Okolo Neziderského jazera – 2015

FOTO

Účastníci:  Hanka, Marta, Jožo, Stano, Ľubor, Vlado Kr., Karol

 

Správa z cyklovačky:

Veľa našincov sa v to ráno pozrelo z okna a hanebne sa vzdalo.

Nie tak sedem statočných cyklistov (5 statočných a dve statočné), ktorí sa objavili na stanici mraky nemraky.

Niekorí mali cestné bicykle, niektorí ľahké horské a niektorí (baby) horské s batožinovým 60 kg priestorom.

Hanka mala 4 sady sexi športového oblečenia, ktoré nám stihla predviesť už vo vlaku aby vybrala do Rakúska najvhodnejšie.

Všetci sme silne verili že TO PRÍDE, mraky sa stratia a Slováci ožijú.

A tak aj bolo.

Po prezenčnej fotke sme už pálili k jazeru rýchlosťou 30km/h.

Robili sme však aj mnoho krátkych prestávok na mnohopočetné Ľuborove, Hankine a Stanove fit tyčinky, žemle, ktoré nevyhnutne potrebovali na extrémny výkon.

Karol bol tak motivovaný, že pri prestávkach ani nezosadal z bicykle a líhal si na trávu alebo na iné bicykle s nohami v strmeňoch.

Jožo si však  pri majáku v Podersdorfe našiel čas na zmrzlinu, lebo ju mal ako povedal v programe.

Motivovaný Stano to komentoval : „No to je pekné – tvoja zmrzlina je v mojom programe“.

Baby sa zatiaľ pri majáku fotili romanticky s rozviatymi vlasmi a dávali to na facebook.

Ostatní si dávali tyčinky.

Karol nejedol, bol motivovaný náročným plánom, išlo o každú minútu, avšak zabrzdil ho defekt.

Predviedol však bleskovú výmenu duše za 15 sekúnd.

Čoskoro sme stratili naše 2 statočné baby. Po polhodinovom gentlmanskom čakaní, sme vyslali záchrannú dvojicu Stano-Ľubor.

Vysvitlo, že baby nie sú za nami ale pred nami a už minúty čakajú v Illmitzi pri kompe.

Kompa mala ísť za pol hodinu, takže došlo na programový Schnitzel mit kartoffeln. Mit appfelstrudel. Mit schlag.

Najedli sa aj rakúske vrabce ktoré nás sprevádzali celý obed.

Na kompe bolo nádherne.

Hanku zaujali škriekajúce čajky ktoré nás sprevádzali celé jazero.

Vyšlo slnko, mraky sa stratili.

Fúkal silný vietor.

Marta sa sebaprekonávala od samého začiatku, a keď jej dul celú druhú polovicu protivietor, prekonávala sa ukrutne.

Favoritom na celkové prvenstvo trocha kazila čas.

Karol jej dokonca chcel prenajať peknú garsónku pri jazere aby si oddýchla.

Stano jej strhával zbytočné blatníky a brzdy.

Hanka jej rozrážala vietor.

Marta chytala druhý, tretí až ôsmy dych vrátane a šliapala statočne.

Hanka liezla na stromy a kŕmila všetkých čerešňami.

Po olovrante sme z Neusiedlu blúdivou skratkou došli do Pandorfu.

Zapadalo slnko.

Máme čas,

Vlak príde o hodinu.

Boli sme veselí, unavení po 90km a žartovalo sa.

Jedli sa posledné tyčinky.

Fotilo sa. Vlak po hodine konečne prišiel – presne na sekundu..

Sedeli sme  na lavičke a pozerali sme na vlak.

Rušňovodič pozeral na nás.

Jožo váhavo vstal a pomaly išiel k vlaku.

Rušňovodič pískal odchod.

„To nebude náš vlak, Bratislava je opačne“  uzavreli sme kolektívne.

Bol.

Bolo po ôsmej a ďalší išiel o 2 hodiny.

Bolo treba nájsť vinníka.

Každý mal nejaký návrh – samozrejme okrem seba.

Treba to však vnímať pozitívne ako sa občas hovorí.

Ako aj v živote, aj tu – sme dostali proste druhú šancu.

Presunuli sme sa unavení bicyklami do Gattendorfu a usalašili na stanici.

Zapadlo slnko.

Máme čas.

Vlak príde o hodinu.

Boli sme zahanbení, unavení po 115km a počas žartov na témy  „Ako sa to mohlo stať?“, „Toto nikomu nespomínajte!“  a pod. sa pospomínali rôzne možné problémové faktory.

Napríklad rakúski železničiari.

Psychofyzická kondícia zúčastnených.

Čistota Hankinho bicykla.

Počet tyčiniek čo kto zjedol.

Európska únia.

A nakoniec (ospravedlňujem sa, pani Jana) dokonca aj …Fico.

Ukľudnili sme sa a čakali na svoju druhú vlakovú šancu.

Stano svojim bojovým svietidlom o sile 6000 luxov privolal komáre z celého dolného rakúska.

Vlak po hodine konečne prišiel – presne na sekundu..

Stáli sme na peróne a vo vlaku sme boli skôr ako sa otvorili poriadne dvere.

Druhé šance – my našinci – vieme.

A vďaka za ne.

Všetko teda bolo ako má byť, aj keď sme došli za tmy a poodvážali sa smerom k sprchám a posteliam.

 

Čestný pedál má samozrejme naša statočná  Marta, ktorá sa sebaprekonala, a napriek mdlobe, klinickej smrti, bicyklu s 60 kilovou batožinou a zúrivému protivetru šliapala až do konca bez reptania.

 

Dovidenia v Nedeľu vo Viedni !

 

Memoriál Jozefa Záreckého – 2015

Účastníci :
jazdci-cyklisti: Betka, Pavol, Klaudia, Ľubka, Marcel, Alenka, Jožo, Daniela, Henrich, Janko M., Vlado Z, Vlado K., Milan M.
domáci-pešiaci: Janko P., Terka, Ľuboš, Peter, Janka G.,Milan P., Karol, Monika, Marieta, vnučka, Janka K.
Ráno sme pri pumpe JURKI riešili problém, kde sa budeme prezenčne fotiť.
Skúšali sme pri plote, ale prísna pani si to neželala, išlo o súkromný majetok DŽEJ end TÍ.
Tí skúpili nedávno pár spojených pozemkov od Tatier k Dunaju, vrátane brehov, kde si postavia súkromnú diaľnicu s tunelmi.
Ich podnikateľský zámer je …široký.
Fotografoval fotograf roka Marcel za hlasného štekotu dvoch psíkov, ktorí si to takisto neželali.
Väčší psík sa volal DŽEJ a menší TÍ.
Ale evidencia pred cyklotúrou k Jankovi musí byť aj keby oligarchovia z neba padali.
Jožo – náhradný vedúci informoval, že Máriovci neprídu – nato našinci výrazne posmutneli.
A že ani Kurt nepríde – nato našinci s odhodlaním vyrazili na cestu.
Paľo ešte informoval, že ide o spomienku na našinca Jožka Záreckého, ktorého si žiaľ pamätal už iba on a Klaudika.
A že to bol dobrý a veselý človek, takže by určite patril medzi veselých cyklistov.
Mal len smolu, že prepínal svoje sily na bicykli.
Pavol prezradil, že aj jeho svokra je veľmi dobrý človek.
Či bicykluje – nepovedal.
Cesta išla rýchlo a čoskoro sme riešili každoročný problém – kde k Jankovi odbočiť?
Marcel si síce spieval, ale slnko PRAŽILO, takže Pavol a Klaudia to švihli čo najskôr ako sa dá do lesného chládku a my ostatní sme stáli o pár kilometrov ďalej, tradične trochu blúdiac.
Jožo poprosil Janka P. aby poslal kohosi oproti ako vodcu.
Čoskoro okolo po poľnej prefrčalo stovkou auto,  za volantom sme na sekundu zazreli Ľuboša a zmizlo v prachu.
Okolo frčali včely.
To však boli všetko neklamné znamenia, že sme blízko a čoskoro sme sa už vítali a bozkávali s domácimi Jankom a Terkou a pomocníkmi.
Tí na našu počesť od piatku vyprážali, varili, chystali, piekli a tešili sa.
Marietina vnučka sa hojdala na hojdačke a my sme v špalieri gratulovali Terke k jej sviatku.
Keďže dávno nebol Muráň (je zrušený), vidíme ju len občas a vždy sa potešíme. Mnoga ljeta Terka! 
Vítal nás aj Peter, ktorý nebol ani v Švédsku (je zrušené),  ani na horších miestach kde pobýva a potešili sme sa druhýkrát.
Zábava gradovala a gradovala, predposledná prišla Monika, ani nebolo poznať, že má novú drevenú nohu, chodí celkom šikovne.
Nakoniec došiel Karol, ktorý to zvládol a našiel nás podľa dymu, včiel a hlasného rozhovoru.
Hovorilo sa o zdraví, varení, rodine, komunite, čo znamená  uhorský rok, o športe…Jožo tlmočil strašný zážitok nemenovaného našinca keď raz behal po hrádzi :
„V diaľke vidím bežca, každú chvíľu sa hádže o zem a zúrivo klikuje..
Tak som sa potešil – to je určite našinec, sebatrestuje, pokecáme, pribehol som …a bol to ..Fico“
Jedlo bolo ako vždy výborné.
Janko nám urobil exkurziu k včelám, vysvetlil nám ako ich chodí zverolekár očkovať a kontroluje im chrup, ako sa má správať k lenivým trúdom – hotový pán Moravčík.
Jeho slová hltal najmä Milan P., začínajúci včelár.
Začalo lúčenie.
Všetci plní kalórií, nabalení Jankovým medom ale aj tak mala cesta naspať stíhačkové tempo.
Slnko stále PRAŽILO.
Marcel stále SPIEVAL.
A Daniela, celý čas v plavkách nakoniec zlomila Janka M. na spoločné kúpanie v Rovinke.
My ostatní, kúpajúc sa iba v pote, sme však došli k Jurki spokojní, najedení a unavení.
Bicykle treba trénovať, čakajú nás akcie, Čechy, Rakúsko, Nemecko.
Ale pomaly, netreba nám ďalšie memoriály ani by sa už do nabitého Endorfín programu nevošli.
Čestného parohu (či pedálu) dávame :
Terke a Jankovi, Mariete, Ľubošovi a celému catering tímu – za námahu a pohostinnú prípravu každoročnej záhradnej slávnosti č.2..
Karolovi – že to snáď zvládol. Muránska planina pre neho môže byť aj pri Bratislave.
Ďaku !
Jozef S.

Cyklotúra Bratislava – vodné dielo Gabčíkovo – Vojka

FOTO

CYKLOTÚRA: BRATISLAVA VODNÉ DIELO GABČÍKOVO – VOJKA

Sobota 30.5.2015

Trasa:         Prístavný most (Bufet pri podjazde – U bosorky) – Hrabiny – Jarovské rameno – Rusovské jazero – Čuňovo priehrada – Divoká voda – Vojka prístav – Kompa cez Dunaj – Kyselica – Čilistov – Hamuliakovo – Kalinkovo – Dunajská Lužná – Rovinka – Slovnaft – Prístavný most (ČS Jurki)

Účastníci:   Alenka, Betka, Hanka, Janka, Ľubka, Marcelova mama, Marieta, Silvia, Zuzka, Karol, Milan M., Milan P., Paľo, Peťo, Štefan, Vlado

Správa z výletu

Cyklotúra začína ad hoc upresňovaním miesta stretnutia. Bufet U Bosorky (pri podjazde) nie je ani zďaleka tak blízko k Prístavnému mostu ako si to organizátori nahovárali. Nevadí, nakoniec sme sa všetci našli a plánovači dostali prísľub, že nabudúce dostanú dopredu mapu Bratislavy s mapou mostov. Po tradičnej úvodnej fotke sa vydáme na Tour de Gabčíkovo. Štefan sa iba na hrádzi dozvedá, že to nebude okolo celého vodného diela, ale že si to podľa plánu a na všeobecný súhlas skrátime kompou z Vojky. Prvú zastávku si udeľujeme pri bufete za Čuňovom, kde nás na Marcelove prekvapenie vyčkáva Marcelova mama. Pani Rebrová sa rozhodla pridať sa k nám a tým pádom zľaviť zo svojho tempa a asi aj jej plánovanej dĺžky trasy. Niektorí (a to aj pomladší) iba tíško závidíme takú kondičku. Už po prvých chvíľach pri bufete ale aj počas pokračujúcej cesty po hrádzi je jasné, že medzi nás zapadla a preberá s našimi členkami (hlavne čerstvo sa pripojenými k tímu Marietou a Betkou) všetko možné a organizátorom poradí, kde to skúsiť s obedom. Počas cesty do Vojky  pokračujeme v debatách, čo ocenil neskôr aj Marcel konštatovaním, že si až teraz uvedomil, že počas cyklotúry sa dá aj debatovať. Mnohí z nás sú až zaskočení Karolovou zhovorčivosťou, ale nakoniec sme radi, že sa už konečne pridal a aj rozkecal. Prvý pokus o spoločný obed v Dobrohošti zavrhujeme, na druhom brehu Dunaja sú vraj lepšie možnosti. Prevoz z Vojky do Kyselice sme zvládli na preplnenej kompe, ale to sme si moc neuvedomovali, lebo zaujali motorkári a podaktoré členky výletu obzvlášť ten jeden – no ten fešák v červenom tričku. Bufet v Kyselici sme zhodnotili ako nič moc a tak prekonávame začínajúci hlad a pokračujeme smer Šamorín. Keď sme ani tam nepochodili kvôli predraženému menu a navyše tam Vlado nenašiel vysnívané halászlé, vystačili sme si obdivovaním novo budovaného kolosálneho Šamorínskeho hipodromu. Okrem iného zaujal aj obrovský plechový kôň, ktovie či nie je Trójsky … A tak nám pre obed ostala obľúbená destinácia – bufet pri hrádzi v Hamuliakove. Tu sa naše cesty rozchádzajú (v dobrom!), väčšina pokračuje do Bratislavy, ale záhradkári a lokálni sa uberajú do svojho dnešného  finálneho cieľa.

Ďakujeme všetkým za fajn atmosféru, príma debaty a vyššej moci za prekrásne nahraté počasie.

Zlatú špajľu udeľujeme Marcelovej mamine, bola pre nás veľkou inšpiráciou svojou vôľou, náladou a vitalitou.

Vlado