Výlet do Veľkého Medera

FOTO

Cyklovychádzka – víkend 4.-5.5.2013

Miesto a čas stretnutia : Bratislava, Jurki pumpa pod Prístavným mostom, sobota 4. mája 2013, 9:00 hod.

Trasa: Bratislava – Veľký Meder, v nedeľu návrat do Bratislavy
Vzdialenosť: cca. 70 km tam a 70 km späť
Trvanie: cca. 5:00 h tam a 5:30 naspäť (podľa smeru vetra)

Doprava: bicyklami
Kontakt: Mário 0908126006

Poznámka: Cieľ cesty je rybárska osada, ktorá patrí synovi Pala a Elenky V. z pondelkového klubu. Usadlosť sa nachádza medzi dedinami Veľký Meder a Kľúčovec, celú cestu ideme po hrádzi vedľa Dunaja, posledné štyri kilometre po málo frekventovanej ceste II. triedy. Treba si zobrať spacáky a karimatky, sedem ľudí sa vyspí na pričniach, ostatní budeme spať na slame. Na pričniach majú prednosť ženy, deti a ranení. Palo sľúbil, že navarí guláš, takže na mieste sa budeme skladať na suroviny (cca. 4 až 5 eur). Vo Veľkom Mederi je termálne kúpalisko, t.j. v sobotu poobede, ak budeme vládať, sa môžeme ísť po udatnom výkone ešte vymáčať do teplej vody. Dajte vedieť, kto pôjde, nech môžeme do centrály nahlásiť počty.

Účastníci: Ľubka, Milan, Dežo, Goro, Palo, Elenka, Laura, Mário.
Správa z cesty:
Pár minút pred deviatou prichádzame na Jurki pumpu. Nikde nikoho. Natierame sa opaľovacím krémom, medzitým prichádza Milan. Kým sa stihneme zarozprávať, prichádza Dežo s vojenským spacákom zabaleným na nosiči. Dámy a páni, dobrodružstvo začína. Ešte čakáme na Ľubku, robíme si úvodné foto a vyrážame smerom na východ.
Vyšiel nám nádherný deň, slnko pečie ako besné, vietor nás jemne ženie do chrbta. Máme pomerne svižné tempo, do desiatej máme za sebou 20 km a robíme si prvú prestávku. Miesto sme si zvolili veľmi nešťastne, pretože pár metrov od nás trčí z vody mŕtvola a policajti práve ohradzujú priestor pruhovanou páskou. Dívame sa radšej na opačnú stranu. Volá Goro, že nás príde pozrieť na motorke.
Pokračujeme ďalej, míňame Šamorín a stojíme v Kyselici. Zhadzujeme zo seba posledné zvyšky teplého odevu, pretože je naozaj teplo. Pár minút po dvanástej sme v Gabčíkove. Obed si dávame z vlastných zásob, miestny bufet je zásobený hlavne mastnými jedlami typu klobása a hamburger. Po miernom blúdení sa vraciame späť na hrádzu a pokračujeme smerom do Kľúčovca. Príroda je tu mimoriadne pekná, dunajské ramená sa prepletajú pomedzi osiate lány, sem tam preletí nejaký dravec, kormorán, alebo nám pod nohami presviští užovka. Dávame si ešte jednu prestávku na oddych a prichádzame do cieľa.
Z rybárskej osady nám kýva Elenka, Palo a Goro. Statok je obrovský. Dve malé jazierka plné rýb, dom, hospodárske budovy, roľa, trávnik, karavan…Palo nám vysvetľuje, že ho to tu baví a že pomaličky dáva zanedbané hospodárstvo do poriadku. Nie je tu elektrina ani pitná voda, čistá divočina.
Napchávame sa výborným hovädzím gulášom, debatujeme o všeličom možnom. Po výdatnom jedle zostavujeme bojový plán presunu do termálneho kúpaliska vo Veľkom Mederi. Pánsku posádku vezie Palo, dámsku zase Elenka. V kúpeľnom areáli je veľmi živo, stánky, reštaurácie, dokonca živá hudba. Prezliekame sa do plaviek a rútime sa do bazéna s horúcou vodou. Uaááá! To je bomba! Polihujeme vo vode, nechávame sa masírovať vírivými prúdmi, prechádzame sa po okolí, skúšame tobogany…Tri hodiny ubehnú ako termálna voda a je čas na návrat. Do osady prichádzame tesne pred zotmením, tak stihneme akurát rozostlať. Oheň dávno horí, špekáčiky sú nastoknuté na paliciach, stačí zobrať, opiecť a zjesť. A veru sa nedáme dvakrát núkať.
Večer však zďaleka nekončí. Máme ešte pripravenú hudobnú smršť v podaní dvoch gitaristov a jedného mobilu. Sily sú vyrovnané, resp. dvaja gitaristi sú na jeden mobil vo výraznej morálnej prevahe. Kultúrnu vložku zakončujeme muránskou hymnou a pomaly sa rozchádzame do postelí.
Ráno je tiché a čarovné. Milan fotí, psík Maxi breše, Elenka sedí pri vode a medituje. Palo od rána behá, umýva riad, chystá čaj. Kým sa dáme trochu do poriadku, zajeme si opekaných chlebov vo vajci a vychystáme sa na cestu, je presne deväť hodín. Vyrážame.
Vietor k nám tentoraz vôbec nie je milosrdný, fučí nám rovno do tvárí a priemerná rýchlosť klesá približne o štyri kilometre za hodinu. Chlapi idú popredu a rozrážajú vzduch, preto sú aj oveľa zamĺknutejší ako obyčajne. Zato dievčenský džavot neustáva.
Milan navrhuje návrat pozdĺž pravého brehu Dunaja, v Gabčíkove teda prechádzame cez most a po krátkej prestávke pokračujeme do Vojky. Okolo jednej sme tam a zastavujeme sa v miestnej reštaurácii na obede. Chutné, ceny primerané. Ako sa tak chystáme k návratu na hrádzu, zbadáme pri stolíku blízko vchodu dve veľmi známe tváre. Aha, Elenka s Palom! Teda, to je stretnutie! Dlho sa však nezdržujeme, lebo cesta ďaleká. Najbližšiu zastávku máme pri kanáli hotela Divoká voda. Práve prebiehajú akési preteky kajakov, mládenci jeden za druhým zdolávajú bránky, krútia sa vo vlnách, oháňajú sa pádlom na všetky strany.
OK, poďme ešte kúsok. Dole pod hrádzou už až tak nefučí, ale sme riadne uťahaní. Endorfíny sme dávno minuli a ťažký fyzický výkon nám zväzuje jazyky aj myšlienky. Načo sme sa na takúto cestu dali? Nebolo by lepšie ostať doma a kukať telku? Rozhodne sme sa mali lepšie pripraviť, lepšie obliecť, lepšie natrieť, lepšie…
Pred čističkou sa odpája Milan. Má to domov asi dva kilometre. Závidíme mu, až sa trasieme. Dva kilometre?!
Ďalšia zastávka je pod Prístavným mostom. Opúšťa nás aj Dežo a mieri do Vrakune. V trojici sa po prepchatej hrádzi rútime (no, to je možno trochu silné slovo) k mostu Lafranconi. Podarí sa nám dostať sa na druhú stranu a po niekoľkých križovatkách zastavujeme pred Lídlom v Karlovke. Lúčime sa aj s Ľubkou. Šup, ešte päť kilometrov a sme doma.
Pane, ďakujeme ti za počasie, za krásnych ľudí a za vytrvalosť, ktorou si tentoraz naozaj nešetril.

Čestná tretra Veselého cyklistu: Palovi a Elenke. Prvotriedne sa o nás postarali a mali sme sa u nich ako ich malé prasiatko Ping-Pong.