Športové hry v Líščom údolí

8. mája 2013 si uctíme Deň víťazstva nad fašizmom športovými hrami v Líščom údolí, ktoré organizuje JAS klub. Akcia prepukne o desiatej hodine dopoludnia, skúsme sa predtým trochu roztrénovať, lebo disciplíny ako hod kladivom alebo beh vo vreci sú pomerne náročné. Hlavne na svaly v spodnej časti drieku a okolo úst a očí :). p.s. Cyklo-pešia túra na Malý Slavín, ktorú sme 8. mája zvykli s Endorfínom robievať, sa presúva na september.

,

Výlet do Veľkého Medera

FOTO

Cyklovychádzka – víkend 4.-5.5.2013

Miesto a čas stretnutia : Bratislava, Jurki pumpa pod Prístavným mostom, sobota 4. mája 2013, 9:00 hod.

Trasa: Bratislava – Veľký Meder, v nedeľu návrat do Bratislavy
Vzdialenosť: cca. 70 km tam a 70 km späť
Trvanie: cca. 5:00 h tam a 5:30 naspäť (podľa smeru vetra)

Doprava: bicyklami
Kontakt: Mário 0908126006

Poznámka: Cieľ cesty je rybárska osada, ktorá patrí synovi Pala a Elenky V. z pondelkového klubu. Usadlosť sa nachádza medzi dedinami Veľký Meder a Kľúčovec, celú cestu ideme po hrádzi vedľa Dunaja, posledné štyri kilometre po málo frekventovanej ceste II. triedy. Treba si zobrať spacáky a karimatky, sedem ľudí sa vyspí na pričniach, ostatní budeme spať na slame. Na pričniach majú prednosť ženy, deti a ranení. Palo sľúbil, že navarí guláš, takže na mieste sa budeme skladať na suroviny (cca. 4 až 5 eur). Vo Veľkom Mederi je termálne kúpalisko, t.j. v sobotu poobede, ak budeme vládať, sa môžeme ísť po udatnom výkone ešte vymáčať do teplej vody. Dajte vedieť, kto pôjde, nech môžeme do centrály nahlásiť počty.

Účastníci: Ľubka, Milan, Dežo, Goro, Palo, Elenka, Laura, Mário.
Správa z cesty:
Pár minút pred deviatou prichádzame na Jurki pumpu. Nikde nikoho. Natierame sa opaľovacím krémom, medzitým prichádza Milan. Kým sa stihneme zarozprávať, prichádza Dežo s vojenským spacákom zabaleným na nosiči. Dámy a páni, dobrodružstvo začína. Ešte čakáme na Ľubku, robíme si úvodné foto a vyrážame smerom na východ.
Vyšiel nám nádherný deň, slnko pečie ako besné, vietor nás jemne ženie do chrbta. Máme pomerne svižné tempo, do desiatej máme za sebou 20 km a robíme si prvú prestávku. Miesto sme si zvolili veľmi nešťastne, pretože pár metrov od nás trčí z vody mŕtvola a policajti práve ohradzujú priestor pruhovanou páskou. Dívame sa radšej na opačnú stranu. Volá Goro, že nás príde pozrieť na motorke.
Pokračujeme ďalej, míňame Šamorín a stojíme v Kyselici. Zhadzujeme zo seba posledné zvyšky teplého odevu, pretože je naozaj teplo. Pár minút po dvanástej sme v Gabčíkove. Obed si dávame z vlastných zásob, miestny bufet je zásobený hlavne mastnými jedlami typu klobása a hamburger. Po miernom blúdení sa vraciame späť na hrádzu a pokračujeme smerom do Kľúčovca. Príroda je tu mimoriadne pekná, dunajské ramená sa prepletajú pomedzi osiate lány, sem tam preletí nejaký dravec, kormorán, alebo nám pod nohami presviští užovka. Dávame si ešte jednu prestávku na oddych a prichádzame do cieľa.
Z rybárskej osady nám kýva Elenka, Palo a Goro. Statok je obrovský. Dve malé jazierka plné rýb, dom, hospodárske budovy, roľa, trávnik, karavan…Palo nám vysvetľuje, že ho to tu baví a že pomaličky dáva zanedbané hospodárstvo do poriadku. Nie je tu elektrina ani pitná voda, čistá divočina.
Napchávame sa výborným hovädzím gulášom, debatujeme o všeličom možnom. Po výdatnom jedle zostavujeme bojový plán presunu do termálneho kúpaliska vo Veľkom Mederi. Pánsku posádku vezie Palo, dámsku zase Elenka. V kúpeľnom areáli je veľmi živo, stánky, reštaurácie, dokonca živá hudba. Prezliekame sa do plaviek a rútime sa do bazéna s horúcou vodou. Uaááá! To je bomba! Polihujeme vo vode, nechávame sa masírovať vírivými prúdmi, prechádzame sa po okolí, skúšame tobogany…Tri hodiny ubehnú ako termálna voda a je čas na návrat. Do osady prichádzame tesne pred zotmením, tak stihneme akurát rozostlať. Oheň dávno horí, špekáčiky sú nastoknuté na paliciach, stačí zobrať, opiecť a zjesť. A veru sa nedáme dvakrát núkať.
Večer však zďaleka nekončí. Máme ešte pripravenú hudobnú smršť v podaní dvoch gitaristov a jedného mobilu. Sily sú vyrovnané, resp. dvaja gitaristi sú na jeden mobil vo výraznej morálnej prevahe. Kultúrnu vložku zakončujeme muránskou hymnou a pomaly sa rozchádzame do postelí.
Ráno je tiché a čarovné. Milan fotí, psík Maxi breše, Elenka sedí pri vode a medituje. Palo od rána behá, umýva riad, chystá čaj. Kým sa dáme trochu do poriadku, zajeme si opekaných chlebov vo vajci a vychystáme sa na cestu, je presne deväť hodín. Vyrážame.
Vietor k nám tentoraz vôbec nie je milosrdný, fučí nám rovno do tvárí a priemerná rýchlosť klesá približne o štyri kilometre za hodinu. Chlapi idú popredu a rozrážajú vzduch, preto sú aj oveľa zamĺknutejší ako obyčajne. Zato dievčenský džavot neustáva.
Milan navrhuje návrat pozdĺž pravého brehu Dunaja, v Gabčíkove teda prechádzame cez most a po krátkej prestávke pokračujeme do Vojky. Okolo jednej sme tam a zastavujeme sa v miestnej reštaurácii na obede. Chutné, ceny primerané. Ako sa tak chystáme k návratu na hrádzu, zbadáme pri stolíku blízko vchodu dve veľmi známe tváre. Aha, Elenka s Palom! Teda, to je stretnutie! Dlho sa však nezdržujeme, lebo cesta ďaleká. Najbližšiu zastávku máme pri kanáli hotela Divoká voda. Práve prebiehajú akési preteky kajakov, mládenci jeden za druhým zdolávajú bránky, krútia sa vo vlnách, oháňajú sa pádlom na všetky strany.
OK, poďme ešte kúsok. Dole pod hrádzou už až tak nefučí, ale sme riadne uťahaní. Endorfíny sme dávno minuli a ťažký fyzický výkon nám zväzuje jazyky aj myšlienky. Načo sme sa na takúto cestu dali? Nebolo by lepšie ostať doma a kukať telku? Rozhodne sme sa mali lepšie pripraviť, lepšie obliecť, lepšie natrieť, lepšie…
Pred čističkou sa odpája Milan. Má to domov asi dva kilometre. Závidíme mu, až sa trasieme. Dva kilometre?!
Ďalšia zastávka je pod Prístavným mostom. Opúšťa nás aj Dežo a mieri do Vrakune. V trojici sa po prepchatej hrádzi rútime (no, to je možno trochu silné slovo) k mostu Lafranconi. Podarí sa nám dostať sa na druhú stranu a po niekoľkých križovatkách zastavujeme pred Lídlom v Karlovke. Lúčime sa aj s Ľubkou. Šup, ešte päť kilometrov a sme doma.
Pane, ďakujeme ti za počasie, za krásnych ľudí a za vytrvalosť, ktorou si tentoraz naozaj nešetril.

Čestná tretra Veselého cyklistu: Palovi a Elenke. Prvotriedne sa o nás postarali a mali sme sa u nich ako ich malé prasiatko Ping-Pong.

Vychádzka na Sandberg

Vychádzka – nedeľa 14.4.2013, 10:00

Miesto stretnutia : Devín, parkovisko pod hradom

Trasa: Devín, hrad – Pod Devínskou Kobylou – Rovnica (Sandberg) – Bočná cesta – Devínska Kobyla, rázc. – Úzky les – Devín, hrad
Vzdialenosť: cca. 9,9 km
Trvanie: cca. 3:30 h

Doprava: autami resp. MHDPredpoveď počasia: veľká oblačnosť, zrážky minimálne, teplota 10 – 13 °C

Kontakt: Mário 0908126006

Poznámka: Vychádzka má byť zameraná na obzeranie jarného kvietia. Môže sa stať, že v dôsledku dlhej zimy bude kvietia pomenej, v tom prípade sa zameriame na intenzívne dýchanie čerstvého jarného vzduchu a obzeranie krás vo vlastných čistých dušiach.

Účastníci: Daniela, Pali, Števo, Jožo, Danka, Tomáš, Laura, Mário, Rony.
Správa z cesty:
Pár minút pred pol desiatou nakladáme Števa pred Malou scénou. Na parkovisko pod hradom prichádzame so štvrťhodinovým predstihom. Zdá sa, že sme prví. Prvému nutkaniu dať si kofolu odolávame z vlastnej vôle, druhé nutkanie zruší zatvorený bufet. Sedíme teda pri stole a čakáme.
Na parkovisko vchádza červený Volkswagen a vezie za volantom Paliho. Tesne za ním sa objavia Jožko s Dankou, o chvíľu sa prirúti Tomášov strieborný Opel. Vystúpia z neho Tomáš a akási roztrasená biela ovečka. Tomáš nám vysvetľuje, že to je jeho starý pes Rony, ibaže ho svojpomocne ostrihal. Pohľad mi mimovoľne zablúdi k Tomášovej hlave.
Posledná prichádza Daniela. Počkáme, kým si zapáli cigaretu, aby sme sa mohli odfotiť. Do záberu si ju však so sebou nezoberie. Robíme si zo tri úvodné fotky a vyrážame po modrej smerom na Sandberg. Vyšlo nám prekrásne počasie, prvý naozaj teplý a slnečný deň za posledného hádam aj pol roka. Lesy sú plné ľudí a kvietia, pod nohami máme koberce hlaváčikov jarných, pečeňovníkov, prvosienok, poniklecov a snežienok. V tráve každú chvíľu zašuchoce jašterica, niektoré sa dokonca začínajú driapať do konárov nízkych kríkov. Určite sa raz naučia aj lietať. Popri ceste alebo aj priamo na chodníku sa pária čierne chrobáky. Zdvorilo sa pozeráme radšej jeden druhému do očí a opatrne našľapujeme, aby sme niekomu omylom nestupili na ohanbie.
Ešte prechod cez Weitov lom a sme na Sandbergu. Usádzame sa na lavičke s výhľadom na Moravu a na Rakúsko, fotíme, kŕmime sa, napájame Ronyho. Po výdatnej prestávke pokračujeme ponad Sandberg. Zle odbočíme na žltú a vraciame sa ponad Weitov lom, čím si ušetríme asi pol hodinku cesty lesom a štvrťhodinku návratu cez dedinu k autám. Na parkovisko teda prichádzame okolo jednej. Lúčime sa s Danielou a s Palim a na radu Daniely si ideme dať obed do reštaurácie Pod dubom v Petržalke. Dojmy z obedu sú však naozaj zlé, pravdepodobne sa sem už nikdy nevrátime.
Pane, ďakujeme za ochrannú ruku, ktorú nad nami stále držíš, aj za pokoru, ktorú nás nútiš v sebe pestovať. Dovi nabudúce.
Čestný paroh Mladého srnca: Ronymu. Celý deň mu robili zle a napriek tomu nás má rád.

Na korčuliach do Čunova

FOTO

Vychádzka na korčuliach – nedeľa 7.4.2013, 10:00

Miesto stretnutia : Bratislavská hrádza na petržalskej strane, bufet Vyza

Trasa: Bufet Vyza – Bufet Obrátka a späť
Vzdialenosť: cca. 9,2 km
Trvanie: cca. 2:00 h

Doprava: autami resp. MHDPredpoveď počasia: malá oblačnosť, zrážky žiadne, teplota 2 – 4 °C

Kontakt: Mário 0908126006

Poznámka: Kto nemá korčule, môže ísť aj bicyklom.

Účastníci: Peter, Ivan, Milan, Janka, Tomáš, Laura, Mário.
Správa z cesty:
Pár minút pred desiatou parkujeme pod hrádzou. Prvý raz v tomto kalendárnom roku si obúvame korčule, stále nám celkom sedia. Neistými pohybmi sa dohrabkáme na hrádzu a zo spodnej cyklistickej cesty nám niekto máva. Áá, Milan s Jankou na bicykloch. Zvítame sa a ideme po hrádzi kúsok späť k bufetu Vyza, kde by nás mal čakať zvyšok výpravy.
Postávajú tam nejakí dvaja neznámi páni, obzeráme sa teda ďalej. Aha, však jeden z tých neznámych pánov je Ivan, len je zamaskovaný na nepoznanie. Druhý neznámy pán je Peter, je s nami dnes prvý raz, ale okamžite sa zoznamujeme a spoznávame. Peter je športovec od pohľadu, výborne zapadá do partie.
Posledný prichádza Tomáš na staručkom favorite s vyfučanými gumami. Dávame mu ich trochu do poriadku a keďže to vyzerá tak, že nikto ďalší už nepríde, robíme si úvodné foto a vyrážame smerom na juh. Jednohlasne schvaľujeme môj návrh na rozdelenie skupiny na cyklistov a korčuliarov, napriek tomu sa však držíme spolu. Cyklisti síce sem tam nadhodia, že keby ešte trošku spomalili, tak sa zvalia na bok, ale podľa mňa žartujú a určite sú radi, že sa nemusia hnať tridsiatkou až do Vojky, ale môžu pekne pomalinky rýchlosťou 16 km/h prísť k bufetu Obrátka a dať si tam teplý mätový čajík.
Tomáš robí zhrnutie prvej polovice našej trasy približne týmito slovami: „Toto je všetko? Kde je konflikt!? Kde je výkon?!? Kde je prekonávačka?!?“ Previnilo chrúmeme čokoládu a Ivanove cukríky.
Na spiatočnej ceste sa nám opiera do tvárí protivietor, a preto prijímame kolektívne rozhodnutie, že najlepšie bude, keď pustíme do čela skupiny Janku s Laurou. Priemerná rýchlosť klesá na 10 km/h. Janke po dvoch kilometroch tak skrehnú ruky, že sa odpája od zvyšku skupiny a vyráža do tiahleho úniku. Za zákrutou si však uvedomí, že jej ukrutne chýbame a pokorne sa vracia do pôvodnej roly rozrážača vzduchu. Laura sa otriasa vďačnosťou.
Sme pri bufete Vyza, príjemne vyštípaní a nepríjemne vyzimení. Korčuliari a Ivan sa odpájajú a nasadajú do vozidiel, cyklisti pokračujú smerom do Petržalky po dolnej ceste. Menej tam fúka. Z cesty ešte zahliadneme, že Janka je opäť v tiahlom úniku.
Pane, ďakujeme za statočnosť a obetavosť, ktorou si nás dnes štedro obdaril. Neboj, s rokmi ti to raz všetko vrátime.
Čestný paroh Mladého srnca: Petrovi. Odvážne prišiel do novej partie a okamžite sa udomácnil. Vitaj v klube.

FOTO