Na bežkách okolo Devínskej Kobyly

Vychádzka na bežkách – nedeľa 1.2.2015, 10:00

Miesto stretnutia: Dúbravka, Dúbravská hlavica
Trasa: Dúbravská hlavica – Devínska Kobyla, rázc. – Bočná cesta – Dúbravka záhrady a späť
Vzdialenosť: cca. 15 km
Prevýšenie: cca. 200 m
Trvanie: cca. 3 hodiny
Počasie: teplota -4 – 1 °C, oblačno, sneženie
Doprava: autami resp. MHD (autobus č. 83), vystúpiť na zastávke Žatevná a potom po žltej okolo futbalového štadióna hore do kopca peši s bežkami na pleci

Kontakt: Mário 0908126006

Poznámka:
Podľa predpovede to vyzerá tak, že bude celý týždeň snežiť a že bude pomerne chladno, tak hádam sa ten sneh aj udrží. Okolo Devínskej Kobyly vedie luxusná široká cesta s miernym prevýšením, ktorá je na bežkovanie ako stvorená a z Dúbravskej hlavice sa po nej dá dostať až k dúbravským záhradám. Potom sa dá buď prejsť kúsok peši späť na Dúbravskú hlavicu alebo na bežkách späť po pôvodnej trase. Kto nemá bežky, môže sa pridať peši. Ak by sneh náhodou nevydržal, dáme si peší pochod okolo Devínskej Kobyly s možnosťou kondičného výstupu na vrchol (trvanie tiež cca. 3 hodiny).

Účastníci:
Pali, Klaudika, Ivetka, Jožo, Danka S., Danka Ď., Monika, Peťo O., Milan, Peťo Š., Inge, Mário

Správa z cesty:

Bežky (Mário):

Dnes sme sa rozdelili na dve skupiny. Prvá sa stretáva na Žatevnej, druhá čaká hore na hlavici. Dokopy sa nás zišlo 12. Peťo O. ostáva upratovať úle, traja ideme na bežky a ostatných vedie Jožko peši. Trasu máme všetci rovnakú a moja pôvodná predstava preto bola, že my bežkári si obujeme bežky, zapráši sa po nás a uvidíme sa zase až pri autách. Dopadlo to však presne naopak. Kým sme si obuli bežky, zaprášilo sa za pešiakmi a ich náskok sa nám už nepodarilo dobehnúť. Dvakrát sme sa priblížili na dosluch a raz na dohľad (odtiaľ pochádzajú aj skupinové bežkárske fotky). Jožko síce urobil tri polhodinové prestávky na občerstvenie, aby nám dal šancu napraviť naše bežkárske dobré meno, nepodarilo sa nám ju však využiť. Aby sme aspoň stihli zakývať odchádzajúcim autám, vybrali sme žrebom najrýchlejšieho z bežkárov Peťa Š., ktorý nahodil pretekárske tempo a odovzdal naše oneskorené pozdravy.
Pane, ďakujeme za zimnú nádheru, ktorú si pre nás dnes nachystal, za všetky boľavé pády, ktorými si nás počastoval, a za všetkých ľudí, ktorých si nám veľkoryso poslal do cesty.

Pešky (Jožo):

Dnes bol dvojitý zásah, dvojnásobné miesto zrazu (Žatevná Ulica a Dúbravská Hlavica), dvojaká športová aktivita (Bežky a Pešky), mínus 2 na teplomere a prvá 2 v názve mesiaca – a to si žiada aj 2 autorov správy.

Za pešiu sekciu čakal Jožo a Danka na Dúbravskej hlavici, za bežkársku Mário na Žatevnej. K nášmu vehementne sa vítajúcemu hlúčiku (niektorí sme sa nevideli aj jeden deň!) sa nesmelo priblížil Milan s otázkou – “Vy ste abstinenti? “. Nepijúci aj abstinenti hromadne polichotene prikývli – Milan bol totiž na klube iba 3x a nevníma ešte “ty jemné rozdíly” , ktoré sú pre niektorých, ktorých poznám (a pár i v zrkadle vídavam) ukrutným dlhoročným problémom.

Po tradičnom fotení si lyžiarska sekcia vytiahla vosk, Monikin Peťo išiel pozrieť ako jeho včely ten vosk vyrábajú a či sa v zime neflákajú a pešochodci sa s pomocou pár palíc začali šuchtať okolo boku Devínskej Kobyly. Kobyla má síce malý bok, ale trvalo to aj tri hodiny obísť ho.

Bolo rozprávkovo mrazíkovo a chýbal pes Vuki, ktorý by sa tomu tešil ticho trojhodinovým behaním a pletením sa pod nohy a chýbala Hanka, ktorá by sa tomu tešila nahlas. Celú cestu. My ostatní sa tešíme ako sa má – decentne a úchytkom, lebo vieme, že vypeckované emócie môžu aj z cesty zviesť.

Cestou vysvitlo, že Monika upiekla famózne cesto s makom a jablkami a nasýtila pútnikov. Počas nasycovania nás dobežkovali traja bežkári (Mário, Peťo a Inge) ale čoskoro sme im zase ušli. Nebolo to síce nahlas povedané ale išlo hlavne o to, ktorá sekcia spraví trasu skôr. A Peškári to slávne vyhrali.

Až pred koncom nás dobežkoval Peter, ktorý sa ponáhľal na na rodinný obed. Chodeckú súťaž vyhral Milan, lebo mu bolo pomaly a musel aj stráviť prehrštie ponúk, rád a otázok, ktorých sa mu dostalo od každého. Už vie, že : musí hovoriť, mať pacientsky klub, chodiť na terapie a za terapeutmi – to prvý mesiac. Čo má robiť v druhom mesiaci sa dozvie na druhej vychádzke. Aj my ostatní sme si veselo i vážne vymieňali ponuky, nie je totiž všetko sranda, v našej chorobe sa dá vyfaulovať aj na večnosť.

Posledný úsek stúpavý úsek bol najťažší, podávali sme si palice, ruky a po špirále sme sa vrátili k autám. Podávali sme si ruky a do toho sa Jožo konfliktne opýtal „Kto chce ešte ísť na Kobylu?„ Bolo zdvorilé ticho, však Jožo to raz snáď všetko pochopí. Dobehol nás druhý bežkár Mário, takže Inge nechali galantné tretie bežkárske miesto.

Čestný paroh: Inge. Statočne bojovala so všetkými terénnymi nerovnosťami a statočne bojuje o zdravie svojho manžela. Milan, ktorý prekonáva zónu nedeľného pohodlia i zónu starej role a prišiel. A aj Ivetka, ktorá povedala „Aj ja by som ho mala dostať“ – síce žartovala ale ako vieme – každú ponuku treba brať vážne. Snáď sa parohom obaja potešia, samozrejme decentne a uvážlivo a budú prichádzať pravidelne.