Pohľad zboku od neobjektívneho pozorovateľa

Foto

Jediné, čo som odmietal, bola účasť na rozcvičke. Dostal som za to síce od Ivana G. tri čierne body (nakoniec anulované), ale aj tak … naposledy som rozcvičku absolvoval v šesťdesiatom ôsmom, keď som bol skautom (v tom roku to bolo možné, pionieri prechodne neexistovali). Inak mi nevadilo vôbec nič. Zo skromnosti pomlčím o svalovici, vďaka ktorej som sa v nedeľu a v pondelok pohyboval ako Robocop alebo Golem. Ale to je už komplikácia, ktorá hrozí postarším „športovcom“ dýchavičného typu.

Od svojho príchodu (štvrtok popoludní) až do konca (pre mňa s pomocou božou zatiaľ nie fatálneho) som sa stretal iba s ľuďmi a s názormi, ktorí a ktoré ma oslovovali. Popravde stretanie sa so sympatickými ľuďmi sa pre mňa začalo o čosi skôr, pretože na presun z Bratislavy do Súľova (a aj na všetky ďalšie presuny) sme zneužili Jožka a Magdušku Ž. a cesta autom s nimi bola nielen bezpečná, ale aj príjemná.

Jedným zo záverov Einsteinovej teórie relativity je aj konštatovanie kontrakcie dĺžok a dilatácie času. To prvé znamená, že v prípade objektov pohybujúcich sa takmer rýchlosťou svetla pozorujeme ich skrátenie v smere pohybu. Napríklad metrovú tyč, ktorá by sa okolo nás prehnala rýchlosťou na úrovni 60 % rýchlosti svetla, by sme pozorovali ako 80-centimetrovú. To druhé zasa znamená, že na telesách pohybujúcich sa rýchlosťou blízkou rýchlosti svetla čas plynie pomalšie.

Trasy v Súľovských skalách, aspoň tie, ktoré som absolvoval, značkovali pravdepodobne Marťania pohybujúci sa rýchlosťou svetla. Nenáročná turistická vychádzka s výškovým prevýšením 350 metrov s avizovaným časom trvania tri a pol hodiny bol v skutočnosti výdatný pochod po teréne určenom na tréning horského delostrelectva a alpských kôz, spojený s ukážkami zdolávania kostolných striech bez pomôcok. A neviem, kto dokázal dodržať avizovaný čas? Mne to trvalo viac ako osem hodín. Pravdou však je, že sa uzatvárali stávky, či si dolámem ruky, nohy alebo väzy hneď na úvod, alebo či preruším pochod z dôvodov totálneho vyčerpania. To, že som absolvoval celú túru – a prakticky bez úhony, to sa bude v našej rodine tradovať ešte dlho.

A navyše – osem hodí v kuse som naposledy stál v šesťdesiatom piatom pri nácviku spartakiády, na druhej strane pri pohľade na mňa sa modlili aj presvedčení ateisti.

Na hodnotení som spomínal, že na generálnom štábe ľudovej socialistickej československej armády bol údajne angažovaný živý dôstojník, ktorého úlohou bolo čítať všetky materiály, ktoré z generálneho štábu vychádzali. Ak ich pochopil on, pochopil ich už každý. Taký „etalón blbosti“. Zúčastním aj ďalších akcií ako „etalón náročnosti“. Čo prežijem ja, to už nebude robiť problém nikomu.

Večerná debata „o jadierku“ nadobudla na pikantnosti po tom, ako som Paľovi B. prezradil, že jadierko máme doma pomaly aj v nedeľnej hovädzej polievke.

Ale vážne – najviac kamarátov a priateľov získa človek na základnej a na strednej škole. Som rád, že som aj v pokročilom „mužnom“ veku dostal šancu spoznať sympatických ľudí (mladších aj starších), ktorí majú mnohé problémy vyriešené (minimálne sa ich snažia riešiť) a ktorí vedia, že jednoduché a priamočiare riešenia neexistujú. Ak budú chcieť, veľmi rád sa s nimi budem kamarátiť (aj so Zuzkou Š., ktorá ani veriť nechcela, že na Súľov prídem).

Ďakujem za nové podnety, pohodu, príjemnú atmosféru a veľa zážitkov.

Ivan Z.

Foto

 

Súľovské skaly

Foto

Súľovské skaly

Toto bola moja tretia terénka so združením Endorfín. Pretože tie predchádzajúce (minuloročnú cyklotúru v Ledniciach a pešiu turistiku vo Veľkej Fatre) som hodnotila veľmi pozitívne, na túto terénku som sa tešila odo dňa zaplatenia zálohy (čo bolo niekedy začiatkom leta). A skutočne, terénka splnila moje očakávania: zišli sme sa skvelá patria, takže som mala pocit, že sa mi na tvári usadil permanentný úsmev. Najviac som sa zabávala na neustálom doťahovaní sa chlapcov (Paliho a Ivana G.) navzájom medzi sebou. Mám rada tieto akcie, kde sa stretávame závislí z viacerých bratislavských klubov, pretože vzniká priestor na mnohé zaujímavé diskusie. Všimla som si totiž, že napriek tomu, že náš cieľ je jednotný – viesť šťastný život v trvalej abstinencii, každý klub používa vlastnú terminológiu v rámci liečby. Najmä my, pacienti AT sanatória na Osuského, sme zo začiatku vyvolávali na tvárach našich kamarátov pobavenie pri slovíčkach ako program, konštrukcia a či všadeprítomný craving. Ten bol vskutku prítomný aj na tejto terénke – veď poniektorí sa za výkon odmeňovali sladučkými nanučikmi 🙂 .

Počasie sme mali objednané vopred: po celý čas nám krásne svietilo slniečko a tak nám aj 5 hodinová túra -okruh Chata Pohoda, Sedlo Brada, Sedlo Roháč, Roháč, Súľov a späť na Chatu Pohodu- trvala až 8 hodín. Nikomu akoby sa nechcelo späť do chaty a tak sme šliapali a kochali sa, a kochali sa a šliapali celučičký deň. Súľovské skaly totiž poskytujú neskutočne krásne a romantické výhľady na celé skaliskami posiate okolie. Veď uznajte: Milan, náš dvorný fotograf, nafotil podľa jeho slov až 500 fotografií, tak sa nedokázal vynadívať z tej krásy navôkol.

Najväčší obdiv u mňa vzbudil kamarát Ivan, ktorý ako partner našej Majky absolvoval svoju prvú terénku. Keď sa na klube odteraz povie slovko „prekonávačka“, tuším si na neho vždy spomeniem. Napriek bolestiam v chrbte, s veľkou námahou, častokrát po štyroch, zdolal v piatok namáhavý terén a išiel veľký okruh Súľovskými skalami s nami. Dokonca to bola jeho skupina, ktorá dorazila do cieľa ako posledná, pretože zo žltej skratky, ktorou sa vydali do cieľového tábora, sa nakoniec vykľula strmá šmykľavka, ktorá bola zjazdná len po štyroch. Ivan, klobúk dolu, máš môj obdiv!

Ivan a jeho lightové turistické tempo mi odkryli predo mnou niektoré moje povahové črty a pomohol mi tak uvedomiť si, aká vlastne som a nechcem byť. Tým, že sme častokrát museli čakať na najslabšie články v našej reťazi, ja s mojom mladíckou netrpezlivosťou som bola značne netolerantná. A pritom ohľaduplnosť voči všetkým členom je to, čo ma na týchto akciách tak veľmi oslovuje. Holt, mám so sebou ešte čo robiť…

Neviem, či je to tým, že po tejto terénke opäť lepšie poznám ostatných endorfínistov a stále viac a viac mi prirastajú k srdcu. Alebo je to trojdňovým poctivým výkonom na terénke, po ktorom mi teraz ledva klipkajú oči. Celkovo sa však cítim šťastná a keď si v myšlienkach vybavím zopár okamihov z posledného víkendu, ktorý sme strávili v čarokrásnej prírode Súľovských skál, celkom mimovoľne sa spokojne usmievam.

Eva

Foto