Výlet na Záruby

Túra Plavecký Peter – Buková – hrad Ostrý kameň – Záruby – nedeľa 27.9.2015, 10:00

Miesto stretnutia: stretávame sa na parkovisku pred kostolom v Plaveckom Petri o 10:00

Trasa: Obec Plavecký Peter (226 m n.m.) Záruby (768 m n.m. 2:40, späť 1:50)

Z obce Plavecký Peter po žltej značke k vodnej nádrži Buková (1:00), odtiaľ k rázcestiu z červenou a zelenou značkou (0:30), odbočíme doľava na červenú značku , ktorá vedie k Ostrému Kameňu (0:40, späť 0:25) a na Záruby (dalších 0:35, späť 0:25)

Vzdialenosť: cca. 12 km

Prevýšenie: cca. 550 m

Trvanie: cca. 4,5 hodiny

Počasie: polojasno, teplota cca. 20 – 22 °C, pravdepodobnosť zrážok nízka

Doprava: autami (do Plaveckého Štvrtka)

Kontakt: Jožo 0910230231

Poznámka:

Minulú jeseň sme sa o najvyšší vrch malých karpá Záruby (768 m n. m.) pokúšali dvakrát, raz nás tesne pred vrcholom zastavil dážď a raz nedostatok pozitívnej energie (došli sme iba po Hrad). Túra je krásna, Endorfín ju robí často a je aj spomienkovou túrou na našincu Bélu Kissa, na ktorého sa však pamätajú iba starší klubisti. Je však jedna z najkrajších na okolí vôbec, je tam všetko, jazero, kľud, históriu, hrad aj krásne výhľady. Ostrý Kameň sa spomína už v roku 1273 ako pohraničný Uhorský hrad. Takže do tretice to dáme celé.

Účastníci:
Igrid, Danka, Tomáš, Jirka, Jožo
Správa z vychádzky:
V Piatok a Sobotu bola už jeseň s depresívnymi dažďami a tak v Nedeľu o 10:00 v Plaveckom Petri bola iba posádka prvého auta Jožo, Danka, Tomáš. O pár minút však prifrčali noví klubisti Jirka a Ingrid. Babie leto však ukázalo svoje babie vnady a 16° slnko v Nedeľu svietilo akoby sa nič nestalo.
Zababušený Jožo, ktorému je zima vždy, keď je menej ako 32° – zavelil náhle štart, načož zadychčaný Jirka zahasil motivačnú cigaretu. Jirka začal chodiť do klubu po liečení toť pred pár týždňami a bol na vychádzke iba druhý krát. A hneď na najťažšej túre v Malých karpatoch ! Líčil svoju anabázu. Metrovými krokmi letel aj zasmušiliý Tomáš, glosujúc svoj veselý citový život a aktuálne neveselé prežívanie.
Ale čas – nový čas všetko vyrieši, a takisto plus jeden deň a ďalšie. Všetko zlé je proste na niečo zlé.
Ale už dosť bolo hlbokých právd.
Pri kľudnej vodnej ploche Buková však Tomáša rozveselil zvláštny tvor – polohmyz, polomyš – proste mutant. Vytrepal sa z rákosia pri vode, pokrstili sme ho teda na rákosníka. Presakuje tam asi voda z blízkych Jaslovských Bohuníc.
Driapajúc hore sme sa pretekali s trojgeneračnou rodinkou s 1 ročným a 3 ročným dieťaťom a babičkou – tí nám však čoskoro nenávratne zmizli v svahu.
V hlave sme mali len jedno – musí sa to podariť ! Na hrad ! Na hrad! Išli sme po osvedčenej červenej, (akoby mi to trocha zachádzalo do politiky), svah bol strmý, blatistý a jesenný.
Jirka dychčal ale šliapal statočne, rovnako ako Inge. Jožo nenápadne (asi 4x) ponúkal Jirku ostať na hrade, nakoľko videl Jirkovu námahu a Jirkove motivačné cigarety a spomenul na príbeh spred 20 rokov, keď iná partia abstinentov presne tejto túre prišla navždy o svojho člena (Béla sa volal) , ktorého srdiečko túto dvojnásobnú záťaž túr a cigariet nevydržalo a na ktorého počesť sa robí aj memoriál.
Ale nič memoriálovité sa neudialo chvalabohu a tak sme dobyli hrad v zdraví a hneď bez zastávky sme nabehli na vrcholový úsek na Záruby (767m.n.m) – kamenistý, ťažký a po hrebeni.
A vrchol ! A konečne! Na tretí krát ! Dychčali sme šťastní na špici, fotili, výhľadovali, obedovali spomínajúc pri chýbajúcom dezerte na naše chýbajúce klubistické dámy s dózami napečených koláčov.
Čoskoro sme sa vracali. Danka s Inge v družnom rozhovore a Jožo s Tomášom vyriešili ešte posledné otvorené otázky života – ako vzťahy mužov a žien, zdravie a choroby, lásku a abstinenciu a spokojní sa rozišli.
Čestný paroh dali samozrejme Jirka a Inge, za sebaprekonanie sa a provovýstupy, a to ťažšou cestou. Snáď budú už stáli nedeľní našineckí vychádzkari.
Komorná a vydarená akcia. Ďakujeme tej vyššej Energii – čo to zariadila, nech sa volá akokoľvek a má svätostánky, či nie. Táto Nedeľa sa jej proste vydarila.
Zapísal Jožo S.

/0 Podľa komentárov/od
,

Výlet po petržalskej hrádzi

Vychádzka na korčuliach a na bicykloch – nedeľa 13.9.2015, 10:00

Miesto stretnutia : Bratislavská hrádza na petržalskej strane, výjazd za športovým areálom Ekonomickej univerzity

Trasa: Ekonomická univerzita – Bufet Obrátka a späť
Vzdialenosť: cca. 12 km
Trvanie: cca. 2:30 h

Doprava: autami resp. MHDPredpoveď počasia: polojasno, pravdepodobnosť zrážok nízka, teplota 16 – 20 °C

Kontakt: Mário 0908126006

Poznámka: Podobnú akciu sme robili aj pred dvomi rokmi a vtedy sa nám zázračným spôsobom podarilo dosiahnuť rovnakú rýchlosť na korčuliach aj na bicykloch. Keby sme tento rok cyklistom nestačili, určia si alternatívny cieľ, najlepšie niekde smerom na Vojku, aby nám korčuliarom potom nezavadzali. Po návrate je možnosť navštíviť športový deň v Sade Janka Kráľa, ktorý je určený hlavne pre deti.

Vychádzka – nedeľa 13.9.2015, 10:00
Miesto stretnutia: Bratislavská hrádza na petržalskej strane, výjazd za športovým areálom Ekonomickej univerzity
Trasa: Ekonomická univerzita – Bufet Obrátka a späť
Účastníci: Hela, Milka, Tomáš Ď., Miro, Tonka, Rasťo, Saša, Tomáš H., Jazmínka, Vikinka, Hanka, Ivan, Mário, Laura, Anka P.
Správa z cesty:
Okolo trištvrte na desať mi volá Miro, že parkujú v areáli Slávie. Pre istotu mu upresním miesto stretnutia, takže o chvíľu pristávajú aj s Tonkou vedľa nás. Medzitým prichádza Rasťo v športovom úbore a Saša na svojom nablýskanom mestskom stroji. A Tomáša chvalabohu privádza motorkár Ivan, ktorý sa s nami prišiel iba pozdraviť a uteká za biznisom.
Tomáš H. telefonicky oznamuje, že sa k nám pridá na ďalšom príjazde na hrádzu, takže po úvodnej fotke štartujeme. Na korčuliach sme iba my a Tomáš sa teda veľkodušne ponúkne, že bude robiť veliteľa cyklistov. Následne mizne v diaľke a o pohybe cyklistov sa dozvedáme iba vďaka pravidelným telefonátom.
Hrádza vyzerá, ako keby sme na nej boli iba my, lebo najprv nám oproti preletia Miro s Tonkou, ktorí zabudli v aute kľúče, potom obiehame Tomáša H. s deťmi, potom nás Tomášove H. deti predbiehajú a Tomáš sa k nám pridáva na kus reči, hneď vzápätí sa ozve Anka, že je mimoriadne hladná a chce výdatnú desiatu, takže Tomáš H. sa odpája a fujazdí za deťmi, minútu po ňom sa prerútia zase Miro s Tonkou, o štvrťhodinu sa z ničoho nič na hrádzi objaví Hanka, chvíľu s nami ide, potom sa vydáva stíhať cyklistov, o ďalších desať minút stretávame Tomáša H. s pokazenou korčuľou, ktorému asistuje Hanka so svojím zväzkom imbusových kľúčov, o pár minút okolo nás presvištia v protismere Jazmínka s Vikinkou a vypytujú sa, či sme náhodou nevideli tatina, zase nás predbehne Hanka, ktorú nájdeme o päť minút sedieť v bufete Vyza na kofole (ďalej už s nami nejde, je chorá a strašne ju bolí koleno), a nakoniec stretneme vracajúce sa pešie turistky Helu s Milkou. Veľmi intenzívna polhodina.
Volá Tomáš, že sú v bufete Obrátka, že si chvíľu posedia a stretnú nás cestou späť. Kým sa však stihnú pripraviť na náročný návrat (po vetre), vynárame sa pri bufete Obrátka aj so spiacou Ankou, ktorá sa budí prekvapená tým, že jej zrazu nefučí do tváre vietor, nepáli na ňu slnko a nenadhadzuje ju na každom cestnom hrboli.
Dávame si ľahké občerstvenie, chvíľku sa rozprávame a odvážna Tonka skúša Laurine korčule. Na prvý pokus to rozhodne nie je márne, myslím, že Miro ako jej životná aj korčuliarska opora zasahoval len dvakrát a celkom sa vo svojej novej roli osvedčil.
Sme zase vo forme, takže vyrážame v pôvodnom poradí (cyklisti, potom dlho dlho nič a potom korčuliari) späť do Petržalky. Vietor fúka do chrbta a úsek po bufet pri dostihovej dráhe zdolávame za úctyhodnú trištvrte hodinu. Posledné dva kilometre nám cestu rozráža široký Tomášov chrbát, Tomáš totiž úspešne doviedol cyklistickú skupinu do cieľa a vrátil sa nás ratovať. Obedujeme spolu a vedieme vznešené rozhovory o vnútornej sile človeka.
Pane, ďakujeme za mimoriadne nádherný a teplý deň aj za všetky dobré duše, ktorých sme sa dnes mohli dotknúť. Nabudúce nás máš zase na krku.
Čestný paroh: Tonke za odvahu skúšať nové veci. Tomášovi za to, že strážil naše stádo do poslednej ovečky.

/0 Podľa komentárov/od

Memoriál Jožka Kissa

Účastníci:
Betka, Maca, Richard, Erika D., Žaneta D., Erika H., Peter H., Filip, Marcel, Tomáš H., Katka H., Jasmínka, Vikinka, Honza, Kristína, Šanti, Sofi, (+psica Sandy) Juraj Ka., Pišta, Svetlanka, Peter K., Janka, (+psica Saly). Vlado Kr., Milan K., Dada K., Ľubor, Zdenka, Mário, Laura, Anička, Vierka, Danka, Jožo, Roman, Monika, Anka, Jaro, Eva, Marieta, Katka, Zuzka W. a Jožko Kiss in memoriam
Správa z memoriálu:
Sobota 29.8.2015 – zahrievačka Plesnivec
Štvorčlenný uvítací výbor (Betka, Danka, Jožo, Roman), sediac na slniečku, vítal prichádzajúcich. Najskôr z ďalekých Čiech príducích Honzu, Kristínu, Šanti a Sofi + psíka Sandy – (t.j.Katky H. dcéru s rodinou). Potom z bližšej Žiliny Marietu s Katkou, z Rožňavy Riša a Eriku a nakoniec Blavákov.
Jožo ich pohostinne ubytuvával do zatiaľ neuprataných izieb a na otázky „Kedy je odchod?“ odpovedal „Keď tu teraz všetci budeme“. Tu a teraz sa zavŕšilo príchodom Vlada a tak sa už o slabej pol dvanástej – po Marcelovom prezenčnom fotení s mladým srncom – odštartovalo hore grúňom.
Jožo sa bez podpory Lendačanky Marieny v aglomerácii Kotliny stratil, aj našiel, našinci kráčali, Monika krivkala a Maca netrpezlivo pobiehala, nakoľko chcela skočiť ako jediná aj Biele Plesá. Tam sme neskočili – ale zato sme skákali do chaty Plesnivec, pritom sa slniac, jediac, fotiac a hovoriac jeden cez druhého ako by sme sa rok nevideli. Veď niektorí aj hej. Späť sme išli (aj pre Monikine
koleno) miernejšou cestou. Monika prečítala SMS od neprítomnej kolenárky Hanky: „Buďte opatrní v horách…“. Jožo rozvil :„…a mierni v úsudkoch – a striedmi v činoch“.
A mierni sme boli, najviac mierna bola Peťova a Jankina psica Sally. Nechala si na seba nasadiť turistický buff a nepohla sa od Peťa ani na krok. Celý pobyt. Ani keď ju otravne obťažoval vlčiak našej milej pani Selvekovej. Cítila, že ju Peťo práve teraz potrebuje.
A striedmo sme dávali po večeri Betkine a Monikine koláče, a predstavovali sme sa, teda hlavne tí mimoosuskí. Ako Rišova sestra Renáta, Jaro T. s manželkou a Katky H. dcéra Kristína a Honza. Prišiel aj Tomáša H.syn Martin a tak sa kecalo a trávilo pekný večer. Zaktivizovala sa aj partia na aktivity (deti, Zuzka, Danka, Roman, Jožo, Anka, Svetlanka a Martin) a tak sa i kreslilo, pantomímovalo a hlavne obkecávalo.
Nedeľa 30.8.2015 – tatranská klasika – zakaždým inak
Klasika = Hrebienok + Zamkovského + Téryho + extrémisti cez Priečne sedlo až na Zbojnícku.
Betka, Vlado, Maca vyrazili už skôr – nakoľko to mali priečnosedlisti inak. Ťažšie a dlhšie.
Ľubor a Plukovník oznámili, že vyrazia na Téryho skôr – nakoľko to majú ako A3 zakaždým inak. Priskočila k nim aj tento memoriál trocha zamyslená Zdenka.
Zbytok vyrazil zo Smokovca ale z Hrebienka sa hneď vrátil Peťo K. s Jankou a Saly, nakoľko cítil že to má inak. Peťo je teraz poriadny kus chlapa, pred pár rokmi na Muráni vyzeral inak – priam podvyživene, ale makal dvakrát toľko.
Obdivovali sme vodopády, výhľady, Marcelove bohaté koníčky a do toho bežal Tomášov celodenný komentár. Kto chcel, dozvedel sa veľa, kto sa spýtal, ešte viac. Honza sa ma s krásnym moravským akcentom spýtal, „Ty jsi ten terapéut, co to tady organizúje?“. Vysvetli som, že je to inak. Zacítil som pre mňa závan ponuky. Netýka sa to asi len Moniky. (som si zarýmoval). Svet je zakaždým inak.
Všetko je dnes inak. Zbytočné stromy z Tatier zmizli, je lepšie vidieť realitu. A dnes je tam inak teplo – ako v Afrike. Len tá Téryho chata je furt rovnaká. Husárovic dvojgeneračné Vikinka, Jasmínka a Šanti šantili a lietali celú cestu hore dolu jak kamzíčatá – povyzliekané vleteli aj do Spišského plesa, čo by bola na Tomášovu peňaženku drahá vstupenka na kúpanie. Štrnásťmesačný blonďavý anjelik Sofinka , vynesená v spánku nosičom ockom Honzom sa holá motala okolo chaty, zbierala kamienky
a uvažovala čerstvými neurónikmi, kdeže sa to ocitla. Zakaždým keď niekde zaspí, zobudí sa inde. Svet je zakaždým inak.
Dadka a Milan deň trávili inak – testovali biokúpalisko v Levoči. Mohli tam uloviť v bio bazéne biopstruha a upiecť si ho na bioohni a zjesť biopríborom. Boli nadšení . Ľubor však tvrdil, že je to len letné využitie zimnej nádrže na umelý sneh. Vnímame všetci inak.
Rozlúčila sa z nami sympatická Rišova sestra Renáta, nakoľko jej nedali v Košiciach dovolenku. Vedel som ja dobre prečo som išol z Košicoch preč. Večer sme posedávajúc- postávajúc pod hviedičkami prebehli program na Pondelok. Viacerí vyrážajú domov.
Ľubor a Plukovník oznámili, že vyrazia domov skôr – nakoľko to majú ako A3 zakaždým inak. Priskočila k nim aj tento memoriál trocha zamyslená Anka.
Odídúci sa lúčili s ostávajúcimi. Do toho Vlado premietal horské filmy v ktorých hral hlavnú postavu. Minulý rok som premietal obrázky s túr s Jožkom Kissom. Je to fajn, to premietanie, dáme to aj budúci rok. Zakaždým nejak inak.
Pondelok 31.8.2015 – Oddychový deň
Ráno sme sa pestro rozliezli kade tade – aj domov – skoro ako na povestnej prísnej terapii Muráň… Monika, Erika D. a Erika H. s rodinou vyrazili do jaskyne, zistiac, že je zavretá. Mohli si pocvičiť katastrofický scenár.
Mário, Laura, Anička, Zuzka, Vierka, Marcel, Jožo, Danka a Roman na vyrazili kočíkovú vychádzku na Popradské a späť. Mohli si pocvičiť tlačenie kočíka do kopca. Symbolický cintorín bol pekný a smutný.
Betka, Maca a Rišo vyrazili na normálnu túru. čoskoro z toho však spravili 8-hodinovku. To vrcholovchtivá Maca chcela ľstivo zničiť niekoho z Gerlach-partie aby jej prepustil miesto. A skoro sa jej to podarilo : Honza po trochoch dňoch túr kríval, Jožo bol unavený a Betka mala už tretí deň nejaké otlaky. A na nebi neboli už tretiu noc nijaké oblaky.
Sedeli sme večer pod hvezdami ako pri mori a zdieľali sa. Ten Jožko Kiss zase raz zariadil svoje.
Utorok 1.9.2015 – Gerlach.
Extrémisti (Betka, Jožo, Vlado, Rišo a Honza) sa v nadstavenom dni o 4:15 pred penziónom zdržali, nakoľko Honza si ako správny Čech si na Gerlach vzal plátenú taštičku kde mal tatranku a foťák. „To mi bude stačit na Gerlach né?“ – ubezpečoval sa. Vladovi zabehlo a zabehol po svoj náhradný a tak sme pred piatou už v Polianke čakali na vodcov. V tme tam už prešľapovalo 15 ľudí. Po 5:00 sa dokodrcala 9-miestna rachotina a všetcia dvadsiati sme sa do neho vpratali. Cesta snov. Hlavne pre Betku – sedela na kolenách gerlachuchtivcov. Mala to lepšie ako ja. Na mne sedel stokilový chlap čo raňajkoval cesnakovú pomazánku. Na Sliezkom už čakali vodcovia Paľo a Kuro a náš kamoš Peter Š. s asi 50kg batohom. Jediný si prečítal všeobecné inštrukcie a zbalil úplne všetko – od náhradných topánok počnúc – lekárničkou končiac. Kuro mu väčšinu záťaže vyhádzal hovoriac Paľovi – „Choj napred, táto tu partia s tými ruksakmi polezie veľmo pomaly“. Ale vyšliapli sme si veľmo rezko, čoskoro sme sa už naväzovali lanom pod stenou Velickej próby. Zábava začala. Kŕčovito sme sa držali 2cm výstupkov nad 200m priepasťou a Kuro na nás znechutene kričal ponuky typu : „Veď odtiahni sa od tej skaly preboha, ľa – pozri na mňa, ľen jednou rukou sa držím a normálne kráčam!„ Ja som normálne bilancoval svoj život a ľutoval, že som nespísal poslednú vôľu. Kuro mi do toho radil “Tam meter naľavo dole hneď zbadáš – super stup!“ A ja som meter naľavo zrazu zbadal svoju super milú rusínsku babičku zosnulú v osemdesiatom piatom. Usmievala sa potmehúdsky ako som si ju pamätal.
Fučalo veľmi silno – asi 70km za hodinu ale zároveň sme sa kúpali aj v slnku. Po štyroch hodinkách modlenia a hľadania stupo-chytov sme boli zrazu na vrchole. Blaha. Krása. Fotili sme, kochali, Peťo zjedol asi kilo salámy a ja som stále silne cítil prítomnosť svojej babičky, ktorá sa rodičov pred dovolenkou zvykla pýtavať rusínsko ukrajinským nárečím : „Našto vy chodyty a chodyty stále ďesy ? Šak vy za paru dny poverňáťe sa dom!“ Cítil som, že teraz to už chápe.
Cesta naspäť bola horšia, lebo sme tú všetku krásnu hrôzu 2000m dole videli. Viac sme sedeli na zadku ako chodili a dolu Batizovskou próbou a žľabom sme sa spúšťali opatrne ako rezeň v človeku so silnou zápchou. Prosil som pravidelne Betku a Riša s ktorými som bol zviazaný o strpenie, kým sa môj 90kilový zadok prehupne do ďalšieho levela dole.. domov.. do bezpečia. A dole.. doma.. sa trblietalo Batizovské pleso. Kuro ako horský vlk zhádzal zo seba šaty a naostro do neho skočil. Vlado
ho nasledoval, potom rýchlo vyliezol. Nebol asi taký špinavý ako Kuro. Voda mala podľa Betky 8°. Podľa mňa mínus osem.
A už tu bol Sliezky som a kofola v ňom. A drncali sme sa teréňákom dole do Polianky, oči nám žiariac, rozprávajúc jeden cez druhého až piateho. A prežili sme to. A časom sa seba presvedčíme, že bez problémov. A bolo to super. A na extrém Lomničák naplánovaný budúci rok ale ja osobne – pôjdem lanovkou.
Bolo nám v TA3 3-4 dni krásne – počasovo – pocitovo – citovo.
Ďakujeme, Jožko K. ! O rok sa vidíme na štvrtom ročníku !

/0 Podľa komentárov/od

Výlet na Slnečné jazerá

Vychádzka – nedeľa 6.9.2015, 10:00

Miesto stretnutia: Senec, parkovisko Juh pri Slnečných jazerách (pri železničnej stanici)
Trasa: okolo Slnečných jazier
Vzdialenosť: cca. 6 km
Prevýšenie: nula
Trvanie: cca. tri hodiny
Počasie: oblačno, teplota cca. 16 – 18 °C, pravdepodobnosť zrážok mizivá
Doprava: autami resp. autobusom z Mlynských nív o 8:50, nástupište č. 31 (príjazd do Senca o pol desiatej)

Kontakt: Mário 0908126006

Poznámka:
Senecká rodáčka Anka nám poradila, že okolo Slnečných jazier vedie cyklo-bežecko-korčuliarsky chodník, ktorý má 6,2 km a nachádzajú sa na ňom rôzne oddychové body ako napríklad street worky a plavecké móla. Po jeho absolvovaní je v pláne návšteva kontaktnej ZOO (ocenia najmä deti) a piknik na brehu jazera, kde sa budú podávať rôzne domáce dobroty. Pre otužilcov je samozrejme pripravená plavecká časť (treba si priniesť uterák a huňatý župan). Odhadovaný koniec akcie niekedy popoludní.

Účastníci: Anka R., Alo, Soňa, Hela K., Tomáš, Jožo, Danka, Betka, Ivan, Hela P., Renee, Mário, Laura, Anka P., Max
Správa z cesty:
Na parkovisko pri seneckej železničnej stanici prichádzame s miernym meškaním. Previnilo a pomaly sa blížime k trojici klubistov (Alo, Tomáš a Ivan), ich tváre však neveštia nič zlé, tak sa srdečne pozdravíme a vyobjímame. Jožo s Dankou a s Betkou prichádzajú na bicykloch tesne po nás a vidno na nich, že práve zdolali povestný senecký protivietor dujúci rýchlosťou takmer 70 km/h (tí, čo boli na Gerlachu, sú už zvyknutí). Pri jazere nás čaká ešte Anka R. so psom, Soňa a Hela K.
Robíme si úvodné foto a radi by sme vyrazili, len Anka P. sa práve začala radostne hojdať, takže máme ďalších približne dvadsať minút k dobru. Ok, vyrážame. Je nás o jedného menej, Ivan nás prišiel iba pozdraviť a rozdať úlohy vedeniu Endorfínu.
Chodník okolo jazier vedie najprv vilovou štvrťou. Renee sa snaží zahnať nudu, tak prehovorí šéfa výpravy, aby si s ňou išiel trochu zabehať. Súhlasím a nerobím dobre, lebo Renee je vo výbornej forme a upaľuje pretekárskym tempom. Po kilometri funenia sa zvalím na lavičku a strategicky vyložím čerstvú čučoriedkovú bublaninu, tá by nás mohla chvíľu zdržať.
Cyklisti sú jednu zákrutu pred nami a spoza rohu sa postupne vynára zvyšok skupiny. Pokračujeme ďalej, ale keďže Renee má už vybavený aj výkon aj občerstvenie, pri najbližšej príležitosti sa aj s babkou Helou P. nenápadne odpájajú a miznú medzi domami.
O pár minút prichádzame k jazeru. Je pomerne studený a veterný deň a ani slnko už nemá bývalú letnú výhrevnosť. Obliekame si vetrovky a zaťahujeme kapucne. Volá Jožo, že sedia v kolibe a jedia maďarské bryndzové halušky. Pešia časť si robí prestávku v miestnom parku na lavičkách a opäť prichádza k slovu Laurina bublanina a tentokrát aj Alovo hrozno. Mňam, výborné.
Kým sa dostaneme ku kolibe, cyklisti majú všetko zjedené. Podaktorí sme tiež hladní, Anka P. však vytrvalo spí a nezobudí ju ani náš hlučný hovor na ďalšej zastávke pri jazere. Pokračujeme teda ďalej k štadiónu a k domu nášho klubistu a kamaráta Igora. Pekné to tam majú, škoda, že dom nejaví žiadne známky života.
Anka P. je hore a ďalej pokračuje po vlastných, čiže tempo pochodu mierne klesá. Cieľ je našťastie v dohľadne. Lúči sa s nami Anka, Alovci aj Hela K., odchádzajú cyklisti. My s Tomášom si ideme dať do miestneho bufetu ľahký obed, potom prechádzame k detskému ihrisku. Kým sa Anka P. nadšene hrá, rozprávame sa o svojich aj o cudzích zamotaných životoch. Na hodinku sa ešte zastavíme na návšteve u Anky R. a fujazdíme domov.
Pane, ďakujeme za pekné miesto, ktoré sme vďaka tebe a Anke R. mohli objaviť, a tešíme sa na ďalšie z tvojich prekvapení.
Čestný paroh: Jožovi (na požiadanie, ale nepamätám si presne, za čo; tuším za to, že si v Kolibe neobjednal svoje obľúbené palacinky). Anke R. Pomohla nám s plánovaním trasy a pripravila nám pekný záver výletu.

/0 Podľa komentárov/od