovi a porozprávame si krátko o vápencových bralách. Okrajom obce Hundsheim sa dostaneme znova k miernemu výstupu, aby sme uzavreli náš okruh v sedle Pfaffenbergu. Cestou sa ešte krátko zastavíme na posilnenie v opustenom kameňolome z rímskych čias.

Zo sedla už pohodlne  zostúpime znova do cieľovej rovinky bez snehu. Sme spokojní s bezpečným návratom a s krásne stráveným dňom v družnej atmosfére – mám pocit, že sme si zase o niečo bližší.

Z ankety, komu prideliť čestný paroh, vyšiel návrh na Katku, za to, že sa nenechala odradiť terénnymi podmienkami a tých škriatkov pri jaskyni navštívila.

P.S. Dovidenia na rovnakých miestach niekedy v slnečnom apríli, keď pokvitnú poniklece…

Zapísal: Ivan B.