Výlet na Vápennú

Vychádzka – nedeľa 2.3.2014, 10:00

Miesto stretnutia: Sološnica kostol (rozdeľovník zelenej a žltej turistickej značky)
Trasa: Sološnica – Malá Vápenná – Vápenná – Mesačná lúka – Sklený vrch – Sološnická dolina – Sološnica
Vzdialenosť: cca. 14,9 km
Prevýšenie: cca. 530 m
Trvanie: cca. 5 hodín
Doprava: autami

Počasie: teplota 10 – 12 °C, nízka oblačnosť, pravdepodobnosť zrážok nízka
Kontakt: Mário – 0908 126 006

Poznámka:
Cieľom výpravy je kopec Vápenná. Pri výstupe sa pravdepodobne mierne zapotíme, potom však budeme mať približne tri hodiny, aby sme sa z toho spamätali. Na Vápennej je rozhľadňa a podľa predpovede by sme mali mať pekný výhľad. Napriek hlásenej teplote sa treba teplo obliecť, hore by mohli byť pozostatky snehu a nejaký ten povestný záhorský severák.

Účastníci: Jožo, Danka, Juro, Jano, Naďka, Pali, Klaudika, Marta, Gabika, Hanka, Vlado, Anka, Peťo M., Maca, Maťa, Angelika, Andy, Ivetka, Števo, Peťo Š., Editka, Laura, Mário, Max, Vuki
Správa z vychádzky:
Ráno dolaďujeme posledné dopravné detaily a vyrážame s Bratislavy do Sološnice. Je nádherný jarný deň, slnko sa lenivo rozvaľuje na nebi a šibe nás plachými lúčmi. Už teraz sa tešíme.
V Sološnici na námestí je opäť hustý zástup rôznofarebných turistov. Mladí srnci sa rozrastajú, dnes nám napríklad Maca priviedla troch nových kamarátov, Angeliku, Maťu a Peťa. Radostne ich medzi sebou vítame a robíme úvodné foto. Potom vykročíme cez dedinu smerom k horám.
Prvý výstup okolo Malej Vápennej zvládame všetci s rôznym stupňom zadýchanosti. Naďke sa trošku priťažilo a preto nás s Jančim a Jurom opúšťajú a obchádzajú Vápennú po vrstevnici. Zísť by sme sa mali opäť na Mesačnej lúke (ktorú sme neskôr počas pochodu na základe niektorých našich prejavov premenovali na Námesačnú lúku).
Stúpame do strmého kopca a skupina sa nám postupne naťahuje. Kým sa poslední dorútime pod rozhľadňu, prví už majú dávno zjedený obed a práve sa začínajú nepokojne hmýriť, že by reku aj pokračovali. Urobíme teda náhlivý výstup na rozhľadňu a dávame si rýchly, ale výdatný obed (opäť nám asistuje Vladkova povestná zeleninová dózka, ale pridávajú sa aj Ankine koláčky a Gabikine a Peťove keksíky).
Výhľad je prekrásny, v diaľke je síce jemný opar, ale vidíme Homoľu, Vysokú, Kuklu, Jaslovské Bohunice aj Záruby. Na Záhorskej strane na nás mávajú listy veterných elektrární v Rozbehoch. Je nám príjemne, ale predsa nie je ešte leto a začína byť chladno. Zberáme sa teda na odchod.
Jediná dvojica, ktorá má dnes pomerne problematický vzťah, je Max a Vuki. Vuki je asi o 15 kíl ťažší a keď sa mu Max dostane na dohryz, okamžite sa po ňom vrhá. Maxova priateľská duša je otrasená a celý zlomený cupitá na svojich miniatúrnych nožičkách čo najďalej od hrozného predátora.
Na „Námesačnej lúke“ sa k nám pridávajú Juro a Janči s Naďkou, takže sme zase komplet.
Po zelenej značke prichádzame okolo druhej k rozdeľovníku Sklený vrch, kde nás opúšťajú Pali s Klaudikou, Andy s Ivetkou a Peťo Š. s Vukim. Volia pomerne ostré tempo a o chvíľu z nich vidíme iba malé farebné vetrovky. My ostatní schádzame vychádzkovým tempom a stále sme pomerne dobre naladení, hoci niektorí už máme zapnutého autopilota. Konkrétne Angelika ide už skoro hodinu v miernom tranze a veci, ktoré sa stali, si pamätá iba z rozprávania. Po ceste späť si protestne ustiela na Macinom pleci a budí sa až na diaľnici.
Pane, ďakujeme ti za prekrásny deň, za výhľady, za skaly, za sýkorky v lese, za ticho, za slová, teda vlastne za všetko. Nabudúce dúfam tiež pôjdeš s nami.
Čestný paroh Mladého srnca: Naďke. Prejavila rešpekt voči svojej aktuálnej kondícii, ale nevzdala výlet a pridala sa k nám zase v primeranom teréne.

Výlet Rača – Biely Kríž – Rača

Výlet Rača – Biely Kríž – Rača

16.2.2014

Účastníci:

Pišta, Katka, Marián, Ivetka, Ľubor, Juraj, Stano, Jožko St., Gabi, Betka, Klaudika, Pali, Editka, Danka, Ivanka, Jožko Ž., Magda, Anka R., Zuzka, Inge (1/50), Milan, Janko, Boris, Hanka, Dežko, Anka P., Laura, Ivan (1/50), Mário (1/100), Vlado, Čiba, Frankie, Keksík

Správa z vychádzky

Prví účastníci sa stretajú už v električke. Miesto zrazu SA mierne premiestnilo za roh a tak Vladovi sprevádzanému Jankom skoro padla sánka, lebo na plánovanom mieste stretnutia na zastávke Detvianska nebol nik, teda na zastávke električiek. Úspešne sa však nachádzame a schádzame, opäť v hojnom počte. Skúšame to porátať, avšak sme sa prerátali, lebo sme nerátali, že ľudia sa budú pridávať a ubúdať počas samotnej vychádzky, takže kto by to rátal. Vlado machruje fotkou čerstvej vnučky Sáry, čo sa mu neskôr vypomstí dobre mieneným uzemnením od  dobrého kamaráta Milana (viď fotoprílohu). Skupinové foto pred nemenovanou bankovou inšitúciou a vyrážame prisľúbeným miernym tempom. Po krátkej chvíli sa od nás odpútava Inge (iné povinnosti – chápeme) a nahrádza ju Laura. V družnej atmosfére a zabratí do rozhovorov sa jemným stúpaním holým lesom (vyjadrenie zimným sa nám zdá byť prehnané) dostávame k hlavnému cieľu našej cesty – na Biely Kríž. Hmm pred troma týždňami sme tu tiež boli z Medených Hámrov, ale to bola iná kosa. Dnes nás tu už čaká Ivan na bicykli a čosi hundre o tom, že je mu zima koľko nás tam už s bratom vyčkávajú. Rozkladáme sa pri takmer všetkých stolíkoch na lesnej oddychovej teraske a s radosťou sa púšťame do jedenia, teda aspoň tí, čo si niečo doniesli pod zub. Ale čokoládka a Betkine fánky sa ujdú snáď každému okrem dietárov. Späť do Rače sa vyberáme po červenej značke cez Dolný Červený Kríž a Zbojníčku. Úchvatné výhľady neboli pre tento výlet úmyselne plánované, jednak pre istotu, že by bola opäť hmla a jednak preto, že aj keď viditeľnosť bola dobrá nebolo až tak čo vidieť. Ešteže nás Betka upozornila na výhľad na Schneeberg, čo podaktorí považujú za fatamorgánu a iní (asi zo slušnosti) potvrdzujú, že sa im tam medzi tými stromami naozaj čosi črtá. Na Zbojníčke sa nevieme rozhodnúť, ktorou cestou sa spustiť (teda myslím do Rače). Túto dilemu rázne ukončí pani prezidentová, že sa má ísť po plánovanej trase a hotovo. Po krátkej dobe sa dostávame k amfíku v Knížkovej doline, kde uzavierame peknú vychádzku fotením sa na rozlúčku a formálnym rozchodom. Pred zastávkou sa k nám aspoň na chvíľku pridáva pán prezident, otázne je či prišiel na inšpekciu alebo na Betkine fánky. A tak sa lúčime a poberáme sa – podaktorí k telke aspoň na poslednú tretinu hokeja, podaktorí na relax napríklad v saune a podaktorí nepoučiteľní, čo im nebolo dosť, na tenis.

Ďakujeme všetkým za príjemnú atmosféru a za hojnú účasť.

Čestný paroh Mladého srnca: Anke P. a Ivanke, že sa odhodlali a pridali sa k nám. Určite nebanovali a prídu aj niekedy nabudúce.

Vlado Z.

 

 

 

Výlet na Königswarte

Vychádzka – nedeľa 23.2.2014, 10:00

Miesto stretnutia: pred vchodom do reštaurácie na cyklotrase do Wolfsthalu kúsok za hraničným prechodom Berg (dá sa tam parkovať)
Trasa: hraničný prechod Berg – Berg (dedina) – Berg II. – Königswarte – Schafberg – hraničný prechod Berg
Vzdialenosť: cca. 12,5 km
Prevýšenie: cca. 200 m
Trvanie: cca. 3,5 hodín
Doprava: autami resp. peši od mosta Lafranconi

Počasie: teplota 4 – 8 °C, oblačno, pravdepodobnosť zrážok nízka
Kontakt: Mário – 0908 126 006

Poznámka:
Königswarte je najbližší rakúsky kopec za štátnou hranicou. Cesta k nemu vedie cez rozľahlé polia a zo začiatku má nulový sklon, takže budeme mať možnosť dôkladne si rozhýbať svaly pred následným miernym stúpaním. Na vrchole kopca je nenápadná rozhľadňa a observatórium, do ktorého nás pravdepodobne nepustia. Mám taký dojem, že vrch Königswarte je zvečnený aj v jednej zo slovenských ľudových piesní, konkrétne Stojí vojak na varte… Pôvodne sa vraj v piesni spievalo „Stojí vojak na Königswarte“, ale rytmicky to nevychádzalo, a preto vojenský dychový orchester text skrátil do dnešnej podoby.
Z vrcholu sa potom po červenej značke spustíme pred dedinu Wolfsthal a vrátime sa na hranicu. Odporúčam pribaliť si k turistickej saláme a termoske aj občiansky preukaz. Minule vraj slovenskí turisti v lesoch, ktorými budeme prechádzať, zahliadli aj služobného psa s maskovaným mužom na vôdzke (to je správne po slovensky vodítko).

Účastníci: Stano, Jožo Su., Juro, Ľubor, Jano Mi., Martin, Janko K., Betka, Pali, Klaudika, Marta, Zuzka, Jožo St., Janko Ma., Gabika, Hanka, Vlado, Ľubka, Danka, Boris, Jožko Ž., Magda, Laura, Mário, Čiba, Lara, Sofia
Správa z vychádzky:
Približne o trištvrte na desať volá Ľubor. Sú na mieste, čakajú nás. Postupne sa schádzame, zdravíme, fotíme…Na úvodnú fotku sa nepodarilo dostať iba Borisovi, ale aj tak mal nejakú smutnú tvár, tak možno mu to ani nevadí. Nám trochu vadí, že je smutný, ale nie je mu moc do reči, tak ho ďalej netrápime.
Po úvodnej fotke vyrážame plánovanou trasou smerom do Bergu. Máme prenádherné počasie, síce dosť pofukuje, ale je slnečno a pomerne teplo. Na február určite. A aj snežienkam pri ceste sa zdá, že už je dávno jar, je ich tu more.
V Bergu sa nám rúti oproti podozrivá dvojica. Najprv sa tvária nenápadne, Vlado ich však okamžite odhalí a spoznáva v nich rakúskych zbohatlíkov Josefa Zernowitza s pani manželkou. Pridávajú sa k nám a idú s nami takmer celou dedinou, potom sa s nami rozlúčia a vracajú sa k autu. My ostatní po niekoľkých navigačných sporoch pokračujeme až za dedinu a tam odbočujeme po modrej smerom na Königswarte. Dnešné prvé a posledné vážne stúpanie zdolávame za výdatnej debaty, takže pod rozhľadňu prichádzame bez podstatnejších známok únavy.
Rozhľadňu berieme útokom. Zhora je parádny výhľad na Bratislavu. Pekné mesto, priatelia. Iba Dlhé diely vyzerajú trochu stroho, asi ako vycerené zuby.
Pod rozhľadňou sa opäť rozkladajú nádoby s poživňou. Vladinova povestná zeleninová dózka, Betkine tvarohové koláčky, čaje, chlebíky, dobroty. Na nohy nás stavia až stále prítomný vietor a chlad. Balíme a pokračujeme smerom k zrúcanine Pottenburg (vo voľnom slovenskom preklade Potentný hrad (alebo Hrad potentátov?)). Potentát znamená niečo ako vladár alebo vrcholový politik. U nás je ich charakteristickým znakom, že potentujú, čo sa dá.
V lese prechádzame dvomi komplikovanými miestami, kedy treba preliezť plot nabitý elektrinou. Problémy majú hlavne naši štvornohí spoločníci. Spoločnými silami sa nám však darí dostať ich na druhú stranu plota. Lara sa od samej vďačnosti dokonca rozhodla, že vezme celú elektrinu plota na seba a za veľkého pišťotu sa vrhá priamo na aktívne vlákno. Mierne omráčená sa na roztrasených nožičkách opatrne presúva ďalej po červenej.
Po prehliadke zrúcaniny a krátkom zostupe sa vynárame na poliach kúsok od štátnej hranice, vychádzame na hrádzu a vraciame sa späť na Slovensko. Mladí srnci majú už pomerne vysoké turistické sebavedomie a bezohľadne okupujú celú šírku hrádze. Prítomní cyklisti iba vystrašene brzdia a obchádzajú našu hordu z úctivej vzdialenosti. Niekto vraj dokonca videl a začul, ako sa následne prežehnávali a spomínali nejaké maringotky (v nemčine to znelo zhruba ako Marin Got!).
Výlet zakončujeme záverečným foto pred orientačnou mapou a postupným rozchodom.
Pane, ďakujeme ti za početnú dobre naladenú družinu, ktorú si nám dnes nadelil, a hlavne za parádne počasie. Vždy sme si mysleli, že na Rakúšanov si lepší, ale nie si. Keď sme v Rakúsku, si rovnako dobrý aj na nás.
Čestný paroh Mladého srnca: Vladinovi za to, že celú túru vymyslel a výdatne pomáhal pri počiatočnej neistej navigácii. Jankovi Ma. za to, že sa nedal zlákať ľahšou cestou a na miesto stretnutia prišiel ráno peši (6 km, vážení, to už nie je len tak hocikoľko).

Kubínska hoľa 2014

FOTO

Tak nakoniec sa nás nazbieralo 32. Ivanova partia a Goro s Annie začali už v stredu, ostatní prichádzame v priebehu štvrtka. Sneh je iba na svahu, všetko okolo je suché a príroda pôsobí sviežim jarným dojmom. Lyžiari sa vracajú do hotela opálení a zablatení.
Po večeri máme zoznamovací večierok a načneme aj tému „Lyžovačka 2015“. Riešenie odkladáme na sobotu, kedy má byť vyhodnotenie terénky. Pokračujeme voľnou debatou a plánmi na víkend.
V piatok väčšina z nás ide na lyže. Tešíme sa, že je nás tu toľko, a každú chvíľu sa s niekým stretáme buď pri vleku, na svahu alebo pred bufetom. Klaudika nelyžuje, ale prechádza sa po svahu a kýva Palimu, Braňovi aj ostatným. Jožka bolí zub a odchádza na pohotovosť, kde mu ho pohotovo a bezbolestne vytrhnú. Večer má síce jedno líce také trošku statnejšie ako druhé, ale bolesť ho podľa všetkého prešla. Po večeri ide väčšia skupina na plaváreň do Dolného Kubína. Najvýraznejšie sa prejavuje Katka v útrobách toboganu, ktorú počujeme aj vo vedľajšom bazéne, a Ivan, ktorý sa stará o Majkine vnučky.
V sobotu ráno prší. Niektorí idú na svah, niektorí na obhliadku Oravského hradu, niektorí do Dolného Kubína poobzerať miestne pamiatky. Pokiaľ viem, všetci si užili program, ktorí si vymysleli. Stretávame sa poobede v hoteli a pozeráme tenis. Fandíme zo všetkých síl, ale Dominika napriek tomu prehráva a preto radšej zorganizujeme ping-pongový turnaj vo štvorhrách. Absolútnym víťazom sa stáva dvojica Palo – Milan a ako výhru získava cukríky od neznámeho sponzora (šepká sa, že do súťaže ich venovala šéfka klubu A2 Muráň na Osuského Ľubka).
Pri večernom vyhodnotení nám vychádza, že sme boli veľmi spokojní s prístupom personálu, s jedlom, s dopravou na svah aj s ubytovaním ako takým. Jedinou prekážkou v prežívaní bola cena a preto zvažujeme aj možnosť, že do budúceho roka sa poobzeráme po inom mieste a inom zariadení. Napriek týmto úvahám mám na budúci rok už teraz záväzne prihlásených vyše 15 ľudí.
Boris, ktorý má za sebou ťažké obdobie, odchádza z lyžovačky s plánom zobrať si klub a navštíviť primára. Držíme mu palce, Boris je dobrý chalan. Boľavú výpoveď má aj Zdenka, ale okrem Majky si netrúfame dávať jej nejaké rady. Rodinné vzťahy sú zložitá vec, tak Zdenku aj Jožka podporíme aspoň tým, že ich máme radi a že im držíme palce.
V nedeľu sa ešte trochu lyžuje a okolo obeda sa rozchádzame. Volá Goro z chaty pod Chlebom, je nadšený výhľadom a baraním gulášom. Ďakujeme mu za tip a vyrážame smerom do Bratislavy. Pane, ďakujeme ti za parádny víkend, za to, že sa s nami nemaznáš a kladieš nám do cesty rôzne výzvy, a ešte aj za všetko ostatné samozrejme. Dovidenia na lyžovačke v roku 2015.

Výlet na Biely kríž

Vychádzka – nedeľa 16.2.2014, 10:00
Miesto stretnutia: Rača, zastávka električiek Detvianska

Trasa: Rača, Detvianska – Biely Kríž – Zbojníčka – Vypálenisko – Rača Amfiteáter

Vzdialenosť: cca. 11,8 km
Prevýšenie: cca. 350 m
Trvanie: cca. 4 hodiny
Doprava: najlepšie električkou č. 3 alebo 5 na zastávku Rača – Detvianska alebo autami, vraciame sa na tú istú zastávku.

Počasie: oblačno, teplota 6 – 8 °C, pravdepodobnosť zrážok veľmi nízka
Kontakt: Vlado – 0903 356661

Poznámka:

Nenáročná vychádzka pre všetky vekové, výkonnostné a cenové kategórie. Žiadne veľkolepé výhľady už radšej nesľubujem, ale príjemná vychádzka so spriaznenými turistiky-chtivými kamarátmi v prírode vždy poteší.

Účastníci: Pišta, Katka, Marián, Ivetka, Ľubor, Juraj, Stano, Jožko St., Gabi, Betka, Klaudika, Pali, Editka, Danka, Ivanka, Jožko Ž., Magda, Anka R., Zuzka, Inge (1/50), Milan, Janko, Boris, Hanka, Dežko, Anka P., Laura, Ivan (1/50), Mário (1/100), Vlado, Čiba, Frankie, Keksík
Správa z vychádzky:
Prví účastníci sa stretajú už v električke. Miesto zrazu SA mierne premiestnilo za roh a tak Vladovi sprevádzanému Jankom skoro padla sánka, lebo na plánovanom mieste stretnutia na zastávke Detvianska nebol nik, teda na zastávke električiek. Úspešne sa však nachádzame a schádzame, opäť v hojnom počte. Skúšame to porátať, avšak sme sa prerátali, lebo sme nerátali, že ľudia sa budú pridávať a ubúdať počas samotnej vychádzky, takže kto by to rátal. Vlado machruje fotkou čerstvej vnučky Sáry, čo sa mu neskôr vypomstí dobre mieneným uzemnením od dobrého kamaráta Milana (viď fotoprílohu). Skupinové foto pred nemenovanou bankovou inšitúciou a vyrážame prisľúbeným miernym tempom. Po krátkej chvíli sa od nás odpútava Inge (iné povinnosti – chápeme) a nahrádza ju Laura. V družnej atmosfére a zabratí do rozhovorov sa jemným stúpaním holým lesom (vyjadrenie zimným sa nám zdá byť prehnané) dostávame k hlavnému cieľu našej cesty – na Biely Kríž. Hmm pred troma týždňami sme tu tiež boli z Medených Hámrov, ale to bola iná kosa. Dnes nás tu už čaká Ivan na bicykli a čosi hundre o tom, že je mu zima koľko nás tam už s bratom vyčkávajú. Rozkladáme sa pri takmer všetkých stolíkoch na lesnej oddychovej teraske a s radosťou sa púšťame do jedenia, teda aspoň tí, čo si niečo doniesli pod zub. Ale čokoládka a Betkine fánky sa ujdú snáď každému okrem dietárov. Späť do Rače sa vyberáme po červenej značke cez Dolný Červený Kríž a Zbojníčku. Úchvatné výhľady neboli pre tento výlet úmyselne plánované, jednak pre istotu, že by bola opäť hmla a jednak preto, že aj keď viditeľnosť bola dobrá nebolo až tak čo vidieť. Ešteže nás Betka upozornila na výhľad na Schneeberg, čo podaktorí považujú za fatamorgánu a iní (asi zo slušnosti) potvrdzujú, že sa im tam medzi tými stromami naozaj čosi črtá. Na Zbojníčke sa nevieme rozhodnúť, ktorou cestou sa spustiť (teda myslím do Rače). Túto dilemu rázne ukončí pani prezidentová, že sa má ísť po plánovanej trase a hotovo. Po krátkej dobe sa dostávame k amfíku v Knížkovej doline, kde uzavierame peknú vychádzku fotením sa na rozlúčku a formálnym rozchodom. Pred zastávkou sa k nám aspoň na chvíľku pridáva pán prezident, otázne je či prišiel na inšpekciu alebo na Betkine fánky. A tak sa lúčime a poberáme sa – podaktorí k telke aspoň na poslednú tretinu hokeja, podaktorí na relax napríklad v saune a podaktorí nepoučiteľní, čo im nebolo dosť, na tenis.
Ďakujeme všetkým za príjemnú atmosféru a za hojnú účasť.
Čestný paroh Mladého srnca: Anke P. a Ivanke, že sa odhodlali a pridali sa k nám. Určite nebanovali a prídu aj niekedy nabudúce.